Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

Ako uhádnuť čo sa skrýva v mysli človeka, ktorý z vás nevie spustiť oči. Chce si užiť? Chce sa zabaviť? Chce vás mať stále po svojom boku? Chce si dopriať dobú manželku... ?

Keď si prirátate fakt, že Eliasove oči boli ako tmavé zrkadielka, určite uhádnete, že som nemala možnosť uzrieť jeho myšlienky. Pravdou však zostáva, že odkedy sme sa vrátili z vianočných prázdnin, Elias si nenechal ujsť príležitosť prehodiť so mnou pár slov. Bol práve v siedmom ročníku a keďže on sa pripravoval na MLOK-y a ja na VČÚ, možnosti stretávať sa  boli najmä v knižnici a študovni. Iróniou bolo, že práve v týchto priestoroch sa Sirius nikdy nezdržiaval, pokiaľ nebol vyslovene nútený a tak som postupne nadobudla pocit, že hrám na dve strany - kým som bola s Eliasom, rada som sa nechala oťukávať. Vykľul sa z neho celkom príjemný spoločník, hoci stále aristokraticky upätý, no len čo som ho stratila z očí, vedela som, že ho neľúbim. Nechýbal mi v spoločnosti, ani keď som osamela. Myslievala som na neho len zo zvedavosti - o čo mu ide?

„Nebuď naivná,“ dohovárala mi Midori, keď som sa jej spýtala na názor. „Nežijeme v šestnástom storočí, samozrejme, že sa chce len pobaviť. Možno ťa chce, ale to ešte nemusí nič znamenať. Pokojne s ním choď na rande, alebo čo len chceš... Keď ti nebude vyhovovať, rozídete sa.“

Potichu som prikývla. Midori má určite pravdu, zbytočne dramatizujem... Ale sobáše v našej rodine...

„Del, myslím, že Sirius chce s tebou hovoriť,“ pošepla Midori a ja som sa rýchlo obzrela. Vzadu medzi policami na nás akosi nerozhodne vykúkal Sirius. Nikdy som ho takého nevidela. Bol bledý ako stena a nepokojne prešľapoval na mieste, akoby tancoval po žeravých uhlíkoch. Nezavolal na mňa, no neprekvapilo ho, keď som podišla k nemu a spýtala sa čo sa deje. Zastal, jednou rukou sa držal za zátylok a očami blúdil po mojej tvári. Potom ma bez slova schmatol za ruku a ťahala do menej zaľudnenej časti knižnice.

„Čo je?“ domŕzala som.

Ruky mal studené ako ľad, až mi bol ten dotyk nepríjemný.

„Počul som,“ zašepkal, keď sme našli tichý prázdny kút. „Že sa budeš vydávať.“

„Neblázni,“ zasmiala som sa, no Siriusove pery zostali meravo bledé. „Nejdem sa vydávať. Mám pätnásť, jasné!“

Pokrútil hlavou. „O necelý mesiac máš šestnásť,“ zahryzol si do pery, akoby sa zdráhal mi to povedať, no potom sa odhodlal. „Elias Greengrass. Poznáš ho?“

„Áno,“ prikývla som so stiahnutým žalúdkom.

Sirius trhane pokyvkal hlavou, odvrátil tvár, pozrel na mňa a zase inam. Napokon si sklonil hlavu a s prstami pravej ruky prilepenými na čelo prosebne zavrčal: „Pre všetko na svete, neber si ho, Delilah!“

„Nechystám sa za neho vydať!“ ohradila som sa. „A kde si vlastne prišiel na takú...?“

„To nie je podstatné. Del, zober.... zober si radšej mňa.“

Zasmiala som sa. „Takže o toto ti ide? Už stokrát som ti povedala...“

„Prečo nie?“

„Som Blacková, jasné? Už nie sme deti, Sirius, nebudem ti sľubovať, že s tebou odletím na koberci.“

„Dočerta s tvojou tvrdohlavosťou,“ zanadával. „Greengrass je už jednou nohou smrťožrút, celá jeho rodina drží s Ty-Vieš-Kým...“

„Počúvaš ma? Povedala som, že sa nechystám vydávať.“

„A zasnúbiť? Zasnúbila by si sa s ním?“

Chvíľu som ticho uvažovala. Elias bol veľmi pekný, príjemný, dobrá partia, otec by bol iste rád, keby mal takého zaťa, aj Bellatrix by azda povolila vo svojej nevôli. Podvihla som oči k Siriusovi. „Zásnuby sa dajú zrušiť.“

Rozosmial sa. „Prečo im tak nekonečne dôveruješ. Nechcú ti dobre, je im jedno, ako budeš žiť. Uvedom si, že nejakým obetovaním sa pre rodinu svoje šťastie nenájdeš.“

„Čo ty o tom môžeš vedieť? Nikdy si si rodinu nevážil!“

„Pretože si to nezaslúžia! Už je to tu zase... Del, začni používať vlastnú hlavu, nič iné od teba nechcem.“

Urazene som odvrátila zrak. To on nechápal o čo ide. Aký význam by mal môj život bez nich? Ale on si vážil slobodu, kým ja som prahla po tom, niekam patriť. Chcela som odísť, ale schmatol ma za ruku a priam bolestným zovretím zadržal. „Keď tak strašne chceš byť Blacková, prečo nie si so mnou?“

„Asi si o tom nepočul, ale už nie si na gobelíne, Sirius ex-Black“ odvetila som.

