Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

 V ten večer som prvý raz od Siriusovho odchodu do Azkabanu otvorila zásuvku písacieho stola a pomaly prehľadávala listy. Musel tu niekde byť. Môj list, ktorý som dostala posmrtne od otca ako jediné dedičstvo. Bola tu celá kopa štrnásť rokov starých dopisov. Po chrbte mi behali zimomriavky, keď som spoznávala písmo Lily a Jamesa Potterovcov. Celé roky som nenašla odvahu prezrieť si opäť tie riedky. Spomienky na svet, v ktorom sme žili svoje sny.

Obálku s mojím menom som našla takmer na dne. Mala by som poznať pravdu. Vedieť, kto vlastne som. Aby som sa vyhla osobám ako je Dolores Umbridgeová. Sadla som si na posteľ a až vtedy som si všimla, že obálka je otvorená. Niekto ho teda už čítal. Mračila som sa na tenký rez na boku obálky. Sirius... Nedalo mu to pokoj už vtedy pred rokmi.

List som si opatrne vystrela na kolená a okamžite som spoznala otcovo písmo. Chvíľu som sa vyžívala v tom závane minulosti, no zvedavosť bola priveľká na váhanie. Začala som čítať:

Najdrahšia Delilah,

píšem Ti, pretože si zaslúžiš vysvetlenie, ktoré som Ti mal dať ešte za života. Nikdy som nebol odvážny, nedokázal som sa postaviť zoči voči nepriateľovi, ani pravde. Ty určite povieš, že som bol len príliš dobrý, ale to nie je úplná pravda. Bol som proste zbabelý a stále som. Mal som Ti to povedať už v ten deň, keď sme sa pohádali, ale radšej som sa uchýlil k panovačnosti a tvrdohlavej pýche. Vypočuj si teda teraz, ako to bolo, od začiatku... V roku 1959 som pracoval pre Ministerstvo mágie ako renomovaný vyšetrovateľ.

A tak som stretol Delphineu. Jej manžel sa zaplietol doobchodovania s falošnými galeónmi a ja som prišiel do ich domu urobiť raziu. Dodnes si pamätám ako stála vo dverách, akoby nás vítala, vzal som ju na výsluch a keď odprisahala, že o ničom nevedela, okamžite som nariadil jej prepustenie. O pár dní som ju stretol v Šikmej uličke. Ich dom bol teraz vo vlastníctve Ministerstva a teda prespávala v deravom kotlíku. Bolo mi tej úbohej ženy ľúto, najmä keď vysvitlo, že už nemá veľa peňazí a ak si rýchlo nenájde prácu, nebude mať kde bývať. Pozval som ju teda do môjho domu, aspoň do času, kým si nájde iné bývanie a hoci bola odo mňa o niekoľko rokov staršia, padli sme si do oka. Ešte v ten istý rok zostala tehotná, no asi Ti nemusím vysvetľovať, že mojej rodine som nič neprezradil. Jej som zbabelo tvrdil, že sa s rodinou nestýkam a Delphineu som jednoducho skrýval pred svetom. Až keď som jedného dňa prišiel domov z práce, nenašiel som tam milujúcu ženu, ale moju matku. Nevedela, že čakáme dieťa, pretože na Delphine to nebolo zatiaľ poznať, ale nezniesla pomyslenie, že by som sa zaplietol s neurodzenou ženou. Pravdu povediac, Tvoja matka bola skutočne muklovského pôvodu a navyše sa dlhý čas pohybovala v pochybnej spoločnosti a tak, ako úplný zbabelec, nakoniec s matkou súhlasil - pre zachovanie dobrého mena rodiny som prisahal, že Delphineu viac do svojho domu neprivediem a sľub som splnil. Rýchlo som ju vyhľadal a prenajal malý byt nad obchodom s habitmi, kde mohla pokojne bývať, ale ona mi moju zbabelosť neodpustila a pár mesiacov po tom, ako si sa narodila, zmizla. Až vtedy som pochopil, že ju môžem stratiť aj stokrát, ale teba, milovaná dcérka, musím dostať späť za každú cenu, pretože Teba som miloval tak nevyhnutne, že by som nezniesol myšlienku na život bez Tvojej prítomnosti. Trvalo mi niekoľko ďalších mesiacov, kým som Ťa opäť našiel. Tušil som, že Delphinea nedokáže sama uživiť vás obe a tak som obchádzal všetky sirotince pod zámienkou, štedrých príspevkov na ich chod. Moja snaha sa vyplatila a 25. Októbra 1962 som natrafil na dievčatko s čarovnou mocou a Delphineinými očami. Vzal som si Ťa konečne domov a napriek protestom celej rodiny som si Ťa nechal ako... svoju. Nikdy som však nenašiel odvahu priznať pravdu pred ani pred Tebou, ani pred inými. Navždy si mala byť sirôtka v mojej opatere.

