Záškodnícka mapa... žaláre
Vytiahol si ohorok cigarety z kútika úst a odhodil ho niekam pod hradby. Sledovala ako sa drobné svetielko stráca v tme, no to jej už jeho prsty blúdili vo vlasoch.
„Musím sa ti priznať,“ prehovorila zahanbene a bola rada, že cez hustú tmu Sirius nemôže vidieť červeň na jej lícach. „Kamarátky ma odrádzali od toho, aby som šla s tebou na rande. Vieš...“
„Áno?“ zasmial sa. „Myslia si, že pre teba nie som dosť dobrý?“
Ustúpila o krok dozadu, takže musel stiahnuť ruku z jej mäkkých vlasov, no stále na ňu upieral iskrivé oči a to ju znervózňovalo. „Nie. Teda... ide skôr o to, že so žiadnym dievčaťom to dlho nevydržíš. Boja sa o mňa, poznáš to... Zlomené srdcia a uplakané večery.“
„Nie, to nepoznám,“ odvetil o niečo chladnejšie, no rýchlo dodal. „Čo si to tom myslíš ty? Majú pravdu? Ak sa bojíš, môžeme sa teraz vrátiť do veže a tváriť sa, akoby sa nič nestalo.“
„Oh, tak som to nemyslela!“ zaspätkovala a rýchlo sa prisunula bližšie. Rukami sa zapierala o zábradlie a vybrala si radšej sledovať tmu pod hradom ako Siriusovu tvár. „Ty si naozaj skvelý chalan. Je v tebe viac ako vidia ony, ja to už viem, len mi to preblesklo hlavou...“
Opäť sa natiahol za jej vlasmi, no tentoraz o niečo opatrnejšie, akoby sa chcel len uistiť, že sú stále také jemné ako pred chvíľou. „Tak povedz kamarátkam, že len hľadám tú pravú. Klenot medzi dievčatami,“ povedal s úsmevom, na čo sa zapýrila ešte viac. „A keď mi to nevyjde nie je to len moja chyba,“ pokračoval, prisunul sa bližšie a jediným prstom jej jemne otočil tvár k sebe. „Na vzťah sú predsa vždy dvaja, však?“
Usmiala sa, keď ju pobozkal na líce a naklonila sa bližšie, keď vtom sa chodbou ozvali rýchle kroky a tmu preťali tlmené výkriky: „Sirius! Konečne som ťa našiel! Sirius!!“
Skĺzol jej rukami po ramenách a s výrazom totálnej bezradnosti odvrátil tvár, keď sa k nim prirútil James Potter.
„Neruším?“ zabrzdil len pár centimetrov od Siriusa a potľapkal ho po pleci.
„Nie, čakali sme na teba,“ odvetil ironicky, no James si ho nevšímal. „Prepáčte, slečna, ale na chvíľu si ho požičiam.“
„Nepočkalo by to trochu?“ zavrčal, ale to ho už najlepší kamarát ťahal preč po chabo osvetlenej chodbe. A tak len prevrátil oči k celkom zmätenej dievčine: „Počkaj tu, April, hneď som späť. Vidíš, že niekedy za to proste nemôžem!“
„Pohni sa, Tichošľap,“ poháňal ho James a už trielili chodbami ďaleko od miesta, kde Sirius odhodil ohorok. „Námesačník práve objavil nový východ z hradu. Ten babrák ani sám nevie ako sa k nemu dostal. Naháňal nás Filch a - mimochodom, nemal si ju tam nechávať, Filch za nami sliedi po celom hrade - a Námesačník prepadol pod nejakú sochu.“
„Ak myslíš jednookú čarodejnicu...“
„Hovorím, že toto je celkom nový tunel!“ hneval sa James, keď prešli popod arkády vnútorného nádvoria a zamierili hlbšie do spleti chodieb na prízemí. „Je pod sochou, Remus ju akosi odsunul, keď sa snažil skryť a zosypal sa do jamy ako vrece zemiakov.“
O pár minút dorazili na miesto. Spomínaná socha stvárňovala výjav z obdobia vyháňania drakov z územia Anglicka. Vysoký mocný chlap so zarastenou tvárou sa zaháňal vo vzduchu širokým mečom a pri nohách mu ležala trofej v podobe dračej hlavy. Víťazný výkrik mu dodával divoký výraz. James zadumane prešiel okolo sochy. „Zatvorilo sa to,“ skonštatoval, zaprel sa o chrbát drakobijcu oboma rukami a potlačil. Nič sa nestalo.
