Najlepšie vo mne 2./II.
Odo dňa, keď sa Ruth po desiatich mesiacoch vrátila do svojej izby a konečne upratala všetok ten neporiadok, tak ako sľúbila svojej mame v septembri, ubehla takmer polovica prázdnin. Hneď na úvod prezradím, čo vás všetkých zrejme najväčšmi zaujíma: David splnil svoj sľub a každý deň, keď bolo slnko príliš horúce na to, aby sa zaoberali nejakou produktívnou činnosťou, vytiahol Ruth k jazeru. Kým Harry sediac v tieni prehnutej starej vŕby poctivo odpisoval na Ginnine listy, ktoré našťastie neboli ani také rozsiahle, ani tak presladené ako by človek pri tých dvoch čakal, David a Ruth ležali na deke a podopierajúc sa lakťami pozorovali muklovské decká hrajúce sa vo vode.
„Čo povieš na tamtú?“ hodil David hlavou k nesmelo vyzerajúcemu dievčaťu, ktoré sedelo na móle s knihou v rukách.
Ruth pokrútila hlavou. „Nič pre teba. Je príliš nevinná. Pozri radšej na cestu, myslím, že ti práve prichádza pekná samička.“
„Pekná je,“ súhlasil, no neznelo to ani spokojne, ani uznanlivo. „Ale nie je na nej nič čo by stálo za to. Nevidíš ako perfektne je stavaná tá s knihou?“
„Hej, ale má zvláštnu tvár... takú nesúmernú,“ namietala, pretočila sa na chrbát a zakryla si oči rukou.
Takto zabíjali čas už tisíckrát, takže poznala jeho názor snáď na každé dievča, ktoré sa tu mihlo. Už ju to nebavilo.
„Ideš do vody?“ spýtal sa, pretože vytušil, že sa začína nudiť, ale Ruth odmietla. „Snažím sa opáliť, nevidíš?“
„Hej, otáčaš sa ako kurča na ražni,“ podpichol ju a zavolal na Harryho, ktorý jeho ponuku s radosťou prijal. Ruth počula ich hlasný smiech a šplechot vody. Len nach sa vybláznia, jej sa dnes akosi nič nechce. Práve sa rozhodovala, či si môže dovoliť zaspať tu, alebo by jej to chalani nikdy neodpustili, keď ju oblialo niečo studené. Na jej rozohriatom tele to bolo skôr ľadové! Zvýskla a v momente bola na nohách.
David s Harrym sa rehotali na celé kolo. „Idioti!“ zahnala sa na nich, načo sa obaja rozbehli k vode. A Ruth ich konečne nasledovala. Mohlo jej byť všetko jedno, keď bola od hlavy po päty mokrá. „Koho z vás to napadlo?“ pýtala sa výhražne a už skočila na Davida, aby sa ho pokúsila dostať pod hladinu.
„Harryho!“ bránil sa so smiechom. „Bol to jeho nápad! Vešaj sa po ňom!“
„Ona sa ťa snaží dostať do vody,“ sucho skonštatoval Harry, keď ich vyrušil známy hlas.
„Ruth?! Harry?!“ ovzdušie preťali výkriky.
Ruth sa obzrel na breh. Bol tam jej otec. Chcela sa spýtať čo sa deje, ale vtom ju oblapil pár rúk a skôr, než stihla zabojovať o svoju slobodu, preletela vzduchom a pristála vo vode.
„Pecka!“ smial sa Harry, keď sa vynorila lapajúc po dychu. Niekoľko dievčat na brehu sa smialo s nimi a obaja chalani na ne s úškrnom pokukovali.
„Ste úplne retardovaní,“ oznámila im Ruth urazene, vyžmýkala si vlasy a s dodatkom: „Obaja!“ vykročila na breh.
