Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

„Minerva mala pravdu, tu je pravé miesto pre Dumbledora,“ poznamenala, keď sa nad jeho telom objavil tvrdý biely mramor a navždy ho ukryl pred svetom. Bol bledší a čistejší ako sneh naokolo, rovnako ako Dumbledorova duša. Z davu pri hrobke sa začali odpájať pozostalí a pomaly prechádzali popri Lily a Severusovi vyšliapanou cestičkou k hradu. Lily sa pevnejšie zachytila jeho ruky, aby ich dav nerozdelil a vykročili spolu s nimi. Zazrela Tonksovú, ako sa potichu rozpráva s Remusom, ktorý vyzeral veľmi dobre. Dokonca sa jej zdalo, že odkedy sa dali s Dorkou dokopy, priam omladol. Kývla im hlavou a pousmiala sa, keď jej Dorka veselo odkývala. Rozlúčili sa ešte pred pohrebom, pretože Remus vyhlásil, že hneď po skončení opúšťajú hrad.

„James je v pohode?“ spýtala sa šeptom.

„Nič mu nechýba.“ Severus zaťal zuby. Prečo sa naňho stále vypytuje? Videla ho predsa včera, vie, že je živý a spoľahlivo uväznený.

„To je dobre,“ vzdychla si. „Vieš, Sev, možno by som mu mala veriť viac, je to môj manžel a...“

„Poznám jedného tvojho priateľa, ktorý veril svojej manželke a takmer - nie, prepáč, chcel som povedať: a doplatil na to smrťou,“ zavrčal. Nevedel čo teraz robiť. Keby mu neverila, tak ako to naplánoval, bol by Potter vyriešený problém, ale teraz, keď sa napije Veritasera, Lily sa dozvie pravdu, že James nie je Smrťožrút a celý jeho plán zlyhá!

„Máš pravdu,“ súhlasila, zastala pri vchode do hradu a odtiahla ho trochu bokom. Chcela počkať na svoje deti. Tieto Vianoce strávia bez otca, hoci James bude v hrade, nebudú o ňom ani len tušiť.

„Lily,“ oslovil ju zrazu niekto, kto prechádzal okolo.

Obzrela sa. Bol to Hagrid. „Je to pravda? Takže Jamesa vzali?“

Prikývala a krivo sa usmiala. „Drž mu palce, aby sa vrátil.“

„Stále na neho myslím,“ uistil ju a utieral si uplakané oči. „Chudák James... Keby si niečo potrebovala... Len aby nedopadol ako Sirius. Čo by si robila? Chudák James... A ešte k tomu dve deťúrence!“

„Ďakujem, Hagrid, budem si to pamätať,“ povedala a nazeral mu ponad plece. „Čakám práve na nich.“

„Hej,“ zatrúbil do vreckovky. „Davida som tu nevidel.“

„Nechcel prísť,“ vzdychla si. David sa odmietol zúčastniť na pohrebe a úplne to chápala. Dumbledorova smrť mu teraz zrejme pripadala úplne bezvýznamná.

Hagrid ešte dodal niečo, čo sa podobalo na prianie pekných Vianoc a zamiešal sa do davu - pokiaľ to tak možno povedať, pretože všetkých aspoň o meter prevyšoval.

„Tamto je Ruth,“ zašepkal jej Severus do ucha a ukázal do uličky. Pomaly kráčala s rukami zabalenými do huňatej dečky. Lily prekvapilo, že kabát na pleciach jej pridržiava veľmi sympatický černošský chlapec, ktorého s ňou predtým nikdy nevidela. Skôr by čakala, že ju bude sprevádzať Draco, po tom, čo jej Ruth prezradila.

„Kto je to s ňou?“ spýtala sa Severusa, ktorý mal ako profesor prehľad.

„Benjamin Smith,“ odvetil takmer šeptom.

„Ben,“ usmiala sa Lily  a prezrela si ho. Tento jej bol oveľa sympatickejší ako nejaký Draco Malfoy. Po tomto by mala Ruth skočiť! „Ruth, poď sme na moment! Ty môžeš ísť, Ben, uvidíte sa pri večeri.“

„Mami!“ prevrátila Ruth očami, ako to už pubertiaci vedia. Otočila sa k priateľovi a sladkým hlasom povedala:  „Uvidíme sa pri večeri, Ben.“

„Ale keď som to povedala ja, bolo to trápne, však?“ podpichla ju Lily.

„Hej,“ úprimne odpovedala Ruth.

„Teraz s ním chodíš?“ vyzvedala.

