Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

 Ležala som na chrbte a plytko dýchala. Pri premiestňovaní ma zlomené kosti ešte viac rozboleli, akoby ich niekto nasilu od seba odťahoval. Na moment som zaťala zuby, no vzápätí som bolestne vykríkla. Toto sa nedalo vydržať. Tvárou mi stekali slzy, takže som sa nevedela ani poriadne zorientovať a overiť si, či som sa premiestnila tak, kde som mala namierené.

Zaklonila som hlavu, aby som videla viac, ale všade okolo sa črtali len stromy. A potom som začula niečí preľaknuto znejúci hlas ako volá moje meno.  

„Čo sa stalo, Delilah?“

Na tvári som cítila dotyk jeho prstov, keď mi ju chytil do dlaní a snažil sa ma primäť k rozhovoru, ale pre bolesť som nevnímala.

„Moja noha,“ vytlačila som zo seba cez slzy a vzápätí som odpadla.

Keď som sa opäť prebrala, ležala som na posteli. Ruku som mala stále v čudnej polohe, ale noha bola obviazaná a už tak strašne nebolela.

„Dobré ráno,“ pousmial sa Remus sediaci za stolom. Pokojne raňajkoval, akoby som včera neprežila nočnú moru. „Vyzeráš strašne.“

„Určite nie tak zle, ako sa cítim,“ vyznala som sa a bezradne som zdvihla vykrútenú ruku. „Remus... prečo si mi ju nenapravil.“

„Bojím sa, že ti ešte viac ublížim. Radšej to necháme na odborníka,“ odvetil. „Dáš si niečo na zjedenie? Mám párky a varené vajíčka... Nie je toho veľa, ale neohlásila si svoju návštevu.“

Pokrútila som hlavou. „Nie som hladná.“

Uprene mi pozeral do tváre. „Tak mi aspoň povedz čo sa stalo?“

S námahou som si sadla. Remusov domček bol útulný a dobre udržiavaný. Vlastne to bola skôr horská chata, kde mohol pokojne prečkať splny ďaleko od ľudí. „Bellatrix a tí ostatní utečenci si urobili z môjho domu penzión.“

Remus prestal prežúvať, oprel sa o stoličku a poklepal prstami po stole. „Divooký hovoril, že tam videl podozrivé osoby...“

„Divooký ma sleduje?“

„Šiel len okolo po tom, čo si kontaktovala Siriusa. Pokladal za vhodné skontrolovať ťa predtým, než sa Sirius vystaví nebezpečenstvu a ukázalo sa, že urobil dobre. Sirius by najradšej bežal za tebou hneď ako dostal odkaz. Prečo si sa s ním vlastne chcela stretnúť? Dumbledore nebol práve nadšený.“

Za ten čas som takmer zabudla, čo som považovala za také dôležité. „To je súkromné,“ ohradila som sa a prehodila som si cez plecia kožušinu. Bolo tu trochu chladno.

Prikývol a opäť sa pustil do jedla. „Ako dlho boli u teba smrťožrúti?“

„Hmmm,“ pokrčila som nos. „Aký je dnes deň?“

„Jedenásty marec,“ odvetil s očami vyvrátenými k nástennému kalendáru.

„Včera si mal narodeniny!“

„A ty si môj jediný gratulant,“ usmial sa ako slniečko.

„Všetko najlepšie,“ zapriala som mu úprimne a potom som sa vrátila k pôvodnej téme. „Boli tam skoro mesiac.“

Remus zbystril pozornosť. „Prečo si nám nedala vedieť?“

„Bola som pod Imperiusom.“

Po krátkej odmlke prikývol, vstal a hodil do krbu pár polien, ktoré mávnutím prútika podpálil.

„Mimochodom, zlomil sa ti prútik,“ informoval ma, kým naberal za hrsť hop-šup prášku.

„Nebol môj. Stratila som ho, keď ma dostali. Tento bol Bellin, teda... merlinvie komu ho ukradla.“

Opäť prikývol, hodil prášok do plameňov a povedal adresu domu Blackovcov.

