Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

Túto jednorázovku som už dávnejšie písala pre jednu slečnu k narodeninám :)  

Chodby hradu boli pohltené tmou. Študenti, nevynímajúc Jamesa Pottera, študenta siedmeho ročníka a hrdého nositeľa prefektského odznaku, mali byť už dávno vo svojich posteliach a tvrdo spať. James Potter však veľmi rád vytŕčal z davu, aj keď možno len končekmi svojich strapatých havraních vlasov, pocit výnimočnosti bol jeho základnou životnou potrebou.

Aj teraz sa, porušujúc hneď tri nariadenia školského poriadku - nebol v posteli, nemal svoj odznak a bol na zakázanom poschodí - vyžíval vo svojom živle. Zablúdil totiž - ak to je správne pomenovanie pre dlhodobo plánovaný nočný výlet - do južnej veže, ktorá bola vždy uzavretá pre vlastnú bezpečnosť študentov.

Mal síce neviditeľný plášť, ale nebol úplne chránený, pretože svetlo zo zasvieteného prútika dopadalo len niekoľko metrov pred jeho nohy, šuchtajúce sa zatemnenými chodbami. Viac ako storočná vrstva prachu sa mu vírila okolo členkov a on zanechával za sebou usvedčujúce dôkazy v podobe odtlačkov podrážky. Na okamih si pomyslel ako by sa zatváril iný návštevník tohto miesta, keby sa zmenil na jeleňa a zanechal v prachu mozaiku kopýt. Uškrnul sa a preliezol spadnutý trám, ktorý mu drzo skrížil cestu. Práve si gratuloval ako šikovne si poradil s prekážkou a ľutoval, že Evansová nemôže oceniť jeho šikovnosť náležitým komentárom, keď sa mu zazdalo, že začul kroky. Zmeravel, no nie strachom. Prebudila sa v ňou zvedavosť. Kto je to? O tomto čase a navyše, v tejto zapadnutej časti hradu? Ak mu niekto prekazí jeho dobrodružnú výpravu, bude si to musieť patrične odpykať.

Zhasol svetlo, ale prútik neodložil. Čo ak to je ten naničhodný školník? Zatajil dych, aby počul, odkiaľ kroky prichádzajú, no veža akoby pokojne spala. Opatrne vykročil ďalej, uši na stopkách, oči za hrubými sklami žmúriace do tmy. Určite niečo počul. Prešiel dlhú chodbu a zabočil vpravo, k zaprášenému zrkadlu opretému o stenu. Bolo vysoké takmer až po samý strop, s mohutným vyrezávaným rámom. V rohoch sa hompáľali pavučiny postriebrené prachom. V mesačnom svetle sa jemne mihotali nadnášané vánkom, ktorý prenikol cez škáry v starých oknách.

James stál v polovici chodby a zvedavo si ho obzeral. Prečo je tu? Kto ho nechal len tak, stojac na chodbe vo uzavretej veži? Podišiel pár krokov a všimol si, že pri ozdobných nohách zrkadla je zhodený veľký kus látky. Uvedomil si, že pôvodne muselo byť zrkadlo zakryté, ale kto ho odokryl? Muselo to byť už dávnejšie - na zrkadle sa predsa držal prach a pavučiny. Poškrabal sa po brade, pričom si na okamih pogratuloval k trojdňovému chlapskému strnisku, a viac sa plachtou nezaoberal. Vykročil vpred, zvliekol si neviditeľný plášť a odhodil ho na plachtu. Mal dojem, že tým zrkadlom sa dá dostať ďalej. Chcel sa ho dotknúť, preskúmať ho. Podišiel ešte bližšie a... mykol sa od prekvapenia. Nielenže on sa v zrkadle nevidel, ale podľa odrazu by niekde za jeho chrbtom mala stáť tieňová postava ožiarená len slabými lúčmi mesačného svitu.

Pevnejšie zovrel prútik v dlani a rýchlo sa obzrel. Chodba za jeho chrbtom však zívala prázdnotou.

Otočil sa späť k zrkadlu rozhodnutý, že druhý raz sa už nenechá zmiasť hrou tieňa a lepšie zaostril. Stála tam, zízajúc na neho rovnako prekvapene ako on na ňu. Nebyť toho, že stála za jeho chrbtom odprisahal by, že mu pozerá priamo do tváre. Lily Evansová - taká, ako ju poznal, až na to, že tu nemala čo robiť. Zrazu sa sklonila, zdvihla niečo zo zeme a rozbehla sa chodbou preč.

Počkal, kým zmizne v šere, s búšiacim srdcom schmatol svoj plášť a bez dlhšieho rozmýšľania sa pratal preč. Vôbec sa mu to nepáčilo. Musí sa tu ešte vrátiť, ale až keď sa psychicky pripraví. Podvedome skontroloval stopy v prachu. Boli tam a boli jeho.

