Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

 Povedať jedinému synovi Siriusa Blacka, že jeho otec príde v priebehu nasledujúceho dňa bol ten najväčší dar, aký mu mohli dať. Hoci Sirius dorazil až podvečer, David už od rána sledoval cestu z Rokvilu a vždy, keď sa na nej zjavila nejasná postava, pristúpil k oknu, aby sa uistil, že to nie je jeho otec. Navzdory tomu sa otcovi nebežal hodiť do náručia keď konečne rozpoznal jeho obrysy v padajúcom snehu. Bol mu viac bratom ako otcom od čias, kedy David prvý raz prekročil brány Rokfortu.

„Čau,“ pozdravili sa, keď Sirius vbehol do hradu za rozchichotanými siedmačkami.

„Najvyšší čas, že si prišiel! James sa už vážne začína nudiť,“ podotkol David, pobúchal otca po pleci, avšak ani jeden z nich sa neponáhľal do Veľkej siene, kde sa začínala večera. „Čo tá misia o ktorej si písal?“

„Musíme veriť Remusovi, že to dotiahne do konca,“ odvetil Sirius, ale už na pohľad bolo jasné, že by sa najradšej zvrtol na podpätku a šiel mu pomôcť. „Má tam na to dosť ľudí, tak snáď...“

„Mal si tam ešte zostať,“ vyslovil David to, na čo obaja mysleli. Keby tam zostal až do konca a dohliadol na priebeh akcie, určite by mal srdce na mieste a na konte uznanie od všetkých členov rádu. Ale on odišiel o pár dní skôr a David vedel, že to preto, aby bol s ním. Po tom, ako zostali sami - a David si nepamätal časy, keď boli traja - nebolo na svete takej sily, ktorá by im zabránila stráviť spolu každú voľnú chvíľku.

„Remus to zvládne,“ uzavrel Sirius s takou konečnosťou, že David viac nenamietal. „Radšej mi povedz, či Snape ešte žije, keď má pod strechou Jamesa.“

„Žije,“ zasmial sa, „Ale s Harrym a Ronom sme uzavreli stávky.“

„Všetky na Jamesovo víťazstvo?“

„Úplne všetky! Inak, James spomínal nejakú Catherine,“ podotkol David neprimerane nadšene vzhľadom na situáciu, v akej sa ocitli.

Úškrn na Siriusovej tvári ho však vrátil do reality. „Je vydatá.“

Obaja sa zasmiali a spoločne vykročili do Veľkej siene, kde to už bzučalo hlasmi ako v obrovskom úli a kde James netrpezlivo naťahoval krk ponad stoly, aby ako prvý zazrel prichádzajúceho Siriusa a mohol sa ho povypytovať na všetky podrobnosti. Príležitosť na to však dostal až o niekoľko hodín neskôr, keď spolu prechádzali chodbami hradu oveľa pomalšie, než za bežnej obhliadky.

„Neskutočné, že ju zase držím v rukách!“ nadchýnal sa Sirius, keď po dvadsiatich rokoch držal v rukách Záškodnícku mapu. „Takže ju potiahli Fred a George Weasleyovci? Máme celkom schopných nasledovníkov.“

„Musím priznať, že nás v mnohom predčili,“ uškŕňal sa James, ktorý mal za tie tri mesiace aké - také skúsenosti s Weasleyovskými vynálezmi. „Prečo sa vaša akcia tak natiahla?“

„Nezaútočili,“ v tom slove bolo niečo viac ako holá informácia o nečinnosti vlkolakov. Bolo to slovo plné podozrievania, strachu a hnevu, pretože týmto odloženým bojom mu zasiahli tak nepríjemne do života, že Sirius akoby už jednu vojnu prehral. „Ak zaútočia teraz a niečo neklapne, Remusovi nič nepomôže. Mal som ho poslať preč hneď ako sa odhalil ako špión.“

„Posielal si ho preč,“ pripomenul James, ktorý o ich hádke dostal podrobné informácie od oboch priateľov.

„Tvrdá vlkolačia hlava!“ zavrčal Sirius. „Tonksová si ešte bude musieť počkať, kým cez tú jeho oceľovú lebku prenikne informácia, že jej na jeho chlpatom probléme vôbec nezáleží!“

„Ešte to nevzdala?“ uškrnul sa James.

