Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

„Nejdem!“ rázne povedala Lilly a prekrížila si ruky na hrudi.

Abigail na ňu spýtavo pozrela ponad knihu, ktorú dostala od Remusa na narodeniny. „Kam?“

„Nevieš o tom? Ako dobre,“ usmiala sa Lilly a hodila svoju tašku k posteli.

„Tešíte sa na večer?“ vbehla do izby Megan a vyťahovala svoje texty piesní.

„Čo bude večer?“ zamračila sa Abigail a zabuchla knižku.

Megan na ňu prekvapene pozrela a zaškerila sa. „Ty to nevieš? Oslava tvojich a Lilliných narodenín.“

„Čo?“

„Záškodníci,“ vyhŕkla Lilly podráždene.

„Óóó! To je super!!“ potešila sa Abigail. „Čo si obliekaš, Lilly?“

„Ja tam nejdem. Vieš ako to dopadlo minule!“

„Ako? Normálka, nie?“ uškrnula sa Megan. „No, povedzte, aké sú vaše obľúbené pesničky?“

„Na kraj sveta,“ odpovedala Abigail. „Tá je krásna! A ešte Muklovia vedia tiež milovať.“

„Tú nepoznám,“ povedala Megan. „A ty, Lilly?“

„Potter, daj mi pokoooj!“ zanôtila Lilly otrávene. „Aj tak tam nebudem.“

„Lilly, ako darček k narodkám!“zaprosila Abigial.

„Už som ti dala,“ ukázala Lilly na svetrík prehodený cez stoličku.

„Ale, Lilly...“ Abigail zopäla ruky ako v modlitbe a nahodila výraz neviniatka.

„Nerob drahoty, je to trápne,“ odbila ju Lilly, no neubránila sa úsmevu.

„Ty nerob drahoty!“ vyštekla Megan. „Vieš čo je trápne? Že tam nechceš ísť!“

Lilly za začervenala. „Pesničku Čarolásky poznáš?“

„Samozrejme,“ spokojne sa usmiala Megan a vytiahla text. „Ešte niečo?“

„To, čo som hovorila ako prvé...“

 Alice a Amy sedeli na schodoch a len tak pozerali von dverami na zasnežené okolie Rokfortu.

„Hmm..“ poklepkala si Alice po líci a podoprela si hlavu rukou. „Hmm...“

Ticho.

„Ehm, ehm!“ Alice zakašľala a presunula sa k zápradliu, aby si mohla oprieť hlavu.

Ticho.

„Dokedy?“ zašepkala a unavene si prehrabla vlasy rukou.

„Som blabá,“ zmučene povedala Amy.

„Sedíme tu trištvrte hodiny na to, aby si mi povedala len ,som blbá´?“ pobádala ju Alice.

„Ale ja vážne som,“ vzdychla Amy. „Na Štedrý večer, namiesto toho, aby som dala Denysovi darček povedala som, že yb sme mali náš vzťah ukončiť.“

Alice vstala a posunula sa k nej. „Zbláznila si sa?“

„Hej,“ hlesla Amy.

„A čo povedal?“

„On pozrel na ten obraz a...“

„Počkať, aký obraz?“

„Nehovorila som ti o obraze?“ začudoval sa Amy.

„Nie, prišla si za mnou a povedala: Hej, Al, ideš so mnou. Oznamovacou vetou. Pokiaľ sme tu neprišli nepovedala si nič. Až doteraz.“

„Denys namaľoval obraz, ktorý sa hýbe. Vieš, to tiež nie je len tak...“

„Dobre a potom?“

„On... spýtal sa toho obrazu prečo som to urobila.“

„A čo povedal?“

„Z lásky.“

Alice sa zamyslela. „Čudné... a kto bol vlastne na tom obraze?“

„Hmm...“

„Vieš, za takúto odpoveď by som ho nakopala do zadku,“ usúdila Alice. „Tak kto to bol?“

Ticho.

„Amy?“

Ticho.

„Bola si to ty?“

Ticho.

„Bože, Amy! On nakreslil prvý hýbajúci sa obraz teba? A ty si ho opustila?!“

Ticho.