James sa ani nesnažil premáhať smiech, keď jej podával uterák. „Ten tvoj výraz... ! Si ako Evansová, keď som jej začaroval knihu, aby sa sama otáčala...“
„Ste nemožní,“ vrčala Ruth. „Čo si od toho sľubujete? Nemôžete sa správať normálne?“
„Nie,“ škeril sa David. „Sme predsa retardovaní. Čo sa deje, James?“
„Povieme vám doma,“ odvetil tajomne, zložil deku a chytil ju pod pazuchu. „Prečo tu zase máte prútiky len tak pohodené?“
„Bola na nich deka,“ bránil sa Harry. „Neboli tu len tak...“
James ich strčil do deky a keď sa všetci traja obuli a Ruth sa zabalila do osušky, vyrazili k domu. „Načo ich vlastne vláčite so sebou?“
„Pre prípad mimoriadneho ohrozenia. Čo keby nás napadli Smrťožrúti?“
„Načo by vás niekto napádal?“ smial sa James.
Harry sa zaškeril. „Žijeme v hrozných časoch, oci, nemôžeš to brať na ľahkú váhu!“
„A navyše - ak by si neprišiel, dnes by sme sa zrejme bez prútikov nezaobišli! Videl si ako sa tvárila Ruth, keď sa vynorila?“ smial sa David, za čo si vyslúžil nanajvýš znechutený pohľad od svojej ‚takmer sestry‘.
Pomaly stúpali k dedinke rozprestierajúcej sa nad jazerom. Jediné čo tu Potterovcom chýbalo bolo miesto na metlobal. Z dediny bol otvorený výhľad na všetky strany a nech by s metlami zamierili na hociktorý z priľahkých kopcov, vo vzduchu by ich bolo vidno. A tak všetky tri - vlastne s Jamesovou štyri metly ležali v kúte a trpezlivo čakali na niektorý z výnimočných metlobalových výletov.
Len čo vošli do domu James vytiahol svoj prútik a všetkých ich osušil horúcim vzduchom. Lily by sa určite nepotešila mokrým mlákam po celom dome! „Bežte sa obliecť a príďte do kuchyne. Ale rýchlo!“
„Čo sa deje?“ zamračil sa Harry.
„Nebuď zvedavý,“ zaškeril sa James a naznačil im, aby bežali spraviť, čo im nakázal.
„Toľké tajnosti,“ hundrala Ruth, keď vyšli na poschodie. „Naši vedia byť niekedy vážne trápni. Ak to bude zase nejaká blbosť, už nikdy ich nebudem poslúchať!“
„Tak pohni kostrou, aby sme sa to dozvedeli ešte dnes,“ pobádal ju David. „Nieže sa budeš obliekať tri hodiny!“
Obzrela sa naňho cez plece. „S tebou sa o tom nebudem rozprávať. Myslím, že z toho pádu budem mať modrinu na zadku.“
„Ukáž,“ zaškeril sa s rukou na kľučke ich dverí.
„Zabudni,“ odsekla namyslene, pretože v tej chvíli mala naozaj pocit, že ich oboch (retardovaných) trochu prevyšuje, a odpochodovala do svojej izby.
Keď jej o desať minút Harry s Davidom klopali na dvere aby si pohla, mala sto chutí ísť sa ešte protestne osprchovať, ale zvedavosť ju prekonala. Konečne zišli do kuchyne. V totálnom vzrušení a nedočkavosti si posadali za stôl.
„No, už to vyklopte,“ naliehal Harry, keď pred neho mama položila prázdny tanier. „O čo ide?“
James sa uškrnul, vzal z kuchynskej linky misu s cestovinami a položil ju doprostred stola.. „Balíme kufre.“
„Cestujeme?“ vyhŕkla Ruth a spolu s Davom si vymenili vzrušený pohľad. „Ideme na dovolenku? Dúfam, že niekam riadne ďaleko!“
Na pleci jej spočinula Lilina ruka. „Diaľka je relatívny pojem. Podaj mi naberačku, James.“
„Povieme im to, alebo im urobíme prekvapenie?“ smial sa James, otočil sa späť k linke a vzal o čo ho žiadala.
„Nie!“ zaprotestovali všetci traja súčasne.
Lily a James si konečne sadli k nim. „Nejdeme na dovolenku,“ usmiala sa Lily. „Musíme sa ale čo najrýchlejšie presunúť do hlavného sídla rádu.“
„A to je kde?“ vyzvedal David. Už teraz mu chýbalo jazero a to pekné dievča, ktorému sa nestihol prihovoriť.
