Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

Vážená slečna Evansová,

S potešením Vám oznamujeme, že ste boli prijatá na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku.

V prílohe Vám posielame zoznam všetkých učebníc a školských pomôcok.

Školský rok sa začína 1.septembra. Svoju sovu nám pošlite najneskôr do 31.júla.

So srdečným pozdravom

Minerva McGonagallová

zástupkyňa riaditeľa

Milá Petunia,

Píšem Ti po troch rokoch odvtedy, čo si mi písala v nám známej veci. Vtedy som Ťa, bohužiaľ nemohol zapísať do prvého ročníka Rokfortskej strednej školy čarodejníckej. Ako som Ti vysvetlil, nedisponuješ žiadnou čarovnou mocou. Aby som však bol presný, nedisponovala si ňou v tom čase.

Naše úrady zaznamenali nárast čarodejných schopností vo Vašom meste a v Tvojej rodine sa zrodila nová čarodejnica.

Usudzujem, že si ojedinelý prípad, kedy sa čarovná moc prejaví o niekoľko rokov neskôr než u ostatných čarodejníkov.

Príjmi teda moje pozvanie na Rokfort. Rozprával som sa s Tvojou sestrou, Lily a tak som sa dozvedel, ako usilovne si študovala jej učebnice napriek tomu, že si nebola študentkou Rokfortu. Z tohto dôvodu sme rozhodli, že budeš zaradená do rovnakého ročníku, ako Tvoja sestra.

Začneš teda, netradične, 4. ročníkom a budeš pokračovať v štúdiu spolu so sestrou. Na začiatku Ťa zatriedi Triediaci klobúk, Lily Ti o tom porozpráva, ak už tak neurobila. V prvé týždne sa budeš zúčastňovať doučovania, aby si si vyskúšala svoje vedomosti v praxi.

Dúfam, že Ťa táto správa potešila. Čoskoro sa uvidíme v Rokforte.

Albus Dumbledore

„Lily!“vykríkla Vivien, maličká hnedovlasá, modrooká čarodejnica, a rozbehla sa jej v ústrety cez úzku chodbu Rokfortského expresu.

„Ahoj,“usmiala sa Lily, krátko sa objali a potom sa pohľady oboch preniesli na vyššie dievča za Liliným chrbtom. Mala štíhlu postavu, dlhý krk, na ktorom svietila strieborná retiazka, modré oči, rovné blond vlasy zapnuté v cope a črty tváre príliš ostré na tak mladé dievča.

„Toto je Petunia, moja sestra,“povedala Lily a žiarivo sa usmiala. „Bude chodiť do nášho ročníka. Len teraz sa u nej prejavili schopnosti, ale hlavne, že ide na Rokfort.“

Petunia a Vivien sa pozdravili a spoločne sa vydali hľadať voľné kupé.

Cesta do Rokfortu ubiehala pre Lily oveľa príjemnejšie. Nemusela myslieť na to, že jej sestra je nešťastná. Mala ju tam, žiarila vzrušením a triasla sa od nervozity a Lily s ňou. Stále mali o čom rozprávať, tešili sa na začiatok roku a keď sa už blížili k Rokfortu, Petunia si po prvý raz navliekla cez hlavu habit a odhalila trochu veľké zuby v širokom úsmeve.

Kolesá zapískali a vlak zastal. Študenti sa húfne vyrútili z vlaku a smerovali ku kočom bez záprahu.

„To je nádherné!“nadchýnala sa Petunia pozerajúc na hrad a kráčala za Lily k jednému z kočov. „Nie je až tak pekný ako si vravela, Lily, ale je krásny.“

„Počkaj, až ho uvidíš za svetla,“podotkla Lily nastupujúc do koča.

„A Veľkú sieň! Odpadneš!“pridala sa Vivien, keď sa koč pohol.

Záprahy sa šinuli ďaleko pred nimi a tiahli sa za nimi, mihotavo osvetľujúc cestu ako obrovský fosforeskujúci had smerujúci k hlavnej bráne. V diaľke sa trblietalo jazero a Lily začala rozprávať o plavbe cezeň a rozmýšľala, kedy Petuniu zatriedia.

Ako na odpoveď sa pri nich zjavila profesorka McGonagallová len čo zastal koč pri hrade.

„Dobrý večer, slečny,“pozdravila a ony okamžite spevavo odzdravili. „Slečna Evansová,“otočila sa McGonagallová k Petunii a povzbudivo sa usmiala. „Počkáte na profesora Hagrida vo vstupnej hale a zatriedime vás spolu s prvákmi. Vy môžete pokračovať do Veľkej siene,“podotka hľadiac na Lily a Vivien.

Zapriali Petunii veľa šťastia a nechali sa unášať davom študentov náhliacich sa k dlhým fakultným stolom. Petunia osamela, ale len čo za zatvorili dvere Veľkej siene, z vonku sa začali trúsiť malí vystrašení prváci a zvedavo po nej pokukovali. Skupinku uzatváral Hagrid, ktorý sa potmehútsky usmieval a hnal prvákov do hradu.

„Sme všetci? Áno? Musíme čakať na profesorku McGonagallovú,“vysvetlil a pozrel na schody v nádeji, že už pôjde, no tam stála len Petunia. „Áá, ty si Lilina sestra?“usmial sa. „To je pekné, že sa takto, obe teraz zaučíte. Ja som jej furt hovoril, že šak si nájdeš svoju cestu, nech sa toľko netrápi a vidíš, teraz si tu.“ Petunia jeho úsmev neopätovala. Tvárila sa skôr vystrašene a keďže ani neodpovedala, Hargid sa opäť rozhliadol po prvákoch. „Napravte sa trochu, decká, šak idete pred celú školu!“

Prváci si nervózne upravovali habity a vlasy. Dlho nikto nič nevravel, no potom prišla profesorka McGonagallová s dreveným stolčekom a starým ošúchaným klobúkom a rovnako im prikázala nech sa upravia. Dvere siene sa otvorili a prváci v dvojradoch vchádzali dnu. Petunia kráčala za nimi s hlavou zdvihnutou sťa kráľovná, nevšímajúc si krásny začarovaný strop odrážajúci hviezdy, nad ktorým prváci žasli, ani študentov, ktorí si na ňu ukazovali.