„Sirius!“ zakričal do plameňov. „Mám tu niekoho, kto by ťa rád videl.“

Rýchlo som sa presunula na druhú stranu postele, bližšie k plameňom, žiadostivo na ne hľadiac. Dlhú chvíľu sa nič nedialo, potom sa ozvalo zaprašťanie a medzi ohnivými jazykmi sa zjavila známa tvár.

Na moment sa zatváril prekvapene, no potom akoby sa mu uľavilo. „Si v poriadku?“

„Ako sa to vezme. Žijem,“ usmievala som sa, najradšej by som skočila za ním do plameňov a potom sa začal krížový výsluch odznova. Remus si vypočul pár štipľavých poznámok na úkor mojej vykĺbenej ruky a napokon mi sľúbil, že zariadi u Dumbledora môj prevoz, aby sme konečne boli spolu. A ja som ďakovala nebesám, že sa s ním opäť môžem zhovárať a na naše prepletené rodinné vzťahy som viac nemyslela.

Premiestnili ma koncom týždňa. Sirius pobiehal okolo mňa ako ... ako natešený ratlík, keď sa vráti domov jeho milovaný pán, a to sa k vznešenosti jeho veľkej psej rasy vôbec nehodilo. Na druhý deň ma prišiel navštíviť Dumbledore a zaujímal sa o návštevu mojej sesternice.

„Divooký mal podozrenie,“ priznal. „Ale keď som tam poslal ďalších ľudí, nezistili nič, čo by nás malo znepokojovať. Len Siriusa nedokázalo nič uistiť, že si v poriadku.“

„Poslal mi patrona a len vďaka tomu som dostala do ruky prútik.“

„Smrťožrúti ho videli?“

Pokrútila som hlavou a na líca mi vystúpila červeň. „Povedala som im o tom.“

Dumbledore sa zamračil, no Sirius ma chytil za ruku a nahnevane zavrčal: „Mučili ju.“

„Nič jej predsa nevyčítam,“ upokojoval ho Dumbledore. „Len som nečakal, že tú utečenci sú v tak zúfalej situácii. Voldemort sa skrýva naozaj dôsledne.“

„Môžem teraz zostať so Siriusom? V tomto dome?“

Prikývol. „Nemáš kam inam ísť, ale Ministerstvo tvoje náhle zmiznutie zinterpretuje ako pomoc utečencom.“

„Nebudú ďaleko od pravdy,“ usmiala som sa. „A ešte som vás chcela poprosiť - stratila som prútik. Nedalo by sa to nejako zariadiť...?“

„Teraz ťa nemôžem pustiť na nákupy do Šikmej uličky, no pokúsim sa nájsť ti aspoň dočasnú náhradu,“ prisľúbil a náš rozhovor sa skončil.

Už o pár týždňov však bolo jasné, že sľub nesplní. Kingsley prišiel tak skoro ráno, že atrament na Dennom Prorokovi v jeho rukách ešte nestačil zaschnúť. Už samotné prebudenie sa na zvuk nevyberaných nadávok tety Walburgy veštilo, že ten deň nebude stáť za deravý knut a Kingsleyho správa nás v tom len uistila. Dumbledore na úteku, skrýva sa na neznámom mieste po tom, čo bola odhalená ilegálna študentská skupina združujúca sa pod jeho vedením.

Pani Weasleyová nechápavo krútila hlavou. „To je absurdné. Albus predsa nijakých študentov neverboval proti Ministerstvu! Tomu nebude nikto veriť.“

„Kde sa skrýva?“ zaujímalo Siriusa, no nikto mu nedokázal odpovedať. „Kto nám bude veliť, ak sa neukáže?“

„Dumbledore nás v tom nenechá,“ odvetil Kingsley pokojne a ja som sa neubránila pocitu, že takéto niečo som už zažila. Boli sme ako Smrťožrúti, ktorých som hostila pred mesiacom v dome. Stratení, čakajúci na správu od nášho vodcu a on to určite využije... „Teraz musíme byť opatrní. Voldemort sa možno pokúsi vystrčiť rožky, ak sa bude spoliehať na slabé spojenie s Dumbledorom.“

