Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

 Dlhými studenými prstami pohladil Nagini po ploskej hlave. Bol spokojný. Veľmi spokojný.

„Výborne, Severus,“ zasyčal mäkko a slastne privrel hadie oči. „Dumbledore mŕtvy, Black mŕtvy a Potter ich bude čoskoro nasledovať.“

„Áno, môj pane,“ súhlasil Snape s náznakom úsmevu na bledých perách. „Môžem povedať, že sme úplne rozbili jadro tej smiešnej organizácie a keďže ministerstvo je už tiež naše, dovoľte aby som sa poklonil najmocnejšiemu čarodejníkovi všetkých čias.“

Urobil hlboký úklon.

Voldemort sa zasmial. „Výborne, Severus. Výborne! Nezabudol som na tvoju odmenu. Lily Potterová je odteraz tvoja a keď tak nad tým uvažujem, Rokfort bude potrebovať nového riaditeľa.“

„Áno, môj pane. Ale obávam sa, že po dnešnej noci sa Rokfort bude musieť zatvoriť,“ sklonil Snape hlavu.

„Nie,“ Voldemort zacmukal jazykom a Nagini sa nepokojne zavlnila pod jeho prstami. „To sa nestane, Severus. Ministerstvo rozhodne, že škola zostane otvorená o to sa ja už postarám. Bolo by naozaj nepríjemné, keby sa musel zatvoriť Rokfort. To sa nesmie stať!“

„Určite sa to nestane, pane,“ uisťoval ho Snape a potom trochu podráždene pozrel na Dianu sediacu naľavo od Voldemorta. „Môj plán je však narušený, môj pane. Ak sa Diana nezriekne svojho plánu, podľa ktorého vyvraždí celú svoju rodinku, obávam sa, že niečo nevyjde. Ak zabije Davida rovnako ako jeho otca...“

„Diana koná na môj príkaz,“ zavrčal Voldemort. „Prečo sa tak bojíš o toho chlapca, Severus?“

„Je ľahšie zahladiť stopy po zabití tak aktívneho člena rádu ako bol Black, ale ak zabije to dieťa, padne tieň podozrenia na nesprávne hlavy.“

„Upokoj sa, Severus,“ povedala Diana sladkým hlasom a s nevinným úsmevom si ho prezrela. Vyzerala krásne a nevinne ako anjel. Keby ju nepoznal, nikdy by si nemyslel, že je schopná niečoho nečestného. „David nemusí zomrieť. Aspoň zatiaľ nie. Niekomu by sa mohlo zdať príliš kruté zabiť nevinné dieťa, tak som si povedala, že mu dám šancu, nech sa sám rozhodne, či bude nasledovať svoju milovanú mamičku sem, medzi nás, alebo svojho nehodného otca do hrobu.“

Po dvoch nepokojných hodinách Ruth konečne zaspala. Lily si chvíľu blahoželala, pretože sa jej podarilo vyhovoriť jej myšlienku, aby okamžite šli do Slizolinskej klubovne a uistili sa, že Draco je úplne v poriadku. Teraz, keď osamela v tichu, nedokázala však myslieť na iné, ako na Jamesa. Čo mu to povedala naposledy? Nespomínala si. Určite riešili nejakú zanedbateľnú pletku predtým, než odišiel do Rokvilu. A Tonksová vravela, že sa dlho nezdržali, pretože Remus trochu pozmenil ich plány. Namiesto toho, aby sústavne prehodnocovali bitku s vlkolakmi, ktorou si Sirius poriadne zavaril, zvrtol sa rozhovor veľmi rýchlo na ich veľmi búrlivý vzťah. Ani skutočnosť, že tí dvaja sa konečne dali dokopy však nemohla roztrhať mraky na Lilinom obzore. Neverila sama sebe, keď si uvedomila, do akej nepredstaviteľnej situácie sa dostala. Čaká tu, v Rokforte, ktorý riadi Minerva McGonagallová, na Severusa Snapa, ktorý jej má priniesť správu o tom, či je James Smrťožrút a či ešte vôbec žije.

Celým telom jej prešla triaška. Nemôže sa od toho čo i len na sekundu odpútať? Len keby sa niečo dialo. Hocičo. Keby ju tu nenechávali samu v tejto ťaživej atmosfére!

