Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

 „Nie, Potter, nepôjdem,“ odvetila s dôrazom na každom slove.

James podvihol obočie. „Vážne som v šoku. Zase máš priveľa práce v knižnici? Mal by som tam začať chodiť aj ja, určite by to tvoju prácu urýchlilo.“

„Neopováž sa tam strčiť nos,“ vystríhala ho. To bolo jej teritórium. V knižnici ho nechcela.

„Prečo nie? Stretávaš sa tam s niekým?“ spýtal sa, podozrievavo sledujúc ako si napráva šál, pevne uviazaný okolo krku.

„Nie. Vážne sa nečudujem, že veľmi nerandíš, Potter, kto by chcel takého zadubenca a žiarlivca ako si ty?“ zabŕdala. „Ľutujem každé dievča, ktoré to s tebou skúsilo. Museli byť poriadne zúfalé.“

„A to hovorí niekto, kto ešte rande ani nemal. Úbohý chalan, ktorý si to vezme na starosť, nechcel by som byť v jeho koži.“

„Ja ľutujem to dievča, ktoré sa stane tvojou manželkou,“ pritvrdila Lily a pomaly začala zvyšovať hlas. „Bude asi kompletne vymletá, však?“

„Zdieľam tvoj názor. Chalan čo si ťa vezme bude určite totálny idiot, lebo s tebou sa to nedá vydržať.“

„Naničhodník,“ zavrčala a keď zbadala kúsok pred sebou kamarátku, radšej pridala do kroku. „Ja ho...“ dobehla kamarátku a celá červená od hnevu ju nasledovala cestou cez školský pozemok. „Neznášam!“

„Čo zase urobil?“ zasmiala sa Caroline, prehodila si tašku na druhé plece a so záujmom počúvala.

„Stále ma strápňuje. Neznášam ho. Nehorázne sa predvádza!“ vrčala, nahnevane sa obzrela cez plece a pokračovala. „Chválabohu, že nejde za nami! Ak dnes ešte uvidím ten jeho sprostý výraz, prisahám, že ho...“

„Dobre, Lily, pokoj,“ uškŕňala sa Carol. „Nemusíš sa na ňom toľko rozčuľovať. Rozprávajme o niečom inom. Čo ste robili na obrane? Už ste skúšali Patrona?“

„Hej a debil Potter sa dostal ďalej ako ja!“ vrčala. „A teraz chodí za mnou a otravuje, že... Ale to je jedno. Máš pravdu, hovorme o inom.“

„Videla si nástenku?“ okamžite zareagovala Carol a takmer lietala šťastím. „Víkend v Rokville!“

„Nevidela, ale Potter už ma stihol pozvať. Naozaj neviem, čo si od toho sľubuje. Nikdy som s ním nikam nešla! Nikdy! Neznášam ho. Už neviem ako mu to mám povedať!“ rozhorčovala sa. Potom však, akoby si uvedomila o čom opäť hovorí, sa ospravedlňujúco usmiala. „Pôjdeme spolu, dobre? Žiaden Potter.“

„Oh, to nepôjde,“ začervenala sa Carol. „Práve som sa sľúbila Removi.“

„Ideš na rande s Remom?“ zvýskla Lily od radosti a nahlas sa zasmiala. Potom však opäť zvážnela. „Ale nenúť ma, aby som vám robila spoločnosť, keď tam bude Potter. Vyslovene neznášam ako sa na mňa debilne uškŕňa. A vieš čo ešte neznášam? Jeho blbé čierne vlasy...“

„Na to, ako ho neznášaš o ňom dosť veľa rozprávaš,“ podotkla Carol.

„Rozprávate o mne?“              

„Nie, Potter,“ pokrútila Lily hlavou a obzrela sa. „Odkiaľ si sa tu prirútil? Teraz som sa pozerala a...“

„Neboj sa, nebol som ďaleko,“ uisťoval ju. „Videl som, že si ma hľadala, tak som myslel, že si si to možno rozmyslela s tým Rokvillom?“

„Čo som ti povedala pred piatimi minútami?“ spýtala sa.

„Nie,“ odvetil.

„A čo som ti povedala pred tromi mesiacmi?“

„Nie...“

„A na vianočnom večierku?“

„Nie.“

„Tak prečo stále otravuješ, keď vieš, že poviem zase nie?“ spýtala sa neveriacky.

James si flegmaticky natiahol kožené rukavice a s úškrnom odvetil: „Nepýtaj sa hlúposti. Tak pôjdeš?“

„Nie!“ schmatla Carol pod pazuchu a odvádzala ju preč. Cez školský dvor. „Odkiaľ sa tu zjavil?“ pýtala sa šeptom, aby ju James nepočul.

„Tak zajtra o pol druhej. Čakám ťa v hale, Evansová! Ako vždy! Nezabudni prísť!“ kričal za ňou. Keď sa obzrela, videla, ako ho Sirius so smiechom odvádza preč a niečo nadšene bľaboce.

„Neznášam, keď sa tu len tak objaví. Myslíš, že nás počul... o čom sa rozprávame?“

„Ak by nás počul, myslím, že by ťa nepozval už nikdy nikam,“ odvetila. „Oh - ide Remus! Rýchlo sem!“

Lily sa našla za jedným z gotických stĺpov, ktoré podopierali mohutnú klenbu vnútorného nádvoria. „Nebuď hlúpa. Idete na rande. Prečo sa mu vyhýbaš?“ dohovárala kamarátke, ktorá nenápadne vykúkala spoza stĺpu na svoju lásku.