„Máš pravdu,“ súhlasil Sirius. „Musíme byť obozretní. A tá ropucha bude riaditeľkou... ktovie, ako sa má Harry.“

„Určite bude v poriadku,“ uisťoval ho Kingsley. „Videl som ho. To on viedol tajný odboj.“

Sirius nadšením priam nadskočil na stoličke a od hrdosti sa vypol, akoby mal hruď zahalenú v pyžame posiatu vyznamenaniami. „Vedel som, že sa len tak nevzdá. Je to môj krstný syn...“

Pritúlila som sa k nemu a na moment mi napadla bláznivá myšlienka, aká škoda, že nemôže byť takýto hrdý na svoje vlastné dieťa. No vedela som, že ho nikdy nebudeme mať. Nesmieme.

Začiatkom júna sa Siriusa zmocnila príjemná netrpezlivosť a zároveň sa mu zlepšila nálada. Napriek stálej izolácii v tomto pochmúrnom dome sa začínali veci zlepšovať. Mal tu mňa, Harry sa mal čoskoro vrátiť zo školy a jediné, čo by nám mohlo pokaziť leto pokope boli Voldemortove výčiny. On však vytrvalo mlčal a tak všetko nasvedčovalo tomu, že život sa aspoň na pár týždňov opäť obráti k lepšiemu.

Sedeli sme práve so Siriusom v salóniku na druhom poschodí a ulievali si pri umývaní okien - veľké jarné upratovanie bolo iniciované z Mollinej strany - keď sa okolo nás mihol striebristý patronus. Bola to laň a videla som, ako sa Sirius zamračil, keď prehovorila Snapovým hlasom: „Delilah Blackovej...“ vôbec jej ten mužský bas nepristal. Prečo má Snape takého nežného patrona? „Black unesený a držaný na Ministerstve. Potvrďte informáciu.“

Sirius sa nechápavo zasmial. „Keby som ho nepoznal, poviem, že si vypil.“

„To by ho načisto zložilo,“ uškrnula som sa. „Neviem, či mu mám odpovedať vážne, alebo si z neho tiež urobiť srandu.“

Vyčarila som mohutného havrana. „Severusovi Snapovi: Subjekt je v bezpečí.“

Zasmiali sme sa a keď havran odletel, pokojne sme sa ďalej venovali oknám. Dokončili sme celé poschodie, žartujúc na Snapov účet a odišli sme sa do kuchyne posilniť kávou a niečím drobným pod zub, než sa vrhneme na ďalšie špinavé sklá.

V kuchyni sedel Kingsley Shacklebolt v živom rozhovore s Dorkou a Remusom. Práve sa dohadovali o zásahoch ministerstva do vzdelávacieho systému. Od budúceho školského roku vraj Umbridgeová chystá veľké reformy. V kúte podriemkaval Divooký.

„Dumbledore to nedovolí. Ešte vždy je to hlavne jeho škola. Umbridgeovú nikto neberie vážne,“ povedala Dora a vstala, aby nám priniesla šálky. Vďačne sme si prisadli.

„To áno,“ súhlasil Remus. „Ale teraz to je plne v rukách ministerstva. Dumbledore s tým nemusí súhlasiť, ale nie je v jeho moci zmeniť to.“

„Zatiaľ nie,“ doplnil Sirius, ktorý rýchlo chytil niť rozhovoru. „Keď sa ukáže, že mal celý čas pravdu, ešte ho budú prosiť, nech sa vráti. Ďakujem, Dora, dám si aj z tých chlebíčkov.“

„Jediný zádrheľ je v tom, že Voldemort sa akosi nerád ukazuje na verejnosti,“ kyslo poznamenal Kingsley a vtedy sa už po druhý raz objavila v dome strieborná laň. Zastala pred stolom a inteligentne si nás premerala, akoby chcela zistiť kto všetko je v miestnosti, než prehovorí: „Alastorovi Moodymu,“ prehovorila Snapovým hlasom. „Potter na ministerstve. Pravdepodobne vlákaný do pasce. Konajte rýchlo.“

