Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

 Stála som pri okne a pozorovala padajúci dážď. Nemyslela som na nič. Nemala som nijaké spomienky. Vzduch voňal, vyčistený studenou sprchou z nebies a som sa cítila sa výbore.

„Musíš ísť do práce,“ zaznel mi spoza chrbta hrubý ženský hlas. Otočila som sa a pozrela do miestnosti. Na kresle sedela Bellatrix, moja sesternica, a v miestnosti boli roztrúsení niekoľkí muži. „Choď sa pripraviť.“

„Si si istá, že sa nevymkne spod kontroly?“ počula som drsný mužský hlas, keď som prechádzala cez izbu, ale nechápala som, čo to znamená.

„Neveríš mi?“ zavrčala Bellatrix. „Nemôžeme ju držať pod zámkom, veľmi rýchlo by to tu prišli skontrolovať ľudia z Ministerstva.“

Vošla som do kúpeľne a čistiac si zuby ku mne doliehali ďalšie hlasy.

„Nemôžeš ju neustále kontrolovať, musíme sa sústrediť na iné veci. Mali sme ju zabiť hneď včera,“ hovoril iný muž, ktorého hlas mi bol veľmi povedomý.

„Prestaňte,“ vrčala Bellatrix. „Spochybňujete moje schopnosti? Jednoduchý imperius ešte zvládnem. Nestarajte sa o to, radšej začnite premýšľať ako sa spojíme s Temným pánom.“

Prezliekla som sa, učesala si vlasy a, ako som to zvyčajne robievala, otvorila som okno, aby som zistila, ako je vonku chladno.

„Temný pán o nás vie... mal by nám dať znamenie...“

„Určite pošle niekoho, kto nás k nemu privedie.“

„Ja vás k nemu privediem, vy neschopní idioti,“ hnevala sa Bellatrix. Počula som jej rýchle kroky na parketoch. Musela byť niekde pri okne, pretože inde bol natiahnutý koberec.

„A ako? Pošleš mu sovu s našou adresou?“ hrubo sa zarehotal niektorý z mužov. Zavrela som okno a vrátila sa do izby. Mala som pocit, že Bellatrix ma tam chce. Škaredo na mňa zazerala opierajúc sa o okennú parapetu. „Niečo vymyslím. Ty choď do práce. S nikým na nerozprávaj, najmä pozor na Dumbledora a na Snapa. Správaj sa tak, ako každý všedný deň a vráť sa ku mne.“

Jej posledné slová boli oveľa zreteľnejšie, než nerozoznateľný šum nezmyselných slov, ktoré zaznievali doteraz. Vrezali sa mi do pamäte ako nemenný zákon a ja som šla.

Bolo ťažké učiť plynutie času. Netrápili ma také malichernosti ako sú dátumy alebo časti dňa. Jedla som a spala a pomedzi to ma usmerňoval hlas mojej sesternice, ktorý som nekriticky počúvala. Nikto si nevšimol, zmenu v mojom správaní, dokonca ani Dolores, ktorá sa ma prišla spýtať ako som pokročila v hľadaní rodičov.

„Alphard Black je môj otec,“ odvetila som stručne a keďže som vedela, že rozprávať sa s ľuďmi je zakázané, týmto sa náš rozhovor skončil. O niečo neskôr mi Bellatrix povedala, že už nemusím chodiť do práce, pretože som o ňu prišla. Bolo mi to jedno. Čakala som len na zvuk jej hlasu, keď som sedával pri okne s knihou, ktorú som nikdy nečítala,  alebo pripravovala jedlo.

Jedného dňa sa však niečo zmenilo. Šla som na bežný nákup do neďalekého muklovského obchodu. Nepršalo, ale ulice boli po daždi stále mokré a studené. Použila som známu skratku cez prechod medzi dvoma budovami, kde bol vyvrátený plot. V duchu som si opakovala čo mám kúpiť, keď sa vzduchom zableslo niečo striebristé a cestu mi skrížil veľký strieborný pes akoby utkaný z hmly. Bol mi zvláštne povedomý a hoci som vedela, že nemám zastavovať, akási iná časť mňa, nijako nesúvisiaca s Bellatrix, ma nútila pozerať priamo na patronusa.

