Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

 „Avada Kedavra!“povedal Voldemort a lúč zeleného svetla bola posledná vec, ktorú Harry uvidel.

Zobudil sa. Prudko dýchal a prikrývky jeho postele boli rozhádzané po zemi. Ron potichu chrápal. Dean sa prevalil na druhý bok a spokojne si odfúkol.

Harrymu sa uľavilo. Keďže jeho spolužiaci spali, on neričal zo sna. Čo sa mu to vlastne snívalo? Voldemort niekoho zabil. Avada Kedavra a muž padol na zem. Boli v tom istom dome, kde pred dvoma rokmi zabil starého záhradníka. Neďaleko cintorínu, kde zabil Cedrica.

Harry zvesil svoje nohy z postele a úporne sa snažil spomenuť si na detajly svojho sna. Alebo to bola opäť vízia? Neovládol sa Voldemort vo chvíli vzrušenia natoľko, že mu dovolil vkročiť do jeho mysle?

A vtom si spomenul.

„To je lož, pane, snažia sa vás oklamať. Vždy som vám verne slúžil...“ hovoril Snape v tom sne a odvážne pozeral Voldemortovi do očí.

A potom – záblesk zeleného svetla.

Harry sa ani nepohol snažiac sa rozpamätať na všetky detajly, no veľa ich nebolo – strach, Voldemortov hnev, nedôvera, útržky slov, svetlo ohňa...

Náhlivo pozdvíhal prikrývky a hodil ich na posteľ. Vedel, že to nebol len sen.  Snape je mŕtvy. Voldemort ho zabil, pretože mu nedôveroval. Dumbledore to musí vedieť.

Potichu si natiahol džínsy prehodené cez stoličku, natiahol si tričko a s botaskami v ruke sa vytratil z izby. V klubovni sa zvalil do kresla a stále uvažujúc nad snom a neurčitými pocitmi, ktoré z toho mal sa nenáhlivo obul.

„Harry, si to ty?“ spýtal sa dievčenský hlas za jeho chrbtom.

Hermiona zrejme zaspala v kresle pri ohni a zabudili ju jeho kroky.

„Áno,“ ohlásil sa prekvapene.

„Deje sa niečo, Harry? Prečo si tu?“ znepokojene vstala, prešla k nemu a sadla si na operadlo jeho kresla.

Harry sa zahľadel do jej tváre. Nezdalo sa, že by spala. Jej oči boli úplne čulé a nemala pri sebe ani žiadnu knihu, ktorú by si mohla čítať, ako zvyčajne. Hoci sa to snažila potláčať, oči jej žiarili.

„Musím ísť za Dumbledorom,“ vysvetlil Harry a vstal.

Hermiona ho chytila za plece a pery sa jej zatriasli, keď sa spýtala čo sa deje.

„Mal som opäť vidinu,“ odvetil a keď videl naliehavú otázku v jej očiach, tak neskutočne blízko svojich, až sa mu z toho rozbúšilo srdce, začal jej vysvetľovať, čo videl. „Snívalo sa mi... teda, videl som prostredníctom Voldemorta, ako zabil Snapa.“

Hemionila ruka skĺzla z jeho pleca. Prstami sa dotlkla svojej pery v nemom úžase. Pomaly pokrútila hlavou nespúšťajúc z neho neveriacky pohľad.

„Si si istý, Harry? Určite sa ti to len snívalo,“ zašepkala.

„Nie, Hermiona, bolo to, ako keď som videl ten útok na pána Weasleyho,“ vysvetľoval. „Bol som Voldemort a bol som v dome, kde aj pred dvoma rokmi... neďaleko cintorína na ktorom...“

„Proste sa ti to len snívalo, spojil si si miesta a udalosti... alebo ako keď si videl mučenie Siriusa,“ doplnila Hermiona.

Harry sa zamračil a znechutene sa odvrátil. „Voldemort vie, že Snapovi by som nešiel na pomoc. Určite to nie je pasca.“

„Ale možno...“ Hermiona na chvíľu zmĺkla. „Vedel, že to povieš Dumbledorovi. Chcel ho presvečiť, že Snape nie je smrťožrút, pretože Dumbledore možno mal isté podozrenie...“

„Uvedom si, čo hovoríš, Hermiona,“ zastavil ju Harry. „Ak poviem Dumbledorovi, že Snape je mŕtvy, pretože mu zostal verný, síce ho utvrdím v názore, že Snape...“ Harry sa neveriacky uškrnul. „Nebol Smrťožrút, ale čo z toho? Snape by zrazu zázračne ožil?“

Hermiona si prekrížila ruky na hrudi. Zamyslela sa. Zjavne hľadala štrbinku v Harryho slovách. Keď opäť prehovorila, hlas sa jej triasol.

„Takže, je mŕtvy. Severus...“

Po lícach jej stekali slzy.

Harryho to úplne omráčilo. Severus? Čo to má znamenať? Hermiona plače...

„Hermiona,“ natiahol k nej ruku, no odvrátila sa rozbehla sa do dievčenských spální, kam ju nemohol nasledovať.

