Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

 Nebol to rok veľkých činov. Možno preto vtedy nemohla vzplanúť ani veľká láska. Aspoň nie pre nich. Pre nich oboch. Písal sa rok 1980. Áno, bol to presne ten rok, kedy sa narodil slávny Harry Potter. Ale vtedy o jeho sláve ešte nikto nevedel. Vtedy to bolo dieťa lásky a splnených snov. Koniec koncov, kto by sa nepotešil takému malému Potterovi? A tu sa dostávame k nášmu hrdinovi. On sa netešil. Nemohol sa tešiť z malého Pottera, pokiaľ mal veľké zelené oči. Jej oči. Oči jeho lásky. A tak sa stalo, že náš hrdina, nazvime si to Severus, sa rozhodol naplno pohrúžiť do práce pre svojho pána. Mimochodom, bol to Temný pán, známy v tej dobe aj ako Ten-Čo-Ho-Netreba-Menovať. Jeho meno sa báli vysloviť takmer všetci čarodejníci, takže odo mňa nežiadajte, aby som ho napísala. (Ďakujem za pochopenie.) Takže náš hrdina - Severus, ak si spomínate - sa oddal službe temným silám, aby zabudol na pani Potterovú a jej šťastie. Ako vyslanec Temného pána dostal jasné pokyny. Verte či nie, Temný pán práve v tom čase potreboval niekoho inteligentného na nesmierne dôležitú prácu. A keďže Severus už na prvý pohľad pôsobil duchaprítomne, dostal za úlohu získať miesto učiteľa na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej. A tu by sa mohol náš príbeh začať rozvíjať, však?

Alebo žeby ešte nie... Nie, ešte moment, ešte stále je tu jedna veľmi dôležitá udalosť. Okrem toho, že Dumbledore - riaditeľ tejto vzdelávacej inštitúcie pre mladých čarodejníkov - hľadal v tom čase adepta na miesto učiteľa elixírov, musel sa popasovať ešte s jedným problémom. Uvoľnilo sa miesto po profesorke veštenia. Verte či nie, zaplniť dve voľné miesta nie je až také jednoduché, ako by ste sa azda nazdávali. Je to však kľúčový moment nášho príbehu. V deň, keď profesor Dumbledore navštívil pani Trelawneyovú v jej izbe v jednom pochybnom hostinci sa totiž stalo niečo nečakané. Táto veštica vyslovila proroctvo. Hovorila o chlapcovi, ktorý bude mať moc poraziť Temného pána. Ako inak, Severus si to vypočul a okamžite informoval svojho nadriadeného. Vtedy ešte netušil, že počul len jednu časť proroctva a zapríčinil tým skazu svojho šéfa, ale to už je iný príbeh. Podstatné je to, čo sa dialo so Severusom. Keď sa jeho pán dozvedel o proroctve, ktoré mu sľubovalo skorý koniec temnej kariéry, rozhodol sa zabiť chlapca skôr, než bude vedieť vysloviť smrtiace zaklínadlo. A aby bola zápletka dokonalá, bol to presne ten istý chlapec, ktorého mamu Severus miloval, a ktorého otec sa volal Potter. Severus nezniesol myšlienku, že jeho pani Potterová - no, neznie to komicky, dajme tomu, že sa volala Lily - Severus nezniesol myšlienku, že jeho Lily je ohrozená na živote, poprosil Dumbledora - ktorý bol, mimochodom zhodou okolností známy svojím odporom k temným silám - aby Lily a jej rodinku ochránil. Za to, keďže Dumbledore bol starý lišiak, sa však Severus musel stať verný strane dobra. A tu sa môže začať náš príbeh...

„Elixíry,“ začal Severus, už od januára dvadsaťročný mladý muž s krivým orlím nosom a čiernymi očami. „Sú mocnejšie ako si dokážete predstaviť.“

„Myslím, že ich silu už poznáme,“ podotkla kučeravá blondínka, unudene si podopierajúc rukou krásnu hlavu. Severus na ňu zarazene uprel svoje čierne baziliščie oči. Dievča- nazvime ju slečnou Lawasyovou - si potichu vzdychlo. „Sme v piatom ročníku, nemusíte nám vysvetľovať čo sú elixíry.“

„Až doteraz som zotrvával v presvedčení, že profesorom elixírov som tu ja, nie vy slečna...“ nakukol do zoznamu študentov a uškrnul sa. „Lawasyová.“

„Alyson,“ opravila ho.