***

V to ráno, už o pár hodín po spomínanej nočnej príhode, sa James hneval sám na seba. Čo to bolo? Je snáď nejaký zbabelý malý šváb, aby utekal len čo sa niečo mihne v zrkadle? Niečo...

Zazrel na Evansovú, ktorá sa bavila so svojou kamarátkou. Niekto...

„Videl som ťa,“ vyhŕkol zrazu, no Lily sa na neho len znudene obzrela, zamrmlala, že ju to nezaujíma, a ďalej sa venovala kamarátke. 

„Čo si tam robila, Evansová?“ zabŕdal ďalej. „Počuješ ma, tak sa netvár, že som vzduch. Je slušné odpovedať na otázku, to ťa rodičia nenaučili?“

Otočila sa k nemu, no nebola jeho domŕzaním nadšená. „Čo som robila kde?“ zavrčala.

„Tam,“ odvetil takmer šeptom a keď videl, ako jej obočie spýtavo vyskočilo vysoko na čelo, začal si pripadať trápne.

Remus ho ukradomky zvedavo pozoroval. V ústach omieľal kus neprepečeného mäsa, ktorému sa všetci ostatní vyhýbali. Na tvári mal čerstvú jazvu z minulého týždňa a polodlhé svetlé vlasy zapnuté do chvosta tenkou gumičkou. James mal sto chutí zrúknuť naňho, nech sa dá konečne ostrihať, hoci netušil, prečo mu zrazu tie vlasy tak vadia.

„Daj sa vyšetriť, Potter,“ odporučila mu Lily, vstala a chystala sa odísť, no ešte zastala a opäť naňho uprela veľké zelené oči. „Vieš, mne je ľúto, čo sa stalo u vás doma, ale mal by si si to vybíjať na niekom inom. Ja za to nemôžem.“

Sklonil hlavu nad stôl uhýbajúc pred pohľadmi spolusediacich. „To s tým nijako nesúvisí,“ zavrčal cez zaťaté zuby. „Len som chcel vedieť...“

„Čo?“

„Včera som ťa videl na mieste, kde študenti nemajú čo hľadať,“ vysvetlil.

„A čo si tam robil ty?“ zasmiala sa. „Ale to je jedno, neviem čo si videl, ale ja som školský poriadok neporušila.“

Napravila si tašku na pleci. Pozerala na neho akosi ustarostene, akoby ho naozaj chcela odviesť na vyšetrenie mozgu. Kývla hlavou Removi a pobrala sa preč.

James ju ešte chvíľu pozoroval, napravil príbor na stole a pohodlnejšie sa usadil. „Čo je?“ zrúkol na Rema, ktorý od neho nevedel odtrhnúť skúmavý pohľad.

„Len sa mi zdalo, že si trochu nesvoj,“ odvetil.

„Som v pohode,“ odsekol James.

„Máš pravdu, mýlil som sa. Si krásny ako vždy,“ podpichol ho kamarát a s chuťou jedol ďalej. „Ale Lily má pravdu, možno by si mohol svoju nadbytočnú negatívnu energiu vybíjať niekde inde ako na nej. Si dosť nervózny.“

„Evansová nemá pravdu,“ odvrkol. „Nič si na nej nevybíjam a nie som nervózny...“

„... povedal človek, ktorý sa háda s každým, na koho narazí,“ zamiešal sa do rozhovoru Sirius. Práve prišiel, s rozopnutým habitom a rozospatými očami.

 „Vyzeráš akosi biedne,“ podpichol ho James.

„Hlavne, že ty si krásny,“ zopakoval Remus s úškrnom, načo ho James obdaril nepeknou grimasou.

„Čuduješ sa? Slughorne ma držal skoro do polnoci, a potom som ešte robil tú prácu pre McGonagallku, pretože sa vyhráža, že ma nepustí na MLOK-y. Chápeš? Mňa! Som najlepší v ročníku a ona by ma nepustila kvôli hlúpym domácim úlohám?“ fŕkal pohŕdavo.

Remus sa tváril úplne nezainteresovane, keď dodal: „A cestou do izby si urobil menšiu okľuku cez dievčenský internát, kde sa mierne zdržal. Mimochodom, Červochvost zjedol to vaše špeciálne želé a skončil v nemocničnom krídle. Ak budete na ňom robiť takéto pokusy, privediete ho do hrobu.

