Najlepšie vo mne VIII.
„Sprostý, nezodpovedný Sirius!“ nadávala Tonksová, keď tesne po tom, ako zabuchla ťažké dubové dvere zaznel z druhej strany tupý náraz. Remus zavyl z plných pľúc. Musel vo vzduchu cítiť jej mámivý pach. Alebo ho dráždil ten pach surového mäsa, ktorý sa po mesiaci opäť rozľahol okolím hradieb?
„SÚ TU!“ vykríkol niekto zhora a akoby na potvrdenie jeho slov sa ozvalo zavíjanie. Alebo to bolo odpoveď na Remusov strašný výkrik?
Zaprela sa nohami o protiľahlý múr, keby sa Remus chystal znovu zaútočiť a prútik namierila na dvere s úmyslom čarami ich pevne uzamknúť.
Opäť pocítila náraz na dvere. Tentoraz silnejší a zúrivejší, než predošlý. Dvere nadskočili v pántoch. Vyrazil jej prútik z ruky. „CHARLIE!“ zrevala zúfalo a jej hlas sa odrážal od stien spolu s ďalšími výkrikmi z hradieb. Vlkolaci boli tu. Ale Charlie Weasley jej mal pomôcť dostať Rema pod zámok. „CHARLIE! POMÔŽ MI!“
Remus za dverami šalel. Jej blízkosť a volanie ostatných vlkolakov ho neuveriteľne dráždili. Počula a zároveň cítila ako z druhej strany škriabe na dvere a hryzie sám seba v šialenej túžbe dostať sa von.
„TAK KDE STE VŠETCI, DOPEKLA!“ revala ako len mohla. Neodvažovala sa povoliť tlak na dvere, aby sa zohla po prútik. Ak by sa Remus v tej chvíli hodil o dvere, už by jej nikto nepomohol.
„Colloportus!“ ozvalo sa zo schodiska a popri jej ramene preletel pás svetla.
„Maxima! Colloportus Maxima!“ opravila ho podráždene.
„Colloportus Maxima!“ opravil sa Charlie a dvere nechutne mľaskli, keď sa napevno uzavreli.
Tonksová sa zviezla na zem a automaticky sa natiahla za prútikom. Od vypätia sa triasla na celom tele, ale nedovolila Chaliemu, aby jej pomohol vstať. Teraz nebol čas na prejavy súcitu. Začal sa boj.
„Sú už tu?“ spýtala sa a výhražným pohľadom mu dala najavo, aby nevenoval pozornosť jej roztrasenému hlasu.
„Obávam sa, že sú bližšie, než sme čakali,“ odvetil a len tak, akoby mimochodom, poznamenal. „Uprav si vlasy.“
Siahla so jedom pramienku a stiahla si ho k očiam. Vo svetle fakle bolo jasne vidieť, že sa zmenil na šedivý. Musela sa veľmi zľaknúť Removho útoku. „Teraz to je jedno.“
„Myslel som, že nebudeš chcieť zomrieť šedivá,“ odvetil s povzbudzujúcim úsmevom.
Ona sa však nezasmiala. Schytila horiacu fakľu a vybehla na hradby.
„Čo robíš?“ snažil sa ju zadržať. „Budú vidieť všetko! Si ako maják!“
„Oni vidia! Oni vidia všetko aj tak!“ odsekla. „Sú to nočné tvory. Ver tomu, že presne vedia kde stojíš aj keď neblikáš načerveno! Z ktorej strany idú?“
„Tamto,“ ukázal muž na ktorého sa osopila vystrčeným ukazovákom na najbližšie lesy.
Pobehla ešte pár krokov, na chvíľku zastala s fakľou v ruke a zadívala sa do tmy. Medzi stromami sa naozaj niečo hemžilo. Potom sa zahnala a širokým oblúkom vrhla oheň tým smerom. Krútiaca sa fakľa vrhala premenlivé mihotavé svetlo na priekopu. Z tmy hľadiace žlté oči pohasli a objavili sa celé obrysy. Desiatky chlpatých tiel sa stiahlo pred svetlom za stromy.
Tonksovej srdce divo búšilo o rebrá, keď zbadala ten zástup príšer, krvilačne bažiacich za krvou jej priateľov.
„Je ich viac,“ zašepkal niekto za ňou zdesene.
Fakľa zhasla a údolím sa rozhostilo ťažké, nepreniknuteľné ticho.
„Ak túto noc prežijem, zabijem ťa, Sirius!“ zastonala šeptom, sotva pohybujúc perami.
Nikto sa neodvažoval ani pomyslieť na tie hrôzy, ktoré ich v tú noc čakali. Stále sa nikto ani nepohol. Akoby aj najmenší poryv vetra mohol spustiť vojnu.
„Neubránime sa,“ šepkal ten istý hlas akosi bezradne. „Blackov plán nepočítal s takouto armádou! Asi vedel, prečo sa rozhodol ujsť.“
„On neušiel,“ zastala sa ho hlasnejšie, než pôvodne plánovala. Z lesa sa ako odpoveď ozvalo vytie a k prvému výkriku sa pridávali ďalšie, až ovzdušie zaliala celá plejáda vlkolačích hlasov ako hrozivý orchester.
