Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

 Newyorská nemocnica bola takmer prázdna. Dlhé biele chodby poskytovali priestor, no nie útechu. A Charles potreboval práve to. Útechu. Veď práve teraz prichádza o všetko, čo miluje. Možno v tomto momente naposledy vydýchla jeho sestra. Alebo jeho žena? Alebo obe?

„Pán Hallton, je to dievčatko, úplne zdravé a silné!“rozľahol sa znenazdajky mocný čaromedikov hlas chodbou a ozvena ho ešte raz doniesla do Charlesových uší. Má dcérku!

„A čo Abigail?“vyhŕkol, nevediac, či sa má radovať, alebo obávať.

„Vaša pani manželka, bohužiaľ, zomrela,“odvetil čaromedik a s pochopením položil ruku na jeho plece.

Po lícach mu stiekli slzy. Vedel to. Bol na to pripravený, tak prečo to tak bolí? Jeho Abigail...

„A...“zašepkal a hlas sa mu lámal. Bál sa spýtať? Nie. Bál sa odpovede. „Moja sestra?“

„Tú kliatbu sa nám podarilo odňať z vašej dcérky. Prešla na slečnu Halltonovú. Vaša sestra bojuje o život. Je mi to ľúto, ale myslím, že do večera neprežije. Jej telo je slabé a takáto zmena...“vysvetľoval čaromedik.

Ešte stále tu je moja dcérka. Moje dievčatko. Je tu pre mňa a ja som tu pre ňu. – opakoval si Charles a snažil sa pocítiť aspoň malú časť radosti z jej narodenia. No jeho hlavou sa neprehnala ani jediná radostná myšlienka. Janette zomiera. Zomrie kvôli nej...

Holly sa natiahla ponad stôl a napravila mu záhyb plášťa.

„Prečo sa stále tak mračíš, James?“zasmiala sa opäť sa narovnala. „Rodinné problémy?“

„Bežné maličkosti,“odvetil. Posledné, čo s ňou chcel preberať boli hádky s Lilly.

„Takže ste na vojnovej nohe?“opäť sa zasmiala.

Nechápal, čo je na tom smiešne. Najradšej by bol všade inde, len nie tu, v tejto kaviarničke s Holly. „Som rád, že som ťa stretol, ale...“ Vytiahol z vrecka pár mincí a posunul ich rukou na stôl.

„Musíš ísť? Nežartuj, Jamie! Ešte som ti nepovedala ani polovicu z toho, čo som chcela!“ Hollina ruka zrazu vystrelila dopredu a chytila ho za prsty. „No tak, James. Nebýval si takýto. Vždy si bol veľmi milý a ľúbil si ma. Nepamätáš?“

James si voľnou rukou napravil okuliare. Nech sa snažil akokoľvek chcel, naozaj si nespomínal, že by niekedy ľúbil túto ženu. Snáď ešte netrpí takým rozsiahlym poškodením mozgu, síce Evansová mu to často vyčítala. Vtom si celkom jasne spomenul na Lilly, ako na neho vyhŕkla: „Si idiot, Potter, vieš to?“ A presne vedel, čo jej vtedy odpovedal: „Áno, dnes som to už viackrát počul.“ Som idiot. Nahlas sa rozosmial.

„Prepáč, Holly, ale na toto vážne nemám čas. Lilly ma čaká,“vstal, prehodil si plášť cez plecia a bol takmer pri vchode, keď zazrel pramene svetložltých zvlnených vlasov. Niekde ich už videl. Cítil, že Holly ho sleduje a prišlo mu to celkom vhod. Možno sa je skôr zbaví. Pristúpil k blonďavej žene s úsmevom ju oslovil.

„Pani Morissová?“

Zdvihla prekvapený pohľad a oči jej zasvietili. Takto si ju už ani nepamätal.Tento pohľad mávala na Rokforte, keď sa s úžasnými plánmi do budúcna opierala o Siriusa a celá tvár jej žiarila.

„Nič mi nepovieš, Megan? Čo si už zabudla?“zasmial sa, keď zrazu vstala a ako nepoučiteľná tínedžerka ho začala obíjmať.

„James, kde sa túlate? Kde ste sa s Lilly zašili? Pred pár týždňami som vás chcela navštíviť, no nedokázala som nájsť váš dom, rozumieš tomu? Už mi totálne preskakuje,“zasmiala sa.

„Sme pod zaklínadlom spoľahlivosti,“zašepkal James, kým sa od neho odtrhla.

Pustila ho a zhíkla. „To vážne?“

„Musíš zájsť za Siriusom, ak by si chcela k nám,“povedal stále šepkajúc.

Chvíľu sa rozprávali o svojich životoch v čase, pričom sa Holly ani nepohla od svojho stola. Potom sa James rozhlúčil a odišiel. Domov.

