Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

S plnou náručou kníh som sa pobrala do študovne. Zdalo sa, že v piatom ročníku sa nevyhne učeniu ani ten najlenivejší študent. Aj ja som prehadzovala listy kníh už od septembra, takmer som nemala čas myslieť na iné veci. Vlastne kým som vtedy v knižnici nestretla Rema, takmer som nad Siriusom ani neuvažovala. Bol to pre mňa alternatívny vesmír, ktorým sa nemusím nonstop zaoberať, pretože pre mňa nikdy nebude reálny.

Našla som si jedno z posledných voľných miest a zložila sa vo veľmi slabo osvetlenom kúte. Ani som sa nečudovala, že tam nikto nesedí. Otvorila som knihu elixírov. Určite lepšie ako runy, ale ani z elixírov som nebola práve geniálna. Oprela som si hlavu do dlaní. Bola som unavená po celodennom vyučovaní. Dnes to bolo naozaj o život. No dúfala som, že ma atmosféra študovne prinúti ešte aspoň niečo si prečítať. Vlasy mi padali do tváre. Fúkla som do nich, ale na to, aby som ich odhrnula, som bola príliš vyčerpaná. Písmenká sa mi strácali pred očami. Na dnes som to mala radšej zabaliť. Rozhliadla som sa okolo. Ako to všetci zvládajú? Môj pohľad upútala bohatá zvláštne sfarbená záplava vlasov. Chrbtom ku mne sedelo akési ryšavé dievča. Keď sa pootočila, zdala sa mi známa, no nevedela som si spomenúť kde som ju už videla. Keby sa tak chcela otočiť celá!

Práve som sa jej chcela pod nejakou podmienkou prihovoriť, keď odniekiaľ prikvitol James Potter. Sadol si vedľa nej a niečo jej pošepkal. Konečne som si spomenula. Bolo to to isté dievča, ktoré James ohadzoval lupienkami. Teraz sa obaja ticho smiali.

„Nejdem,“ pokrútilo dievča hlavou. Mala príjemný, mäkký hlas. Chvíľu som si ju zozadu premeriavala. bola veľmi dobre stavaná, to sa muselo uznať. V kombinácii jej štíhleho drieku a zvlnených ryšavých vlasov bolo niečo, čo Jamesa zjavne neskutočne priťahovalo. Chvíľu som uvažovala čo môže Sirius vidieť na mne, ale potom ma naplno zaujal ich tichý rozhovor.

„Ale no tak, snáď sa nemieniš celý víkend šprtať,“ namietal James posmešne. „To sa už teraz pripravuješ na MLOK-y?“

Jemne pokrútila hlavou. Vraj má veľa práce aj bez toho a jednoducho výlety nestíha.

„Fajn, Evansová,“ rezignoval James a otočil sa na stoličke, pripravený na odchod. „Tak si to uži s knižkami.“

„Už teraz sa na to teším,“ odvetila bez záujmu.

James vstal a vtedy ma zaregistroval. Kývla som mu a rýchlo som sa vrátila k elixírom, aby si nemyslel, že ho špehujem, no Jamesovi nič podobné nenapadlo. Usmial sa ako slniečko a okamžite zamieril ku mne.

Ryšavka sa otočila, aby zistila kam sa jej priateľ tak ponáhľa. Stihla som si všimnúť len podvihnuté obočie na jej krásnej súmernej tvári a hneď nato sa opäť venovala knihám.

„Máš tu trochu tmu - na učenie,“ poznamenal James.

„To bude tým, že sa neučím, ale spím,“ odvetila som. „Ako sa máte v Chrabromile?“

„Výborne, už teraz pripravujem plán tréningov, aby sme rozmetali Bifľomor hneď v prvom zápase.“

Metlobal, samozrejme. James bol vychýrený hráč, občas sa jeho meno skloňovalo aj v našej klubovni.

„Dobre, že si ma upozornil, dám vedieť nášmu kapitánovi,“ zasmiala som sa.

Ryšavka sa opäť pootočila. Rozprávali sme sa o niečo tichšie než oni dvaja a keďže sme jej sedeli za chrbtom, nemala šancu počuť o čom sa bavíme. James sa tváril, že si jej zvedavý pohľad nevšimol, no ja som chcela vedieť viac.

„To je tvoje dievča?“ spýtala som sa na rovinu.