„Severus... teda, slečna Lawasyová, oslovujte ma ‚pane‘ alebo ‚pán profesor‘,“ požiadal ju v duchu si nadávajúc za nedostatok autority. Keby len nebol taký vydesený z toho množstva študentov, ktorí naňho vyjavene čumeli...

„Pamätám si vás, keď ste boli siedmak,“ komentovala naďalej.

„O tom pochybujem,“ zavrčal.

„Ale áno, určite ste to boli vy. Ten pekný chalan... ako sa volal...“ otočila sa na svoju priateľku.

„Sirius Black,“ rýchlo doplnila jej kamarátka a prikyvovala.

„Presne ten! Zviazal vám šnúrky na topánkach a potom, keď ste spadli na chodbe...“

„S niekým si ma pletiete. Ja... neštudoval som tu,“ vyhlásil snažiac sa chytiť naspäť farbu, ktorá mu zmizla z tváre.

„Vážne?“ spýtala sa pochybovačne. „Tak prečo ste potom vedúci Slizolinu? To môže byť len niekto, kto v tej fakulte študoval.“

V triede nastalo ticho. Severus si prehodil dlhé čierne vlasy cez plece a zmraštil krivý nos. „Pretože ma o to požiadal riaditeľ. A ak má niekto nejaké otázky bude sa hlásiť.“

Do vzduchu sa zdvihla jediná ruka.

Severus sa tváril, že ju nevidí a jeho snaha sa oplatila. Zdvihla sa aj druhá ruka.

„Áno, pán Kaily?“

„Ja len...“ chalan uložil ruku späť do lavice a pozrel smerom k slečne Lawasyovej. „... že Alyson sa hlási.“

Severus stisol pery, preniesol svoj pohľad na Alysoninu drzo vystretú ruku. „Čo chcete, slečna?“

„Ďakujem za opýtanie. Chcem sa spýtať prečo máte na sebe ten čierny úbor. Zmestí sa pod to aj spodné prádlo?“

„To nie je úbor,“ odvetil a nervy mu začínali hrať až v končekoch prstov. Poznal toľko zaklínadiel čiernej mágie, že by na každého študenta v tejto triede mohol použiť iné. „To je habit. Úplne pohodlný habit. Má ešte niekto nejaké iné otázky?“

Tentoraz sa rukami zaplnil takmer celý žalár. „Na otázky o svojom habite neodpovedám. Má niekto nejaké iné otázky? Slečna Avada - chcel som povedať slečna Lawasyová?“

„Práve som si vypočítala, že môžete mať tak dvadsať rokov, lebo vtedy čo som vás videla na chodbe so Sirius Blackom, som bola druháčka, takže ste pomerne mladý. Máte priateľku?“

„Čože?“

„Priateľku... dievča,“ vysvetľovala trochu zmätene.

„Nie a nemusí vás to vôbec zaujímať, nie sme tu kvôli tomu.“

„A chceli by ste mať?“ domŕzala ďalej.

„Nie! A už žiadne otázky o mne. Ste piataci, čaká vás VČÚ a...“ Triedu naplnil nespokojný šum. „Mne sa nesťažujte, aj som to nevymyslel.“

„Môžem ešte dotaz?“

„Nie,“ odsekol, pretože vedel, že keby sa Alyson spýtala ešte väčšiu kravinu ako doteraz, asi by sa vážne nezdržal.

„Súvisí to s elixírmi,“ obhajovala sa.

Ťažko si vzdychol, zaprel sa rukami o stôl prikývol.

„Dávate aj súkromné doučovanie?“

„Nie. Vám nie,“ uškrnul sa ľadovo. „Ale môžem vás pokojne nechať po škole.“

„Výborne, tak dnes o siedmej vo vašom kabinete!“

„Pán profesor,“ pricupkala za ním Alyson na druhý deň ešte pred raňajkami.

„Potrebujete niečo?“

Oprela sa o stenu chodby, na ktorej ho zastihla a začala si naťahovať kučierky poletujúce okolo jej anjelskej tváričky. „Včera som bola pri vašom kabinete. Neotvárali ste mi.“

„Ja viem, Lawasyová, nebol som tam,“ odvetil spokojný sám so sebou.

