Najlepšie vo mne V.
Ťažko povedať, či je jednoduchšie zapríčiňovať kamarátovo nešťastie, keď človek vie, že bez zásahu by to bolo ešte horšie. Siriusovi však ani na um nezišlo vypustiť Rema zo žalárov starobylého hradu, pokým sa po oblohe kotúľal zlatistý mesiac.
Očakávali, že vlkolaci zaútočia v tú noc. Mali byť najsilnejší. Mali všetko, čo potrebovali na útok a všetci očakávali, že využijú svoju premenu na boj.
Okolo hradu už boli rozostavené nástrahy, do ktorých sa mala chytiť aspoň časť zverov mieriacich k pevnosti. Čerstvé mäso naukladané na dne jám a v obrovských silných klietkach dráždivo páchlo. Remus v žalároch šalel. Hoci mu v kútoch starovekých ciel nechali rovnako chutné kusy mäsa, nezdalo sa, že by ho to uspokojilo. Jeho výkriky sa stonásobne ozývali v kľukatých chodbách a ozvena ich niesla ďaleko pomedzi kopce. Aurori stojaci v strehu na hradbách, si vymieňali ustarostené pohľady. Ak takto vystrája jeden vlkolak, čo potom bude robiť celá armáda?
Sirius si prekrútil prútik medzi prstami a keď Remus niekde v podzemí úpenlivo zreval ako ranené zviera, jeho pohľad smeroval k Tonksovej.
„Pusťme ho von,“ zaúpela potichu. „Dedina je aj tak prázdna. Nemá komu ublížiť!“
„Ale niekto môže ublížiť jemu, Dora,“ upozornil Sirius. Keby ho pustili mohlo sa stať naozaj hocičo. Ak by ho našla svorka, v ktorej sú už určite zameraní na jeho pach ako na nepriateľský, roztrhali by ho na kusy. No ak by bol Greyback predsa len vynachádzavejší, než si mysleli a spoľahol by sa na Remove zvieracie pudy, vzal by ho do armády a postavil do prvej línie útoku. Aby všetci videli koho Remus v šialenstve pohrýzol, alebo naopak, koho zabil zhodením z hradieb. Nemohli niečo podobné riskovať.
Tonksová to pochopila, ale vyžadovať od nej, aby počúvala Remove výkriky bolo naozaj mučením. Pomaly, nervózne sa prechádzala po vrchole hradieb a za každým jedným zvukom z podzemia sa otáčala k dverám, akoby čakala, že Remus vybehne hore sám.
Hodiny mučivo pomaly ubiehali. Čakanie je najhoršie. To napätie vo vzduchu. Otázky - kto z nás prežije túto noc? S kým sa ešte zajtra budem môcť porozprávať? A ak zomriem ja, bude to rýchle? Mesiac sa pokojne, nenáhlivo prechádzal po oblohe. Videli z neho len tiene. Akoby aj on tušil blízkosť boja a nechcelo sa mu vykuknúť spoza mračien.
Keď odbila polnoc a ovzdušie stále presycoval len zápach mäsa v pascách, Sirius skryl svoj prútik a začal si mädliť studené ruky.
„Zaútočia vôbec?“ spýtal sa niektorý z mladších členov rádu. „Už nemajú veľa času, keď začne svitať...“
„Ja viem,“ zavrčal Sirius. Chcel pokračovať v ceste po hradbách, keď si všimol, že nielen mladý Albert Johanson začína pochybovať o krvavosti dnešnej noci. Všetci, čo začuli Albertovu otázku sa zahľadeli na Siriusa. „Budeme tu stáť kým si nebudeme úplne istí, že je po všetkom. Či už sa do nás dnes pustia alebo nie.“
Tiché čakanie pokračovalo. Noc pomaly zdvíhala svoj ťažký tmavý závoj, ale po vlkolakoch nebolo ani stopy. Ráno nič nenaznačovalo, že v noci stála celá pevnosť v pozore. Okolie bolo tiché a po prebdenej noci pripadalo Siriusovi akého malátne.
Sirius chcel vydať pokyny, aby šli všetci spať a Dora nech sa postará o Remusa, ale bolo to zbytočné. Všetci vedeli, že bdeli nadarmo a činnosti, za ktorými ich chcel poslať, robili automaticky. Zhodil si teda z pliec teplý plášť a ponáhľal sa dnu. Nemienil však zaľahnúť pod mäkkú perinu a pokojne zaspať. V chladnej komnate, v ktorej bol ubytovaný, vytiahol čistý pergamen a začal písať. Nemusel nad riadkami uvažovať. Premyslel si ich dobre. Prebdel predsa celú noc.
James sa konečne dočkal svojho neviditeľného plášťa a mienil ho patrične využiť. Teraz, keď spoznali celý hrad a s sa Lily dohodli na striedaní služieb, mal neobmedzené možnosti ako tento poklad využiť. Hneď pri prvej nočnej hliadke si podal školníka Filcha, ktorý im neraz pripravil krušné chvíle ešte ako študentom. Keby Lily vedela, že trápil toho starého muža, ktorého síce tiež neznášala už z presvedčenia, určite by sa jej plášť znepáčil. Filch bol, koniec koncov, ich človek a ako bojovníci proti Voldemortovi museli držať spolu.