„Hanbím sa,“ zašepkala a na líca jej vystúpila poriadne výrazná červeň.

„Oh, ale to je detinské! Poď!“ nasilu ju vytiahla z úkrytu a pevne ju držiac za ruku zamierila priamo oproti Removi. „Len sa tvár prirodzene,“ radila kamarátke. „Tvár sa, že sa spolu normálne rozprávame, akoby sa nič nedialo. Pohodička. A teraz sa zasmej.“

Lily vybuchla do hurónskeho smiechu. Carol ju napodobnila nesmelým chichotom, potom, celá červená odzdravila Remusa, ktorý sa na ňu zdvorilo usmial a obaja rýchlo pokračovali v ceste.

„Nemala si to robiť!“ hnevala sa, keď vošli do chodby a začali si dávať dole premočené šály a čiapky. „Bolo to hlúpe.“

„Musíte sa predsa stretávať! Zvykaj si na to,“ podpichla ju.

„Je mi trápne, Lily!“ odsekla Carol hnevlivo, prehodila si šál cez tašku a so siahnutým obočím odchádzala.

„Ale no tak, Carol!“ pobehla za ňou, ale ona sa neotočila, ani nespomalila. „Snáď sa na mňa nebudeš hnevať kvôli takej hlúposti! Nič sa nestalo.“

„Tebe nie,“ vrčala. „Naozaj si ma úplne strápnila. Aj jeho! Vieš ako to vyzeralo? Že sa smejeme na ňom!“

Lily sa však celá scénka nezdala ani trochu tak tragická ako jej ustráchanej priateľke. „To nie je pravda, nezveličuj. Videla som, ako sa na teba usmial!“

„Ale ten pohľad! Videla si jeho oči? Určite si myslel, že sa mu vysmievame! Bolo to od teba hnusné, Lily. Hnusné!“

„Tak prepáč, to bolo asi tým zdvihnutým adrenalínom po potýčke s Potterom,“ trochu otrávene sa ospravedlnila. Zdalo sa jej, že to je jediná cesta, ako sa s ňou prestať škriepiť. Nemala potuchy, že jej len nahrala do karát.

„Presne o tom hovorím! Pretože ty si nevieš vyriešiť svoj milostný život s Potterom, nemusíš ho kaziť aj mne s Remom! Pre mňa za mňa si na seba pokrikujte, hádajte sa, hrajte sa na to, ako sa neznášate, ale mňa do toho neťahaj!“ žiadala dôrazne.

Lily ju prekvapene zastavila. „Nezvaľuj na mňa vinu za to, že ty si príliš hanblivá, aby si šla Removi na oči! Nebuď pokrytec!“

„JA? Spamätaj sa Lily!“ krútila hlavou. „Ty sa tu hráš s Jamesom ako mačka s myšou, pričom všetci vieme, že sa ti páči. Máš ho plnú hlavu! Mala by si sa desať minút počúvať! Každé druhé slovo je ‚Potter‘.“

„To nie je pravda!“

„Keď sa nerozprávame priamo o ňom, sú to jeho vlasy, okuliare, metlobalové schopnosti, oči, úškrn, jeho posledné pozvanie na rande, úspechy na hodinách alebo hlúposti čo stvára. Niekedy nemyslíš na nič iné celého pol dňa. Len Potter, Potter - POTTER! Keď ho tak zbožňuješ, choď s ním na to sprosté rande!“ Carol už vážne kričala. „Dovtedy mi daj pokoj, lebo ťa mám plné zuby!“

„Fajn. Myslíš si, že si zaujímavá, keď ideš von s Remusom? Uži si svojich päť minút slávy!“ vrátila jej to, zvrtla sa na päte a zamierila opäť von, do zimy, ktorá sa dostávala hlboko pod kožu.

Prudkým pohybom si nasadila čiapku naspäť na hlavu, takže si rozcuchala všetky vlasy a vybehla z dverí, keď do niekoho narazila. Uskočila nabok, ale už bolo neskoro.

„Upst,“ zaškeril sa Sirius a odtisol ju bokom. „Ak sa chceš som mnou zblížiť, nemusíš skúšať takéto triky.“

„Zabudni,“ zamračila sa.

„Aj keď, bolo to príjemné. Niekedy si to zopakujeme,“ žmurkol. „Kam ideš? Zdalo sa mi, že si sa chystala zostať dnu.“

„Do toho ťa nič,“ odsekla, no zostala stáť. „Vonku je Potter, však?“

Sirius sa zaškeril. „Chceš sa mu vyhnúť?“

Po krátkej odmlke prikývla.

Sirius pohodil hlavou a nenápadne sa obzrel po chodbe. „Poď so mnou.“

„S tebou?“ zopakovala ironicky a zasmiala sa. „Taká zúfalá ešte, našťastie, nie som.“

„Ako chceš,“ mykol plecom a bez zjavného vzrušenia odchádzal, akoby ho zrazu jej osud vôbec netrápil.

Lily vykukla von, kde sa James práve perfektne zabával tým, že s Remusom zlevitovali dva cencúle a tie sa teraz krížili vo vzduchu ako meče. „Tak fajn, počkaj,“ zavolala na Siriusa, pripojila sa k nemu a nechala ho, nech ju odvedie do chodieb, ktoré nepoznala, hoci bola prefektkou a na niekoľko inak neznámych chodieb natrafila pri hliadkovaní.