Ruth sa zamračila na Snapa, ktorý sa snažil tváriť, akoby tam nebol. „Nebudem to s tebou rozoberať tu, mami.“

„Och, Severusa si nevšímaj... !“ zasmiala sa potichu, načo sa Snape trochu uškrnul. „Pokojne sa so mnou môžeš rozprávať.“

„Tak to fakt nemôžem,“ zavrčala. „Načo si ma vlastne volala?“

„To ti poviem, keď príde aj Harry,“ odvetila a opäť nazrela do davu, aby zistila, kde sa jej syn nachádza. Keď sa dav roztrhal, konečne ho zbadala. Ako jeden z mála ešte vždy stál spolu s Ginny pri Dumbledorovej hrobke.

„Je strašne melancholický,“ zamračila sa Ruth.

„Len má na rozdiel od teba v sebe kúsok súcitu,“ vrátila jej to Lily, pretože s Harrym si vždy akosi lepšie rozumeli. „Bež poňho.“

„Ja ho zavolám,“ ponúkol sa Severus a rýchlo preplachtil okolo nich.

Ruth sa za ním zamračene obzrela. „Ten sa ani nemusel prezliekať, stále ten nemožný čierny plášť.“

„Oh, prestaň s tými poznámkami,“ požiadala ju Lily. „Ako to je s Benom? Konečne si prijala pozvanie na rande? Rýchlo hovor, kým tu Sev nie je!“

„Neprijala, ale vážne o tom uvažujem,“ odvetila. „Draco ide na Vianoce domov, napriek všetkému... Nikdy sa nezmení. Nikdy sa neprestane báť!“

Lily sa striasla zimou. Keby si len Harry chcel trochu pohnúť! „Dúfam, že si mu neublížila.“

„Záleží ti viac na ňom ako na vlastnej dcére? A láskavo nevolaj Snapa ‚Sev‘ je to odveci,“ vrčala Ruth.

„Ty si odveci,“ vrátila jej to Lily a konečne si vydýchla, keď Harry pristúpil k nim - samozrejme s Ginny v tesnom závese. Lily sa už ani nesnažila poslať ju preč, takmer by sa zľakla, keby ho videla bez nej. „Počujte, mám taký návrh. Viem, že otec tu nie je, ale nechceli by ste predsa len ísť na sviatky domov? Urobíme si výlet naším autíčkom. Šoférovať viem, takže...“

„Nie!“ odvetili obaja naraz.

„Nie?“ trochu skľúčene zopakovala. Také rázne odmietnutie jej perfektného nápadu?! „A nechcete o tom ešte popremýšľať?“

„Nie,“ pokrútil Harry hlavou.

„Tak nie,“ vzdychla si sklamane. „Bežte dnu. A Harry, skontrolujete Dava!“

Severus sa pobavene uškŕňal. „Tak to nebol až taký dobrý nápad. Nejdeš sa prejsť?“

„Rada,“ súhlasila, opäť sa chytila jeho ruky a vykročili smerom k Rokvillu.

Návrat domov je pre väčšinu ľudí dôvod na radosť. Ale Draco sa toho desil. Nepamätal si doby, keď sa po chodbách ich sídla nezakrádal strach, ale vedel, že takto to nemohlo byť vždy. Toto by nikto dlho nevydržal.

Zložil si veci v izbe. Krásnej, veľkej, chladnej a prehnane luxusnej. Po veľmi dlhej dobe sa ozvalo tiché, ale strohé zaklopanie na dvere.

„Áno?“ zavrčal.

Zjavila sa hlava jeho mamy s dlhými rozpustenými vlasmi padajúcimi k podlahe ako zlatý vodopád. „Poď na večeru.“

Odvrátil sa, zapínajúc si čierny habit vysoko ku krku. „Nie som hladný.“

„Draco...“ vošla dnu a natiahla k nemu ruku. „Poď sa nejsť. Temný pán ťa chce vidieť.“

Myklo mu tvárou, akoby ho niečo zabolelo. „Povedz, že sa necítim dobre.“

„Draco,“ vyslovila jeho meno o trochu prísnejšie. „Náš pán ťa chce vidieť. Je to pocta, že sa na teba pýtal, tak prestaň trucovať a poď dole.“

„Ale ja ho nechcem vidieť,“ odsekol.

Narcissa si prekvapene pritiahla ruku k hrudi a pristúpila k nemu, položila mu ruky na plecia a pootočila ho k sebe tak, aby jej musel hľadieť do očí. „Ale to tak nefunguje. Vieš, že to nejde, synček. Poď. Nesmieme ho nechať čakať.“

„Narcissa?!“ ozval sa výkrik od dverí a vo veľkej izbe to zarezonovalo akoby niekto zhodil na zem vázu. Obaja sa rýchlo obzreli. Vo dverách stál trochu rozhádzaný Lucius a brada sa mu chvela rozčúlením. „Nechaj nás chvíľu osamote.“

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa hrdo. Jej nebude len tak niekto rozkazovať. Blackovská krv sa v nej proti takýmto príkazom búrila.