„Nepomýlil si sa trochu?“ uškŕňal sa Sirius, ale Jamesovi do smiechu veľmi nebolo, naopak, čím úpornejšie sa snažil, tým viac ho chytala panika. „Námesačník je stále tam dolu.“
„Skúsim to s prútikom,“ rozhodol sa Sirius po krátkej úvahe a kývol na Jamesa, nech sa prace z cesty. „Locomotor!“ mávol prútikom, jednoducho a rázne, bez zbytočných okrás a lenivým pohybom zápästia posunul sochu vľavo. Ťažký kameň nepríjemne zaškrípal na podlahe, no podarilo sa. Teda, aspoň sa tak zdalo... „Tak, kde je tá tvoja chodba?“ uškŕňal sa Sirius dupúc nohou po mieste v podlahe vyležanom od sochy. „Mal by si sa dobre vyspať, Paroháč, zdá sa, že máš prvotriedne ha... aaa!“
Na mieste, kde ešte pred chvíľou škodoradostne podupával nohou zostal len Siriusov prútik, ktorý v ľaku pustil z ruky, keď sa pod ním znenazdajky otvorila diera a vcucla ho dnu.
„Pištíš naskutku ako dievča,“ počul James Remov posmešný komentár, zasmial sa, zodvihol odkotúľaný prútik a vrhol sa za kamarátom.
„Ránko, Evansová,“ žmurkol na ňu pri raňajkách a ďalej sa venoval svojej praženici.
Lily si prisadla ku kamarátke a na moment uprela na Jamesa vyčítavý pohľad. „Zase ste museli rozflákať body? Je len začiatok roka a už zaostávame za ostatnými fakultami minimálne o tridsať bodov. Keď už sa musíte v noci preháňať po hrade, čo keby ste boli aspoň takí láskaví a nenechali sa chytiť?“
Prehrabol si rukou vlasy a oprel sa o sedadlo. „Prečo si myslíš, že sme to boli my?“
„Vždy ste to vy.“
„Tak mám pre teba novinku, ryšavka, my sme nepremárnili ani bod. Poďakuj sa April Preamovej a jej nočným schôdzkam,“ spresnil, no Lily sa jeho odpoveď nepozdávala. „Odkiaľ máš také spoľahlivé informácie?“
„Donieslo sa mi to do uší,“ odvetil a pri spomienke na ranné stretnutie April so Siriusom sa uškrnul.
„Nechal si ma tam čakať dve hodiny,“ penila April, kým Sirius pokojne prikyvoval: „Trochu som sa zdržal. Nevyvádzaj, videla si, že som to neplánoval, proste mi do toho niečo prišlo. Ale úprimne, Ap, byť tebou, odídem po desiatich minútach, určite by som nemárnil dve hodiny nezmyselným čakaním.“
Lily sa rozhodla, že bude rozumnejšie nehádať sa s ním a uchýlila sa ku zvyčajnej tichej ignorácii.
O chvíľu sa prišuchtal Remus s kruhmi pod očami a tak strapatými vlasmi, že mohol pokojne konkurovať aj Jamesovi. Odsunul tanier a zvalil sa na stôl. „Dnes sa mi nechce,“ zamrmlal, kým so zatvorenými očami premáhal spánok.
„Preber sa,“ štuchol do neho Sirius. „Dnes v noci sa tam musíme vrátiť a dostať sa až na koniec.“
„Starnem, už za vami nestíham,“ zhodnotil, sťažka premieľajúc v ústach každé slovo, potom podvihol jedno viečko a pousmial sa. „Ale dnes v noci to ešte zvládnem.“
„Čo zase plánujete?“ neodpustila si Lily, ktorej neuniklo ani slovo. „Prisahám, Potter, že ak sa necháte chytiť...“
„Poď s nami.“
Sirius prestal štuchať do Remusa, čo mu až doteraz robilo obrovskú radosť a ostražito sledoval Lilinu reakciu.
„Si úplne mimo,“ nepáčil sa jej Jamesov návrh. „Ja netúžim mať osobitnú priehradku vo Filchovom kabinete.“
„Nemáš žiaden záznam?“ čudoval sa Sirius, a keď hrdo pokrútila hlavou, pustil sa do smiechu. „Na nás je vyhradená celá škatuľa.“
„Takže ju poctivo plníme. Náš odkaz ďalším generáciám,“ doplnil James a s úškrnom uhládzal Remove vlasy do vysokého kohútieho hrebeňa. „Poď s nami, Evansová, trocha adrenalínu ti nezaškodí.“
Sirius im viac nevenoval pozornosť. Úplne ho totiž zaujala vysoká bifľomorčanka s vlasmi pozapletanými v zložitom účese a plnou náručou kníh.