„Musíte mi dávať súkromné doučovanie,“ trvala na svojom. „Videli ste ako hrozne som napísala ten váš úvodný test?“

„Nepochybne ste mali len zlý deň. Žiadne súkromné doučovanie nepotrebujete,“ zabodol do nej svoje čierne oči a rýchlo pokračoval v ceste.

„Dumbledore?“ naklonil sa k nemu, keď si sadol za učiteľský stôl.

„Áno, Severus?“

„Je mojou povinnosťou dávať niekomu doučovanie?“ spýtal sa rýchlo, dúfajúc, že to neznelo veľmi vydesene.

„Obávam sa, že áno, Severus,“ povedal Dumbledore spokojne. „Zdá sa mi to, alebo ťa tá kučeravá slečna hltá očami?“

„Nesmejte sa, Dumbledore, je ako pijavica,“ vrčal. „Chce odo mňa súkromné hodiny. Čo mám robiť?“

„Na tvojom mieste, Severus, by som jej vyhovel. Nie je nič krajšie a ušľachtilejšie, než túžba po vzdelaní,“ poučoval ho, potom si premeral múdrymi modrými očami jeho znechutenú tvár a dodal. „Ostrihaj sa.“

„Prosím?“

„Ostrihaj si trochu vlasy,“ zopakoval.

„Prečo? Ešte nemám zničené končeky,“ protestoval nespokojne.

„Nepristane ti to, Severus, videl si sa v zrkadle? A navyše, keď sa dostane na svetlo aj iná časť tvojej tváre ako nos, možno to motivuje aj ďalšie študentky k lepším výsledkom,“ povedal riaditeľ, žmurkol naňho a venoval sa svojmu vrchovato naloženému tanieru. „A aby som nezabudol. Večer príď ku mne, začneme s oklumenciou.“

„S čím začnete?“

„Začneme, Severus. Budeš si uzatvárať myseľ a ak prežiješ v roli dvojitého agenta tri mesiace, naučím ťa aj čítať myšlienky,“ sľúbil s výrazom, akoby boli Vianoce.

O tri mesiace neskôr, keďže Severus ešte vždy žil mu Alyson nastrčila pod nos svoju tretiu prácu.

„Musíte ma nechať po škole!“ nariadila mu takmer rozčúlene. „Potrebujem doučovanie z elixírov!“

„Mýlite sa, slečna,“ odvetil, štuchol prstom do pergamenu na veľké, niekoľkokrát obtiahnuté písmeno V. „Dostali ste vynikajúcu! Elixíry vám nerobia žiadne problémy a ak aj na VČÚ trochu pohoríte, skúšajúci bude brať ohľad na vaše doterajšie výsledky.“

„Ale ja som nemala dostať vynikajúcu! Amortenica predsa nespôsobuje vredy a Dúšok živej smrti v žiadnom prípade nie je afrodiziakum! Nemohli ste mi dať za túto prácu V! To je nespravodlivé!“

„Dostali ste presne takú známku, ktorú si zaslúžite,“ uisťoval ju. Strach z toho, že by sa mu nanominovala do kabinetu s tou ťažkou korenistou voňavkou a vytlačila mu na moment z hlavy Lily, mu nedovolil dať jej zaslúžené T-čko. „Sadnite si na miesto a venujte sa svojmu elixíru. Ak ho do konca hodiny nestihnete dokončiť...“

„Ták?“ zachytila sa rukou o jeho stôl a trošku sa naklonila dopredu.

Oh, aká slabá je mladosť, ako rýchlo sa pretvára nezatvrdená myseľ a ako veľmi vtedy Severus túžil, aby takto pred ním stála Lily! „Požiadam pána Filcha, aby na vás dohliadol, kým ho nedokončíte.“

Alyson spľasla ako mydlová bublina, trhnutím si vzala späť svoju „vynikajúcu“ prácu a vrátila sa na miesto. Náš hrdina netušil, že len zbytočne dráždi kobru bosou nohou.