„Len aby nás nepredbehol,“ utrúsil James. „S tou svojou nekonečnou hlúposťou predčí  aj Ufňukanca.“

Sirius sa zarehotal. „Kto mu to kázal jesť?“

„Ja,“ priznal James, akoby sa nechumelilo. „Zaujímalo ma, čo to spraví. Čo to s ním spravilo, Námesačník?“

„Rozlial sa na kašu. Absolútne si neovláda svalstvo a je akýsi... rôsolovitý,“ uškrnul sa. „Stálo to za pohľad. Pompy tvrdí, že do troch dní je fit.“

„Poobede ho pôjdeme pozrieť,“ rozhodol James a Sirius nadšene prikývol: „Skúsime ho zošúľať ako veľkú guľu.“

***

Ukázalo sa, že Peter sa nedal zošúľať. Hoci svalstvo mal naozaj „akési rôsolovité“, kosti v jeho tele zostali pevné. Sirius s Jamesom sa teda zabávali aspoň tak, že do kamaráta neprestajne štuchali a sledovali ako sa na ňom všetko trasie. Peter by možno aj protestoval, keby dokázal artikulovať, no vždy keď sa pokúsil prehovoriť, vydal len zvláštny zvuk („Eeeegh...“), pričom mu jazyk vulgárne trčal v kútiku úst ako premočený, zlomený dútnik. Návšteva sa rýchlo skončila. Poobede mali ešte Transfiguráciu a Siriusa už práca pre McGonagallovú pálila v taške ako rozžeravené železo. Predstavoval si, ako pochvalne prikývne, keď uvidí tri dlhé zvitky pergamenu o transfigurácii ľudí a väčších cicavcov na iné živé organizmy, a ešte živšie videl jej prekvapenie, keď sa ponúkne, že jej hneď svoje pokroky aj ukáže a pred zrakom celej triedy premení Jamesa na jeleňa. A predstavoval si to, ako sa neskôr ukázalo, úplne neoprávnene.

Profesorka McGonagallová prijala jeho náročne zostrojenú úlohu s úplne flegmatickým posunkom, ktorým mu naznačila, nech ju položí na katedru a sadne si na miesto a jeho návrh na praktické preskúšanie prešla s poznámkou, že k praxi sa dostanú až v nasledujúcom mesiaci a pokiaľ nechce niekoho nadobro zmrzačiť, nech len pekne nechá prútik v habite. Vysvetlila nové učivo a zadala im úlohy k práci na hodine, aby si mohla Siriusov skvost prečítať.

James s úškrnom prešiel kamarátove tiché frflanie a hoci sa snažil sústrediť na zadania úloh, nemohol odohnať myšlienky od nočnej záhady. Zrak mu zachádzal k Liliným ohnivým vlasom. Sedela dva rady pred ním a svedomito, pokojne vypĺňala odpovede. Bledou, útlou rukou si pridŕžala neposlušné vlasy na ľavej strane, ucho položené v mäkkej dlani. Bola v noci pri zrkadle? Ak áno, prečo sa nepriznala a prečo ho vôbec sledovala? Prečo... na mieste bola skôr otázka ako? Mal predsa celý čas plášť! Ale v zrkadle sa nevidel, hoci si ho zvliekol...

Prestal sa pýtať a snažil sa skonštruovať vysvetlenie. Možno to zrkadlo bolo len klam. Ukazovalo veci, ktoré vôbec neboli a naopak. Alebo mala Evansová prefektskú hliadku a náhodou sa tam zatúlala. Nevidel ju, pretože použila splývacie zaklínadlo. Žiadna z teórií sa mu ani trochu nepáčila. Zabubnoval prstami po stole. Ráno to vyzeralo, že naozaj nevedela o čom je reč. Radšej sa jej na to nebude pýtať. Mal by tam opäť zájsť a preskúmať to.

„Pán Potter,“ ozval sa prísny hlas.

Prebral sa zo zamyslenia, spýtavo pozrel na profesorku a previnilo zovrel v prstoch brko predstierajúc, že pracuje. „Áno, pani profesorka?“

„Už sme skončili,“ odvetila a on si až vtedy uvedomil, že Sirius vedľa neho už nahádzal svoje veci do tašky. „Poďte sem, pán Potter, a pán Black, vy tiež neodchádzajte.“

Sirius si sadol späť na stoličku s výrazom, akoby si sadal na ježka a daroval Jamesovi jeden súcitný pohľad, kým pristúpil ku katedre. Zvyšok spolužiakov sa vyhrnul z učebne do plniacej sa chodby, no to už James stál, krčiac sa pod prísnym profesorkiným pohľadom. Určite ho morálne prefacká, lebo robí hlúposti, je nesústredený a podobne. Bola na to expert.

„Potter,“ začala prekvapivo mäkkým hlasom. „Počula som, čo sa stalo vaším rodičom.“

James sa zamrvil, prosebne na ňu pozrel a dúfal, že to bude stačiť ako vyjadrenie žiadosti, nech sa o tom nebavia. Jeho rodičia totiž od minulého týždňa patrili na dlhý zoznam nezvestných.