To, či sa Snapovi vyhrážal alebo nie sa ho doposiaľ nespýtala, ale starostlivo si všetky informácie ukladala do pamäti pre prípadné ďalšie použitie, ako to už ženy robia.
Zatiaľ sa Harry snažil splniť, čo sľuboval otcovi, a teda, že Ginny bude do dvoch týždňov jeho dievčaťom. Svoje, síce nie prílišné, ale zdravé sebavedomie budoval na vzore svojho otca a krstného otca, takže o svojom budúcom úspechu nepochyboval. S Davidom spolu vyrastali ako bratia a mohol si byť istý, že pokiaľ sa jemu Ginny nepáči, nebude problém s tým, aby sa odpratal z cesty.
„Harry, dorob si konečne tú úlohu na dejiny!“ dohovárala mu práve Hermiona, keďže ručičky hodín sa už blížili k pol jedenástej.
„Stihnem to, Hermiona,“ odvetil a s úsmevom sledoval, ako sa Ginny lúči so svojimi spolužiačkami, ktoré sa poberali do spálne. „Teraz mám ešte dôležitejšiu prácu. Ale určite všetko stihnem, môžeš si byť istá.“
„Čo chceš robiť?“ zamračil sa Ron. Z driemot ho prebral pohyb, keď sa Harry prudko postavil a obišiel stolík.
„Nepleť sa do toho,“ uškŕňal sa David rozvalený na pohovke, presne tak, ako to kedysi, a vlastne stále, robil jeho otec. Nadvihol sa na lakte, aby sledoval Harryho zvedavým, rozžiareným a zároveň sebavedomým pohľadom.
Ron sa spamätal, no aj keď sa chystal vyskočiť a zasiahnuť do toho, čo sa chystal Harry spraviť, zastavila ho Davidova ruka. „Nechaj ich, Ron,“ zavrčal naliehavo. „Oni si budú rozumieť. Harry ju chce už dlhšie.“
Všetci traja sledovali tiché predstavenie na druhej strane klubovne.
„Herbológia?“ spýtal sa Harry, keď jej nazrel cez plece.
„Ah, Harry,“ obzrela sa a prevrátila znechutene oči nad stránkami s rastlinami. „Hej, raz ma to určite zabije.“
Harry sa pousmial a bez ďalších slov si k nej prisadol. „Tak som si vravel...“
„Že mi pomôžeš?“ zasmiala sa. „Neviem o tom, že by ťa herbológia tak bavila. Mal si mi radšej poslať Hermionu.“
„Nie,“ pokrútil hlavou a cítil ako mu do tváre stúpa červeň, keď si uvedomil zvedavé pohľady svojich priateľov. „Myslel som skôr na teba. Nechcela... čo by si povedala na to, keby sme spolu chodili?“
Očakával inú reakciu. Možno úsmev od ucha k uchu, zvýsknutie, červeň na lícach... Ale ona naňho skúmavo uprela pohľad. „Myslela som, že sa ti páči Čcho.“
„Ona je tak trochu zadaná,“ zasmial sa nervózne. Zabudol, že Ginny vie o jeho minuloročnom bláznovstve, keď pozval Čcho Čangovú na ples. „Stále chodí so Cedricom.“
„Tak si si ma vybral ako náhradu,“ nebola to otázka. Ginny to skonštatovala.
„Neber to tak,“ protestoval. Mal pocit, akoby mu niekto nalial do hlavy niečo studené, čo mu vymylo mozog. Neprichádzali mu na už žiadne správne slová, ako by ju presvedčil, že chce chodiť len a jedine s ňou.
Ginny si však začala energicky spratávať veci. Chystala sa na odchod. „Príď za mnou, keď budeš mať skutočný...“
Harry v zmätku zachytil Davidov pohľad. Priateľ mu ukazoval oba zdvihnuté palce, aby ho povzbudil. Vraj to ešte nemá vzdávať. A Harry to nechcel vzdať. Keď Ginny vstala, okamžite bol tiež na nohách, prudkým pohybom jej vzal knihy z rúk a hodil ich späť na stolík. „Ja to myslím vážne teraz!“ nenechal ju dohovoriť. „Neposielaj ma preč, keď mi dávaš nádej, že niekedy v budúcnosti moju ponuku prijmeš, Ginny. Nebudem zbytočne čkať, keď môžem byť s tebou už teraz.“
Konečne sa jej na lícach objavil chutný dievčenský rumenec. Pochopila, že to myslí vážne? Spôsob, akým si pritiahla Harryho k sebe za golier svedčil o tom, že áno.
David so smiechom zatlieskal. „Vedel som, že ju zbalí!“ povedal ohúrenej Hermione a neveriacky sa tváriacemu Ronovi.