Povedzme si pravdu. Severus nebol pekný. Tragédia nášho hrdinu nespočívala v jeho neveľmi šťastnom detstve s otcom alkoholikom, ani v nešťastnej láske k pani Potterovej, ale v jeho dlhom nose. A najhoršie na tom bolo, že Severus si tú skutočnosť uvedomoval. V tú zimu totižto na Rokfort sadla chrípková epidémia a hoci Severus vypil toľko Životabudičov, že by tým vzkriesil aj mŕtveho, nádcha sa ho držala takmer s rovnakou neodbytnosťou ako Alyson.

„Severus, musíš ísť za Temným pánom,“ dohováral mu Dumbledore v jeden večer, keď sa mu Severus zveril, že vymeškal už dve schôdzky.

„Nebôžem tab íst tagto,“ protestoval chabo, vysmrkal sa do vreckovky a zhlboka si vzdychol. Hanbil sa chodiť aj medzi študentov, nevystaví sa posmechu Smrťožrútov! „Vyzeráb ako svetlonos.“

Dumbledore len nechápavo pokrútil hlavou. „Si predsa taký statočný, Severus! Dokázal si oklamať Voldemorta natoľko, že vôbec nepochybuje o tvojej vernosti. Nemôžeš sa predsa báť, že sa ti budú smiať.“

„Váb sa to hovorí,“ opäť sa hlučne vysmrkal. „Váb sa nigto nesbeje. Viete, čo bi dnes povedala Alyson... slečna Lawasyová?“

„Ó áno, počul som ten vtip,“ smial sa Dumbledore. „Vraj si súčasťou vianočného osvetlenia!“

„Horšie,“ opravil ho Severus. „Sob... sob Rudolf  so svietiacib nosob.“

Dumbledore si ho prísne premeral. „Snáď len nebudeš plakať, Severus. Slečna Lawasyová to určite nemyslela v zlom, vieš ako ťa má rada. Možno by si mal byť k nej milší. Vraj si výborne zlepšila známky z elixírov.“

Severus sa pochmúrne zasmial. „Sabé vynikajúce - žiabne doučovanie.“

„Rob ako myslíš, Severus, ale za Temným pánom pôjdeš a to teraz hneď,“ uzavrel Dumbledore nekompromisne debatu a pokynul k dverám na znak, že môže opustiť jeho teritórium.

Severus, ktorého nadávky zanikli v zvukoch smrkania, sa vytrepal až na chodbu. Koho to bol nápad doniesť do školy chrípku? Najradšej by ho zabil! Pomaly prechádzal chodbami. Ani trošku ho netešilo, že musí vyjsť do tej mrcha zimy, ktorá trieštila vzduch za oknom. Hodil použitú vreckovku do brnenia a vytiahol si novú. Kým prejde cez celý školský areál, nachladne ešte viac a potom - hapčí! Prehol sa v páse a vlasy mu preleteli dopredu, akoby nacvičoval choreografiu na rockový koncert. (Can you dance like a Hipogriff ma ma ma ma ma ma ma ma ma...)

„Nazdravie, Severus!“

Odhrnul si vlasy z tváre, aby zistil, kto videl ako ho celého škublo. Alyson zažmurkala, nevinne sa usmiala a podala mu akúsi šálku. „Posiela ma madam Pomfreyová. Nejaký nový odvar na váš nos.“

Severus si s nedôverou vzal šálku a ovoňal. Plný nos mu však nedovolil, aby vnímal nejakú arómu.

„Len sa napite,“ povzbudzovala ho. „Určite vám to pomôže.“

Na okamih ju prebodol pohľadom, potom naklonil šálku proti svetu a uškrnul sa. „Toto je Abortencia!“

„Čo prosím? Nerozumela som vám, chcete toho viac?“ spýtala sa naivne.

„Abortencia,“ zopakoval. „Na Rokforte je to zakázané.“

„Necháte ma po škole?“ zaklipkala očami.

