Fotografia SF
By: Nickelback
Z originálu Photograph
„To je on!“
„Určite je to pravda!“
„Len sa na neho pozrite, ako vypadá!“
„Ako je možné, že sme o tom nevedeli?“
„Ako ho mohli nechať učiť?“
„Pozor! Ide... !“
Remus cítil, že sa červená a nevedel, či je to zapríčinené útržkami rozhovorov, ktoré k nemu doliehali, alebo tou všeobecnou pozornosťou, keď prechádzal chodbou. Túžil byť čo najskôr v cieli svojej cesty. Konečne sa vypotácal k portrétu Tučnej pani.
„Heslo!“
„Dikobraz,“zašepkal a vstúpil do známej klubovne, v ktorej len tak zašumelo a mnohí študenti na neho vystrašene pozreli.
Remus po nich rýchlo prebehol pohľadom a keď zistil, že Harry tam nie je, bez slova sa pobral do chlapčenských spální.
Prešiel kúsok chodby a zaváhal pri piatych dverách. Hrdlo mu zovrel naviditeľná ruka. Bola to kedysi jeho spálňa. Tu sa bláznili s Jamesom, Siriusom a Petrom... Bolo to skutočne tak dávno? Nie!
Rýchlo vykročil chodbou ďalej až natrafil na menovku Harry Potter. Stisol kľučku a nazrel dnu.
„Harry?!“zakričal, no nik neodpovedal. „Harry, si tu?“
Prešiel do stredu izby a obzrel sa okolo. Vytiahol Záškodnícku mapu a nazrel do nej. Ešte pred chvíľou videl Harryho v tejto izbe, teraz sa už tri bodky: Harry, Ron a Hermiona, prechádzali popri jazere. Smola. Chcel vytiahnuť aj neviditeľný plášť, a nechať ho Harrymu na posteli, potom sa však zháčil a zasunul si späť do vrecka Záškodnícku mapu. Chcel sa s Harrym aj porozprávať, nie mu to len odovzdať.
Teraz však jeho pozornosť pritiahla hrubá kožou potiahnutá kniha na jednej z postelí. Pristúpil a otvoril ju. Ruka stláčajúca mu hrdlo sa ho pokúsila zaškrtiť a Remus zalapal po dychu. Bol to fotoalbum od Hagrida, pred dvoma rokmi mu posielal fotky Lily a Jamesa, ktoré mu ostali.
Oči mu zaliali slzy a po tvári sa rozlial podvedomý úsmev. Pohľadom prechádzal po fotke, kde si James nasadil na hlavu klobúk meniaci farbu aj tvar a po každom puknutí sa na Jamesovej hlave zjavil iný živočích, či jeho nepodarená napodobenina. Ešte teraz počul ako sa Lily smeje.
Pozri sa na túto fotku
vždy, keď sa na ňu pozriem ja
rozosmeje ma
Ako nám mohli tak
sčervenieť oči!
A čo do pekla to má James (v origináli Joe)y na hlave?
Na druhej fotke Lily a James sedeli na jeho posteli v izbe číslo päť a vzájomne sa šteklili. Remus sa už neskrývane zasmial.
A na tomto mieste som vyrastal
Myslím, že dnešný majiteľ to dal doporiadku
Nikdy by som si nebol myslel,
že raz budem žiť inde
A tu presne som chodil do školy
ale po väčšinu času som mal iné veci v hlave
záznamy na polícii vravia, že som
mal dva prúsery
ale v skutočnosti to bolo aspoň pol tucta
Rozmýšľam, či už dnes nie je
príliš neskoro
na to, aby som sa vrátil a dokončil školu
Ale život je teraz lepší ako bol kedysi
Ak by som bol na ich mieste,
ani by som niekoho ako ja nevpustil dnu
Každá spomienka na to,
ako vykúkam z dvier na zadný dvor
Mal som album s fotkami roztvorený na
podlahe svojej spálne
ťažko sa mi to vyslovuje ale už je na to čas:
zbohom, zbohom!
Listoval v albume hore- dole a na každej fotke okrem známych tvárí našiel niečo viac. Zabudnutú spomienku. Našiel svoju minulosť. Najkrajšie dni svojho života. Dni keď bol šťastný, pretože boli šťastní jeho priatelia. Priatelia, ktorí teraz...
Zavrel fotoalbum a srdce mu búšilo ako zmyslov zbavené.
Keby vtedy tušil, že o pár rokov bude učiť Jamesovho syna, že vždy keď sa na neho pozrie, spomenie si... Keby tušil, že mu ostane len spomienka...
O pár rokov... Vlastne už prešiel dhší čas než spolu prežili a predsa je to ako pred pár dňami. Ako môže byť šťastný, keď tu nie sú jeho priatelia?
Každá spomienka na to ako vychádzam z predných dvier
našiel som fotku priateľa, ktorú som hľadal
ťažko sa mi to hovorí ale už je na to čas:
zbohom, zbohom
Zvykli sme počúvať rádio
a pospevovať si s každou pesničkou
ktorú sme poznali
Vraveli sme si že raz zistíme ako to chutí
spievať viac ako len za volantom
Kim bolo prvé dievča, ktoré som pobozkal
bol som taký nervózny, že som sa skoro netrafil
Dnes už je to mama niekoľkých detí
a len pán boh vie
kedy naposledy som ju videl
Prázdne miesto v jeho vnútri sa zrazu zväčšovalo a on mal pocit, že ho pohltí. Nevedel, čo bude ďalej, či bude vedieť byť šťastný bez nich. Asi nie. Ale jedno mu bolo jasné, že to miesto, ktoré bolo ich, nič nenahradí.
Nik.
Nikdy.
Každá spomienka...
Chýba mi to mesto
chýbajú mie tie tváre
Nejde to vymazať
nejde to nahradiť
tak veľmi mi dnes chýbajú
nemôžem tomu uveriť
Tak ťažko to vysloviť
priťažké opustiť to
ak by som tie dni mohol zažiť ešte raz
viem že jediné, čo by sa nikdy nezmenilo
by bolo...
Každá spomienka...
V hlave sa mi vynárajú kilometre textu, ale keď si to prečítam, myslím, že tá pieseň hovorí sama za seba. Dnes som ju počula po miliónty raz a po prvý raz som pri nej plakala. Pretože som si predstavila Remusa...
Komentáře
Přehled komentářů
... z tejto poviedky prvý raz nariekam, aj keď som ju aspoň 5 krát ćítala... chudák remus
Vážne sa pridávam k uplakaným...
(Diana Blacková, 22. 4. 2012 15:43)Ach, čo sa to so mnou deje?! Rozplače ma poviedka... Ale skvelá poviedka.. Aha! Pozri čo má James na hlave... och.. úsmev pomedzi slzu.. :)
Smrk
(Mišina, 6. 9. 2011 20:13)Aj som si poplakala... Keď som si pri tom predstavila Remusa ináč by sa ani nedalo
Angi :)
(Lilly, 17. 1. 2011 9:39)ďakujeeem, asi bz som sa tu tomu mohla viac venovať :) ďakujem, naoyaj som rada, že si si dala tú námahu napísala mi :) pieseň si si už našla, takž fajn :) cmuk
sprostost
(angi114, 15. 1. 2011 19:32)peknu sprostost som napisala teraz som zbadala nazov piesne ....to ostatne nie je sprostost
skvele
(angi114, 15. 1. 2011 19:29)ako sa vola ta pesnicka ......chcem si ju vypocut...mimochodom toto je NAJ stranka aku som kedy videla...uzasna
plačem
(aurora, 8. 3. 2013 13:59)