Najlepšie vo mne XV.
Nájsť tie správne slová, keď sa snažíte oznámiť pozostalým nepríjemnú zvesť je možno najťažšia skúška akou musí človek prejsť. Mala mu to povedať ako nenávratnú skutočnosť (Tvoj otec je mŕtvy.), alebo mu dať nádej, že došlo k omylu (Obávam sa, že Sirius sa už nevráti.) alebo mu to mala zamlčať, kým nebude potrebné vyjsť s pravdou von?
„Nemusíš mu to hovoriť,“ podotkol Severus, keď videl jej neustále váhanie.
„Mám mu klamať ako sme to robili s pravdou o jeho matke? Ty nevieš čo povedal Siriusovi, keď mu konečne povedal pravdu, však? David to chcel vedieť a mal právo byť nahnevaný. Všetci sme to vedeli, len on žil v mylných predstavách o svojej matke. Je jediný z nás, kto má skutočné právo to vedieť. Nechcem ho znovu klamať,“ pri poslednej vete sa Lily vyčítavo zamračila, akoby jej Severus navrhoval niečo naozaj nemiestne. „Hovoríš, že ho zabila Bellatrix?“
„Áno. A Diana s Potterom sa s obrovským záujmom prizerali,“ dodal, akoby mimochodom, no keď videl, ako sa zachmúrila, pokračoval: „Ak chceš, poviem mu to ja.“
Lily s iróniou podvihla obočie. „Od teba to určite bude chcieť počuť. Nechceš predsa aby ťa na mieste prizabil. Idem za ním. Drž mi palce, Sev.“
„Budem ťa tu čakať,“ odvetil, prisunul si stoličku bližšie ku kozubu, ale nesadol si. Skôr, ako to stihol urobiť, zaujal ho kus pergamenu, ktorý Lily vytiahla zo stola. „Čo je to?“
„To je Jamesovo,“ pousmiala sa. „Ruth mi ukázala ako funguje. Je to mapa. Nemusím teraz chodiť po celom hrade a hľadať Dava na nesprávnych miestach. Poď sa pozrieť.“
Pristúpil k nej a nazeral jej cez plece, keď rozložila pergamen na stole a poklepkala po ňom prútikom. „Slávnostne prisahám, že nič dobré za lubom nemám,“ povedala a na mape sa začali objavovať tenké čiary.
Severus ich chvíľu len fascinovane pozoroval, kým pochopil, že sa pred jeho očami roztvára Rokfort tak, ako ho nikdy predtým nevidel. Bol to Rokfort, ktorý sa dal chytiť do ruky, prevrátiť a otočiť, poskladať a strčiť do vrecka. „Neskutočné,“ žasol a čierne oči zabodol do jednej z menoviek, ktorá práve prechádzala po treťom poschodí. „Funguje to presne?“
„Ešte sa mi nestalo, že by sa mapa mýlila,“ usmievala sa Lily nad jeho úžasom. „Takto sa nám oveľa ľahšie kontrolovali všetky vchody a východy z hradu. Nemuseli sme stále chodiť od jedných dverí k druhým.“
Severus prikyvoval. „A je tu aj celý areál...“ Prešiel prstom po metlobalovom ihrisku a trávniku (v tejto ročnej dobe zasypaného pod snehom), na ktorom bolo roztrúsených pár mien.
„Áno, kúsok a kúsok Zakázaného lesa,“ ukázala na vyznačené stromy. „Úžasné, však?“
„Aká stará môže byť?“
„Neviem,“ priznala Lily. V skutočnosti sa nad tým ešte nikdy nezamyslela. Vždy obdivovala len genialitu a precíznosť s akou bola mapa skonštruovaná. „Ale asi nie veľmi, pretože tu je zakreslená Hagridova chalupa,“ poklepkala po nej prstom.
„Možno sa dokresľuje sama,“ podotkol a zrazu zmeravel. Po ceste smerom z Rokvillu sa k hradu pomaly blížila malá bodka s nesmierne zaujímavou menovkou. „Obávam sa, že mladý pán Black bude musieť ešte chvíľu žiť v presvedčení, že jeho otec žije. Máme tu nepríjemnú návštevu, Lily.“
Zamračene pozrela tam, kde dopadol jeho ťažký ukazovák. „James?“
Okamžite mapu zložila napoly, vybehla ku dverám a už sa chcela rozbehnúť von, keď ju bleskovo zadržali Severusove ruky. „Počkaj, neplaš sa.“
„Čože? James je tu. James... !“ snažila sa uvoľniť zovretie jeho prstov, no nedarilo sa jej to.