Triediaca ceremónia sa začala.

„Ako prvú zatriedime našu novú študentku, ktorá nastúpi do štvrtého ročníka,“oznámila McGonagallová a pozrela na Petuniu. „Evansová, Petunia.“

Petunia sa odlepila z miesta a pomaly si nasadila na hlavu klobúk klesnúc na stoličku.

„To máš ako predsavzatie, že chceš ísť do Chrabromilu?“ozval sa tenučký hlások akoby v jej hlave.

„Je tam moja sestra. A všetkých odtiaľ poznám z jej rozprávania,“pomyslela si.

„To je možné, ale či na to máš?“zapochyboval klobúk. „Ja by som navrhoval Bifľomor. Máš talent, ale potrebuješ nájsť ozajstých priateľov, o akých v Bifľomore nie je núdza...“

„Ale ja chcem do Chrabromilu! Ja tam patrím!“rozkazovačne vybafla Petunia a Triediaci klobúk si vzdychol.

„CHRABROMIL!“

Chrabromilský stôl zaburácal potleskom, keď si Petunia sňala klobúk a usadila sa vedľa Lily.

„Ďalšia Evansová,“zaškeril sa chalan sediaci oproti nim a rukou si prehrabol neposedné čierne vlasy.

„Áno, a?“nadvihla Petunia obočie akoby ho vyzývala do boja. James len mykol plecom a sledoval ryšavého prváka ako sa ponáhľa k Bifľomorskému stolu.

„Prvý týždeň a ty už máš rande?“neveril James vlastným ušiam, keď mu Sirius pri raňajkách oznámil, že vo štvrtok sa má stretnúť s istou dievčinou.

„Nikdy nie je príliš skoro,“odvetil Sirius a žmurkol na Petuniu, ktorá zase sedela oproti. „Tuni by tiež šla.“

„Nevolaj ma tak,“zavrčala Petunia a zlostne zahryzla do hrianky. „A nešla by som,“dodala, ale ešte aj Sirius cítil, že by neodolala.

„Ako sa ti tu páči?“vyzvedal Remus s nefalšovaným záujmom.

„Čakala som niečo lepšie. Lily to tu toľko ospevovala... Nie je to zlé, ale...“pozrela hore na zamračenú oblohu. V noci sa počasie zhoršilo a blížil sa dážď. „Mohlo to byť úžasnejšie.“

James zabudol zavrieť ústa.

„A to myslíš vážne?“nechápavo sa spýtal Sirius s nádejou v hlase a hľadal v jej slovách skrytý sarkazmus, no nijako ho nemohol objaviť.

„Úplne,“potvrdila, keď si k nej prisadla zadychčaná Lily.

„Bola som v knižnici,“oznamovala, úplne zbytočne, pretože na stôl položila tri knihy rôznych veľkostí. „Hľadala som niečo, čo by ti pomohlo s takým rýchlym začiatkom, Tuni. Počkaj až uvidíš knižnicu. Budeš nadšená!“

Petunia zvedavo nazrela do jednej z kníh a potom ju vrátila na miesto. „To ma bavilo, kým som bola doma. Teraz si chcem vyskúšať skutočné zaklínadlá.“

Dostali rozvrhy - Petunia posielala zoznam voliteľných predmetov ešte cez prázdniny -a rozpŕchli sa na prvé hodiny.

„Učebňa transfigurácie je na piatom,“vysvetľovala Lily, ktorá priam tancovala cestou hore po schodoch. „Profesorka McGona – pozor, falošný schod- McGonagallová s nami bude opakovať, takže sa nemáš čoho obávať.“

„Ja sa nebojím,“odvetila Petunia a obzrela sa na Vivien, ktorá bežala za nimi. „A James so Siriusom nebudú na hodine?“

„Ale áno, budú,“trochu sa zachmúrila Lily. „Transfigurácia je povinná, veď som ti to vravela. A bohužiaľ, aj Elixíry, zase budem mať celé hodiny pokazené Potterovou neschopnosťou...“

Petunia trochu nadvihla obočie. „A ten Slugyho klub kedy bude?“

„To ešte nevieme,“odvetila Vivien a na Lilino prekvapenie si prekrížila ruky na hrudi. V takejto pozícii svoju najlepšiu priateľku ešte nevidela. „Musíme dostať pozvánky.“

„Sirius s Jamesom tiež patria do klubu?“spýtala sa Petunia, keď sa už blížili k učebni.

„Áno,“Lily sa už otvorene mračila. „Ale ty si s Blackom nezačneš. O Potterovi ani nehovoriac!“

„Nerozkazuj,“zavrčala Petunia. „Pretože ty si nebola za štyri roky schopná dať sa s nimi dokopy, to neznamená, že si ich nechám ubziknúť aj ja.“

„Sú od teba o rok mladší!“podotkla Vivien a trochu priprudko položila svoju tašku na lavicu, takže to poriadne buchlo.

Petunia si ju znechutene prezrela. „Sirius ani nie. A tu sedím ja.“

Vivien sa s otvorenými ústami pozrela na Lily. Vždy sedávali spolu, už od prvého ročníka a vôbec jej nenapadlo, žeby mala uhnúť Petunii z cesty.