„Neviem ti to povedať. Je na ňom kúzlo spoľahlivosti!“ pokrútila Lily hlavou. „Ale po Siriusovej a Dumbledorovej smrti sa muselo miesto zmeniť. Tak sa rýchlo najedzte, nech vyrazíme čím skôr.“
„Máme istý časový plán,“ podotkol James napodobňujúc Divookého. „Prídu nás vyzdvihnúť určití ľudia.“
„A niekto už čaká aj na mieste,“ doplnila Lily, žmurkla na syna a šibalsky sa zasmiala.
Neprekvapilo ju, že Harry pochopil okamžite. „Ginny? Sú tam Weasleyovci?“ keby bolo po jeho, žiaden obed by nebol nutný. Ruth a Dave mali kufre prakticky už pobalené - teda ešte nevybalené zo školy - a tak by najradšej okamžite vybehol z domu, ale otec ho zadržal.
„Všetko má svoj čas,“ uisťoval ho. „Teraz len pekne jedz.“
„Ako dlho tam budeme?“ spýtal sa David a Ruth postrehla, že z jeho hlasu sa akosi vytratila bezstarostná veselosť. Tváril sa, akoby mu prekazili jeho plány. Ruth to okamžite pripísala dievčatám od jazera a Liline vyhlásenie, že tam budú do konca prázdnin, ju akosi nepríjemne uspokojovalo.
„Takže si zbaľte všetko,“ napomínala ich Lily, keď dojedli a opäť sa ponáhľali do izieb, aby sa pripravili na odchod. „Vyrážame za tri hodiny. Musíte mať zbalené úplne všetko, jasné?“
„Hej,“ odsekol Harry netrpezlivo, vyletel z kuchyne takou rýchlosťou, že až buchot na schodoch ich uistil, že sa nepremiestnil, ale skutočne odkráčal.
„My to spraceme, mami,“ ponúkla sa Ruth, keď Lily začala upratovať zo stola. „Aj tak sme prakticky zbalení, však, David?“
Lily vyzerala byť viac ako šťastná, že sa nemusí zdržiavať upratovaním kuchyne. Zdalo sa, že už teraz nestíha a nevie, kde jej hlava stojí, toľko vecí ešte musí pred náhlym odchodom zariadiť! Nechala ich teda a vybehla s Jamesom hore.
„Odkedy sa tak hrnieš do domácich prác?“ posmieval sa David, keď odkladala taniere do drezu.
„Nechce sa mi sedieť tri hodiny v izbe a predstierať, že sa balím,“ priznala. „Mama nám pred odchodom tak tri-štyri krát skontroluje všetky zásuvky, či sme niečo nezabudli, takže aj tak budem mať napokon všetko v kufri. Ideme von?“
Dave sa obzrel na dvere. Mali zákaz vychádzať von, pokiaľ nikto nevie kam šli a kedy sa vrátia. Ale rovnako mali zakázané čarovať kým nedovŕšia plnoletosť a napriek tomu Ruth veselo šermovala prútikom nad riadom, ktorý sa teraz pokojne sám umýval.
„Ešte stále si ma nenaučil fajčiť,“ dodala sprisahanecky, keď sa Dav nemal k činu.
„Možno mám trochu lepší nápad,“ odvetil zamyslene. „Máš odvahu na skutočne dobrodružný výlet?“
Svetielka v jej očiach nedočkavo zažiarili. „Mám vziať otcov plášť?“
„Neblázni, teraz nemôžeš ísť k nim do izby a...“
„Mám ho ja,“ povedala a znelo to, akoby ju prekvapovalo, že si myslel niečo iné. „Už pekných pár dní, ak o tom nevieš.“
„Fajn. Aj ja si vezmem pár vecí z izby a stretneme sa tu.“
Potichu sa vytratili do svojich izieb a keď sa vrátili so svojimi pokladmi, Ruth už mala pripravených niekoľko teórií, kam môže Dav chcieť ísť. Veľmi ju však prekvapilo - a zároveň jej príjemne zdvihlo adrenalín - keď pristúpil ku kozubu a vzal si za hrsť hop-šup prášku.
