Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

Stála som pred gobelínom a predstierala, že na ňom niečo sústredene sledujem. V skutočnosti som nemala potuchy čo za obraz sa mi mihá pred očami. Musela som zastať, pretože sa mi točila hlava.

Práve som videla Eliasa, ako sa celkom uvoľnene rozpráva s mojím bratrancom. Mihli sa spojovacou chodbou, no našťastie si ma nevšimli. Najradšej by som ich oboch vykopla zatvoreným oknom. Čo si to dovoľujú, takto so mnou obchodovať, dohadovať sa poza môj chrbát! Našťastie sa zdalo, že Regulus sa mi bojí prísť na oči a Elias ma tiež nevyhľadal. Otec im už musel oznámiť, že som vyhlásila nezávislosť a dištancovali sa odo mňa rovnako ako od Siriusa.

„Del? Čo tam tak usilovne študuješ?“

Otočila som sa tak rýchlo, až mi vypadla z ruky taška a po zemi sa rozsypali papiere a pár pergamenov.

„Upst,“ uškrnul sa James. „Nevedel som, že ťa až tak vychyľujem z rovnováhy.“

„Zľakla som sa,“ pousmiala som sa a natlačila som papiere späť do tašky. „Aké boli prázdniny?“

„Trošku sme vyvádzali so Zloduchom,“ priznal James sprisahanecky a pomohol mi pozbierať ostatné veci. „A čo ty? Ako bolo doma?“

„Výborne,“ zaklamala som. „Vlastne by som potrebovala hovoriť so Siriusom. Nevedel by si mi povedať, kde ho nájdem?“

„Hm, a čo za to?“ zabŕdal.

„Čo by si chcel?“

„Bozk,“ odvetil a ani nemal tú pokoru začervenať sa.

„Zbláznil si sa?“

„Ako veľmi ho chceš nájsť? Len na líce,“ tváril sa, že o nič nejde a s tým jeho úškrnom na tvári.

„Ale len jeden,“ zašomrala som a rýchlo som mu vlepila sľúbenú pusu na pravé líce.

„Spokojný?“

„Určite lepšia ako od Evansovej,“ povedal hlasnejšie ako bolo treba, len aby to počula ja okoloidúca ryšavka. Vrhla na neho rýchly pohŕdavý pohľad a ponáhľala sa ďalej.

Ja som však myslela len na Siriusa. „Tak, kde je?“

„Priamo za tebou,“ odvetil bezstarostne.

Očervenela som ako paprika a keď som sa obzrela, Sirius sa opieral plecom o stenu a pobavene nás sledoval. „Aj ja dostanem?“

Zahanbene som pokrútila hlavou. „Potrebujem ti niečo povedať. Poď.“

„Aaale len ak....“

„Sirius!“ prísne som sa zamračila a on za mnou rezignovane vykročil. Vôbec nevyzeral tak zle ako vtedy v knižnici. Obdivovala som jeho schopnosť oklepať sa a ísť ďalej akoby sa nič nebolo stalo. Bol neskorý apríl a vonku príjemne svietilo slnko, takže sme vybehli na terasu južnej veže. Pár študentov sa tu vyhrievalo na terasovitých sedačkách a veselo sa zhovárali. Našli sme si neobsadený kútik.

„Tak? Môžem ti ešte tykať, alebo už ste pani Greengrassová?“ spýtal sa tónom, akoby o nič nešlo, len jeho krivý úškrn prezrádzal, že niečo nie je v poriadku.

Sedela som pri ňom a v hlave som si rýchlo preberala všetky možnosti, ako mu to povedať. - Povedala som otcovi, že chcem teba. - Odmietla som Eliasa. - Už nechcem byť Blacková. - Môj otec umiera a asi ma vydedí. - ?

Na rukách mi veselo štrngotali náramky. A Siriusova prítomnosť ma opäť zvádzala to šialeností. „Mal si pravdu,“ vypadlo zo mňa. „Nepatrím do tej rodiny.“

Sirius zasmial. „Ja som vedel, že prídeš k rozumu, vedel som to! Hneď teraz sa idem rozísť so Shetty a večer ťa vezmem...“

„Kroť sa, Sirius,“ brzdila som jeho nadšenie. „Nemusí to hneď vedieť celá škola.“

„Prečo nie?“ rozhodil rukami na znak toho, že on to pokojne vykričí do celého sveta. Potom sa zháčil. „Hádam nechceš povedať, že si ešte nie si celkom istá?“

„Neblázni, už som sa rozhodla. Len sa nemienim s tebou pretŕčať chodbami,“ usmernila som ho. „Vedel si, že to Regulus... ? On dohodol žiadosť o ruku s Eliasom.“

„Hajzlík,“ zavrčal.

