Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

 Vrátiť sa do Rokfortu je snom azda každého študenta, ktorý tu prežil čo i len jeden rok svojho života. Ani Remus a Tonksová sa neubránili istému nadšeniu, keď sa rozhodli ísť rovno za Siriusom, aby ho upovedomili o nočných udalostiach. Hoci Remus ju posielal do školy už dávno, Dorke zjavne Charlieho sprievod nevyhovoval. Trvala na tom, že Sirius zveril vedenie im dvom a nie Charliemu a preto by mala počkať naňho. Remus sa spamätával z tohto splnu akosi pomalšie a bolestnejšie a vyhliadka toho, že bude sprevádzať Tonksovú cez pol krajiny mu veľmi na nálade nepridávala. Už pomaly nemal dosť síl aby vzdoroval jej ustavičnému presviedčaniu o nehynúcej láske. V deň, keď sa úplne zotavil a všetci bojovníci dostali povolenie na rozchod, nebol na jeho tvári ani náznak úsmevu. Prehodil si cez plecia ten najotrhanejší a najzodratejší plášť, aký vo svojom kufri našiel - a nepochybujte o tom, že bolo z čoho vyberať - a naposledy sa obzrel na Charlieho, ktorý akýmsi neodbytne milým spôsobom trval na tom, že s nimi zostane až do konca.

„Keď budeš doma, pozdravuj rodičov,“ požiadal ho a pokračoval s trochou irónie: „A nezabudli povedať Molly, že Tonksová je voľná. Bill má stále šancu.“

„Určite nezabudnem,“ uškrnul sa Charlie na prichádzajúcu Tonksovú so zvyčajnými ružovými vlasmi. „Ale uznaj, Remus, že keď ťa stále chce, aj keď si tu takmer zožral, asi to myslí vážne.“

Šok na Remusovej tvári bol dostatočne úprimný na to, aby Charlie usúdil, že si podrobnosti z posledného splnu nepamätá. „Si šťastný muž. To dievča má guráž,“ dodal s obdivom, objal priateľa na rozlúčku a vykročil Tonksovej naproti.

„Dúfam, že sa nerozprávate o mne,“ zažartovala Dorka a opätovala Charliemu priateľské objatie.

„Nie,“ odvetili obaja naraz až príliš náhlivo.

„Tak to ma upokojilo,“ smiala sa. „Poď, Remus, ak tam chceme dôjsť ešte dnes, musíme vyraziť. Poslal si Siriusovi správu?“

„Zabudol som,“ priznal Remus trochu roztržito. V snahe okamžite napraviť chybu vytiahol prútik a po neverbálnom zaklínadle sa pred nimi objavil krásny silný strieborný jednorožec - patronus.

„Nevedela som, že máš jednorožca,“ žasla Tonksová. „Vlastne som ani nevedela, že sa to dá!“

„Siriusovi Blackovi,“ prihovoril sa Remus svojmu ochrancovi. „Prídem s Tonksovou ešte dnes. Čakajte nás v Rokvile.“

Jednorožec sa ladne rozbehol po kamenistej ceste a zmizol v oblaku prachu, akoby sa rozplynul.

Charlie sa pozeral, ako sa tí dva postavili vedľa seba, aby spoločne vykročili na cestu. Rozdiel medzi Remusovou ošumelosťou a jej húževnatosťou priam bil do očí. Hádam mal Remus pravdu a Dorka si nájde niekoho, kto jej bude pristať väčšmi. Napríklad nejakého Weasleyho.

Hoci Remus sa tej cesty priam desil, Tonksová bola výnimočne tichá a väčšinu času sa uspokojila len s túžobnými pohľadmi. Občas prehodili nejakých pár viet o Siriusovi a nočnej bitke, alebo o tom, čo na to všetko povie Scrimgour, no o ich vzťahu, výnimočne nepadla ani poznámka.