Z lesa vybehli prvé beštie, niekoľkí spadli do pasce v zemi, no bola to len nepatrná časť oproti tým, ktorí zostávali. Z hradieb zleteli prvé farebné pruhy zaklínadiel.
„Bombarda Maxima!“ kričala Tonksová a jednému z vlkolakov vybuchla pôda pod nohami, prekotúľal sa na mieste a na chvíľu zostal nehybne ležať. Veľmi rýchlo sa však spamätal a pokračoval v útoku.
„Nehýb sa! Nehýb sa!“ kričal mladík po Charlieho pravici. No tak! NEHÝB SA!“
„To nebude účinkovať dlho, Albert!“ mračil sa Charlie a perfektným odpaľovacím zaklínadlom zhodil jedného obzvlášť dotieravého vlkolaka, ktorý sa štveral nahor po hradbách. „Použi niečo účinnejšie!“
Al sa spustil na zem a chrbtom sa oprel o múr. Prútik stále držal v strehu pred sebou. „Čo... čo mám použiť?“ pýtal sa s vydeseným pohľadom.
„Opaľovacie čary alebo ich zviaž,“ rýchlo odpovedal a vrátil sa k svojej práci.
Albert pomaly vstal na nohy, no tie akoby mu odmietali slúžiť v tejto samovražednej misii. Zachytil sa o okraj hradieb a prútik namieril na jedného z vlkolakov rútiacich sa oproti hrubým múrom, keď vtom sa odniekiaľ veľmi zblízka vyrútila obrovská beštia.
Charlie zaznamenal pohyb, no nestihol včas zareagovať. Kým vyslovil zaklínadlo vlkolak sa celou váhou vrhol na jeho mladého priateľa. Len to, že Albertov výkrik zmĺkol nedoznený ho uistilo, že jeden zo statočných obrancov padol. Tušil, že nebol jediný, no smrť, ktorá sa šuchla povedľa neho ním otriasla.
„Protego!“ zreval Charlie zúrivo sa zaháňajúc prútikom. Beštia vyletela do vzduchu a kňučiac úzkosťou sa rútila k zemi. Nanešťastie Albertovo bezvládne telo nevypustil z pazúrov ani potom, čo dopadol na dno hlbokej priepasti.
„Charlie!“
Obzrel sa. Pomedzi bojovníkov sa k nemu ponáhľala Tonksová. „Mám to!“ zavolala a vzápätí sa musela pridržať steny, aby nespadla. Pošmykla sa totiž na mláke čerstvej krvi, ktorá zostala po útoku na kamennej podlahe.
„Máš čo?“ nútil ju, aby nemyslela na to, čo sa tu asi pred chvíľou odohralo.
„Oheň,“ odvetila priškrtene. „Neznesú oheň a všade okolo je drevo! Charlie, musíme zapáliť les!“
„Ale tým ich odplašíme!“ mračil sa. „Mali sme ich odstrániť!“
„Chceš tu zomrieť?!“ zrevala s hnevom. „Chceš, aby sme tu zomreli všetci?!“
To zaklínadlo sa formovalo v prútiku skôr, ako ho namieril ponad múr. „INCENDIO!“ zvolal a oheň vychádzajúci z konca jeho čarovnej paličky vytvoril súvislý horiaci pás.
„Incendio!“ pridala sa Tonksová. Náhla jasná žiara prerážala oči, ale ona sa prinútila hľadieť na plamene. Tí vlkolaci, ktorí boli za hranicou plameňov sa rozpŕchli späť do hôr, no tí, čo zostali v zajatí pobiehali od hradieb k žiadostivým rukám ohňa a snažili sa nájsť cestu von. Videla, ako niekto na druhej strane pevnosti opakuje zaklínadlo. Vlkolaci uväznení pri hrade padali pod zaklínadlami ako muchy. A les horel. Pripomínal obrovskú žeravú hviezdu, ktorá tej noci zachránila mnoho životov.
„A teraz čo?“ unavene sa spýtal Charlie, keď pod hradbami zostali len nehybné telá ako pomníky masakru. „Mali sme bojovať do konca. Aj tak sa im raz budeme musieť postaviť!“
„Ale nie nepripravení! Živí budeme ešte užitočnejší,“ oponovala a rozkašľala sa od štipľavého dotieravého dymu.
Hoci pre dnešnú noc bolo po boji, nikto sa ani nepokúsil o víťazný výkrik. Vedeli, že takto to nemalo byť. Plamene boli poslednou možnosťou ako uniknúť z pazúrov jasnej a strašnej smrti. Nikto sa necítil byť víťazom.
