Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

Špeciálne ďakujem dievčati na obrzáku za ochotné poskytnutie fotiek <3 Ďakujem!!

 Sedela som v hlbokom kresle, ako zvyčajne som sa snažila predstierať záujem. Ako inak, sesternička Bellatrix sa nezaprela. Živo diskutovala s tetou Walburgou o myšlienkach nadradenosti. Ony jediné z celej rodiny sa cítili „nadradené“ takmer úplne každému. Ani ja som nebola výnimka. Nájdený bastard bez štipky čarodejníckej krvi. Aspoň tak to Bella vravievala. Poklepkala som nechtami po operadle. Narcissa postávala pri okne s pohárom vína. Pri nej som nikdy nevedela, čo sa jej preháňa hlavou. A už vôbec som netušila o čom sa s ňou rozprávať. Andromeda sa práve uškŕňala na niečom, čo jej pošepkal Sirius.

Najradšej by som si pospala. Mala som čo robiť, aby som okato nezívala. Neznášala som rodinné stretnutia. Otcovi som sa to hanbila prezradil. Bola to jeho rodina. Nech už sa dialo čokoľvek, vždy vravel, že rodina má držať spolu. Prijali ma medzi seba, akoby som bola rodená Blacková.

Vstala som. Zaspať tu by bol naozaj trochu trapas. Teta Druella by možno aj odpadla od rozrušenia. Zamierila som do kúpeľne. Nutne som potrebovala prebrať sa! Mrkla som na Siriusa. Pousmial sa, no inak nedal najavo, že ma vníma. Aj to mi stačilo na to, aby sa môj žalúdok prevrátil naruby.

Do kúpeľne som priam vbehla a potichu som priklepla dvere. Dofrasa, Delilah! Je to tvoj bratranec! Koza bláznivá. Škaredo som zazerala na svoj odraz v zrkadle.

Dvere za mojím chrbtom sa potichu otvorili.

„Obsadené!“ vyhŕkla som a v okamihu som pustila silný prúd vody. Bola som si istá, že som zamkla! Toto snáď nie je možné!

„Ja viem,“ odvetil Sirius a takmer neuveriteľne nádherne sa zasmial.

„Hneď idem,“ sľúbila som a rýchlo som si začala umývať ruky.

Sirius však nemienil čakať na chodbe. Zavrel zvnútra a pre istotu ešte zamkol. „Nemusíš sa ponáhľať. Mňa to tam tiež nebaví.“

„Vážne?“ pousmiala som sa. Ako jediný Chrabromilčan v našej rodine - môj Bifľomor bol ešte akceptovateľný, keďže som nevystrkovala rožky - a horlivý zástanca rovnosti všetkých čarodejníkov nebol v našej rodine práve všeobecne obľúbený. Mal však to šťastie, že sa dokázal porozprávať a zabaviť prakticky s hocikým. Okrem Belly. S tou sa vždy len hádal. A okrem mňa. Musela som si to priznať, hoci mi to spôsobovalo neopísateľný zármutok. Sirius sa mi už pol roka oblúkom vyhýbal. Či už sme sa stretli v škole, alebo na podobnej rodinnej akcii. Prehodil so mnou sotva pár slov. Mrzelo ma to hneď z dvoch dôvodov.

Dôvod prvý bol, že keby som sa s ním normálne rozprávala, určite by som sa tak nenudila.

A druhý? Nie, ten som si nemohla priznať. Dohodli sme sa, že ho nebudeme rozoberať. Trvala som na tom.

„Zdalo sa mi, že v tom kresle zaspíš,“ podotkol.

„Nebola som od toho ďaleko,“ priznala som sa a pokúsila som sa zasmiať. V jeho prítomnosti to však vôbec nebolo jednoduché - uvoľniť sa.

Schmatla som uterák a začala som sa horlivo osušovať. Najradšej by som hneď vypadla. Môj žalúdok bol skrútený do tuhého námorníckeho uzla. Chcelo sa mi priam vracať.