„A čo potom?“

„Odišla som. Revala som vo svojej izbe celú noc a... Vieš čo sa stalo o štvrtej ráno?“

„Netuším,“ so zlou predtuchou povedala Alice a pozorne počúvala.

„On prišiel.“

„A? Lezie to z teba ako z chlpatej deky! Rýchlo, Amy, lebo som nedočkavá!“

„A povedal, že tiež nespal a že mu rodičia nestoja za premárnenú lásku, čo pokladám za veľmi nevďačné a dal mi prsteň.“

„Moment,“ požiadala Alice a zavrela oči, aby si prehrala všetko, čo od Amy dnes počula. „Takže, ty do pošleš do čerta a on ti dá prsteň?“

„Uhm...“

„A?“ spýtala sa nadšene, keď Amy prikývla.

„Ja som sa mu ospravedlnila.“

„Takže ste stále spolu?“

„Nemali by sme byť,“ vzdychla Amy. „Nie je to správne, Alice!“

„Len neplač, si na to ešte mladá. Nemáš sedemnásť, musíš čakať do mája na takéto rozhodnutia! Prečo nemáš ten prsteň? Kde je?“

Amy vytiahla malú škatuľku a otvorila ju. „Je nádherný!“

„Slabé slovo. Požičaj mi ho, ukážem ho Frankovi, že aj ja taký chcem. Asi ho to privedie na mizinu, ale aby mal predstavu, čo sa mi páči. Koľko stál? Nevieš? Ja by som sa za takýto prsteň hodila na hociktorého. Frank by zostal ako môj milenec, neboj sa, neopustím ho len tak. A potom by ma Frank uniesol aj s prsteňom...“

„Prestaň, Alice!“ zastonala Amy. „Rozprávať vieš, ale na počúvanie stvorená nie si.“

„Na počúvanie? To si mala uniesť Remusa... vlastne to by nešlo, lebo na ňom stále visí Abigail. Alebo Lilly, ona je v tom tiež dobrá, ale všetko si pamätá a to je nebezpečné. Megan sa tvári, že ju to zaujíma, ale po chvíľi ju to nebaví a Abigail má dosť vlastných starostí. Z čoho nelogicky vyplýva, že si si vybrala mňa.“

„Buď- už- ticho!“ zvreskla Amy. Na chvíľu zavládlo čudné ticho a potom sa obe naraz začali smiať.

„Prestaň... sa... už... rehotať!“ upokojovala ju Alice, utierala si slzy smiechu.

„Prepáč...“ Amy si tiež utierala slzy, keď jej plecami otriasol plač. „Prepáč.“

„Nie, Amy, toto nemám rada!“ zamračila sa Alice. Amy plakala na schodoch vo vstupnej hale a bezradná Alice ju len obijímala a hladila po ramene. Krásny ligotavý šperk zacengal o kamennú podlahu podobne, ako sa ich smiech ligotal v ovzduší.

„Čo robíte?“ zavrčal drsný hlas nad ich hlavami.

Alice sa obzrela a spoznala nového školníka.

„Dobrý deň, pán Filch,“ pozdravila, ako bola zvyknutá u jeho predchodcu, ktorý ich síce vedel ponaháňať, no vedel dať aj pokoj.

„Tu nemáte čo posedávať,“ zamračil sa školník a zazrel na plačúcu Amy.

„Veď nerobíme nič zlé,“ obhajovala sa Alice, no vopred videla, že to bude márne.

„Mimo vyučovania sa študenti nesmú zdržiavať na chodbách!“ zaškriekal.

„Mimo vyučovania sa študenti nesmú zdržiavať v učebniach bez povolenia vyučujúceho. Na chodbách je zakázané čarovať,“ odrecitovala Amy, ktorá poznala školský poriadok takmer naspamäť vďaka školským trestom.

„Neodvrávať!“ zavrčal a zišiel pár schodov k nim. „Pôjdete so mnou.“

„Kam?“ zamračila sa Alice a neochotne vstala.

„Do mojej pracovne,“ nepríjemne sa uškrnul a zamieril dole schodmi. Prešiel popri Amy, ktorá práve hundrajúc vstávala a prerývane vykríkol.