Pustil ma, akoby ho dotyk mojej pokožky popálil. „Zabúdaš, že ty si tam nikdy nebola.“

„Ale budem,“ pousmiala som sa a konečne som mohla odísť.

„Čo sa stalo?“ domŕzala Midori v ten večer. Všimla si, že nie som vo svojej koži hneď ako som sa v knižnici k nej vrátila, no nechcela som jej nič povedať.

„Pohádali sme sa. Sirius a ja,“ vyliezlo zo mňa.

„Kvôli čomu?“

Dlho som neodpovedala a vlastne sa Midori odpovede na svoju otázku nikdy nedočkala, pretože namiesto nej som sa uchýlila k otázke, ktorá ma svrbela na jazyku. „Kam budem patriť, keď opustím rodinu? Kto si ma bude vážiť?“

„Ako to myslíš?“

Zavrtela som hlavou, že o nič nejde a vkĺzla som do perín. „Vieš, Midori, možno to naozaj nestojí za to. Možno má Sirius pravdu. A ja si to overím. Prepáč, ale na Veľkú noc musím domov, pretože takto to už ťahať nevládzem.“

„Stále nemám poňatia o čom hovoríš,“ mračila sa Midori.

„To nič. Ani ja tomu zatiaľ nerozumiem.“

Zobudiť sa opäť doma bolo krásne. Niečo sa však zo stien mojej izby stratilo. Akoby stratila kľúč od dverí, za ktorými sa zakrádajú tiene. Nevydržala som ležať v posteli a čakať, zbehla som do kuchyne s úmyslom pripraviť raňajky. Malý okrúhly stôl v strede miestnosti však nebol opustený. Otec sedel v starom ošúchanom habite, okuliare mal zložené na stole vedľa šálky s kávou, a podriemkaval.

„Dobré ráno,“ prihovorila som sa mu a keď sa prebral z driemot, chytila som ho za drsnú dlaň. „Prečo si nejdeš ľahnúť? Je sotva sedem.“

Pousmial sa. „Nemôžem spať, žabka, a bdieť nevládzem.“

„Deje sa niečo?“ spýtala som sa, no keď si len ťažko vzdychol a nemal vôľu odpovedať, rozhodla som sa mu pomôcť. „Otecko, ja viem... o Greengrassovi.“

Privrel oči, pokyvujúc hlavou vstal a pobral sa ku dverám.

„Otec!“ vyrazila zo mňa bezbranný ston.

Obzrel sa. „Walburga si myslí, že je to výborná voľba. Je nadšená, že práve Greengrass... Trochu tu uprac, srdiečko, dnes čakáme návštevu.“

„Ale, oci...“

Už nezastal, pomaly vyšiel hore schodmi, akoby ostarel o sto rokov. Kávu som vyliala do umývadla. Bola úplne studená.

Bellatrix premeriavala malú izbu dlhými krokmi. Sršal z nej hnev. „Je to obyčajná humusáčka. Ako ju chcete vydať do takej rodiny bez hanby? Keď na to prídu... to sa neutají!“

„Delilah patrí k Blackovcom,“ namietol Alphard. „Niet sa za čo hanbiť. Nemajú čo zistiť.“

„Samozrejme, že majú. Nemá čistú krv!“ hnevala sa teta Walburga, no na moje veľké prekvapenie, teta Druella sa nespokojne zamrvila: „Premýšľaj, Walburga, Greengrassovci sú značka. Dnes už ťažko nájdeš takú rodinu. Blackovci by mnoho získali takýmto zväzkom.“

„Ale ešte viac by sme stratili, keby zistili...“

„Je na nás, či to zistia,“ zasiahol Regulus. „Pokiaľ sa my budeme správať k Del ako k Blackovej, nikto sa neodváži spochybniť jej pôvod.“

„Ach, ty,“ hodila rukou Walburga. „Celé si to skomplikoval....“

Sedela som na stoličke ako na tŕni a zvedavo počúvala. Takto sa teda dohaduje potenciálny zväzok v mojej rodine? Pozrela som na Regula. Mykol plecom. „Eliasovi sa páčila a ja som nevidel dôvod, prečo by som ho odhováral.“

„Ale ona nie je Blacková!“ zúrila Bella.