Chrabromilská klubovňa zostala prázdna a pochnúrna. Harryho úplne priklincoval údiv, kopiace sa otázky a zvláštna bolesť. Nevedel sa ani pohnúť. Zabudol na všetko čo videl, čo chcel urobiť a čo sa mu ešte pred pár minútami zdalo nesmierne dôležité. Nevnímal čas a takmer by si ani nevšimol, že niekto zostupuje dolu schodmi pomalým, vyrovnaným krokom, pokiaľ sa Hermiona nepriblížila až na dosah.

„Harry, niečo by si mal vedieť,“ zašepkala. Oči sa jej už neleskli od sĺz, pery sa nechveli, z líc sa stratila červeň. „Harry, ja som Severusovi vždy verila, pretože...“

No rýchly pohyb jeho ruky ju zastavil. „Nie, nehovor mi to. Nechcem to počuť, všetko som... pochopil.“

Pokyvkával hlavou, aby ukázal, že nie je nič, čo by mu v tejto chvíli nebolo jasné. Snažil sa nezosypať, prehltnúť tú hroznú dotieravú, dusivú hrču, ktorá mu navrela v hrdle, nemyslieť na to, že by Snapa zabil, keby ho nepredbehol Voldemort, neďakovať v duchu svojmu úhlavnému nepriateľovi, že zbavil svet toho slizkého hada.

„Nič nechápeš, Harry!“ odporovala Hermiona. „Ja ho ľúbim. Naozaj ma to stálo veľa síl, aby som to pred tebou zatajila. Si môj najlepší priateľ!“

„A Snape je tvoj milenec,“ zavrčal cez zuby.

„Severus je môj život. A ak je to naozaj tak, ako si povedal, potom sa môj život skončil tejto noci.“

Harry neveril, že by niekedy v živote mohol Snapa nenávidieť ešte viac. Teraz sa mu zdali predošlé pocity, pri pohľade na toho muža len veľmi slabým odvarom jeho momentálnej nenávisti.

„Musím zistiť, či si sa mýlil,“ dokončila Hermiona a pobrala sa k dverám. „A dúfam, že áno.“

Hermiona priam prebehla sedem poschodí Rokfortu. Noc už pokročila a Filch pravdepodobne zaspal niekde pri kozube. Zdalo sa, že chodby nikto nestráži.

Pri Veľkej sieni zahla do žalárov, hlboko pod chladné múry hradu. Neobťažovala sa s klopaním na tvrdé tmavé dvere Snapovej kancelárie, rovno stlačila kľučku a bez dychu vbehla dnu. Kancelária bola studená, tmavá... prázdna. Oheň v kozube dávno dohorel.

Hermiona spamäti nahmatala dvere splývajúce zo stenou a potlačením ich otvorila.

„Severus?“ zakričala do tmy, ktorá ju naďalej obklopovala. Vytiahla prútik zo zadného vrecka džínsov, ktoré si pred niekoľkými hodinami obliekla, aby sa Severusovi páčila. „Lumos maxima!“

Izbou preletel lúč svetla, odrazil sa od skiel pozhasínaných lampášov, od vyleštených dosák postele a čiernych závesov visiacich z nebies.

„Severus?!“ zakričala opäť, ale odpoveď neprišla.

Líca jej opäť zmáčali slzy, ktoré sa ani nesnažila zotrieť. Od začiatku vedela, čo urobí, ak by sa Harry nemýlil. Niekde v potláčanej časti mysle si pripravila plán, ktorý teraz vyšiel napovrch a nútil jej srdce biť.

Zvrtla sa na päte a vydala sa na ďalší šialený beh nočnými chodbami hradu. Bolo takmer nemožné, aby sa jej to podarilo, aby ju nikto neprichytil. Jestvovala len jedna možnosť, ako byť opäť so Severusom. Ako ho zachrániť. Musela sa vrátiť v čase. Minulý rok rozbili pri bitke na oddelení záhad celú zásobu časovratov. Ale len ministerských. Teraz bez rozmyslu uháňala do riaditeľne. Zdalo sa jej neuveriteľné, že jej to skôr neprebleslo hlavou. Bolo by neuveriteľné, aby najväčší čarodejník všetkých čias, strážca rokfortských pokladov a tajomstiev nemal časovrat. Heslo do jeho kancelárie vedela, len nedávno mal Harry jednu zo svojich lekcí a na konci listu od Dumbledore stálo „ponúknem Ťa melansovým koláčikom?“. Navyše Dumbledore teraz často chodieva na svoje záhadné výlety. Bola by veľká smola, keby sa práve dnes zdržiaval vo svojej kancelárii...

„Melansový koláčik...“ netrpezlivo vyhŕkla pred kamennou obludou a ona poslušne, hoci neskutočne pomaly, odhalila schody vedúce do veže.

Hermiona potichučky odtisla mohutné dubové dvere ukrývajúce Dumbledorovu pracovňu. V kozube za veľkým pohodlným kreslom pukotal slabučký ohníček, ktorý stačil na mihotavé osvetlenie riaditeľne. Dumbledore tam nebol, no zdalo sa, že skriniek lemujúcich steny kancelárie je akosi veľa. Netušila, kde má začať hľadať, veď napokon nebolo ani isté, či sa tu nejaký časovrat nachádza.