„Potrebuješ niečo, Sirius?“ obzrela som sa cez plece.

Prikývol: „Áno. Vlastne áno.“

Otočila som sa k nemu. Len nech pekne spustí, ja čakám. „No čo?“

„Počkaj ešte chvíľu, kým niečo vymyslím,“ požiadal ma, sústredene mi hľadiac do očí.

Snažila som sa nevyzerať príliš rozrušene. Prehodila som uterák cez umývadlo. „Tak potrebuješ niečo, alebo...“

„Nie. Ale strašne rád by som mal nejakú zámienku na to, aby si sa tu zdržala.“

Neodpovedala som, dokonca som naňho ani nepozrela. Nemo sme sledovali veľké kvapky vody, ktoré pravidelne dopadali na dno umývadla. Zle som dotiahla kohútik.

„Určite si myslíš, že som šialený,“ zahundral.

„Nie si,“ odvetila som šeptom. „A nemusíš si hľadať zámienky, aby si ma tu zdržal. Ja zostanem rada.“

Sama som neverila, že to hovorím. Zavrela som oči, keď som na ramene pocítila dotyk jeho prstov. Takmer som nedýchala.

„Choď,“ vydralo sa zo mňa napokon. „Vypadni, Sirius. Toto nejde.“

„Takže sa chceš tváriť, že sa nič nedeje? Kvôli tomu, že sme akože rodina? Vieš, že ani nie si skutočná Blacková. Vidíme sa raz za rok, Delilah, pokojne na to môžeš zabudnúť,“ vrčal mi do ucha.

„Nemôžem, Sirius, vieš, že je to neetické,“ stiahla som sa do seba. „Aj keby sme sa videli prvý raz v živote, čo to mení na celej veci? Si môj bratranec a to jediné ma drží od teba ďalej.“

„Fajn,“ spustil ruky z mojich pliec a dvomi krokmi bol pri dverách. „Ale nemysli si, že to vzdám. Nemienim sa tváriť, že sa nič nedeje. Nemám v pláne stratiť ťa.“

„Nikdy si ma nemal. Sirius,“ zaprosila som. „Nemôžem urobiť otcovi takú hanbu a ty zabúdaš na to, o čom sme sa bavili naposledy. Sám si povedal, že bude lepšie neblázniť sa a že tvoja matka ma nikdy neprijme...“

„Nie je to tvoj otec! A čo sa týka mojej matky, tá mi môže byť ukradnutá,“ povedal a v očiach sa mu zaiskrilo. „Musíme to aspoň skúsiť!“

„Nie, Sirius!“ vybehla som za ním, hoci už stál na chodbe. „Zakazujem ti to, počúvaš ma? S týmto nikdy nebudem súhlasiť! Spamätaj sa predsa! Si môj bratranec!“

„Čo sa to tu deje? Sirius?“ zahrmela jeho matka.

Na ten hluk pribehli z obývačky všetky Blackové. Zvedavo naťahovali krky, aby im náhodou niečo neušlo.

„Nič, teta,“ odvetila som, ale Sirius bol príliš rozohriaty na to, aby sa dal schladiť.

„Nenávidím túto rodinu,“ soptil. „Nenávidím, že som Black!“

„Sirius!“ pokúsila som sa ešte raz chabo protestovať. „Prosím ťa, prestaň.“

Sarkasticky sa uškrnul. „Nie... odchádzam. Nič ma tu viac nedrží, Delilah. Jediný dôvod, prečo som tu zostával, je preč.“

„Sirius, hovor rozumne,“ požiadal ho Regulus.