Lily prevrátila oči a opäť pokrútila hlavou. „Ja by som na to nemala nervy... teda,“ zasekla sa, akoby chcela tie slová vziať späť, no potom pokračovala: „Na rozdiel od vás mám svedomie a zdravý rozum.“
„My máme tiež rozum,“ ohradil sa James, no v tej chvíli Sirius popod stôl namieril prútik na bifľomorčanku a jej sukňa zaviala vo vzduchu. Dievča v snahe zakryť, čo by malo zostať pred svetom skryté pustilo na zem celú kopu kníh. Obaja chalani sa rozosmiali.
„Merlin nás ochraňuj, ak ste naozaj mysliace bytosti,“ zamrmlala si Lily a znechutene odišla.
Už o pár minút sa však všetci opäť stretli pred učebňou elixírov, kde spolu so Slizolinčanmi stáli v rade a už zo zvyku na seba zazerali akoby bola vyhlásená súťaž o najškaredší pohľad.
Sadli si na schody dosť ďaleko na to, aby ich Slizolinčania nepočuli a zároveň dosť blízko na to, aby si mohli vymieňať veľavravné pohľady.
„Kde je vlastne Peter? Nevidela som ho, odkedy začala škola,“ spýtala sa Lily len čo si chalani prisadli.
„Jeho otec umiera. Každým dňom čakajú, kedy...“ povedal James s vážnou tvárou.
Potichu prikývla. „To mi je ľúto.“
„Nemusí, žartoval som,“ uškrnul sa, za čo si vyslúžil ešte odpornejší pohľad než od Slizolinčanov.
„Si fakt debil,“ zavrčala. „Nechápem načo vôbec plytvám energiou na tento rozhovor.“
„Môžeme nad tým pouvažovať večer na astronomickeeej,“ James rýchlo zavrel ústa. Prečo práve vydal zvuk ako koza? Lily naňho pohliadla s podvihnutým obočím. Zase si z nej robí srandu? Zakašľal a začal odznova. „Na astronomickej veeeži.“
Všetci vybuchli do smiechu, len James stískal pery a postupne nadobúdal červenkastý odtieň. „Čo to má znameeenať?“ zašepkal, no namiesto odpovede sa dočkal len ďalšieho výbuchu smiechu. V duchu rýchlo hľadal slová neposkytujúce priestor na mékavé prejavy.
„Nechceš mi ešte niečo povedať, Potter?“ smiala sa Lily.
„Áno,“ zamrmlal. „Zruš to zaklínadlo.“
„Ja ho nemám na svedomí,“ zdvihla obe ruky pred seba, aby videl, že nedrží prútik.
James sa obzrel a v nasledujúcom okamihu sa za pobavených pohľadov Slizolinčanov klbčili so Siriusom na zemi. „Musíš to skúšať na mneee?“ mečal Jamesov hlas z toho spletenca.
„Takáto situácia sa nepritrafí každý deň,“ znela Siriusova odpoveď a v nasledujúcej chvíli mu prútik vypadol z ruky. James sa odvalil nabok, oprel sa o stenu a naprávajúci si okuliare sa smial na plné hrdlo.
„Je tu akosi veselo,“ poznamenal profesor Slughorne, práve prechádzajúci chodbou a s úsmevom si prezrel všetkých zainteresovaných. „Vstávajte mládež, elixíry čakajú.“
Nasledovali ho do priestrannej učebne zahalenej v omamných parách elixírov, ktoré profesor pripravil na túto hodinu. James so Siriusom sa ešte vždy uškŕňali, keď si vyložili veci a počúvali profesorove slová na úvod. Zdalo sa, že príhoda na chodbe prebrala aj Remusa z jeho dospávania a teraz si pozorne pripravoval pomôcky. Práve pokladal cínový kotlík na trojnožku, keď ho profesor vyzval, aby zhrnul učivo z predchádzajúcej hodiny. Pousmial sa a spustil všetko, čo si pamätal o jednoduchých elixíroch, pretože tými začali opakovanie na VČÚ.
„Výborne,“ prikyvoval Slughorne spokojne. „A pán Black nám zopakuje čo je to bezoár a na čo sa používa.“
Sirius sa nad tak primitívnou otázkou pousmial. „Toto vie aj malé decko,“ zašepkal Jamesovi.
„Nahlas, pán Black, snáď sa len nepotrebujete radiť o takej triviálnej otázke.“
„Je to papier,“ vyhŕkol Sirius a celá trieda sa zachichotala. „Teda, chcel som povedať kameň,“ opravil sa rýchlo sám sa čudujúc takému omylu. „Je veľmi vrúcny... vzácny. Pretože vzlyká,“ zasekol sa. Čo to zase trepe? Vzniká! Zahniezdil sa na stoličke. „Vzlyká... vzniká v žaludi kovy...“
„Nerobte si žarty,“ požiadal ho profesor.