Zrazu sa ozvalo rázne klopanie na dvere.

„Ďalej!“ vyhŕkla v nesmiernom očakávaní. Srdce jej bilo ako zvon, keď cez škárku nazrelo dnu Snapovo tmavé chladné oko.

„To som ja, Lily,“ ohlásil sa potichu, vkradol sa dnu ako kocúr, keď sa chystá na zálety a zabuchol za sebou dvere.

„Tak? Čo si zistil? Však si ho videl, Severus? Povedz mi, že James žije a všetko ostatné sa vysvetlí,“ povedala prosebným hlasom. Opierala sa rukou o dosku stola v nádeji, že v nej nájde potrebnú oporu.

Snape stále pri dverách tam, kde vošiel a mierne sklonenou hlavou pozeral priamo na ňu pomedzi závoj čiernych vlasov. „Potter žije,“ potvrdil.

„Vďakabohu!“ vydýchla si Lily. Jedna obrovská záťaž z jej srdca spadla.

„A môžem ti s istotou povedať, že bude žiť aj naďalej,“ pokračoval, opatrne vážiac slová.

„Nechcú ho zabiť?“

„Nie. Je pre nich veľmi cenným zdrojom informácií, Lily. Nemôžu si dovoliť stratiť ho,“ doplnil tichým šeptom.

Lily stisla pery a pevnejšie sa chytila stola. „To nie je možné. Niekto by si to všimol! Určite by si to niekto všimol!“

„Je mi to ľúto, Lily,“ pokračoval bez náznaku ľútosti v chladnom, tichom hlase. „Ale povedz si pravdu. Kto by ho podozrieval. Vždy si robil čo chcel a nikomu to nebolo podozrivé. Nikto sa nepozastavil nad tým, že má prístup ku všetkým informáciám len vďaka svojmu... hm, šarmu hrdinu. Nikto nepochyboval o jeho čestnosti, pretože ho všetci obdivovali, však je to tak, Lily? Napadlo by niekomu, že ten úžasný priateľ je schopný zabiť svojho menej statočného kamaráta len preto, že ho odhalil?“

„Čože?“ nechápavo sa zamračila, ohúrene klesla na stoličku a s rozšírenými očami pozerala do jeho tváre.

„Možno som ti to nemal hovoriť, ale máš právo to vedieť,“ povedal s nádychom hrdosti na seba samého. „To Potter zabil Petra Pettigrewa. Dnes v noci som bol svedkom toho, ako sa priznal. Povedal Blackovi pravdu o tom, čím bol celé roky tesne predtým ako ho zabili.“

„Sirius... ?“ z hrdla sa jej vydral vzlyk. „Je mŕtvy? Sirius je mŕtvy?“

Snape prešiel k nej dvoma dlhými krokmi. Čierny plášť sa za ním zavlnil a keď si k nej kľakol a objal ju okolo drieku, aby sa upokojila, vedel, že už nepotrvá dlho a bude ju mať pre seba každý deň. Krásnu, usmievavú a milujúcu. Jeho plán vychádzal lepšie, ako by sa na začiatku odvažoval dúfať. Keby Potter ‚len zomrel‘ určite by sa nezbavila spomienok tak rýchlo. Keď sa mu podarilo urobiť z neho zradcu a vraha, sama bude chcieť zabudnúť. Bude hľadať oporu v niekom inom. Napríklad v priateľovi, ktorému dlhé roky bezpodmienečne dôverovala.

„Prepáč, že som ti to musel povedať. Prepáč mi to, Lily. Ale neboj sa, ja som tu,“ povedal, pohladil ju po chrbte a pritisol si jej roztrasené telo bližšie k sebe. „Som tu. Čokoľvek budeš potrebovať. Máš tu mňa.“

Aj keď nad Rokfortom svitlo nové ráno, nad mnohými rozprestrela svoje krídla nekonečná temnota. Ani dokonalá Vianočná výzdoba nedokázala preraziť pach smrti, ktorý sa plazil okolo múrov a napádal všetkých, ktorí si hneď po prebudení uvedomili tú skutočnosť. Albus Dumbledore je mŕtvy. Rokfort možno nadobro zatvoria.

