Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

„Roztoč to so mnou,“ zasmiala som sa na celú klubovňu, až sa pár knihomoľov nedobrovoľne odtrhlo od kníh, aby zistili, čo sa deje. Všeobecná pozornosť mi nevyhovovala, ale keď už sa mi ju podarilo upútať, snažila som sa tváriť, že si to užívam.

„Drž sa,“ smiala sa aj Midori, moja najlepšia kamarátka, keď so mnou poriadne roztočila okrúhle kreslo visiace zo stropu na hrubom lane.

Nadšene som pišťala. Keď som bola prváčka a prišla som do zajačej nory, ako sme nazývali našu klubovňu, prvý raz, táto hojdačka ma okamžite upútala. Celý rok som potom závistlivo sledovala, ako sa na nej šantia starší žiaci, no nemala som odvahu vyskúšať si to. Dnes takmer neprešiel deň, aby som tu nesedela.

Smiala som sa, až som sa držala za brucho ešte chvíľu potom, ako hojdačka zastavila. „Stačí. Skoč si ku mne,“ vyzvala som Midori a trochu sa uhla, aby sa ku mne zmestila. Našťastie tu bolo dosť miesta pre nás obe. Napokon, Midori veľa miesta nezaberala. Bolo to drobné dievča, pôvodom z Japonského Kjóta. Jej rodina však patrila k akejsi zvláštnej politickej elite, takže naše „blízke kontakty“ boli podľa mojej rodiny veľmi vyhovujúce. Vyložili sme si nohy na operadlo a veselo sa zhovárali. September  sa pomaly prevaľoval do októbra a väčšina spolužiakov riešila, akým smerom sa majú vydať po absolvovaní tohoročných VČÚ. Midori mala v tomto jasno. Pokúsi sa presadiť na Ministerstve a pravdepodobne bude, vďaka správnym kontaktom, úspešná. Seriózne som uvažovala nad možnosťou pridať sa k nej. Práca pre Ministerstvo znamenala slušnú budúcnosť a ak budem mať za sebou celú Blackovskú famíliu, nestratím sa.

„Čo tak oddelenie pre nápravu nenáležitých kúziel?“ navrhla, pretože výber oboru bola posledná prekážka, ktorá ma brzdila v ceste za cieľom.

„Zabudni. Sama som nepodarené kúzlo, len by som to zhoršila.“

„A kancelária aurorov?“

„Vyzerám, že by som bola schopnú niekoho odrovnať?“ smiala som sa. „Radšej navrhni niečo normálne. Myslela som... čo tak právo?“

„Medzinárodné alebo britské?“

„Čo tak právo vybrať si povolanie až keď budem vedieť čo chcem? Ešte nie som ani plnoletá, prečo odo mňa chcú, aby som si začala teraz budovať kariéru?“

Midori uznanlivo prikyvovala. Vraj je celý systém postavený na hlavu a nebyť rád od rodičov, nerozhodla by sa ani za sto rokov, čo je pre ňu dobrá alternatíva a investícia do budúcnosti. Z tých jej odborných výrazov ma rozbolela hlava. Ja som len chcela vedieť, čo mám študovať!

„A ten tvoj bratranec - Sirius - čo študuje?“

„On...“ pokrčila som plecia. Vlastne som vedela len toľko, že je v Chrabromile, o rok starší ako ja a je strašne zábavný, pekný a  rebel a ešte, že mi neprestajne komplikuje život. Nikomu som o našich rozbúrených hormónoch ani necekla. Ani Midori nie. A to si hovoríme všetko. Teda, ona mi hovorí všetko. Ja jej pernamentne klamem. O svojej rodine a o Siriusovi.

O rodine klamem z prinútenia. Pre všetkých som Blacková od kostí. Dokonca ani môj otec si nemyslí, že by bolo dobré chváliť sa mojim neistým pôvodom a to hlavne teraz, keď sa Voldemortovo stanovisko tak posilňuje. Celá rodina jeho myšlienky podporovala. Čistá krv, nastolenie poriadku, nadvláda čarodejníkov, vraj už by sme sa nemali skrývať, no keď som videla ako decká zo školy pomaličky miznú, ako sa im rúcajú životy a všade panuje strach, začínala som o tých myšlienkach pochybovať. Pre otca to však boli signály, aby sme ako rodina držali pokope. A rodinnou filozofiou bola u Blackovcov čistá krv.