Profesorka však pokračovala: „Je mi to ľúto. Poznala som vašu matku, Potter, teda...“ zahabkala a pre Jamesa to bol jedinečný okamih, pretože prvý raz za sedem rokov videl túto silnú ženu v rozpakoch. „Mala som povedať, že ju poznám, viete - musíme veriť. Nádej umiera posledná. Musíme byť silní. Máte priateľov, nie ste sám.“

„Áno, pani profesorka,“ odvetil v pomykove. „Ja... Necítim sa sám. A na rodičov som hrdý. Naozaj, zvládam to.“

Zabodla doňho malé, korálkové oči. „Dobre teda. Venujte sa naďalej štúdiu, nenechajte sa vyviesť z miery. Môžete ísť. A, Potter, netúlajte sa v noci po škole, naša fakulta si nemôže dovoliť strácať body, pokiaľ nechceme dopadnúť ako Sheeptownske šípy.“

James sa usmial. Šípy v poslednej metlobalovej sezóne s hanbou prepadli z druhej priečky až na dno ligovej tabuľky. „To nechceme. Už sa teda nenechám chytiť, pani profesorka.“

Sirius sa zasmial, čo hneď aj oľutoval, pretože tým pritiahol pozornosť. „Podľa vás je niečo zábavné na sústavnom porušovaní školského poriadku, pán Black?“

„Nie,“ zavrtel rýchlo hlavou.

„Školský poriadok nie je na to, aby sa porušoval. Je na to, aby sa dodržiaval,“ zdôraznila. „A to platí pre vás oboch.“

„Iste, pani profesorka,“ súhlasil James pohotovo. „Taký školský poriadok je predsa vážna vec.“

„Niektorí naši spolužiaci si to ale neuvedomujú,“ dodal Sirius pohoršene.

„Napríklad taký... vieš kto?“ otočil sa na neho James.

„Áno, Peter, zase sa ulieva z vyučovania. Finguje nejakú chorobu v nemocničnom krídle,“ prikyvoval Sirius a na dôvažok krútil nad toľkou ľahkomyseľnosťou hlavou. „Neviem kam to chce dotiahnuť, keď si neváži zákony tejto školy.“

„Ako len môže byť tak nezodpovedný?“ pobúrene sa spýtal James. „To ja by som si nikdy nedovolil takto nerozvážne nakladať so svojím zdravím.“

„To by už snáď stačilo,“ zahriakla ich profesorka. „Podľa mojich informácií sa pán Pettigrew stal obeťou nepekného žartíku neznámych osôb,“ preskočila pohľadom z jedného na druhého a na okamih urobila veľavravnú pauzu. „Osôb, ktoré mu podstrčili nebezpečnú paralyzujúcu látku. A vy, pán Black, sa nemusíte obávať, že by ste boli omylom zatiahnutý do činnosti súvisiacej s porušením školského poriadku. Nebudete mať na to čas. Tú prácu celú prepíšete. Chcem tam vidieť vaše myšlienky, odborné texty vie prepísať každý idiot a to vy nie ste, alebo snáď áno?“

„To nie som,“ pritakal znudene a s Jamesom sa pobrali preč.

***

V tú noc počkal, kým jeho kamaráti zaspia. On by i tam nezažmúril oko. Zvedavosť mu drásala vnútro odkedy nečinne posedával v klubovni a snažil sa vyhýbať Lilinmu pohľadu. Zdalo sa mu to, alebo na neho skutočne poškuľovala akosi častejšie? Možno to bolo tým, že na ňu v ten večer nedbal a jej to nedalo, tak provokovala.

Nakoniec sa vyhovoril, že je po včerajšku unavený a zaliezol do izby. Netrvalo dlho a nasledoval ho aj Sirius, no kým on nerušene spal, James zvieral pod prikrývkou neviditeľný plášť a trpezlivo čakal. Mäkká vodnatá látka sa mu prelínala pomedzi prsty. Napadlo mu, ako už nespočetne veľa ráz, že keby mu otec ten plášť nepodaroval, že by možno... aj s mamou... prevrátil sa na druhý bok. Kde môžu byť? Čo sa s nimi stalo? Keby to tak vedel... opäť zmenil polohu. Alebo, ak by šiel na prázdniny domov a nezostával v škole, nič takéto by sa nestalo.  

