Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

 Nechcelo sa mi kufor vykladať na policu nad sedadlami. Bol na to priťažký. Jednoducho som ho zasunula k oknu a zavrela dvere prázdneho kupé. Snáď mi ho nikto neukradne za tých päť minút, kým sa rozlúčim s otcom. Vybehla som von. Otec sa rozhliadal po nádraží. Nevedela som, či je zvedavý viac na Siriusa alebo na jeho rodičov. Ja som nevidela nikoho z nich od toho šialeného dňa. Otec bol pred pár dňami na Grimmauldovom námestí. Teta Walburga ešte vždy zúrila. Zistila, že vydediť Siriusa nie je až tak jednoduché, ako by chcela. V rodine Blackovcov sa vždy dedilo z otca na syna v priamej línii. Uľahčila si teda aspoň tým, že vypálila Siriusovo meno z rodokmeňu. Mimochodom, ja som na ňom nikdy spomenutá nebola. A potom sa otec môže čudovať, prečo mám pocit, že ma teta vytláča tak trochu mimo rodinného kruhu.

Zahnala som podobné myšlienky. Teraz bol čas na iné veci ako sú takéto hlúpe, nikam nevedúce výčitky. Objala som ho okolo drieku, ako som to robievala vždy pred cestou do školy. No a čo, ak sa aj spolužiaci pozerajú. Len nech vidia ako si vážim ľudí, ktorých úprimne milujem.

„Maj sa, oci. A nieže sa do niečoho zapletieš, kým budem preč!“ vystríhala som ho láskyplne.

„Som asi jediný muž na svete, ktorý je pod papučou, hoci nikdy nebol ženatý.“ Obdaril ma jedným zo svojich potmehúdskych úsmevov, brnkol mi prstom po brade a zasmial sa: „Mám pre teba prekvapenie.“

„Aké?“ zvedavo som si ho obzrela. Nič zvláštne však na ňom nebolo. Každý detail na jeho neoholenej tvári a obnosenom kabáte, ktorého sa za nič ne svete nechcel vzdať, bol presne taký, ako som si pamätala. „Tak čo je to?“

„Včera večer som napísal list do sirotinca, v ktorom som ťa našiel,“ povedal, pričom sústredene sledoval moju tvár. „Požiadal som o schôdzku s riaditeľkou. Chcem sa jej spýtať na to, čo ťa zaujíma.“

Naisto som stiahla obočie. „Čo tým chceš povedať?“ 

„Sľubujem ti, Delilah, a ty vieš, že ja svoje sľuby plním, že urobím všetko pre to, aby som našiel tvoju rodinu,“ odvetil. „Máš právo vedieť kto sú a je prirodzené, že si zvedavá. Mám len jedinú prosbu, húsenička.“

Pri jeho mazľavom detskom oslovení som sa trochu zapýrila. „Vôbec o nič ma nemusíš žiadať, oci. Nepotrebujem poznať ich. Mám teba.“

„A máš aj dvoch bratrancov a tri sesternice. Nie sme sami. Nech zistíme čokoľvek, stále budeš patriť v prvom rade k nám. A práve preto...“ jeho slová zanikli v prenikavom výkriku, ktorý sa vydral z hrdla purpurovej lokomotívy.

„Preto čo?“

„Preto o tom zatiaľ nikomu nehovor,“ zopakoval. „A teraz nasadaj, lebo ťa tu nechajú!“

„Nemusíš to robiť, oci!“ prekrikovala som dvíhajúci sa opar hluku, ktorý zavládol na nástupišti. „Až tak o to nestojím!“

„Buď na seba hrdá. Si Blacková. Stoj si za tým, čo si povedala a už ti to nikto nikdy nevezme,“ popohnal ma smerom k vlaku.

