Siriusova skrinka 20.
Abigail ležala na
posteli a okolo nej poletovali stovky ružových lístočkov. Izba sa nimi
plnila závratne rýchlo. Ak to niekto nezastaví, zaplavia ju. Rozmýšľala aký by
to asi bol pocit,keby ju zavalili papieriky. Aké by to bolo ležať a len
tak čakať, kedy dodýcha.
„Merlin pomáhaj!“
zavrčalala Lilly a mávnutím prútika zastavila príval.
„Kto to
vyčaroval?“
„Meg
a Alice.“ zašepkala Abigail.
„A ty vstávaj...
si celá ružová a dole ťa čaká Remus.
„Ako sa tvári?“
spýtala sa Abi napäto.
„Ako po
preflámovanej noci. A bež už.“ Postavila ju Lilly na nohy.
Abigail zbledla
a pomaly sa predierala ružovým snehom.
„Remus...“
„Abina, ty si dnes oslávenec!“ Všetko
najlepšie,“usmial sa , keď ho ťahala do kúta.
„Ďakujem, Rem. Ja si dám teraz darček,
dobre?“povedala a vtisla ho do kresla.
„Nebolo by to lepšie hore...?“
„Čššt!“zahriakla ho a obzrela sa okolo.
Sirius sedel rozvalený v kresle a očami hltal Loisu, James šiel
Tancovať. Nikto známy nebol nablízku.
„Premýšľala som o nás dvoch
a o Vianociach,“začala Abigail.
Remus sa začervenal. „A?“
„Vieme o svojich tajomstvádh, pretože sú
rovnekého charaktru,“Remus na ňu spýtavo pozrel- čo to má spolu spoločné?-, no
Abi pokračovala. „Predstav si, ako by asi žila naša dcéra...“
„Dcéra?“vypúlil Remus oči.
„Áno, bola by vlkolak, uriekač a ešte aj...“
„Možno by sme mali syna!“usmial sa Remus.
„Nie, ja ti musím niečo povedať...“
„Si tehotná?“vyskočil Remus na rovné nohy
a pohľad mu skákal z Abinej tváre na brucho.
„Remus, upokoj sa,“zasyčala Abigail.
„Takže si?“zvolal zúfalo.
„Nie!“tíšila ho. Lebo zopár najbližšie stojacich
ľudí sa začalo obzerať. „Ja len... poviem ti niečo o čom vie len Lilly. Je
to súčasť kliatby...“
Abigail zišla do
klubovne a pohľadom našla Remusa.
„Ahoj,“povedal
tónom, akoby sa stretli prvý raz v živote. „Prejdeme sa?“
„Kam?“zamračila
sa.
„K jazeru.“
Breh jazera bol
mokrý a šmykľavý od roztopeného snehu. Abigail sa pevne chytila Remusovho
ramena a nechala sa viesť.
„Zmeškáme
vyučovanie,“podotkla.
„A trápi ťa to
viac ako to, čo ti chcem povedať?“spýtal sa šibalsky.
„Nie,“rozhodne
pokrútila hlavou.
Remus sa zasmial.
Čistý vzduch akoby im prečistil zmysly.
„Tak k čomu
si dospel?“spýtala sa.
Neodpovedal hneď
a Abigail mu poskytla dosť času, aby si usporiadal myšlienky.
„Chcel som ti
povedať, že ťa milujem, ale k tomu som neprišiel včera,“povedal napokon.
„A kedy? Milujem,
to je veľmi silné slovo,“zašepkla a skúmala jeho tvár z profilu.
„Dnes,“povedal
a zostal stáť.
Abigail nevedela
čo povedať. Úprimnejšie vyznanie ešte nepočula.
„Na začiatku
ročníka som myslel na Lilly, ale keď som ťa spoznával... Niekedy
v novembri mi to došlo, že Lilly nie je tá pravá pre mňa, že to ty ma
ľúbiš a ja ľúbim teba. Dnes viem, že som sa zamiloval.
„Čiže?“spýtala sa
celá rozochvetá nádejou.
„Zbohom,“povedal
a pobozkal ju nežnejšie než kedykoľvek predtým.
Chcela mu niečo
odpovedať, no pery sa jej roztriasli od potláčaného plaču.
Smutne sa usmial
a odkráčal k hradu.