Neviditeľný plášť si pretiahol cez hlavu a čo najtichšie vstal. Závesy zatiahol, Remus si bude myslieť, že za nimi spí, kým sa bude túlať hradom. Obul sa a takmer po špičkách vyšiel z klubovne. Túlalo sa tu ešte zopár deciek, a tak zachytil večný lietajúci tanier a hodil ho do nástenného gobelínu, kde sa zahryzol a začal vydávať piskľavé zvuky. Chrabromilčania boli na ten zvuk zvyknutí, nikto nevedel ktorému dobrákovi sa podarilo priniesť ten tanier do klubovne, no poletoval tam už celé týždne. To stačilo na odlákanie pozornosti a James sa nepozorovane dostal cez portrétový otvor. O niekoľko minút neskôr už uháňal tajnými chodbami. Nič ho nezdržalo, len zvuk vlastných krokov ho trochu desil. Boli zrazu tak hlasné. Kam sa toľko ponáhľa? Prečo je taký netrpezlivý, taký nepokojný? Spomalil, počúvajúc pravidelné stonanie podlahy, no nevydržalo mu to dlho. Len čo sa jeho myšlienku rozleteli k zrkadlu, nohy to pochopili ako povel k behu a on o to nedbal.

Bolo tam.

Bola tam.

Stál pred zrkadlom zahalený plášťom - úplne naň zabudol. A ona stála kúsok bokom - napravo od neho, no bol si istý, že keby jestvovala aj v skutočnosti, treli by sa o seba rukami.

Pozoroval jej tvár. Bola tak blízko. Poznal ju naspamäť. Zelené oči blúdili okolo rámu, prečesávali chodbu skrz Jamesovo neviditeľné telo. Akoby na niečo čakala. Šúchala si plecia. Z nervozity, netrpezlivosti? Len stála a čakala. Taká krásna. Sama.

Chytil okraj svojho plášťa a pomaly si ho stiahol z pliec. Dúfal, že sa nevyplaší.

Lily ho hneď spozorovala. Uprela naňho vyplašený pohľad a uskočila od zrkadla dozadu. Nemo na neho zízala, hladné oči dokorán, ústa slepo zavreté.

Prehodil si plášť cez ruku a povzbudivo sa usmial. „Evansová? Si to naozaj ty?“ prihovoril sa nenútene. Bál sa, že opäť ujde.  

Striasla sa, oči jej zažiarili. Pristúpila o krok bližšie, spodná pera sa jej nebadane chvela. „Si skutočný?“

„Samozrejme, že som skutočný, Evansová,“ uškrnul sa.

Váhavo si uvoľnila ruku, ktorou ešte vždy obopínala plecia a natiahla sa smerom, kde by mal podľa odrazu stáť. Každou bunkou tela čakal, že ucíti teplý dotyk.... Prstami však rozčesla len prach víriaci sa vo vzduchu. Rýchlo ruku stiahla a smutne sa usmiala.

„Ale ja som skutočný!“ bránil sa James proti nemej výčitke, ktorú čítal v jej sklonenej tvári.

„To nič,“ potriasla hlavou. „Asi to tak má byť.“

„Ako si sa tam dostala? Dnes sme sa predsa spolu rozprávali! Pred pár hodinami si sedela v klubovni. Ráno si na mňa bola klasicky zlá a...“

Usmievala sa, hoci v očiach jej hrali slzy. „Je krásne pomyslenie, že niekde v inom svete žiješ ďalej a stále sa doťahujeme.“

„Samozrejme, že žijem,“ rozhodil rukami. „Vysvetli mi to. Prosím, vysvetli mi to.“

„Pozri,“ sklonila sa k zemi a zdvihla akýsi kus látky. Jamesovi chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že je to rovný plášť aký mal on. „To je tvoj plášť. Sirius mi to všetko ukázal... dovolil mi požičať si ho. A našla som tvoj zošit s poznámkou ako sa dá dostať do tejto veže. Musel si to plánovať už pred prázdninami. Lenže si sa z nich nevrátil.“

Nechápavo sa mračil. „Na prázdniny som predsa zostal v Rokforte.“

„To je dobre,“ povedala akýmsi čudným hlasom a teraz už naozaj plakala, hoci slzy veľmi rýchlo utierala. „Som rada, naozaj. A neboj sa, ak je všetko ako tu, čoskoro budeme spolu. Uvidíš. Tam v tvojom svete to dopadne dobre.“

„Evansová, no tak,“ pricapil dlane na sklo. Najradšej by ho prerazil. „Ty si hlavička, určite si si našla čo je toto za zrkadlo? Ako to funguje?“

„Je to zrkadlo z Erisedu, ale nemám potuchy ako funguje,“ priznala. „Nevymýšľaj hlúposti jednoducho to nechaj tak a radšej mi povedz ako sa máš?“

Mlčky ju sledoval. Musel si najskôr urovnať v hlave čo sa deje. „Rodičia zmizli,“ povedal pomaly. „A v tvojom svete som ja zmizol s nimi?“

Prikývla.