„Nie,“ odsekol a vzápätí sa zaškeril. „Som voľný, ak si sa chcela spýtať na toto.“

Dvorí sa mi James Potter, čo by za toto dala polovica dievčat z našej triedy! „Nechcem raniť tvoje city...“ uškrnula som sa aj ja. „Ale asi to nepôjde.“

„Asi?“

„Určite,“ opravila som sa a on sa pobavene zasmial. Potom zmenil tému: „Neviem čím to je, ale Siriusa v poslednej dobe niečo strašne zožiera. Niekedy s ním nie je vôbec reč. Nevieš o čo ide?“

„To bude tými rodinnými hádkami,“ opáčila som, ale James nesúhlasil. Dobre vedel, že Sirius to mal vždy u rodičov pohnuté a domov chodil nerád. jeho terajšia sloboda mu teda nemohla privodiť mrzutosť. „Alebo možno je nešťastne zaľúbený,“ pousmiala som sa a rýchlo som dodala: „My sa o takýchto veciach nebavíme. Je to jeho vec s kým sa stretáva.“

Náš rozhovor ho zjavne neuspokojil natoľko, ako očakával. Rozlúčil sa so mnou okázalým „Vidíme sa v Rokvlie!“, pri ktorom sa ryšavé dievča opäť otočilo, a odišiel.

Hneď potom som si pobalila knihy a vrátila sa do našej zajačej nory.

Ukázalo sa, že rande vo štvorici bol výborný nápad. S Midori, Kevinom a jeho kamarátom sme sa celý deň túlali Rokvilskými zákutiami a užívali si pár voľných chvíľ. Našťastie sa veľmi rýchlo ukázalo, že sme si s Jackom nepadli do oka a teda sme sa obaja vyhli nepríjemným trapasom. Podvečer som sa ospravedlnila, pretože o piatej som sa mala stretnúť so Siriusom, a ponáhľala som sa k Trom metlám. Ako inak, bolo to tu preplnené študentmi. O voľnom stole som ani nesnívala a po chvíli som zistila, že Sirius je zatiaľ v nedohľadne. Zašila som sa teda na akúsi voľnú stoličku v kúte pri bare a objednala si horúce ďatelinové pivo. Tŕpla som, aby ma tu neobjavil niekto známy skôr ako príde Sirius. Nepotrebovala som k našim rozhovorom svedkov, no moje želanie nezostalo tak celkom bez odozvy.

„Ešte tri pivá, prosím,“ ozval sa blízko pri mne akýsi povedomý dievčenský hlas. Bola to Jamesova ryšavá kamarátka.

Poklepkávala po bare krvavo nalakovanými nechtami a poočku ma sledovala.

Usmiala som sa a ona mi úsmev opätovala. „Ahoj,“ vyliezlo z nej.

„Čau,“ kývla som hlavou. „Prepáč, ale my sa poznáme?“

„Z videnia,“ odvetila, opäť sa usmiala a na okamih zmĺkla, potom dodala: „Ty si, myslím, kamarátka s Potterom a Blackom.“

„Poznám ich len zbežne. Práve čakám na Siriusa. Nevideli sme sa asi mesiac,“ zasmiala som sa.

„Aha, tak Siriusa,“ prikývla. „Mimochodom, som Lily Evansová. Siriusova spolužiačka.“

„Delilah Blacková,“ rýchlo som jej podala ruku. „Siriusova sesternica.“

Zdalo sa mi to, alebo sa Lily naozaj nebadane oddialila? Aj jej úsmev mi zrazu pripadal trochu silený.

„Ah, tak,“ opäť zopakovala, obzrela sa a nervózne priznala. „Nevedela som, že ste rodina. Vieš... väčšinou sú Blackovci v Slizoline.“

„To nič, ja som trochu z inej vetvy,“ smiala som sa.

Lily vzala pivá, ktoré jej podávala madam Rosmerta a naposledy na mňa žmurkla, kým sa vydala na nebezpečnú cestu k stolu v zadnej časti. Hneď ako si prisadla, dali s kamarátkami hlavy dokopy. Museli prebrať najnovšie zistenia o mojej osobe, ako inak. Tvárila som sa, že som si nič nevšimla a statočne som sa venovala svoju pivu. Sirius meškal už pätnásť minút. Ak nepríde, zabijem ho. Tetuška bude mať radosť.