„Nie,“ okamžite pokrútil hlavou. „Sthábam Bifľoboru dvadsať bodou.“

„Ale ja ju nechám po škole,“ ozval sa strohý hlas Profesorky McGonagallovej. „Čo si to dovoľujete, slečna Lawasyová? Amortenciu a profesorovi?! Poďte okamžite so mnou.“

Otočila sa k Severusovi a prekvapene podvihla obočie. „Naozaj svieti. Robte so sebou  niečo, človeče, lebo budete vo vstupnej hale ako vianočná výzdoba. Poďte, slečna, nechichocte sa a poďte. Už mu chýba len koč s darčekmi, však? Vy ste vymysleli to o sobovi? Naozaj výstižné.“

Nakoniec Severus prekonal aj toto obdobie nepríjemnej nádchy. Keby vedel čo ho čaká budúci rok, určite by to bral len ako slabú prípravu na životnú pohromu. Nie, nehovorím o smrti jeho milovanej Lily. Alyson urobila skúšky z elixírov na VČÚ na vynikajúcu! Keď si prezeral zoznam študentov, ktorí si zapísali jeho predmet, takmer zaváhal, či by nebolo načase zrušiť zmluvu s diablom... vlastne s Dumbledorom a vrátiť sa do služieb milosrdného Temného pána.

„Eh, profesorka Sproutová,“ pristavil na chodbe svoju kolegyňu, keď mierila do Veľkej siene, aby zapísala šiestakom zo svojej fakulty rozvrhy. „Našiel som v zozname svojich študentov chybu. Slečna Alyson Lawasyová si zapísala elixíry... ?“

„To nie je chyba, Severus,“ usmiala sa srdečne. „Alyson je v elixíroch výborná! Celý rok mala predsa takmer samé vynikajúce, nemýlim sa? A na VČÚ vraj žiarila!“

Severus sa krivo usmial. „Mohli by ste jej povedať, predtým, než si zapíše tento predmet, aby ešte prehodnotila svoju voľbu?“

„Povedať jej to môžem,“ súhlasila prekvapene. „Ale už od piateho ročníka tvrdí, že elixíry sú jej život.“

„Len aby neboli jej smrť,“ poznamenal.

„Prosím?“

„Nič, nič,“ potriasol hlavou a pohľad mu zaletel do Veľkej siene, kde Alyson vzrušene diskutovala so svojimi priateľkami.

A jeho peklo pokračovalo. V jeseni, napriek všetkým protivoldemortovským opatreniam priletela do jeho uší smutná správa. Lily neochránili. Odletela do nebíčka so svojím manželom. Pre Seva to znamenalo len jedno - všetko jeho úsilie bolo márne. Lily ho už nikdy ľúbiť nebude. Na niekoľko hodín sa zavrel do svojho kabinetu a ostrihal si vlasy.

„Viete pane,“ znel Alysonin komentár, ktorý si vôbec  neuvedomoval. „Tie dlhé ste mali tiež pekné, ale teraz vyzeráte priam švihácky. Nesmierne vám to pristane. Upst! Vyparil sa mi elixír, asi som tam nemala dávať tie dračie šupiny tak skoro. Mám si ho prísť dokončiť večer, však?“

„Hej,“ odvetil, úplne nevnímajúc čo hovorila. „Venujte sa vašej práci.“

Celkové omráčenie a celodenná dezorientácia spôsobili, že keď večer otvoril dvere svojho kabinetu na naliehavé klopanie, vôbec netušil, čo tam Alyson robí.

„Dobrý večer, Severus,“ zaškerila sa, nečakajúc, kým ju pozve dnu, trochu sa sklonila a prekĺzla popod jeho ruku. „Tak som tu. Dúfam, že ste na mňa nezabudli! Pripadáte mi trochu prekvapený.“

„Skutočne?“ podvihol obočie, zatresol dvere a mračiac sa prešiel k svojmu stolu. „Vysvetlite mi čo tu chcete, slečna.“

„Dnes ste ma predsa nechali po škole,“ usmievala sa celkom rozcitlivená. Premerala si jeho strhanú tvár a súcitne si vzdychla. „Vyzeráte hrozne. Čo sa stalo, Severus? Mne to môžete povedať.“

„Nič sa nestalo,“ odsekol. „Robte čo chcete... teda, čo máte.“

Alyson však nemienila premárniť svoj prvý večer v Severusovom kabinete robením elixíru. Ani najmenej ju tá predstava nemámila. Čakala pridlho na to, kým sa sem dostane, aby to nevyužila. „Snažíte sa ma oklamať.“

„Nie!“ poprel Severus a podvedome si začal uzatvárať myseľ, akoby Alyson vedela používať legilimenciu. „Ako ste na niečo také prišli?“

„Priam to z vás srší,“ odvetila, pristúpila k jeho stoličke a čupla si, držiac sa jej okraja. „Keby ste vedeli aký ste šarmantný, najmä teraz, s tými krátkymi vlasmi! Povedzte mi pravdu, Severus, naozaj ste taký studený, že mi nedokážete opätovať city?“

„Blúznite.“

„Však niekoho máte? Rozprávajte mi o nej,“ vyzvala ho.