Podľa pokynom, ktoré dostali v tú noc sa všetci nahrnuli do Veľkej siene. Raňajky už čakali na stole, ale nikto sa ich ani nedotkol. Všetky tváre sa upierali na riaditeľovo prázdne kreslo. Profesorka McGonagallová stála pred učiteľským stolom.

„Dnes sme sa tu stretli, aby sme rozhodli o osude našej školy. Ako všetci viete, túto noc sa na Rokforte odohrali udalosti, ktoré ohrozili nás všetkých,“ hovorila pevným hlasom. „Prívrženci Veď-Viete-Koho sa dostali do školy. A profesor Dumbledore prišiel o život rukou jedného z nich.“

Pohľadom prešla po všetkých tvárach. Už teraz ich bolo tak málo! Koľko ďalších študentov opustí školu, keď sa rodičia dočítajú v Dennom Prorokovi o tom, čo sa stalo? Keď tu nebol Dumbledore, neboli viac v bezpečí.

„Ministerstvo mágie nám garantovalo, že Rokfort zostane otvorený teraz, aj budúci školský rok a to s podporou ďalších pracovníkov, ktorí sem prídu, aby nás ochránili pred podobnými útokmi. Prístupovú cestu, ktorou sem vnikli Smrťožrúti sme už zaistili a budeme hľadať ďalšie medzery, ktoré treba odstrániť. Každý, kto uvidí alebo bude počuť niečo, čo nasvedčuje nebezpečenstvu na tejto škole, nech to okamžite nahlási niekomu z personálu,“ premerala si prísnym pohľadom Slizolinský stôl. Vôbec sa však nezdalo, žeby nočný prepad vydesil Slizolinčanov menej, než ostatné decká. Mnohí z nich až pridobre vedeli, čoho sú Voldemorotvi stúpenci schopní a mnohí mali dôvod sa ich obávať. Draco Malfoy, bledý ako duch, si nervózne mädlil dlane.

„Pohreb profesora Dumbledora sa uskutoční zajtra. Skôr, než sa rozídete na Vianočné prázdniny,“ oznámila ešte, zhlboka si vzdychla a zamierila na svoje zvyčajné miesto po pravici riaditeľského kresla. Ešte nechcela obsadiť jeho miesto. Zatiaľ to nešlo.

Tých pár ľudí, ktorí sa domnievali, že dokážu stráviť raňajky, sa pomaly prplalo s jedlom. Ostatní len ticho dumali nad svojimi raňajkami. Padma Patilová si prisadla ku Chrabromilskému stolu a potichu so sestrou preberala možnosť, že keď pôjdu na Vianoce domov, naspäť do školy sa viac nevrátia. Neznelo to príliš nadšene, no David, sediaci vedľa nich, nevenoval ich rozhovoru ani najmenšiu pozornosť. Pohľadom sa zabodol do otcovej stoličky. Nebola prázdna. Dnes ju obsadil Remus, no už len samotný fakt, že o Siriusovi nedostal žiadne správy už niekoľko hodín, okrem tej jednej, že je nezvestný, ho privádzal do zúfalstva. Dar, ktorý mu dala Diana - ukázalo sa, že je to prsteň, ktorý zrejme dostala ako zásnubný - odpočíval hore v jeho nočnom stolíku. Teraz uvažoval, či otcovi pomáha. Ak o sebe vedia, určite ho nenechá napospas bande krvilačným Voldemortovým stúpencom.

Harry vedľa neho len nemo držal Ginny za ruku. Ruth si podopierala hlavu oboma rukami. Neučesané čierne vlasy jej padali v pramienkoch až na stôl. Hnedé oči mala zahmlené od plaču, ktorý ju v noci premohol a teraz už nemala nič iné na práci, len pozerať na svoj prázdny tanier. Nad čím asi tak uvažovala?

Konečne sa začali prví študenti strácať vo dverách. Zrejeme usúdili, že viac nemá význam, aby tu takto nečinne sedeli. Mnohí ich veľmi rýchlo nasledovali, akoby dostali povolenie dýchať a žiť ďalej. Utekali z tej pokojnej sály v celých húfoch, no zhovárali sa stále tichým šeptom.

