Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

1. –Alice a Frank

Na dvere Alicinej izby sa ozvalo slabé zaťukanie.

„Už!“zavolala a flegmaticky si nanášala na tvár líčidlá.

„Alice,“zastonal o pár minút Frank pred dverami.

„Tak vojdi,“zahundrala, no pohľad od zrkadla neodlepila.

Dvere sa otvorili a dnu vošiel Frank v sviatočnom obleku.

„Si krásna,“usmial sa a zozadu ju objal okolo pásu.

„Ako vždy, nie?“usmiala sa, keď ju pobozkal na krk.

„Ako nikdy,“opravil ju a perami prešiel trochu nižšie.

„Ale šaty mi nerozopínaj,“uškrnula sa Alice. „Už sme mali byť dávno dole.“

„Ja čakám na teba,“ohradil sa Frank a rýchlo ju pustil. „Si hotová?“

„Čo myslíš?“spýtala sa záludne a otočila sa k nemu tvárou.

„No... si?“

„Váhaš?“

„Nie!“pokrútl hlavou a usmial sa. „Tak poď.“

Alice prijala jeho rameno a spolu vyšli z izby.

„Vedieš ma ako na svadbu,“uškrnula sa Alcie, keď zostupovali dole schodmi.

„Takmer,“odvetil vážne a usadil ju k vianočnému stolu.

„Dobrý večer, pani Reeserová, pán Reeser,“pozdravil a sadol si k nej.

„Dobrý,“odvetila pani Reeserová a vyčítavo pozrela na dcéru. „Je už skoro deväť, kde si bola?“

„Ako vieš, že som zdržiavala ja?“namietla Alice.

„Jednoducho, počula som Franka vyklopkávať na tvoju izbu už o ôsmej!“

Alice mykla plecom a vyčarila previnilý úsmev.

„Neviem ako to s ňou vydžíte, Frank,“pokrútila pani Reeserová hlavou a odbehla do kuchyne po jedlo.

Po sviatočnej večeri každý doniesol darčeky a vzájomne sa obdarovali. Alice bola unesená nad svetríkom od Franka a Frank sa vďačne prijal sadu na metly i fľašu medoviny od pána Reesera.

„Frank, chlapče!“zastavil ho pán Reeser, keď sa s Alice pobrali späť do izieb. „Očakávam, že si so mnou zostaneš vypiť.“

„Ou...“Frank rýchlo pozrel na Alice, ktorá sa len diabolsky zasmiala a bežala hore.

„Nebuďte dlho,“pobozkala pani Reeserová svojho manžela, popriala Frankovi dobrú noc a odišla do spálne na prízemí.

Pán Reeser šťaste pozrel na fľašu medoviny vo Frankovej ruke a zakúril v krbe.

„Tak, Frank. Vraj hrávaš metlobal?“začal rozhovor, keď už oheň veselo pukotal.

„Som strážca...“odvetil Frank a nalial obom medovinu. „Hrám už od tretej triedy...“

Alice sa zobudila a pozrela na budík.

„Sedem?“zahundrala a vstala. Zhlboka zívla, ponaťahovala si ruky a zamierila ku skrini. V polovici cesty však zmenila svoje plány, otočila sa ku dverám a potichučky vykĺzla na chodbu.

„Frank!“zašepkala a pootvorila dvere jeho izby. Posteľ bola prázdna a zjavne v nej nikto nespal celú noc.

„Otec,“vzdychla Alice a v pyžame utekala do obývačky.

Frank a jej otec svorne chrápali v kreslách pri kozube. Na podlahe sa váľali tri prázdne fľaše medoviny.

„Frank,“zašepkala mu Alice do ucha a priložila prst na jeho pery, aby nevykríkol. „Boli ste tu celú noc?“

„Nie, idem ešte za Alice... Čo, Al, ty si tu?“zazíval a pretrel si oči.

„Je sedem ráno,“uškrnula sa a sadla si mu na kolená.

1. –James a Sirius

„Chalani!“

Pani Potterová zamračene pozrela na Jamesa a Siriusa vysiacich nad hrncom čokoládovej polevy.

„Ahoj, mami,“ uškrnul sa James a rýchlo si utieral špinavé ruky do nohavíc.

„James! Kto bude tie gate teraz čistiť? Pozri sa na Siriusa, nemôžeš si aj ty ruky slušne umyť?“

Sirius sa uškrnul na nahnevaného Jamesa a spolu vybehli von.

„Je to s ňou čím ďalej horšie,“vzdychol James a sadol si na zasnežený plot. „Lezie mi na nervy, ako mi ťa stále dáva za vzor.“

Sirius sa zasmial a vytiahol prútik. „Tak jej urob po vôli. Levicorpus!“

Za Jamesom sa ozval piskľavý výkrik patriaci záhradnému trpaslíkovi.

