Najlepšie vo mne IV.
„Vysvetli mi, prečo stále Severusovi neveríš?“ dobiedzala Lily do svojho manžela, keď opäť Snapa na chodbe ani len nepozdravil. „On to myslí dobre.“
„Všimol som si. S tebou to myslí asi až pridobre, nie? Neustále sa na teba lepí ako...“
„Nežiarli, James,“ zasmiala sa. „Nemáš dôvod žiarliť naňho.“
„On nemá dôvod obšmietať sa okolo mojej manželky,“ zatváril sa James urazene. „A ak o tom nevieš, Harrymu zase strhol desať bodov za nič.“
„Za nič to asi nebolo,“ oponovala, hoci tá predstava sa jej nepáčila. Vedela, že Harry je vrcholne nekonfliktný typ, pokiaľ sa nestane niečo závažné. A v príprave elixírov nebolo nič, na čom by sa dalo pohádať s profesorom. „Ale spýtam sa na to Severusa. Možno mal zlý deň.“
James prosebne prevrátil oči k nebesiam. Hádať sa s Lily o Severusovi Snapovi bolo rovnako bezvýsledné ako priklincovávať puding na stenu.
Noci sa stávali stále chladnejšími. Vonku na hradbách, kde stále Sirius zakrútený do plášťa prefukoval silný vietor. Severák bol tu v horách častým hosťom, ale aby takto zavíjal pod strechami domov, to sa často nestávalo.
„Počuješ to?“ vyrušil ho z pokojného rozjímania Remusov hlas. „To sú oni.“
„Myslel som, že vietor...“
„Počúvaj pozorne,“ napomenul ho Remus a obaja na hodnú chvíľu zmĺkli. Sirius natŕčal uši do tmy. A potom to začul. Medzi silnými poryvmi vetra, v tých chvíľach, kým sa meluzína nadychovala, aby mohla fúkať silnejšie bolo počuť mohutné vzdialené zavíjanie vlkolakov, takmer nerozoznateľné v hučaní okolo. „Približujú sa.“
„Nemal...“ Sirius sa obzrel na kamaráta opierajúceho sa chrbtom o múr. Vyzeral celkom pokojne, no on tušil, aký musí byť napätý. „Nemal by si byť s nimi?“
„Už to tušia,“ odvetil Remus, tuhšie sa zavinul do obdratého plášťa a pozrel hore na husté tmavé oblaky. Keby neboli v tej noci také ťažké a nepreniknuteľné, mohol by vidieť dorastajúci mesiac. „Ale ak sa ma chceš zbaviť,“ pousmial sa. „Pôjdem sa ich spýtať, čo presne plánujú.“
Sirius sa zasmial. „Náš plán vyjde. Určite.“
V tichu, ktoré na chvíľu nastalo zavyla niektorá beštia tak blízko, až Siriusovi prebehol mráz po chrbte. Keď si čo i len na moment predstavil, čo sa môže stať, ak ich plán nevyjde, koľko úžasných ľudí bude čeliť nebezpečenstvu horšiemu ako smrť, bol úprimne rád, že jeho syn a Potterovci sú ďaleko odtiaľto, v bezpečí Rokfortu.
„Vravel si, že majú trinásť trvalých vlkolakov?“ opakoval Sirius, hoci si veľmi dobre pamätal všetko, čo mu Remus o svorke, ktorej budú čeliť prezradil.
„Trinásť. A Greyback sa vie čiastočne transformovať. Môže byť veľmi nebezpečný aj bez splnu,“ opakoval Remus a zrazu, len tak, akoby mimochodom poznamenal: „Spojil sa so mnou Kingsley.“
V zavíjajúcom vetre už takmer kričal, no nemusel sa báť, že by jeho hlas začul niekto pod hradbami starého kamenného hradu.
„A?“ podvihol Sirius obočie, pretože tušil, že za touto informáciou bude niečo viac. Keby šlo o bežné informácie ohľadom ministerstva, Remus by to povedal rovno. Teraz váhal. Odhadoval dosah toho, čo sa mu chystal povedať. „Stalo sa niečo?“ pobádal ho Sirius a zrazu mu prišla na um myšlienka, ktorú sa v týchto časoch už dávno naučil potláčať. Zomrel snáď niekto? Stalo sa niečo Jamesovi? Lily?
„Naša spojka menovala ďalších Smrťožrútov,“ odvetil napokon Remus, keď zbadal znepokojenie v Siriusových očiach. „Medzi inými... aj Dianu.“
Sirius potichu zahrešil. Len z pohybu pier si Remus nebol úplne istý, či pochopil, čo sa v jeho priateľovi odohráva. Nepovedal viac nič. Nechal ho, nech sa vyrovná so skutočnosťou, že žena, ktorá mu dala to najcennejšie, čo v živote mal, sa opäť objavila na scéne.