„Ani náhodou. Aj včera sa hádali, keď šli za mnou...“ Sirius odvrátil pohľad, aby priateľ nevidel výraz jeho tváre, keď pokračoval: „Diana je niekde tu. Vraj je v prestrojení.“

„Povedal si mu to už?“ 

„Ešte nie,“ priznal. „Som asi zbabelec, ale vôbec ma neláka len tak prísť za Davom a celé mu to vysvetliť. Pošli na mňa celý zástup Smrťožrútov a ja budem bojovať do posledného dychu, ale nenúť ma, aby som povedal Danovi niečo také!“

„Lily vravela, že si mu to mal povedať už dávno. Alebo mu to nehovor vôbec. Nemusí sa to nikdy dozvedieť, ak nechceš.“

„Nanešťastie to nezávisí len odo mňa,“ zavrčal Sirius a otočil mapu na druhú stranu skôr preto, aby sa nejako zamestnal, než zo záujmu. „Radšej mu to poviem sám, než... Čo robí tvoja Ruth v žalároch?“

„Ruth?“ rázne prevzal mapu James a na prázdnych chodbách okamžite našiel meno svojej dcéry. Ruth sa suverénne prechádzala po hlavnej chodbe podzemných žalárov. „Čo robíš, dievča? Ideme ju poslať do postele.“

Vykročili oveľa prudšie a vitálnejšie, než bolo azda potrebné. James neprestajne sledoval menovku svojej dcéry, ktorá teraz zastala kúsok od Slizolinskej klubovne. A tu ju aj našli, keď s rozsvietenými prútikmi vošli do bludiska podzemných chodieb.

„Tak sa ukáž,“ kričal Sirius už zďaleka, pretože Ruth pod neviditeľným plášťom ani necekla.

„Vieme, že si tu, Ruth!“ zasmial sa James a ukázal do svetla mapu. „Vidíme ťa!“

Vzduchom sa mihol neviditeľný plášť a pred nimi sa zjavil červená dievčenská tvár. „Dnes mala mať službu mama!“

„To je jediné, čo mi povieš?“ škeril sa James. „A dnes nemala mať službu mama. Ona predsa hliadkovala včera.“

„Náhodou som sa s ňou dnes bavila a vravela, že sa iste budete chcieť porozprávať, tak si vezme opäť službu ona!“ vyčítavo sa mračila na otca. „A prestaň špehovať ľudí.“

„Oni sa spolu dokážu aj normálne rozprávať?“ smial sa Sirius, zdvihol prútik vyššie a zasvietil jej rovno do tváre ako pri výsluchu. „Zatiaľ som vás počul len pri hádke.“

James ho chytil za lakeť a sklopil mu ruku nižšie. „Občas to vedia, keď veľmi chcú. A ty nebuď drzá, si v peknej kaši dievča. Ani nechcem vedieť čo robíš tu dolu. Pakuj sa do postele a daj mi plášť.“

„Ale oci!“

„Teraz som auror, nie otec, tak bež, lebo napíšem tvojim rodičom, že sa v noci túlaš, aj keď máme najvyšší stupeň ochrany. Alebo mám povedať vedúcej tvojej fakulty, nech ti dá primeraný trest?“ vzal jej plášť z rúk a posunul ju do tmavej chodby úplne bezbrannú. „Bež spať! Nechcem ťa tu viac vidieť.“

„Ak ty máš plášť, ja mám mapu,“ vyhlásila.

„Zabudni. Mapu má Sirius, takže ti ju nemôžem dať. Utekaj do klubovne,“ poslal ju preč s úškrnom. „A dobrú noc.“

„Fajn!“ zavrčala a Sirius mohol sledovať jej vzďaľujúcu sa bodku na Záškodníckej mape.