Lilly premeriavala spálňu dlhými krokmi. Na rukách mala plačúceho Harryho a netrpezlivo ho hojdala zo strany na stranu. Jeho krik sa ozýval celým domom ako neprehlušiteľná siréna. Na svet sa dral piaty zúbok a spôsoboval viac hluku ako skupina Smrťožrútov.

James si zhodil plášť na posteľ a previnilo pozrel na zamračenú manželku. Stále sa hnevá, alebo je na konci so silami kvôli Harrymu? Navyše dnes dosť mešká, určite sa bála. Vedel si to živo predstaviť. Každú chvíľu vykukla z okna na cestu, čakala, či sa ozve poplašný signál, stokrát zamierila ku kozubu, aby sa spýtala Charlotty, či aj Sirius mešká...

„Daj mi ho,“povedal prosto a natiahol ruky k Harrymu. Vzal ho do náručia a pokračoval v pravidelnom húpaní. Hotové prekliatie, keby vedeli, že si na to tak zvykne, nikdy by ho ani raz nehúpli! „Prepáč, zdržal som sa v Londýne. Stretol som Megan.“

Odpovedal jej na otázky ohľadom starej priateľky, no Lilly bola stále znepokojená.

„Bol tu Dumbledore,“vyhŕkla napokon. Mávnutím prútika otvorila skriňu. Niečo si zašepkala a Jamesov plášť sa zavesil na vešiak. „Zhoršuje sa to.“

Harry konečne prestal rumázgať. Veľmi ho zaujali oteckove okuliare. Naťahoval sa za nimi so šibalským úsmevom a neposlušnú pusinku krivil do všetkých strán, aby mohol zahundrať: „Da!“

„Ako?“spýtal sa James pridržiac si okuliare na koreni nosa. Nezabránil však Harrymu, aby si vzal, čo chce a o chvíľu dopadli okuliare, na podlahu.

„Smrťožrúti sa začali tmoliť okolo Goldrickovej úžľabiny,“odvetila. „Dumbledore si myslí, a ja s ním súhlasím, že by sme nemali vychádzať z domu, ak to nie je nevyhnutnosť.“

James položil Harryho do postieľky. Zohol sa po okuliare z ktorých mu vyletelo sklíčko. „Reparo! Ale ja musím chodiť do práce, Evansová. Musím vychádzať z domu.“

„Áno, na to som tiež myslela. Dumbledore ti zaistí platenú dovolenku. Ukazovala som mu tvoj Neviditeľný plášť, chcela som len vedieť, či by si pod ním nemohol chodiť von, no Dumbledore si ho požičal. Asi pre niekoho z rádu...“pozrela na Jamesa s naliehavou otázkou. Urobí to pre bezpečnosť ich syna? Urobí to, po tej hádke?

Stále si myslela všetko, čo mu vykričala. Bála sa, že James to nevydrží, zbalí si veci a bude opäť slobodný. Vždy si slobodu veľmi cenil a ona sa mu ju snažila nebrať. Nespútavať ho zbytočnými záväzkami. No nevychádzať z domu? To je trochu veľa aj na ňu.

James si opäť nasadil okuliare. Ak je to, že zostane zatvorený v dome s dvoma ľudmi, ktorých najväčmi miluje obeť, podstúpi ju veľmi rád. Voldemort nech si rozosieva nezhody kde chce, ale do tohto domu jeho tieň viac nevkročí.

„Takže to tu budeme celé dni sami?“spýtal sa s vážnou tvárou a Lillin ustarostený výraz, keď prikývla mu prišiel vhod. „Vieš koľko budeme mať času na ďalšieho malého Pottera?“

Megan splnila svoj sľub a o týždeň po stretnutí s Jamesom sa zastavila v Siriusovom dome. Charlotte si s ňou začínala výborne rozumieť, teraz, keď boli jej stretnutia s Lilly obmedzené na minimum, priam bytostne potrebovala obetavú dušu, ktorá si ju vypočuje. A Megan to robila veľmi rada, najmä kvôli malej Penelope, ktorú mohla baviť celé hodiny. Megan veľmi túžila po dieťatku. Milovala deti všetkých vekových kategórií a verila, že bude perfektná matka. Študovala všetko, čo jej prišlo pod ruku, ak sa to týkalo týchto malých tvorčekov a vo svojom dome už zariadila detskú izbu, ktorá bude vyhovovať obom pohlaviam. No svojej vlastnej ratolesti sa doposiaľ nedočkala.

Zato zahŕňala najrôznejšími pozornosťami malú Nell, ako volali Penelope Helen. Dievčatko malo len pol roka, keď mu narástol prvý zúbok a o chvíľku už všetko sledovala bystrím pohľadom. Vlásky jej doposiať nezbledli a celkovo sa zdalo, že sa podala viac na otca, než na mamičku.