„Ešte nevyhral,“ zastrájal sa Ron, ale pery sa mu roztiahli do úsmevu, keď pozeral na svoju sestru, ako sa bozkáva s jeho najlepším priateľom. „Ešte nedostali moje povolenie.“
„Si hrozný,“ buchla ho Hermiona dobrosrdečne po pleci. Celá tvár sa jej na chvíľu rozžiarila, keď jej Ron venoval rýchly úsmev, no dala si záležať na tom, aby to nikto nevidel.
„Len sa ti snažím vysvetliť...“ vyrušil Siriusa z driemot nahnevaný priateľov hlas. „Že nechcem zneužívať situáciu.“
Vstal, obliekol si košeľu a chystal sa vyjsť na chodbu, aby zistil, s kým sa Remus takto uprostred noci háda. No nemusel urobiť ani krok, aby počul pokračovanie.
„Zneužiť situáciu? Čo si si to zase vymyslel?“ odpovedal mu zúfalý Tonksovej hlas. Ich kroky sa približovali.
„Žijeme rýchlo. Každý deň sa umiera a ja viem, že chceš prežiť naplno každý deň, že chceš zažiť lásku, Dora, ale ja to nevyužijem. Zbytočne by som ti ublížil!“
„Keby som chcela prežiť naplno každý deň určite by som sa toľko pre teba netrápila, ale našla by som si niekoho, kto ma bude chcieť!“ osopila sa naňho. Siriusovi sa zdalo, že počuje v jej hlase hystériu. „Si nemožný, Remus! Úplne nemožný!“
Kroky stíchli. „Ja som len...“ prehovoril Remus tichšie. „... rozumný dospelý muž.“
Sirius nechcel ďalej zasahovať do priateľovho súkromia, síce plne súhlasil s Tonksovou a najradšej by Rema na pol dňa zavesil dolu hlavou, aby sa spamätal a pochopil. Teraz však rýchlo priskočil ku dverám a vybehol na chodbu. „Stalo sa niečo? Remus, si to ty? Počul som krik!“
Remus s Dorou sa od seba previnilo odvrátili. „Áno deje,“ prekvapivo odpovedal a hoci Sirius nechcel počúvať o ich vzájomnom dlhotrvajúcom spore, vyzval priateľa, aby pokračoval tváriac sa, že netuší o čo môže ísť. „Povedal som Kingsleymu aby ma okamžite informoval ak sa dozvie niečo viac o Diane Blackovej s vysvetlením, že je to tvoja sesternica.“
Sirius úplne zamrzol. Okolité šero sa mu zdalo dotieravejšie. Akoby z tmy naňho hľadeli stovky drobných očí sledujúc jeho reakciu. Každý zvuk, dokonca aj vlastný dych sa mu zdal príliš hlasný.
„Ona... Vystupovala pod mojím priezviskom?“ spýtal sa napokon uisťujúc tak sám seba v presvedčení, že je určite mŕtva.
„Nie som si istý,“ odvetil. „Povedal som, že môže používať aj priezvisko Moranová.“
„Aha,“ vysúkal zo seba.
„No,“ pokračoval Remus. „Práve sa mi ozval, vraj jeden svedok odprisahal, že žije, ale je v utajení. Môže byť prakticky kdekoľvek.“
„A ktokoľvek,“ dodala Dora zazerajúc na Remusa akoby zámerne porušoval akési pravidlo, ktoré Sirius nepoznal. Zrejme ho presviedčala, aby si to nechal pre seba, no on stál na svojom a povedal všetko, čo sa dozvedel.
„Musím ísť za Davom,“ vyhŕkol zrazu Sirius, akoby ho náhle osvietilo. „Musím okamžite ísť do Rokfortu!“
„Si vedúci zásahu, Sirius!“ zhrozila sa Dora a teraz už neskrývane buchla Remusa do ruky. „Pozri čo si spôsobil! Môžu to byť nesprávne informácie! Vieš koľko falošných stôp sme už dostali! Snažia sa ťa len rozhodiť...“
„Takmer nikto o tom nevie,“ mračil sa Remus. „Sirius má pravdu. David teraz nemôže byť sám, kto vie...“
„Je tam James a Lily. Mesiac to ešte vydržia aj bez teba, potom môžeš ísť kamkoľvek!“ presviedčala ho Dora, no márne. Sirius sa vrátil do izby a začal vyťahovať všetky plány a mapy, podľa ktorých plánovali boj.
„Máte to teraz na starosti. Remus do splnu a po splne, Tonksová za splnu,“ pozrel na nich, oboch tuho objal a začal si baliť veci. „Vrátim sa hneď ako to bude možné. Scrimgourovi nepovedzte ani slovo! Určite sa vrátim do splnu.“
„Máš na to desať dní,“ upozornil Remus. „Budem ti posielať správy každý deň.“ Podal mu cestovný plášť prehodený cez stoličku.
„Drž sa,“ zapriala mu Dorka a Sirius vybehol z miestnosti.