„Kam chceš ísť?“ spýtala sa a prvý raz si nebola istá, či je to až taký dobrý nápad.
„Zdedil som jeden otcov starý dom. V Londýne. Grimmaudovo námestie číslo 12,“ odvetil. „Ideš so mnou?“
„Čo tam chceš robiť?“
„Tak ideš? Ak si si to rozmyslela, tak ma aspoň neprezraď,“ hodil prášok do plameňov, tie zasyčali a vyšľahli vysoko do komína. „Musím niečo skúsiť. Som si istý, že to bude fungovať. Spod dohľadu rádu sa tak už nedostanem!“ Vošiel do plameňov a zmizol.
Ruth zaváhala. Len tak odísť do Londýna. Až tak veľmi ju to nelákalo. Hoci - čo sa im tam môže stať? Keď o ich výlete nevie nikto z rádu, bola by veľká smola, keby len tak natrafili na Smrťožrútov! A David bol už tam. Nepomôže mu, ak tu bude len tak stáť a navyše, nikdy by nedopustila, aby vyzerala ako zbabelec. Určite nie pred ním!
Nabrala si z hop-šup prášku a zhlboka sa nadýchla. Neznášala tento spôsob dopravy. Zo srdca ho nenávidela. Keď sa roztočila v šialenom tempe a okolo nej začali poskakovať iskričky, pritisla si ruky na hruď a nechala sa unášať. Trvalo to dlhšie, ako očakávala, ale keď vypadla v na kamennú podlahu a vedľa seba vo svetle prútika zbadala Davidovu usmiatu tvár, srdce sa jej divo rozbúšilo.
„Vedel som, že pôjdeš,“ tešil sa Dave, keď jej pomáhal vstať. „Ty na to jednoducho máš. Si celá?“
„Hej, celá dolámaná,“ odvetila, keď sa pozviechala zo zeme a trochu sa oprášila od sadzí. Konečne sa porozhliadla. Boli v kamennej kuchyni, ktorá sa evidentne nepoužívala už pekných pár rokov. Zo stropu viseli pavučiny veľké ako vyšívané záclony, ktoré mali doma. Zahaľovali cínové nádoby rozvešané nad kozubom a pokrývali steny ozdobené niekoľkými starými tmavými obrazmi. Prinášali so sebou dojem, že všetko je len nezaostrený sen. „Čo je to za dom?“
„Moje rodinné dedičstvo. Nikdy som tu nebol. Otec to tu nenávidel - jeho rodný dom. Tvrdil, že je to dom hrôzy. Tak sa na to pozrieme, nie?“ neveselo sa zasmial a zdvihol prútik nad hlavu, aby si poriadne prezrel steny. V otvorených dvierkach kredenca sa leskli strieborné, cínové a medené nádoby poznačené časom. „Poď, pozrieme sa hore.“
„Je to tu nejako chránené? Kto o tom dome vie?“ spýtala sa šeptom. Necítila sa tu bezpečne. Zasvietila svoj prútik a potichu ho nasledovala hore dlhým schodiskom. Pri každom nádychu cítila vo vzduchu prach, sladkastú pleseň a zápach zatuchliny. Bolo jej z toho pachu zle. „Načo sme tu šli? Ak mi chceš len ukázať svoj luxusný barák, mohol si pokojne počkať do budúceho leta.“
„Pozri na to,“ ukázal na odlupujúcu sa omietku. „Budúci rok to tu už možno nebude stáť. A nešepkaj, aj tak sme tu sami.“
„Je to tu divné,“ priznala, keď vyšli do predsiene. Celej miestnosti dominovalo úzke schodisko, ktoré sa strácalo v útrobách vysokého domu a veľký portrét nahnevane sa tváriacej ženy.
„Kto je tu? Kreacher?“ zavrčala a oslepená svetlom prútika si prikývala oči čiernou zamatovou vreckovkou. „Okamžite odpovedzte! Kto ste?“
Vymenili si začudovaný pohľad.