„Jane sedí sama, môžeš ísť k nej,“prosebne a ospravedlňujúco povedala Lily a Vivien opäť prudko schytila svoju tašku, aby si presadla k Jane.

Ako Lily predpokladala, profesorka McGonagallová im nariadila opakovanie, zadala úlohu a potom si zavolala k sebe Petuniu.

„Profesor Dumbledore tvrdí, že teóriu ovládate,“prísne na ňu pozrela, akoby hodnotila jej schopnosti. „Môžete mi teda povedať znenie Subdymenzného zákonu pri transfigurácii stavovcov na neživé predmety?“

Petunia sa na chvíľu zamyslela a potom váhavo, ale v podstate správne vysúkala znenie daného zákona. Profesorka vyzerala celkom spokojne.

„A vedeli by ste premeniť túto ihlu na zápalku?“spýtala sa a položila na stôl nablízkanú ihlu.

Petunia vytiahla z vrecka svoj prútik, ktorý kúpili u Ollivandera – breza a vlas jednorožca-, opäť trochu popremýšľala a za doprovodu pohľadov celej triedy ním mávla. Na obrovské prekvapenie všetkých prizerajúcich sa na stole objavila zápalka.

Profesorka McGonagallová ju ohromene chytila medzi prsty a otočila z každej strany. „Slečna Evansová, päť bodov pre Chrabromil. Popravde, čakala som, že s tým budú väčšie problémy.“

Lily sa usmiala na sestru, keď si prisadla opäť k nej a skúšali spolu premeniť žabu na kvetináč.

„Máš úžasnú moc, Tuni,“zašepkal obdivne, keď sa Petuniia žaba pred koncom hodiny premenila na kvetináč potiahnutý zelenou kožou a na okraji z neho vytŕčali dve veľké oči. Polovici triedy sa nepodarilo ani toľko a tak Petunia odchádzala s nosom zabodnutým do neba a nechala Lily, aby s kratšími nohami cupkala po chodbe za ňou.

Petunia sa v priebehu pár dní podobne predviedla aj na Čarovaní, Herbológii, Starobylých runách, Starostlivosti o čarovné tvory, Obrane proti čiernej mágii a Astonómii. Nebola najlepšia, ale dosahovala aspoň priemerné vedomosti a to považovali profesori za úspech. Na hodinách Dejín mágie sa nemala ako prezentovať, pretože profesor Bins ani nepostrehol, že sa v jeho triede zjavila nová žiačka. Podobne na Veštení si ju profesorka Hartlichová premerala a potom začala hodinu, akoby sa nič výnimočné nedialo.

Všetkých však prekvapila hodina Elixírov. Profesor Slughorn sa na ňu pozrel a jeho tvár sa rozžiarila ako slniečko.

„Druhá slečna Evansová,“vyhŕkol a s nádejou čakal na jej odpoveď.

„Prvá, pán profesor,“opravila ho Petunia. „Prepáčte, ale Lily mi nevedela podať informácie o tom, kedy je prvé stretnutie vášho „klubu“. Rada by som sa prišla aspoň pozrieť, pane.“

„Iste je to pre vás novinka. Ste na všetko zvedavá, však?“dobrosrdečne sa zasmial a potom jej sľúbil, že pozvánku dostane včas spolu s ostatnými.

„Petunia, to si nemala,“zašepkala Lily, keď začali pripravovať určitý elixír. „Bolo to trápne.“

„Nebudem čakať, kým si ma všimne,“odpovedala Petunia krájajúc zelenkavohnedý koreň na dosť hrubé plátky. „Už teraz vidím, že elixíry nebudem mať práve najradšej.“

„Nemusíš byť práve génius v elixíroch, aby si ťa obľúbil,“zahundrala Lily a starostlivo zamiešala obsah svojho kotlíka. „Potter, napríklad...“

„Radšej mi povedz prečo má rád Siriusa,“prerušila ju Tuni sledujúc menovaného kútikom oka.

„Lebo je to nadutý idiot? Ja ti ani neviem. Aj McGonagallová ich má rada, pritom pripravili Chrabromil o viac bodov ako všetci ostatní dokopy!“

Petunia sa obzrela na Siriusa a Jamesa a zubato sa usmiala. Sirius sa zdal trochu nesvoj, keď sa na ňu uškrnul a potom trochu kyslo pokračoval v rozhovore s Jamesom.

„Pozor, Tuni!“zvýskla Lily, ale prineskoro. Z Petuniinho kotlíka sa ozval výbuch a učebňu zahalil hnedý oblak.

Pozvania na večierok dostali o tri dni. Slughorn nezabudol na svoj sľub a obálka previazaná fialovou stužkou sa dostala aj do Petuniiných rúk.

„Zajtra o ôsmej,“prečítala Lily a trochu si vydýchla. „Neviem ako budem tie večierky stíhať. Mávame toľko úloh a v piatom ročníku sa to ešte zhorší!“

Petunia prevrátila oči stĺpikom a založila si pozvánku do tašky. „Na tie večierky nemusíš predsa chodiť.“

„Páčia sa mi,“zašepkala Lily a uhla tašku z lavičky, aby si k nim mohla prisadnúť Vivien. „Dá sa tam dobre vypnúť.“

„Tiež si už dostala pozvánku?“spýtala sa Vivien a svoju pokrčenú hodila na stôl. „Pre mňa je to otrava, chodím tam len kvôli tvojej sestre,“prihovorila sa Petunii, ktorá jej však nevenovala pozornosť. Pri vchode do Veľkej siene sa strhol nejaký rozruch.

„Čo sa deje?“spýtala sa Petunia a pozrela na Lily, akoby čakala vysvetlenie.

„Neviem,“povedala Lily a všetky tri sa postavili, aby lepšie videli na dav tlačiaci sa pri dverách.