„Udržujte oheň ďalej od hradieb,“ zavelila dosť nahlas, aby ju počulo čo najviac ľudí. „Ja skontrolujem Remusa a pošlem správu Siriusovi.“
„Dočerta! Dočerta!“ Sirius šmahom ruky zhodil zo stola všetky papiere. „Nie je to kompletné! Chýba tu polovica výpovedí! Dočerta!“
„Museli sa niekde stratiť,“ mračil sa James spoza svojej šálky kávy. „Často si s tým spisom pracoval, možno si ich zabudol vrátiť...“
„Nestratili sa, James! Dobre vieš, že sa nestratili! Na ministerstve máme špióna. Niekto ich musel vybrať!“ zlostil sa nič nedbajúc na Lilinu ruku, ktorá ho už hodnú chvíľu upokojujúco hladila po chrbte. Potom celkom pokojne dodal: „A ja viem kto.“
Jej ruka na jeho chrbte znehybnela. „Máš podozrenie?“
„Viem kde je Diana,“ povedal to odhodlane, bez zaváhania, bez najmenších pochybností.
James odložil svoju šálku. „Tak hovor. Pokiaľ si si istý...“
„Rosemary,“ vyštekol. „Je to Rose.“
„A na to si prišiel kedy?“ váhavo sa spýtala Lily.
„Keď som bral ten spis povedala mi presne to, čo vravievala ona,“ priznal Sirius a keď videl ich nedôverčivé pohľady, rýchlo pokračoval: „Bola to jej veta. Počúval som to každý deň a nikto iný mi nič podobné nepovedal!“
„Myslíš to s tým ,nič sa ti nestane‘ ?“ uisťovala sa.
Sirius prikyvoval.
„To je šialené, Tichošľap!“ zavrčal James. „Nemôžeš ju obviniť z niečoho takého len preto, že použila nesprávne slová!“
„Použila ich zámerne!“ trval na svojom. „Nebol si tam. Nevidel si ten jej pohľad. Provokovala ma! Vedela, že nemôžem nič urobiť! Určite je to ona!“
„Nemáš žiaden dôkaz okrem niečoho, čo sa ti zazdalo!“
„Mne sa nič nezdalo!“ hneval sa Sirius a od zlosti až škrípal zubami. Lilina ruka na jeho chrbte sa opäť prebudila a začala ho usilovne škrabkať.
„Vieš, práve si na Dianu myslel. V tej chvíli si bol na ňu sústredený a možno si niečo videl preto, lebo si to chcel vidieť. Podľa mňa naozaj len použila nesprávnu vetu,“ priklonila sa na stranu svojho manžela.
Sirius nahnevane odstrčil jej ruku. „Nebola to náhoda! Bola to ona! Už vie, že po nej idem a bude nepríjemná. Určite sa bude chcieť dostať k Davovi.“
„Prečo by mu ubližovala? Je to jeho matka,“ krútila Lily hlavou a pohľadom si pýtala podporu od Jamesa.
„Zabudla si čo spravila svojmu manželovi?“ nepríjemne sa zaškeril Sirius a aby jej to pripomenul, povytiahol si nohavice na pravej nohe. Aj po toľkých rokoch bola spálenina ako čerstvá.
Lily na to ani nepozrela. „Iste, že som nezabudla. Ale...“
„Ale to neznamená, že Diana je Rose! Pracuje predsa na ministerstve už desať, možno dvanásť rokov! Niekto by si to všimol,“ trval James na svojom.
„Nie je to ideálne?“ škeril sa Sirius ako blázon a konečne si spustil nohavice naspäť. „Milá, tichá, trochu hanblivá s dvoma deťmi, ktoré nikto nikdy nevidel a manželom, ktorý je rovnakou legendou ako Davy Jones? Všetci o ňom počuli, ale nikto ho nikdy nevidel.“
„To neznamená, že neexistuje,“ nedala sa Lily presvedčiť. „S takýmito teóriami môžeš začať písať pre Sršeň.“
James si vzdychol. Nechcel priateľa len tak odsunúť nabok, keď videl do akých problémov sa dostal, ale jeho správanie hraničilo so šialenstvom. „Nemôžeš obviňovať svojich priateľov z takýchto vecí.“
Siriusov pohľad naňho skĺzol len veľmi pomaly. Premeral si priateľa akosi arogantne a povýšenecky. „Ak narážaš na to, že som kedysi podozrieval Remusa, nezabúdaj, že som v tom nebol sám.“
„Ja som ho nikdy neobvinil,“ zasyčal.
„To áno. Ale to dokazuje, že každý je omylný.“
„Takže môžeme len tak obviňovať ľudí zo špionáže? Naozaj to nejde, Sirius,“ namietala Lily.
Vstal a začal zbierať rozsypané výpovede späť do zložky. Lily sa okamžite spustila na štyri a začala mu pomáhať. On jej však vytrhol pergameny z rúk. „Zajtra poviem Davidovi všetko, čo by mal vedieť. A neželám si, aby ste sa vy dvaja do toho ešte miešali.“
„Chceme ti len pomôcť,“ hlesla nešťastne.
„Vážne?“ nepríjemne sa zasmial. „Tak potom ďakujem pekne, za takú pomoc a podporu.“
Napchal všetko neohrabane späť do spisu a opustil miestnosť.
