Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

 Už len fakt, že čoskoro majú prísť Vianoce ich uisťoval v tušení, že sú v bezpečí. No všetci sa mýlili. Rovnako ako prírodné katastrofy, aj Smrťožrúti vtrhli do hradu, keď to jeho obyvatelia najmenej očakávali.

„Neznášam Vianoce!“ vyjadril sa Sirius, keď mávnutím prútika odhalil tvár znehybneného smrťožrúta. „A čo ty, Avery?“

„Zavolaj Remusa a Tonksovú!“ požiadal ho James bežiac do hradu. „Musím nájsť Lily!“

Nezaoberal sa viac tým, či Sirius splnil, o čo ho žiadal. Vrhol sa rovno vo vstupnej haly. Využil moment prekvapenia a znehybnil jedného zo Smrťožrútov.

„Potter! Kde ste boli?“ zarezonoval hlas profesorky McGonagallovej, ktorá bojovala s niekým na schodoch.

„Kde je Lily? Expelliarmus!“ dodal v snahe brániť sa pred Rodolfom Lestrangeom.

Profesorka McGonagallová odzbrojila svojho súpera a na dôvažok ho poslala artistickým saltom dole schodmi. „Netuším. Je to tvoja manželka,“ odvetila a zhora zablokovala jeho súpera.

Dnu vbehol Sirius. „Čo sa stalo, Minerva?“

„Ste dosť inteligentný, aby ste na to prišli sami,“ odvetila. „Dostali sa hore do hradu. Nekecajte a hýbte sa!“

Keďže zo vstupnej haly ani nevideli, ani nepočuli, kde sa môžu votrelci nachádzať, rozhodli sa, že sa rozdelia. Sirius mal vybehnúť až hore, prehľadať najvyššie poschodia, skontrolovať Chrabromilskú vežu a Dumbledorovu kanceláriu. McGonagallová sa vybrala k Bystrohlavskej klubovni, do západnej časti hradu, a James sa rozhodlo prebehnúť nižšie poschodia vrátane toho, kde mali s Lily kanceláriu. Musel ju nájsť za každú cenu. Ak mal s ňou Snape nejaký plán... ak ju prinútil, aby mu dôverovala a potom ju využil na vpustenie Smrťožrútov do hradu!

Nehlučne postupoval chodbami, ostražitý ako myš. Načúval každému vzdialenému zvuku a čoskoro sa dočkal odmeny.

„Len poď so mnou,“ počul šepotavý Snapov hlas. Približoval sa.

„Ale, Severus, musíme ísť bojovať! Kam bežali? Šli za Dumbledorom? Musíme mu pomôcť, Severus! Pusť ma!“ zúfalo ho presviedčala Lily.

Snape odpovedal omnoho ráznejšie. A možno sa to Jamesovi len zdalo, pretože boli omnoho bližšie. „Nie. Musíme sa skryť. Ak by ťa našli, budeš prvá, ktorú zabijú! Pochop, že sa musíš skryť. Poznám ich. Dnes chcú len Dumbledora, tak sa im zbytočne nepleť do cesty!“

„Pusť ju,“ zavrčal a prútik namieril na Snapovu bezvýraznú tvár.

Lily sa jeho príchodu potešila, no rozbroje medzi spojencami v takejto chvíli jej nemohli vylúdiť úsmev na perách.

„Radšej by si sa mal pridať a skryť sa, Potter,“ poradil mu chladne, ale napriek jeho naliehavej žiadosti Lilinu ruku nepustil. „Dnes nie je noc pre hrdinov.“

„Lily je tu aby ochraňovala hrad rovnako ako ja. Nebráň jej v tom, čo má robiť, lebo na to doplatíš, Ufňukanec. Ty si choď schovať svoj roztrasený zadok do nejakej diery, ale ju nechaj ísť!“ vrčal James.

„Ak pôjdete hore, zabijú vás!“

„Expelliarmus!“ zamával James prútikom. Jeho zaklínadlo však Lily reflexívne odklonila. Snape získal potrebný čas, aby Jamesa odzbrojil.

„Prestaňte! Neopovážte sa tu biť!“ mračila sa Lily, keď sa James vrhol za prútikom.

Snape sa však nechcel biť. Teraz mal cestu voľnú. Pritiahol Lily k sebe a rýchlo vykročil po chodbe. Za nimi sa ozývali ďalšie kroky. Prichádzajú posily, alebo Smrťožrúti?

„James, poď!“ zakričala sa ním, ale Snape jej zrazu zakryl ústa rukou, obzrel sa a keď si bol istý, že sa nikto nepozerá, cúvol s ňou za nástenný gobelín.

„Pšt,“ zašepkal jej do ucha. Cítila na temene hlavy jeho pomalý chladivý dych, tak nesmierne pokojný v tej napätej chvíli. „Teraz čuš, Lily.“

Počuli Jamesa vykríknuť nejaké zaklínadlo, no nikto mu paľbu neopätoval.

„Prestaň, Potter, to sme my!“ zahrmel hlboký hlas, ktorý Lily nepoznala.