O Siriusovi klamem z vlastnej vôle. Kým to nikto nevie, akoby sa nič nedialo. Spomenula som jej hol len kvôli jeho vzdorovitej povahe a úteku z domu, ktorý sme obe zhodne označili za nerozvážny až hlúpy. „Myslím, že spomínal autorov, ale nepoviem ti to naisto,“ dodala som po dlhšej úvahe.

„To ma pri jeho povahe neprekvapuje,“ usúdila, no znelo to trochu pohŕdavo. „V dnešnej dobe je najdôležitejšie nevystrkovať nos. Pokiaľ nemusíš, s nikým sa nehádaj, pretože nikdy nevieš kto ti môže pomôcť, alebo uškodiť. Musíš ísť na všetko diplomaticky.“

„Tak v tom prípade sa diplomaticky vzdávam povinnosti vypracovať na zajtra runy!“

Našu hojdačku v tej chvíli niekto zastavil a nad hlavami sa nám objavila Kevinova tvár. „Ale nie, milá slečna, ty sa pôjdeš pekne učiť a ja si zatiaľ beriem, čo je moje,“ povedal striktne, takže som sa neodvážila odporovať, ani potom, ako zdvihol drobučkú Midori na ruky a so smiechom si ju odnášal preč.

Čo mi teda zostávalo? Knižnica. Moje posledné útočisko.  O necelú štvrťhodinku som pobiehala medzi policami a hľadala niečo, čo by runy preložilo za mňa. Všetky slovníky a príručky však boli niekde na pochôdzkach. Do oka mi však padlo niečo iné. Remus stál pred regálom plným hrubých kníh a nemo na ne zízal. Ani sa nepohol.

Na sekundu som ho sledovala rovnako nepohnute, ale nemusela som sa dlho rozhodovať, či sa mu prihovorím, alebo ho obídem bez pozdravu. Ako som zistila pri ceste do školy, Remus bol celkom fajn.

„Hľadáš niečo konkrétne?“ spýtala som sa, až sa strhol, no vzápätí sa pousmial.

„Potrebujem, ale zdá sa, že knihy ma dnes zradili,“ odvetil.

„Som na tom podobne,“ pristúpila som k nemu a teraz sme už na tie pokladnice ľudskej múdrosti hľadeli spoločne. „Otočili sa nám chrbtom.“

Zasmial sa. Všimla som si, ako sa pri tom drží za rebrá a mraští tvár.

„Stalo sa ti niečo? Si chorý?“ zaujímala som sa a keď som si teraz pozrela jeho tvár v lepšom svetle, zdalo sa mi, že je ešte bledší ako pred mesiacom.

„Je to len chrípka,“ uisťoval ma. „Nikdy som nemal pevné zdravie. Vidno na mne každé kýchnutie. Ale čo ty? Môžem ti nejako pomôcť?“

„Ak máš čas vypracovať mi staroveké runy, pokojne ti za to aj zaplatím.“

„Nezdá sa mi, že by si mala viac v peňaženke ako v hlave,“ podpichol ma.

„Nedaj na prvý dojem,“ povedala som s úškrnom, no to mi už Remus kradol knihy z rúk a študoval moje poznámky.

Zamračil sa, a hoci v tom nebola ani štipka znepokojenia alebo hnevu, hneď ma zalial pocit, akoby som robila niečo zlé. Jasné. Zrejme zapracovalo podvedomie. Runy som nikdy neštudovala s chuťou a často som ich flákala. Bála som sa snáď, čo povie Remus na moje preklady?

„Ako sa chceš z tohto učiť?“ spýtal sa s hlbokým záujmom, akoby som skončila rozprávanie v napínavom bode.

„No...“ zasmiala som sa. „Normálne. Nemienim sa tomu venovať po VČÚ.“

Prelistoval ešte zopár strán a vrátil mi ich. „Ak chceš, požičiam ti moje poznámky. Sú o niečo prehľadnejšie.“

Prekvapene som zahabkala. „To by si vážne urobil?“

„Nevidím v tom problém,“ opäť sa usmieval. „Zajtra ti ich prinesiem k jazeru. Budeme tam cez poludňajšiu prestávku. Pod starým dubom. To je naše miesto.“

„To som si všimla,“ zachichotala som sa. Sirius tam vždy vysedával so svojou partiou. „Tak zajtra.“

Prikývol a ja som sa pomaly odišla. Zajtra. Zajtra sa budem opäť rozprávať so Siriusom.