„Mala byť mŕtva!“ zakričal zrazu a jeho oči v nočnej tme blčali hnevom. Čo sa stalo? Prečo ho doposiaľ nikto neupozornil na to, že Diana žije? Prečo sa to musel dozvedieť takto? Ako jednu z množstva informácií striktne zapísaných do výpovede svedka... „To musí byť omyl! Určite...“
Pohľady priateľov sa stretli. Remus bezradne pokrčil ramenami. Neodvážil sa ani pokúsiť nejako priateľa utešiť, podporiť, alebo, nedaj bože, niečo mu v tejto situácii radiť. Nemal ani najmenšie tušenie ako sa teraz zachová. Zdalo sa mu len fér, aby to vedel. Mal najväčšie právo zo všetkých vedieť, že bojuje proti prízraku. Bojuje aj proti svojej mŕtvej manželke.
„Choď...“ Sirius zaprel rukami o pevné hradné múry a hlavu stiahol medzi plecia, akoby ho niekto mlátil po chrbte. „Zisti viac, Remus. Zisti, kde sa stala chyba. Kto priplietol jej meno do spisu! ZISTI KTO SA SPLIETOL!“
Remus sklopil zrak, prešiel k pootvoreným ťažkým dubovým dverám, venoval priateľovi posledný skúmavý pohľad a vkĺzol dnu, medzi chladné múry.
Na stenách svietili zažaté fakle. Ich jasná žiara sa priam dráždivo odrážala od žiarivoružových vlasov. Tonksová sa opierala o stenu a po lícach sa jej kotúľali slzy.
„Nemal si mu to hovoriť,“ zašepkala. „Toto sa proste nedá zvládnuť!“
„Čo o tom môžeš vedieť, Dora?“ trochu ostro odvrkol Remus. Svoje slová oľutoval skôr, ako dozneli, ale nevzal ich späť.
„O trápení pre lásku? O tom naozaj nič neviem,“ odvetila ironicky a trpko zároveň.
Remus nahnevane pokrútil hlavou a rýchlo prešiel okolo nej, aby sa stratil v šere hrubých hradných múrov.
Dumbledore prešiel pomedzi vysoké stĺpy hradnej brány a pomaly sa rozhliadal dookola, akoby chcel vidieť niečo, čo tu chýbalo.
„Vieš, Severus, že ak si chceš zachovať svoju tvár pred Voldemortom - a ty si ju nevyhnutne musíš udržať - musíme ho uistiť, že si mu verný,“ prehovoril pomaly k mužovi, ktorý sa držal dva kroky za ním a pozorne sledoval každý jeho pohyb.
„Chce sa bezpodmienečne dostať do hradu,“ podotkol Snape a nebadane sa uškrnul. „A chce sa vás zbaviť. Čo z toho mu mám umožniť?“
„Oboje, Severus, oboje,“ odvetil pokojne a potočil tvár k dedinke pod kopcom. „Musí byť presvedčený, že si jeho človek.“
„A čo ak som,“ zavrčal Snape tvrdo.
„Nie si, Severus,“ pokojne ho opravil Dumbledore. „Nezabudol som, čo si mi sľúbil a verím, že svoj sľub splníš. Robíme všetko pre to, aby boli všetci v bezpečí. Aby bola Lily v bezpečí.“
„Hlúposti,“ zašepkal. „S ňou to už nemá nič spoločné. Teraz chcete, aby som pracoval len pre vás, aby som bol len váš, Dumbledore. A čo za to? Musím sa pozerať ako si Lily užíva s Potterom, ako sa spolu prechádzajú ako sa...“
„Ľúbia sa. A kým je to tak, je šťastná. To si predsa chcel, Severus, aby bola živá a šťastná. Zatiaľ sa ti tvoje úsilie vypláca. Neviem, prečo sa ti prestalo páčiť, čo pre ňu robíš. Predtým ti záležalo len na tom, aby žila. Aj keď po Jamesovom boku, ale žila,“ kým Dumbledore zádumčivo hovoril, jeho oči sa ostražito preniesli na Snapa, aby odhalil, čo môže od svojho mladého spojenca čakať.
„Nikdy ste ma neupozornili, že ma budete takýmto spôsobom mučiť,“ zavrčal. Jeho tvár bola stále rovnako bezvýrazná a chladná, len oči mu vychladli v ľadovom zápale.