„Ja... ja...“ prekvapene zažmurkal, otočil sa na smejúceho sa Jamesa a zasyčal: „Zasejem ťa.“
James sa ešte väčšmi rozosmial. Pomsta bola dokonaná.
Jedna prebdená noc sa vo všeobecnosti považuje za prijateľnú. Dve prebdené noci však už zmôžu aj silnejších jedincov ako je Remus.
„Nespi tu,“ búchal do neho Sirius, no jeho úsilie bolo márne, Remus ani nezdvihol hlavu zo stola, len niečo zamrmlal. Profesorka McGonagallová zvučným hlasom vysvetľovala nové učivo pred tabuľou a Sirius sa obával, že ak pristihne niekoho z nich spať na hodine, nedopadne to najlepšie.
„Paroháč, pomôž mi ho zobudiť,“ zavrčal cez plece, no James neodpovedal. Bránil mu v tom spánok, ktorý ho zastihol s hlavou podopretou o dlaň a pootvorenými ústami. Sirius mu nemilosrdne pichol prútikom pod rebrá, až James nadskočil. „Čo je?“ zavrčal a chvíľu trvalo, kým sa spamätal kde sa nachádza. „Nespal som,“ zašepkal dotknuto a ostražito skontroloval, či to nezbadala McGonagallová.
Profesorka, ktorá práve zaregistrovala Removu podivnú polohu s čelom opretým o lavicu, rázne vykročila k ich lavici.
„Pán Lupin?“ oslovila ho zreteľne, márne vyčkávajúc akúkoľvek reakciu. Prísny pohľad teda zabodla do Siriusa. „Stalo sa mu niečo?“
„Spí,“ odvetil vidiac, že nemá význam klamať, ale rýchlo dodal: „Viete, on celú noc študoval.“
Profesorkino obočie vyskočilo do vlasov. „Takže študoval?“
„Áno, totiž... zajtra máme náročný test z elixírov...“ klamal.
Profesorka McGonagallová si ho premerala ponad sklá okuliarov od strapatých vlasov a kruhov pod očami po ledabolo zapnutú školskú rovnošatu. „A vy ste zrejme študovali tiež, pán Black?“
„Trochu som mu pomáhal,“ vynašiel sa okamžite, tváriac sa nanajvýš pokorne, zatiaľ čo profesorka McGonagallová stískala pery do úzkej čiarky. Jej oči sa preniesli na Jamesa, ktorému hlava len tak kvickala zo strany na stanu ako handrovej bábike. „A vy, pán Potter? Hádam správne, že ste strávili noc nad knihami?“
„To nie,“ nesúhlasil. „Ja som sa chcel poriadne vyspať, pretože od budúceho týždňa začínajú metlobalové tréningy, ale pri nich sa to proste nedalo...“
„Neverím vám ani slovo, Potter,“ oznámila mu prísne. „Dnes sa poriadne vyspite a zajtra večer vás čakám vo svojom kabinete. Všetkých troch.“
„Ale veď sme nič neurobili!“ bránil sa James neúspešne.
„O tom sa porozprávame mimo vyučovacej hodiny. Zajtra o šiestej v mojom kabinete,“ zopakovala a pokračovala vo výklade učiva, akoby ju nič nebolo prerušilo.
James si vymenil namrzený pohľad so Siriusom a zvalil sa na lavicu.
V skutočnosti bola príčinou deficitu ich spánku tajná chodba, ktorú objavili pod sochou a hoci v nej blúdili už druhú noc, ešte sa im nepodarilo nájsť východ. Zdalo sa, že chodba sa im pred očami mení. Neustále narážali na slepé uličky a hoci si túto noc zo sebou vzali aj pergamen a uhlík a podarilo sa im zostrojiť len veľmi chabú mapu, pred očami sa im jasne črtali obrysy bludiska.
„Nemali by sme to ukázať Dumbledorovi?“ navrhol Remus nadránom, keď mal v rukách dokončený náčrt.
„A čo myslíš, že sa tam skrýva Minotaurus?“ doberal si ho James. „Skôr by ma zaujímalo kam to vedie. Alebo čo je uprostred...?“
Ani druhá noc však nebola dostatočne dlhá na to, aby stihli nájsť cestu labyrintom a tak sa zdalo, že budú musieť aj ďalšiu noc obetovať službám pre nasledujúce generácie. Keď však sedeli večer v klubovni a namiesto toho, aby sa živo zhovárali o metlobale všetci traja bojovali so spánkom, bolo im jasné, že nateraz musia svoje dobrodružstvo odložiť.