„Potter je na Ministerstve?“ zahrmel Moody, až sme sa všetci prikrčili, akoby to bola naša vina. „Vie o tom proroctve?“

Sirius krútil hlavou. „Obávam sa, že to je vážnejšie. Snape nás dnes už kontaktoval.“

„Áno,“ dávala som si rýchlo dokopy súvislosti. „Pýtal sa, či je Sirius v poriadku... ako to len bolo? Vraj je väznený na ministerstve. Odpovedala som mu, že je v poriadku.“

„Harry to musel vidieť,“ prehovoril potichu Remus. „Rovnako ako to s Arthurom.“

„Nemohol, som predsa celý čas tu,“ ohradil sa Sirius. „Nemohol predsa vidieť, čo sa vôbec nestalo!“

„Ale áno, mohol. Voldemort ovláda čary, ktoré si my len veľmi ťažko dokážeme predstaviť,“ nesúhlasil Divooký, trhnutím odsunul stoličku a oboma očami pozrel na Dorku: „Tonksová, prines plán Ministerstva a rýchlo.“

Dorka odbehla.

„Musíme konať rýchlo. Nevieme, či je Potter už tam, alebo len na ceste. Ako sa tam chce ten chlapec vôbec dostať? Celý Rokfort je strážený.“

„Hop - šup sieťou,“ napadlo Siriusovi. „Tak sa so mnou raz skontaktoval. Len pred pár týždňami.“

Moodyho čarovné oko sa obrátilo na jeho tvár. „Prečo o tom neviem, Black?“

Prišla Dorka a na stole rozložila plán ministerstva.

„Bolo to súkromné,“ ohradil sa Sirius. „Teraz je to jedno. No mohol sa tak dostať na ministerstvo. Nič iné neprichádza do úvahy. Ani keby sa dostal do Rokvilu, premiestňovať sa nedokáže.“

„Raz do školy priletel na akomsi aute,“ pripomenul Remus.

„Áno, na Arthurovom,“ zavrčal Moody. „Ale to je zrejme nepoužiteľné. Museli ísť hop-šup sieťou. Niet inej možnosti.“

Všetci sme blúdili očami po pláne. „Ak to je celé v réžii Voldemorta, predpokladajme, že ho vyláka priamo do Siene proroctiev.“

„Nemyslím si, že je sám,“ zasiahol Remus zamračene. „Ron a Hermiona by ho nenechali takto riskovať.“

„Snáď by do takej hlúposti nezatiahol aj priateľov?“ nechápavo som pozrela z Remusa na Siriusa, ale výrazy ich tvárí mi napovedali presný opak.

„Máme tu skupinku deciek bojujúcich proti Smrťožrútom v presvedčení, že zachraňujú Blackovi život,“ vrčal Moody. „V prvom rade ich treba dostať do bezpečia, až potom sa bude bojovať. Tonksová, ty sa postaráš o to, aby bolo každý neplnoletý mimo boja.“ Ukázal prstom na miestnosť, kam ich mala odviesť.

Dora súhlasila a po ďalších pokynoch, sme všetci vstali pripravení na boj.

„Black, kam si myslíš, že ideš?“ zahučal Moody na Siriusa.

„Bojovať. Nemysli si, že tu budem sedieť a čakať, kým je Harry v nebezpečenstve.“

„Opustíš tento dom, až keď Dumbledore...“

„To teda nie,“ skočil mu so reči. „Harry prešiel celé Anglicko, aby ma zachránil. Urobím to isté. Musím tam ísť a pomôcť mu.“

„Nechajte ho,“ postavila som sa na Siriusovu stranu. A Dorka tiež prikyvovala.

„Tak žiadne hlúposti, Black,“ zavrčal napokon a konečne sme vyrazili.

Ukázalo sa že naše predpoklady boli do veľkej miery správne. Harry so sebou doviedol celú malú armádu priateľov, no už sme sa mýlili v tom, že budú väznení v jednej miestnosti. Do boja boli zapojené snáď všetky priestory Oddelenia záhad. Tonksová nešťastne zistila, že v ich „bezpečnom úkryte“ sa už skrýva pár Smrťožrútov a decká statočne bojujú roztrúsené po celom poschodí.

