Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

Song by: Kečup



Noc pohladila pevný, chladný kov, zovrela ho svojimi mŕtvymi prstami a prenikla do každého záhybu vytvoreného šikovnými rukami raráškov. V tichu bolo počuť odbíjať vzdialené zvony na kostolnej veži. Pomedzi vysoké tuje lemujúce cestu preletela sova, zakrúžila ponad dom a stratila sa v niektorom z okien.
Draco natiahol ruku a pomalým pohybom odsunul bránu. Odkedy tu býval Temný pán, neznášal tento dom, hoci predstavoval všetko po čom kedy túžil – moc a bohatstvo. Nevydržal viac ľadový dych noci, striehnuci za múrmi. Príliž dobre si pamätal na tých pár mesiacov, kedy sa bál v noci čo i len oko zažmúriť, pretože z tmy na neho pozeral pár červených očí...
Prešiel cez cestu a zabočil za roh. Všetko tu bolo nové, vyumelkované a dýchajúce luxusom, či už tadeto prechádzal cez deň, alebo v noci. Všetko až na tú jednu lavičku. Bola úplne obyčajná, skrytá medzi krami natoľko bezpečne, že keď natierali lavičky novou farbou, ani ju nezbadali. Hnedá farba sa z nej miestami odlupovala a na operadle poli vyryté mená milencov, ktorým patrila. No jemu pripomínala niekoho, koho meno tu nemožno nájsť. Priam cítil, jej dych a počul tlkot srdca pravidelný ako ťukanie dlhej bielej palice.
Spomínal si veľmi dobre na ten čas, keď ako malý chlapec odbehol zavše k domu s vysokým tehlovým komínom a zavolal na svoju jedinú priateľku. Modré oči žiarili ako dva diamanty a hnedé vlasy sa v lokničkách točili okolo tváričky.

Nikdo netuší, jak tě dlouho znám
slepou, slepou, slepou,
v ruce bílou hůl, přesto rád tě mám
slepou, slepou, slepou,
tak dej mi křídla a já se vrátím do setmění
v ten čas kdy den se v noc změní.