„Ale inak tvoji rodičia žijú? Máš jednu sestru, s ktorou sa nerozprávaš, kamarátiš sa s Frankovou Alice a z VČÚ si mala sedem vynikajúcich a dve prekonáva očakávania, lebo skúšajúci je debil?“

„Samozrejme,“ zasmiala sa.

„To je úžasné,“ žasol. „A chceš so mnou chodiť?“

„James!“ pokrútila hlavou a opäť sa zasmiala.

„Lily, sľúb mi, že zajtra tu budeš opäť. Sľúb mi to.“

„Nie je to rozumné. O čo ti ide?“

„Ešte neviem. Chcem sa s tebou opäť rozprávať, ale až keď si to trochu utriedim v hlave. Budeš tu, však tu budeš?“

Zahryzla si do pery, zvažujúc všetky klady a zápory, až napokon prikývla. „Zajtra o tomto čase.“

***

Sirius mal určite tie najlepšie úmysly, keď sa ráno pokúsil prebrať najlepšieho kamaráta pomocou misky vody. Jeho dobroprajnosť však vyšla nazmar. James sa na zatiahnutými závesmi neskrýval. V tom čase už totiž dávno sedel v knižnici a, hoci sa to naňho ani trochu nepodobalo, prehrabával sa v záplave kníh. Zrkadlo z Erisedu - napísal si to na kus pergamenu, aby nezabudol ako to bolo, a teraz usilovne listoval. Vďaka svojej vysokej inteligencii veľmi rýchlo pochopil, že v knihách nenájde o tom záhadnom predmete ani zmienku. Skúsil to ešte raz poobede - pred Siriusom sa vyhovoril, že potrebuje byť chvíľu sám a v knižnici nikto neotravuje, no on si aj tak húdol svoje o zjavnom úbytku sivej mozgovej hmoty - a opäť s rovnakým nulovým výsledkom.

Podvečer sa ešte pohádal s Evansovou, pretože mu odmietla dať opísať celú úlohu na Elixíry a v noci bežal do veže, aby sa stretol s Lily. Prišla, presne ako sľúbila, s úsmevom rozložila plášť na zem a pohodlne si sadla, opierajúc sa o stenu. James sedel oproti nej na druhej strane zrkadla a rozprávali sa, prsty prilepené k studenému sklu, až do svitania.

Na druhý deň bol pevne rozhodnutý. Vedel, čo urobí, len ešte netušil ako.

Spánok bol v tej chvíli prepych, ktorý si nemohol dovoliť a tak ani nešiel spať, radšej čakal dole v klubovni, kým sa Lily poberie na raňajky. V momente, keď identifikoval jej kroky na schodoch, vyskočil z kresla a odtrhol ju od kamarátky. „McGonagallka zvolala súrne mimoriadnu radu prefektov, Evansová... Nevymýšľam si to, načo by mi to bolo dobré? Proste rýchlo poď, ostatných som poslal dopredu. Chceš prísť neskoro?“

Vylákal ju na chodbu a pod zámienkou, že pozná skratku, ju zatiahol do úzkej tajnej uličky, v ktorej nikdy nikoho nestretol. Bola to úzka dlhá a veľmi tmavá chodba vedúca do východného krídla.

„Počkaj, Evansová,“ zastavil ju, vytiahol prútik a zasvietil. „Musíme sa porozprávať.“

„To som mohla tušiť, že žiadna schôdza nie je!“

„Kto povedal, že nie je?“ ohradil sa.

„Takže je?“

„Odpoviem až keď sa porozprávame,“ vyhlásil kategoricky, na čo Lily nahnevane odfrkla: „Rýchlo vyklop o čo ide.“

James si prehodil prútik do druhej ruky. To, že neušla hneď ako začal so súkromným rozhovorom sa nestávalo často a dnes mu to prišlo veľmi vhod.

Lily si za ten čas stihla v slabom svetle všimnúť jeho strhanú, nevyspatú tvár a samu seba presviedčala, že James potrebuje od nej pomoc ohľadom tragédie v rodine. Bola pripravená podať mu so všetkou veľkorysosťou pomocnú ruku.

James sa uškrnul. „Evansová!“ vyhŕkol tónom, akoby jej šiel oznámiť hlavnú výhru v lotérii. „Vyriešil som najväčší problém tvojho života.“

„Najväčší problém môjho života si ty,“ povedala zamračene. „A tým, že sa s tebou budem vláčiť sa to nevyrieši, ale prehĺbi.“

Jeho chápavé prikyvovanie si vysvetľovala ako iróniu, no prehovoril úplne vážnym tónom: „Nechcem aby si so mnou chodila. Ponúkam ti svet bez mojej prítomnosti. Žiadne pozvania na rande, žiadne hranie sa s Ufňukancom, žiadne doťahovanie sa.... ? Čo na to povieš?“

„Chceš sa zabiť?“ podozrievavo doňho zabodla oči a nenápadne siahla po prútiku, no jemu to neušlo.

