Najlepšie vo mne X.
Kým sa Ruth snažila presvedčiť svoju mamu, že to, čo sa deje medzi ňou a Dracom Malfoyom nie je len mladícke blúznenie a Harry si užíval voľný deň s Ginny a svojimi priateľmi, David kráčal hradom po boku svojho otca.
„Chcelo by to nejaké tiché miestečko,“ poznamenal práve Sirius a rozhliadal sa dookola, či mu nepríde na um nejaká spásonosná myšlienka, kde by sa mohol so synom rozprávať bez zbytočných okolkov.
„Čo tak knižnica?“ navrhol David. Sirius mu už povedal, že ide o niečo veľmi dôležité.
„Knižnica?“ zopakoval prekvapene.
David pokrčil plecia. „Poznám len dvoch ľudí, ktorí tam chodia a jeden z nich sedí hore v klubovni pri Ronovi.“
„Tak dobre,“ zasmial sa a zamierili do knižnice. Tušenie jeho syna sa potvrdilo. Okrem madam Pinceovej nebolo v knižnici takmer ani nohy.
David vzal najhrubšiu knihu z prvej police a okázalo viedol Siriusa dozadu. „Môžeš si byť istý, že tu nás nikto hľadať nebude. Potrebuješ niečo?“
Sirius nahlas prehltol, celkom zbytočne skontroloval, či sa nablízku niekto náhodou nenachádza a prešiel si rukou po brade s perfektne pestovaným trojdňovým strniskom, ktoré mnohé ženy oceňujú. „Potrebujem ti vysvetliť jednu veľmi nepríjemnú záležitosť,“ povedal ostražito ako pes.
„Do toho,“ povzbudil ho David.
„Ide o tvoju matku,“ vykĺzlo z neho. „Musíš vedieť všetko. Keby som ti povedal len to, čo sa deje teraz, nemohol by si to pochopiť a aj Lily si myslí, že máš právo vedieť všetko alebo nič. Všetko ti bude užitočnejšie.“
„Myslel som, že mama zomrela. Vravel si, že ju zabili Smrťožrúti,“ pripomínal mu David, ako keby dúfal, že Sirius si náhle spomenie, že už mu to rozprával.
„To som ti vravel ako malému chlapcovi, ale... už si takmer muž,“ povzbudivo a hrdo sa usmial. „Teraz ti poviem čistú pravdu. Niežeby som predtým klamal, povedzme, že som len nepovedal všetko.“
David prikývol. Sirius si predstavoval ako mu musí nervózne krútiť žalúdkom. Možno tak isto ako jemu.
„Tvoju mamu som spoznal hneď ako som vyštudoval. Úplnou náhodou sme sa stretli vo výťahu. Diana Moranová, najkrajšia žena akú si vieš predstaviť. Nie dokonalá, mala mnoho chýb ale ako celok bola neodolateľná,“ pri spomienkach sa mu v očiach zapálili ohníčky ako duchovia vášne, ktorú pred rokmi pociťoval. „Vzali sme sa po roku ako mladí blázni. Mal som vlastný domček a čakali sme teba. Mali sme takú tichú dohodu - ona sa nevypytovala na moju rodinu a ja na jej. Tušil som, že pochádza z podobného prostredia, ale veľmi ma to nezaujímalo. Dohodli sme sa, že sa spolu nebudeme veľmi ukazovať na verejnosti, žili sme skôr utiahnuto. Báli sme sa jeden o druhého a keď si sa narodil ty, pribudla nám ďalšia starosť. Všetko však bolo relatívne v poriadku, až do jedného večera. Mal si vtedy len o niečo viac ako dva roky...“
Vo vzduchu už bolo cítiť vianočné očakávanie, haldy snehu vonku za oknami odrážali tú trochu svetla z domu ako neónové osvetlenie.
Sirius sedel na zemi v obývačke obklopený žiarovkami, ktoré by podľa nápisu na obale mali farebne žiariť. nech však robil čokoľvek, svetielka zostávali mĺkve.