Ruth prudko zdvihla hlavu a obzrela sa okolo.

„V pohode?“ spýtal sa David, ktorého tej pohyb vyrušil.

„Uhm,“ hamunkala, vstala a rýchlo vyrazila za ostatnými.

David pozrel na ostatných. Harry s Ginny sa začali o niečom potichu zhovárať. Hermiona poklepkávala prstami po stole. Zjavne sa príliš zahrabala do svojich úvah na to, aby vnímala okolie. Ron si ju len nemo prezeral ako nesmierne zaujímavé umelecké dielo. David teda vstal a nasledoval Ruth. Dúfal, že ju dobehne, hoci si nebol istý tým, čo od nej chce. Možno len nechcel byť sám v nemej spoločnosti, alebo nechcel aby bola sama ona?

Prepchal sa cez dav a získal výhľad na celú vstupný halu. V prvom momente si pomyslel, že zmizla, no potom ju zbadal, ako postáva pri vstupe do žalárov. Na niekoho kývla a pomaly zamierila do bočnej chodby. Chvíľku mu trvalo, kým si uvedomil, že Draco Malfoy ju nasleduje.

Vykradol sa za nimi. Draco Ďaleko pred ním zabočil do jednej z prízemných učební. Zabuchol za sebou dvere a nemohol tušiť, že David o chvíľku bude počuť každé slovo, ktoré si s Ruth povedia.

„Nič sa nestalo? V noci ťa nechceli vziať so sebou?“ počul David jej hlas, keď sa prikradol k dverám.

„Nie,“ odvetil Draco a Ruth si počuteľne vydýchla.

„Bála som sa o teba,“ priznala. David sa zamračil na kľučku, akoby sa ho snažila oklamať a teraz sa vysmievala, že jej uveril. Toto naozaj povedala Ruth Malfoyovi? „Nebol by si jediný, kto v noci zmizol. Môj otec je preč.“

„Tvoj otec?“ Dracov chladný hlas znel prekvapene.

„Nevšimol si si? Nebol pri raňajkách,“ povedala zachrípnuto.

Malfoy dlho neodpovedal. „Ani nie,“ povedal napokon trochu ľahostajne. „Vieš, ak by ma v noci vzali, neviem, či by som sa sem ešte vrátil.“

„To je teraz nepodstatné,“ vybuchla Ruth. „Nevieš... Nevieš kde môže byť môj otec? Nemôžeš zistiť niečo viac? Potrebujem tvoju pomoc, Draco! Napíš vašim, akoby si im to oznamoval a... možno ti napíšu, čo sa s ním stalo.“

„Ja neviem...“ znela jeho chladná bezcitná odpoveď. „Je to nebezpečné.“

„Čo je na tom nebezpečné?! Vždy si bol predsa výborne informovaný o všetkom, tak prečo by to malo byť teraz inak?! Prosím, Draco, napíš im!“ rozhorčila sa rozčarovaná jeho reakciou.

„A čo poviem, ak sa ma spýtajú načo to chcem vedieť? Nemôžeš odo mňa chcieť, aby som podstúpil také riziko! Ja nie som ako ty. Radšej počkaj, pár dní, určite sa niečo dozvieš a nemusíš ma kvôli tomu ťahať do problémov!“ vrčal Draco.

David za dvermi zatínal zuby od zlosti. Čo je toto za odpoveď? Kto môže takto odpovedať na prosbu? Najmä na prosbu od Ruth?

„Aha,“ povedala chladne. Nikdy predtým takýto chlad z Ruthiných slov nesálal. Dave ju poznal celý život a neveril, že okrem znudenia a posmechu je schopná aj takejto reakcie. Po chrbte mu prešiel mráz a vedel si živo predstaviť ako sa Draco pritom zvuku striasol strachom. Bol večne vydesený už len pri náznaku autority. Určite ho to prekvapilo rovnako.