Zamierila ku skrinke najbližšie pri riaditeľovom stole, otvorila ju a čelom jej preletela chmára. Príliš veľa prístorjov rôznej veľkosti potichu tikalo a svetielkovalo na dne skrinky. Opäť vytiahla prútik, aby si posvietila, keď jej napadla úžasná myšlienka.

„Som predsa čarodejnica,“ pripomenula si a prešla k širokému dubovému stolu, odkiaľ bol výhľad na celú kanceláriu. „Accio časovrat!“

Na jej veľký úžas na neotvorila žiadna zo skriniek, ktoré mala pod dohľadom, ale so slabým zaškrípaním sa odchýlila zásuvka Dumbledorovho stola za jej chrbtom.

Natiahla ruky a do spojených dlaní jej padli tri časovraty rôznych veľkostí. Všetky sa podobali na ten, ktorý používala v treťom ročníku, aby stíhala všetky vyučovacie hodiny.

Vybrala si stredne veľký časovrat a prevliekla si tenkú retiazku okolo krku. Zvyšné dva položila na stôl.

Skontrolovala, či má prútik, cúvla pár krokov do priestoru a pridržala si časovrat pred očami, aby zistila, v čom sa líši od toho, ktorý používala. Chvíľu sa zdalo, že je len väčší, ale potom si všimla na zlatej obruči drobunký nápis „dies“.

„Deň...“ preložila si latinské slovo. Skontrolovala hodiny na Dumbledorovom stole. Bolo trištvrte na štyri.

Trasúcimi sa prstami jemne otočila koliečko. Jedno otočenie...

Ocitla sa v spleti farieb. Jej telo bolo rýchlo unášané v čase. Trvalo to dlhšie, než bola zvyknutá. Srdce jej zovrelo úskosťou. Nezasekla sa v čase? Pokazilo sa niečo?

Vtom sa všetko zastavilo a ju obklopila tma, väčšia ako v Dumbledorovej pracovni.

Je minulá noc trištvrte na štyri. Hermiona stála na chodbe dievčenského internátu. Napravo boli dvere jej izby a ona si bola istá, že všetky dievčatá spia. Aj Hermiona.

Striasla sa. Nikto ju nesmie vidieť. Celý deň.

Potichu sa zakrádala chodbou. Netúžila nikoho zobudiť. Len čo sa priblížila ku klubovni, zistila však, že niekto tam stále sedí.

Pri svetle ohňa sedeli v kresle dve postavy, prepletené ako chobotnica, ktorá sa zamotá do svojich chápadiel. Nedalo sa presne určiť ktorá ruka patrí blonďavému dievčaťu a ktorá ryšavému chalanovi.

Zdalo sa, že sú sebou navzájom príliš zaujatí, aby si všimli nejakého tichého okoloidúceho. Nemohla však riskovať. Možno keby to bol niekto neznámy, šibnutí siedmaci, ktorí by ju úplne odignorovali, aj keby sa im snažila niečo povedať, riskla by to. Ale ak by ju Ron alebo Lavender zbadali vykrádať sa z internátu, určite by to neprešlo bez povšimnutia.

V tej chvíli veľmi zatúžila mať Harryho neviditeľný plášť. Čo všetko by sa tým vyriešilo! Ako veľmi by jej pomohol! Vedela, že stačí vytiahnuť prútik a, podobne ako pri časovrate, privolať si pomoc z Harryho izby. Ale bolo by príliš riskantné ťahať plášť cez celý internát, navyše keď nevie, či niekto v ich izbe nebdie ani kde je plášť uložený. Čo ak na ňom Harry spáva?

Sadla si teda na schody a netrpezlivo odrátavala minúty. Hodiny na veži už dávno odbili pol piatej, keď sa Ron začal odliepať od svojej polovičky.

„Em, Lavender... som už naozaj unavený,“ začal potichu, no v Hermione všetko zrevalo šťastím.

„Unavený?“ kyslo sa spýtala Lavender. „Sme tu sotva pol hodiny, Won-Won.“

Ron sa pomrvil, stiahol si jej ruku z krku a pokúsil sa vstať.

„Zajtra je ťažký deň... vlastne už dnes,“ zasmial sa. „Naozaj by som sa rád vyspal.“

Lavender ho umlčala bozkami. Nemienila sa ho vzdať ani na chvíľku. Zrejme by bola najradšej, keby ich našli ráno spolužiaci pozaplietaných ako vianočku spať v kresle.

Hermiona zúrila, keď o pol hodiny Ron hlasno zachrápal a Lavender mu s chichotom chytila nos, aby sa prebral.

„Zaspal som?“ zažmurkal Ron do tmy a odpoveďou mu bol ďalší smiech. „Nemá význam, aby som tu bol, Lavender – teda, nič zo mňa dnes nebude. Idem si ľahnúť. Vidíme sa zajtra!“

Akýmsi zázračným spôsobom sa vymanil z klepcodrapového zovretia a zmizol vo dverách do chlapčenského inernátu.

Lavender tiež zamierila do svojej izby. A tam viedla len jedna cesta.