Preletela som pohľadom celú Veľkú sieň. Naše oči sa stretli, ako už mnohokrát, no dnes som v jeho pohľade chcela nájsť niečo viac. Náznak toho, že sa na mňa teší rovnako, ako ja na neho, že nespal celú noc a ďakujem nič netušiacemu Remusovi, že sa rozhodol dotiahnuť ma pod starý dub. O to väčšie bolo moje sklamanie, keď som nič podobné nezaznamenala. Mrkol na mňa ako vždy. Mierne kývol hlavou a ďalej sa venoval svojim kamarátom. Niečo poznamenal a James, ktorý práve hádzal čokoládové lupienky do ryšavej spolužiačky, a strašne ho bavilo ako sa hnevá, sa na mňa obzrel z žmurkol. Čo to malo byť?

„Delilah, počúvaj,“ vyrušila ma Midori a celá len tak žiarila. „Mám pre teba taký návrh, určite sa ti bude páčiť.“

„Áno? Počúvam,“ otočila som s k nej, no nezabudla som sledovať kedy Sirius odíde zo siene a zamieri k jazeru.

„Tretí októbrový víkend sa ide do Rokvilu a Kevin navrhol, že ak by si šla s nami, zoberie jedného spolužiaka a dáme si rande vo štvorici? Prosím, povedz áno, tak dávno som tam s tebou nebola!“

„Ale ja nestojím o randenie s cudzími chalanmi,“ ohradila som sa. Čo si o mne myslí?

„Nebude to nič záväzné. Ale sama sa vždy hneváš, že keď som s Kevinom, nevenujem sa ti. Takto by sa to dorovnalo, nič viac.“

„Ja vám doprajem súkromie. Nepotrebujem aby ste mi niekoho dohadzovali.“

„Aspoň to skús. Nič sa ti nestane. A napokon, si stále tak sama. Akoby ti nikto nebol dosť dobrý. Vyzerá to divne,“ podpichla ma.

„Ešte si to rozmyslím,“ pripustila som napokon a hltavo som sa pustila do svojej porcie. Akoby to bolo posledné jedlo môjho života.

O niekoľko málo minút sa partia od chrabromilského stola vzdialila. Dojedla som a chvíľu ešte diskutovala s Midori, ale myšlienkami som bola už dávno pri jazere. Nakoniec som sa vyhovorila, že musím niečo vybaviť a vybehla som von. Tento rok bol september obzvlášť daždivý a deň ako dnešný, keď sa slnko vykotúľalo spoza mrakov, si bolo treba užiť niekde vonku. Pritiahla som si tenký školský habit až pod bradu. Začínalo byť poriadne zima a pri jazere bude ešte o niečo chladnejšie.

Chlapcov som videla už zďaleka. Remus sa opieral o kmeň dubu. Občas prešľapoval a popadané zlaté lístie mu šuchotalo pod nohami. Okolo krku mal omotaný ťažký zlato-červený šál. Ostatní traja sa predbiehali v hádzaní žabiek. Keď začuli moje kroky, všetci sa otočili.

„Hm,“ uškrnula som sa. „Hotový uvítací výbor.“

James mi vystrúhal poklonu.

„Počul som, že máš problémy s runami,“ nedal na seba Sirius dlho čakať. Premeral si ma a sklonil sa po kamienok, aby nám predviedol ďalšiu štvorskokovú žabku.

„Tak si počul zle. To Remus má problém s runami. S mojimi,“ opravila som ho a všetci sa zasmiali.

Remus si spomenul kvôli čomu som tam a vytiahol z tašky dva zošity. „V tomto sú poznámky a v druhom cvičenia,“ vysvetlil. „Môžeš si kontrolovať domáce úlohy.“

„Hej!“ zamračil sa James. „Nám si nikdy nedal opísať ani riadok!“

„Ale ja nebudem opisovať! To mám len na kontrolu!“ ohradila som sa, no všetkým bolo jasné, že budem kontrolovať svoj čistý papier.