„Čo chceš robiť, keď za ním prídeš? Hodíš sa mu okolo krku, pustíš ho dnu, akoby sa nič nestalo? Lily, uvedom si, čo spravil, nemôžeme dopustiť aby bol naďalej nebezpečný. Rozmýšľaj, máme jednu veľkú výhodu - on nevie, že sme ho odhalili...“
„Je to len podozrenie, Sev! musíme sa ho spýtať...“
„Nemôžeme ho len tak pustiť do hradu! Si tu preto, aby si hrad chránila pred takými ako je on, tak sa podľa toho zariaďme,“ dohováral jej neúprosne.
Lily sa prestala brániť, stisla zuby a nemo premýšľala ako dostať Jamesa dnu a zároveň uspokojiť Severusovu túžbu, aby tak nerobila. Možno mal pravdu, ale jej verzia sa jej pozdávala viac. Musia ho na to spýtať. „Privedieme ho dnu tak, aby ho nikto nevidel. Zavrieme ho tu a kým sa nedokáže jeho nevina, bude považovaný za nášho väzňa. Navyše, ešte vždy mám jeho prútik!“
„Ako to chceš urobiť?“
Vrátila sa do izby, otvorila starú dvojkrídlovú skriňu a vytiahla zvláštny kus látky, ktorý si prehodila cez ruku. „Veľmi jednoducho. Neboj sa, Severus, privediem ho sem a potom sa dohodneme ako budeme postupovať ďalej.“
Na čele sa mu objavila hlboká vráska. Niečo sa mu na celom tom geniálnom pláne nepáčilo? Asi by bol radšej, keby Jamesa vyhodili z areálu školy so všetkou pompéznosťou. Nevedela, že podľa jeho plánu sa Jamesa nemala zastávať. V jeho predstavách ho mala nenávidieť natoľko, že mu dovolí vybaviť to s ním krátkou cestou. „Dobre,“ povedal napokon. „Ale nechoď s ním sem. Priveď ho do môjho kabinetu.“
„Do žalárov?“
„Nikto tam nechodí. Nechceme predsa, aby ho našli tvoje deti, ak to nebude žiaduce,“ vysvetlil prakticky a Lily súhlasne zahmkala. „Priveď ho. Budem čakať.“
Vyšli na chodbu, a kým sa Lily rozbehla svojmu manželovi oproti, Severus rázne kráčal do svojich žalárov. Kde sa stala chyba? Prečo Lily neuverila Jamesovej vine? Celé to bolo predsa zahraté tak presvedčivo! Teraz musí dobehnúť, čo zameškal. Musí pritlačiť. Aspoň že v dome Malfoyovcov všetko vyšlo tak, ako malo. Možno, keďže James bude otrasený a zmätený, nebude vôbec ťažké dostať ho na kolená.
Lily bežala až pred hrad. Nemohla si dovoliť, aby sa James dostal dnu a zazrel ho niekto, kto by to mohol povedať ich deťom. Výhľad na cestu z Rokvilu zahatali kopy snehu a tak Lily len naslepo vyrazila vpred, pritískajúc si neviditeľný plášť na prsia. Mráz ju štípal až na kosť, no zdalo sa jej, že sa netrasie od zimy, ale od nervozity. Každú chvíľu vyjde spoza rohu. Už za touto kopou snehu bude... Teraz už určite... Bol tam. Zjavil sa pred ňou, presne ako čakala a predsa ju to prekvapilo.
Obaja zastali.
„Konečne som doma,“ potichu povedal James, skĺzol pohľadom po hrade a zastal na Lily.
„A Sirius?“ spýtala sa, akoby o ničom nevedela.
James sklopil zrak. „Sirius sa už domov nevráti.“
Až teraz, keď počula Jamesov zlomený hlas, jej bolo jasné, že je to pravda. Chladné Severusove fakty jej síce hovorili pravdu, ale bolo oveľa jednoduchšie im neuveriť. Darilo sa jej presvedčiť samu seba, že Sev sa možno mýli.
Pristúpila k Jamesovi a trochu rozostrela plášť. „Pôjdeš teraz so mnou, dobre?“
„Načo plášť?“ prekvapene sa odsunul, keď si uvedomil, čo chce Lily spraviť.