Hermiona si to uvedomila v poslednej chvíli a po špičkách sa rozbehla hore schodmi. Ale kam sa skryť? Chodba internátu bola úzka a prázdna, nebolo tu nič, kam by sa mohla zašiť, len veľa dverí. Potichučky vkĺzla do jednej z izieb, modliac sa, aby jej obyvateľky tvrdo spali. Počula ako Lavender prechádza chodbou. Neobťažovala sa stíšiť dupot svojich nôh a tak Hermiona presne vedela, kedy môže bezpečne opustiť internát.

Rýchlo sa hnala chodbami, no vedela, že musí byť opatrná, veď keby ju niekto videl mohlo by sa to skončiť horšie než zle. 

Z bočnej choby k nej doľahli veselé hlasy. Je táto noc snáď úplným opakom tej budúcej? Nedá sa prejsť ani sto metrov bez zbytočného zdržiavania!

Pobehla k zrkadlu kúsok pred ňou, odsunula ho a ledva – ledva sa vtisla medzi kopu kamenia zasypaného tunelu. Čoskoro sa hlasy priblížili. Dalo sa jasne rozoznať, kedy hovorí niektorý z chlapcov a kedy sa s chichotom ujmú slova dievčatá.

„Poďme už,“ žiadalo jedno z dievčat. „Filchovi sa nedá vyhýbať celú noc.“

„Za chvíľu sa zobudia aj profesori, aby prezreli hrad,“ súhlasil niektorý chalan. „Nezahráme sa aj s nimi na schovávačku?“

Dievčatá sa rozosmiali. Naozaj veľmi vtipné...

„Nie, poďme do klubovní, o pár minút sa stretneme pri raňajkách,“ medovým hlasom zapriadlo dievča a k Hermione doľahli zvuky mľaskavého bozku.

Ich hlasy sa opäť vzdiali.

Hermiona postupovala ešte opatrnejšie, kým pribehla k Severusovej pracovni. Porozhliadla sa okolo a hoci tam nikto nebol, v snahe vyzerať čo nejnenápadnejšie zaklopala na dvere. Nevydržala však dlho postávať na chodbe a čakať, či sa Severus objaví vo dverách. Rovnako ako budúcu noc vbehla dnu, nevšímajúc si prázdny kabinet otvorila dvere do jeho spálne.

Bola opäť prázdna.

Telom jej prebehla triaška, keď si pomyslela, že to nestihla. Vzápätí sa však uistila, že má ešte celý deň. Celý jeden deň, aby Severusa upozornila, aby mu zakázala ísť k Temnému pánovi. Musí sa dozvedieť, že má ignorovať jeho volanie.

Sadla si na posteľ a so slzami v očiach objala vankúš. Bol ešte príjemne hrejivý, no nechcela myslieť na to, ako tesne sa museli minúť. Veď len teraz odišiel!

Rozhodla sa ho počkať v izbe. Určite sa tu objaví ešte pred začiatkom vyučovania. Na moment silnejšie objala vankúš, vstala a začala netrpezlivo premeriavať izbu. Cítila sa ako vták v klietke, ktorú tak milovala, no bez neho vnímala len mreže.

V šialenej túžbe nezblázniť sa z toho mučivého čakania začala vnímať detajly izby. Police s knihami, týčiace sa až k stropu, stoly zapratené najrôznejšími magickými predmetmi, presklené skrinky s elixírmi bezpečne zavretmými vo fľaštičkách rôznych veľkostí.

Prelistovala zopár kníh, ktoré ju na pohľad zaujali, no ich obsah nedokázala vnímať. Prezrela si niektoré z predmetov na stole, no zo strachu, že ich pokazí ich radšej nechala pokojne ležať tam, kde boli. Chvíľu postávala pred skrinkou s elixírmi, čítajúc štítky s názvami a upozorneniami, keď ju zaujala veľká bankovitá fťaška zatisnutá úplne naboku. Bola takmer po okraj zaplnená jemnou striebristou tekutinou a štítok úplne chýbal.

Otvorila skrinku a natihala sa po zvláštnu nádobu, no bokom ruky zachytila inú, o niečo menšiu fľšaku a potiahnutím ju prevrátila. Vzduch zaplnila krásna, omamná vôňa orgovánu a iných exotických kvetín.

Hermiona sa zhlboka nadýchla a nohy sa jej podlomili. Skôr, než dopadla na zem, zaspala.

Videla nad známe čierne nebesá... Nejaký hlas potichu, no veľmi rozhodne vyslovil jej priezvisko... Skúsila pohnúť rukou... Nebola si istá či sa jej to podarilo...

„Slečna Grangerová, vnímate ma?“ zopakoval Severus a Hermiona namáhavo pootvorila viečka. „Odpovedzte, slečna, viete kde ste?“

„Áno,“ pritakala a opäť zavrela oči.

Na celom svete bola pre ňu dôležitá len jedna, jediná vec – chcela spať. Prečo ju Severus nenechá, aby sa vyspala. Nevidí, aká je unavená? Mozog mala ťažký ako nasiaknutú špongiu a posledné po čom túžila bolo dostať sa von z postele. Zdalo sa jej akoby nespala sto rokov a teraz to chcela dohnať.

„Tak sa už preberte,“ zavelil Severus.