„Zlodejky!“ osopil sa na ne a zdvihol zo schodu Amyn strieborný prsteň. „Tak toto si odpykáte. Ideme za riaditeľom! Za krádež vás vylúčia!“

„To ja môj prsteň!“ zamračila sa Amy a natiahla ruku, že si ho vezme, no školník nevyzeral, že by jej ho chcel vrátiť.

„Takže ty si ho ukradla. Mám aj priznanie, teraz to už bude hračka!“ schytil ich sa tričká a vliekol pre zmenu hore k riaditeľovej pracovni.

„Neukradla som ho! Dal mi ho môj snúbenec! Je to môj snubný prsteň!“ kričala Amy a snažila sa dočiahnuť ho z Filchovho vrecka.

„Koľko máš rokov?“ zavrčal Filch a trochu spomalil.

„Šestnásť!“ zavrčala Amy.

„A ty si zasnúbená s nejakým boháčom? Nie som blbý, dievča!“

„Môžete sa spýtať Megan Sullivanovej, je to jeho sestra!“ presviečala ho Amy. Školník ju nepočúval. Vliekol ich po chodbách nevnímajúc akékoľvek protesty.

„Oou!“ ozval sa znudený a povýšenecký hlas.

„Kto je tam?“ zvreskol školník a zastal.

Na konci chodby sa zjavil Sirius a znudene sa oprel o stenu.

„Čo tu hľadáš, fagan?“ zavrčal školník a podišiel k nemu.

„Prišiel som po Reeserovú a Powellovú,“ pokojne povedal Sirius a ukázal na dievčatá.

„To nebude potrebné,“ usmiala sa Alice.

„Omráč ho, Black, má môj prsteň!“ zašepkala Amy.

„Tak, pán školník, máme dve možnosti,“ uškrnul sa Sirius. „Buď ich pustíte, alebo budem musieť použiť násilie.“

„Násilie?“ zaškeril sa školník a začal meniť farby.

„Chceš napadnúť zamestnanca školy?“ zhíkla Alice. „To by si si zavaril. Radšej bež do klubovne a pošli Franka, Megan, Lilly, Abigail a Remusa do riaditeľne.“

„Tak pusíte ich, ideme si urobiť večierok,“ obrátil sa Sirius k školníkovi.

„To si píš, že nepustím!“ vyhlásil Filch a ťahal ich ďalej po chodbe.

„No fajn!“ zakričal Sirius a rozbehol sa smerom k Chrabromilskej veži.

„Dúfam, že urobí ako som povedala,“ vzdychla Alice s nádejou a otáčala hlavu za Siriusom miznúcim na chodbe. Tesne predtým, ako zahol za roh, otočil sa a žmurkol na ňu. Alice sa zachvela a srdce jej poskočilo... niečo chystajú...

Sirius vbehol do chlapčenských záchodov.

„Ten blbý školník ich chytil,“povedal rýchlo a začal z tašky vybaľovať pripravené veci.

„Za čo?“ spýtal sa Peter a sústredene pozeral do Záškodníckej mapy.

„Neviem, nezreferovali mi to...“ nesústredene zahundral Sirius a rozmotával nitky na delobuchoch. „Pomôžte mi!“

„Kde sú?“ pribehol Jmaes k mape zatiaľ čo Remus pomáhal vyberať delobuchy.

„Švihajte, už len dve chodby!“ zavrčal James a šikovne chytil delobuch, ktorý mu hodil Remus. „Ideme?“

Sirius prikývol a všetci štyria vybehli zo záchodov.

„Spomaľte,“ zachytil ich Peter. „Tadiaľto!“

Peter pobúchal po stene a otvorila sa tajná chodba, ktorou prebehli.

„Tam sú,“ zašepkal Sirius. „Paroháč, Červochvost, zostanete tu a na povel ich odpálite. My s Námesačníkom ich predbehneme.“

Remus zobral Petrovi mapu a potichu sa zakrádajúc prešli k obačnej stene, kde boli ďalšie tajné dvere. Sirius odsunul obraz a vkĺzli dnu. Prebehli spleťou tunelov a vynorili sa pri riadieľovej kancelárii.