„To ste po sebe jačali ty s Carol?“ spýtal sa zrazu, len tak, bez úvodu.

„Počuli ste to?“

„Ak mám byť úprimný, nedalo sa to nepočuť,“ odvetil, odsunul gobelín a ocitli sa na vysvietenej hlavnej chodbe. „Už sme tu...“

Sirius pristúpil k akémusi obrazu s ovocím a chvíľu ho snáď až s prílišným záujmom pozoroval.

„A viete o čom sme sa hádali?“ snažila sa vyzvedieť Lily, ktorú obraz akosi vôbec nezaujal.

„Nie, boli sme ďaleko, ale James spozná tvoj hlas aj v spánku,“ povedal, natiahol ruku a s úškrnom pošteklil hrušku po bucľatom bruchu. Obraz sa preklopil. Podal Lily ruku a pomohol jej prejsť cez otvor. „Vitaj v našom kráľovstve.“

„Ale veď to je...“ zhíkla a oči jej zažiarili. „Kuchyňa!“

„Dobrý deň, pán Black,“ poklonilo sa hneď niekoľko škriatkov. „Aj vám, slečna. Budete si niečo želať?“

„Ja... ja... nerada by som vás obťažovala...“ koktala Lily dojato. Tak toto vážne nečakala, bola to miestnosť so štyrmi dlhými fakultnými stolmi, rovnakými ako vídali vo Veľkej sieni a stovky drobných čarovných sluhov, ktorí sa jej klaňali ako nejakej madone.

„Dáme si ďatelinové pivo,“ nahlásil Sirius a popohnal ju k jednému z prázdnych stolov. „Len sa nehanbi. Oni budú radi, že ťa môžu obslúžiť. A ešte trochu čajových koláčikov pre slečnu!“

Sadli si a stôl bol v momente prestretý.

„Perfektné,“ smiala sa Lily, hneď ochutnávajúc sušienky. „Prečo ma tu Potter nikdy nezobral?“

„Lebo si nikdy nechcela ísť,“ odvetil Sirius. „Tak, o čom ste sa hádali?“

„O ničom,“ zahovorila rýchlo.

„Blbosť. Ani Peter nie je taký hlupák, aby sa hádal ‚o ničom‘,“ vysvetlil, odpil si z piva a podvihol pohár do výšky. „Je výborné! Potom si dám ešte jeden!“

Škriatkovia nadšene zapišťali a opäť sa začali ukláňať.

„Carol sa na mňa štve, lebo som ju trochu okato strčila Removi pod nos,“ povedala. Pol pravdy mu musí stačiť!

„Oh, to je to ich zajtrajšie rande. Aj Remus je akýsi nervózny,“ škeril sa. „Našťastie, že mám podobné veci už za sebou. Ale čo ty, kedy sa chystáš ísť s Jamesom? Ide ho poraziť, už len pár mesiacov a ste preč zo školy. Merlin vie kedy sa zase uvidíte. Hoci, musím ťa vystríhať, že James sa na to už trochu pripravuje.“

Zachechtal sa a opäť žmurkol.

Lily nadobudla mierne červenkastý odtieň. „Ako to myslíš?“

„Je rozhodnutý zistiť si všetky tvoje adresy, aby ste si mohli aspoň písať, keď už budete každý na inom konci štátu.“

„Dopisovať si?“ pohodila hlavou, akoby sa zasekla uprostred odmietavého gesta. „To by nám dlho nevydržalo. Koľko môže trvať taký vzťah cez listy? Pol roka? Maximálne rok. Koho by to bavilo, neustále si len písať?“

„Takže ty chceš niečo viac? James sa poteší,“ škeril sa Sirius.

„Hej, niečo viac, ale nie s ním.“

„A s kým? So mnou?“

„Nie.“

„A keby si mala na výber ja alebo James?“ hodil po nej očkom. „Tak koho? Ja či on, hmm?“

„Si ako decko,“ prekrútila očami a konečne ochutnala aj pivo. „Aj Potter. Ste úplne rovnakí. Úplne. Veľké deti. Neznášam ako sa správate. Neznášam to!“

Bolo nepochybné, že Siriusa to veľmi zaujalo. Naklonil sa bližšie k nej a pobavene sa spýtal: „A čo konkrétne ešte neznášaš?“

Otvorila ústa, aby mu povedala o Jamesových úškrnoch, vlasoch, pozvaniach a poznámkach, ale zrazu sa jej to zdalo rovnako detinské ako to, čo predvádzali oni. „On... Je taký... zlatý... rafinovaný, sexi, zaujímavý...“ pristihla sa, ako sa prihlúplo usmieva. „Rozkošný, chutný, sexi... Dofrasa! Povedala som ‚sexi‘ dvakrát! O dôvod viac, aby som ho neznášala! Vypína mi pri ňom mozog! Doslova vypína! Všimol si si to niekedy?“

„Určite nehovoríš o mne?“ mračil sa Sirius, ale vyzeral veľmi spokojne.

„Neverím, že ti to hovorím, Sirius, to bude asi tým pivom...“

„Je nealkoholické, ale pokojne to naň zvaľ,“ prikývol. „Pokračuj.“

„Neznášam, že som pri ňom ako nesvojprávna, cudzia osoba, že som pri ňom ako... úplná hlupaňa! Neustále sa pletiem a myslím na sto vecí naraz a nevyjde mi ani jedna, lebo nič nedomyslím, pretože zase myslím len na to, ako na mňa pozerá a... Dofrasa. Dofrasa... dofrasa! Zabi ma, Sirius, radšej ma zabi. Ak s ním zostanem, asi načisto osprostiem!“

Zložila si hlavu na stôl a zakryla si ju rukami. Možno sa bála, že jej z nej niekto ukradne rozum hneď, ako bude súhlasiť s Jamesovým návrhom.