Práve keď som uvažovala ako sa mám nenápadne vypariť, keď dnu vošiel Sirius v sprievode krásnej Indky. Vyzerala ako princezná z exotických rozprávok so slonmi, opicami a lietajúcimi kobercami. Aj my sme taký kedysi mali. Našli sme ho so Siriusom na povale nášho domu, keď boli u nás na návšteve. Mala som asi štyri alebo päť rokov, no na farby toho koberca som doposiaľ nezabudla. Boli tam vyšité kvety. Boli ako živé a pomedzi záplavu voňavých farieb sa ligotala zlatá niť. Rozprestreli sme ho v záhrade. Z nejakého zvláštneho dôvodu sa Regulus s nami nehral. Myslím, že sme ho odháňali. Nerozumeli sme si. No so Siriusom sme dovtedy predstierali, že lietame, kým sa koberec skutočne nezačal vznášať. Vraj mnohé veci v našom živote sa dejú len vďaka tomu, že im veríme. Myslím, že v čarodejníckom svete má toto pravidlo ešte výraznejší dopad. Ukázalo sa, že koberec sa vzniesol vďaka našej spoločnej viere a neúmyselným použitím kúzla.

„Letíme! Letíme, Sirius!“ híkala som, keď sa nám zem začala strácať pod nohami.

„Pššt,“ priložil si prst na pery a sledoval vzďaľujúci sa trávnik. „Možno odletíme na kraj sveta. Nemôžeš kričať, lebo nás tam nájdu.“

Už sme boli tak vysoko, že by sme mohli oberať jablká. Pre nás to bol rovnaký zážitok, ako letieť do vesmíru.

„Radšej nechoďme tak ďaleko,“ zašepkala som. „Ockovi budem chýbať.“

Sirius vážne prikývol. „Viem. Ale nemôžem predsa ísť sám.“

Koberec už nestúpal. Ležali sme hlboko pod modrou oblohou. Ležali sme vysoko nad mäkkou zemou.

„Vieš čo?“ prevrátila som sa na bok, aby som ho lepšie videla. Bol strapatý a tváril sa tak kyslo, že citrón mu nemohol konkurovať. „Akože sme tam.“

„Kde?“

„Na konci sveta,“ odvetila som úplne logicky.

„Nie. Ešte nie,“ namietol.

Nechápala som. „Prečo?“

„Ešte si na to malá. Musíme počkať, kým vyrastieš a nebudeš tu nikomu chýbať.“

Dlho som musela uvažovať, kým to môj malý mozog spracoval. „Dobre. Tak počkaj. Až keď budem veľká ako ty. Ale ty už nerasť aby to bolo rýchlejšie.“

Sirius súhlasil. Opäť som si ľahla na chrbát a rozprávali sme sa takto ďalej až kým nezačal Regulus vrieskať, že v záhrade je lietajúci koberec a on sa chce voziť.

Potom prišli dospelí, Sirius dostal po zadku, ja som dostala zmrzlinu a naše sny zostali zabalené do koberca. Práši sa na ne v podkroví.

Neviem, prečo sa mi tak podrobne vybavila príhoda s kobercom, no kým som nad ňou uvažovala, Sirius pristúpil ku mne.

„Tak si prišla,“ poznamenal na úvod.

„Skôr som sa obávala o teba,“ odvetila som mu a ponad jeho plece som podala ruku jeho priateľke. „Delilah, teší ma.“

„Ja som Shetty,“ odvetila, no netvárila sa nadšene mojou prítomnosťou. „Sirius, nejdeme inam? Je tu plno.“

„Vravel som ti, že nemusíš ísť. Aj tak musím s Del vybaviť nejaké rodinné veci,“ povedal a jemne pokynul k dverám, akoby ju chcel vyprevadiť. „Myslím, že si si chcela ísť ešte pozrieť šaty na Slugyho večierok.“

„To áno, ale...“

„Shetty, som jeho sesternica, dám ti na neho pozor,“ upokojovala som ju.

Napokon sa nechala prehovoriť a odišla.

Sirius niekde objavil ďalšiu voľnú stoličku a prisadol si ku mne za bar. Chvíľu žartovne flirtoval s čašníčkou, až keď som si objednala ďalšie pivo, spomenul si na mňa.