„Tak miluješ ma,
alebo nie?“zašepkla sama pre seba a hľadela na miznúcu postavičku. Remus
sa ani raz neobzrel. „Ja teba áno.“
Abigail sa
pozrela na studenú vodu jazera, vyzula si topánky a vkĺzla do nej. Telom
jej preletali zimomriavky.
„Slečna! Okamžite
vylezte z tej vody!“kričal profesor Quiet. Trieda za ním sa zamrvila
a rozľahol sa šepot a smiech.
Abigail na výzvu
nereagovala. Naďalej sa prechádzala v ľadovej vode.
Profeor sa
nafúkol ako obrovký balón a pribehol k vode.
„Slečna
z akej ste fakulty?“zavrčal a snažil sa ju dočiahnuť z brehu.
„Chrabromil,“odvetila
automaticky.
„Strhávam
Chrabromilu desať bodov, a teraz vylezte, lebo zostanete po
škole!“prikázal a s povýšeneckým pohľadom sledoval, ako si trasúcimi
sa prstami naťauje ponožky a obúva topánky.
„Prečo nie ste na
vyučovaní?“
„Teraz nemám
hodinu,“zaklamala.
„Vráťte sa do hradu
a nech vás tu už nevidím!“povedal a vrátil sa k triede. „Dnes
vám ukážem veľmi vzácne tvory...“
Abigail sa teda
neochotne vrátil do hradu. Nohy ju oziabali a pery jej za chvíľu
sfialoveli.
Vyšla na druhé
poschodie, keď ju zastavili zvýšené hlasy nejkaých chalanov.
„... nemám dôvod
sa tam vracať!“
„Aký si len
namyslený, Sirius...!“
Abigail skočila
za brnenie, ako v deň, keď stretla Lilly. Na chodbe sa zjavil Sirius
a ešte iný chalan, ktorý mu bol podobný, ale vyzeral mladšie.
„To budeme mať
asi v rodine,“uštipačne poznamenal Sirius a šiel tak rýchlo, že
mladší chalan musel bežať.
„Sirius, matka
plakala, keď si odišiel...“
„Od šťastia?
Pozdravuj ju a povedz, že sa mám výborne...“
Prešli okolo nej
a stratili sa za rohom.
Abigail vyšla
z úkrytu a s búšiacim srdcom pozerala na prázdnu chodbu. Takže
to bol Siriusov brat?
„Prepáčte, pán
profesor, asi som zaspal...“dobehol Remus do učebne elixírov.
Slughorne na neho
nechápavo pozrel a potom zmätene prikývol. „Nech sa to viac nestane, pán
Lupin. Vytiahnite si knihy, dnes robíme...“
„Len nie
Anortenciu,“zaprosila Lilly azda až priveľmi nahlas.
„Em, slečna
Evansová?“pozrel na ňu Slughorne. „Chcete nám k tomu niečo povedať?“ Keby
nepatrila k jeho „klubu“ iste by jej strhol zopár bodov.
„Myslím, že by
sme nemali robiť elixír lásky pokiaľ je v triede Black alebo
Potter,“povedala Lilly.
„Prečo sa
domnievate, že by sme to nemali uskutočniť?“nechápal.
„Amortencia je
veľmi silý elixír a v nesprávnych rukách môže byť veľmi nebezpečný.
Nemyslím, že by menovaní boli schponí nechať to len tak na pokoji. Iste by ho
chceli vyskúšať...“
„Pán Black tu nie
je a prepáčte, pán Potter, ale pochybujem, že by sa vám podarilo namiešať
dostatočne dobrý elixír lásky...“zaškeril sa. „Tak, do práce, keď je ten
Valentín...“
„Prepáčte, pán
profesor, ale v tom prípade ja dnes nebudem pracovať,“vyhlásila Lilly
a prekrížila si ruky na hrudi.
„Nevidím na to
dôvod, slečna...“
„Potter by sa
určite pokúsil zmocniť môjho elixíru,“uškrnula sa na Jamesa. „Ak chcete, pán
profesor, môžem prísť ten elixír urobiť dnes po vyučovaní do vašej pracovne.
Aby ste ma mohli oznámkovať.“
„Dnes... no tak
dobre, slečna Evansová. Dnes o siedmej večer v mojej
pracovni,“vzdychol Slughorne. „A ostatní do toho!“
Všetci sa
rozbehli do skrine po prísady.
James sa postavil
vedľa Lilly a zamračene na ňu pozrel. „To čo bolo?“
„Neviem
o čom hovoríš, Potter,“uškrnula sa.