„Toto bude veľmi nebezpečná zábava, Dumby je u seba,“ uškrnul sa Remus. „Ideme na to.“

Sirius zapískal. O pár sekúnd sa ozvalo zasvišťanie ako keď niečo rýchlo letí vzduchom...

Flich zaškriekal a prikrčil sa. Ozubený lietajúci tanier pleletel tesne ponad neho.

Amy a Alice sa mu vyšmykli za rúk.

„Poď,“ potiahla Alice Amy za rukáv.

„Mám môj prsteň!“namietala Amy a zúfalo hľadela na školníka, ktoý svižne vstal a rozháňal sa rukami smerom k nim.

Spoza rohu sa ozval výbuch a žiarivé iskričky preleteli popri strope.

„Amy!“ zakričal Remus z druhej strany chodby a mával na ne rukami, nech bežia tam.

„Prsteň vezmeme potom!“ zavrčala Alice a uhla pred škloníkovou rukou.

Ďalší výbuch a iskry leteli po podlahe smerom k nim.

„Vyskoč!“ zvreskla Alice a s Amy v poslednej chvíľi uhli pred páľavou.

Školník bolestne vykríkol a spadol na zem.

Dievčatá sa rozbehli chodbou. Za rohom čakali Sirius a Remus.

„Tuná!“ postrčil ich Sirius do otvoru v stene a zatisol posuvný obraz. „A ticho.“

„Má môj prsteň!“ škrípala Amy zubami. „Vravela som ti to, Black!“

„Vezmeme si ho, neboj sa,“ ubezpečil ju Remus.

„Je tu tma,“ hlesla Alice. „Neznášam tmu.“

„Vydrž,“ šepol Sirius a s Remusom sa niečom šuchotali. „Lumos!“

„Čo to je?“ naťahovala Amy krk ponad ich ramená.

„Nedívaj sa, lebo nedostaneš prsteň!“ zahriakol ju Sirius.

„Nič som nevidela...“ prevrátila Amy oči.

„Idem na to, skryjem sa tuná,“ ukazoval Remus pošepky. „Keď odíde, prídete po mňa, jasné? Nieže ma tam necháte trčať!“

Sirius sa uškrnul. „Neboj, budeš tam nať vzduch na celú noc...“

Remus sa vyšmykol zo skrýše.

„My ideme za Jamesom,“ zavelil Sirius a vykročil po tajnej chodbe.

„Prečo ste nás zachárnili?“ spýtala sa Alice kráčajúc za ním.

„Obhajujeme práva študentov,“ uškrnul sa Sirius. „Nie, budeme mať večierok a Frank ťa nemôže nájsť. Sľúbili sme mu, že ťa privedieme.“

„Och,“ vzdychla Alice. „On je taký sladký...“

„Počkať, zlato, kto ťa práve zachránil?“ Sirius otvoril dvere do chodby.

„Kde trčíte?“

„Remus šiel ešte po prsteň,“ povedal Sirius a zase na niečom v kúte šuchotal. „Ideme po neho, Filch šiel do riaditeľne...“

Všetci prešli ďaľšou skratou a octili sa na inej chodbe.

„Remus, už môžeš!“ zaklopas Sirius na stenu.

„Chvalabohu!“ ozvalo sa znútra a z malého otvoru sa vysúkal Remus. „Tvoj prsteň, Amy. Je nádherný, ale ťažký...“

„Ďakujem,“usmiala sa Amy a nastokla si šperk na prst. „Oddnes ho budem neprestajne nosiť.“

Alice sa usmiala a spoločne sa vrátili do kubovne, kde už začala oslava.

„Čistý pergamen!“ nahlásil James heslo.

„To už sme tu?“ prekvapene sa spýtala Amy, ktorá cestou obdivovala šperk.

„Zjavne,“ podotkol Remus.

Tučná pani pozrela dolu a zastala na polceste odhaliť otvor v stene. „Dievča ja som ten krásny prsteň už niekde videla!“

„Nevidela, je úplne nový,“pokrútila Amy hlavou.

„Ale áno!“zamyslela sa Tučná pani a pomaly sa vracala do pôvodnej polohy. „Len kde...“

„Čistý pergamen!“ zopakoval Sirius, ktorý už videl tancujúcich ľudí a začali ho svrbieť nohy.