Do nosa jej udrel odporný nechutný zápach, akoby niekde niečo hnilo. Prerážalo jej to až do mozgu a nútilo prebrať sa.

Zadúšajúc sa kašľom sa posadila. Severus kľačal pri posteli. Zazátkoval fľaštišku, ktorú držal blízko vankúša a mávnutím prútika ju vrátil do skrinky medzi ostatné.

„Čo sa stalo, prečo ste tu?“ spýtal sa.

V jeho očiach postrehla náznak niečoho, čo k nemu nesedelo. Strach? Znepokojenie? Alebo nejaký ľudský cit?

Trvalo jej pár minút, kým si spomenula „čo sa stalo“. Po tom krásnom zabudnutí v podobe spánku na ňu doľahli všetky problémy s nezvyčajnou silou. Toto je posledný deň, kedy je Severus nažive. Musí ho zachrániť. Zajtra tu už nebude, aby ju pobozkal do vlasov, aby pobavene skrivil pery pri jej pubertálnych problémoch...

Bez slova sa mu hodila okolo krku. Zvierala ho akoby túžila splynúť s jeho telom, aby sa od neho už nikdy neodlúčila...

„Tak čo sa deje?“ spýtal sa, chytil ju do náruče sa sadol si na posteľ, takže zostala sedieť v na jeho nohách.

„Severus, prišla som... Prišla som ťa varovať. Nesmieš ísť dnes za Temným pánom! Nesmieš sa s ním viac stretnúť!“ vysypala so seba. Zaboril si dlhé prsty do jej vlasov a odsunul sa, aby jej mohol hľadieť do očí.

„Ako to myslíte?“

„On ťa zabije, Severus! Zistil, že pracuješ pre Dumbledora. Zabije ťa! Nedovoľ aby ťa zabil, prosím, neopúšťaj ma...“

Zahľadel sa jej hlboko do očí, akoby chcel prečítať všetky jej myšlienky. „Povedzte mi všetko, všetko čo sa stalo.“

Hermiona zadržala slzy, pohladila ho po drsnom líci a začala rozprávať...

Keď skončila, Severus ju bez pohnutia držal v náručí. Pohľad upieral niekam ponad jej plece a úplne ignoroval jej ruky blúdiace po jeho pleciach.

Hermiona úzkostlivo čakala na jeho slová.

„O trištvrte na štyri musíte byť v Dumledorovej pracovni,“ povedal napokon. „O ktorej prídete dnes za mnou?“

„Bolo jedenásť, keď som sa vytratila z klubovne...“ rozpamätávala sa Hermiona.

„O pol desiatej som šiel sem. Každú chvíľu prídete. Musíte odísť, ihneď!“ vstal, no ona sa odmietla pohnúť z miesta.

„Nesľúbil si mi, že tam nepôjdeš. Musíš ma o tom uistiť. Ja neodíjdem len tak!“ zaprisahávala sa Hermiona v rozrušení.

„Pochopte, slečna Grangerová,“ odvetil chladne. „Ja nie som zbabelec. Očakávate, že sa teraz skryjem a budem prosiť Merlina, aby mi pomohol pri úteku?“

Hermiona pokrútila hlavou. „Ale ty nesmieš zomrieť... Nemôžeš ma tu nechať samotnú kvôli hlúpej hrdosti!“

Severus jej venoval dlhý bezvýrazný pohľad. Potom sa zvrtol ku dverám. „Mali by ste ísť, ak sa tu nechcete stretnúť so svojím ja.“

„Prečo nie? Možno sama zabijem moje budúce ja. Môj život aj tak nebude mať zmysel, ak ty umrieš.“

„Profesor Snape?“ začula svoj vlastný hlas z pracovne. Krv jej zamrzla v žilách. Severus ukázal na posteľ – naväčší kus nábytku v izbe.

„Vydržte, slečna Grangerová,“ zakričal, kým sa súkala pod trvdé dosky. Rozostrel prikrývky, aby ju nebolo vidno. Dvere sa otvorili a Hermiona zbadala svoje vlastné nohy ako pristupujú k Severusovým ťažkým čiernym topánkam.

„Dobrý večer, Severus,“ pozdravila.

Pamätala si, ako sa začervenala, keď na mňa uprel svoje dychtivé čierne oči.

Ich nohy sa preplietli pri jej hlave. Posteľ zavŕzgala a ich tichý rozhovor prebiehal rovnako ako si pamätala. Milovala tie tajné nočné stretnutia. Milovala jeho nežné dotyky, ktoré vypovedali tak veľa a predsa od nej nikdy nič nežiadal...

„Mali by ste už ísť, slečna,“ zašepkal a pobozkal ju na líce. „Je veľa hodín, musíte sa vyspať. Zajtra...“ prstom opísal takmer celú jej chrbticu. „Zajtra bude ťažká písomka z elixírov.“

„Chcela by som spať v tvojom náručí,“ odvetila Hermiona, no poslúchla, naposledy ho pobozkala a pomaly odišla.

Keď doznel zvuk jej krokov, Severus zdvihol prikrývku a Hermiona vyliezla.