„Prestaň, Del nikdy nerobila problémy. Je naša. Vie, čo je dôležité,“ mračil sa Regulus.

„Nechápem, prečo riešime jej pôvod,“ zasiahol otec. „Myslel som si, že ide o zásnuby, nie dokazovanie pôvodu.“

„Má to s tým čo dočinenia,“ trvala Walburga na svojom.

Otec si so mnou vymenil krátky pohľad. „Delilah, určite ti nie je príjmené počúvať takéto reči. Choď. Choď do izby.“

„Rozhoduje sa tu o mne, chcem to počuť,“ požiadala som ho. Potrebovala som vedieť ako rozmýšľajú, aby som si mohla overiť Siriove slová. Ak ma berú ako komoditu na predaj, môžem celú rodinu hodiť za hlavu.

Otec však urobil jemný posunok smerom k dverám: „Del, prosím ťa...“

V spôsobe, akým to povedal, bolo niečo bolestne skrúšené. Pochopila som, že nechce, aby som tam bola. Vstala som akosi meravo pohybujúc nohami. Čakala som, že sa každú chvíľu potknem a pristanem na ťažkom perzskom koberci. Náš domček nebol veľký, ale otec sa nevedel uskromniť pokiaľ šlo o doplnky. Bol zvyknutý na ťažký monumentálny nábytok, ktorý pristane veľkým sieňam. Vyšuchtala som sa na poschodie. Opierajúc sa o zábradlie ku mne doliehal len vlažný šepot hlasov, akoby niekde blízko tiekla rieka.

Čakala som na ich rozhodnutie ako odsúdený pod gilotínou, no v skutočnosti to bolo naopak. Nerozhodovali o mne, ale o sebe. Bella a teta Walburga ma nikdy neprijmú, no ostatní so mnou nemajú problém. Sme rodina. Ak sa však dohodnú, že si mám vziať Greengrassa, naveky na túto rodinu zanevriem. Keby im na mne záležalo, spýtali by sa, či chcem a čo si o tom myslím. Rodina vás predsa neberie ako obchodný artikel.

Zhora som sledovala, ako odchádzajú. Bella na okamih zastala, pozrela na mňa a s kamenným výrazom, akoby som bola len zaujímavá dekorácia, odkráčala ku vchodovým dverám. Regulus sa mi mierne uklonil, na čom som sa musela zasmiať a všetci s hrmotom odišli.

Otec stál uprostred chodby a oči upieral na nejaký bod pri mojich nohách.

„Rozhodnuté?“

„Podarilo sa mi ich presvedčiť, že si pravá Blacková,“ odvetil a jeho pohľad konečne poskočil hore - k mojej tvári. „Takže, pokiaľ budete trvať na svojom návrhu,“ povedal, akoby som sa trhala o to, byť pani Greengrassovou, „V lete sa môžete zasnúbiť. Teraz ešte nemáš šestnásť.“

„Netrvám na svojom návrhu. Nechcem si ho vziať,“ odvetila som pevne rozhodnutá.

Tak predsa - bežalo mi hlavou - ani keby som bola skutočnou dcérou svojho otca, nevideli by vo mne človeka? Milujúcu sesternicu, poslušnú neter? Som pre nich len vstupenkou do domu Greengrassovcov.

Otec sa zamračil, posunul si na nose okuliare a založil si ruky za chrbát. „Srdiečko, poď dole, pozhovárame sa.“

„Prečo si sa ma nespýtal...?“

„Poď dole,“ požiadal ma znovu a ja som neochotne poslúchla.

Usadil sa v hlbokom kresle, pomaličky, akoby sa bál, že sa rozpadne, si ponaprával nohy starú šedivú hlavu si oprel dozadu, takže ma sledoval len prižmúrenými očami. „Delilah, vieš, že ti chcem len dobre. Vieš to, nikdy si nebola neposlušná dcéra. Len keď si sa hrávala so Siriusom... vyvádzali ste, samozrejme, boli ste deti...“

Pousmiala som sa. Mal pravdu, so Siriusom som vždy vyvádzala hlúposti. Pri ňom sa svet menil na obrovské ihrisko plné možností. „Áno, Sirius...“

„Ale už nie si malá, musíš sa rozhodnúť správne. Rodina Greengrassovcov je veľmi vážená, Elias je slušný, dobre zabezpečený mladý muž. Celé generácie Blackovcov budovali náš svet, starali sa o čistotou rodu a prinášali obete na oltár rodinnej súdržnosti a pohody.“

„Nikdy ma do toho rodokmeňu nezačlenili a...“ zarazila som sa. „Ako sa ti podarilo presvedčiť ich... povedal si?“