Pes pristúpil bližšie, otvoril papuľu a prehovoril: „Delilah Blackovej: Niečo sa deje? Divooký videl nežiaduce osoby.“

Stála som ako obarená. Sirius. Čo to znamená? Pes sa rozplynul rovnako nečakane ako sa zjavil. Aké nežiaduce osoby? Aký Divooký? Sirius...  

Vykročila som ďalej po premočenom chodníku, dokonale sa vyhýbajúc kalužiam.

Sirius... čo to znamená?

„Trvá to pridlho,“ vrčala Bellatrix, zazrela na mňa a zrúkla: „S nikým si sa nerozprávala?“

„Nie,“ odvetila som.

„Možno tu nie sme bezpeční,“ uvažovala Bellatrix nahlas. „Ak vie, že sme tu, ale nemôže nás kontaktovať kvôli ministerstvu.“

„Ministerstvo nemá žiadne podozrenie,“ lenivo odvetil muž skrývajúci sa za Denným Prorokom. „Ani im nenapadne veriť Dumbledorovi.“

„Naozaj si sa s nikým nerozprávala? Nič zvláštne sa nestalo?“

„Stalo,“ odvetila som akoby nič. „Patronus.“

Bellatrix na mňa vyvalila oči, aj ostatní v miestnosti spozorneli.

„Čo sa stalo? Hovor! Aký Patronus?“

„Sirius,“ odvetila som a hoci som jej chcela veľmi vyhovieť, len ťažko sa mi dolovali z hlavy spomienky. „Patronus.“

„Blúzni. Nevie čo hovorí. Vymyká sa ti,“ konštatoval mužský hlas. „Určite myslí na to, že aj Sirius nás poctil svojou návštevou v Azkabane.“

Bellatrix nespokojne zamľaskala jazykom. „Mám ju pod kontrolou! A ty si rýchlo spomeň, čo si chcela povedať, lebo ti jazyk rozviažem inak! Spojil sa s tebou Sirius?“

„Áno, patronus,“ opakovala som nevediac, že Smrťožrúti tento spôsob posielania správ nepoznajú, pretože žiadny z nich nikdy patrona nevyčaril.

„Vysvetli čo tým myslíš,“ prikazovala Bella.

„Sirius... Divooký,“ tápala som v pamäti. „Nežiaduci.“

„Úplne jej šibe,“ smial sa hlboký mužský hlas.

„Ešte jej len bude, ak si rýchlo nespomenie! Takto to nepôjde. Musíme na to inak,“ dodala takmer šeptom a vzápätí som sa zapotácala na mieste. Prepadol ma pocit, akoby ma niekto trhnutím zobudil z veľmi hlbokého sna. Všetky pocity, myšlienky a spomienky do mňa prudko vrazili. Zrazu som mala pocti ťažoby a rozbolela ma hlava akoby som celú noc prebdela na neviazanom fláme.

Prichytila som sa blízkej skrinky a druhou rukou som si podoprela čelo.

„Tak,“ niekto ma drsne trhol za rameno a prinútil ma pozrieť mu do očí. Bol to muž s chorobne bledou pleťou a pretiahnutou tvárou. „Vyklop čo si sa dozvedela, ty suka.“

Vyvaľovala som oči na jeho nenávistnú tvár, no nebola som schopná odpovedať. Spomienky sa mi len utrieďovali v hlave. Smrťožrúti u mňa doma - tá noc, keď na naháňali v daždi a potom len ťažkopádne momenty, ktoré sa mi uchytili v mysli pri pôsobení kliatby. Pamätala som si prázdnotu, že sa nesmiem s nikým rozprávať a nemusím chodiť do práce...

Smrťožrút mnou zatriasol: „Hovor!“ zrúkol s tvár príliš blízko mojej, aby som necítila jeho hnilobný pach, ktorým musel nasiaknuť v Azkabane. Aj Sirius smrdel podobne, keď odtiaľ prišiel... Sirius. Zatajila som dych. Môj odkaz, že sa musíme stretnúť!

