Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

 Postavila som na čaj a kým sa ručičky na hodinách presunuli k pol deviatej, boli raňajky na stole. Mlieko, čaj, vajcia na mäkko, sendvič, párky, maslo, džem... Sadla som si k prázdnemu tanieru.

Noviny som preložila cez operadlo stoličky a s akýmsi mne vlastným pôžitkom som sa kochala jeho tvárou. Môj Sirius... stále na úteku. Zasmiala som sa. Môj ďalší pohľad smeroval z okna. Pár dobre maskovaných mužov z Ministerstva sa pomaly prechádzal po hlavnej ulici. Nemali možnosť vidieť náš dom, ale obdržala som oficiálny list od Ministra, v ktorom poukazuje na nutnosť chytiť Blacka a na moju vlastnú bezpečnosť, z týchto dôvodov bude trikrát za deň prechádzať okolo môjho domu hliadka.

Zabudla som na čokoládové muffiny, uvedomila som si a okamžite som svoj omyl napravila.

Dvere sa potichu otvorili a ja som v pološere chodby zazrela vychudnutú špinavú postavu.

„Meškáš,“ zašepkala som a napriek snahe ovládať sa, môj hlas zostával akýsi cudzí.

„Zdržali ma z ministerstva,“ odvetil úplne pokojne a vykročil ku mne. Pohľad mu prebehol po prestretom stole. „Vidím, že si so mnou počítala.“

Usmiala som sa a roztržito som prikývla. „Umy si ruky. Ak chceš, ešte opečiem slaninku.“

Oči mu zažiarili a nemusel mi hovoriť nič viac.

Kým si umyl ruky, vôňa slaniny zaplnila celý dom. Sadol sa a kým mlčky jedol, pozorovala som jeho strhanú tvár. Ešte vždy sa mi zadal rovnako krásny ako v ten deň pred trinástimi rokmi, keď sadol na motorku a letel do Godrickovej úžľabiny.

„Nezdržím sa dlho,“ prehovoril, akoby sám hľadal slová. Čo by mi teraz vlastne mal povedať? Čo by som chcela počuť?

„Ministerstvo ti je stále v pätách?“

Prikývol. Očami sledoval nápis na titulnej stránke novín. „Asi chceš vedieť ako sa mi podarilo...“

Zastavila som ho netrpezlivým pokrútením hlavy. „Chcem len vedieť, kedy ťa znovu uvidím.“

„Musím nájsť Petra a potom...“

„Žije?“ skočila som mu do reči. Celý čas som verila, že je nevinný, ale nemala som dôkaz, ani logické zdôvodnenie.

Prikývol a zároveň od seba odsunul prázdny tanier. „Je v Rokforte.“

„Dám ti na cestu nejaké jedlo a peniaze,“ navrhla som.

„Ministerstvo nesmie vedieť, že mi pomáhaš,“ vystríhal ma.

„Viem,“ hodila som plecom a na jeho tvári sa objavil úsmev ako za starých čias.

„Budeš ma opäť čakať s raňajkami?“

„Vydržala som to trinásť rokov, určite ešte pár mesiacov vydržím,“ sľúbila som a začala som mu chystať jedlo na cestu.

Pristúpil ku mne a jemne ma objal okolo drieku. Cítila som na šiji jeho horúci dych, no vedela som, že ešte nenastal čas, aby sme boli spolu.

„Než odídeš, umy po sebe tanier,“ požiadala som ho. „Asi by bolo dobré, keby som teraz odišla, aby nemali podozrenie... Vždy po raňajkách odchádzam.“

„Kde pracuješ?“

„V Rokforte. Raz na týždeň... starám sa o administratívne záležitosti,“ na moment som vzala jeho tvár do dlaní. Každou bunkou svojho tela som ho túžila nikam nepustiť. Potom som si prehodila cez plecia plášť, pobozkala som ho, popriala veľa šťastia a vyšla som z domu.

Keď som sa o dve hodiny vrátila, riad bol umytý.

***

Zastala som na schodoch a s úškrnom som počúvala nepríjemné výkriky šíriace sa zo vstupnej haly. Niekomu sa opäť podarilo prebudiť portrét pani Blackovej a teraz sa zadúšala nevyberanými slovami na adresu svojho nepodareného syna. Aj ja som si už vypočula čo mi patrilo a to som prišla len včera.

Závesy sa spojili a Sirius si vydýchol.