Od profesorského stola vstala McGonagallová a ponáhľala sa na miesto s najvyšším počtom zoskupených študentov.

„Čo sa to tu robí?“počuli jej zvučný hlas. „Slečna Jorkinsová, čo to... Black! Do mojej pracovne! Ihneď! Slečna Smithová, odprevaďte Bertu do nemocničného krídla.“

Lily si sadla a pokrútila hlavou. „Zase sa predvádzal.“

„Ako poznám Bertu, zaslúžila si, čo dostala,“nesúhlasila Vivien.

„Nikto si nezaslúži nič, čo mu urobí Black,“stála si Lily za svojím. „A je mi jedno, čo povedala. On by sa mal ovládať. Keby bol skutočne gantelman, nenapadol by bezbranné dievča.“

„Betru by som nenazvala bezzbranou,“opäť oponovala Vivien. „Stavím sa o čo chceš, že Siriusa vyprovokovala.“

A mala pravdu, keď odchádzali na veštenie do Severnej veže, cestou minuli Bertu, ktorá práve s fňukaním vysvetľovala niečo riaditeľovi.

„On si na mňa dovolil použiť zaklínadlo, pán profesor, ale ja som si ho iba doberala. Povedala som len, že som ho videla ako sa minulý štvrtok bozkával za skleníkom s Florence...“

„A prečo si mu to vlastne hovorila, Berta?“milo sa spýtal Dumbledore.

„No prosím,“zašepkala Vivien a uškrnula sa na Lily.

Profesorka Hartlichová im rozdala tabuľky pomocou ktorých vypočítavali postavenie hviezd a určovali výrazné zlomy vo svojom osude, ako hovorievala ona.

Lily s Petuniou sedeli za stolíkom pri pootvorenom okne. Vonku potichu padal dážď a až doteraz ho veľmi nevnímali. Učebňa veštenia však bola vysoko vo veži a kvapky rytmicky bubnovali na streche a pôsobili zvláštne upokojujúco.

Lily pomaly klesali viečka a jej mozog nedokázal spracovať informáciu, že uhol medzi Venušou a Marsom bude o dva roky presne v deň jej narodenín pravý, hoci ho mala zakreslený. Vtom sa ozvalo Petuniino zhíknutie, až mnohí nadskočili.

„Čo je?“spýtala sa Lily a s rovnakou otázkou pribehla aj profesorka Hertlichová.

„Pani profesorka,“Petunia rýchlo rozkladala na stole mapu. „Pozrite, čo mi ukazujú hviezdy. O pol roka je Jupiter na pol ceste k slnku, ako sa hovorí – čiže myslená čiara, ktorá spája Jupiter a Slnko by viedla presne stredom Zeme – rozumieme sa...“

„Viem o čom hovoríte, slečna, ale čo to pre vás znamená?“spýtala sa profesorka prezerajúc si jej výpočty.

„Jupiter súvisí s magickou mocou,“vysvetľovala Petunia, akoby ona bola profesorka a hovorila s niekým, kto o tom nič nevie. „A pri výpočte osobného čísla pre ten deň, kedy približne nastane spomínaný jav, mi vyšlo nepárne číslo!“

„Ale oslabenie moci na pár dní nie je nič strašné, slečna, stáva sa to,“usmiala sa profesorka a už chcela odísť, keď ju Petunia chytila za habit a s vypúlenými očami hystericky zvreskla: „Ale to číslo je záporné! Mínus sedemnásť, pani profesorka! A viete čo to znamená podľa Všeobecnej príručky mágie hviezd...?“

„Určite ste sa pomýlili, slečna,“kŕčovite sa usmiala profesorka a odtiahla jej prsty zo svojho habitu. „To nie je možné. Čarovnú moc nemôžete predsa len tak stratiť.“

V triede to zašumelo.

„Ukáž, Tuni, ja to prepočítam,“navrhla Lily a zahĺbila sa do výpočtov. Horúčkovito premeriavala uhly, vypočítavala šťastné číslo a prerátavala osobné údaje, dokonca trikrát kontrolovala dátum narodenia, i keď ho vedela naspamäť. Napokon musela zadržať opätovný výkrik, ktorý by uistil spolužiakov i Petuniu o jej zlej predzvesti, vymäla pár riadkov a zámerne urobila chybu.

„Pozri, Tuni,“usmiala sa falošne a posunula výpočty k sestre. „Naozaj si sa musela seknúť. Mne to vyšlo sedem. Je síce nepárne, ale nie je až také strašné, že?“

Petunia sa odmietla viac o tom baviť, hoci priznala, že sa zrejme musela pomýliť a do konca hodiny sa venovala radšej Saturnu, ktorý reprezentuje rodinné vzťahy.

Na druhý deň sa večer dorazili do Slughornovej pracovne, aby sa zúčastnili večierku.

„Slečna Evansová!“nadšene vyhŕkol profesor, keď sa Lily zjavila vo dverách. „Idete práve včas, pán Potter práve rozprával o tom úžasnom elixíre nezabúdania, to je vaša parketa, všakže?“

Slughorn sedel v hlbokom kresle a spokojne pozeral na skupinku pred sebou. „No, len si sadnite, aj so sestrou, nezabudol som ani na vás,“a ukázal najprv na stoličku vedľa seba a potom na druhú, ktorá stála takmer na druhom konci okrúhleho stola.

Lily, zvyknutá na miesto po Slughornovej pravici sa usadila a trochu sa usmiala na Petuniu, ktorá len veľmi neochotne prijímala určené miesto.

„Rozprávajte ďalej, James, ako to dopadlo s tým elixírom?“

„Otec ho nekúpil, nebol taký hlúpy, aby im uveril,“rozprával James. „Ale jeho priateľ, Dan Kallerman...“

„Máš na mysli, vedúceho Oddelenia čarovných bytostí?“vzrušene sa spýtal Slughorn.