„Ty vlastne prečo nie si v Slugyho klube?“

„Lebo som nula,“ odvetila som žartom. Vedel, že klamem, no neporebovala som mu podávať vysvetlenie, podobné veci proste nboli pre mňa. „A ty máš odkedy takú vážnu známosť, že plánujete mesiac dopredu?“

„To kvôli tebe. Nechce sa mi každej jednej vysvetľovať, že si moja sesternica. Čím menej ľudí to vie, tým lepšie. Aspoň nebudem vyzerať ako úchyl, keď ťa konečne zbalím,“ zašepkal.

Prevrátila som oči a radšej aj tému. „Kde si nechal Jamesa?“

„Zostal v hrade, chcel byť trochu s Evansovou - súkromne.“

„S Lily? Ale ona je tu!“

Obzrel sa cez plece. „Opst. Tak to mu trochu nevyšlo.“

Bavili sme sa o škole, o prázdninách, našich spoločných známych a osobitných priateľoch, o metlobalovom turnaji a počasí, o Dumbledorových starých vtipoch a Siriusových nových vlasoch, no až keď sme kráčali späť ku škole, prišla opäť reč na jeho novú priateľku.

„Nemali by sme ju počkať. Čo keď ťa bude hľadať?“

„Nie, netreba. Je to veľké dievča, postará sa o seba,“ namietol a ťahal ma ďalej po ceste.

„Je dosť veľká na to, aby...“ zahryzla som si do jazyka. Čo za hlúposti sa mi to rodia v hlave? Snáď nežiarlim?

„Aby čo?“ nedal mi pokoj Sirius, kým som nevyšla s pravdou von.

„Len som si spomenula, keď som ju videla, na ten lietajúci koberec. Asi si to už nepamätáš? Keď sme boli ešte deti...“

„Ty ešte si dieťa,“ neodpustil si.

„Tak pardón, pán dospelý má už sedemnásť!“ smiala som sa.

„Ten koberec si nepamätám,“ priznal. „Ale na čo má byť Shetty dosť veľká? Aby lietala na koberci?“

„Áno,“ uškŕňala som sa. „To si mi vtedy povedal. Že som ešte malá. Že odletíme až keď dorastiem. Prepáč, napadajú mi hlúposti.“

„To áno. Ak ešte porastieš, už sa tam nepomestíme!“

Kúsok pred školou sme stretli Lily s Jamesom. Rozprávali sa spolu s jej kamarátkami. Práve rozoberali nové obmedzenie pohybu po areáli školy, ktoré presadil školník. Pridali sme sa k nim, no všetci sme boli hladní a tak sme zamierili k hradu.

„Evansová, takmer som ti zabudol povedať, že na ten vianočný večierok s tebou pôjdem, ďakujem za opýtanie. Mám rád ženy, ktoré vedia čo chcú,“ vybafol na ňu z ničoho nič James.

„Mal si sa ozvať skôr, ja už mám partnera,“ odvetila.

Na Jamesovi bolo vidno ako ho to štve. „Koho?“

„Remusa,“ usmiala sa a rýchlejšie odchádzala, hoci jedna z jej kamarátok sa ju zjavne snažila zadržať, pričom neustále pokukovala po Siriusovi. Zrejme sa nádejala, že ak sa zdržia, pozve ju pán Black na večierok. Pristihla som sa, ako sa na jej účet bavím. Nemohla som si pomôcť, tie žiadostivé pohľady na Siriusa mi prišli komické, keďže som dobre vedela kde je Siriusovo srdce.

James pokrčil plecia a pozrel na mňa. „Aj ty mi dáš košom, Del? ak ma nepredbehol Sirius, bude mi cťou ak sa ku mne pridáš pri takejto významnej udalosti,“ predniesol teatrálne.

„Neviem, či to je dobrý nápad,“ váhala som.

„Ale áno je,“ stonal. „Nenúť ma ísť s niektorou z tých otravných stíhačiek, ktoré sa o to aj pobijú.“

„Tak ja sa obetujem,“ prikývla som napokon a zmizla som vo vstupnej hale.

Lily sa tu naliehavo prihovárala Remusovi: „Ale Potterovi som už povedala, že idem s tebou...“

Kývla som im a tvárila sa, že neviem o čo ide.

„Dobre teda,“ rezignoval Remus a Lily nadšene zapišťala. Chápala som jej radosť. Konečne aj tento deň pomaly končil.