„Neblázni,“ smial sa. „To sú len také výpady, určite to prejde.“

„Myslíš?“ vykukla naňho pomedzi prsty.

„Určite,“ zaškeril sa. „Len s ním choď zajtra na rande.“

„No, keď už som sa kvôli tomu pohádala s Carol, asi to skúsim.“

„Myslel som, že to bolo kvôli Removi,“ podotkol.

Lily sa pousmiala a trochu pohodila hlavou. „Jasné, že kvôli Removi. A teraz ma ospravedlň skôr, než si to rozmyslím.“

Vzala si posledný suchár, vyšla z kuchyne a zamierila rovno von, kde videla Jamesa naposledy. Pred hradom už však nebol a nevidela ho ani vzadu na školských pozemkoch. Nemala predstavu kde ho teraz má ísť hľadať. Napokon usúdila, že bude najlepšie ešte raz si všetko premyslieť, zašil sa do knižnice a nad roztvorenou učebnicou venovala každú jednu myšlienku zajtrajšku a svojmu divo búšiacemu srdcu. Práve vo chvíli, keď sa rozhodovala, či ho predsa len nemá ísť pohľadať, sa stolička vedľa nej odsunula.

„Tak predsa tu niekoho máš,“ zašepkal James a sadol si.

„Čože?“

„Mňa,“ zaškeril sa. „Čo študuješ?“

„Nemám potuchy,“ odvetila úprimne, zabuchla knihu a snažila sa pozerať naňho čo najmenej. Bála sa, že ak sa mu bude pozerať do očí, nikdy to neurobí. Vlastne celé to prijatie pozvania sa jej zdalo príliš nereálne od chvíle, keď začula jeho hlas. Najradšej by si to opäť celé rozmyslela. Takto naživo to bolo oveľa ťažšie ako keď si to plánovala. „Vieš... ja...“

Otočila sa k nemu. Spýtaj sa to teraz! Hovorila si v duchu. Teraz alebo nikdy. No tak! Len otvor ústa a povedz to. Nič sa ti nestane. Vieš, že on bude len rád. Na čo čakáš?! „Ja...“

„Áno? Ty? Ja? My?“ uškrnul sa.

„No... hej,“ pousmiala sa. „Tak som si vravela, že zajtra je ten Rokville a asi by som konečne mala ísť s tebou.“

James zbystril pozornosť. Hneď vyskočil zo stoličky a zrazu nevedel kam s rukami. „Pôjdeš so mnou? Vážne?“

Nesmelo prikývla. Priam cítila ako horí od červene. Aj James nadobudol trochu ružový odtieň. Vždy strúhal takého frajera, že ju prekvapila jeho reakcia. Žiadne výskanie, žiaden hurónsky smiech proste len....

„Tak teda zajtra,“ uisťoval sa. „Už sa teším, Evansová. Zajtra...“

„Áno, zajtra,“ vstala, prehodila si tašku na plece a naposledy sa obzrela. „Zatiaľ ahoj.“

Až keď svitol nový deň a Lily sa prebrala s pocitom, že sa jej to určite celé snívalo, pochopila, prečo sa Carol tak hanbila prísť Removi na oči. Priam sa desila predstavy, že sa pri raňajkách stretne s Jamesom. Zaliala ju horúčava a na chvíľu mala pocit, že jej niekto vytiahol všetky vnútornosti. Bola proste prázdna. Ani nevedela ako sa jej podarilo pozviechať a dostať sa až do Veľkej siene, aby sa najedla. V podstate netušila ako vôbec prišla na takú bláznivú myšlienku, že by ten deň mohla jesť. Sadla si pred prázdny tanier a bez najmenšieho pocitu hladu sa rozhliadla po stole. Zdalo sa jej, že nech by zjedla hocičo, dopadlo by to katastrofálne. Jej žalúdok nebol v stave niečo stráviť. Ešte totiž nespracoval informáciu, že večer ide na rande s Potterom!

Podľa hluku, ktorý sa približoval od dverí smerom k nej vedela, že prichádza James so svojou partiou. Ani to jej nepozdvihlo chuť do jedla.

Pozrela ich smerom. James ju práve hypnotizoval pohľadom, ale keď sa ich oči stretli, odvrátil tvár a niečo rýchlo povedal Siriusovi. Obaja sa potichu zasmiali. „Ahoj,“ pozdravil ju celkom veselo, no keď pozdrav opätovala nedokázala sa ubrániť pocitu, že je to celé trápne a niečo v jej hlave posmešne šeptalo, že Sirius mu určite všetko povedal a teraz sa na nej všetci štyria - spolu s Remusom a Petrom - perfektne zabávajú. Sadli si o pár miest ďalej. James sa chvíľu venoval priateľom, potom našiel jej pohľad a žmurkol na ňu. Lily sa pousmiala. Nemala potuchy ako sa má tváriť. Ešte spolu oficiálne nechodia, ale obaja o svojej náklonnosti vedia. Naliala si čistú vodu a pomaly sa napila. Vedela, že dnes z jedna nič mať nebude. Vzala si suchú hrianku a odpratala sa do knižnice. Mala nejasný pocit, že ručičky na hodinách niekto začaroval. Nerobí si z nej James srandu, aby vyrazili skôr? Nemala by sa spýtať niekoho zo študentov, či nemajú iný zdroj času ako knižničné hodiny? Len teraz predsa raňajkovala a už bol čas na obed! Možno, keby šla do nemocničného krídla, alebo porušila školský poriadok a musela by zostať po škole, nemusela by s ním nikam chodiť. A potom by sa na celé jej „Áno“ jednoducho zabudlo. Sadla si k obedu, ale nemala o nič väčšiu chuť do jedla ako ráno. Nabrala si trochu zemiakov, no len sa v nich prehrabávala vidličkou, kým sa jej spolužiačka nespýtala, či je v poriadku.