„Sirius?! Môžeš postrážiť Dava?“ ozvalo sa zrazu z druhého poschodia a na drevených schodoch, s mohutným vyrezávaným zábradlím, zabuchotali rýchle kroky. „Zabudla som si ísť vyzdvihnúť šaty na tú novoročnú párty!“
Vbehla do obývačky a hoci sa snažila tváriť chladne, Sirius pozorným okom aurora okamžite zaznamenal, že je rozrušená.
„Uhm,“ zamumlal, pretože sa mu nechcelo opustiť novú hračku, vstal a šiel za Dianou do chodby, kde si obliekala kabát. „A bude tam ešte otvorené?“
Zasmiala sa. „Určite nie, ale ak chytím Jude vo dverách, určite mi ich ešte dá.“
„Ponáhľaj sa, dlho bez teba nevydržíme,“ požiadal ju, keď sa zababušila až po uši.
„Budem,“ sľúbila, objala ho na rozlúčku a po bozku, ktorý by mohol pokojne byť o minútu kratší, vybehla do fujavice.
Sirius sa s povznesenou náladou ponáhľal za synom do spálne. David, ako každé slušné dieťa, stihol porozhadzovať polovicu izby. Po zemi sa váľali hračky všetkých druhov a malý šibal, ktorý sa už dokázal bez problémov sám postaviť, veselo vyťahoval veci z maminho nočného stolíka.
„Videl si to, Dave? Veril by si, že takú húževnatú ženu dokážu rozhodiť jedny hlúpe šaty? Akoby si po ne nemohla ísť po Vianociach, však?“ komentoval, kým sa snažil dostať k synovi. „Pamätaj si, ženy sú zvláštne stvorenia. Nie horšie ako my, ale určite zvláštnejšie. Človek nikdy nevie čo od nich môže čakať.“
Vzal syna na ruky a posadil sa s ním na posteľ. „Urobil si tu pekný bordel, chlapče. Vieš, že toto sú mamičkine osobné veci? Vážne narušuješ jej súkromie. Môže ťa dať aj pred súd!“
Uložil ho medzi prikrývky a trochu ho pošteklil. David sa smial takmer bezzubými ústočkami na otcovu vysmiatu tvár. „Teraz to tu budem musieť upratať,“ káral ho Sirius maznavo. „Ja, Sirius Black, budem upratovať tvoj neporiadok. Uvedomuješ si, že som ako tvoj osobný domáci škriatok?“
David nadšene zatlieskal.
„Len sa smej, uvidíme, kto sa bude smiať naposledy!“ Sirius si čupol k posteli a začal zbierať rozhádzané predmety z manželkinho stolíka. Všetky nepotrebné maličkosti nahromadené počas rokov bývania pod touto strechou bezhlavo hádzal do zásuvky. No zaujal ho jeden list, ktorý takmer zapadol pod posteľ. Meno na obálke nezodpovedalo Dianinmu súčasnému stavu. Bolo tam jej dievčenské priezvisko, ale pergamen vyzeral byť celkom nový. Podľa toho, aký bol mäkký a hladký mohol Sirius uhádnuť, že ho neposielal len tak hocikto. Musel to byť niekto dobre zabezpečený. Žeby nejaký člen jej údajne nemorálne bohatej rodiny?
„Nepovieš mamičke, ak trochu naruším jej súkromie aj ja?“ spýtal sa vážne svojho malého synčeka. Davidovi to bolo zjavne úplne ukradnuté. „Niežeby som jej neveril, ale vždy som rád porušoval pravidlá,“ vysvetľoval mu úplne zbytočne, roztvoril pergamen a začal čítať nahlas: „Náš pán si želá hovoriť s tebou osobne. Príď okamžite... Narcissa Malfoyová.“
„Bola jednou z nich. To si mi chcel povedať?“ prerušil Siriusovo rozprávanie David, až prekvapivo chladne. „Zabili ju, pretože chcela odísť?“
„Nechaj ma, nech to dokončím,“ požiadal ho Sirius a pokračoval až po jeho strohom prikývnutí.
Čakal ju sediac na schodoch, ktorými len pred hodinou zbehla dole. David sa hral hore v izbe. Po tom, čo Sirius našiel list, nemohol sa mu viac hravo prihovárať. Vložil ho do postieľky a nechal ho v jeho vlastnom, bezstarostnom svete.