Naskočila som na schody a ešte raz som sa obzrela do davu. Otec mi kývol otvorenou dlaňou a skôr, než som zabuchla dvere, sa expres s hrmotom pohol vpred. Pritisla som nos na sklo. Bude mi chýbať. Vždy mi neskutočne chýba. Preto chodievam každé prázdniny domov. Ešte nikdy som nezažila rokfortské Vianoce alebo Veľkú noc, hoci priatelia ma snažili presvedčiť, aby som aspoň raz zostala. Až do poslednej chvíle som pozorovala jeho tvár. Napokon sa však stratila za zákrutou a ja som osamela. Decká sa pretláčali úzkymi chodbami. Sovy v klietkach húkali na všetky strany a nespokojne si šuchorili perie, keď ich klietky o seba narážali. Veľkú kufre mi zavadzali pod nohami.

Pokúsila som sa prekročiť jeden z kufrov, aby som sa dostala do svojho kupé, no nešťastne som oň zavadila kolenom. Nebyť dverí, ktoré mi poslúžili ako vešiak na moju telesnú schránku, spadla by som na nos.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma chalan, ktorému kufor patril.

„Nič mi nie je,“ odvetila som, konečne, pozerajúc naňho trochu ospravedlňujúco, som preliezla cez kufor a otvorila dvere kupé. Až vtedy som si uvedomila, s kým sa to rozprávam. Bol to James Potter, Siriusov najlepší priateľ. Ak tu bol on, určite je nablízku aj môj bratranec! Okamžite som sa obzrela po chodbe. Nič zaujímavšie ako dievča naháňajúce svoju neposlušnú mačku, som však nevidela. James ma zrejme nespoznal, hoci sa usmieval naozaj podarene. Zdalo sa, že na niečo čaká. Možno práve na Siriusa! Ešte raz som skontrolovala chodbu a rýchlo som zabuchla dvere. Zastrela som závesy a zatajila som dych. Sirius. Ako blízko len môže byť? Zaťala som päste a zahryzla som si do pery. Uvidím ho ešte dnes, alebo ho len zahliadnem pri oslave? Uprene som hľadela na zastreté závesy a podvedome sa držala kľučky. Čo keby som vyšla von a dala sa do reči s Jamesom? Alebo mu ponúknem miesto v kupé, akoby som nevedela o koho sa jedná?

„James ma počká, Del.“

Takmer som vyletela z kože. Srdce mi vynechalo jeden úder a z hrdla sa mi vydral prekvapený výkrik. Toto som naozaj nečakala!

„Sirius!“ zavrčala som. Sedel na zemi na mieste, kde som odložila kufor. V čiernom rokfortskom habite som ho prehliadla. „Čo zase robíš?“

„Vyhodil som ti kufor na policu,“ podotkol a s úškrnom vstal.

Bolo mi nepríjemné, že sme sa ocitli sami za zastretými závesmi. A navyše James o tom vedel! Nervózne som si zastrčila ruky do vreciek a vzápätí som ich vytiahla. Prehrabla som si vlasy rukou. „Tak ďakujem. Hm... sadneme si?“

„Jasné, je to tvoje kupé,“ mykol plecom.

Spustila som sa na sedačku pri dverách, čo najďalej od neho. Keby len chcel vypadnúť! Očami som blúdila po stenách. Snažila som sa nenadviazať očný kontakt. Sirius v mojom kupé... uprene na mňa pozeral. Zdalo sa, že ani nežmurká. Za chvíľu som nevedela kam s očami. Vždy, keď som naňho na okamih pozrela, obaja sme sa pousmiali, no neprehovoril ani jeden z nás.

„Ako sa máš?“ spýtal sa napokon.