„Som úplne v pohode,“ usmiala sa. „Lepšie to byť nemôže.“

„Viem, že ste s Carol pohádané,“ pripustila Sally, súcitne na ňu pozrela a potom dodala. „A navyše, Potter na teba dnes ani nepozrel. Čo sa deje?“

„Nič zvláštne, neboj sa. Som v pohode,“ zopakovala a vytrielila preč. „Musím ísť.“

„Uvidíme sa v Rokville?“ vyzvedala Sally.

„Ešte neviem, snáď áno,“ povedala a odbehla.

V izbe sa trikrát prezliekla, kým nadobudla pocit, že našla to správne oblečenie na takúto príležitosť, nachystala si na posteľ rukavice, čiapku, šál, kabát a kabelku, skontrolovala, či všetko so všetkým ladí, či nič nie je roztrhnuté alebo špinavé a keď už naozaj nevedela, čo má so sebou robiť, štyrikrát si umyla zuby a asi stokrát si prečesala vlasy. Navyše sa každú chvíľu rozhodovala, či predsa len nemá zostať v izbe a nechať Jamesa, nech mu samému dôjde, že ona na to proste nemá nervy a teda, z ich rande nič nebude. Napokon sa však vždy rozhodla, že to skúsi.

Určite to nebude také zlé, ako si to občas predstavovala. Veď James na ňu čakal tak dlho, že ani len nepodarené rande ho jednoducho nemôže odradiť. A ak im to vôbec nevyjde? Ak zistila, že to bolo celé veľmi zlý nápad? Aspoň si nebude nikdy vyčítať, že mu nedala šancu.

Naposledy sa celá skontrolovala a mrkla na čas. Prepána! Už teraz mešká! Najradšej by sa do vstupnej haly premiestnila, aby tam pribehla včas. Potom si spomenula, že keď dievča mešká, je to v poriadku. Môže si to dovoliť, naopak, bolo by zvláštne prísť načas!

O to väčšie však bolo jej prekvapenie, keď schádzala do haly a hoci Jamesa hľadala očami po všetkých kútoch, nedokázala ho nájsť.

Pomyslela si, že ho určite niečo zdržalo, postavila sa k stene a čakala. Neprestajne sa obzerala na všetky svetové strany.

Kde len môže toľko trčať? Snáď sa mu nestalo nič zlé? Určite by ju nenechal čakať ako hlupaňu.

Oh, keby sa aspoň Sally s Mirandou tak nepozerali! Nie, nech k nej nejdú!

„Ideš do dediny, Lily?“

„Áno, samozrejme, len ešte na niekoho čakám,“ odvetila celá červená.

Dievčatá sa začali chichotať.

„Remus s Carol už odišli, s kým teda ideš?“ vyzvedala Miranda.

„Oh, to vám zatiaľ nemôžem povedať,“ zahovárala. Snažila sa, aby to vyznelo lišiacky a rozkošne, ale mala dojem, že jej to veľmi nevyšlo.

Sally podvihla obočie. „Vieš, že by som sa nepýtala bez dôvodu, pretože nerada klebetím, ale Potter sa dnes chvastal, že s ním ideš na rande. Však čakáš naňho.“

Lily mala pocit, že zhorí, taká horúčava sa jej nahrnula do tváre. „No... hej, čakám naňho.“

Obe dievčatá sa opäť rozosmiali. Utrúsili niekoľko uštipačných poznámok na ich adresu a potom sa, rozchichotané a akési príjemne vzrušené, pobrali preč.

Lily si v duchu nadávala. Prečo sa s nimi vôbec dávala do reči? Dobre vedela aké sú! A kde toľko trčí Potter? Už dávno tu mal byť! Čakala ako na tŕni. Pomaly ju začínal hnevať. Ručičky hodín akoby nekĺzali od minúty k minúte, ale skákali z jednej strany na druhú. Lily si sadla na schod. Vstupná hala sa takmer vyprázdnila. Väčšina študentov už odišla do Rokvilu a popri nej sa premietali už len samí prváčikovia a druháčikovia, ktorí ešte nemali právo opúšťať hrad.

Nahnevane vstala a odišla späť do izby. Prešla ju chuť na celý Rokvile, aj na Pottera.

„Ty už si späť?“ začudovane sa spýtala Sally, len čo vošla do izby a uvidela ju, ako si číta, sediac na okennej parapete. „Ako bolo na rande? Nikde sme vás nevideli!“

„Ani ste nemohli,“ zavrčala, zakryla si tvár knihou a otočila sa im chrbtom. Nechcela s nimi o tom diskutovať. Keby tu len bola Carol! Keby sa už vrátila!