   Pýtala si sa, ako sa mi podarilo presvedčiť Bellatrix a Walburgu, že si dostatočne dobrá pre rodinu Greengrassovcov. Ukázal som im Tvoj pravý rodný list (originál tohto rodného listu prikladám.)

Prerušila som čítanie a zašmátrala v obálke. Bol tam:

Delilah Blacková nar. 14. 5. 1961

Matka: Delphinea Hamiltonová

Otec: Alphard Black

To presvedčilo všetkých a myslím, že dokonca aj Bellatrix oľutovala, že sa správala tak nevhodne. A ja som oľutoval, že som Ťa chcel prinútiť, aby si si vzala Eliasa Greengrassa. Bol som na jeho strane. Tak slušne požiadal o Tvoju ruku a vedel som, že ľudia z jeho sorty držia slovo. To, že jeho rodina drží stranu Temnému pánovi, som nebral ako nevýhodu, naopak, na podobné názory si predsa zvyknutá, vravel som si, že tým manželstvom každý len získa - Ty dobrého manžela a ja pokojnú smrť. Okamžite som tú žiadosť priniesol ukázať Walburge, pretože tá mala vždy najlepší prehľad o čistokrvných rodinách a ich príslušníkoch a ona mi dohady len potvrdila. Veľký majetok, úctyhodný rod, slávna minulosť, svetlá budúcnosť... Ako som mohol uprednostniť ten šialený nápad, že budeš žiť so Siriusom? Ten chlapec predsa sám nevie, čo chce, sám nemá nič a navyše - ale ako som Ti mal povedať, že je to Tvoj skutočný bratranec?! Bol som si takmer istý, že keď Ti zakážem stýkať sa s ním, podvolíš sa, rovnako, ako som to kedysi urobil ja. Zabudol som na výnimku. Sirius bol tvoja výnimka. Pri ňom na Teba nič neplatilo, ani prosbou, ani hrozbou som Ťa nepriviedol k rozumu, keď si s ním lietala na koberci, alebo liezla po stromoch. Ukradli ste mi prútik a Ty si mi ho odmietla vrátiť, pretože Sirius Ti sľúbil, že vyčaruje cukríky! Nikdy som nepochopil ako môžeš byť s ním taká iná. V čom je pre Teba výnimočný?

   Napokon Ti dlžím vysvetlenie, prečo som prepísal majetok na Siriusa. Samozrejme, len čo sa doma rozkríklo, že si odmietla mladého Greengrassa a navyše sme sa nerozišli v najlepšom, celá rodina protestovala proti tomu, aby si zdedila môj majetok. Napokon, nie si ani právoplatne Blacková a majetok by mal zostať v rodine. Využili moje podlomené zdravie, videli, že nemám silu s nimi bojovať a lesk mojich galeónov im oslepil oči. Prisľúbil som teda, že prepíšem majetok na svojho synovca a keďže Walburga už dávno neuvažuje o Siriusovi ako o svojom synovi, nenamietala. Prišla práve ku mne, keď môj priateľ, pán Hatwich, zapečatil moju poslednú vôľu a osobne ju uistil, že „všetok majetok pána Blacka zdedí mladý pán Black“! Walburga by lietala od radosti, nebyť toho, že ju pri zemi držalo stodva kíl živej váhy! Nesmierne ma tešil pohľad na jej neoprávnenú radosť a už sa nevedela dočkať, kedy pustím dušu.