Chytila ho za ruku a zamotala im prsty. V tomto pokojnom popoludní ich nemal kto vyrušovať, aj keď sedeli na inak frekventovanej chodbe, okenný parapet zakrývalo veľké nemotorné súsošie, ktoré sem niekto tak nemožne postavil.

„Neboj sa,“ uisťovala ho a druhou rukou mu chytila tvár. Chcela, aby sa jej pozeral do očí, keď mu to povie. „Ja ťa nenechám odísť tam. Tieto Vianoce budeme spolu. Tu, na Rokforte. Ver mi, Draco, budeme ďaleko od - neho.“

Najradšej by povedala Voldemortovo meno z plných pľúc ako zvyčajne, ale Draco to neznášal. Stŕhal sa vždy, keď sa neovládla a vyslovila ho. Mal z toho mena nesmiernu hrôzu. Akoby aj nie. Voldemort ho pripravil aj o poslednú štipku radosti, ktorú by možno prežíval, keby sa narodil do inej doby.

„Čo jej mám odpísať?“ spýtal sa sťažka.

„Pravdu, že chceš tieto svatky zostať. Napíš jej, že máš dievča, nemusí vedieť, že som to ja. Iste to potom pochopí,“ povzbudzovala ho trpezlivo. „Musíš byť silný.“

„Nie som silný,“ zavrčal. „Ani odvážny.“

Zasmiala sa. „Ale si. Napíš jej to, kvôli mne.“

„Prestaň,“ sklopil pohľad k zasneženej zemi pod oknom. Harry, Hermiona a všetci Weasleyovci tam hrali snežnú vojnu. Ginny práve zvalila Harryho do kopy snehu a ako člena nepriateľského družstva ho patrične potrestala. „Mala by si byť s nimi. Ja nie som ako vy, tak prestaň predstierať, že to tak je. Nie som odvážny. Nikdy som nebol.“

Odporovať Ruth Potterovej - akú väčšiu chybu by mohol smrteľník urobiť?

„Ty sa prestaň ľutovať, Draco!“ vybafla naňho. „Nič sa tým nezmení. Musíš si veriť, pretože ja ti verím! Nemusíš byť odvážny. Mám dosť odvahy za nás oboch, len vydrž, čo musíš a potom budeme nerozluční.“

Chvíľu na ňu len tak pozeral. „Prestaň sa ľutovať?“ zopakoval znechutene. „To je tá tvoja láska? Prestaň sa ľutovať?“

„Áno. Pretože nemáš dôvod. Nie tieto Vianoce,“ odpovedala a kývla hlavou dolu k šantiacim sa kamarátom. „Takéto šťastné budú naše Vianoce. Vidíš ako sa Harry s Ginny bozkávajú? To ťa čaká celý život. Zvykaj si na to.“

„Že sa na nich budeme pozerať?“ spýtal sa ironicky.

Zasmiala sa. „Budeme to robiť rovnako.“

Draco sa zamračil. „A tiež ťa mám potom zahádzať snehom?“

Opäť sa rozosmiala. „Tak poď.“

„Kam chceš ísť?“ ani sa nepohol, hoci ona už stála pri okne nachystaná vyraziť.

„Von predsa. Ak chceš niečo z toho robiť, je najvyšší čas začať!“

„Ale ja...“

„Poď!“ zavelila nekompromisne a Draco konečne vstal. Je načase začať si tieto prázdniny užívať. „Idem sa obliecť, stretneme sa pred hradom o dvadsať minút, jasné? Žiadne meškanie!“

Draco neodpovedal. Na tvári sa mu na moment zjavilo niečo ako úsmev a potom zamieril do žalárov. Ruth priam letela do svojej izby. Už dávno sa ho snažila presvedčiť, že na tom nie je nič zlé, keď ich spolu uvidia. Až doposiaľ sa jej to nedarilo. A zrazu - pôjde s ňou von. Budú sa hrať ako malé deti a možno ju konečne poriadne pobozká! Zachichotala sa ako správna pubertiačka. A ten otravný Ben konečne pochopí význam slova nie.