„Nebola si s ním? Prečo si ho nepočkala?“ nedala jej pokoj Miranda.

„Ja som ho čakala, to on sa nemienil dostaviť!“ odsekla.

Miranda sa zamračila. „To je divné. Odprisahala by som, že sme ho videli aj so Siriusom, však, Sally? Práve sme odchádzali z Rokvilu, keď vchádzali do Troch metiel.“

Sally vehementne prikyvovala. „Mysleli sme, že možno čakáš dnu, lebo si musel niekam odbehnúť.“

„Fajn,“ zavrčala už úplne rozladená. „Ďakujem, že ste mi to povedali.“

Zoskočila z okna, predupotala cez izbu a zišla do klubovne. Tam sa usadila vo vysokom kresle tak, aby ju nebolo vidno od vchodu. Skrútila sa do klbka a objala si kolená.

Idiot Potter sa na ňu vykašľal a vďaka jej ‚milým‘ spolubývajúcim to bude vedieť celá škola. Taký trapas! Toto bola nejaká jeho pomsta?

Sediac v kresle počula každý zvuk v klubovni. Dúfala, že ju nik nevidí, hlavne po tom, čo začula Jamesov hlas.

„Nechaj to tak, Sirius, ja si to vyžehlím,“ zasmial sa. „Je tu nejaké dievča? Potrebujem aby mi niekto zavolal Evansovú!“

„Som tu, Potter!“ ozvala sa a vykukla spoza kresla. „Čo chceš?“

„Lily!“ potešil sa, okamžite pribehol k nej a zvalil sa do vedľajšieho kresla. „Dlhujem ti vysvetlenie prečo som neprišiel.“

„Neviem o čom hovoríš,“ zatvárila sa prekvapene.

James sa pousmial. „Vážne. Prepáč, dúfam, že si nečakala dlho. Bola si v Rokvile aj tak, že? Šla si s dievčatami?“

„Nebola som tam. Mala som priveľa domácich úloh,“ zaklamala. „Prečo ťa to trápi? Ách, počkaj, ty si si myslel, že s tebou pôjdem na rande?“

„Boli sme dohodnutí...“

„Prepáč, zabudla som,“ klamala vytrvalo ďalej. „Čakal si dlho, kým ti došlo, že neprídem? Alebo ti to musel povedať Black?“

James sa stále tváril podozrievavo. Neveril jej ani jedno slovo z toho, čo si vymyslela. „Nehovor hlúposti,“ požiadal ju. „Ty si prišla, to ja som sa zdržal...“

„Tak v tom prípade ani jeden z nás neprišiel k ujme. Zjavne sme to ani jeden nezobrali vážne,“ zahovárala, vstala a rozhliadla sa po klubovni. „Nevidel si Carol?“

„Ale áno, bozkávala sa s Remusom na hlavnom schodisku, akoby sa išli jesť,“ uškrnul sa.

„Super,“ zamumlala a chcela sa vrátiť do izby.

„Lily!“ zastavil ju a jediným skokom bol pri nej. „Vážne som tam chcel prísť! Rozmýšľaj predsa! Zajtra... zajtra ťa vezmem na výlet po hrade. Čo na to povieš? Ukážem ti miesta, o ktorých si ani netušila.“

„To má byť pozvanie na rande?“ podvihla obočie.

„Áno, to je pozvanie. A sľubujem, že tam budem. Daj mi ešte šancu,“ požiadal ju naposledy.

Nevyzerala veľmi spokojne, ale nakoniec súhlasila. Zajtra. Máš druhú šancu, Potter.

„Drž sa,“ pousmiala sa Carol, keď bola Lily opäť vychystaná na rande. „Tentoraz určite príde. Remus mi hovoril, že to bola trochu aj jeho chyba, že James neprišiel.“

„Už si mi to povedala milión ráz,“ zastavila ju priateľka. „Neospravedlňuj ho toľko, lebo si začnem myslieť, že si ťa najal.“

„Nikto si ma nenajal!“ namietla so smiechom. „A teraz už bež, lebo sa budeš musieť ospravedlňovať ty jemu!“

Lily ju naposledy objala. Včerajší hnev ju už opustil. Do veľkej miery k tomu prispel fakt, že sa opäť veselo rozprávala s Carol, a keď spolu prebrali Remusa od pravého momentu ich rande, až po posledný bozk, Lily na Jamesov prešľap takmer zabudla. Možno mu chcela dať šancu, aby lebo aj ona túžila byť taká šťastná ako jej priateľka.

Sadla si na gauč v klubovni a čakala, kým sa James doprace dolu zo svojej izby. Alebo možno príde zvonku, pretože sa nestihol navečerať. Pohľad jej zaletel od dverí k portrétovému otvoru a zhlboka si vzdychla. Kde ZASE trčí? A tí hlúpi štvrtáci na ňu vypliešťajú oči ako stádo oviec.

Otočila sa im chrbtom. Keby si tak chcel pohnúť! Čakala ešte niekoľko minút, kým sa portrétový otvor preklopil. No nebol to James. Nahnevane si preložila nohu cez nohu a netrpezlivo pohupávala topánkou na špičke. Zase ju tu nechal! Ručička opäť skočila o niekoľko minút dopredu. Nepríde!

Do očí sa jej tlačili slzy. Zaostalý idiot! Tak toto naozaj prehnal!