„Je to len preventívne opatrenie. Nič sa nedeje, James, len... Prosím, ver mi, takto to bude lepšie,“ uisťovala ho.
„Jedine ak sa skryješ aj ty,“ odvetil a zdalo sa jej, že sa trochu pousmial. Vzal jej plášť z rúk, postavil sa tesne za ňu a oboch ich zakryl. „Keby si vedela ako som sa bál, že ťa už nikdy neuvidím!“
Otočila sa k nemu. „Ale veď by si ma videl, aj keby si bol pod plášťom sám!“
„Ja viem,“ povedal a objal ju. „Sirius nemal to šťastie, aby sa vrátil. Teraz musíme dávať pozor na Davida- mal pravdu, Diana je stále tu. Bola tam, keď zabili Siriusa, Lily!“
„Aj ty si tam bol,“ podotkla a objatie mu opätovala len veľmi zdržanlivo. „Poď do hradu, nebudeme sa predsa rozprávať tu!“
Pomaly vykročili, stále sa tisnúc jeden k druhému, akoby sa tým chceli zahriať v tomto teple. Neviditeľný plášť ich skryl pred celým svetom, vytvoril im vlastnú galaxiu a v tej istote, že tam nie je nikto iný, sa navzájom držali, obaja tušiac, že takto to dlho nevydrží.
Bez slov vošli do hradu a keď ho Lily začala ťahať namiesto k hlavnému schodisku smerom do žalárov, akosi sa ani nechcel brániť.
„Čo chceš robiť?“ spýtal sa len, keď zistil, kam asi mieria.
„Zistiť pravdu,“ odvetila, keď zastali pred dverami Snapovej pracovne a strhla z nich plášť.
David sa vrátil do klubovne. Čakanie na správy o jeho otcovi ho unavovali a znervózňovali. Zaboril sa do mäkkých vankúšov hlbokého kresla a snažil sa tváriť, že tam nie je. Nevšímal si Hermionu, ktorá o kúštik ďalej vypisovala obsiahly list, ani Rona, snažiaceho sa postaviť domček z kariet. V hlave mu dookola poskakovali tie isté myšlienky. V prvom rade to boli myšlienky na otca a potom... na Ruth. Odkedy počul jej rozhovor s Dracom, nevidel ju. Zjavne sa niekde zašívala. Možno sa s ním ani nechcela stretnúť.
„Neboj sa, bude v poriadku,“ prihovorila sa mu zrazu Hermiona.
„Určite bude, ak budú v poriadku aj naši otcovia,“ odvetil trošku sa mračiac.
Hermiona podvihla obočie, zmätene pozrela na Rona a opäť na Davida. „Myslela som tvojho otca.“
„Oh,“ prikývol, trochu sa pousmial. Nevedel kde berie Hermiona tú istotu, ale chcel by ju mať tiež.
Ron si ich premeral ponad domček, ktorý sa mu podarilo postaviť. „Myslel si na Harryho? Vaši otcovia, skutočne statoční muži.“
„Hej, na Harryho,“ odvetil David, keď ho vyrušil náhly pohyb pri okne. Niekto ho otváral dokorán a pritom komentoval: „Je tu sova. Niekto dostal poštu. Ukáž to sem... AU! Skoro mi odhryzla prst!“
Sova zaškriekala, rozprestrela krídla a na moment sa vzniesla do vzduchu, aby pristála priamo vedľa Davida. Bol to pekný hnedý vták s veľkými múdrymi čiernymi očami.
„Sovy nepatria do klubovne,“ komentovala Hermiona a až sa tak premáhala, aby mu nestrhla hneď niekoľko bodov. „Ale asi to bude súrne, tak si to vezmi a pošli ju preč.“
Okamžite odviazal zvitok pergamenu z jej nohy, vzal ju do rúk, dvoma dlhými krokmi prešiel k oknu a vyhodil ju do zimy. „Idem hore,“ zakričal Hermione, ktorá ho neustále sledovala a odbehol do izby. Ešte na schodoch rozlomil ťažkú pečať. Bol na nej erb Blackovcov. Hneď si to všimol a zaplavilo ho vzrušenie. Žeby správa od Siriusa? Nie, on sa nikdy príliš nechválil svojou rodinou! Zavrel sa v izbe a konečne začal čítať:
Drahý David,
dúfam, že si nebral naše nočné stretnutie ako krutý sen. Ja som bola ráno takmer na pochybách. Toľkokrát som si predstavovala ako Ťa znovu uvidím, až sa mi zdá neskutočné, že sa to naozaj stalo! Prosím Ťa, David, tak ako som Ťa prosila aj vtedy, odpusť mi, že som nemohla byť s Tebou a uver, že Ťa ľúbim väčšmi, než si dokážeš predstaviť.