„Mám po krk tejto rodiny a jej zastaraných názorov,“ zvrtol sa a rozbehol sa hore schodmi. Teta Walburga bežala za ním s krikom. „Orion! ORION! Ja som to vravela. Mal si napísať ten list riaditeľovi už pred rokmi! Ja som to vravela! Pozri sa, čo tvoj syn robí! Kam si myslíš, že ideš, Sirius?“

„Preč!“ odsekol, keď na chvíľu zmĺkla. „Hocikde bude lepšie ako tu!“

„Neopováž sa odísť len tak!“

„Nejdem len tak. Idem so sľubom, že ma nikdy viac neuvidíte!“

Počula som, ako na poschodí buchocú predmetmi. Sirius si zrejme balil veci a jeho matka sa mu v tom snažila zabrániť. Z prízemia pribehli ostaní - strýko Orion s očami vypleštenými ako taniere pod šálky, strýko Cygneus a môj otec... Alphard.

„To tí tvoji špinavci zo školy, však? Oni ti natlačili do hlavy všetky tie táraniny a o rovnosti a poštvali ťa proti vlastnej rodine!“

„Možno,“ odvetil Sirius celkom pokojne. „Ale aj bez nich mám našťastie toľko zdravého rozumu, aby som vedel, čo je NORMÁLNE!“

„ORION! Počul si to?! Podľa tvojho syna nie sme normálni!“ vrieskala takou intenzitou, až som sa čudovala, že sa dom neotriasa v základoch. „Len si choď! Choď si, ty... TY... naničhodný bastard! Už viac nie si môj syn! Nečakaj, že ťa budeme čakať s otvoreným náručím!“

„Nestojím o vás,“ zavrčal ešte Sirius, zbehol s kufrom dolu k nám a rýchlo preletel pohľadom po našich ohúrených tvárach. „Celá táto rodina je zvrátený omyl prírody.“

Bellatrix sa zasmiala. „Ešte dobre, že máme teba,“ zaironizovala.

„Vypadni z tohto domu!“ hromžila mu matka za chrbtom. „Ty nie si môj SYN! Prisahám... prisahám, že ťa vyškrtnem zo závetu! Z tohto domu neuvidíš nič! Ani jediný sikel, Sirius!“

Sirius už neodpovedal, len sa ešte raz pozrel na mňa a rozbehol sa dolu schodmi. Každý jeho krok znel ako úder na bubon.

„Nechoď, Sirius! Vráť sa! SIRIUS!“ zakričala som za ním, ale on sa ani neobzrel.

„Delilah! Nechaj ho,“ objal ma otec okolo pliec. „Bude v poriadku. Čo sa stalo? Walburga, vysvetli mi čo sa stalo.“

„Videl si čo sa stalo!“ osopila sa naňho. „To je tá vaša zhovievavosť. Nikdy som nemala počúvať vaše hlúposti o tom, ako treba deťom dopriať voľnosť! Keby bol v Slizoline, nikdy, NIKDY by sa niečo podobné nestalo!“

Teta Walburga prešla ku kreslu, na ktorom som predtým sedela ja a sťažka naň nechala dopadnúť celú svoju váhu. „KREACHER! Vejár! Musíš ma ovievať, lebo odpadnem! Takmer som dostala infarkt! Potrebujem vzduch!“

Domáci škriatok okamžite priskočil niekde z kúta, schmatol vejár, trochu priveľký na jeho krátke chudé ruky a pomaly svoju paniu ovieval. Jej náruživé výbuchy zlosti prešli do tichšej lamentácie.

„Ako to vôbec môže byť náš syn, Orion? Videl si jeho izbu? Videl si to?! A tie názory! Čo sme pri ňom urobili inak ako pri Regulusovi? Takého syna som si nezaslúžila. Druella... Druella povedz mi pravdu. Čím som si zaslúžila takého bastarda. On snáď naozaj nie je môj! Orion! Vyškrtni ho zo závete. Teraz hneď trvám na tom! Prisahám, že v ňom nie je ani štipka mojej krvi! To skôr tamtá je Blacková ako ten malý chrabromilský pankhart,“ pozrela na mňa a zrazu sa zasekla.

