Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

Prevrátila som sa na druhý bok s vehementným zívnutím. Odlepiť oči hneď na prvý raz, to je pre mňa úplná nemožnosť! Opäť som sa pretočila na druhú stranu a so slabým povzdychom som pootvorila viečka. Oproti mne sa črtalo okno. Zvláštne. Ja mám predsa okno úplne inde. Asi ešte napoly spím.

Konečne sa mi podarilo prebrať sa naplno. Posadila som sa na posteli a rozhliadla sa dookola.

Nebola to moja posteľ, ani moje okno, ani moja izba. Na moment som zažmúrila oči dúfajúc, že keď ich otvorím, budem opäť doma, ale nič sa tým nezamenilo. Bola som stále tam. V izbe, ktorá nápadne pripomínala jednu z tých Rokfortských. Ako často som snívala o tom, že by som sa tu ocitla a ako málo tomu teraz verím! Upokojovala som sa tým, že naozaj ešte vždy spím. Často predsa mávam veľmi živé sny. Sny o Rokforte a najmä o študentoch. A keď už som - opäť - tu, prečo sa predčasne budiť?

Vyliezla som z postele. Nikdy nevydržím vylihovať len tak, podaromnici. Vo vedľajšej posteli spala nejaká nie veľmi pekná blondínka. Chcela som odtiaľto vypadnúť. Ak sa mi naozaj podarilo na pár hodín zdrhnúť v hlave do Rokfortu, chcem si to tu užiť! Našťastie, moja povaha sa nezaprela. Oblečenie som nemusela hľadať v skriniach, moja školská Rokfortská uniforma bola prevesená cez stoličku pripravená na ďalšie použitie. Potichu som sa obliekla, skočila som na chvíľku do kúpeľne - pohľad do zrkadla mi prezradil, že dnes nevyzerám najhoršie a vybehal som von, na chodbu. Červeno - zlatá výzdoba ma uistila, že som v Chrabromilskej veži. Ako inak!

V dobrej nálade som skackala dole po schodoch z dievčenského internátu a potichu som sa smiala sama sebe. Tomuto sa hovorí sen! To by som však nebola ja, keby som zoskackala dole schodmi bez ujmy. Bola som asi tri schody pred cieľom, keď sa mi podarilo zle stúpiť na hranu schodu a noha sa mi zošmykla nižšie.

Nie! Vykríkla som v duchu, letiac do prázdna pod schodmi. Teraz sa určite zobudím. Určite sa zobudím!

Zrazu som však zostala visieť tak, ako som bola, s končatinami v čudnej polohe a vydeseným výrazom na tvári.  A oproti mne sa zjavil niekto, koho som túžila vidieť najviac zo všetkých...

„Si v pohode?“ spýtal sa chalan s okuliarmi na nose a šibalským úškľabkom. James Potter na mňa mieril svojim prútikom. Toto je môj sen, jasné, že tu musí byť aj on!

Zamrmlala som niečo v zmysle, že áno a vďaka akému zaklínadlu, ktoré na mňa použil som sa mohla vrátiť oboma nohami na zem. No v skutočnosti som lietala tak, ako ešte nikdy v živote. Bol tu. James Potter bol tu. So mnou. Dokonca ma zachránil. Rozprával sa so mnou!

Zišla som dole k nemu. Prekvapilo ma, že tam stále stojí a zíza na mňa ako na nejaký prízrak.

„Kto si?“ spýtal sa zrazu.

„Em...“ Preboha! To tu mám naňho vychrliť moje nemožné meno? Veď by to ani nevyslovil! Už sa vidím, ako ho učím povedať Ľ... Hneď mi napadla druhá alternatíva. Môžem sa predstaviť ako Lily. Aj tak ma už týmto menom volá polovica priateľov a rodiny! Lenže ak je toto naozaj James Potter, potom bude niekde nablízku aj Lily Evansová a vytvárať tu zbytočné zmätky?

„Nespomínaš si?“ zaškeril sa. „Ja som James Potter, chrabromilský metlobalový kapitán. Idem práve na tréning.“

Uznanlivo som prikývla neschopná ďalších slov.