„Delilah, zlatíčko, keď sú ochotní prijať ťa, buď rada a nerozoberaj to na drobné ,“ zmierlivo sa usmial, ale ja som cúvla k oknu a pohŕdavo som skrivila ústa: „Zase len skloniť hlavu. Nepremýšľať, prispôsobiť sa? Celý život čakám na deň, kedy sa na mňa Bellatrix pozrie inak ako na odpad, ktorý jej smrdí pod nosom a nakoniec sa toho dočkám len vďaka tomu, že môj potenciálny manžel je bohatý a má rodokmeň? Nezaslúžim si snáď, aby si ma vážili kvôli tomu, kto som ja?“

„Srdiečko, to sa spraví...“

„Nie, oci. Nespraví. Nechcem aby sa to spravilo. Už mi na tom nezáleží. Sirius mal pravdu. Nepatrím sem. Nie som Blacková.“

„Delilah!“

„A vlastne ani nechcem byť.“

„To nehovor. Si... si Blacková.“

„Zo všetkých ľudí na svete, ty si posledný, od koho by som čakala, že ma predá za človeka ako je Greengrass. Dobrá rodina... všetci sú s Veď-Vieš-Kým...“

„To je dnes záruka spoľahlivosti. Temný pán mocnie, on rozhoduje, jeho ľudia sa majú dobre. Chcem len, aby bolo o teba postarané, keď tu už nebudem.“

Oprela som sa o podokenicu a s prekríženými rukami som sledovala jeho scvrknutú tvár. „Ako to myslíš?“

„Nechcel som, aby si sa tým trápila, ale keď si prišla... vidíš ma. Umieram. U sv. Munga povedali, že to dlho nevydržím. Dali mi nejaké elixíry... Aspoň sa rozlúčime...“

Meravo som upierala oči niekam do kúta. Nedochádzalo mi to. Akoby to povedal niekto iný, nikto mimo môjho sveta.

Otecko, jediný človek v šírom svete, ktorý ma naozaj ľúbil takú, aká som. Otcovia predsa neumierajú, žijú večne. Nikto si nepredstavuje svet bez nich. Vidíme ich tam - vo vlastnej budúcnosti, možno starých, zvráskavených a odkázaných na pomoc, ale sú živí, chápaví a stále majú ten istý skúmavý, rozumný pohľad.

„Čo s tebou bude,“ hovoril pomaly ďalej a ja som jeho slová vnímala len ako klopot dažďa na streche. „Kde budeš mať istotou, sirôtka moja? Kto sa o teba postará?“

Komu za to stojím? Kto...? Pýtala som sa sama seba a moje pery už nahlas šepkali v túžbe dať mi odpoveď. „Sirius. Sirius, otecko.“

„Sirius?“ opakoval, nepresvedčený. „Sám nemá nič a čo s ním chceš ty? Má vlastný život, prečo by sa mal starať ešte o sesternicu?“

Usmiala som sa cez slzy, starostlivo mi umývajúce líca. Nastal čas bojovať za niečo, čomu takmer ani sama neverím, pomyslela som si a cítila som, že slová sa mi derú na jazyk akosi ťažko, neprirodzene: „On je dôvod, prečo si nevezmem Eliasa. Rovnako ako ja som bola dôvod, prečo ušiel z domu. A my budeme dôvod, prečo ťa teta vypáli z rodokmeňu, lebo ja viem, otecko, že ty nás nezradíš, že budeš na mojej strane.“

Otec si unavene vzdychol a zavrel oči. „Vždy ste vyvádzali. Sirius ťa zatiahol do nejakej lotroviny a ja som sa za vás prihováral...“

„Nemusíš robiť nič. Proti tým supom i tak nič nezmôžeš. Len mi povedz, že je to v poriadku a ja budem spokojná,“ urobila som krátku pauzu, aby moje ďalšie slová dobre počul a aby som neubrala nič na ich hodnote: „Ľúbime sa. Chceme spolu žiť.“

Prudko otvoril oči od úžasu a do tváre mu stúpla červeň. „Zbláznila si sa? Je ti bratranec, dievčisko, bláznivé!“

Nečakane prudká reakcia ma tak zmiatla, až som prestala plakať. Otec očervenel od zlosti, prehadzoval sa v kresle, ale nenašiel silu vstať.

„Prečo vyvádzaš? Nie sme skutočná rodina,“ ohradila som sa.

„Ste, nie ste...“ zahundral. „Takéto neprístojnosti nebudem tolerovať! Raz ste rodina, tak sa nemáte čo medzi sebou miešať. Ako vám vôbec prišlo také čosi... prac sa do izby a nechcem už o tom počuť ani slova!“

Keď som utekala cez izbu, počula som jeho dlhé, bolestné dychčanie a neskrývané stony, no prvý raz v živote mi to bolo jedno.