„No, vlastne, keď to teraz spomínate... zdá sa mi, že otec niečo také spomínal,“uškrnul sa James, ale nezdalo sa , že by ho nejak vzrušil Slughornov záujem o Dana Kollermana. „A tento jeho priateľ kúpil celú fľašku hoci údajný elixír nezabúdania už modrel!“

Slughorn sa rozrehotal. Lily sa nesmelo usmiala a nerozumela čo mu je také smiešne. Zrejme jej unikla podstata.

„Lily mi raz hovorila, ako James so Siriusom varili Levitačný elixír,“podotkla Petunia.

„Áno, em, Petula?“zaškeril sa profesor, nevšímajúc si, ako Petunia zaťala zuby, keď skomolil jej meno. „To nám môže porozprávať Sirius. A ja vám potom poviem ako som učil Mary Waterovú, samozrejme, myslím tú slávnu...“

Hoci Slughorn sa na konci večierku spýtal Petunie, ako sa jej páčilo, o dva týždne jej pozvánka previazaná fialovou stuhou neprišla.

Vianoce sa rýchlo blížili a hoci si už všetci zvykli na Petuniu a jej veľmi individuálny prístup k veciam, často sa našiel niekto, kto pri jej poznámkach prevracal očami. A Petunia robila to isté. Rozhovory boli podľa nej veľmi nudné, detinské alebo priveľmi osobné. Výborne si však rozumela s piatakom Rayom Willardom z Bystrohlavu, ktorý využíval rovnaký naškrobený tón a neosobnú gestikuláciu ako ona.

„Hej, Evansové, zostávate na Rokforte?“spýtal sa Sirius posledný víkend pred prázdninami.

„Áno,“vzdychla si Lily a Petunia tiež nepôsobila priveľmi nadšene, keď prikývla.

„S Jamesom sme sa rozhodli, že vás naučíme lietať... Netvár sa tak, Evansová, v prváku ti to nešlo až tak úžasne aby si mohla sestru učiť a navyše, sedela si na metle odvtedy, čo sme mali poslednú hodinu lietania?“

„Nie,“povedala Lily a trochu sa pousmiala. „Ak Tuni chce, môžete to skúsiť.“

„Nemáme metly,“poznamenala Petunia s neurčitým výrazom.

„A čo myslíš, že najlepší stíhač Rokfortu lieta na školskej Hviezde15 ?“uškrnul sa na ňu Sirius. „Kométa 260 je najlepšia metla akú môže čarodejník chcieť.“

Petunia sa tvárila akoby jej niekto navrhol, aby letela namiesto na metle, na drakovi a ten istý výraz mala, keď prišli na snehom pokryté metlobalové ihrisko a James sa vzniesol nahor.

„Prečo ten nedôverčivý výraz, dievčatá?“zaškeril sa Sirius opretý o svoju metlu, no zdalo sa že jeho to tiež do vzduchu veľmi neťahá.

„Najskôr sa na vás len pozriem,“vyhlásila Petunia.

„Áno, trochu okukáme techniku,“súhlasne dodala Lily a obe zamierili k tribúne.

Sirius s Jamesom sa preháňali ponad ne, a keďže James bol kapitánom chrabromilského metlobalového družstva, priniesol zo šatne jednu prehadzovačku a začali sa s ňou hrať pri obručiach.

„Páči sa ti Sirius alebo ten Bystrohlavčan?“spýtala sa Lily po dlhšej chvíli ticha a zvedavo pozrela na sestru.

„Myslíš Raya Willarda?“ Petunia pokrčila nos uprene sledujúc Siriusa, ako preletel cez obruč aj s prehadzovačkou a teraz sa s Jamesom na niečom rehocú. „Nie, on je Američan. Minule vravel, že sa presťahovali, keď mal osem.“

„No a?“

„Je to Američan, Lily,“zdôraznila Petunia šokovane sa tváriac, akoby sa Lily spýtala na vnútornosti dážďovky.

„Ale v čom je problém, Tuni?“

„Ty to nechápeš? A všetci tvrdia, aká si inteligentná, bože!“prskala Petunia, ale zdalo sa, že sa nechystá vysvetliť sestre v čom vidí problém.

Lily na ňu chvíľu ticho hľadela odhadujúc nakoľko ju môže podpichovať a protirečiť jej.

„Nikto nikdy nebude rovnaký ako ty, Tuni,“začala napokon jemne. „Keby si mala opovrhovať všetkými, čo sa od teba trochu líšia, nikoho by si nemala rada. Ray je pre teba nesprávny, lebo pochádza z inej krajiny. Sirius je teraz pre teba ideálny – krásny, inteligentný, zábavný a nemá nič proti muklom, hoci je čistokrvný. Dokonca ťa určite uchvátilo, že je to jeho výsada v rodine, veď je jediný z nich, kto nemá predsudky. Je to podľa teba niekto, kto by ťa bol hoden a neuvedomuješ si, že... Ty máš hrozné predsudky voči všetkým a všetkému, Tuni.“

Petunia stisla pery, takže trochu pripomínala profesorku McGonagallovú a párkrát žmurkla.

„Nie, nemám a ak si už skončila svoje trápne kázanie, idem lietať,“povedala napokon, vstala a pobrala sa dolu schodmi.

Lily pol hodinku sledovala sestrine pokusy vysadnúť na metlu, potom Petunia hodila Siriusovu Kométu do snehu, vyhlásila, že je to úplne na nič („Metlou sa zametá, nelieta sa na nej!“) a nechala úplne šokovaného Jamesa, ktorý s posvätnou úctou oprašoval kamarátovu metlu a posmievajúceho sa Siriusa na ihrisku.