„Nikdy som to neplánoval. Príjemne si ma prekvapil, Severus. Taký dlhý čas a teba stále bolí pohľad na nich ako v prvý deň... Ale potom by si mal bojovať za to, aby bola šťastná tak ako doteraz.“
„A čo moje šťastie?“ zamračil sa.
Dumbledore dlho uvažoval, kým sa pomaly spýtal. „A čo je pre teba šťastie?“
Snape len zavrčal niečo neurčité.
„Takže snáď od teba nebudem chcieť priveľa, keď ťa požiadam, aby si ďalej pracoval tak, ako doteraz,“ pokračoval ďalej riaditeľ pevným hlasom. „Ak potrebuješ nejakú odmenu, bude ti ňou porážka Lorda Voldemorta. Všetko ostatné závisí na tebe.“
Snape sa otočil k tmavému hradu. Len zopár svetielok blikotalo do tmavej noci „Budem nad tým uvažovať,“ sľúbil a rázne vykročil. Chladný vzduch rozvial jeho čierny plášť, ale ani najsilnejší víchor nemohol rozfúkať jeho čierne myšlienky.
Vedel, čo by ho dokázalo motivovať viac, než čokoľvek iné na svete. Túžil aby bola konečne jeho. Lily mu mala patriť už dávno. Keby sa vtedy, keď ešte navštevoval Rokfort ako študent, nebol zbabelo stiahol pred Jamesom Potterom, keby jej to povedal už vtedy, všetko by bolo inak. Tá myšlienka mu nedala spávať. Hlavne teraz, keď bola Lily každý deň v jeho bezprostrednej blízkosti dokázal uveriť tomu, že ho milovala a stále by mohla milovať. Videl ako veľmi lipne na svojej rodine, no zároveň odhalil ako krehko stojí ich šťastie nad hladinou rozbúreného mora. Keby si dokázal získať jej lásku späť, keby jej ukázal aký je Potter darebák, že sa ani trochu nezmenil odo dňa, keď sa mu vysieval pred celou školou pri jazere... potom by iste uznala akú hroznú chybu urobila, keď uverila jeho táraninám.
Oboma rukami prudko roztvoril bránu a mienil hneď zamieriť do žalárov, aby náhodou nestretol jedinú živú dušu, ktorá by sa snažila vniknúť do jeho myšlienok. Ani netušil ako veľmi sa narušia jeho plány skôr, ako sa stihne nadýchnuť.
Pred očami sa mu zablesol červený pramienok neverbálneho zaklínadla. V poslednej chvíli uskočil a odzbrojujúce zaklínadlo sa rozplynulo v tme.
„Severus!“ uľahčene sa zasmiala Lily a sklopila prútik, keď v páse svetla zo vstupnej haly spoznala jeho ostrý profil. „Zľakla som sa ťa! Čo to robíš?“
„Idem práve dnu...“ dostal zo seba v tichom šoku stále pene pritisnutý na dvere, akoby sa mal zrútiť v momente, keď sa ich pustí.
„Ale mohol by si chodiť trochu potichšie,“ pokarhala ho dobrosrdečne. „Tak ustúp z tých dverí, chcem ich zaistiť. Dobehol si na poslednú chvíľu. O minútu neskôr a spal by si vonku! Síce, takou silou ako si ich otvoril by si ich pokojne aj vyrazil. Som rada, že si na našej strane.“
Snape sa stroho zasmial a prešiel okolo nej, aby mohla vrhnúť na dvere bezpečnostné zaklínadlá. Potom ju sledoval z kúta miestnosti ako prechádza okolo dverí a kontroluje každú škárku.
„Dostala som dnes celkom zvláštnu sťažnosť, Severus,“ pokračovala bezprostredne v rozhovore, keď zaregistrovala, že sa ani nepohol. „Vraj si si zasadol na moje deti. Strhávaš im body, znižuješ známky a to bezdôvodne!“
Jeho úškrn na pol úst jej prezradil, že toto vyhlásenie nepočuje prvý raz. „Tvoj manžel už niečo podobné spomínal, keď mi včera večer mával pred nosom prútikom.“
„James sa ti vyhrážal?“ zatajila Lily dych.
„Povedzme, že sa o to pokúsil,“ pripustil Snape s uštipačnosťou.
„Ďakujem, že si mi to povedal,“ zašepkala odhodlane, bojovne vystrčila bradu a prepochodovala okolo neho. „Dobrú noc.“
„Dobrú noc, Lily,“ odvetil a keď doznel zvuk jej krokov, pomaly sa pobral do žalárov. Musel sa rozhodnúť skôr, ako plánoval. Vykročil po ceste z ktorej už necúvne. Nechce cúvnuť. Nemôže. A presne vedel, čo bude nasledovať.