„Vidím,“ zasmial sa James frejersky. „A práve preto nemôžem prestať, Rockwood!“

„Neboj sa, nikto tu nie je,“ flegmaticky ho uisťoval protivník. „Nemusíš sa na nič hrať. Mám pre teba odkaz od Temného pána. Chce ťa vidieť. Všetko sa podarilo. Dumbledore je mŕtvy. Zaslúžiš si vraj odmenu, tak poď s nami.“

„Zasiahli ťa kúzlom pomätenia?“ smial sa naďalej James.

„Nie, vážne ťa chce vidieť,“ trval na svojom Smrťožrút.

„Myslíš, že s tebou teraz len tak odídem za Voldemortom?“ v jeho hlase bolo počuť výsmech aj nepochopenie.

Rockwood sa hromovo zasmial. „Máš pravdu, Potter. Čo keby nás niekto videl, však?“

Zaznelo omračovacie zaklínadlo a niečo buchlo. James musel dostať zásah. Potom už nepočuli nič.

„Severus,“ hlesla Lily, keď jej konečne pustil ústa a ona bola schopná rozprávať, hoci ešte stále nespracovala to, čo sa odohralo. „On... James je...“

Snape odhrnul gobelín a vykukol na chodbu. „Je preč.“

Lily sa rozplakala. „On! Celý čas... To nie je možné! James?!“ Zakryla si ústa rukou, aby stlmila svoj zúfalý ston. V tichej tme, ktorá sa rozhostila hradom sa neodvážila vysloviť tú myšlienku nahlas. Musel to byť nejaký zvrátený omyl. James predsa nemohol byť donášač!

Zostala jej len jediná istota: že Snape je jediný človek, ktorý jej teraz môže pomôcť.

„Severus,“ oslovila ho napoly v mrákotách. Jemne, no mocne ju chytil za obe ramená, akoby sa bál, že spadne a rozbije sa. „Prosím, choď za ním. Zisti čo sa deje, Sev. prosím. Zisti čo sa deje!“

„Neboj sa,“ zašepkal, očami hltajúc každé slovo, ktoré vyslovila. „Spoľahni sa na mňa.“

Sirius bežal hore schodmi. Zahol doprava a opäť zamieril hore, keď si uvedomil, že nad vrchole niekto stojí. Zastal a lapajúc dych namieril na postavu prútik.

„Táto scéna mi niečo pripomína,“ zamyslene prehovorila Diana, zdvihla konček svojho čierneho plášťa a začala si lenivo leštiť prútik. „Pamätáš si tú noc, Sirius? Bola skutočne ohnivá. A vzrušujúca.“

„Takže ty žiješ?“ uškrnul sa Sirius. Akoby sa vrátila priamo z pekla. „Prečo si sa nikdy nezastavila?“

Diana sa zasmiala. „Naozaj si myslíš, že som nikdy v tvojom dome nebola? Že som po tej noci nikdy viac neležala v tvojej posteli? Oh, ako rada sa dívam na fotku, ktorú má Dave zavesenú v izbe. Veľká šťastná rodinka. A tie nemožné záclony určite vyberala Lily, však? Je to presne jej vkus. Ale ty si nič nezbadal. Si naivný ako vždy. Ešte stále ľuďom bezhranične dôveruješ? Pokiaľ sa nepolepšíš, Sirius, nezbavíš sa ma.“

Sirius zaškrípal zubami.

„Nerozumiem, prečo si taký prekvapený,“ pokračovala. „Veľmi si mi predsa chýbal. Stále si môj manžel a Dave... Určite si s ním budem rozumieť. Je to krásny chlapec, škoda, že je rovnako dôverčivý ako jeho otec.“

„Už nikdy sa nepribližuj k môjmu synovi!“ zavrčal.

„Sám si ma k nemu priviedol,“ mykla plecom a opäť sa zaškerila. „Ale no tak, prečo ten namosúrený výraz, miláčik? Keď som sa ti predstavila ako Meggie, miloval si ma celé tri mesiace.“

„Ty mrcha!“ zahnal sa prútikom a vzduch zaiskril. Nemohla to byť ona. Meggie, ktorú spoznal pred dvoma rokmi úplnou náhodou. Nemohla to byť ona!

„Aj tak ma dnes volajú. Inak som známa ako Chameleón a  Prízrak. Ale aj to tvoje prirovnanie k nočnej more bolo pôsobivé,“ uškŕňala sa.

Sirius v okamihu mávol prútikom. Ak by mohol, na mieste by ju zabil, ale kde má v sebe nájsť toľkú nenávisť?

Diana odskočila pred jeho zaklínadlom a prehrabla si vlnité vlasy. Urobila pár krokov dole akoby tancovala a potom si poklepkala prútikom po stehne. Siriusovi sa zdala neuveriteľne príťažlivá a nikdy v živote tak veľmi neľutoval, že o ňu prišiel.

„Ja presne viem, čo potrebuješ,“ povedala, pomaly skryla prútik a opäť vykročila k nemu.