„Počula si už o Dromede?“ spýtal sa Sirius zrazu.

Pokrútila som hlavou netušiac, čo mi chce povedať. Obzrel sa na chalanov a posledný kamienok, ktorý mal v ruke, hodil len tak ledabolo do hlbín. „Poďme sa prejsť. Vidíme sa na elixíroch, chalani.“

Vykročil popri brehu a nechal ma, nech ho dobehnem. „Čo sa stalo?“

„Dromeda ušla s Tonksom,“ odvetil a vzápätí sa zháčil. „Ale nie ušla tak ako ja, ona je iná. Má štýl. Všetko si premyslela. Je už dlhšie tehotná, tak sa potajomky dohodli. Kúpili si dom, našli si prácu a Dromeda postavila rodičov pred hotovú vec. Pochybujem, že sa ju niekto snažil zastaviť, vieš aká je...“

„Silná. Je to osobnosť,“ prikývla som.

„Ďalšia voľná osoba v našej rodine,“ tváril sa akosi hrdo a zároveň spokojne. Tá správa ho zjavne veľmi potešila.

„Myslíš, že si spustil vlnu?“

„Ak áno, dúfam, že bude dosť silná aj na teba. Aby ťa strhla.“

„Blúzniš,“ pokrútila som hlavou. „Neopustím rodinu.“

Sirius zastal. „Vieš o tom, že jediná vec, ktorá ma na svete desí sú tieto tvoje reči?“

„Prosím?“

„Každý, kto sa hlási k Blackovcom je posadnutý čistou krvou, tým hnusným fanatizmom, strhnutý a ovládaný. Ale ty sa ich držíš dobrovoľne a pre úplne iné pohnútky. Nemá to nič spoločné s obdivom, však? Ty máš tých bláznov naozaj rada. Vážiš si ich? A to ma desí. Naozaj neviem ako mám proti tomuto bojovať.“

„Tak to skús radšej akceptovať. Nie všetko, čomu neporozumieš, musí byť nevyhnutne zlé a nesprávne.“

„Všetko nie...“ obzrel sa na hrad. „Stretneme sa v Rokvile?“

Preskočil z jednej témy na druhú akoby nič.

„To je takmer o mesiac!“ namietla som a on sa uškrnul. „Na to, ako ma odmietaš, sa na mňa priveľmi tešíš.“

„Pretože si môj bratranec, mám ťa rada,“ zahovárala som. „A navyše, som do Rokvilu už s niekým dohodnutá.“

„Máš rande?“

„Áno.“

„A to sa mi nehanbíš povedať?“ pokarhal ma. „Fajn. Tak ja si tiež niekoho dovediem a budeme mať rande vo štvorici.“

„To by už bola šestica,“ zasmiala som sa. „Ale ak chceš, môžeme sa stretnúť. Nemusím byť s tým chalanom celý deň.“

„Super. Tak šestnásteho, o piatej, budem u Rosmerty. Teraz sa ponáhľam na elixíry. Poriadne študuj,“ žmurkol na mňa pobral sa ku hradu.

V ten večer mi prišlo trochu oneskorené posolstvo od otca. Písal mi o Andromede a jej úteku z domu ako o hroznej udalosti vrhajúcej zlé svetlo na celú rodinu. Podľa neho sa ničil základný systém fungovania rodu a navyše, takéto šoky nerobia dobre tete Walburge. V druhej časti listu mi opisoval svoju návštevu v sirotinci, z ktorého ma vzal:

„... Sú to celé roky, odkedy som tam bol naposledy, ale staršie opatrovateľky si ma ešte pamätali. Bohužiaľ pre nás má však sirotinec novú riaditeľku, ktorá ma nepoznala a hoci tvrdila, že vykonala všetko, čo bolo možné, informácie o Tvojej pôvodnej rodine nevypátrala. Neviem a ani si netrúfam údiť ju, či naozaj robila, čo sa dalo, ale zdá sa, že v Tvojom prípade sa ďalej nedostaneme...“

Uľavilo sa mi. Nepotrebovala som poznať ich. Načo aj. Nechceli ma. Obratom som odpísala, aby sa tým už viac nezapodieval. Mám svoju rodinu. Milujem ju a budem jej súčasťou, až kým neumriem. Vtedy som to myslela úprimne. A desivo vážne.