„Musím nájsť Harryho.“ Sirius mi na moment zovrel plece a vzápätí odbehol. Nemala som čas sa znepokojovať, keďže na mňa útočil jeden maskovaný Smrťožrút, ktorý zjavne obľuboval rýchle útočné zaklínadlá. S Kingsleyho pomocou som sa prebojovala dopredu. Ocitli sme sa v akejsi sále zvažujúcej sa dolu k ku kamennému oblúku. Miestnosť sa plnila výkrikmi. Zaklínadla lietali všetkými smermi, takže som sa musela kryť napriek tomu, že som nemala súpera. Zbehla som pár schodov a pomohla Remusovi zo šlamastiky s dvoma súpermi. Kútikom oka som zazrela Harryho ako pomáha niektorému z kamarátov dostať sa k dverám. Dorka ležala na jednom zo stupienkov. Prešla mnou triaška, vyzerala ako mŕtva. A uprostred miestnosti sa Sirius zaháňal prútikom a na tvári mu pohrával spokojný úsmev. Vedela som, je rád, že si opäť môže zabojovať, že vypadol z domu a je užitočný, že opäť cíti adrenalín pulzujúci v žilách.

„Dumbledore!“ ozvalo sa niekde zhora a Smrťožrút, ktorý na mňa práve vyslal zaklínalo sa rozbehol preč skôr, než som mu ho stihla oplatiť. Výkriky a plieskanie zaklínadiel ustali. Smrťožrúti sa snažili dostať čo najďalej z Dumbledorovho dosahu. Len Sirius sa akosi nemienil vzdať svojej zábavky s Bellatrix a vo mne sa zdvihla vlna nadšenia. Teraz sa jej pomstím. Myslel Sirius na to isté? Rozbehla som sa k nim.

„Do toho!“ smial sa práve Sirius. „Vieš to aj lepšie!“

Už len pár krokov.

Ďalšie Siriusovo zaklínadlo. Minul.

Vyskočila som k oblúku.

Vzduch preťal Bellatrixin výkrik. Zastala som, aby som lepšie zamierila, no vtedy som si uvedomila, že Sirius sa prestal smiať. Videla som, ako sa pomaly prevažuje dozadu. Odhodila som prútik, aby som ho stihla zachytiť pred pádom za oblúk. Oblapila som ho okolo pása, no váha jeho tela ma prevážila, nohy sa mi podlomili. Videla som Dumbledorov pohľad, sledujúci niečo, čo mu doteraz unikalo - moje odhodlanie nestratiť poslednú osobu na svete, pre ktorú sa mi oplatí žiť. Prichytila som sa jednou rukou o oblúk, pomaly klesajúc so Siriusom v náručí. Vnímala som teplo jeho tela i vlastný zrýchlený dych, ale vedela som, že už sa niet čoho báť. Nehýbal sa, ale určite dýchal.

„Nehýb sa!“ zamieril niekto prútik na Bellatrix, ale pre bolo cloniace zaklínadlo detskou hračkou a vzápätí niekam zmizla.

V nasledujúcich týždňoch Sirius absolvoval niekoľko vypočúvaní na Ministerstve mágie, no pod Dumbledorovou záštitou smerovali k najlepšiemu záveru, aký si mohol priať, k verdiktu: „Zbavený všetkých obvinení!“

Začiatkom augusta sme sa vrátili domov, kde po drobnej rekonštrukcii diery v obývačke mohol život pokojne plynúť ďalej. Sirius žiaril šťastím nevediac, že som dávno potajme spálila starý list od otca aj s mojím originálnym rodným listom. Každé prázdniny nás prišiel aspoň na pár dní navštíviť Harry a keď udalosti vyvrcholili do bitky o záchranu čarodejníckeho sveta, neváhali sme opäť vytiahnuť prútiky. Naposledy.

Sen o šťastí a láske sme prežili na tomto svete...