Vrátila sa dolu. Uvedomovala si, že dvadsať minút ešte neprešlo, ale nevedela sa dočkať a každá sekunda, ktorú tu strávila čakaním sa jej zdala nekonečná. Kde toľko trčí?

Po zamrznutej ceste sa k nej približovali dve postavy zababušené v šáloch až po uši. Dlho im nevenovala pozornosť, až keď si uvedomila, že jeden z nich je David, zalial ju rumenec. Dobre, že ho nebolo vidno na lícach vyštípaných od mrazu!

„Stratila si sa?“ spýtal sa pobavene. Jeho priateľka, ktorú Ruth vôbec nepoznala, sa veselo zasmiala.

Ruth si ju premerala s nadvihnutým obočím. O čo tej koze ide? Nič smiešne tu nebolo. „Len niekoho čakám,“ odvetila, keď usúdila, že tá baba jej za hádku nestojí.

„Poď čakať dnu, lebo tu zamrzneš,“ vyzval ju David, obzrel sa okolo a dodal. „Pokiaľ rýchlo nepríde niekto, kto ťa zahreje.“

„Práve na to čakám,“ priznala ešte červenšia, než doteraz. Nervózne sa obzrela na dvere. Zrazu dúfala, že Draco bude meškať. Ako by sa asi zatváril Dave, keby ich videl spolu? Nikdy nad tým neuvažovala. Vždy si predstavovala len seba a Draca. Samých dvoch.

„Určite ti nemám niekoho poslať?“ uisťoval sa s úškrnom.

Pokrútila hlavou. „Ale ak chceš, zostaň na chvíľu ty.“

David sa zasmial, no jeho priateľka nie. Stiahla obočie a uštedrila mu šťuchanec pod rebrá, aby mu pripomenula s kým mal stráviť tento deň. Nepodarilo sa. Dav sa na ňu úkosom pozrel a naďalej sa venoval Ruth. „Teraz idem odprevadiť Saru, ale ak ťa tu nájdem ešte o pol hodinu, beriem ťa za slovo!“ Vyhrážal sa dobrosrdečne, konečne sa otočil k Sare a naznačil jej, aby vošla dnu.

O pol hodinu tu však už Ruth nenašiel. Skrývala sa za stĺpom dúfajúc, že Draco sa len omeškal. No veľmi dobre vedela, že nepríde.

Odkaz od Remusa v podobe patronusa našiel svojho adresáta okamžite. Sirius s malou dušičkou, pretože bol zhruba informovaný o nečakanej vlkolačej prevahe, požiadal Jamesa, aby šiel do Rokvilu s ním. A on, ako správny kamarát, ponuku prijal.

„Vôbec ti neprekáža, že ju tu nechávame samú?“ uisťoval sa Sirius, pretože si všimol, aký je jeho priateľ ostražitý vždy, keď sa blízko jeho manželky objaví Snape. „Ufňukanec je dnes v hrade.“

„Ani mi ho nespomínaj,“ zavrčal James a dopodrobna mu porozprával, ako sledoval tých dvoch pod neviditeľným plášťom.

Sirius zahvízdal. „Podáme si ho?“

„Nie,“ krútil James hlavou. „Chcem vedieť čo má ten had za lubom. Určite sa jej nepodlizuje len tak, z dlhej chvíle.“

„Vždy za ňou doliezal ako voš,“ nesúhlasil Sirius. „Povedz jej, že si neželáš aby sa s ním stretávala. Je to tvoja manželka, máš na to právo.“

„Nechcem to vyťahovať...“

„Ale pritom to nechceš nechať tak!“

„Ak sa čo i len dotknem témy „Snape“, vždy sa pohádame a potom sa so mnou odmieta baviť!“ sťažoval sa James.