„Nikdy mi nedá pokoj, babizňa,“ zamrmlal, no keď ma zbadal, pousmial sa z zamieril hore ku mne. „Hneď ako bude po všetkom, vypadneme z tohto prekliateho domu.“

„Čudujem sa, že sme sa tu vôbec prinútili vstúpiť,“ odvetila som. „Videl si gobelín s rodokmeňom?“

Uškrnul sa a takmer nebadane prikývol. „Vypálila aj chudáka tvojho otca. Celý život sa snažil robiť všetko pre rodinu a po smrti ho odstránili ako hnilú vetvu.“

„Myslím, že po tom všetkom, čo sa stalo by mu to neprekážalo. Určite by pochopil, rovnako ako ja...“

„Delilah,“ ozvalo sa zdola naliehavým šeptom, tak, aby sa opäť neprebudila moja tetuška. Bola to pani Weasleyová, ktorá sa ako jediná snažila vytvoriť nám z tohto zatrateného miesta domov. „Poď dolu, chce s tebou hovoriť Dumbledore.“

„Kedy prišiel?“ spýtala som sa, pretože som o jeho prítomnosti vôbec netušila.

„Práve teraz,“ odvetil Sirius. „To je mu sa podarilo vypustiť prízrak zo skrine,“ dodal, pričom zamračene sledoval závery, ktoré sa ešte vždy vlnili okolo portrétu.

Zišli sme dolu do kuchyne. Molly starostlivo triedila riad a kuchynské nádoby, aby zistila, čo z toho je ešte použiteľné a čo treba vyhodiť. Na stole svietilo pár sviec a v ich svetle vyzeral Albus Dumbledore ako prízrak. Svetielka tancovali po polmesiacových okuliaroch, no jeho inokedy živé oči zostávali pre tentokrát skryté v šere. S Rokfortským riaditeľom som sa vídala v škole, kde som pracovala, no takýto súkromný rozhovor sme nikdy neviedli a ja som nevedela, čo mám od neho čakať.

Pozdravili sme sa, prisadli si. Na tanieri v strede stola čakalo na svoj osud niekoľko mätových koláčikov a ja som na moment uvažovala, ako sa ich podarilo Molly vyčarovať.

„Priznávam, že som nevedel o tvojom príchode, Delilah,“ povedal Dumbledore trochu ospravedlňujúco, no pritom mu pohľad znepokojene zabehol k Siriusovi. „Asi si ma zabudol informovať, Sirius?“

„Nevedel som, že musím žiadať o povolenie ubytovať Delilah v mojom dome,“ odsekol.

„Vieš, že je to nebezpečné,“ dohováral mu Dumbledore. „Delilah sledujú ľudia z Ministerstva, čakajú na chybu, ktorá by im prezradila tvoj úkryt a myslím, že tú chybu ste práve urobili.“

Po chrbte mi prešli zimomriavky. „Sledovali ma až sem? Ja... používala som muklovskú dopravu a zamaskovala som sa.“

Dumbledore nevyzeral veľmi spokojne. „Ľudia z ministerstva vypozorovali tvoje zvláštne správanie a sledovali ťa takmer až sem. Stratila si sa im len tri ulice odtiaľto, teraz prečesávajú okolie. Majú na takéto veci nos.“

Sklonila som oči k ryhám na stole. Cítila som sa previnilo ako malá školáčka, ktorá nesplnila zadanú domácu úlohu. Sirius vedľa mňa zahrešil. „Čo teraz? Mali by sme konečne použiť kúzlo spoľahlivosti. Nevysnoria nás tu.“

„V prvom rade by sme mali byť opatrnejší,“ povedal. „A vyslať signál na Ministerstvo, že sa nič nedeje. O nič nejde.“

„Čo mám urobiť?“ spýtala som sa napäto pripravená na všetko. Musela som svoju chybu čo najskôr napraviť.

„Myslím, že istý čas by si mala ešte bývať vo vlastnom dome. V záujme Siriusovej bezpečnosti. Na tento dom striehnu všetci Smrťožrúti, nemusí sa sem dobýjať ešte aj Ministerstvo.“

„Ale ja ju chcem tu,“ nepáčil sa tento návrh Siriusovi. „Nemá význam, aby odchádzala, proste použijeme to kúzlo a...“

„To kúzlo určite použijeme, Sirius, ale ber ohľad na to, že si nám oveľa užitočnejší tu ako v Azkabane. Som si istý, že ešte pár mesiacov vydržíte žiť každý v inom dome, aspoň kým sa Ministerstvo prestane hnať za tebou a začne chytať ozajstných Smrťožrútov,“ vyhlásil a naklonil sa bližšie ku sviečke. Konečne som videla jeho oči uprene hľadiace do mojej tváre. V tichu štrngotal len riad ukladajúci sa do pyramídy pri Molliných nohách.

„Bude to len na pár týždňov, Sirius,“ prehovorila som napokon a Dumbledore sa spokojne usmial, akoby ma chcel pochváliť za dostatok rozumu.

„Nemusíš to robiť, Del!“ hneval sa Sirius, no márne. Verila som Dumbledorovi a už som sa rozhodla. Radšej ešte chvíľu vydržím, než by som mala svojou neopatrnosťou poslať Siriusa späť medzi tie dušelačné beštie v Azkabane.