„Odkiaľ si to vedel už pred prázdninami?“

„Dromeda si píše s Cissy, ktorá to vedela od Bellatrix, pretože tá to nedokázala predýchať,“ zhrnul. „Ako dlho to už plánovali, neviem.“

„Ani sa ma nespýtali. Regulus ma sklamal.“

„Je to pijavica. Tvári sa ako neviniatko a pritom by ťa predal za pergamen s rodokmeňom. Mamin maznáčik. Môže byť na neho hrdá,“ cedil cez zaťaté zuby, potom sa usmial: „Ale ty si moja.“

Zasmiala som sa. „A ešte niečo. Môj otec chytil nejakú chorobu alebo čo. Tvrdí, že už čoskoro...“ hlas sa mi zasekol, ale zakašľala som, aby som mohla pokračovať. „Vraj ak budem s tebou, vydedí ma. Nerozumiem. Vždy ma podporoval, chápal.“

Sirius sa mračil. „To ma mrzí. Práve v takejto ťažkej chvíli.“

„Pohádali sme sa. Aj som sa s ním rozlúčila, ale nebolo to ono. Strašne sa hneval, nevedel to spracovať,“ tvár som nastavila slnku, aby mi vysušilo slzy skôr, než sa zjavia na lícach.

„On si uvedomí, čo sa deje, všetko dobre dopadne. Ešte sa uvidíte,“ uisťoval ma, akosi mechanicky. Poznal blackovskú náturu rovnako dobre ako ja. Obaja sme vedeli, že sa nič nezmení.

Sedela som v triede, snažiac sa zapadnúť najlepšie, ako som vedela. Smrťou otca som nijako nevytŕčala z davu, to nie, veľa spolužiakov prišlo o niekoho z rodiny. Žili sme šialené časy. Vraždy a únosy na dennom poriadku. Aj Mildrel, sediaca hneď predo mnou, prišla o sestru len pred mesiacom. Ja som sa stala vyhľadávaným cieľom pre niečo iné. Sirius si neodpustil nevziať ma za ruku alebo nepobozkať pred celým zástupom spolužiakov. Pamätám si výraz na tvárach jeho priateľov...

Sedeli pri jazere a užívali si pekný deň. Remus s Petrom hrali rachotiacu sedmu, kým James a Sirius sa zanietene rozprávali o práci aurora. Stavali si vzdušné zámky. Zbadal ma s knihou na elixíry, zamával, priskočila som dúfajúc, že si nikto nevšimne moju nervozitu. Prisadla som si, neprekročiac konvenčnú vzdialenosť. Ani príliš blízko, ani priďaleko.

„Práve hovoríme o tom, ako pozatvárame celý slizolinský gang do Azkabanu,“ uviedol ma James do problematiky. „Komu máme podľa teba vyhradiť osobitnú celu?“

„Slugymu. Dal nám toľko úloh, že už teraz nestíham,“ posťažovala som sa.

Sirius sa zasmial.

„Ty sa smeješ, Tichošľap,“ vykladal James zaujato. „Ale ja by som...“

A zrazu bol Sirius pri mne a jednou rukou ma objímal okolo pása. Nastrašene som sa odtiahla. „Neblbni.“

James rozprával ďalej, akoby ešte nestihol vypnúť zotrvačník, hoci očami nechápavo hádal z jedného na druhého. „... povedal, že Slugy má priveľa...“

„V pohode,“ uistil ma, pritlačil sa bližšie a na dôvažok ma jemne pobozkal na líce.

„... kontaktov medzi....“ James zastal uprostred gesta s rukami rozloženými okolo seba a tváril sa naozaj nasprostasto „Niečo mi uniklo?“

„Tvoje tráviace ťažkosti nás nezaujímajú,“ odsekol Sirius.

„Ja len... ONA je tvoja SESTERNICA.“

Peter na nás vypliešťal oči, takže Remus sa zvedavo obzrel, aby zistil čo sa deje. Prekvapene zahvízdal.

„To záleží od uhlu pohľadu,“ pokojne vysvetľoval Sirius. „Keď sa pozrieš skrz jej falšovaný rodný list, bude Blacková. Keď sa pozrieš skrz jej DNA, bude moja. Hoci, to je zase len Blacková,“ zasmial sa.

Removi vybuchli karty z ruke a oškvŕkli mu celú ľavú polovicu tváre.

„Nejaký problém?“ spýtal sa Sirius na dôvažok.

„Nie,“ odvetili všetci traja zborovo.

„Len by ste sa možno nemuseli pretŕčať na verejnosti. Nás obyčajných ľudí to môže šokovať,“ dodal Remus.

Sirius však vzal jeho slová ako výzvu a dnes sme boli terčmi všetkých vztýčených prstov.

Midori mi podala poskŕčaný lístoček. Odbalila som ho a spoznala som Regulusove úhľadné tenké písmo.

Prestaň vyvádzať, rodina Ťa potrebuje. Ty potrebuješ rodinu.

Obzrela som sa a... vyplazila som mu jazyk. Pár spolužiakov sa zasmialo, takúto reakciu u mňa ešte nikto nevidel a ktovie ako by zareagoval profesor, keby sa dozvedel, čo vyvolalo ich smiech, nebyť toho, že niekto zaklopal.