„Načo ten prútik? Chceš ma doraziť, keby mi to nevyšlo?“

„Chcem ťa omráčiť a odviesť k Mungovi. Vážne ti šibe, Potter,“ opravila ho, prútik už neskrývala, ale držala ho vo výške očí, aby si bol plne vedomý, že pri prvom pokuse o sebadeštrukciu ho použije.

Jamesom to však ani nepohlo. „Pozri, viem, že v elixíroch si najlepšia, ale keby došlo k súboju, proti mne nemáš šancu, takže ten prútik pekne skry a počúvaj ma,“ chytil ju za plecia a pousmial sa, aby videla, že sa nesnaží o nič zlé. „Dnes v noci ti chcem niečo ukázať. Nie je to trápny pokus dostať ťa na rande. Ide o niečo iné a ty to musíš vidieť.“

„Snažíš sa ma zatiahnuť do nejakého maléru?“ 

„Evansová, toto je asi tak druhý raz čo ťa o niečo žiadam. Môj prvý návrh - že by sme spolu mohli chodiť - si zamietla, tak skúsme aspoň toto, dobre?“

„Neznášam ťa.“

„Takže súhlasíš?

„Zabijem ťa ak nás chytia pri niečom zakázanom.“

„Milujem ťa,“ vyznal sa, vlepil jej bozk na líce a ponáhľal sa preč. „A ešte, nezabudli pouvažovať nad tým, ako by sa ti páčil svet bez mojej prítomnosti.“

„Nad tým nemusím uvažovať, bol by to splnený sen!“ zakričala za ním.

***

„Ale vážne,“ húdol sladko Sirius, podávajúc jej plný tanier medových koláčikov. „Toto mi predsa nemôžeš urobiť. Ide o moju budúcnosť. Nechceš predsa, aby som neurobil MLOK-y len kvôli tvojej lenivosti?“

„Koľko ráz ti mám ešte opakovať, že to nie je môj problém? Prisahám, že si otravnejší ako Potter,“ sipela Lily, keď pred ňu postavil plne naliaty pohár džúsu a prosebne sa usmial. „Nemusíš sa hrať na domáceho škriatka, nepomôže ti to.“

Namrzene sa oprel o stôl. Jeho kyslý výraz plne korešpondoval s tým, ako sa Lily cítila. „Všetci ma len využívate a čakáte, že budem skákať podľa vášho...“ zazrela na Jamesa na druhom konci stola. „Ale kto tu kedy pomohol mne? Akceptoval, čo ja chcem? Ani jeden z vás sa nikdy nezaujímal čo hovorím. Keď už som vám ukradnutá, tak ma nechajte žiť podľa môjho.“

James so Siriusom si nie veľmi nenápadne vymenili pohľad z ktorého bolo jasné, že majú istý obraz o jej hormonálnej nevyrovnanosti. Remus sa však ukradomky uškrnul, hodil si do úst kus párky a žmurkol na ňu: „Lily, ty predsa vieš lepšie využiť takéto služby. Nemusíš sa rozčuľovať, urážaš vlastnú inteligenciu. Urob radšej výmenný obchod.“

„Lenže oni mi nemajú čo ponúknuť,“ vyhlásia s nádychom namyslenosti, škaredo na Siriusa zazrela a rezignovane si vzdychla. „Dobre teda, ale len preto, že je mi ťa ľúto!“

„Vďakabohu za moju obmedzenosť,“ uškrnul sa, naklonil sa k nej a vrazil jej na líce bozk. „Milujem ťa.“

James neprotestoval.

***

Prišla včas, no jemu sa zdalo, že čakal nekonečne dlho. Už sa nevedel dočkať, kedy Evansová uvidí svoje druhé ja a pri troche šťastia im obom napadne to krásne riešenie, ktoré mu múti hlavu už druhý deň. Namiesto dvoch rozbitých, stvorili by dva úplné svety. Životy, v ktorých by mal každý to, po čom túži. Evansová svätý pokoj a Lily svojho Jamesa.

„Kam ideme?“ vyzvedala, keď sa zakrádali chodbami k veži.