Vrátila sa do izby, no tu tiež nenašla pokoj. Po chvíli si vzala školskú tašku a utiahla sa do knižnice.

Odhodlala sa urobiť si domácu úlohu, ktorú odkladala celé poobedie. Kým písala nekonečnú prácu, pomaly na ňu padal únava. Neuvedomila si to, no čoskoro zaspala.

„Mali by sme ju zobudiť,“ počula vzdialene sa rozprávajúce neznáme hlasy. Nezaujímalo ju to. Jej mozog to nedokázal adekvátne spracovať. „Knižnicu zatvárajú za necelú hodinu.“

„Máš pravdu, zobuďme ju, nech...“

„Neopovážte sa budiť ju!“ zasiahol iný, známy hlas.

Lily sa trochu prebrala. Pootvorila oči. Ležala s hlavou na stole. Ľavé líce jej úplne stŕplo, ale neodvážila sa ani pohnúť. Bola zvedavá ako sa James správa, keď si myslí, že ho nevidí.

„Nechajte ju, nech sa vyspí,“ vrčal otočený chrbtom k nej. Ani nedýchala. Ticho pozorovala tú scénu.

„Len sme nechceli, aby ju vyháňala tá nepríjemná knihovníčka!“ zamračilo sa dievča, ale spolu s priateľom sa stratili medzi policami.

Lily rýchlo znovu zavrela oči. Počula, že James si sadol na stoličku pri jej stole. Prinútila sa pokojne, rovnomerne dýchať, ale srdce jej bilo ako splašené. Prečo tu sedí ako nejaká jej osobná stráž? Najradšej by vstala a jednu mu prisušila za to, čo jej dnes urobil. Odhodlala sa však len na to, aby potichu dúfala, že odíde. On sa však k činu nemal. Naopak, veselo si listoval v útlej knižočke. Dokonca mu nerobilo problém na niečom sa tlmene smiať.

Chvíľu počúvala ako prevracia stránky. Sledovala ho cez poodchýlené viečka najprv jedným, potom druhým okom. Naozaj už ničomu nerozumela. Najprv ju toľko dožiera, aby s ním šla na rande a potom, bez toho, aby jej podal adekvátne vysvetlenie, nepríde. Dvakrát! A teraz... sedí tu, akoby sa nič nebolo stalo. Naozaj mu už vôbec nezáleží na tom, čo si o ňom myslí? Nezaujíma ho, ako sa asi teraz musí cítiť?

James skontroloval čas a zabuchol knižku. Zrejme nastal čas na odchod. Knižnica sa zatvára. Naklonil sa dopredu s chytil ju za ruku. „Lily? Preber sa. Musíme ísť.“

Pootvorila oči. Opäť ich zavrela. Mala pocit, akoby jej niekto vygumoval z hlavy všetky myšlienky. A Jamesova horúca dlaň ju len bez pohnutia držala. Možno, ak sa dlho nebude hýbať, dotkne sa jej aj druhou rukou.

„Zrejme si zaspala nad úlohou,“ komentoval potichu. „Veľmi ma to neprekvapuje, je to vážne nuda, ale teraz už musíme ísť.“

Pozrela naňho. Nie. Nestál jej za to. Vždy si hovorila, že jej za to nestojí. Sľubovala si, že sa doňho nezamiluje.

„Čo je?“ spýtal sa neisto, keď videl jej meravý pohľad.

Neodpovedala, len vstala, rýchlo si zhrnula veci na kopu a s knihami v náručí sa pobrala preč.

„Lily! Počkaj! Ale no tak... !“ dobehol ju, zastal jej cestu a pokúsil sa ju zadržať.

„Nevrieskaj, si v knižnici,“ napomenula ho, zvrtla sa a vyrazil bočnou uličkou.

„Čo to robíš?“ opäť ju dobehol. „Nechaj ma, nech ti to vysvetlím, Lils!“

„Nezaujíma ma tvoje vysvetlenie,“ odsekla.

„Mal som dôvod neprísť! Počúvaš ma?! Hneď ako som mohol, bežal som sem.“

„Dojemné. Nesmierne,“ zahundrala, vybehla z knižnice a nechala ho, nech sa opäť ponáhľa za ňou.

„No tak! Aspoň ma počúvaj!“

Ani sa k nemu neotočila, len mu cez plece ukázala neslušné gesto a ešte pridala do kroku. V tej rýchlosti však zabudla, že dvere napravo v skutočnosti nie sú dvere, ale len stena, ktorá by nimi veľmi rada bola. Stlačila kľučku a celou váhou do nich vrazila. Náraz ju zviezol k zemi. Nahnevane pustil knihy a pergamen z rúk a sledovala Jamesa, ako si čupol a začal jej veci zbierať.

Pozrel na ňu, pousmial sa položil ledabolo navŕšenú kôpku vedľa nej. „Pripadáš mi akási nevyrovnaná.“

„Skutočne?“ zasmiala sa ironicky, sklonila si hlavu do dlane a zhlboka sa nadychovala, akoby práve prekonala nejaký záchvat. „Čo odo mňa ešte chceš, Potter?“

„Len aby si šla so mnou na rande. Zatiaľ nič viac,“ odvetil.