James sa zasmial. „Tak čo, budeš so mnou rozprávať, alebo si onemela od úžasu?“

Usmiala som sa. Nikdy som neoplývala schopnosťou rozprávať sa s niekým len tak o hocičom pri prvom stretnutí. Vlastne ani pri druhom... a treťom....

„Aspoň mi prezraď svoje meno,“ pobádal ma naďalej. Prekvapilo ma, že sa odo mňa nevzdialil s tým, že som mentálne retardovaná a nedá sa so mnou normálne rozprávať. Veď doteraz som tu vydala len akési  dva neurčité zvuky a trikrát som sa usmiala ako pribrzdená.

„No, ja som Reneé,“ To meno mi skočilo na um, pretože o jednej Renée som práve dopísala poviedku.

„Tak predsa rozprávaš,“ potešil sa James. „Renée Pavlickova. Ideš do Veľkej siene?“

„Noo, áno,“ prikývla som, keďže som si nevedela predstaviť, kde inde by som mohla ísť a všetko nasvedčovalo tomu, že aj James tam má namierené.

„Super, tak idem s tebou,“ odvetil a prešiel na druhý koniec klubovne. Preklopil portrétový otvor, aby ma galantne počkal na druhej strane. „A odkiaľ vlastne si? Nikdy som ťa tu  nevidel.“

„Len včera som prišla,“ zaklamala som pomaly sa vžívajúc do svojej roly novej Rokfortskej študentky.

„A odpovedáš zásadne len jednou vetou?“ spýtal sa stále so šibalským úškrnom. No prosím. Teraz si už naozaj musí myslieť, že nemám všetkých päť pokope. Nie je prvý, ani posledný, ale problém je v tom, že James je jediný, pri ktorom by som chcela byť iná.

„Nie,“ zašepkala som tichým, vystrašeným hlasom. Odvrátila som od neho pohľad a ten mi padol von oknom, okolo ktorého sme práve prechádzali. „Waw,“ vyhŕkla som užasnuto. Zastali sme, aby som sa mohla pokochať výhľadom. Z okna, pri ktorom sme zastali bolo vidno jazero a kúsok Zakázaného lesa. V diaľke sa týčilo metlobalové ihrisko a to všetko zahaľovala jemná ranná hmla presvietená prvými lúčmi jarného slnka. „To je paráda!“

Prstami som zaťukala na okenné sklo a od úžasu som takmer nadýchala. Nikdy som si nepredstavovala, že to tu až také nádherné!

„To je Zakázaný les,“ poučoval ma James ukazujúc na stromy v diaľke. „Študenti tam majú zakázané chodiť, ale to neplatí pre všetkých. Veľmi rýchlo zistíš, že pri čom ťa nechytia, to akoby bolo dovolené.“

Uškrnula som sa. Jasné, jemu sa to hovorí, keď má neviditeľný plášť! V mĺkvom zadumaní som pokrútila hlavou. James si to vysvetlil po svojom.

„Neveríš mi? Môžem ti to veľmi ľahko dokázať, Renée. Dnes v noci...“ stíšil hlas a ja som si zrazu uvedomila, že na mňa pozerá veľmi uprene. Až príliš uprene. Akoby sa bál, že keď ma nebude hypnotizovať tými úžasnými hnedými očami, zdrhnem mu. „Ak chceš, dnes v noci ti ukážem hrad z tej lepšej stránky. Tajné chodby, skryté miestnosti...“

Cítila som, ako sa červenám. Poznám Jamesa Pottera dve a pol minúty a už ma pozval na rande. Nielen Sirius je tu naslovovzatý sukničkár! „Dobre,“ súhlasila som s búšiacim srdcom a celé moje vnútro revalo radosťou. Idem na rande s Jamesom Potterom!

Zišli sme do Veľkej siene po mnohých pohyblivých schodoch a cez toľké tajné dvere, až sa mi zdalo nemožné zapamätať si túto trasu naspamäť.

„Už sa vidím, ako tu bezradne blúdim a neviem sa dostať do veže,“ chichúňala som sa na tej celkom reálnej predstave.