„To nie je podstatné, chcem ti niečo ukázať. Bude sa ti to páčiť,“ uisťoval ju, hoci bol sám zvedavý na jej reakciu. „Uvažovala si nad tým, čo som hovoril? Svet bezo mňa a inak všetko po starom?“

„Trochu ma tým desíš,“ priznala. „Nie, neuvažovala. Nevidím dôvod aby som si predstavovala podobné hlúposti.“

„Keď zistíš čo tým myslím, nebude sa ti to zdať hlúpe.“

„Keby si mi to radšej vysvetlil hneď. Vedieš ma ako ovcu na pašu,“ hnevala sa, ale pokojne ho nasledovala, keď otvoril tajný prechod a ocitli sa na úzkom točitom schodišti.

„Rovno hore,“ navigoval ju. „A potichu, nestojíme o pozornosť.“

„Svetská sláva poľná tráva, však, Potter?“ podpichla ho, ale on už jej slovné štuchance zo zvyku ignoroval. „Tu som ešte nikdy nebola. Kde sme?“

„V južnej veži.“

„Potter! Tu je zakázaný vstup, môže sa to celé...“

„Keby som to vedel, určite tu moja noha nikdy nevstúpi,“ skočil jej do reči.

„Veľmi vtipné. Fajn, prinútil si ma dvakrát porušiť školský poriadok a teraz sa môžeme vrátiť.“

„Nemôžeme, pozri!“ zdvihol prútik do výšky, aby lúč dočiahol až na koniec chodby a odhalil zrkadlo v celej mohutnej nádhere. Svetlo však skĺzlo po chladnej kamennej stene a zlomilo sa na podlahe. Po zrkadle nezostala ani stopa.

„Niečo mi ušlo?“ spýtala sa trochu nahnevane. Zdalo sa, že ju zatiahol do problémov len z dlhej chvíle.

„Bolo tu...“ otočil sa, aby skontroloval druhý koniec chodby, ale rovnako bezvýsledne. Po zrkadle zostali len stopy v prachu a Jamesovo divo búšiace srdce.

„Vráťme sa,“ navrhla Lily a tentoraz z jej hlasu nezaznieval ani odtienok hnevu alebo pohŕdania. Akoby vycítila, že Jamesa niečo naozaj vzalo. „Bolo - nebolo... nie je tu nič, tak sa vráťme. Môžeš mi o tom povedať.“

„Ale ja som chcel...“ sklopil prútik. „Evansová, keby som zomrel, chcela by si ma?“

„Prepáč, ale randím zásadne so živými chalanmi,“ pousmiala sa. „Napádajú ti hlúposti. Som rada, že žiješ, že si nešiel na prázdniny... A teraz poď, skôr, než nás tu nájde Filch.“

O chvíľu kráčali hlavnou chodbou, smerujúcou do klubovne. Obaja ticho zadumaní, pretože teraz sa nepotrebovali rozprávať a nemali potrebu sa doťahovať. Napriek hlbokému tichu si ani jeden z nich nevšimol mäkké kroky, takmer nečujné na studenej podlahe. Až keď sa spoza rohu vyrútil školník s mačkou na pleci, bolo im jasné, že pani Norissová ani túto noc nespala.

„Prečo nie ste v posteliach?“ vybľakol skôr, než sa stihli spamätať. „Už vám mám, holúbkovia. Mysleli ste si, že na vás školský poriadok neplatí, keď ste spolu?“

„Nie, pán Filch,“ pokojne odvetila Lily, kým James rýchlo premýšľal nad najvhodnejšou únikovou cestou - napravo bola krátka spojovacia chodba a potom dole k Veľkej sieni a tajným schodiskom na druhé. Keby len mal ako Evansovej naznačiť, aby bežala za ním! Ale ona chladnokrvne, ba priam s náznakom pohŕdania, hovorila ďalej: „Myslíme si, že na náš školský poriadok neplatí, pretože sme hlavní prefekti.“

James zmeravel. Samozrejme, že sú hlavní prefekti! Prečo mu to nenapadlo skôr? Uškrnul sa. „Práve sme skončili hliadku a ideme do klubovne, pán Filch, takže, ak dovolíte,“ zamával mu pod nosom odznakom a spoločne sa ponáhľali preč.

Lily ho o pár krokov predbehla a on mohol v tlmenom svetle pozorovať jej ľahkú chôdzu. Uvedomil si, že toto je Lily, ktorú tak strašne chce, nie nejaká jej chabá napodobenina za zrkadla. A vtom z neho vypadlo: „Evansová, poď so mnou konečne na rande.“

„Nie.“

„Hmm... nechceš si to rozmyslieť? Počul som vôbec dobre?

„Ak si počul nie, tak áno.“

„Ja som to v skryte duše tušil už dávno.“

Veselo si popiskoval, kým Lily rozhadzovala rukami všemožne sa snažiac vysvetliť, že ona povedala ‚nie‘. Ale vysvetlite to Jamesovi...