Azda si len teraz uvedomila, že som tu? Heeej! Ľudia! Ja nie som priesvitná. Ja len neviem kto boli moji rodičia.

„TY! Ty si ho na to nahovorila!“ vybafla, až všetkých trhlo.

„Ja nie! Nikdy by som...“ pohľadom som hľadala podporu u otca, ktorý ma stále držal okolo pliec. Na vysokom alabastrovom čele sa mu zjavila drobná vráska. „Oci, prisahám, že som ho na nič nenavádzala.“

„Samozrejme, že nie. Prečo by si to robila?“ posunul si okuliare ku koreňu nosa. Pôsobil trochu nervózne, ako v podstate vždy, keď sa schyľovalo k hádke. A to bolo v tejto rodine často. Niekedy som mala pocit, že aj môj otec bol adoptovaný. Na rozdiel od svojich súrodencov mal priam zlaté srdce. Nikdy som celkom nepochopila kde sa v tejto rodine vzal tak tolerantný, priateľský a lojálny človek. Muž, ktorý si bez zaváhania prisvojí malé dieťa, ktoré sa boja nechávať v sirotinci bez dozoru, pretože robí zvláštne veci. Hneď uhádol o čo ide, keď mu riaditeľka na pokraji nervového zrútenia oznámila, že ďalšia moja postieľka bez stopy zmizla a oni potrebujú financie na novú.

Nebyť tety Walburgy a Bellatrix, nikdy by som sa možno nedozvedela, že Alphard Black nie je môj skutočný otec. Tie dve však zrejme len striehli na chvíľu, keď budem dosť stará na to, aby som to pochopila a pri prvej príležitosti vyšli s pravdou von. Bolo na moje prvé vianočné prázdniny. Milovala som Rokfort, ale na Vianoce s rodinou som sa tešila ešte väčšmi. Keby som vedela, že po Vianociach zostanem bez rodiny, určite by som zostala radšej v Rokforte.

Odvtedy mi nikto, okrem tety a Belly nedával najavo, že som cudzia. A preto som tejto rodine tak zaviazaná. Preto som odmietla začať si niečo so Siriusom. Nikto okrem najbližšej rodiny netuší, že nie som Blacková. A ja myslím, cítim ako jedna z nich. Spojilo nás rodinné puto rovnako pevné ako v akejkoľvek inej rodine. Netvrdím, že súhlasím so všetkým, čo sa v rodine premelie. Každá rodina je v podstate šibnutá. Možno niektorá o trochu viac. No mne sa zdá, že tá moja je akurát. Ako stvorená pre mňa. Až na pár členov.

Teta Walburga na mňa znechutene zízala. „To s ňou sa začal hádať,“ trvala na svojom.

„Ale to neznamená, že Delilah to urobila naschvál,“ snažil sa otec urovnať veci na pravú mieru. Vždy riešil spory diplomaticky. Jeho snaha vyhovieť vždy obom stranám sa zvyčajne vyplatila. Pri otcovi človek veľmi rýchlo pochopí, akú má prioritu - aby rodina držala pokope za každých okolností. Najviac sa bál toho, aby si nepoškodil dobré medziľudské vzťahy. Usmial sa, pohladil ma po pleci a zhovievavo vyzval: „O čom ste sa so Siriusom pohádali?“

„Ou...“ pousmiala som sa. O tom, že so mnou chcel začať chodiť a ja som odmietla. Ani by mi nenapadlo niečo podobné vôbec spomenúť pred našou rodinou! Moja jediná záchrana bola niečo si vymyslieť. „Bola to hlúposť. Teda aspoň podľa mňa. Začalo sa to len tým, že som spomenula svoju rodinu. Svoju skutočnú rodinu. Že by som možno rada vedela kto to je.“

„Tvoju skutočnú rodinu?“ zopakoval otec a úsmev na tvári mu pobledol. „My sme tvoja rodina. Jediná a skutočná. Čo ti to vôbec napadá?“

„Len mi to tak prebleslo hlavou,“ zahovárala som. Posledná vec, ktorú som chcela dosiahnuť bolo, aby bol môj otecko zarmútený mojím pričinením. „Zabudni na to, oci. So Siriusom sme sa potom akosi dostali k čistej krvi nášho rodu a na tom sme sa pohádali.“

Bellatrix sa neubránila pohŕdavému smiechu. Popravde, ani sa veľmi nenamáhala zakryť ho.