„Fajn. Ja som v pohode,“ povedala som. „Ehm... Teta ťa chce vyškrtnúť zo závetu.“

„To ma netrápi,“ odvetil úplne pokojným hlasom. Potom ho však premohla zvedavosť: „A z gobelínu ma už tiež odstránila?“

Prikývla som. „Tvoj odchod ju vážne dostal. V prvej chvíli som myslela, že ju porazí. Obviňovala z toho všetkých naokolo, dokonca aj strýka...“

„On nie je tvoj strýko,“ zavrčal Sirius. „Ešte si nezmenila názor?“

„Prosím ťa, Sirius!“ preložila som si nohu cez nohu a začala ňou energicky pohupávať. Musím mu to povedať. Mala som dosť času vychladnúť a premyslieť si to. Ale ako mu mám oznámiť, že mi proste nestojí za to? „Si môj bratranec. Nech povieš čokoľvek, formálne ním si a vždy budeš! Jasné, môžem si s tebou začať, ale načo mi to bude dobré? Rozhádala by som sa s celou rodinou, ranila otca, vyšla na hanbu pred celou školou a nakoniec by nám to aj tak nevyšlo.“

„Hovorím ti, že to nie je tvoja rodina!“ mračil sa. „Nemusíš sa vôbec namáhať, oni o teba nestoja. Je mi ľúto, že ti to ešte nedošlo. Nechcel som ti to povedať, ale ty si ako slepá alebo čo. Vôbec im na tebe nezáleží. Aj ak by si bola dcérou samotného Voldemorta, nemáš žiadny dôkaz o svojej čistej krvi. Nikdy ťa neprijali ani neprijmú. Nič im nedlžíš.“

„Naopak, Sirius, dali mi všetko,“ nesúhlasila som. „A chcem sa im zavďačiť. Chcem, aby na mňa mohli byť hrdí. Všetci. Každý jeden.“

Ťažko opísať spôsob, akým sa Sirius dostal z jedného konca kupé na druhý. Bolo to niečo medzi skokom a premiestením sa. Chytil ma za plecia a  zblízka mi pozrel do tváre. „To si snáď robíš srandu! Oni pohŕdajú ľuďmi ako sme my. Si iná ako chcú. Nepasuješ do tej rodiny.“

„Nechaj ma. Nikam to nevedie,“ požiadala som ho.

Vystrel sa a pozrel na mňa zvrchu. Vyzeralo to trochu povýšenecky. „Raz na to prídeš. Dúfam, že to bude čoskoro.“

„Môže ti to byť jedno. Ty si zatiaľ užívaj so svojimi obdivovateľkami,“ podpichla som ho. Čakala som, že rozhovor je týmto skončený a problém zabudnutý, no Sirius neodišiel. Otvoril dvere kupé a zavolal na Jamesa, aby si k nám sadol.

„Všetko vyriešené?“ spýtal sa James so záujmom. Zdalo sa, že Sirius mu nepovedal o čo presne ide a ďalšími slovami mi to len potvrdil.

„Zoznám sa s mojou sesterničkou Delilah, James. Neviem, či som ti ju už spomínal,“ spýtal sa akosi výsmešne.

„Myslím, že nie. O svojej rodine nikdy veľmi nerozprávaš,“ odvetil James. „Ale ty vyzeráš úžasne, Delilah. Máš jediné šťastie, že si jeho sesternica, inak by sa ťa určite pokúšal zbaliť.“

„Vážne?“ podvihla som obočie a pobavene pozrela na Siriusa, ktorý sa ležérne rozvalil na sedačke. „To mám naozaj šťastie. Len mi ešte vysvetlite kto vám tu dovolil sedieť?“

„Nemáme kam ísť. Predsa nás nevyhodíš,“ oznámil mi.

Nanešťastie som tu mala naozaj priveľa voľného miesta. Spolužiačky zrejme čakali, že si nájdem ja ich a usídlili sa v inom kupé. Mala som sto chutí vykopnúť ho z dverí. Vôbec by som sa s ním nemala rozprávať. Mala som pocit, že provokujem každým slovom navyše. Mali by sme sa vyhýbať oblúkom jeden druhému akoby sme boli oheň a ľad. Už som vedela, že je to v poriadku, teda moje srdce bolo na mieste. Ak nebude naďalej robiť hlúposti môže si žiť svoj divoký voľný život bez klanu Blackovcov za svojím chrbtom tak, ako vždy chcel a ja budem mať šancu získať rodinu, po ktorej som vždy túžila.