„Tvoj otec je statočný, vydrží to,“ zahundral Draco fňukavo ako malé decko. „Všetci ste takí, tak čoho sa bojíš? Vás predsa nič nezlomí. Stále len bojujete... Keby ste sa aspoň trochu báli, keby ste sa báli bojovať, už dávno mohlo byť po vojne.“

„Čo tým chceš povedať?“ zahriakla ho autoritatívne. „Myslíš, že táto vojna je tu kvôli nám, čo sme sa nesklonili pred Ty-Vieš-Kým? Si vôbec normálny, Draco? Spamätaj sa trochu! Keby sme sa všetci vzdali...“

„Bol by pokoj,“ skočil jej do reči. „Žiadna vojna, ani mŕtvi a konečne by som sa nebál vrátiť domov!“

„Tak tam viac nechoď,“ navrhla prakticky. „Určite nezostaneš na ulici, ak požiadaš o pomoc správnych ľudí. Nemusíš sa podrobiť JEMU. Postav sa mu rovnako ako my a určite pochopíš prečo je dôležité bojovať. Áno, zabil nám priateľov a členov rodiny, ale práve preto sa nemôžeme skryť a čakať, čo s nami bude. Práve preto musíme bojovať ďalej.“

Zostalo dlhé ticho. Potom opäť prehovorila Ruth. „Vôbec tomu nerozumieš, však nie?“

Za dvere sa preniesol jasne počuteľný Dracov vzlyk. Davidovi pripadal smiešny, no uspokojil sa s úškrnom.

„Nepomôžeš mi,“ usúdila a po krátkej pauze, v ktorej zrejme Draco pokrútil odmietavo hlavou zavelila: „Vypadni.“

David sa oprel o stenu. Kam sa stratí, kým Draco opustí miestnosť?

„Nechcem ťa viac vidieť, Draco... A nechytaj sa ma!“ dodala maximálne vytočená.

Ozvali sa rýchle kroky. Dvere sa rozleteli skôr, ako sa Dave stihol ukryť. Draco vybehol von, okamžite Dava zaznamenal, zazrel naňho a zavrčal ako pes. Nezastavil sa však, rýchlo pokračoval v ceste.

V triede zostalo ticho. David nazrel dnu. Ruth si práve sadala do jednej z predných lavíc. Jej tvár celá horela hnevom. Neuvedomila si hneď, že sa na ňu niekto pozerá. Keď zacítila jeho pohľad prehrabla si vlasy rukou a pozrela naňho bokom. „Čo tu robíš?“

Pokrčil plecia. „Bol som zvedavý.“

Vyhŕkla pohŕdavým smiechom. Čo viac mohla urobiť? Jej sa tu pomaly rozpadáva svet na črepy a David je proste len zvedavý.

„Nikdy si nespomínala, že sa rozprávaš s Malfoyom,“ podotkol.

Ani sa nepohla. Stále naňho zazerala zboku akoby premáhala samu seba, aby sa naňho vôbec dokázala pozrieť. „No, už to vieš. Môžeš spokojne odísť.“

„Myslela si to vážne? Naozaj si verila, že ti pomôže?“

„Áno, verila. A mala som na to aj dôvod, tak sa neuškŕňaj,“ osopila sa naňho. David sa naozaj potmehúdsky usmieval.

„Vtedy vonku si čakala naňho?“ spomenul si Dave na moment, keď ju videl mrznúť pred dvermi školy. Jej mlčanie mu bolo dostatočnou odpoveďou. Čakala naňho, čiže medzi nimi muselo byť niečo viac ako len to, že sa spolu dokážu normálne porozprávať. Nahnevalo ho to. Nezmyselne horko mu chutila tá myšlienka, že jeho Ruth, ktorá mu bola ako sestra, sa v niekom sklamala. „Malfoy. Fajn. Ale Harry je teraz príliš zaneprázdnený svojou frajerkou, môžem teda zastať jeho funkciu brata a rozmlátiť Malfoyovi nos?“

„Nechaj to tak,“ zavrčala. Bol to jasný náznak toho, že pchá nos do vecí, ktoré ho vôbec nemusia zaujímať. Vstala, podišla k nemu a dodala: „Keby sa tak hrozne nebál, urobil by to.“

„Ale neurobil to. Radšej si bude strážiť svoju mizernú kožu, než by kvôli tebe trošku zariskoval,“ odvetil a nechal ju odísť.