James na mňa mrkol bokom. Prekvapilo ma, ako spokojne sa tvári. Nijaký normálny chalan by nemohol byť spokojný s tak nemožnou spoločnosťou, ako je moja. A to bol ďalší dôkaz, že toto celé je len sen.

„Neboj sa, ak sa stratíš, ja ťa zachránim,“ sľúbil a odsunul napohľad pevnú stenu. Ocitli sme sa na vrchu hlavného schodišťa. Určite sme sa sem dostali nejakými jeho špeciálnymi skratkami!

„To dúfam,“ odvetila som schádzajúc dolu k Veľkej sieni. Za štyrmi dlhými fakultnými stolmi sedelo už niekoľko študentov. Podľa ich chabého počtu som usúdila, že bude zrejeme ešte veľmi skoré ráno a uvedomila som si, že netuším, koľko je hodín. Hneď som sa na to Jamesa aj spýtala.

Zasmial sa. „Komu na to záleží? Je víkend, nepotrebujeme sa nikam náhliť!“

„Keď myslíš,“ vzdychla som si a nasledovala som ho k stolu celom napravo od dverí. Nikoho zo študentov, ktorí tu už sedeli, som nespoznala. Zato hneď, ako som sa obzrela ku stolu Slizolinu, padol mi do oka chalan s dlhými čiernymi vlasmi, dlhšími, ako som predpokladala. Nepekne mu lemovali dlhú úzku tvár a podčiarkovali jeho bledosť. Nechcela som byť zlá, ale tento Severus Snape sa mi na rozdiel od jeho filmovej podoby vôbec nepozdával. „To je Snape?“

James pozrel tým smerom a trochu sa uškrnul. „Áno. Ty poznáš Ufňukanca?“

„Len z počutia,“ odvetila som diplomaticky. Konečne som sa mohla venovať raňajkám. Na stole bolo všetko. Naozaj všetko, na čo ste si spomenuli. Na svete nejestvuje človek, ktorý by si tu nevybral. Možno okrem mňa. Jedna moja časť nevýslovne túžila ochutnať zo všetkého, čo som videla, no moje druhé, prezieravejšie ja mi bránilo dať si čo i len sústo. Veď James sedel vedľa mňa a zrazu mi prišla predstava, že sa s ním napchávam pri jednom stole úplne nechutná. Keď videl, ako ostýchavo sedím nad prázdnym tanierom, bez vyzvania mi naložil horu cestovinového šalátu.

„Daj si toto. Evansová tvrdí, že je to najlepší šalát, aký v živote jedla,“ poučil ma a naložil trochu z toho zázraku aj sebe.

„Ďakujem,“ zasmiala som sa a vzápätí mi jeho slová uviazli v hlave, aby ma trápili. „Môžem sa ťa niečo spýtať, James?“

Prekvapene podvihol obočie. Konečne sa nemusel vypytovať on. Určite ho to potešilo viac, ako dal najavo. „Jasné.“

„Ako to je s tebou a s...?“

„S nami?“ spýtal sa, nenechajúc ma dokončiť otázku, a hneď aj pokračoval. „Nie som si istý. Páči sa mi, ale je to presne ten istý mlčanlivý typ s akým som si nikdy nevedel poriadne rozumieť. No, prijala moje pozvanie na rande, tak to asi bude v pohode.“

„Ona už prijala pozvanie?“ vyhŕkla som prekvapene.

Podľa Jamesovoho výrazu som usúdila, že uvažuje nad hodnotou môjho zdravého rozumu. „Ja viem, že som ti to podal ako prehliadku hradu, ale myslel som, že ti to dôjde.“

Aj toto mi chvíľu dochádzalo. O čom to, preboha, Potter hovorí? No jasné. On si myslí, že som sa ho pýtala na seba? Je vôbec pri zmysloch? „Hovoríme o Lily Evansovej,“ nasmerovala som ho na tú istú myšlienkovú frekvenciu, ako mám ja.

Jeho pohľad náhle stvrdol. „Čo je s Evansovou? Ja hovorím o tebe.“

„To som si všimla,“ prevrátila som oči k stropu - až teraz som si uvedomila, aký je nádherný - a zapichla som vidličku do cestovinového šalátu. „Vieš čo myslím. Stále s tebou odmieta chodiť?“

„Nikdy by som si nepomyslel, že to poviem, ale asi sa na to vykašlem,“ zavrčal. „Prestáva ma to baviť, Renée, netvár sa tak šokovane. A odkiaľ o tom vlastne vieš?“

„Povedzme, že som o tom počula,“ zahovárala som opäť.