Preto mi trhá srdce, že Ti hneď musím oznámiť správu, ktorá Ťa určite raní tak, ako mňa. Môj milovaný Sirius nás naveky opustil. Nikdy si neodpustím, že som nedokázala zabrániť jeho smrti, preto nečakám, že mi to odpustíš Ty, David. Ale teraz, keď budeš myslieť na jeho pamiatku, budeš aspoň vedieť, že vo svojom smútku nie si sám. Možno Ti bude aspoň miernou útechou, že hoc si stratil otca, máš aspoň matku, ktorá Ťa nadovšetko miluje a veľmi potrebuje.
Diana
Musel si prečítať tie riadky dvakrát, aby pochopil obsah toho listu. Potom ho pomaly zložil a vsunul do zásuvky k prsteňu, ktorý od mamy dosal.
Snape otvoril na prvé zaklopanie, akoby stál priamo za dverami s rukou na kľučke. Jeho pohľad sa na moment zastavil na Lily, aby sa uistil, že je v poriadku, potom namieril prútik na Jamesa a prižmúril oči. „Jediný nesprávny pohyb, Potter a budeš nasledovať svojho priateľa,“ oznámil mu chladne.
„Lily, čo to má znamenať?“ zamračil sa James nechápavo.
„Poď dnu,“ šťuchla ho do chrbta, obzerajúc sa po chodbe, či ich niekto nevidí. „Sklop ten prútik, Severus, nie je to nutné.“
„Ja viem, čo je nutné,“ odsekol, prinútil Jamesa, aby si sadol na stoličku a neprestajne naňho mierniac trochu cúvol. Nemusím vám ani opisovať ako víťazne sa v tej chvíli cítil, aký pocit zadosťučinenia ho opantal, keď mal po všetkých tých rokoch Jamesa Pottera vo svojich rukách. „Kým nám nedokáže svoju nevinu, je to náš zajatec, Lily, zabudla si?“
Lily sa mračila, keď prešla okolo Jamesa a postavila sa k Severusovi. „Schovaj ten prútik! Je predsa odzbrojený!“
Snapeove pery sa zachveli. Ona sa ho nesmie zastávať! V jeho pláne nebola možnosť, že mu bude držať stranu, po tom všetkom čo tak perfektne pripravil stroskotá jeho plán na hlúpej dôverčivosti?
„James,“ oslovila Lily svojho manžela mierne. „Povedz mi pravdu o tom, čo sa deje. Pridal si sa na ich stranu? Si s nimi?“
„Nie!“ vyhŕkol prekvapene. „Ako ti niečo také vôbec napadlo?“
„Veľmi jednoducho, Potter,“ precedil Severus pomedzi zuby. „Videli sme ako ťa šikovne dostali z Rokfortu a bol som tam, keď si sa pozeral ako zabili tvojho - údajne najväčšieho priateľa.“
„Tak potom vieš, že...“
„Viem len to, Potter, že som rád, že ma nepočítaš medzi priateľov,“ chladne mu oznámil Snape.
„Nemohol som mu pomôcť!“ kričal James nahnevane, pokúsil sa vstať, ale zistil, že Snape ho drží pomocou prútika priklincovaného na stoličke. „Nemal som ani len prútik!“
„Áno. Veľmi šikovné. Naozaj ma prekvapuje do akých detailov si si to premyslel. Nikdy by som nečakal, že tvoj mozog dokáže vyprodukovať taký úžasný plán,“ pochváli ho sarkasticky.