„Je ako Ufňukanec,“zaškeril sa James, keď sa prizrel škaredému tvorovi do tváre. „Má jeho nos. Ale mozog má väčší.“

Sirius sa rozosmial. „Len nevie tak pekne nadávať.“

Chalani si vymenili veľavravný pohľad a s úškrnom sa svorne sklonili k trpaslíkovi.

„James, Sirius! Poďte dnu!“ volal pán Potter od dverí.

„Oci, hybaj sem!“ zakýval na neho James s posmrtným výrazom.

Pán Potter si prehodil cez plecia kabát a o chvíľu bol už pri nich: „Čo sa deje?“

„Pozri,“ukázal Sirius na trpaslíka vysiaceho dole hlavou. Tvor divo mlátil rukami a nadával ako zmyslov zbavený.

„Dajte mi pokoj! Vy zo stoky vylezení špinaví tupí smradľaví...“

„Kde sa tu zobral tento malý diabol?“ štuchol do neho pán Potter paličkou.

„Nedotýkaj sa ma, ty prašivý pes!“ zlostil sa trpaslík.

„Dávam ti ho na starosť, James,“povedal pán Potter a potľapkal syna po chrbte. „Rob si s ním čo chceš. Ale teraz rýchlo dnu, lebo mama vyletí z kože.“

Večera bola, ako inak, výborná. James a Sirius sa pod stolom ohadzovali zemiakmi, čo si opäť odpykali ich nohavice a nervy pani Potterovej. Štedré dary pozdvihli náladu všetkým vrátane Jamesa, ale to až po Siriusovej psychickej podpore. Musel mu totiž vysvetliť, že keď od Evansovej nič nedostal, neznamená to, že si na neho ani nespomenula, len zabudla...

„A keď už sme pri tom,“ozvala sa pani Potterová, keď začula útržok ich rozhovoru, „Kedy nám predstavíš tú svoju Evansovú?“

„Keď bude vhodný čas,“povedal James s nenápadným úškrnom. „Momentálne sme tak trochu na nože.“

„Čo si jej urobil?“vyzvedala pani Potterová znepokojene.

„Nič!“odpovedal James trochu rýchlejšie než plánoval. „Ona sa upokojí a všetko bude ako predtým.“

Pani Potterová si zhlboka vzdychla a vyhnala ich do postelí.

2. –Megan, Amy a Denys

Amy prekvapilo, že pána Sullivana videla prvý raz až na Vianoce. Jej osobné stretnutie s pani Sullivanovou, ktorá bola mimochodom jedna z uznávaných speváčok, nedopadlo ani trochu podľa jej očakávaní. Pán Sullivan takmer ani nezaregistroval jej príchod a uspokojila sa len s jednoduchým pokrútením hlavy, ktoré adresoval svojmu jedinému synovi.

Večera v dusivej atmosfére vyvrcholila tichým rozdávaním darčekov.

„Ďakujem,“usmial sa Amy, keď si vybalila puzdro na prútik od Megan. „Ja... si idem teda ľahnúť. Dobrú noc...“

„Amy, počkaj!“zadržal ju Denys. „Ešte ti chcem niečo...“

Megan na nich vrhla spýtavo- prosebný pohľad, keď sa strácali na dlhej chodbe.

Amy sa nechcala viesť takmer cez celý dom. Šli mlčky.

„Nech- sa- páči, vstúpte,“povedal s námahou odomykajúc ťažké dvere. „Môj malý ateliér.“

„Malý? Ak som bola v Meginom šatníku ako v obchode, tak tu je to ako v galérii. A poriadne dlhej,“uškrnula sa Amy a prezerala si obrazy. „Sú vážne skvelé.“

„Ani nie,“povedal kriticky a vzápätí ju chytil za ruku a priviedol k veľkému plátnu zakritému bielou plachtou. „Ale toto sa mi podarilo.“

Keď Denys stiahol bielu prikrývku, Amy sa ho musela zachytiť, aby nespadla. Na obraze bola ona sama v nadživotnej veľkosti.

„Môj prvý obraz, ktorý sa hýbe,“povedal hrdo. Amy ho obdarila nádherným dlhým bozkom.

„Takže, sa ti páči?“

„Je to najkrajší obraz, aký si kedy namaľoval. Nikdy som nebola tak pekná ako na tvojom plátne,“odvetila dojato a potom sa rozplakala.

„Neboj sa, si ešte krajšia ako toto...“uisťoval ju zmätene.

„Nejde ani tak o to...“vzlykala Amy a Denys sa už tváril načisto ohúrene.