Vošla profesorka McGonagallová. „Prepáčte, že vyrušujem. Musím na chvíľu odviesť slečnu Blackovú.“

Teraz sa už naozaj všetci pozerali na mňa, ako vstávam a mlčky nasledujem profesorku von z učebne so srdcom v hrdle. Bála som sa, čo sa bude diať. Týka sa to toho, čo je medzi nami? Môže sa do toho starať profesorka? Je síce pravda, že profesorka McGonagallová môže všetko, ale toto je výsostne súkromná záležitosť. Prešli sme pár chodieb a zastali sme pred učebňou čarovania. Zamrazilo ma. Sirius mal mať teraz čarovanie. Zaklopala.

„Nedajte sa rušiť, potrebujem si len požičať pána Blacka.“

Striaslo ma. Tak predsa. Jestvuje tu niečo ako mravnostná polícia?

Sirius vyšiel celkom spokojne, zrejme si mysliac, že niekto žaloval jeho včerajší žart s prilepením druháka na stoličku, no keď ma zbadal, zatváril sa presne tak zmätene, ako som sa ja cítila. Smola, dúfala som, že on bude z celej situácie múdrejší.

„Poďte,“ vyzvala nás profesorka a my sme ju nasledovali, držiac sa za jej chrbtom za ruky.

Prešli sme do kancelárie a mňa zamrazilo ešte väčšmi, keď som uvidela nízkeho šľachovitého pána s prísnym pohľadom. Predstavila som si, ako nás prísne kára za naše nemravné správanie a keďže z nás dvoch som ja sirota, budem to ja, koho preložia s okamžitou platnosťou na inú školu.

„Toto je pán Hatwich,“ predstavila nám ho profesorka. „Iste tušíte, prečo je tu. Prišiel v mene vášho zosnulého pána otca, aby prečítal jeho poslednú vôľu. Sadnite si.“

Pán Hatchich prikývol a mne sa nesmierne uľavilo, najmä keď sme si všetci posadali a nikto nemal námietky proti môjmu vzťahu so Siriusom.

Ministerský pracovník si nesadol, rozložil akýsi pergamen a začal čítať. „Ja, Alphard Pollus Magnustus Black...“

Netušila som, že môj otec mal toľko mien! Pousmiala som sa.

„... odkazujem všetok svoj zdedený a nadobudnutý, hnuteľný aj nehnuteľný majetok svojmu synovcovi Siriusovi Blackovi, narodenému...“

Omráčene som pootočila hlavu. Sirius na mňa vypliešťal zelené oči a zjavne nedokázal uveriť. Tak predsa!

V závere pán Hatwich prečítal dátum prepisu závete spred pár týždňov a ukázal nám podpisy. Nás však nezaujímalo nič, len naše nekonečné šťastie. Sme bohatí! Dobrý, zlatý otecko, na nás nezanevrel!

„A čo sa týka vás, slečna Blacková, pán Black pred smrťou prepísal rodičovské práva z pani Walburgy Blackovej na pani Andromedu Tonksovú. Bude vašou regentkou, kým nedosiahnete plnoletosť.“

Zvýskla som od šťastia a hodila som sa Siriusovi okolo krku. „Sme bohatí a slobodní!“ zašepkala som, takmer plačúc od šťastia.

Sirius ma pevne zvieral v náručí a mne sa točil šťastím celý svet.

„Už len jedna vec a môžete sa vrátiť na vyučovanie. Slečna, toto je pre vás. Váš otec mi to odovzdal súkromne, ako priateľovi, v nádeji, že vám to odovzdám.“

Podal mi hrubý zapečatený list s mojím menom. Otcova ruka sa mierne chcela, keď ho písal. Opatrne som si ho vložila do vrecka s predsavzatím nikdy ho neotvoriť.

Vyšli sme na chodbu a nikým nepozorovaní, padli sme si do náruče.

„Vidíš, všetko dopadlo dobre.... lepšie ako som dúfal,“ zasmial sa Sirius.

„V lete môžeme bývať u mňa, teda u teba...“ opravila som sa. „Ktovie, prečo ten doma napísal na teba...?“

„Je náš,“ opravil ma. „A čo ten list?“

„Nepotrebujem vedieť, čo píše.“ Vytiahla som ho z vrecka. „Vyhodím ho, alebo ak chceš...“

Vzal si ho. Zdal sa mu príliš vzácny na to, aby skončil v smetnom koši. Zrazu sa rozosmial, priam si ma vyhodil na chrbát a niesol ma prázdnou chodbou. „Odteraz už všetko bude dobré. Ver mi. Aj keď sú ťažké časy. Budeme sa mať dobre. Budeme žiť život, ktorý sme chceli.“

Rukami som obopínala jeho mocné telo a hoci som nepočúvala bláznovstvá plynúce z jeho úst, zdali sa mi krásne dôležité.

„A vieš čo?“ hovoril presvedčene. „Svet už nikdy nebude taký temný ako predtým. Vďaka tebe... že ťa mám. Keď o dva roky skončíš školu, ja už budem auror a môžeme si robiť čokoľvek budeme chcieť.“