„Óó, áno, áno!“skríkla Tučná pani. „Ale to sú už roky... to je už možno dvesto rokov!“

„Pustite nás! Aj tak to nebol tento prsteň...“ mávla Amy rukou.

„Bol a... ale to nie je možné!“ zachichotala sa Tučná pani. „Strašne sa na ňu podobáš...!“

Vtom niekto odsunul portrét z druhej strany a monológ Tučnej panej sa skončil.

„No konečne!“ vydýchla si Lilly a dala ruky vbok. „Už sme mysleli, že sa vám niečo stalo!“

„Ty si sa o mňa bála, Evansová?“ zazubil sa James.

Lilly prevrátil oči k stropu. „O teba tak určite, Potter! Keby ťa zavesili za členky v žalároch, prišla by som pod teba postaviť ostne!“

„Zase si protivná...“ zahundral.

„A ty si zase kretén... vlastne, chcem povedať stále!“ zvrtla sa na päte a vrátila sa do klubovne.

„Ešteže otvorila, lebo by Tučná pani prišla k úrazu...“ uškrnula sa Alice a bežala za ňou.

Megan už spievala uprostred miestnosti. Vizerala šarmantne, keď si prehodila dlhé blond vlasy cez plece a božským hlasom vyspievala vysoký tón piesne.

„Pozri, Paroháč, Evansová tancuje,“ ukázal Sirius na ohnivé vlasy svietiace v dave.

„Už som tam,“ uškrnul sa James, prehrabol si vlasy a zamieril medzi tanečníkov.

Alice rýchlo našla Franka a rozprávala mu, čo sa stalo. Abigail odchytila Remusa a v kúte mu niečo náruživo vysvetľovala. Amy predvádzala pred dievčatami svoj prsteň a tešila sa obdivu.

„Sirius,“ zaznel mu pri uchu dievčanský hlas.

„Anne Emmerichová!“ potešilsa Sirius, keď mu sadla na kolená.

„Ja mám narodeniny v apríli, tiež mi urobíš oslavu?“ spýtala sa koketne.

„Podľa toho, aké budeš mať zásluhy,“ pritiahol si ju bližšie k sebe.

„Pozajra je Valentín! “zaškerila sa. „Nechceš ho prežiť so mnou?“

Sirius potichu zapískal a obzrel sa po klubovni. „Hmm, lákavá ponuka, ale nie. Idem s Louisou Stearnsovou.“

Anne zazrela na nápadítú černošku a nahnevane vykrivila ústa. „Kedy ťa pozvala?“

„Pozve ma dnes ešte do polnoci,“ vyhlásil Sirius načo Anne odišla.

O chvíľu sa zjavil James a prekvapeným výrazom.

„Len sa mi to marí, alebo je to otlačok Evansovej ruky?“ uškrnul sa Sirius a naklonil sa, aby si zblízka obzrel Jamesovo líce.

„Pozval som ju tancovať a ona mi vlepila!“ zamračil sa James.

„Z ničoho nič?“

„Hej.“

„Nato si tam bol pridlho,“ nedal sa Sirius.

„No, možno som niečo povedal o jej zadku...“ pokrčil James plecia. „A prsiach...“

O pol jedenástej sa Louisa prilepila na Siriusovu hruď a spýtala sa čo plánuje na Valentína. Sirius bez okolkov priznal, že chcel „pretiahnuť“ Anne, ale teraz si to rozmyslel. Louisa ho pobozkala a strčila mu do ruky lístoček. Potom sa vzdialila a hádzala na neho vášnivé pohľady ako nože v cirkuse.

Sirius zasunul lístok za opasok a šiel tancovať.

Portrétový otvor sa preklopil...

„Normálni ľudia...“ povedala profesorka McGonagallová, keď všetko stíchlo. „Chcú spať.“

Nikto sa nepýtal a predsa všetci pochopili (teda všetci, ktorí boli pri vedomí) a odvliekli sa do spální.

„Black , Powellová a Reeserová za mnou!“ zavelila profesorka a bez ďalších slov odišla.