Oh, Merlin! „Ale iba dnes. Inak sa nemusíš namáhať. Ako som povedala, teta Walburga ťa odstránila z rodokmeňa a vraj veľmi dôsledne - nezostala po tebe ani nitka.“

„Mimochodom, aj Dromeda bude zrejme veľmi skoro odstránená. Zdá sa, že otehotnela s nesprávnym mužom - nemá taký ušľachtilý pôvod ako by si tetuška so strýkom želali. Ale chcú sa vziať,“ informoval ma.

„Odkiaľ to vieš? Píšete si?“

„Ozval som sa jej,“ povedal. „Ešte sa s tým nepochválili? Ani sa nečudujem. Dúfal som, že Bellatrix to možno neprežije. Jej vlastná sestra... Ale zdá sa, že si budem musieť ešte počkať. Možno keby si Narcissa vzala mukla...“

„Narcissa sa má čoskoro zasnúbiť s Malfoyom,“ pokrútila som hlavou.

„Samozrejme, takmer som zabudol,“ uškrnul sa. „Takže zostávaš už len ty. Koho si vezmeš? Malfoyovci už budú v rodine. Mladší Lestrange je celkom sympatický a len o pár rokov straší ako ty. Ale nie, to by Bellatrix nedovolila.“

„Nemusíš sa o mňa báť, nájdem si správneho muža, keď budem mať pocit, že nastal správny čas, jasné? Premerlina, mám sotva šestnásť!“

Sirius sa zasmial. „A čo myslíš, koľko mala Bella, keď jej matka podstrčila Rodolfa?“

„Oh, buď už ticho, Sirius. Chudák James netuší o čom rozprávame!“ snažila som sa zahovoriť.

Môj otec na také veci ani nepomyslí. Nemám matku, ktorá by mi vybrala vhodnú partiu, hoci za tie roky som sa naučila, že chalani ‚z tých správnych rodín‘ navštevujú Slizolin. Jediný, kto mi tam bol sympatický bol Regulus. Bohužiaľ, aj to bol môj bratranec. Napokon, nie všetci musia chodiť do Slizolinu. Možno by nebolo zlé zistiť si viac o rodinných vzťahoch v Bystrohlave. O čom to sakra uvažujem?

„James je v pohode, však?“

„Som,“ potvrdil. Naozaj hltal každé naše slovo. Zrejme bol nadšený, že sa dozvedá viac o Siriusovej rodine.

„Ale ja nie som,“ zvrčala som. „Nechcem sa o tom rozprávať. Tak máme zvláštnejšiu rodinu, no a čo? Otec hovorí, že každá rodina je lepšia ako žiadna. A navyše, aby som bola úprimná, mne to vyhovuje,“ zaklamala som. „Pusť ma von, idem sa spýtať Regulusa na tetino zdravie. Po tvojom odchode prežila šok a Regulus to všetko vidí takými .... inými očami. Ani nevieš ako si ťa zastával!“

„Mne sa skôr zdá, že sa čoskoro pridá k Belle a bude robiť česť celej našej rodine,“ odsekol, nechal ma prejsť na chodbu a zabuchol mi dvere za chrbtom.

Prešla som všetky kupé vo vagóne, no keď som zistila, že som na konci vlaku, musela som sa vrátiť a skúsiť to opačným smerom. Pri našom kupé som na chvíľku zastala.

„... vôbec nie. Nepovedal by som, že patrí do tvojej rodiny,“ hovoril práve James. „Prečo na ňu tak vrčíš? Je celkom milá.“

„Robí hlúposti,“ odvetil Sirius. „Príliš sa necháva ovládať. Aspoňže nechodí do Slizolinu, to by som jej neodpustil.“

„Prečo si sa s ňou potreboval rozprávať?“

„Rodinné problémy,“ zahovoril Sirius. „Vlastne ju chcem trochu odtrhnúť od ideálov našej rodiny. Prospeli by jej nové myšlienky. Mali by sme s ňou tráviť viac času.“

„Ja s tým nemám problém.“ V Jamesovom hlase som počula neskrývanú radosť. Pousmiala som sa a pokračovala som v ceste. Niet nad prosté zistenie, že dvaja najznámejší chalani z celej školy sa vám budú celý rok venovať.