Lucius si prehodil paličku do druhej ruky, zatresol za sebou dvere a zabodol studené oči do syna. „Práve som sa od Crabba dozvedel jednu...“ mykol svalom na brade, akoby ho už len samotná skutočnosť, že sa to muselo stať zhnusovala. „Veľmi nepríjemnú informáciu o našom synovi.“

„O čo ide?“ vypytovala sa Narcissa a ruka na synovom pleci sa trochu zovrela.

Draco sa tváril načisto nechápavo, ale strach mu napovedal, že to nebude nič lichotivé.

„Videli ťa v spoločnosti Potterovej dcéry a vraj ti vôbec nebolo nepríjemne,“ chladne povedal Lucius a nebezpečne sa približoval. „Čo to má znamenať, Draco?“

Sťažka prehltol. Tak predsa sa tomu nevyhol. Teraz, keď už mu to môže byť jedno, pretože Ruth ho pokladá za priveľkého zbabelca an to, aby ho mohla mať rada.

„Neviem o čom hovoríš,“ zaklamal, ale vystrašené oči ho prezradili.

„Neklam mi!“ osopil sa naňho otec a v hneve pristúpil pár krokov, načo sa Draco odtiahol a sklopil zrak k zemi. „Vysvetli mi o čo šlo! Okamžite!“

„O nič...“ vysúkal zo seba a matkina ruka ho začínala na pleci priam páliť. „Nič sa nestalo, otec! Zabudni na to!“

Lucius sa znechutene odvrátil. „Robíme s tvojou matkou všetko čo je v našich silách, aby si mal lepšiu budúcnosť vo svete, ktorý bude už čoskoro lepší, než doteraz a ty...“

„Lepší?“ zopakoval Draco. „Ako môže byť lepší? Myslíš, že v tomto dome je to lepšie, pretože tu býva on? Je to najdesivejšie miesto na akom som kedy bol.“

„Okamžite prestaň, ty nevďačný krpatý...“

„Lucius, upokoj sa,“ zamračila sa Narcissa a konečne pustila synovo rameno. „Draco nám to vysvetlí. Čo máš s tým dievčaťom?“

„Nič,“ krútil hlavou.

„Stretávať sa s polohumusáčkou,“ soptil Lucius zatínajúc zuby, aby na syna opäť nekričal. Takéto poníženie pre celú rodinu po tom všetkom, čo obetovali!  „Chceš ma úplne zničiť?“

„Nie, otec. Ja len... nič som s ňou nemal, naozaj! Nič, otec, prisahám. Nepoznám sa s ňou. Neviem o čom hovoríš. Naozaj, otec!“ opakoval ako pokazené rádio.

„Dobre, to je dobre,“ spokojne povedal, napravil si habit a pomalým, medovým hlasom pokračoval: „Vieš, že to všetko robíme len kvôli tebe. Pre tvoje vlastné dobro, synček. Ale dávaj si pozor, Draco, ak sa dozviem, že sa stýkaš s tou spodinou, neželaj si ma! Vieš aké to môže mať následky.“

Dracovi sa zachveli pery. Jeho strach vystriedal nával hnevu. „Vymenil by si vlastného syna za dobrú povesť?“

„Nejde tu len o nejaké babské klebety,“ usmernil ho Lucius, hoci jeho vzdor ho prekvapil. Rozhodol sa nevenovať mu zbytočnú pozornosť. „Teraz sa trochu daj dohromady, nech nevyzeráš ako vystrašená myš. Temný pán na teba stále čaká. Ak sa dopočuje to, čo ja, nepokúšaj sa mu za žiadnych okolností klamať.“

„Viem,“ zašepkal, zapol si posledný gombík na košeli a potom pocítil na chrbte otcovu ruku, ako ho tlačí k dverám. Nohy mal ako z olova, ale vedel, že kráča, pretože dvere sa približovali. Jeho matka ho chytila za ruku. V tej chvíli ich oboch neznášal. Urobili všetko preto, aby mu zničili život.

Pohreb sa naozaj konal len dva dni pred odchodom vlaku. Prišli všetci, študenti, profesori, čarodejníci z blízka aj zďaleka, aby si uctili poslednú pamiatku najväčšieho Rokfortského riaditeľa. Lily stála na kraji cestičky vytvorenej v súvislej vrstve snehu a jednou rukou sa pridŕžala Severusovho ramena. Keby aspoň vedeli, kto Dumbledora zabil. Pre niekoho to možno bola nepodstatná informácia, ale Dumbledore bol priveľký čarodejník an to, aby sa pri jeho mene uvádzalo „bol zabitý Smrťožrútmi“. Mnohí túžili zistiť meno jeho vraha.