„Nebudem...“

„Prosím, hovorte o nej. Má hnedé vlasy, alebo blond ako ja? Vysoká, maličká? Chudá alebo...“

„Červené,“ povedal a po nose mu stiekla slza. „A zelené... zelené oči.“

„Nechala vás?“

Pokrútil hlavou.

„Tak vy...? Vy ste ju opustili?“

Opäť pokrútil hlavou.

„Je to len vaša fantasmagorická priateľka?“ zamračila sa Alyson.

„Nie!“ zavrčal. „Je mŕtva.“

„Ou,“ vzdychla si a pohladila ho po ruke. „Viete, ja nie som žiaden odborník na vzťahy, ale možno by vám pomohlo, keby ste niekoho mali.“

Pozeral na ňu zamračene. „Prestaňte halucinovať. Nechcem nikoho iného, len Lily. Nikto nie je ako ona.“

„Fajn,“ mračila sa aj Alyson a zabárala mu nechty do ruky, po ktorej ho predtým hladkala. „Je to vaše rozhodnutie, ale nečakajte, že sa mu podvolím.“

Vstala a zamierila ku dverám.

„Kam idete?“ zavolal za ňou. „Máte byť po škole!“

„Dnes nie,“ odsekla a potichu odišla.

Našťastie sa tento príbeh jediným odmietnutím nekončí. Mnohí z vás si teraz iste myslia: náš hlavný hrdina je úchyl. Ak je to profesor a dá sa nakoniec dokopy so študentkou, mal by byť tento príbeh označený aspoň tromi hviezdičkami a nápisom ‚Od 18 rokov!‘ Ale Severus nie je úchyl, on ju predsa odmietol. A nie raz. Mladý muž, hoci profesor, je stále človek a náš Sevie mal, pokiaľ si správne spomínam, dvadsaťdva. Poďme teda držať palce Alyson a jej neodbytnej túžbe získať Severusa.

Bohužiaľ, jej snaha sa celý šiesty ročník odrážala od stien žalárov ako hrášok a padala Severusovi pod nohy, aby po nej bezohľadne šliapal. Na rozdiel od väčšiny svojich rovesníkov však mala niečo, o čom mnohí mohli len snívať. Nebola to láska, ani nádej, vytrvalosť, či tvrdohlavosť. Nebola to žiadna výnimočná vlastnosť, ktorá by ju nejakým spôsobom predurčovala na to, aby Severusa zbalila. Alyson bola naivná.

„Viete, Severus,“ vysvetľovala mu raz, keď sedela v jeho kabinete. „Vy ste veľmi sympatický, ale myslím, že ten mladý muž, ktorý ma skúšal na VČÚ bol krajší. Tým nechcem povedať, že vy ste škaredý, vy máte niečo naviac, čo som u žiadneho iného chlapa nevidela, preto vás tak ľúbim. Ale on mal také neuveriteľne krásne oči. Keď tak teraz nad tým premýšľam, myslíte že mohlo moje priznanie, že sa mi veľmi páči ovplyvniť jeho hodnotenie?“

„Verte tomu, že keby ste mu to nepovedali, nemusel som teraz trpieť vaše poznámky,“ povedal a nazrel do jej kotlíka v ktorom to pomaly bublalo. „A obávam sa, že pokiaľ nedostanete toho istého skúšajúceho na MLOK-y, budete sa musieť uspokojiť s hodnotením troll.“

„Myslíte si, že som hlúpa,“ urazene našpúlila pery.