Petunia nasledujúcich niekoľko týždňov úplne ignorovala sestrine slová i prítomnosť. Hrabala sa v knižkách, aby dohnala učivo z elixírov, pretože bola stále rozhodnutá dostať sa späť do Slugyho klubu tým, že vynikne na jeho hodinách, alebo donekonečna klebetila s Bertou Jorkinsovou, ktorá sa akosi stala jej najlepšou priateľkou. Sirius usúdil, že si určite rozumejú vďaka nekonečným klebetám, ktoré roznášajú po škole a ich ostrým jazykom sa vyhol naozaj málokto.

Jediný kto sa radoval z tejto ich nečakanej súdržnosti bola asi Vivien, ktorá mohla opäť sedávať s Lily na každom predmete a neotravovalo ju neustále Petuniino frflanie na všetko okolo.

Napriek tomu, že sa Petunia učila rovnako dôsledne ako keď prišla do školy, mnohí profesori jej s ľútosťou museli dávať nižšie známky.

Profesor Fitwick bol veľmi sklamaný, keď mali na známku previesť privolávacie zaklínadlo, ktoré cvičili niekoľko týždňov a Petuniina kniha sa za celú dvojhodinovku nepohla ani o milimeter.

Profesorka McGonagallová strhla Chrabromilu desať bodov, keď pri transfigurácii leguána na hrniec podpálila stôl a nejakým nepodareným zaklínadlom zviera usmrtila.

Podobne to bolo aj na iných hodinách, kde mali prakticky využiť svoje vedomosti a zdalo sa, že vždy, keď Petunia mávne prútikom, stane sa niečo neočakávané.

„Petunia, vymyká sa ti to z rúk!“zastavila Lily sestru cestou do spálne. „Neviem, čo sa deje, ale niečo tu nie je v poriadku. Možno je toho na teba priveľa...“

„Staraj sa o seba,“odvrkla Petunia, ale nemohla povedať to isté profesorke McGonagallovej, keď si ju jeden večer zavolala k sebe do kancelárie.

Petunia si sadla na stoličku pri veľkom drevenom stole a pozrela na prísne sa tváriacu profesorku.

„Iste viete, prečo ste tu, slečna,“začala McGonagallová a napravila si hranaté okuliare.

„Nie, pani profesorka,“odvetila Petunia, hoci to tušila.

Profesorka sa zhlboka nadýchla a pozrela na stôl. „Privolajte túto knihu, prosím. Je to publikácia knihy Transfigurácia a dnešok.“

Petunia vytiahla svoj prútik a namierila ho na knihu. Teraz už presne vedela o čo ide a plne sa sústredila na to, čo má urobiť. „Accio Transfigurácia a dnešok!“

Kniha sa vzniesla do vzduchu a elegantne priletela k nej. Chytila ju do ruky a podala späť profesorke McGonagallovej, ktorá sa nebadane mračila.

„Vezmite si keks, slečna,“otvorila krabičku s ďumbierovými mlokmi a posunula ju k Petunii, no neprestala sa mračiť. „Vaša magická moc má silné výkyvy. Hoci dnes večer ste predviedli dokonalé privolávacie zaklínadlo, na čarovaní to tak nebolo.“

„Asi som mala len zlý deň...“nadhodila Petunia, no Profesorka McGonagallová pokrútila hlavou.

„Podpálili ste stôl priamo pred mojimi očami, slečna a váš leguán uhynul. Nemôžeme tvrdiť, že sa nič nedeje a rovnako nemienim čakať, kým sa zraní niekto zo študentov.“

„Vyhodíte ma zo školy?“zhíkla Petunia. „Nemôžete ma predsa vyhodiť! Ja som čarodejnica! SOM čaro...“

„Nikto o tom nepochybuje, upokojte sa,“chladne ju usadila profesorka McGonagallová. „Nie, nevyhodíme vás z Rokfortu. Ste tu plným právom... Myslím, však, že – aspoň dočasne – by ste nemali používať prútik.“

„Ale, pani profesorka ako...?“

„Odovzdajte mi váš prútik, prosím.“

„Ale...“

„Váš prútik.“

Petunia prevrátila prútik v prstoch a trasúcou rukou ho položila na stôl pred profesorku McGonagallovú, ktorá sa nad ňou hrozivo týčila.

„Je mi to veľmi ľúto. Zatiaľ budete pokračovať v štúdiu na teoretickej úrovni a praktickú mágiu budete precvičovať v prázdnej učebni transfigurácie o pol šiestej každý večer a vždy pod dohľadom niektorého z mojich kolegov, rozumeli ste?“

„Áno,“zašepkala Petunia.

„Ak sa dozviem, že ste si požičali, kúpili alebo inak zadovážili nový prútik a praktizujete mágiu mimo vyhradejej učebne budú vám strhnuté body a dostanete trest ako pri porušení školského poriadku, rozumeli ste?“

„Á- áno,“opäť zašepkala Petunia.

Výraz profesorky McGonagallovej zmäkol a opäť si sadla. „Netrestám vás, snažím sa ochrániť vás a vašich priateľov, slečna Evansová, tak sa netvárte tak tragicky. Prútik dostanete späť, keď sa vaše schopnosti ustália. Zatiaľ môžete ísť.“

Byť bez prútika bolo akoby jej niekto zvliekol šaty. Cítila sa odhalená, zraniteľná a nahá, hoci prútik nemala do svojch štrnástych narodenín, za tých pár mesiacov si naň neskutočne zvykla a hoci by aj nemohla čarovať, túžila ho mať opäť pri sebe. Je to ako keď si kúpite nové šaty. Nenosíte ich stále, ale už by ste sa ich nevzdali.