Zdalo sa však, že Sirius je na túto problematiku samozvaný odborník. „Takže budeš len sedieť a čakať, že sa to vyrieši samo? Musíš o ňu trochu zabojovať, Paroháč! Ženy majú rady mužov činu, nie mamľasov, ktorí nemajú vlastný názor!“

„Nebudem robiť žiarlivostné scény ako nejaká hysterická ženská!“ zhrozil sa nad jeho radou a bližšie si pritiahol kabát. Vonku poriadne mrzlo. „A navyše, musím jej veriť. Sme spolu už dvadsať rokov. Určite by sa nesprávala akoby sa nič nedialo, keby s ním niečo mala.“

Sirius odpovedal bez náznaku akejkoľvek radosti v hlase. „Tiež som veril svojej žene. A teraz sa so mnou pre tú chybu nerozpráva vlastný syn. Kedysi si mi povedal, že v živote každého muža príde chvíľa, keď sa začne báť vlastnej ženy...“

James sa uškrnul. Pamätal si, kedy po povedal. Bolo to na Siriusovej svadbe po pár pohárikoch ohnivej whisky a niekoľkých prípitkoch.

„... obaja sme do toho bodu dospeli,“ dokončil Sirius. 

„Blbosť,“ vyhŕkol so smiechom. „Nebojím sa jej, len nechcem aby...“

„Sa hnevala?“

„Aby si myslela, že jej neverím,“ opravil ho James. „Nechaj to tak. Radšej zalezme k Trom metlám, lebo tu zamrzneme!“

Sirius s radosťou súhlasil, len si ešte neodpustil dodatok: „Bojuje proti Voldemortovi a bojí sa hnevu ženy.“

Nečakali dlho a James zazrel Rema s Tonksovou prechádzať po ulici. Asi tušili, že v tej neskutočnej zime nebudú čakať vonku a tak decentne nazerali do obchodov a pohostinstiev, aby zistili, kde sa ich šéf schováva.

„Máte tu riadnu zimu,“ usúdil roztrasený Remus, keď vošli dnu. „Dve ďatelinové pivá, Rosmerta!“

Barmanka s úsmevom prikývla a oboch si ich letmo premerala, kým prichádzali k stolu.

„Už len fakt, že obaja žijete ma musí tešiť,“ podporoval Sirius sám seba pred tým, čo sa mal dozvedieť. „Poďme rovno k v veci. Som nedočkavý ako stará panna.“

Tonksová sa nezasmiala. „Sľúbila som si, že keď prežijem, zabijem ťa, Sirius.“

„Do toho,“ vyzval ju. „Ale najprv mi povedz prečo.“

„Desať mŕtvych na našej strane, dvanásť zranených, ak nepočítam Remusa,“ zhrnula.

Sirius nevyzrel nespokojne. Keď bitku pripravovali, báli sa, že neprežije nikto.

„Zajatých päť vlkolakov,“ začal Remus, ale zmĺkol, aby madam Rosmerta v klopkajúcich lodičkách nepočula o čom rozprávajú. Až po tom, čo sa vrátila za svoj pult, pokračoval: „A osemnásť mŕtvych. Vzhľadom na to, koľko ich bolo...“

„Ty si ich nevidel,“ skočila mu Dorka do reči. „Ale bolo ich minimálne šesťdesiat, Sirius. Počítali sme so štyridsiatimi! Nemali by sme šancu! Keď budem písať hlásenie, môžem sa tváriť, že si tam bol, ale ostatní! Obávam sa, že si ich dosť naštval. Neveria, že si odišiel v súrnej veci, myslia si, že si nás zradil.“

„Nemohol som ostať.“

„Si idiot,“ zvrčala.

„To tiež, ale predovšetkým som otec,“ zavŕtali sa do seba pohľadmi. „Ešte niečo o čom by som mal vedieť?“

Dorka prižmúrila oči, ale nestihla odpovedať. Remus ju predbehol.