„Som doma!“ hlásila sa Diana už od dverí. „Neveril by si, aká je vonku zima! Skoro som zamrzla! Ako dobre, že sme zakúrili v tom krbe.“
S pôžitkárskym povzdychom vošla dnu. V rukách držala starostlivo zabalený balíček a líca jej svietili načerveno, vyštípané od mrazu. Keď ho však zbadala sedieť na chodoch ako bez ducha, prestala sa usmievať. „Si v poriadku, zlato?“
„Úplne,“ zaklamal Sirius. Na schode vedľa neho ležal roztvorený list, v rukách držal svoj prútik a pomaly ho krútil medzi prstami, pričom naň hľadel ako zhypnotizovaný. „Čo chcel?“
„Kto?“ nervózne sa zasmiala, položila balíček na stôl a podišla ku schodom. „Bola som si po tie šaty, Sirius, zabudol si? Ukážem ti ich, sú nádherné! Určite sa ti budú veľmi páčiť.“
„Určite nie,“ odsekol a konečne na ňu pozrel.
„Čo ťa žerie?“ spýtala sa a už sa ani najmenej nesnažila o úsmev.
„Asi sú z drahej luxusnej látky, však? Z takej ako ti poradila moja vzácna sesternica,“ pokračoval v hádankách, no teraz si už bol istý, že Diana vie, čo sa stalo.
„Ja... nepoznám tvoje sesternice,“ zahovárala, no rukou siahala po prútiku. Nevytiahla ho, Siriusovi však ten pohyb neušiel.
Uškrnul sa. „Narcissa Malfoyová je moja sesternica. Nepochválila sa ti?“
„Petrificus Totalus!“ Diana konala rýchlo, ale Sirius bol rýchlejší: „Protego!“
Zaklínadlo sa odrazilo a rozbilo porcelánovú čajovú súpravu, ktorú dostali od Potterovcov minulé Vianoce.
Diana cúvla k dverám s namiereným prútikom, ale už neútočila. Vedela, že jej manžel je v súbojoch vynikajúci.
Sirius posmešne zacmukal jazykom. „Petrificus totalus? Čakal som od teba viac, miláčik. Nechceš ma zabiť? Voldemort by mal z teba určite radosť. Preto si ťa dnes dal zavolať? Aby ti oznámil, že je čas zbaviť sa ma?“
„Myslíš, že som tu len kvôli tebe?“ zavrčala. Keby ju nevidel na vlastné oči, nikdy by neuveril, že ten chladný posmešný hlas patril jej. „Všetko si pokazil. Keby si sa nestaral do cudzích vecí, mohol si zajtra ešte žiť.“
„Ale ja sa nechystám umrieť, zlatko. To by som ti predsa nemohol urobiť, takto pred Vianocami,“ uškŕňal sa.
„Mám menšiu morálnu dilemu,“ ironizovala. „Mám ti prísť na pohreb?“
Tentoraz siahla po odpaľujúcom zaklínadle. Sirius sa s ňou však pustil do súboja.
„Nehýb sa!“ zreval, no Diana ho odklonila ku kozubu. Náraz zhodil ich rodinnú fotografiu, ktorá sa s treskotom rozbila na podlahe.
Z poschodia sa ozval detský plač. Ani jeden z nich naň nereagoval.
„To už bolo krajšie,“ uznal a začal si tričkom leštiť prútik. „Ale špionáž ti šla lepšie. Nemala by si sa znepokojovať zajtrajšom, láska moja, pre teba už žiaden nebude.“
Vtom odklonila prútik od jeho hrude a zamierila na oheň žiariaci v kozube.
„Expelliarmus!“ zvolal Sirius, ale Diana sa zaklínadlu vyhla, plynulým pohybom zápästia vylákala plemene z bezpečia za mriežkou kozubu a oni sa vlnili ako ohnivý had pod čarovnou flautou. V okamihu zachvátili gauč a aj Siriusove muklovské svetlá na pár sekúnd zažiarili. Otravný čierny dym zaplavil obývačku.
Sirius nevenoval viac pozornosť výčinom svojej manželky. Zvrtol sa a najrýchlejšie ako vládal vybehol po schodoch.