Severus sa len uškrnul. „To ste povedali vy. Robte to poriadne, lebo vás k MLOK-om ani nepustia!“

Alyson prihodila do kotlíka pár prísad a unudene to premiešala. „Nič ste nepochopil. Ale to sa spraví, Severus. Viete, zajtra mám narodeniny,“ zaklipkala očami. „Sedemnásť! Budem konečne plnoletá a potom už nebude žiadna zábrana, aby sme mohli byť spolu.“

„Niečo mi uniklo?“ zamračil sa.

„Nebojte sa,“ usmiala sa Alyson, zakrútila nožíčkom medzi prstami a pustila sa do krájania korienkov.

„Až do tejto chvíle som bol pokojný,“ zasyčal.

Zasmiala sa, šibalsky naňho žmurkla a viac o ich ‚vzťahu‘ nehovorili.

Tušíte správne, Alyson vstúpila do siedmeho ročníka a tým dotiahla druhý rok snahy získať Severusa do konca. Jeho stupňujúci sa chlad a odmietanie jej drásalo nervy. Od prvej chvíle vedela, že chce byť s ním a hoci by sa mohlo zdať, že taká mladá dievčina, navyše keď sa netají tým, že sa jej páči viac mužov ako len Severus, bude prelietavá, Alyson tušila, že Severus si ju podmanil natrvalo.

„Veľa som o tom premýšľala,“ oznámila mu otvárajúc dvere jeho kabinetu. Už dlhšie tu chodila ako do obchodu - bez klopania, bez upozornenia, akoby jej to tu patrilo. Dnes to robiť nemala. Severus mal návštevu.

„Dobrý deň,“ zašepkala trochu zahanbene, no Dumbledore sa na jej náhly vpád nenahneval.

„Aj tebe. Pokojne zostaň, ja práve odchádzam,“ pozrel na Severusa, ktorý stratil všetku farbu, usmial sa a potľapkal ho po pleci. „Už sa preber, Severus. A tebe prajem príjemné Vianoce, Alyson a veľa... úspechov.“

Dumbledore odišiel a Severus sa mohol naplno venovať svojej návšteve. „Čo ste to vraveli?“

„Musíte vedieť na čo som prišla. Teraz, keďže viem všetko o vás a o Lily (?), myslím, že mi to neprekáža. Ak chcete myslieť na ňu, tak ja vám to nemôžem zakázať, ale popri tom by ste mohli aspoň kúsok myslieť aj na mňa. Ak vám to urobí radosť, môžete ma pokojne volať jej menom alebo sa prefarbím na červeno, ale prosím, Severus, daj mi šancu!“ zamädlila mu rukami pod nosom.

„Ste bláznivá,“ zavrčal. „Neviem ako ste prišla na takú hlúpu myšlienku, ale radšej ste si ju mali nechať pre seba.“

„Nie, Severus nenechám,“ odporovala tvrdohlavo. „Ja viem, že teraz vám to nedovoľuje nejaký zvrátený etický kódex alebo čo. Nechcete si začať so študentkou, ale ja som čakala tri roky a verte, že ten posledný rok ešte vydržím.“

„A môžete ten rok zotrvať... v meditácii o našom vzťahu, alebo budete vaše mystifikácie naďalej prednášať v mojom kabinete?“ spýtal sa štipľavo.

„To ešte uvidím,“ odvetila vážne, poklepkala si prstom po brade a náhle sa usmiala. „Ešte sa určite zastavím, popriať vám príjemné Vianoce...“

„Ak sa nezastavíte, budem MAŤ príjemné Vianoce.“

„Tak zatiaľ,“ kývla mu na pozdrav, žmurkla a bez akéhokoľvek náznaku poklesu nálady opustila jeho pracovňu.

Bol to skutočne posledný rok Alysoninho vzdelávania sa na Rokforte, a bol to azda nekrušnejší rok Severusovho života. Jej neustále pripomienky, podpichovanie a poznámky o tom, že ‚je stále tu‘ a ‚nič sa nezmenilo‘ ho privádzali do zúrivosti. Darmo jej stokrát povedal, že je to nevhodné, že nemá nádej a môže na neho rovno zabudnúť, bolo to ako priklincovávať puding na strom. Čím viac sa snažil, tým viac mu unikala pomedzi prsty a pľantala sa mu okolo nôh.

Preto si vydýchol, keď skončili koncoročné skúšky - Alyson mu prišla oznámiť, že elixíry určite urobila aspoň na S - a zostávalo len pár dní do konca školského roka. Bol si istý, že sú to posledné chvíle jeho utrpenia.