„Tak?“

„Je som ti chcela práve povedať... chcela som ťa požiadať... ja som chcela,“zadúšala sa Amy od plaču a zavesila sa mu okolo krku. „Myslím, že by sme sa mali rozíjsť.“

4. –Lilly

Pri zasvietenej lampičke sa Lilly skláňala nad knihami. Knižnica už bola prázdna a madam Pinceová na ňu vrhala nahnevané pohľady.

Lilly si už piaty krát prečítala Burkovu teóriu o priestorovom čarovaní a zoširoka zívla.

„Je deväť. Večierka, stroho oznámila knihovníčka a postavila sa do útočného postoja.

„Prepáčte, ja už idem...“pretrela si Lilly oči a pozbierala rozložené knihy a pergameny. „Dobrú noc.“

Vyšla z knižnice a automaticky zamierila do Veľkej siene, no tá už bola prázdna.

„Iste.. deväť,“zahundrala Lilly a ľutovala, že nešla s Abigail na večeru. Abi predsa tak naliehala, keď za ňou prišla do knižnice... A vtedy si Lilly spomenula. Pred očami sa jej zjavil Abin obraz: „Lilly, poď, musíš jesť. Nemôžeš zostať hladná na Vianoce!“

„Ja nie som hladná,“odbila ju vtedy nesústredene.

„Som hladná,“zašepkala teraz a pomaly sa vracala do kubovne. Keď je Štedrý deň, školník nehliadkuje. Snáď.

„Darček,“ohlásila heslo Tučnej pani.

„Hihihi,“zaškerila sa, mierne podnapitá likérom. „Prečo si sama, na Vianoce?“

„To je asi moja vec. Darček,“odpovedala Lilly nevrlo.

„Moja priateľka Violleta je chorá a nechce nikoho k sebe pustiť. Klemensia zo susedného obrazu tvrdí, že má veľké škaredé vyrážky a hanbí sa ukázať svetu,“nespokojne našpúlila pery a potom sa náhle usmiala. „Tak môžeme tráviť sviatky spolu, dobre?“

„Darček!“vykríkla Lilly nahnevane. „Nebudem tu trčať s vami! Prepáčte, ale ja na to nie som odkázaná. Dnu ma čaká Abigail a Remus.“

„Myslíš tých dvoch, čo šli predchvíľou dnu?“smiala sa Tučná pani. „Tí na teba asi nemyslia!“

„Pusť ma tam, ty stará tučná protivná babizňa, lebo idem za riaditeľom!“vykrážala sa Lilly jedovito.

Tučnej pani zmizol úsmev z pier a po drzej odpovedi sa preklopila.

Lilly vybehla do izby. Bola prázdna rovnako ako Veľká sieň.

„Blbé Vianoce!“povedala a rozplakala sa na posteli.

Stovky míľ ďalej James Potter poklepkal po Záškodníckej mape, vyhťadal bodku s menovkou Lilly Evansová a trikrát na ňu klepol prútikom. Z mapy ako duch vyrástla maličká Lilly. Plakala.

„Už som to vylepšil,“povedal Sirius pozerajúci z druhej strany. „Ukazuje, čo práve robí.“

James Potter sa zamračil a mapu zložil. „Zase si nerozbalila darček, určite...“

5. –Remus a Abigail

Abigail roztrhla papier a nazrela do malej krabičky.

„Ó, to je úchvatné, Remus!“potešila sa a zapla si náramok na ruku. „Je vážne prenádherný!“

Jeho pohľad bol veľavravný. Radosť z toho, že jej urobil radosť, niet nad väčšiu radosť.

Abigail sa potichučky zasmiala. „Aj ja mám pre teba darček.“

„Tak to som zvedavý,“usmial sa a ponaťahoval si prsty.

„Dlho som rozmýšľala, čo ti mám dať a nevedela som nájsť vhodný dar. Potom som to objavila. Dúfam, že sa ti bude páčiť,“povedla tajomne a požiadal ho, nech si zavrie oči.

„Iste,“usmial sa a nedočkavo si sadol na posteľ.

„Nežmúr,“upozornila ho, keď pootvoril jedno oko.

„Už?“spýtal sa netrpezlivo.

Abigail chytila jeho ruku a položila si ju okolo pása. „Už.“

Remus otvoril oči. „Abigail?“

„Páči sa ti tvoj darček?“uškrnula sa a skôr než stihol odpovedať ho začala bozkávať. Ruka, ktorú mal položenú na jej páse vytetela do vlasov.

„Abi, chceš...“

„Túžim po tebe, Remus!“zašepkala rozochvetým hlasom a prepletala svoje prsty s jeho.

„Ale... Chcela si mi... niečo povedať...“namietol a zamyslel sa.

„Zabudni na to, nič sa nedeje,“usmiala sa. „Zatiaľ je všetko v poriadku.“

Abigail krásne neskúsene vyzliekla Remusovi tričko. Remus sa zasmial a stiahol ju na posteľ.