„Prestaň, Bella,“ zahriakla ju Andromeda. „Lilah je naša rodina rovnako ako Regulus.“

„A Sirius, zabudla si dodať,“ posmešne doplnila sesternica a s úškrnom si zahryzla do pery. Takéto podpichovanie ju obzvlášť bavilo.

„Áno, aj Sirius,“ prekrížila si Dromeda ruky na hrudi. Ona bola jedna z mála osôb, ktoré boli schopné vzdorovať Belle. Málokto sa dokázal postaviť zoči - voči zlomyseľnosti, ktorá z nej priam sálala. Dromeda to vedela. Dokonale sa jej vyrovnala silou osobnosti. Chápala som prečo ju Sirius pokladal za svoju jedinú pravú sesternicu.

„Siriusa pod touto strechou nespomínajte!“ zhostila sa opäť slova teta Walburga. „V mojom dome nikdy nikto podobný nežil. Regulus... Regulus, odveď ma do spálne. Určite budem mať migrénu. Toto som si nezaslúžila.“

Snažila som sa zachytiť otcov pohľad, aby som mu naznačila, nech odtiaľto vypadneme. Nemusela som však robiť nič. Keď som ucítila jeho ruku na mojom pleci, ako ma pomaly, takmer nenápadne usmerňuje k dverám, v duchu som sa radovala. Vyšli sme pred dom. Na námestí som sa obzrela. Dom s číslom 12 vyzeral rovnako ako vždy. Vždy sa mi zdalo, že z neho vyžaruje niečo zlovestné. Možno by som to nikdy necítila, keby som nevedela nič o jeho obyvateľoch. A teraz, bez Siriusovej prítomnosti, akoby z neho vyprchali posledné zvyšky farieb. Zostal sivý, bezvýrazný a  ošumelý, ako prázdna slimačia ulita.

Otec vedľa mňa prudko našľapoval na päty. Vrásky medzi očami sa mu každým krokom prehlbovala. Nezaostrený pohľad upieral pred seba na niečo neurčité. Vždy sa hneval potichu a o to desivejšie, pretože som nevedela, čo sa mu preháňa hlavou. Hnevá sa na mňa? Má pravdu. Mala som Sirius zadržať. A navyše to klamstvo o mojej ‚skutočnej rodine‘. Nikdy som na niečo podobné nemyslela.

„Oci?“ oslovila som ho ticho. Drobčila som popri ňom v lodičkách ako vrabček, aby som stačila jeho dlhým krokom. „Nehnevaj sa na mňa. Oci! Nechcela som...“

„Na teba?“ zavrčal a na okamih sa pousmial, keď sa obzrel a zbadal moju utrápenú tvár. „Na teba sa nemám dôvod hnevať, srdiečko.“

„Ale predsa...“

„Netráp sa. Musel som ťa zobrať odtiaľ preč. Walburga vie byť nespravodlivá. Nemala právo z niečoho ťa obviňovať. Nemohol som dovoliť, aby si na tebe vybíjala zlosť. Nehnevám sa na teba. Len ona ma trochu vyviedla z miery,“ priznal, zhlboka si vzdychol a zastal. „Poď, Delilah, ideme do Šikmej uličky. Je najvyšší čas, aby si si kúpila veci do školy.“

Ticho som prikývla. Rokfort. Tento rok bude zrejme trochu iný. Bláznivý piaty ročník.