Keďže v ten deň slnko vystúpilo vysoko na oblohu a jemu sa nechcelo tvrdnúť v žalároch, kým ostatné decká behali po vonku - teda, kým jeho študenti trávili voľné dni na vzduchu - rozhodol sa ísť na prechádzku. Vyšiel malými dverami cez nádvorie a pomedzi skleníky sa snažil vytratiť na menej preferovaný koniec jazera, aby sa ostatným vyhol. Vo svojej snahe bol úspešný. Čoskoro sa ocitol celkom sám na slnkom zaliatom chodníčku vedúcom popri hladine jazera. Dlhý čierny plášť si zhodil z pliec a prehodil cez ruku, aby trochu zmiernil až nepríjemné teplo. Užíval si prechádzku. Bol odtiaľto úžasný výhľad na Rokfort a Severus si práve gratuloval, že sa tak šikovne vyhol študentom, keď sa mu zazdalo, že počuje kroky. Okamžite vytiahol prútik a zvrtol sa.

„Ah, konečne, už som si myslela, že ťa nedobehnem!“ dychčala Alyson, držiac sa za rebrá.

„Vráťte sa do hradu,“ zavelil, no hoci videl, že je to len Al, nesklopil prútik.

„Prestaň s tým, Severus,“ zamračila sa na moment, potom sa uškrnula. „Už nie som tvoja študentka, môžeš mi tykať. Naopak, bolo by to čudné, keby si mi vykal, nie?“

Až teraz skryl prútik a trochu sa uškrnul. Napokon, Dumbledorovi šlo presne o toto, nie? Keď už nebude mať voči nej záväzky, môže z toho niečo byť. „Dobre, budem ti tykať, teraz mi už dáš pokoj?“

Alyson sa šťastne zasmiala. „Ako perfektne to od vás znie. A ešte dodajte moje meno. Povedzte to: Alyson.“

Prevrátil oči a bez slova pokračoval v prechádzke. Okamžite mu bola v pätách.

„Len to povedz, prosím,“ žiadala.

Pokrútil hlavou.

„To chcem od teba tak veľa?“

Neodpovedal.

„Severus, prosím!“

Zastal v tieni starej vŕby. Cez jej husté ovisnuté konáre nebolo vidno na hrad, ani na jeho obyvateľov, ktorí sa slnili pri vode. „Tak si to vyjasnime raz a navždy. Neľúbim vás, nikdy som vás neľúbil a ani nikdy nebudem. Neželám si, aby ste ma neustále otravovali a odmietam sa podvoľovať vašim hlúpostiam ako je... tykanie.“

„Chceš vedieť čo si myslím ja?“ Pohodila hustými kučerami, prekrížila si ruky na hrudi a spýtavo naňho hľadela.

„Viem, čo si myslíte,“ odsekol, hoci tušil, že to ju nezastaví.

„Nenávidím ju!“ vmietla mu do tváre.

Severus sa zamračil. Čakal niečo v štýle ‚Milujem ťa‘. „Prosím?“

„Tú Lily. Nenávidím ju. Netuším kto to bol, ale vzala mi teba a to je dostatočný dôvod,“ vysvetlila. „Ak si ju miloval tak ako ja teba, asi si tiež neznášal jej frajera.“

„To áno,“ pripustil.

„Tak mi povedz, prestane to niekedy? Poviem si niekedy, že si ťa možno zaslúžila? Alebo ju budem do konca nenávidieť?“

Dlho čakala na jeho odpoveď, ale Severus tam len tak stál a očami na jej perách, akoby mu ešte stále nedošlo, čo povedala.

Sklonila hlavu, aby nevidel slzy, ktoré jej kvôli nemu prvý raz vyhŕkli do očí. Neodpovedal a tak sa otočila a ťažko zdvíhajúc nohy vykročila späť ku škole.

Severus sledoval ako odchádza, potom sa oprel o kmeň vŕby. Neskončí to. Nikdy to neskončí. Ale na tomto svete predsa nemôže byť nikto, kto by ho dokázal ľúbiť tak ako on Lily. Určite nie toto dievčatko. Preňho to nikdy neskončí. Pokým neuverí.