   Snáď sa na svojho starého hlúpeho otca nehneváš, Delilah. Ja som sa na seba zlostil dosť za moju tvrdohlavosť a nerozum. Lúčim sa s Tebou úplne pokojný, pretože viem, že so Siriusom môžeš žiť život, po akom túžiš.

   S láskou Tvoj milujúci otec Alphie

Poskladala som ho späť do obálky, sediac meravo ako socha z mramoru. Myseľ by mi mali zamestnávať stovky nových myšlienok, no ja som bola schopná pýtať sa len na jediné... Sirius to vedel?

Vytiahla som prútik a zamávala vo vzduchu. Na hlavou sa mi vznášal striebristý patronus čakajúci na moje slová. Preletel z jedného kútu izby na druhý, šuchol sa o stenu a krúživým pohybom obletel celú miestnosť. Bol to havran.

„Siriusovi Blackovi,“ začala som bez toho, aby som vedela, čo mu chcem vlastne odkázať. Chvíľu som mlčala a môj patronus nepokojne poletoval, akoby sa nevedel dočkať ďalších slov. Snažila som sa rýchlo uvažovať. Siriusa som nevidela od júna, to je takmer osem mesiacov. A teraz mu pošlem odkaz, že... čo? „Musíme sa stretnúť.“

Izba stíchla a keď havran odletel, padlo na mňa šero prichádzajúcej noci. Snažila som sa so Siriusom spojiť pomocou hop-šup siete, ale jeho adresa bola nenájditeľná a ja som sa dostávala do domácností úplne cudzích ľudí. Sídlo protivoldemortovského odboja bolo dobre strážené a ja som sa bála, že patronus neprenikne cez obranné zaklínadlá.

Prehodila som si cez plecia plášť. Bol neskorý október a na okná začínali bubnovať veľké dažďové kvapky, ale ja som sa chcela prejsť, vyvetrať si hlavu, premyslieť si čo bude ďalej.

Sirius je môj skutočný bratranec - hučalo mi v hlave a každú myšlienku podčiarkol šepot dažďa, pred ktorým ma chránil zelený dáždnik. - Mám s ním žiť ďalej, akoby sa nič nestalo? Mám sa s ním o tom zhovárať? On to vedel už dávno, prečo mi to nepovedal?

Chladné kvapky mi zmáčali nohy až po kolená. Cez ich hlasné dupotanie som nepočula ani zvuk vlastných krokov, no i tak ma prenasledoval neistý pocit, že ma niekto pozoruje. Obzrela som sa, ale okrem niekoľkých postáv. Ktoré som predtým obchádzala a teraz sa strácali rozmazané za závesom dažďa som nerozpoznala nikoho. 

Asi to tak považoval za správne. Chcel byť so mnou napriek predsudkom spoločnosti. Napokon, nikto okrem nás dvoch netuší kto v skutočnosti som... Otec ukázal môj rodný list pár ľuďom, ale všetci sú mŕtvi: teta Druella a Walburga, dokonca aj Regulus. Len Bellatrix vie... Pohľadom som skĺzla k veľkému dubu, ktorého konáre presahovali cez plot cintorína a zachytávali sa na streche neďalekého obchodu, kde spolu s vysunutou markízou vytvárali prístrešie. Zamierila som tam, aby som sa aspoň trochu skryla pred severákom ženúcim sa niekde z hustnúcej tmy.

Ale Bella sa o takéto veci nestará. Nevideli sme sa celé roky. Je jej jedno či spolu spávame, aj tak nás chce oboch len zabiť. Zložila som dáždnik a oprela sa o múr. Zdalo sa mi to, alebo naozaj za plotom niekto stojí? Podvedome som siahla po prútiku a opäť som sa obzrela. Ulica bola prázdna. Prepadala som neistote.. kto boli vlasten tú ľudia, ktorých som obchádzala? Prečo som sa im lepšie neprizrela do tváre? Možno to bol niekto z Ministerstva. Asi ma opäť dali sledovať. Možno zavetrili novú stopu po Siriusovi. Alebo je to kvôli Bellatrixinmu úteku z Azkabanu? Napokon, keď si dám dokopy jedno s druhým, ani sa nečudujem, že na mňa neustále striehnu.