„Tonksová si to so mnou konečne rozmyslela,“ vyhŕkol. Zdalo sa, že ho samotného desí, čo práve s ironickým podtónom vyslovil na verejnosti. Na povzbudenie si upil poriadny dúšok piva a zahľadel sa na odtlačok pohára na stole.

„Prosím?“ spýtala sa dôrazne. Zrejme neverila vlastným ušiam. „Čo to trepeš?“

„Správna otázka,“ súhlasil James nadšene. Tým dvom by doprial riadnu dávku romantiky.

Remus si odkašľal. „Ja som len rád, Nymphadora. Charlie mi povedal čo sa stalo za splnu. Bolo načase aby si si uvedomila, aký som nebezpečný. Je mi len ľúto, že si na to musela prísť takto. Snáď som ťa veľmi nevydesil.“

Ohúrenie na jej tvári nemohlo byť hradné. Pozrela na Jamesa pohľadom ‚rozumieš tomu?‘ a potom sa osopila na Remusa: „Neviem o čo ti ide, ale ja som si s tebou nič nerozmyslela. Tú noc beriem ako perfektný nácvik toho, čo ma bude čakať, keď si ma konečne vezmeš a budem to s tebou zažívať každý mesiac po zvyšok života, ty blázon!“

„Ale...“ jachtal Remus a pri Siriusovom tichom chechtaní sa začervenal. „Ale celú cestu si so mnou takmer nehovorila a inokedy...“

„Lebo si sa dlho zotavoval!“ vysvetľovala. „Stále sa mi zdáš taký slabý a vždy hovoríš, aby som ťa neotravovala, že na to nemáš energiu. Oh, Remus!“

Tak previnilý výraz v tvári, aký sa teraz usadil u Remusa ešte nikto z nich nevidel. Aj malé rozkošné dieťa dokáže podobným pohľadom obmäkčiť srdcia dospelých, ale to, čo sa v ten deň podarilo Remusovi samému na sebe, nemá v pamäti ľudstva obdobu. „Prepáč,“ zašepkal s pohľadom veľkého plyšového medvedíka. „Nechal som sa uniesť.“

„A teraz sa bude musieť nechať uniesť, lebo Tonksová ho bude chcieť len pre seba,“ zašepkal Sirius Jamesovi a obaja sa zasmiali.

„Tak my ideme,“ vstal James, vylovil z vrecka niekoľko drobných, ktoré pleskol na stôl a nechali Remusa napospas osudu.

Do hradu by sa vracali v celkom povznesenej nálade, nebyť tieňa, ktorý visel nad Siriusom. Ak ho niekto prezradí, že sa nezúčastnil akcie, bude mať riadne problémy. Nemohol si to teraz dovoliť. Mal iné problémy.

„Čo urobíš, ak ťa predvolajú?“ spýtal sa James už pred bránami.

„Je mi to jedno,“ odsekol.

„Nemôže ti to byť jedno!“

„Nepostavím sa pred žiaden súd ako nejaký zločinec!“ rozčuľoval sa Sirius. „Budem tu, so svojím synom, nech sa deje čokoľvek. Je - mi - to - JEDNO.“

„Nemôže ti to byť jedno, Tichošľap! Ak ťa zbavia funkcie, nemáš čo v Rokforte hľadať!“

Sirius zastal. James sa domnieval, že prekvapenie, s akým sa zamračil prezrádzalo, že mu to celé dochádza až teraz. Mýlil sa však.

„Je pekné, že aspoň jeden z nás premýšľa, ale možno to už nebude potrebné,“ povedal a vytiahol svoj prútik.

V tej chvíli sa cez pootvorené vchodové dvere ozval výkrik: „Protego!“ a do snehu pod schodmi dopadol človek zahalený v čiernom plášti.

„Fňučko?“ zamračil sa James.

„Nie,“ odvetil Sirius, pousmial sa a človeka v snehu jediným neverbálnym zaklínadlom znehybnil. „Ale niektorý z jeho kumpánov. Sú tu.“