„Teóriu som študovala tri roky, kým ma prijali na Rokfort!“hundrala Petunia po pár dňoch, keď sa všade naookolo jej spolužiaci oháňali prútikmi a ona sa mohla len prizerať.

„Tak to ešte nejaký ten deň vydržíš,“dohováral jej Remus s povzbudivým úsmevom. „Ver, že sú aj horšie veci.“

Petunia pokrčila nos. Remus sa jej nikdy nepáčil tak veľmi ako ostatní Záškodníci. Dokonca aj taký Peter, síce neveľmi bystrý, ale vždy čistý a upravený sa jej pozdával viac ako Remusov zaplátaný a rozstrapkaný habit a unavená, nezdravá tvár.

Keď sa január pomaly prehupol do februára, začala škola dýchať úplne inou atmosférou. Vianoce sa stali minulosťou a prítomnosť sa neodmysliteľne spájala s dňom sv. Valentína, ktorým sa pre mnohých začínala láskyplnejšia budúcnosť.

No ani do štrnásteho februára sa Petuniine čarodejnícke schopnosti nezlepšili. Hoci sa teraz snažila ovládať výkyvy magickej moci pomocou zmiernenia výkyvov nálad, zdalo sa, že to vôbec nepomáha. Skôr naopak. Ak bola doteraz jej mágia výbušná a premenlivá, teraz akoby slabla každým pokusom niečo vyčariť.

„Žalostné,“zapišťal profesor Flitwick, keď s ňou v prázdnej triede precvičoval odpudzovacie zaklínadlo, no vankúš, ktorý mal preletieť cez triedu a pristáť v krabici sa ledva pohol zo stola.

„Depulso!“vykríkla Petunia mieriac na vankúš a následne ho musela zachytiť, keď sa začal kĺzať po stole smerom k nej. „Dofrasa...“

Dvere učebne sa otvorili a dnu vošla profesorka McGonagallová.

„Ako to pokračujete, profesor?“spýtala sa Flitwicka, ktorý pokrútil hlavou a veľavýzname si odkašlal, akoby chcel naznačiť, že o tom nechce rozprávať pred Petuniou. McGonagallová pochopila.

„Slečna...“

„Chcem to počuť, je to o mne... pani profesorka,“dodala rýchlo.

„Slečna, vráťte sa do...“

„Prosím, pani profesorka, musím vedieť na čom som,“zaprosila Petunia.

Profesorka McGonagallová si ju chvíľu prezerala, odhadújúc koľko znesie a napokon privolila.

„Tak teda, pán profesor?“otočila sa späť ku kolegovi.

„Obávam sa, že profesor Dumbledore sa nemýlil,“stručne odvetil Flitwick a hoci Petunia nevedela čo povedal Dumbledore – a hoci ju dosť prekvapilo, že sa s ním rozprávali o nej, prehltla otázky – nemusela byť génius, aby usúdila, že to práve kladné predpovede neboli.

Profesorka McGonagallová zbledla a takmer nebadane pokrútila hlavou. Potom sa však vystrela a pozrela Petunii do očí.

„To som ešte nevidela. Počuli ste o takých prípadoch, Filius?“spýtala sa. Bolo veľmi zvlášne, keď pozerala priamo na Petuniu a rozprávala sa s niekým, kto stál naľavo od nej.

„Počul, ale zažiť to je úplne iné. Nikdy by som nepovedal, že je tak ťažké,“vdychol si.

Petuniu premkol nepríjemný pocit, akoby dostala nevyliečiteľnú chorobu. Mala nepríjemné tušenie, že profesori ju ľutujú a cítila, ako jej zviera hrdlo.

„Slečna Evansová, obávam sa, že vaša magická moc sa stráca,“zašepkala profesorka McGonagallová ako odpoveď na nevypovedanú otázku. „Mizne v ničote, akoby bola nič. Je to veľmi podivné, pretože mágia ako taká nemá tendenciu úplne zmiznúť. Može sa prelievať do iných foriem, meniť vlastnosti tak, ako je premenlivý sám človek, ale...“

„Takže ja... ja nie som čarodejnica?“pomaly sa spýtala Petunia. Dlhé prsty ovíjala okolo prútika a každým kúsočkom tela túžila, aby z neho vystrekli zlaté iskry rovnako ako v obchode pána Olllivandera v ten deň, keď si ho kúpila. Spomenula si, aká bola vtedy šťastná. Myslela si, že ju nič na svete nemôže sklamať. Bola čarodejnica. Bola to, po čom vždy túžila.

„Obávam sa, že v skutočnosti nie,“zapišťal profesor Flitwick. „Poznáme čarodejníkov, muklov, šmuklov, čarodejníkov z muklovských rodín a ešte jedno, najmenej známe štádium. Ani čarodejník, ani mukel. Viac čarovný ako šmukel, menej ako domáci škriatok. Tak to definuje kniha Mágia a jej podoby.“

„Domáci škriatok?“zaškriekala Petunia nepríjemne vysokým tónom.

Flitwick si odkašľal. „Ste bimukel.“

„Bimukel?“zopakovala opäť tým istým neznámym hlasom. Prútik sa jej chvel v ruke, keď klesala popri stole na zem. „Mukel...“

„Máte v sebe určitú mágiu, ale nie je sformovaná,“vysvetľoval Flitwick. „V priebehu rokov môže obas vybuchnúť alebo sa inak prejaviť, ale... Je možné, že sa to viac nestane.“

„Odvediem vás do nemocničného krídla. Madam Pomferyová vás dá dokopy,“prehovorila profesorka McGonagallová nezvyčajne starostlivým tónom, pričom jej pomáhala vstať na nohy. „Stretneme sa u riaditeľa, Filius.“ Chytila Petuniu okolo pliec a už boli takmer pri dverách, keď sa obzrela na dodala: „A ešte, prosím vás, pošlite druhú slečnu Evansovú za nami. Mala by tam byť tiež.“

Petunia sa nechala viesť chodbami, nevidomá a nemá. V hlave sa jej vynárali spomienky na všetko úžasné, čo tu zažila a hoci vtedy sa jej to často nerátalo, teraz, keď vedela, že už sa to nevráti, bolo to pre ňu neskutočné a hrozne vzdialené.