„Ale ja som šla! JA som tam bola!“ zvreskla naňho cez slzy. „Prečo si neprišiel? Znovu si ma nechal čakať... Akoby ti na mne vôbec nezáležalo. A potom prídeš do knižnice a... Prečo si neprišiel?“

„Zdržala ma profesorka...“

„Ale mňa nezaujíma tvoj náhradný program! Nechcem počúvať tvoje výhovorky. Chcem vedieť PREČO SI TAM NEBOL, keď si mal!“

Očakávala by, že sa stiahne a buď sa ju pokúsi utíšiť, alebo radšej odíde - no James sa uškrnul. „Chcela si, aby som prišiel? Naozaj som ti chýbal?“

„Premerlina, James!“ schmatla pergamen z vrcholku kôpky a hodila ho po ňom. Nemala šancu ublížiť mu ním, ale aspoň uľavila svojej túžbe hodiť mu do hlavy knihu. „Myslím na teba stále... teda, myslím na teba ráno, keď vstanem. A večer, keď idem spať... a všetok čas medzi tým tiež. Ide mi z toho vybuchnúť hlava. A ty si proste neprídeš, lebo máš na práci niečo dôležitejšie? Čo je závažnejšie? TOTO je strašne naliehavé!“

„Takže som ti chýbal?“ spýtal sa ešte raz.

Prikryla si ústa rukou v snahe zabrániť si, aby to povedala. No nedokázala zadržať vlastné slová. „Chýbaš mi, aj keď som s tebou, akoby som ťa nikdy nemala dosť!“ zašepkala s očami rozšírenými od prekvapenia.

James sa rozosmial. „Tak poď, vstávaj, ty trdlo. Vážne ti musím všetko vysvetliť.“

Zaviedol ju späť do klubovne, usadil na gauč a sadol si k nej. Nie príliš blízko a dotieravo, ako to občas robieval, práve naopak. Bol dostatočne ďaleko na to, aby sa mohla slobodne hýbať. Najradšej by si urobila sedačku z neho. Prečo je tak ďaleko teraz, keď vedel ako jej chýba jeho blízkosť?

„Dnes ma Sirius zatiahol do istého nepríjemného incidentu v súvislosti s dievčenskými záchodmi. Nebudem to rozoberať podrobne. Ide však o to, že profesorka McGonagallová nás potom držala vo svojom kabinete. Ja som sa jej pokúšal vysvetliť, že ma čakáš a ak neprídem, určite ma zabiješ, ale ona bola neoblomná. Aj Sirius ju prosil, aby ma pustila. Poznáš ju, keď si niečo vezme do hlavy...“

„Čo ste spravili s tými záchodmi?“

„My?“ zháčil sa James. „Nebudeš mi veriť, ale ja som v tom naozaj bol nevinne! Šiel som po chodbe na treťom, keď sa oproti mne zjavil Sirius a vrieskal ‚Bež, James, bež, lebo nás ten starý prašivý mukel zavesí v žalároch za členky!‘ Tak som sa zvrtol a bežal s ním. A potom nás chytila McGonagallka.“

„Ale samozrejme,“ odvetila tónom, z ktorého bolo jasné, že mu neverí ani slovo. „A včera bolo čo? Remus podpálil Zakázaný les a zvalil to na teba?“

„Niečo také. Ak sa uspokojíš a takýmto vysvetlením...“

„Nie,“ pokrútila hlavou.

James sa zamyslene pohladil po brade. „Vieš, Lily, včera sa stalo niečo, čo by ti mal právo povedať len Remus. Naozaj šlo oňho, ale nemôžem ti zatiaľ povedať, čo presne sa stalo. Nie je to moja vec. Ale nechcem ti klamať. Budeš mi veriť, keď ti poviem, že sa to raz dozvieš od Remusa?“

„Keď som ti prikývla na tú báchorku o záchodoch, skúsim prehltnúť aj toto,“ poznamenala napokon.

James pozoroval každý milimeter jej tváre, akoby ju videl prvý raz a potreboval si ju celú zapamätať. „Za nič na svete by som ťa nenechal čakať zbytočne len preto, aby som sa ti pomstil alebo čo. Em... Carol mi už za teba vynadala, ale nie to som chcel...“

„Poďakujem sa jej neskôr. Čo si chcel?“

„Tak si hovorím, vieš čo je zajtra za deň?“ povzbudivo sa pousmial.

Lily sa zaškerila. „Myslíš Valentín?“

„Oh,“ odvrátil pohľad. „To tiež. Skôr som mal na mysli - vážne je zajtra Valentína? No, ja som pôvodne chcel, aby to bol prvý deň čo budeme spolu chodiť, ale keď je ten Valentín...“

Tváril sa tak kyslo, že Lily sa musela smiať.

„Tak povedzme, že spolu chodíme už oddnes,“ navrhla, natiahla k nemu ruku a keď ju s úsmevom chytil, pritiahla sa na jeho hruď. „Len, prosím ťa, žiadne plánované rande.“

„Nikdy,“ prisľúbil.

„James! James, dofrasa,“ dovalil sa dnu cez portrétový otvor Sirius. „Všade som ťa hľadal! Musíš ísť so mnou! Okamžite!“

„Čo je?“ zamračil sa James, zaškúlil zo Siriusa na Lily a spýtavo podvihol obočie. „Teraz nemám čas!“

Sirius sa uškrnul. „Tak si ho budeš musieť nájsť. Ber plášť a poď, našiel som novú chodbu z hradu!“

Lily cítila ako Jamesa trhlo.

„Ja... teraz nemôžem, Sirius!“

„Môžeš,“ usmiala sa.

„Nie. Toto je strašne naliehavé,“ odvetil, pritiahol si ju bližšie a pobozkal.