„Povedzme, že ja som majiteľ tohto domu,“ odvetil David, drzo dvíhajúc prútik vyššie k portrétu, aby si mohol lepšie obzrieť jej povýšeneckú tvár. „Kto si ty?“
„Kto som ja?“ zalapala po dychu. Úplne zabudla zakrývať si oči a teraz už nepríjemne zazerala na oboch votrelcov. „Vraj kto som ja! Ja som manželka Oriona Blacka. Vedúceho oddelenia medzinárodných čarodejníckych práv!“
„Stará mama,“ uškrnul sa David ponad plece, sklopil prútik a bez ďalšieho záujmu prešiel popri nej ku schodom.
„Kto si myslíte, že ste?! Okamžite sa vráťte a vysvetlite mi čo tu robíte!“ kričala pani Blacková z obrazu autoritatívnym hlasom. „KREACHER! Kde si Kreacher?! V dome sú votrelci! ZLODEJI! KREACHER!“
„Koho to stále volá?“ mračila sa Ruth zapchávajúc si uši rukami.
David sa ponáhľal hore vŕzgajúcimi zaprášenými schodmi. Z tmy sa pred nimi vynárali odťaté hlavy domácich škriatkov a portréty rovnako desivo pôsobiacich mužov a žien. Svetlo a tieň vytvárali pochmúrnu atmosféru strachu z neznáma a zbytočne dráždivo podporovali ich divoké fantázie. David práve ticho sledoval pootvorené dvere, ku ktorým sa blížili, keď sa zamotal do pavučiny a nastrašene uskočil späť.
„Pokoj! Nič sa nedeje!“ upokojovala ho.
„Ja viem,“ odsekol. „Chcel som ťa len vydesiť.“
Ruth sa potichu zasmiala. „To sa ti len tak nepodarí.“
Vošli do izby. Bola to akási stará spálňa s dvoma posteľami a začmudeným starým oknom.
„Chcel by som nájsť otcovu izbu,“ priznal David rozhliadajúc sa, či neuvidí náznak Siriusovej existencie.
„Zbytočne sa týraš,“ zahundrala Ruth, vycúvala späť do chodby a zľahka sa oprela o zábradlie. Pani Blacková dole v hale ešte vždy niečo nezmyselne vykrikovala. Ktovie kedy ju to omrzí.
Keď David zistil, že je v izbe sám, siahol do vrecka a vytiahol malý zlatý prsteň. Poznal ho naspamäť. Odkedy mu ho mama vložila do ruky, študoval ho tisíckrát. Poznal jeho bezchybný lesk a všetky odtiene, ktoré sa na jeho hladkom povrchu blýskajú na slnečnej žiare. No najlepšie zo všetkého poznal drobný ozdobný nápis na vnútornej strane.
Vždy spolu.
Dlho uvažoval čo presne tým chcel Sirius povedať. Prečo nedal vyryť navždy spolu. To by bolo predsa oveľa romantickejšie, poetickejšie a trvalejšie, než toto, v podstate holé konštatovanie.
Pretočil si ho v dlani a nastokol do polovice malíčka. „Mami? Môžeš...“ zašepkal. Pripadal si hlúpo, ale mal len jeden pokus a sľúbil si, že to skúsi. „Potrebujem ťa. Poď sem, mama. Prosím, nech to funguje...“
Ruku si pevne zovretú v päsť strčil do vrecka. Prečo inak by mu to dávala? Áno, poprosil ju o to, ale prečo práve toto? Nemala pri sebe desiatky iných predmetov? Nemala snáď na rukách iné prstene?
„Dave?“
Obzrel sa ku dverám a jeho oči sa stretli s Ruthiným preľaknutým pohľadom. „Niekto tu asi je...“
Podišiel k nej. Srdce mu bilo až v hrdle. Dvere o poschodie vyššie sa pomaly odsúvali, až s mrazivým zaškrípaním zastali.
„Poďme preč,“ zašepkala Ruth s pripraveným prútikom.
On však pokrútil hlavou, stúpil na ďalší schod a naklonil sa dopredu, akoby sa nevedel dočkať kto vystúpi z dverí.
...
(Arya, 31. 1. 2012 19:25)