Diana sa so smiechom pustila za ním na poschodie. „Ty predo mnou utekáš, miláčik? Avada Kedavra!“
Prikrčil sa vo dverách. Zelený plameň ho nezasiahol, ale keď sa obzrel, cez dym matne videl ako schody za Dianou pohlcuje nenásytný oheň.
„Poď, chlapče,“ vytiahol syna z postieľky. David sa mu vystrašene schúlil v náručí. „Nehýb sa!“ zvolal mieriac neurčito do steny z dymu na miesto, odkiaľ prilietali ďalšie nepríjemné zaklínadlá. Potom prútik namieril na okno: „Bombarde!“ sklo sa rozbilo na tisíce drobných kúskov a spolu s časťou rámu a pár tehlami sa stratilo v tme, do ktorej vyletelo.
Z chodby viac neprichádzali žiadne kliatby. Sirius sa opatrne priblížil k dverám. Chcel sa uistiť, predtým, než navždy opustí tento dom, že ho nebudú čakať žiadne nemilé prekvapenia. Vykukol na chodbu a tam, uprostred čiernych kúdoľov uvidel svoju nehybnú manželku s prútikom v ruke. Už len trošku a horúce plamene plaziace sa okolo zábradlia pohltia aj ju.
Ten pohľad bol hrôzostrašný. Videl jej vydesené oči. Aj keď bola nehybná, cítila a vedela, čo sa stane, keď sa nakláňajúce zábradlie prevalí priamo na ňu.
Nemohol ju tam len tak nechať. Takúto smrť by neprial nikomu, možno s výnimkou Voldemorta. Túto ženu ešte pred hodinou miloval viac ako sám seba a teraz sa má pozerať ako ju pohlcujú plamene? Musí to ísť aj inak!
Pevnejšie oblapil Davida, urobil pár rýchlych krokov cez chodbu a celou silou kopol do zábradlia. Napoly zhorená konštrukcia spadla do ohnivého pekla, ktoré zostalo z ich krásnej obývačky, ako domček z kariet.
Pevné zvyšky základov však padali ďalej a stŕhali so sebou všetko. Dianino bezmocné telo sa zapotácalo a skôr, než ju stihol zachytiť, stratilo sa v dyme.
Chvíľku trvalo, kým si Sirius uvedomil, že mu horia nohavice. „Aguamenti!“ zahasil si nohu a celkom vykoľajený tým, čo sa stalo sa skôr silou vôle ako skutočnou fyzickou vytrvalosťou rozbehol k oknu. Vyskočil a skôr, než sa jeho spálená noha dotkla zeme, spolu s Davidom sa odmiestnil.
„Odvtedy bola pre všetkých mŕtva,“ dokončil Sirius. „Nikdy som ju neobhajoval a nesnažil som sa klamať, že to bolo inak. Jediný, koho som chcel od toho ochrániť si bol ty. Nechcel som ju zabiť, to určite vieš a nikdy si neodpustím, že som ju vtedy nezachytil, ale...“
„Chcela ťa zabiť,“ prerušil ho David stroho. „A nezáležalo jej ani na mojom živote, tak prečo sa obviňuješ?“
„Neobviňujem. Už nie. Stalo sa niečo, čo som ani najmenej nečakal. Diana žije, preto som prišiel tak skoro,“ priznal Sirius stručne. „Bál som sa, že by ti mohla ublížiť. Musíš sa mať na pozore, David. Sľúb mi, že si dáš pozor a keby si videl čokoľvek nezvyčajné...“
„Ako to, že žije?“
Sirius zaváhal. „Neviem. Myslel som, že to je možno falošná informácia, ktorú na mňa vytiahli, aby ma oslabili, ale obávam sa, že je to pravda.“
„Úžasné, oci. Mal si si to nechať pre seba,“ zavrčal.
„A kedy? Keď som zistil, že je Smrťožrútka, alebo keď som vypovedal o jej smrti? Mal som sa tváriť, že nás napadli Smrťožrúti? Zhodiť to na pomätenú Bellatrix Lestrangeovú? A o čo by som potom bol od nich lepší?“
David vstal, prstami poklepal po stole a na okamih sa zamyslel. „O veľa. Bol by si oveľa lepší. Pre svojho syna určite.“