Kým som našla Regula, takmer som po vlaku tancovala. Možno nebol najlepší nápad zdržiavať sa v Siriusovej blízkosti, ale pri pomyslení na to, ako sa snaží ku mne priblížiť, ako sa ma krásne nevzdal, ma zaliala hrejivá vlna od hlavy až po päty.

Konečne som našla mladšieho bratranca. Vysedával v kupé s podarenou partiou svojich Slizolinských spolužiakov a práve sa všetci bavili o metlobale, keď som strčila dnu hlavu a zavolala ho na chodbu. Ozvalo sa pískanie a chlapčenský smiech. Celá som sčervenela.

„Je to sestrenica, jasné... ?“ vrčal Regulus, no smiech a pokrikovanie neustávalo, ani keď zabuchol dvere a zašli sme ďalej po chodbe. Ocitli sme sa medzi vagónmi.

„Chcela som len vedieť ako to vyzerá u vás doma,“ nadhodila som.

 „Myslel som si. Kto sa pýta. Ty, alebo Sirius?“

„Ja,“ pousmiala som sa.

Regulus podvihol jedno obočie. „Mama hovorí, že ty s otcom Siriusa podporujete.  Prečo to robíte?“

„My?“ vyhŕkla som. „Nie. Bola by som rada, keby sa vrátil domov, ale... Sirius má svoju hlavu. Ja mu nerozkážem a napokon... čo to má spoločné so mnou? Ja sa s ním až toľko nestýkam.“

„Viem, lenže matka vravela... keď si sa s ním hádala pred odchodom... Ale to je jedno,“ zrazu sa usmial o niečo priateľskejšie. „Doma je to peklo. Matku snáď každú chvíľu porazí- ak ešte Sirius bude robiť hlúposti, len tak to nepredýcha. Nehovor mu to. Niekedy mám pocit, že by som najradšej, keby celú našu rodinu vzal bes.“

„To nie je pravda, on len nezapadol,“ zahundrala som, hoci v kútiku duše som presne vedela, čo tým Reg myslí. Sirius vedel byť naozaj nevraživý. Priam nenávistný. A pritom mu rodina toľko dávala. Stáli za ním po celý jeho život!

Vymenili sme si ešte pár slov a odtiahla som späť do svojho kupé.      Prudko som otvorila dvere pripravená hrať pred Jamesom pravú Blackovú, takú, akou som vždy chcela byť. Čistokrvnú Blackovú. V kupé však neboli sami.

„To je Delilah - Remus, Peťo, zoznámte sa,“ predstavil mi Sirius dva nové prírastky.

Menší, zavalitejší chlapec sa začal dusiť kotlíkovým koláčikom, ktorý práve jedol, no Remus, akosi nezdravo asymetricky pôsobiaci sympaťák mi okamžite podal ruku.

„Rada ťa spoznávam a teraz von,“ zahundrala som. „Vypadnite. Všetci štyria.“

Sirius zacmukal jazykom. „Niečo ti nevyhovuje?“

„Nevyhovuje mi tvoj zadok rozvalený na mojej sedačke.“

„Oh, tak ty máš problém s mojím zadkom?“

„Nie, tvoj zadok má problém so mnou. Padaj dobrovoľne, kým ťa nakopem, Sirius,“ vyhrážala som sa, potom som o niečo krotkejšie dodala. „Potrebujem sa prezliecť do rovnošaty, takže sa choďte proste prejsť.“

Samozrejme, že sa to neobišlo bez rečí a kým odišli, vypočula som si veľa vzdychania a poznámok o ženách. Napokon sa však dvere zabuchli a ja som zostala sama.

Zviezla som sa na sedačku a zo všetkých síl sa snažila udržať myšlienky pokope. Ale možno by som im mala dať voľný priechod. Keby mi vybuchla hlava, nemusela by som už nič riešiť.