„To si spravila
naschvál! Nechala si sa poškole, aby si nemusela ísť so mnou na rande,“vyčítavo
povedal James.
„Možno,“odvetila.
„Ty ma necháš
samého na Valentína?“
„Môžeš ísť von
s kým len chceš! Mne je to úplne jedno!“zasyčala. „A bež robiť elixír
lásky... možno niečo kvapne na Grayovú.“
James znechutene
pozrel na tučnú Bystrohlavčanku sediacu za ním. „Poď mi pomôcť, možno niečo
kvapne na teba. Alebo na nás oboch.“
„Tebe by mal
kvapnúť rozum.“
„Chceš povedať,
že som ho stratil?“nesúhlasne buchol rukou o lavicu.
„Nemohol si
stratiť, čo si nikdy nemal...“
James sa vrátil
do svojej lavice a začal pripravovať elixír.
„Akási si drzá,
moja,“podtkal Megan a veselo krájala prísady. „A zase budeš sama na
sviatok zaľúbencov. Tebe to vôbec neprekáža?“
„Nebudem sama,
idem k Sluggymu,“ironizovala Lilly a kyslo pozrela na profesora.
„Aspoň nebudem s Potterom.“
„Inak vieš
o tom, že nie si sama po škole?“spýtala sa Megan.
„Hej,“nahnevane
zavrčala Alice. „z romantitky s Frankom nebude nič!“
„Kvôli tomu
úteku?“
„Ja, Amy
a Sirius po škole u McGonagallky. Celý večer! Som zvedavá dokedy nás
tam bude držať!“
„Nenerváč, mala
si to urobiť ako Black a uliať sa s Frankom z vyučka,“usmiala sa
Megan.
„Tebe sa hovorí,
keď budeš so svojím Robertom. Je to kretén...“
Na veľké
počudovanie Megan súhlasne pokývala hlavou. „Je, keď ho porovnám so Siriusom,
tak je úplná nula.“
„Zabudni už
konečne sa Blacka!“zamrmlala Lilly. „Vidíš, že ho už vôbec nezaujímaš, kým
netreba speváčku.“
„Myslíš, že ho
nedokážem uzemniť?“uškrnula sa Megan.
Lilly si zahryzla
do pery a s Alice si vymenili chápavý pohľad.
„Kde si
bol?“zavrčal James na Remusa keď sa vrátil s prísadami na miesto.
„Po veci do
skrine...“
„Ale predtým!“zamračil
sa James.
„S Abigail.“
„Nemôžete vydržať
do večera? A kde je je Sirius?“
„Nie som jeho
pestúnka,“mykol Remus plecom. „Asi si na dnes urobil voľno.“
James nehnevane
prikývol a hodil do kotlíka šťavu z hľuzovca voňavého. Triedu zahalil
zelenkavý dym....
„Abigail?“Megan
pristúpila k posteli a priložila Abi ruku na čelo. „Preboha, veď ty
horíš!“
„Nehorím,
mrznem!“trasťavo povedala Abigail a zaborila sa hlbšie pod prikrývku.
„Čo sa ti
stalo?“znepokojene si sadla ku nej na posteľ.
„Len som si trochu
máčala nohy...“
„V čom?“
„V
jazere,“priznala Abigail a zatriasla sa. „Bŕŕ!“
„Musíš ísť
okamžite do Nemocničného krídla!“rozhodla Megan. „Ešte dostaneš nejakú vážnu
chorobu!“
„Nie, nie, nechaj
ma!“zaprosila Abi. „Všetko ma bolí, prosím ťa... Ak sa mi to do zajtra rána
nezlepší, pôjdem za Pomfreyovou, dobre?“
„Nie, pôjdeš hneď!“odporovala.
„Aby si večer mohla byť s Remusom.“
„Daj mi pokoj
s Remusom!“
„Čože? Pohádali
ste sa? Tak to sa musíte zmieriť!“Megan vytiahla prútik a vyčarila ružové
papieriky. „Dnes je Valentína!“
„Nemusíš mi to
pripomínať...“
„Prečo ste sa
pohádali?“spýtala sa Megan a hodila na Abigail ďalšiu prikrývku.
„My sme sa
nepohádali. Rozišli sme sa,“smutne povedala Abigail.
„Nerozišli,“neverila
Megan. „To by si plakala, nie?“
Abigail sa
utrápene zasmiala. „Myslíš, že človek, ktorý nepoznal matku, opustil otca
a nosí na krku svoje prekliatie dokáže plakať?“
„Som o tom
presvečená, už som ťa totižto plakať videla,“povedala Megan.