„Choďte priamo do Dumbledorovej pracovne a skryte sa tam, kde sa nebudete vidieť. Sama viete, kde by to malo byť,“ povedal. „Teraz sú dve.“

„Ja ťa nenechám...“

„Povedal som bež!“ zavelil. Odvrátil sa od nej a vytiahol svoj cestovný plášť. „Temný pán ma už volá.“

Hermiona sa rozplakala. „Ľúbim ťa. Nezabudni na to.“

Vycúvala k dverám a potom sa rozbehla preč. Vo vstupnej hale však nezamierila ku schodom, ale zvrtla sa k východu a vykĺzla von. Vedela, že z areálu sa nemožno odmiestniť a preto zamierila k hlavnej bráne. Severus ju nemohol vidieť, zastavil by ju. Nikto ju nemohol vidieť. Rozbehla sa oproti čiernej noci, aby sa mohla odmiestniť hneď ako prekročí hranicu Rokfortu.

Harry vravel, kde sa to stalo. Neďaleko cintorínu, kde zabili Cedrica... Keď sa premiestni na cintorín, snáď ju nikto neuvidí a stihne dobehnúť do domu, kde sa to má stať. Musí to stihnúť. Po chrbte jej pretancovali zimomriavky, pri predstave, že by nestihla. Hneď nato sa s puknutím odmiestnila.

Cintorín v dedinke Little Hangleton bol úplne opustený. Nízke náhrobné kamene vytŕčali z chladnej zeme ako falošné kríky. Na konci cintorínu sa pomaly, kĺzavo dvíhal kopec. Jeho hladký chrbtát pretínal chodník zaliaty matným mäkkým mliečnym svetlom, aké možno videť pred východom slnka.

Vzduch preťalo slabé puknutie a na cestičke sa zjavila postava vysokého muža v čiernom plášti. Severus prešiel len pár krokov a zmizol za plotom obrasteným divým brečtanom.

Hermiona sa rozbehla za ním pomedzi náhrobné kamene. Nepočítala s tým, že sa Severus primiestni tak ďaleko, nepočítala s tým, že dom bude stáť na kopci, že Severus jej zmizne z dohľadu len pár minút po tom, ako ho uvidí. Možno naposledy.

Nevnímajúc studený vzduch, ktorý ju pichal v hrudi vybehla až k domu.Brečtanom obrastený plot ju perfektne kryl. Odhrnula pár listov a pozorne si premerala okolie domu. Zdalo sa, že okrem Smrťožrúta pri dverách dom nikto nestráži.

„Nehýb sa!“ vyslala k nemu zaklínadlo a keď Smrťožrút zmeravel, prekĺzla popri ňom dnu.

Prvé poschodie neosvetľovalo nijaké svetlo a keďže Hermiona bola ešte stále nažive, zrejme ho ani nik nestrážil. Započúvala sa. Z druhého poschodia prichádzali tiché hlasy.

Hermiona potichu vyšla hore schodmi a zakrádala sa popri stene. Prútik pevne zvierala v ruke. Srdce jej bilo tak hlasno, až sa bála, že ju prezradí. Zdalo sa jej nemožné, že to Severus nepočuje...

„... Čo mi na to povieš, Severus?“ nahnevane zasyčal Voldemortov hlas cez pootvorené dvere.

Hermiona sa pritisla k stene ešte pevnejšie, akoby s ňou chcela splynúť.

„Vždy som vám bol verný, môj pane,“ odvetil Severus pokojným hlasom.

Voldemort sa zasmial. „Skutočne, Severus? A prečo mám potom informácie, že si stále verný Dumbledorovi? Prečo mi stále niekto tvrdí, že Dumbledore ti neverí z hlúposti? Zdá sa mi, že jediný z koho robíš hlupáka som tu ja...“

Hermiona sa odtiahla od steny a vykročila k pásu svetla, prechádzajúceho cez škárku dvier. Mocná ruka ju však stiahla späť do tmy. Niekto jej prikryl ústa dlaňou a pri uchu započula slabulinké „pššt“. Cez hlavu jej prehodil plášť z jemnej mäkkej tkaniny. Neviditeľný plášť.

Rozoznala Harryho okuliare, jeho havranie vlasy takmer spývali s okolitou tmou.

„To je lož, pane, snažia sa vás oklamať. Vždy som vám verne slúžil...“ povedal Snape.

„Nevrím ti, Severus,“ odvetil Voldemort.

Harry vedel, čo sa teraz stane. Vrazil do dverí a práve keď Voldemort vyslovil smrtiace zaklínadlo, zrazil Snapa na zem. Prekotúľal sa za operadlo kresla práve včas, aby neschytal ďalšiu kliatbu a s hnevom pozrel na prekvapeného Snapa.

„Harry,“ sladkým hlasom zasyčal Voldemort. „Som rád, že si ma prišiel pozrieť, ale nenaučili ťa klopať?“

„Klopať? To nezvyknem robiť pri vstupe do prázdnej miestnosti,“ odvetil Harry.

Voldemort zavrčal. „Prišiel si zachrániť Severusa? Odkedy k nemu prechovávaš tak láskyplné city, Harry? Prečo si mi nepovedal, že si nahradil Harrymu strateného krstného otca, Severus?“

Harry, stále sa skrývajúc za kreslom sa začervenal. Nemohol sa ubrániť obdivu, keď videl, že Snape vstal a postavil sa oproti Voldemortovi, akoby ho vyzýval, nech pokračujú kde skončili.