V nemocnično krídle bolo takmer prázdno. Madam Pomfreyová práve vyháňala Bifľomorské metlobalové družstvo, ktoré veľmi hlučne navštívilo triafača, ktorý sa zranil pri tréningu.

Profesorka McGonagallová v rýchlosti vysvetlila madam Pomfeyovej o čo ide, počkala, kým ju zdravotnčka trochu opatrí, uistila sa, že bude v poriadku a odišla.

O niekoľko minút dorazili Lily a Vivien, obe zadychčané, zrejme bežali.

„Tuni, čo sa stalo?!“zapišťala Lily, objala sestru okolo krku, opatrne, aby jej neublížila sa podasila na posteľ k nej vyľakane ju hladila po ruke, nehybne meravej a voskovo bielej.

Vivien sa postavila konča postele, prekrížila si ruky na hrudi a pozerala striedavo na ne a von oknom, akoby ich strážila.

Petunia sedela opretá o veľké množstvo vankúšov a až doteraz meravo hľadela na stenu pred sebou, akob ytam bolo niečo veľmi zaujímavé. Lily sa obzrela, ale nevidela nič, čo by jej sestru mohlo natoľko zaujať, aby jej neodpovedala a keď sa otočila späť, takmer sa zľakla, pretože Petunia už upierala modrozelené oči na ňu.

„Nechytaj sa ma,“povedala potichu, ale pevne a Lily si spomenula na ten moment, keď šla po prvý raz do Rokfortu a Petunia jej na stanici vmetla do tváre to hrozné slovo: „Príšera!“

Rýchlo odtiahla ruku od sestry a striasla sa. „Čo sa deje, Petunia? Prosím, povedzi mi, čo sa deje!“

„Nikdy som tu nemala chodiť,“zasypela Petunia a do líc sa jej trochu vrátila farba, keď v nej stúplo rozhorčenie. „Vravela som, že je to škola pre príšery. Pre bláznov! Načo som tu chodila?“

„Ale, Tuni, to...“

„Neznášam to tu. Už sa neviem dočkať, kedy odtiaľto vypadnem. Všetci sa tu idete roztopiť z úžasného Rokfortu, začarovaného stropu a Rokvillu. Nechutné...“

„Tuni, prečo...?“

„Nikdy som tu nechlela byť. Nie naozaj,“naďalej sa vytrvalo presviedčala Petunia a potom sa nahlas pohŕdavo zasmiala. „Príšery.“

Lily bezradne pozrela na Vivien, natiahla k Petunii ruku, ale ona sa odtiahla.

V tej chvíli sadvere nemocničného krídla opäť otvorili. Prišiel Dumbledore v sprievode profesorky McGonagallovej.

„... aj Triediaci klobúk, mali to predsa vedieť!“hovorila profesorka McGonagallová, no keď vošla náhle stíchla a pery sa jej zmenili na úzku čiaru.

„Dobrý večer,“pozdravil Dumbledore, prešiel k Petunii – Lily rýchlo vstala a uvoľnila mu miesto – a sadol si na posteľ.

„Klamal by som, keby som vás uisťoval, že to bude v poriadku, slečna,“začal a tak uprene hľadel na Petuniu, až sa zdalo, že prestávajú dýchať. „Bude dlho trvať, kým sa s tým vyrovnáte. Ale vy to zvládnete, inak by vás klobúk nezaradil do Chrabo...“

„Daj mi pokoj s celou touto mizernou školou!“vyhŕkla.

„Musíte sa opäť zaradiť do nečarodejníckeho spoločenstva. Váš prútik zlomíme na dvoje zajtra, keď príde výbor z ministerstva. Bolo by oveľa jednoduchšie vymazať vám pamäť, ale vy si to vybojujete sama. Nechceli by ste to, však, nie?“

Petunia pootvorila pery, pomaly pokrútila hlavou. Vtom jej ruky vyleteli k tvári a začali horúčkovite utierať slzy, ktoré sa rozbehli dolu bledými lícami.

„Z-znamená to,“potichu sa spýtala Lily, prešla k Vivien a chytila sa jej pleca. „Že Tuni už nie je... ča-čarodejnica?“

„Áno,“odvetila profesorka McGonagallová. „O pár dní začínajú Veľkonočné prázdniny. Slečna Evansová pôjde domov, ale do školy sa nevráti.“

Ťažký kufor vliekla za sebou po stanici. Už sa neniesla ako kráľovná, nepozerala povýšenecky a nadradene. Cez vlasy si prehodila šatku a skrývala sa pred zrakmi zvedavcov. V ušiach jej znela ozvena lámajúceho sa dreva jej brezového prútiku.

Nadvihla kufor, prešla krátkou chodbou a zavrela sa do kupé. Chcela mať pokoj od príšer s ktorými cestovala do Londýna na prázdiny.

Zatiahla závesy na dverách aj oknách a sadla si k oknu. Ramená jej trhalo od potláčaného plaču.

Škudetni na chodbách behali, veselo sa rozprávali, čarovali - oni mali čím.

Neznášali ich za to. Nenávidela. Bála sa. Závidela...

Vlak sa pohol  z Rokvillskej stanice a unášal ju preč. Navždy prečo od Rokfortu, školy pre príšery a ona vedela, že nikdy nikomu neprezdaní, ako to tu milovala.