Sirius svoju dcérku priam miloval a rozmaznával ju najrôznejšími hračkami. Niekedy sa s Megan priam predbiehali, aby ju mohli nosiť na rukách a ukazovať jej grimasy.

Robert, Megin manžel, sa vždy zastavil len na malú chvíľku, aby vyzdvihol svoju polovičku, keď sa vracal z práce. Bál sa ju nechať samu po zotmení a ona to úplne akceptovala.

V neposlednom rade to vyhovovalo aj Charlie, ktorá mala teraz oveľa viac času pre seba – mohla sa dosýta vyspať bez starostí o malú – a priam kvitla v úlohe šťastnej mamičky.

A tak pár dní pred Harryho prvými narodeninami, keď Sirius musel odísť kvôli rádu na dlhší čas preč, presťahovala sa Charlotte s Pen k Morissovcom. Sirius sa ju bál nechať doma samotnú, hoci ho presviečala, že to zvládne, a Megan s Robertom nadšene súhlasili.

A nakoniec tu bol deň D. Jamesovi sa podarilo vytratiť von a vrátil sa s veľkou čokoládovou tortou. Lilly na nej zapálila jednu sviečku. Položili svoje „dielo“ na stôl a spolu s Harrym pozerali, ako v malých kvapkách steká vosk dolu. Ani jeden ju však nesfukoval. James naštartoval fotoaparát a urobil pár záberov svojej rodinky. Potom začali vybaľovať darčeky, ktoré ráno poprinášali sovy.

„Kniha, od Remusa! Rozprávky Barda Beedla, detská verzia. A pozri, od Alice tu máme oblečenie na zimu. Akú rozkošná kombinézka!“usmievala sa Lilly. Najradšej by do nej Harryho hneď natlačila, no vyrušil ju James, keď nadšene vykríkol.

„Toto musí byť od Siriusa!“

„Metla?“

James položil malú metličku na zem, k svojim kolenám, natiahol ruku a rázne povedal : „Hore sa!“

Metla mu skočila do ruky. Pridržal ju vo vodorovnej polohe a pomaly odtiahol ruky. Metla nespadla. „Ono to vážne lieta!“ zvolal a bol nadšenejší, ako keby ju dostal on sám.

V priebehu dvoch minút už Harry sedel na zemi a za Jamesovej pomoci balansoval zo strany na stranu. Vyzeral veľmi labilne a Lilly behala popred neho a snažila sa dostať všetko krehké z dosahu. Čoskoro však dostala mačka riadnu ranu do hlavy a so škekom zdrhla do kuchyne a ohavná váza od Petunie, ktorú Lilly vsunula do najnižšej poličky sa rozbila na kusy. Ani jeden z nich sa ju však neunúval opraviť. Namiesto toho Lilly levitovala črepy do koša.

Poobede sa zastavila pogratulovať malému jubilantovi suseda Bathilda. V poslednom čase sa stala ich najčastejšou spoločníčkou na dlhé večery. Rozprávala veľmi zaujímavé príbehy z vlastej, ale častejšie z cudzej minulosti. V deň Harryho narodenín, keď sa už dosýta vynadívala na svojho miláčika, ktorým sa Harry nepochybne stal, sa rozhovorila o Dumbledorovi. Lilly sa na jej pochybných rečiach o jeho údajnom priateľstve s čiernym mágom len potajomky úškŕňala, no len čo Bathilda prešla na zaručené informácie z tohto roku, prestala sa smiať.

„Poznali ste Mckinnonovcov? Tých, čo boli v ráde? Určite si ich pamätáš, Lilly, zmizli asi pred rokom!“pobádala ju stará pani.

„Ale samozrejme, že si ich pamätám,“prikývla a s napätím čakala, čo bude nasledovať.

„Našli ich mŕtvych. Kevin bol údajne úplne znetvorený, asi ho napadli vlkolaky, Marlene zomrela už pred rokom, to iste vieš, zabili ju zrejme, keď si po nich prišli...“ Bathilda dramaticky znížila hlas, no stále rozprávala rovnako zreteľne. Mala talent na rozprávanie. „A vieš, čo je na tom najhoršie, Lilly? Počula si to? Predal ich Kevinov brat. Rozumieš tomu? Vlastný brat ho podhodil vlkom!“

Lilly cítila, ako sa jej roztriasli kolená pri tej hroznej predstave. Bathilda stíchla. Nechala doznieť účinok svojich slov. len z vedľajšej izby, kde sa James a Harry stále bavili s novou metlou sa ozývalo: „Hore sa!“

„Hoje sa,“zahundral Harry a s otcom sa veselo rozosmiali.