Sirius trochu sklopil prútik. Zdalo sa mu nespravodlivé mieriť na „bezbrannú ženu“. A navyše takú nesmierne krásnu, až opäť váhal, či je v skutočnosti taká zákerná ako sa pred rokmi dozvedel. Keby len nebola taká nádherná... „O čo ti ide, Diana?“

„Snažím sa len...“

„Petrificus totalus!“ ozvalo sa spoza jeho chrbta a Sirius padol na chrbát tuhý ako doska.

„... odpútať tvoju pozornosť, miláčik,“ dokončila, kľakla si k nemu, odhrnula mu vlasy z tváre a pozrela na niekoho, koho Sirius nevidel. „Berte ho. Ja sa idem ešte porozprávať so synom.“

Dvaja mocní muži nadvihli Siriusovo telo a chvatne ho odnášali niekam preč. Dianin spokojný úsmev zmizol. Jemne sa zamračila. Musí ísť do veže. Nájsť Davida. Rozbehla sa hore. Heslo do Chrabromilskej klubovne jej už dávno prezradil Frank Longbottom. Stal sa z neho úžasný spojenec, keď ho dostala Imperiusom. Neoceniteľný zdroj informácií. Prešla niekoľkými chodbami a zastala pred portrétom Tučnej pani. Ako dlho len túžila pozrieť sa dnu. Sirius si vždy myslel, že študovala tu, no ona bola zo Slizolinu. Keby sa spýtal, čo i len raz na nejaký detail o zariadení, nevedela by odpovedať. Nikdy v tej klubovni nebola.

„Rozkvitnuté imelo,“ povedala portrétu a pred jej očami sa zjavil otvor. Vošla dnu. Ako to hovoril Frenkie? Napravo dievčatá... Takže doľava. Vybehla do chlapčenského internátu a netrvalo ani minútu, kým našla správne dvere.

Potichučky vošla dnu. Bol tu. Nerušene spal.

„David?“ zašepkala potichučky a nežne mu odhrnula vlasy z tváre, podobne, ako pred chvíľkou jeho otcovi. „David, zlatko, zobuď sa.“

Mykol hlavou, nadvihol sa na lakti a zažmúril do tmy. „Je tu niekto?“

„Pššt,“ zaševelila, pousmiala sa a rovnakým šeptom pokračovala: „Neboj sa, Dav, to som ja.“

„Mami?“ vyhŕkol David, pretrel si oči, aby sa uistil, že nesníva a rýchlo sa posadil. „Mami, si to ty? Naozaj...“

„Ty žiješ? Naozaj žiješ? Ale ako a ako... Ako si sa sem dostala?“ spýtal sa vzrušene a trochu obozretne.

„To nie je dôležité, mám len pár minút, David,“ pokrútila hlavou. Zjavne ju tešilo, že môže vyslovovať synovo meno. Hrala sa s ním ako mačka s motúzikom. „Dobre si zapamätaj, čo ti teraz poviem.“

Zovrela mu ruku do dlaní. Kľačala pri jeho posteli ako odsúdenec, keď prosí kata o milosť a v tme na neho upierala tmavomodré oči. „Dave, nikdy by som nedopustila aby sa vám niečo stalo. Vždy som vás oboch milovala. Nezabudni. Nech si počul čokoľvek, ver mi. Všetko robím kvôli vám.“

„Otec vravel, že si Smrťožrútka. Povedal mi všetko,“ vystríhal ju, ale po prútiku na svojom nočnom stole nestiahol. „Chcela si ho zabiť.“

„Nie,“ odporovala prudko. „Nesmieš tomu veriť.“

David sa zamračil. Prútik ležiaci len pár centimetrov od jeho ruky mu zrazu pripadal nesmierne lákavý. „Má spálenú nohu.“

„Ja viem,“ odvetila s povzdychom. „Ale niekedy človek robí veci, ktoré ho netešia. Robí veci, za ktoré sa hanbí.“

„Musela si?“ spýtal sa naliehavo.

Diana len stisla pera. „Nechoď za mnou. Zostaň tu.“

„Počkaj!“ zadržal ju syn vzrušene. „Daj mi niečo, aby som ráno vedel, že si tu bola. Aby som vedel, že si sa mi opäť len nesnívala!“

Potichu sa zasmiala. „Ale ja nič nemám.“

„Hocičo. Prosím!“ zaprosil úpenlivo.

„No...“ siahla rukou do vrecka. „Jedine ak toto.“

V prvom momente si David myslel, že mu podala obyčajnú vreckovku, ktorú si zabudla vo vrecku. Keď včak poriadne stlačil mäkkú tkaninu, zistil, že uprostred je niečo tvrdé.

„Dostala som ho od Siriusa.“

„Ďakujem,“ odvetil, hoci netušil, čo to je.

„Musím ísť, Dave, v žiadnom prípade nechoď za mnou!“ prikázala, pobozkala ho na ruku, ktorú skrývala v dlani a po prstoch odbehla ku dverám. „Mysli na to, čo som ti povedala.“

„Budem,“ sľúbil a zostal nemo počúvať jej vzďaľujúce sa kroky.