Potom ju stretol opäť. Bol večer rovnako ako dnes, unikal pred minulosťou ukrytou v múroch domova. Odsunul chladnú bránu, ktorá odmietala jediným zakvílením vyjadriť súcit, prešiel niekoľkokrát celý park a už sa touto cestkou vracal domov, keď za kríkmi zbadal niekoho sedieť.
Netúžil sa stretnúť s nijakými muklami, ale len čo cúvol o krok späť a lístie mu zašuchotalo pod nohami, postava sa pohla.
„Kto je tu?“spýtal sa tichý hlas. „Nechajte ma na pokoji!“
V tme sa zavlnil pramienok svetlých hnedých vlasov a on si zrazu uvedomil, že ju pozná. Bolo to slepé dievča, ktoré vždy so znechutením pozoroval, ako pomaly kráča popred ich dom a ťuká dlhou bielou palicou na dlaždičné kocky. Opovrhoval ňou a nenávidel keď sa premávala popred ich dom, akoby im chcela pripomínť všetko, čo neznášajú, čoho sa boja.
„Kto ste?“zopakovala Carol s nečakanou tvrdosťou v hlase.
„Ja len...“zahabkal Draco a rukou si prešiel po čele. Vykročil rýchlo ďalej a hlava mu padala na prsia, akoby oťažela. Srdce nečakane búšilo.
„Počkajte!“začul za sebou jej hlas. „Deje sa niečo?“
„Nič. Nič čo by ťa malo zaujímať,“odsekol.
„Netykajte mi, je to neslušné, ešte sa nepoznáme. Teda ja vás nepoznávam...“
„Ja...“nepoznala ho. Akoby aj mohla hlas mal úplne iný ako pred rokmi, kedy vysvitlo, že ona je skrz-naskrz šmukel a navyše oslepla pri hlúpom pokuse jej otca napraviť to, odvtedy sa nestretli. „Som Draco Malfoy. Bým tu neďaleko.“
„Draco,“zatajila dych a rukou si rýchlo strhla slepecké okuliare, akoby ho chcela opäť vidieť. Jej oči stratili svoju krásnu farbu a živosť a s očakávaním sa upierali na nejaký bod tesne nad jeho ľavým ramenom. Znervózňovalo ho to. „Si to naozaj ty? Nezabudla som na nič, čo sme spolu zažili. Boli to najkrajšie chvíle môjho života. Naozaj najkrajšie. Ďakujem, Draco.“
Cítil sa tak trápne, ako azda nikdy v živote. On ju nechal tak, pretože oslepla, ona mu ďakovala...
Od toho večera, sa stretávali každý týždeň. Neprešiel deň, aby na ňu nemyslel a neprešla minúta aby netúžil opäť ju vidieť. Povedať jej, že mu chýbala, že nevie ako by bez nej vyzeral život.
Včera sa však všetko zmenilo. Matka mu to povedala už dávno, ale nebral to do úvahy. Nebral to ako možnosť, bol to len hlúpy výmysel jeho matky.
„Greengrassovci sú starý a čistokrvný rod,“vyhlásila Narcissa upäto pozerajúc na syna spoza mohutného dubového stola a vidličkou pichala do ryže. „Ich dcéra je ako stvorená pre teba. Bude to česť pre naše rodiny a zachová sa úžasný rodokmeň.“
„Ale ja ju vôbec nepoznám. Mám iné predstavy o svojej budúcnosti, matka!“zavrčal Draco.
„Ty nemáš na výber! Môžeš byť rád, že súhlasili po tom škandále s Temným pánom. Keď si pomyslím, že Lucius...“
„Škandál,“odfrkol si Draco a odsunul stoličku. „Súhlasili kvôli peniazom, matka. Je to nechutné.“
„Ale aj oni majú peniaze, Draco. Veľa peňazí!“zakričala za ním, keď vychádzal z dverí.
Povinne si obliekol slávnostný habit a predstavujúc si, ako oznámi svojej matke a všekým Greengrassovcom, že zmenil ich prízemné plány, ktorými mu aj tak len zničia život, zostúpil do haly. Hostia ešte nedorazili a Narcissa kontrolovala výzdobu jedálne.
„Mami,“oslovil ju rozhodne prižmurujúc sivé oči. „Nechcem, aby si potom dostala infarkt, koniec koncov, si jediná rodina, ktorú mám... Ja si to dievča nevezmem.“
Narcissa sa vystrela a zhlboka sa nadýchla. „Akoby si nič nepovedal, Draco,“odvetila meravo a rovnako odmerane okolo neho prešla, aby privítala hostí.
„Akoby som...“zavrčal nahnevane bez ohľadu na zvedavo pozarjúcu rodinku. Bez ohľadu na veľké zelené oči so záujmom si premerjavajúce jeho tvár? Odkašľal si a pokračoval krotkým tónom. „Akoby som nič nepovedal...“
Pousmial sa, pozdravil pána Greengrassa, pobozkal ruku pani Greengrassovej, poklonil sa Daphne, staršej zo sestier a konečne preniesol pohľad na Astoriu, vysokú blondínku.
„Teším sa, že vás konečne spoznávam,“zašepkal a všetko v jeho hrudi víťazne vrieskalo. Odkedy toto dievča opustilo Rokfort veľmi sa zmenilo. Tak veľmi...

Kolem prochází, možná pohrdáš slepou, slepou, slepou,
brejle na očích, možná ji znáš slepou, slepou, slepou,
tak dej mi křídla a já se vrátím do setmění
v ten čas kdy den se v noc změní.

„Draco, si to ty?“ozval sa za ním tichý hlas. Neodpovedal. Snažil sa ani nedýchať. Carol zneistela. „Je tu niekto?“ začala šmátrať dlhou bielou paličkou a v hlave sa mu nečakane vynorila predstava, ako podobne máma prútikom a vystrelia z neho iskry. Iskry meniace sa na veľké zlatisté galeóny. Toto dievča nemá nič a on by nemal nijakú budúcnosť. Jeho matka mala pravdu. Ale keby bola bohatá... Mohla by potom byť láskou jeho života? Pociťoval by potom pri Astorii tak silné vzrušenie?
Odsunul nohu, aby sa ho nedotkla palicou a nečujne sa začal odsúvať. Nechcel ju viac stretnúť. Už raz ju opustil. Bez slova, bez rozlúčky a odpustila mu.
Prežila s ním najkrajšie chvíle detstva a on si bol istý, že aj mladosti. Mala by mu byť vďačná ako predtým. A ona bude. Bol si istý.
Prišla až k lavičke a s povzdychom si sadla. Chvíľu si premeriaval jej profil. V hlave sa mu rodila myšlienka, že by sa jej prihovoril, no netušil, čo jej má povedať. Veď ona zabudne. Bol to len flirt. Vzbĺknutie.
Otočil sa a potichučky odišiel.

Noc už končí, Karolíno, kde není hřích není rozhřešení
zlatý voči, že jsi anděl, těžko říct, málo pokušení
co ti zbejvá, Karolíno, divnej svět plnej utrpení,
jenom blázen ruce vzpíná, odchází chvíli po setmění,
po setmění.