„Pretože som to neurobil,“ odvetil Snape a zabodol do Harryho svoje čierne oči.

„A preto,“ doplnil Harry, vstal a postavil sa vedľa Snapa. „Lebo nemá dôvod informovať vás o svojich osobných záležitostiach. Mali ste pravdu, on nie je Smrťožrút.“

Voldemortovi myklo svalmi na čeľustich. „Aké dojemné... A čo ťa o tom presvedčilo, chlapec, ktorý neprežije túto noc?“ spýtal sa, no skôr než Harry stihol odpovedať, pokrútil hlavou. „Snáď to nebola láska?“

Harry vytrčil bradu a pozrel Voldemortovi do červených hadích očí. „Ale áno. Bola to láska. Už ste si mohli zvyknúť, že to vždy bude láska, ktorá nás privedie k správnym rozhodnutiam.“

Voldemort šibol očami po Snapovi a tak rýchlo vyslovil zabíjacie zaklínadlo, že Harry by to ani nepostrehol. Lúč zeleného svetla preletel okolo jeho pleca, keď ho Snape stiahol za seba. Niečo buchlo a vzduch zaplnili kúdole prachu, tisnúce sa do tela všetkými otvormi... Harry mal pocit, že ho niekto ťahá vpred a vzápätí sa na neho vzduch prilačil, akoby sa ho snažili pretisnúť príliš úzkou hadicou. Vedel, že sa premiestňujú.

Zhlboka sa nadýchol a začal kašľať.

„Pozviechajte sa, Potter,“ Snape ho drsne zdrapil za tričko a doslova ho vliekol za sebou. „Musíme sa dostať do areálu. Hermiona, koľko máte času?“

Harryho nazlostilo to dôverné oslovenie, vytrhol sa Snapovi z rúk a rýchlo kráčal k hradu prekonávajúc posledné záchvaty kašľa.

„Ja asi osem minút...“ odvetila Hermiona znepokojene.

„Tak ja potom deväť,“ doložil Harry.

„Bežte,“ zavelil Snape a nechal ich, nech sa popasujú s časom sami.

Hermiona na nich prehodila neviditeľný plášť, ktorý stále držala v ruke. Harry sa zamračil, no len schmatol Hermionu za ruku a rozbehli sa spolu hradom.

Hermiona cítila, ako jej časovrat poskakuje pod tričkom, keď uháňali hore schodmi. Každá sekunda sa jej zdala o polovičku kratšia a každý krok dlhší... cítila sa ako v zlom sne, keď nás prenasleduje vrah so sekerou a my akosi nevieme bežať.

„Pridaj, Hermiona...“ zadychčane povedal Harry, strhol z nich plášť a predbehol ju na poslednom úseku chodby vedúcej k Dumbledorovej pracovni.

„Melansový koláčik!“ povedal Harry pred kamennou obludou.

„Veľmi dobre, ale veď teba som teraz vpustila...“ zachrčala obluda podozrievavo.

„Tak to urob opäť a rýchlo!“ zavrčal Harry a obluda odskočila.

Hermiona vbehla na schody prvá, pretože sa prvá odmiestnila, musela prvá doraziť späť. Na okamih trvajúci presne tak dlho, aby si stihla s Harrym vymeniť upokojujúci pohľad zastala s rukou na kľučke. Potom vošla dnu. Harry videl sám seba ako mizne v čase a vzápätí Hermiona natešene vykríkla a hodila sa mu okolo krku.

„Dokázali sme to, Harry! My sme to zvládli!“ pišťala od radosti. Ešte raz ho pevne stisla. S úsmevom sa pobrala ku stolu, sňala si z krku časovrat a všetky ich uložila späť do zásuvky.

„Harry, časovrat. Dumbledore o tom nemusí vedieť,“ natiahla k nemu ruku a s úsmevom mu chcela časovrat prevliesť cez hlavu.

„Nechaj, možno ho radšej nevrátim...“ zavrčal a odtiahol sa.

„Harry!“ Hermiona šokovane zmraštila obočie. „Čo sa deje?“

„Najradšej by som sa vrátil o šesť rokov. Do dňa, keď som prvý raz prišiel na Rokfort. Pamätáš, akí sme boli bezstarostní? Voldemort jestvoval len v spomienkach iných ľudí, pre nás bol bezvýznamný. Dumbledore bol ten, kto všetko vie a keď bol s nami... verili sme, že sa nám nič nestane. A Snape bol nenávidený profesor elixírov. Neznášali sme ho – všetci.“

„Harry, ja ti to všetko vysvetlím, naozaj... Len odtiaľto vypadnime, netúžim teraz všetko vysvetľovať Dumbledorovi. Prosím.“

Harry si stiahol časovrat z krku a hodil ho do zásuvky, kde teňučko zacinkal.