Pritiahla som si kabát k telu. Začínalo byť naozaj chladno a dážď sa zosilňoval. Možno by som sa mala vrátiť, kým nepremoknem na kosť. Opäť som vystrela dáždnik a vtom mi niečo napadlo. Ak cez ten vodopád nikoho nevidím, potom nikto nevidí mňa. Čo ak by som teraz zašla za Siriusom? Pošlem mu ďalšieho patronusa... môže vyjsť ako pes a potom... stretneme sa niekde v podchode, alebo v parku. No a čo ak zmokneme? Hlavne, že sa opäť uvidíme. Zaváhala som a ešte raz som sa obozretne obzrela, no nevidela som prázdnu ulicu ako som čakala, len pár krokov odo mňa stála akási žena. Prikrývali ju listy dubu, no už i tak na ňu neprestajne lialo. Nemala dáždnik a studené kvapky jej stekali z čiernych vlasov rovno pod premočený habit. V ruke zvierala prútik a tmavohnedé oči s ťažkými viečkami upierala na moju tvár.

„Dnes nie je počasie na prechádzky, sesternička,“ prihovorila sa mi Bellatrix.

Bez váhania som sa rozbehla. Dáždnik mi vychytil z ruky prvý závan vetra, ale neobzrela som sa za ním. Studený vlhký vzduch mi rýchlo prenikol do pľúc, oblečenie sa mi lepilo na telo, no nespomalila som, ani keď som si prebehla niekoľko ulíc. Skrehnutými prstami som držala prútik, v duchu si opakujúc všetky obranné zaklínadlá, na ktoré som si spomenula.

Míňala som nekonečné rady domov. V mnohých oknách sa svietilo, no keby sa aj niekto pozrel domu na ulicu, nevidel by nič okrem pár nerozoznateľných postáv. Ak by aj videli zaklínadlá pretĺkajúce sa pomedzi kvapky, mysleli by si, že to je len odraz bleskov, alebo by si pretreli oči a uistili sami seba, že to nebolo viac ako klam unavenej mysle. Obehla som niekoľko áut a už som sa blížila k svojmu domu, keď mi cestu zastala vysoká mužská postava. Kedysi musel ten chlap byť naozaj impozantný, no roky v Azkabane z neho spravili trosku. Chvíľu mi trvalo, kým som spoznala Rodolpha Lestranga.

Automaticky som cúvla a namierila na neho prútik. „Ustúp!“ zavrčala som oveľa odvážnejšie, než som mala v pláne, ale on sa len zaškeril, jedinou rýchlo ranou mi vyrazil prútik z ruky a ten sa zakotúľal pod auto. Vzápätí som si všimla, že nás obkľučujú ďalšie tmavé postavy.

Srdce mi bilo až niekde v hrdle. Už predtým ako Voldemort padol som bojovala so Smrťožrútmi, ale nikdy nie v takejto presile.

„Kam si sa rozbehla, sesternička?“ opäť som počula Bellin hlas. Kvôli dažďu cupotajúcemu po kovových strechách áut musela kričať.

„Čo chcete?“

„Asi si počula, že sme prišli o strechu nad hlavou,“ odvetila.

„Áno... a vraj dobrovoľne,“ odvrkla som. Hromadný útek z Azkabanu začiatkom januára, o tom vedel každý čarodejník v krajine. 

„Takže by sme potrebovali prichýliť a pokiaľ si pamätám, v tvojom dome bolo vždy dosť miesta pre rodinu a známych,“ uškrnula sa.

Pokrútila som hlavou. „Nie... nemôžete...“

„Len nás pekne zaveď domov. Porozprávame sa tam, v suchu,“ štuchol do mňa jeden zo Smrťožrútov.

„Sledujú ma z Ministerstva,“ zaprotestovala som. „Prídu na to...“

Pred očami sa mi objavil Bellin čierny prútik. „Budeš robiť, čo prikážem,“ zavrčala. „Imperio!“

Zľakla som sa toho slova, no vzápätí sa mi podlomili kolená. Cítila som sa ľahká ako pierko unášané vetrom. Zrazu ma netrápili žiadne myšlienky na Siriusa ani na to, čo so mnou bude, len nejaký príjemný vzdialený ženský hlas povedal: „A teraz nás zaveď domov.“ A ja som vedela, že splniť túto žiadosť znamená žiť.