Vytrhla som sa mu z rúk a tackavo som sa dostala až k oknu. „Čo sa to deje?“ mrmlala som si sama pre seba. „Neviem... čo chcete? Nič neviem...“

„Čo ti odkázal Sirius? A ako sa s tebou vlastne spojil?“ šeptom sa pýtala Bellatrix, keď malými krokmi pristupovala bližšie.

„Neviem,“ krútila som hlavou a celá som sa rozochvela. „Netuším o čom hovoríš.“

„Na tvojom mieste by som si radšej rýchlo spomenul,“ zarehotal sa chlap s novinami.

„Lebo inak to budeme musieť z teba dostať pomocou prútika a to sa ti nebude páčiť, sesternička.“

„Aj keby som niečo vedela, Siriusa vám neprezradím,“ zavrčala som.

„O neho mi predsa nejde, ty hlúpa,“ skrivila Bella pery. „To preberieme neskôr. Teraz potrebujem vedieť, čo mal znamenať ten patronus?“

„Patronus...“ premýšľala som, ale na nijakého Siriusovho patona som si nespomínala. Jedine, že by myslela na to, prečo som poslala ja patrona Siriusovi. „Je to zaklínadlo, ktoré odháňa dementorov.“

„Tvrdohlavá?“ Bellatrix ma schmatla za vlasy a na spánku som pocítila bodavý konček prútika. „To máme v rodine, však? Čo ti odkázal Sirius?“

„Nič, prisahám...“

„Crucio!“ zavrčala mi do ucha a mňa v tej chvíli prepadol pocit, akoby mi zaťala sekeru do hlavy. Vykríkla som. Bolesť sa rýchlo šírila do všetkým končatín a vtom to prestalo. „Tak?“ šepkal akýmsi vzrušeným hlasom. „Už si spomínaš?“

Sirius správa... zaťala som zuby, aby mi po lícach nestekali slzy, no zabrániť som im nedokázala. „Nie.“

Opäť ma ovládla bolesť. Niekto kričal, ale cez návaly bodavej bolesti som si neuvedomovala, že som to ja.

Správa od Siriusa... Divooký videl... Na okamih som si spomenula na veľkého strieborného psa, no bola to spomienka tak vzdialená, akoby som ju videla len na filmovom plátne niekedy veľmi dávno.

„Divooký,“ zachrčala som uvedomujúci si, že ležím na zemi. Len veľmi ťažko sa mi chytal dych. „... videl...“

Bellatrix si vymenila rýchly pohľad so svojím manželom. „Videl nás? Poslala si im varovanie? Rozprávala si sa s niekým?“

„Nie,“ vrtela som hlavou a keď som zbadala konček prútika, rozplakala som sa skôr, než vyriekla zaklínadlo. „Nie, prosím... nič nevedia!“

Pripadala som si ako zvieratko, ktoré sa snažia vycvičiť v cirkuse aby skákalo podľa ich predstáv. Akoby som podstupovala útrpné právo, kým sa nepriznám k tomu, čo som nespáchala. S nikým som sa nerozprávala, tým som si bola istá.

„Sirius len poslal patronusa, aby sa uistil, že som v poriadku...“ vravela som rýchlo. „S nikým som sa nerozprávala, len mi priniesol odkaz... prisahám.“

„Odkaz....“ opakoval jeden smrťožrút s novinami zloženými na kolenách. „Takže takto si posielajú správy. Ono to vie priniesť odkaz.“

Bellatrix zaujato behala očami po mojej tvári. „Ako to funguje?“

„Vyčaríte patronusa a...“ neisto som sa obzerala. Pripadalo mi to ako zlý žart. Toto predsa musia vedieť. Nie je to len ďalší spôsob ako ma pokoriť? „... a poviete mu komu má niečo odkázať. Nájde ho, povie čo treba a potom sa patronus rozplynie.“

V tmavohnedých Belliných očiach zasvietili iskričky. „Ako znie zaklínadlo?“

„Expetro patronum,“ zašepkala som.

Bellatrix sa obzrela. „To je najlepší spôsob ako odkážeme Temnému pánovi, kde sme.“

„Tak čaruj.“ Vyzval ju muž, ktorý mnou predtým triasol.