„Dnes poobede príde Nymphadora, zamaskuje sa a rozlúčite sa na schodoch o pár ulíc ďalej, akoby si sa lúčila s priateľkou, ktorú si bola navštíviť,“ vysvetlil mi Dumbledore, kým Sirius hlasno protestoval, že ma nikam nepustí. Nikto ho však nebral na vedomie a keď som si opäť zbalila veci - prezieravo som použila kabelku zvnútra upravenú zväčšovacím zaklínadlom - ani raz so mnou neprehovoril. Sedel na posteli, nad hlavou mu visela chrabromilská zástava a nemo ma pozoroval. Neprehovoril dokonca ani vtedy, keď som ho pobozkala na rozlúčku.

„Prídem hneď ako to bude možné,“ uisťovala som ho, keď si ma pritiahol k sebe. Neodvetil, len ma opäť pobozkal a keď jeho zovretie povolilo pripomínal mi umierajúceho, ktorý púšťa dušu.

Jeho rezignácia ma mrzela viac, ako všetky prosby, ktorými ma mohol obsypať. Mala som pocit, že si v konečnom dôsledku zvykol už dávno, že musí na mňa čakať. Kvôli rodine, Azkabanu, pre väčšie dobro... Prestal s tým bojovať alebo som už bola viac-menej ukradnutá?

Hoci o plánoch Fénixovho rádu som toho veľa nevedela, zdalo sa, že ich činnosť nie je zatiaľ veľmi smerodajná. Denne som listovala v Prorokovi dúfajúc, že narazím na nejakú, pre nezainteresované osoby nezaujímavú správu, ktorá by poukazovala na ich aktivitu, no moja snaha sa ukazovala márnou. Párkrát som na chodbe školy zastihla Dumbledora a aspoň zbežne som sa spýtala na Siriusa, no vždy mi povedal len toľko, že je v poriadku a musíme byť trpezliví. Zhoršilo sa to po začiatku nového školského roka a príchode Dolores Umbridgeovej. Museli sme byť nielen opatrnejší pri svojich rozhovoroch, ale tá osoba našla drzosť vypytovať sa na moje súkromie.

„Slečna Blacková?“ zastavila ma cestou do kancelárie s prehnane sladkým úsmevom. „Môžem vás na chvíľu zdržať?“

Premerala som si ju od hlavy po päty. Vrchný inkvizítor má právo... „Ale iste,“ usmiala som sa rovnako neúprimne dúfajúc, že v mojom hlase začuje všetko pohŕdanie, ktoré som jej chcela prejaviť. Odviedla ma do svojej pracovne.

„Dáte si čaj?“ ponúkla mi, než si sadla, no ja som odmietla.

„Nezdržím sa, ďakujem,“ rýchlo som preletela pohľadom po stenách. Ružové, ťaživé, až som sa bála nadýchnuť. „O čo ide.“

Opäť sa silene usmiala. „Chcem sa len pozhovárať, moja milá. Ako vaša priateľka.“

Skrývať údiv by bolo nezmyselné, i tak by sa mi to nepodarilo. Prehodila som si nohu cez nohu a snažila sa pôsobiť uvoľnene. „Myslím, že som celkom nepostrehla zmysel tohto stretnutia. Nemám sa s vami o čom zhovárať.“

Zachichotala sa. „Ale áno, máme sa o čom zhovárať. Vy ste vyrastala len s otcom?“

„Áno,“ pritakala som.

„Ale pán Black nebol vašim skutočným otcom, však nie? Viete vôbec kto sú vaši praví rodičia?“ vyzvedala.

„Alphard Black je mojím otcom,“ odvetila som pevne. „A nepáči sa mi, že strkáte nos do môjho súkromného života.“

„Upokojte sa, drahá,“ dôverne sa ku mne naklonila. „Nedáte si predsa len šálku čaju?“ spýtala sa opäť a nečakajúc na odpoveď mi ho začala pripravovať. „Viete, vaša rodina narobila Ministerstvu mnoho problémov. Nerada by som vás zaraďovala medzi nich... samozrejme, rodina je len jedna a človek si ju nevyberá, ale vy môžete. Prospelo by vám, keby ste našli svojich rodičov a zmenili si priezvisko.“

„V opačnom prípade?“

Usmievala sa, no jej slová rezali ako britvy. „V opačnom prípade by sme si museli hľadať nové zamestnanie. Musíte pochopiť, nie je žiaduce, aby sa medzi nevinnými deťmi pochybovala sesternica masového vraha. Ak budete trvať na svojom priezvisku, budem sa domnievať, že sa hlásite k Siriusovi Blackovi a rovnako Bellatrix Lestrangeovej, myslím, že tiež patrí do rodiny?“

Vstala som, hoci práve predo mňa postavila šálku čaju. Triasla som sa od zlosti. Ako sa opovažuje takto mnou zametať? Nemá právo zasahovať mi do života... Cúvala som k dverám akoby som sa jej bála otočiť chrbtom.

„Buďte rozumná,“ dohovárala mi, než som stisla kľučku. „Vy predsa viete, čo je pre vás najlepšie.“