„Budeš mu to musieť povedať. Dumbledore sa dozvie všetko,“ povedal Harry cestou späť do klubovne. „Snape si to uvedomuje, určite už chystá nejakú svoju verziu príbehu, v ktorej nebude spomenuté, čo ti urobil.“

Hermiona zavrčala ako mačka. „Severus mi nič neurobil.“

Harry neodpovedal, na konci chodby sa zjavila profesorka McGonagallová a rýchlou chôdzou smerovala k nim. Prikrčili sa pod plášťom za brnením, no keď prešla okolo, k rozhovoru sa už nevrátili a celou cestou do klubovne nahnevane mlčali.

„Dobrú noc,“ zavrčala Hermiona, vytratila sa spod plášťa a zamierila k dievčenským spálňam. „Len nechápem prečo si mi pomáhal, keď by si ho najradšej videl mŕtveho!“

Keď Hermiona zišla ráno do klubovne nečakala, že ju tam bude niekto čakať. A ani ju nik nečakal. Do Veľkej siene prišla sama ako prst s tmavými kruhmi pod očami, ktoré svedčili o prebdenej noci.

Harry už sedel za stolom spolu s Ronom, no ani s jedným z nich sa Hermiona nerozprávala a tak si sadla veďľa Ginny a Deana.

Ron napäto sledoval vchodové dvere, akoby tadiaľ každú chvíľu mal prísť Voldemort  a vyzvať ho na súboj.  

„Ešte nejde,“ upokojil ho Harry.

„Jasné,“ uškrnul sa Ron. „Ale prišla Hermiona. Myslel som, že teraz si na jej strane.“

„Nie som na nikoho strane,“ nezvyčajne podráždene odvrkol Harry a doslova zúrivo napadol svoju ryžovú kašu, keď do Veľkej siene vplával Snape v typickom čiernom habite rozviatom za sebou.

„Prečo mám taký pocit...“ po chvíli sa spýtal Ron s pobaveným úškrnom. „Že mi tu niečo uniká?“

„Netuším,“ odsekol Harry, nechal nedojedenú kašu na stole a vstal. „Ide ti frajerka, tak sa uvidíme neskôr.“

Ron si vzdychol, nie práve nadšene a vyprevadil Harryho pohľadom až k dverám, kde sa k nemu pridala Hermiona.

„Harry, počkaj,“ dobehla ho, no ani naňho nepozrela. „Hovorila som, že ti všetko vysvetlím, tak to chcem urobiť.“

Harry kyslo zmrštil tvár. Nevedel si pomôcť, ale hoci si úprimne želal, aby bola Hermiona šťastná, bolo veľmi ťažké usmievať sa, pri predstave, že bude šťastná s niekým iným. Nehovoriac o tom, že ten niekto iný bude Snape.

„Akosi sa mi to nechce počúvať,“ zavrčal.

„Severus mi...“ začala zostra, no zháčila sa a stíšila hlas, aby ju nikto nepočul. „Profesor Snape sa nikdy nesprával nevhode. Pravdupovediac ma to trochu zaráža, keď sa na to pozriem z inej strany, ale nikdy, Harry, naozaj nikdy nechcel nič... viac.“

„Aha,“ zahundral Harry, otvoril dvere nevyužívanej triedy a vošili dnu.

„Čo presne by si chcel vedieť?“ spýtala sa Hermiona, sadla si na lavicu a sledovala Harryho rozhodným pohľadom.

„Odkedy?“

Na chvíľku sa zamyslela. „Začalo to minulý rok.“

„Jasné, mne dával hodiny oklumencie a tebe... Ani sa nečudujem, že si vyťahoval z hlavy myšlienky a spomienky. Určite tužil, že by som ho zabil, keby som videl v tej jeho odpornej hlave...“

„Prestaň!“ zahriakla ho. Zhlboka sa nadýchla. „Čo chceš ešte vedieť?“

Harry prešiel k oknu. „Povedz mi, o čom to vlastne je – medzi vami?“

„Niekedy prichádzam k nemu do kabinetu a zvyčajne sa rozprávame o bežných veciach,“ Hermiona sa zasmiala. „Je to bláznivé, ale on ma úplne chápe. Akoby mi videl do hlavy a odpovedal presne to, čo chcem počuť. Harry, ja ho ľúbim a nemohla som dovoliť, aby umrel, vieš si predstaviť, čo by to so mnou urobilo?“

Dlho neodpovedal, len pozeral z okna a občas si prehrabol rukou vlasy, akoby chcel odviať zlé myšlienky.

„Viem,“ povedal napokon. „Preto som ti šiel na pomoc.“

„Oh, Harry, si skutočne ten najlepší priateľ akého som si mohla priať,“ zašepkala dojato.

„Keby som bol skutočne taký dobrý, nedovolím aby sa s tebou Snape zahrával. Nikdy ťa v tomto nebudem podporovať a nebudem ani klamať Dumbledorovi, keď sa vráti a Snape mu bude musiaeť povedať, čo sa stalo.“

„Ani by som to od teba nežiadala...“

„Už nebudem môcť byť tvojím priateľom, toto je na mňa príliš. No keby si ma niekedy potrebovala – hocikedy –“ otočil sa k nej.

Hermiona potichu plakala.

„Dni, ktoré nestrávim s tebou si odrátam zo života. Nebudú mať význam,“ povedal a pobral sa k dverám. „Snapa si zachránila. Snáď som nezomrel namiesto neho.“