„Puberta,“ uškŕňal sa. „Čakal som, že to bude horšie s Harrym, ale ona ho prekonala.“

„Ak budem mať tretie dieťa, prisahám, že to bude syn,“ skonštatoval James. „Ozaj, hádaj s kým chodí Harry! S Ginny Weasleyovou!“

Sirius sa rozosmial. „Aj Ruth by potrebovala nejakého chalana, čo by ju skrotil.“

„Možno by jej to prospelo,“ súhlasil James nazerajúc do mapy, či sa jeho dcéra vracia pekne do klubovne. „Ale nepoznám nikoho, ktorý by bol stavaný na také extrémne podmienky.“

Prešiel týždeň a Sirius nedostal žiadnu znepokojivú správu. Len približujúci sa spln ho nenechal spávať. Keby si mohol byť istý, že Davidovi sa nič nestane, vrátil by sa do akcie. Ale v tomto prípade sa neodvažoval veriť nikomu. Rozhodol sa však, že nezostane nečinný. V ten víkend sa vybral do Londýna, aby si vyžiadal Dianine záznamy a našiel možno doteraz prehliadanú zmienku o jej činnosti, ktorá by mu mohla pomôcť. Bolo viac ako len nepravdepodobné, že na niečo také natrafí. Vedel každé slovo z jej spisu naspamäť. Mnohé predsa aj sám písal.

Na ministerstve mágie bolo v ten deň obzvlášť rušno. Možno aj preto si nikto nevšimol jedného človeka navyše. Hoci Sirius mal teraz tvrdnúť v pevnosti medzi horami, nikto sa nepozastavil nad tým, keď ho bezprostredne pozdravil, alebo potľapkal po pleci.

Sirius sa vyviezol na druhé podlažie a popri rade kancelárií za zatvorenými dverami prešiel až na koniec dlhej chodby. Tu bol archív spisov. Ako očakával, Rosemary sedela za dlhým pultom plným papierov a zložiek a niečo usilovne zapisovala.

„Povedal by som ti, že dnes vyzeráš nádherne, ale od rána si to určite počula už minimálne stokrát,“ zaškeril sa, posunul zopár papierov z rohu stola a sadol si.

„Sirius,“ usmiala sa nadšene, keď ho zbadala a okamžite vyskočila na nohy. „Ah, ty lichotník! Nikdy sa nezmeníš, však nie? Vyzerám hrozne! Celú noc som nespala, môj syn chytil akúsi nepríjemnú chrípku!“

„Určite sa uzdraví,“ povzbudil ju so všetkou vážnosťou. „Potreboval by som jeden spis. Môžeš mi nájsť záznamy Diany Blackovej?“

Rose si unavene vzdychla. „Ďalší člen tvojej podarenej rodiny?“

„Bohužiaľ,“ pripustil.

Vzala zo stola kopu nezaložených spisov a otočila sa k regálom plným hrubších, či tenších zložiek. „Poď so mnou.“

Sirius ani nečakal, kedy ho zavolá, okamžite vstal a nasledoval ju úzkymi uličkami. Rose občas mávla prútikom a niektorý spis z jej náručia vyskočil do poličky. „Diana Blacková. Nikdy som o nej nepočula.“

„A v tom je jej sila,“ prikývol. „Nikto nevie čoho je schopná. Je ako parazit, ako nočná mora. Človek nevie ako sa v nej ocitne a zdá sa mu, že to nikdy neskončí, až keď sa preberie, pochopí čo sa stalo a uchlácholí sa vo falošnej nádeji, že je po všetkom. Ale ona sa vráti.“

Rose si pozorne vypočula každé jeho slovo. Zdalo sa však, že nevie, čo mu na to povedať.

„Tu je to,“ zastala zrazu pri jednej polici a natiahla sa za neveľmi hrubou knižkou s menovkou Siriusovej manželky. „Chyťte ju, nech je na svete zase o niečo menej zla.“

„Ďakujem, Rosie,“ pousmial sa. Vravela, že zbožňuje jeho úsmev a inú odmenu jej teraz ani nemohol dať. „Ak by sa ti dostalo do rúk niečo nové...“

„Upovedomím ťa,“ ubezpečila ho.

„Drž mi palce, trochu sa tohto prípadu bojím.“

Urobil pár krokov dozadu, no stále hľadel na jej nakučeravené vlasy a veľké materinské hnedé oči.

„Ty sa nemáš čoho báť. Tebe sa nič nemôže stať, Sirius,“ zavolala za ním, ich pohľady sa na jeden nekonečne dlhý moment stretli, potom sa s úsmevom zvrtla a odkráčala.

Sirius sa zachvel. „Tebe sa nič nemôže stať...“ šepkal Dianin sladký hlas v jeho hlave ako príšerná nočná mora. „Nič sa ti nemôže stať, Sirius, lebo máš mňa.“

Strčil si jej spis pod ohyb plášťa a rozbehol sa preč.