Chvíľu bolo zvláštne ticho, potom Bellatrix zavrčala ako rozdráždené zviera. „Nikdy som ho nevyčarovala. Biela mágia...“ tvár sa jej skrivila v opovrhujúcej grimase.

„Ona ho vie určite vyčarovať,“ podotkol Rodolphus, akoby hovoril o niečom slizkom a pokynul hranatou bradou mojím smerom.

„Nemôžem jej dať do ruky prútik,“ nesúhlasila Bella.

„Ale áno, môžeš,“ nesúhlasil, siahol do zadného vrecka nohavíc a vytiahol pekne vyrezávaný prútik s ostrým koncom. „Keby sa o niečo pokúsila, rýchlo si s ňou poradíme.“

Ešte chvíľku váhala, ale nakoniec mi hodila tmavý prútik do ruky. Omotala som prsty okolo mäkkého dreva a zdalo sa mi, že prútik sa chveje. Z nejakého neznámeho dôvodu mi ho bolo ľúto, akoby aj jeho bolelo, čo mi musel spôsobiť.

„Vyčaruješ patrona a pošleš odkaz Temnému pánovi,“ kázala Bella.

Prerývane som sa nadýchla. Perfektné... kopem si vlastný hrob. Ak príde sem, nebude mať so mnou zľutovanie, hoci ani títo nezvaní hostia sa nesprávali veľmi prívetivo. Musím niečo vymyslieť, dostať sa z tejto kaše.

Rozmýšľaj, dievča, máš v ruke prútik... čo by urobil Sirius?

„Čo mu mám odkázať?“ vysúkala som zo seba, no v duchu som kontrolovala všetky únikové cesty z domu. Dvere boli priďaleko. Ak aj odzbrojím Rodolpha prvým zaklínadlom a ďalším zdržím Bellu a ostatných, určite nestihnem dobehnúť k dverám bez toho, aby ma nechytili.

„Oznám mu našu adresu predsa!“

„A myslíš, že tomu bude veriť? Takémuto odkazu?“ hovorila som, len preto, aby som získala viac času na premýšľanie. Zostávalo mi len okno. „Nikto z vás nedokáže vyčariť patronusa, tak prečo by mal veriť, že vás tu nájde?“

Vymenili si zamyslené pohľady. Využila som ich nepozornosť a napravila som si nohy tak, aby som dokázala rýchlo vstať.

„Nerád to hovorím, Bellatrix, ale...“

„Tak mlč,“ zahriakla muža s novinami, prekrížila si ruky na hrudi a rýchlo premýšľala. „Aj tak niekoho pošle na prieskum. Určite to nenechá tak, vie, že sme na úteku a máme obmedzené možnosti. ON to iste pochopí.“

Niekto v kúte sa nedôverčivo zasmial a v tom momente, keď sa Rodolphus otočil za zvukom smiechu, nastala moja chvíľa.

„Expelliarmus!“ namierila som prútik na Rodolpha a jeho palička vyletela na chodbu. Prekvapene sa obzrel.

Bellatrix niečo vykríkla a zdalo sa, že sa chystá na mňa zaútočiť holými rukami.

„Bombarde Maxima!“ zakričala som a kus podlahy pri jej nohách sa prepadol ako škrupina na zašliapnutom vajíčku. V izbe sa zvíril oblak prachu. Strhla som záves za svojím chrbtom, a hodila ho smerom k dverám ako návnadu. Určite budú čakať, že pobežím tým smerom. Nestihla som si to však overiť, pretože som rýchlo šmátrala po kľučke. Zvrtla som ju, no v náhlivosti sa mi vyšmykla spomedzi prstov. Skúsila som to opäť. Konečne povolila. Vyskočila som na parapetu. Hluk v miestnosti sa stupňoval. Obzrela som sa. Trik so závesom vyšiel, vrhli sa naň ako vlky na korisť.

Zavrela som oči a skočila.

Dopadla som veľmi tvrdo. Zaprašťali mi kosti v nohe a pravé predlaktie nadobudlo nezvyčajnú podobu. Na bolesť som si však vďaka Bellatrix akosi zvykala. Zakliala som a keď sa mi nepodarilo vstať. Tuho som zažmúrila oči a premiestnila sa.