„Chcel som tomu zabrániť!“ obhajoval sa James ďalej a Lily si uvedomila, že to hovorí len jej. „Lily, ty vieš, že by som to nikdy neurobil. Poznáš ma predsa! Vieš, že by som to nespravil!“
„Prečo by ti mala veriť?“ Snape sa tiež otočil na Lily. „Nevšímaj si to, Lily. Never mu. Sú to prázdne slová.“
„Prečo by som mu nemala veriť?“ spýtala sa zamračene. Stále jej tu niečo nesedelo. „Pred pár mesiacmi si mi povedal to isté. A tebe som mohla veriť?“
„Teraz nejde o mňa,“ Snape sa okamžite stiahol. „Ale Potter... Na vlastné oči som videla ako sa tesne pred smrťou priznal Blackovi, že zabil Petra!“
Lily na chvíľu zavrela oči, akoby sa snažila samu seba dostať pod kontrolu. Čakala, čo sa bude diať. Pár sekúnd verila, že James to poprie rovnako presvedčene ako všetko doteraz, ale ticho, ktoré zavládlo v kabinete ju uisťovalo o opaku. Otvorila oči. James sedel so sklonenou hlavou. Nepozeral viac na ňu, ani na Snapa.
„Spravil si to?“ spýtala sa potichu.
James mlčal.
„Spravil si to? Pozri sa na mňa, James!“ prinútila ho, aby sa jej pozrel opäť do očí. „Zabil si Petra?“
„Neviem,“ zamumlal.
Snape sa potichu ľadovo zasmial. „Keď o tom hovoril s Blackom, nebol taký neistý.“
„Sklapni,“ zavrčal James. „Lily, vieš ako to bolo. Celá tá akcia nebola dobre pripravená...“
„Pripravoval si ju ty!“ spomenula si. Po nose jej stekali slzy.
„Áno, ja, s plačúcim Harrym na rukách, dočerta! S Petrom sme odbehli, aby sme zistili kde sú Smrťožrúti a keď sme ich našli, Peter sa zrazu nechcel v tichosti vrátiť po vás a upozorniť vás. Pridal sa na ich stranu, Lily. Chcel som ho omráčiť, ale odniekiaľ prileteli smrtiace zaklínadlo. To on bol ten zradca. Všetky jeho činy sme však pripísali Diane o pár mesiacov neskôr.“
„Prečo si mi to nikdy nepovedal?“ Z jej hlasu bolo cítiť sklamanie a mierne opovrhnutie.
„Bál som sa. Mal som pocit a stále ho mám... akoby som ho zabil ja. Celé dni sme boli s ním a nič sme si nevšimli. Mali sme ho včas dostať preč z tej bandy, mal som ho nechať s vami, možno by ešte žil! On nebol zlý, Lily, on sa len splietol!“ vysvetľoval James. „Radšej som povedal, že zomrel ako hrdina. Bol to celé roky náš priateľ, nemohol som uveriť, že by pracoval proti nám dlhodobo. Dostal som jedinečnú príležitosť ako zistiť, či bol naozaj na ich strane. Ukradol som výpovede z Dianiných spisov, aby som vedel, čo mala na svedomí ona a čo zostalo na Petrovi.“
„Ty si vytiahol tie záznamy? Sirius neprávom podozrieval Rosie a ty si nič nepovedal?“ utrela si slzy a zostala stáť pri Snapovi celkom zlomená. Pohladil ju po chrbte. „Na dnes stačilo, Lily. Choď do svojej izby, ja ho budem strážiť.“
Pokrútila hlavou.
„Len choď,“ zopakoval. „Takto to aj tak nemá význam.“
„Pretože neverí tvojim hlúpym obvineniam?“ zavrčal James.
„Naozaj to takto nejde,“ súhlasila Lily. „Ale viem, čo by nás oboch presvedčilo, Severus. Máš Veritaserum?“
James takmer prestal dýchať. „Čo?“
„Elixír pravdy, ty idiot,“ zahrmel Snape rozrušene.
„Viem čo je Veritaserum!“ ohradil sa James. „Ale... Lily, to nemyslíš vážne! Je nezákonné ho používať mimo dohľadu Ministerstva mágie!“
Lily si prekrížila ruky na hrudi a zrazu vyzerala rozhodne a trochu hrozivo. „Nechceš ho použiť?“
James si zahryzol do pery. Potom slabo prikývol. „Ak mi inak neuveríš, vypijem aj celú fľašku.“
„Máš Veritaserum, Sev?“ opäť sa spýtala Lily.
„Ešte nie, ale ak vydržíš čakať mesiac,“ podvihol obočie. „Veľmi rád ho na Potterovi vyskúšam.“
:)
(charlotte, 16. 12. 2012 15:26)