„Nechaj ma samú,
prosím...“zašepkala Abigail. „Prosím...“
Megan sa
zamračila a hundrúc vyšla z izby. Na chodbe takmer vrazila do Alice.
„Kam sa ženieš?
V izbe je Abigail, má teplotu a rozišla sa s Remusom, takže sa
moc nevypytuj...“rýchlo zreferovala Megan.
„Chudinka, ja
idem ešte za Frankom predtým, ako pôjdem k McGonagallke,“usmiala sa Alice.
„A teba zháňa Robert. Je pred portrétom.“
Megan sa
nezatvárila práve najšťastnejšie, no šla za ním.
Robert, vysoký
chudý svetlovlasý chalan, stepoval po chodbe.
„Ahoj,“usmiala sa
Meg a nechala sa mu pobozkať. „Stalo sa niečo?“
„Nie, len som
myslel, že by si sa so mnou možno šla prejsť. Keď je dnes Valentína
a tak...“
Megan našpúlila
ústa a prikývla. „No dobre.“
Len čo odišli
portrét Tučnej pani sa zase otvoril a do chodby vbehla Amy.
„Tučná
pani,“oslovila ju sladko. „Pekný Valentín.“
„Aj tebe, moja
milá!“usmiala sa Tučná pani a lepila na rám srdiečka.
„Vraveli ste, že
ste už videli môj prsteň,“povedala Amy a vystrela ruku, aby ho bolo lepšie
vidno. „Môžete mi povedať kde?“
„Ešte som
nezabudla, ako surovo ste ma vtedy prerušili!“dramatizovala.
„Prepáčte, ale je
to pre mňa dôležité!“naliehala Amy.
„Videla som ho
pred asi dvesto rokmi, ó, áno... Vtedy ma vytiahli z tej hnusnej starej
pivnice! Kedysi som strážila tento otvor tak ako dnes a nikto sa
nesťažoval...“zoširoka hovorila Tučná pani a rozkladala rukmi. „Ale potom
prišiel ten hnusný Heblih, nastúpil na miesto riaditeľa a dal ma
zrekonštruovať. V tej nechutnej pivnici som celá zatuchla, bola som
špinavá a dlho som si nevedela zvyknúť na denné svetlo, ale ten milý pán,
ktorý mi opravil rám aj farby, oh!“
„Dostaneme sa už
k tomu prsteňu?“znervóznela Amy.
„Nebuď nevďačná. Buď rada, že som si na teba vôbec
našla čas!“zahriakla ju Tučná pani panovačne.
„Amy! Poď so
mnou, potrebujem niektoho, kto presvečí Abigail. Meg vravela, že je chorá
a nechce ísť do Nemocničného krídla,“povedala Lilly, ktorá sa zjavila za
ňou. „Čistý pergamen!“
„Nie, moment.
Práve niečo zisťujem,“pokrútila Amy hlavou.
„Už ti nič
nepoviem! Neustále ma niekto prerušuje! A to je navyše to nevychované
dievča, ktoré bolo protivné na Vianoce!“vyhlásila Tučná pani a preklopila
sa.
„Tak ti pekne
ďakujem, Lilly!“zavrčala Amy a prešla cez otvor.
„Čo si od nej
chcela?“vyzvedala Lilly a previnilo za ňou cupkala.
„Tvrdí, že môj
prsteň videla pred dvesto rokmi,“odvetila Amy. „Zajtra sa jej ešte spýtam,
stále sa k tomu nemôže dostať, baba ukecaná!“
„Tak teraz
friškom za Abigail!“zavelila Lilly.
Abigail sedela na
posteli zababušená do perín a hlasno vzlykala.
„Abi, nie,
neplač!“zaprosila Lilly. „Veď Remus nie je jediný normálny chalan na planéte,
hm?“
„Je!“vzlykala
Abigail. „A ja ho už nikdy neuvidím!“
„Prečo by si ho
nevidela? Keď spolu nechodíte, to neznamená, že sa nebudete
stretávať...“zamračila sa Amy.
„Oni... na to
prišli! Budúci mesiac ma chcú vrátiť späť! Chcú aby som sa vrátila
späť!“plakala Abigail a vystrčila ruku s pergamenom. „Ja sa nemôžem
vrátiť! Ja nechcem!“