(Milý Tichošľap,

   ďakujem Ti, ďakujem za darček k Harryho narodeninám! Zo všetkých sa mu páčil najviac. Má jeden rok a už lieta na hračkárskej metle, nesmierne spokojný sám so sebou. Prikladám fotografiu, aby si videl. Vieš, že metla lieta asi len pol metra nad zemou, no skoro zabil mačku a rozbil tú strašnú vázu, ktorú mi Petunia poslala na Vianoce (nesťažujem sa). Jamesovi sa to, pravdaže, zdalo smiešne, hovorí, že z neho bude veľký metlobalový hráč, ale museli sme odpratať všetky ozdoby a keď začne lietať, nesmieme z neho spúšťať oči.

   Mali sme veľmi tichú oslavu, iba my a stará Bathilda, ktorá k nám vždy bola milá a je zbláznená do Harryho. Bolo nám tak ľúto, že si nemohol prísť, ale rád je na prvom mieste a Harry je ešte primalý na to, aby vedel, že má narodeniny. James začína byť trochu sklamaný, že je tu zavretý. Usiluje sa nedať to najavo, ale viem to. A navyše, Dumbledore má stále jeho nevidieteľný plášť, takže nie je šanca ani na malé výlety. Keby si nás mohol navštíviť, veľmi by ho to povzbudilo. Červochvost tu bol minulý víkend.  Zdalo sa mi, že vyzerá skľúčene. Ale bolo to pravdepodobne pre tú správu o McKinnonovcoch. Plakala som celý večer, keď som sa to dopočula.

    Bathilda sa tu zastaví skoro každý deň, je to úžasná starenka a rozpráva nám prekvapujúce príbehy o Dumbledorovi. Nie som si istá, či by sa potešil, kedy to vedel! Neviem koľko z toho mám veriť, vlastne zdá sa mi neuveriteľné, že Dumbledore sa mohol priateliť s Gellertom Grindelwaldom. Ja osobne si mysím, že už jej to poriadne nemyslí!

    S láskou

                                    Lilly)                              

Anchesenpamoon mala mesiac aj pár dní. Charles najal opatrovateľku, lebo vedel, že on sám by ju opatrovať nevedel. A ani o to nemal priveľký záujem. Väčšinu času trávil vo svojom obchode. Túlal sa medzi relikviami a spomínal na všetko, čo sa stalo za pár posledných týždňov. Ľutoval a preklínal všetky svoje rozhodnitia, nedokázal si odpustiť, že statil aj sestru, aj manželku. Ale niečo mu predsa len menilo pocity. To zvláštne malé stvorenie, ktoré malo fialové oči. Nedalo sa o nej povedať, že patrí medzi pekné, rozkošné detičky. Anche nemala bucľatú tváričku a nádherné jemné vlásky. Pôsobila skôr strhaným, vystrašeným dojmom, ktorý bábätkám vôbec nepristane. Mala chudú tvár, veľké, vyvalené fialové oči, ktoré všetkých skôr desili, než vyvolávali úsmev.

Charles ju nemiloval. Nemohol sa na ňu pozerať inak ako na stvorenie, ktoré mu vzalo všetko, čo ľúbil. A teraz sa naňho vyškierala tou čudnou tvárou, akoby z iného sveta. Nedokázal ju ľúbiť, aj keď vedel, že Abigail by ju ľúbila. Len z tejto jedinej pohnútky sa jej nevzdal. Vždy, keď mu preblesla hlavou podobná myšlienka, predstavil si Abi, čo jej povie, keď sa ho raz spýta, prečo sa vzdal ich dcérky? Ona za ňu položila život. Rovnako ako jeho sestra. Ako by to vysvetlil Janette?

Nech je ako chce. Milovať ju ho nemôžu prinútiť, ani prosbou, ani hrozbou.

Stovky kilometrov ďalej, v malej anglickej dedinke sedel Remus Lupin pri okne veľkého domu. Prázdnym pohľadom sledoval svetlá áut náhliacich sa po diaľnici na hrane viditeľnosti. Kam sa náhlia? Ako sa môžu tak ponáhľať? Načo? Veď Abi je mŕtva. A nenechala mu po sebe nič. Jej dcérka je iste úžasná a jediné, po čom túži je aspoň ju vidieť, ale... Keby bola aspoň trošku jeho. Ako by ju miloval!

Pretrel si rukou oči a zamrkal do tmy. Na to nesmie ani myslieť! Dobre, že nie je jeho, nezaslúžila by si taký osud. Bolo by od neho vrcholne sebecké, keby mal dieťa.

Môže o tom len snívať. Len túžiť... No aj keby mal dieťatko, už nebude Abino. Tak aký by to malo význam?

Po nekonečných minútach vstal. Všetky svaly na tele mal stuhnuté. Pomaly vyšiel z izby a zamieril do kúpeľne.

Nikto si nezaslúži takýto život. Ten večer bolo jeho osudom, aby zostal sám. Bez priateľov, bez Abi, bez dcérky o ktorej si myslel, že je so svojím otcom.