„Dostávajú sa ti do uší samé divné veci,“ odvrkol. „Máš tu nejaký tajný zdroj, či čo?“

„Niečo také,“ prikývla som a pustila som sa do šalátu. Naozaj bol delikátny. Musela som uznať, že Lily má dobrý vkus. „Nevzdávaj to, James. Nakoniec bude s tebou. Ale musíš vydržať.“

Pripadalo mi zvláštne povzbudzovať ho v tom, aby pozýval Lily na rande, keď by som najradšej chodila s ním ja. Vedela som však, že sa každú chvíľku zobudím. Tento sen už vliekol pridlho. A bol priveľmi reálny. Akoby sa ani neurodil v tej mojej pošastanej hlave. Veď keby to bolo všetko v mojich rukách, určite by som sa s Jamesom už dávno bozkávala a vyznávala mu lásku a... celá červená by som prijímala jeho komplimenty, ktoré si v skutočnosti nezaslúžim. Určite to bude jeden z tých bludných snoch, v ktorých sa človek dostane takmer až k cieľu, no vždy ho niečo vyruší, až to napokon vzdá a prebudí sa.

James do seba nahádzal svoju porciu, ospravedlnil sa, že už musí ísť a odkráčal preč z veľkej siene.

A teraz by som sa mala prehupnúť o niekoľko hodín dopredu, ako to v snoch chodí. Bude večer a ja sa už budem s Jamesom prechádzať tajnými chodbami. Všade bude tma. A my dvaja pod neviditeľným plášťom budeme debatovať o našom pohľade na romantiku a všetko, čo je spojené so vzťahmi.

Naďalej som však prežúvala cestovinový šalát. Nič sa nedialo. Nikam som neodletela. Scéna sa nezmenila a nebolo takej sily, ktorá by ma nútila zobudiť sa.

„Ahoj,“ sadlo si ku mne červenovlasé dievča a mňa takmer trhlo, keď som ju spoznala. Bola taká krásna! Taká krásna!

„Čau,“ zamrmlala som nesmelo. Akoby si k poddanému sadla kráľovná.

Lily Evansová mala v sebe všetko, čo sa dá označiť za krásne a teraz nehovorím len o jej zovňajšku. To niečo, čo z nej vyžarovalo a robilo ju neskutočne príťažlivou prinútilo Severusa Snapa zdvihnúť pohľad od taniera a nenápadne ju pozorovať.

„Ako si tu trafila? Nezablúdila si?“ spýtala sa milo. Zrejme som povedala Jamesovi pravdu. Prišla som už včera večer a teda som poznala svoje spolužiačky z izby.

„Nie, stretla som Jamesa Pottera. Doviedol ma sem,“ odvetila som sledujúc, ako zareaguje.

A Lily sa chutne dievčensky začervenala. „Potter? Určite ti nezabudol vymenovať všetky tituly a ocenenia, ktoré vlastní.“

„Spomenul, že je kapitán metlobalového družstva,“ odvetila som. „A že si s ním ešte stále nebola na rande.“

Zamračila sa. „Prečo ti povedal niečo také?“

„Pýtala som sa ho,“ priznala som a sklonila som sa nad tanier, aby nevidela ako sklamane sa tvárim. „Trochu som už počula ako to medzi vami je, tak ma to zaujímalo.“

Lily chápavo prikývla, nespúšťajúc zo mňa svoje zvedavé zelené očiská. „Odkiaľ vlastne pochádzaš?“

Nechcelo sa mi vysvetľovať kto som, čo som, tak som si len smutne, takmer až tragicky vzdychla a odvetila: „Nechcem o tom hovoriť.“

Lily ma súcitne pohladila po pleci. „Žijeme v hroznej dobe. Dúfam, že tu, na Rokforte, nájdeš to, čo ti inde chýbalo. A keď sa už tak zaujímaš o Pottera... Pokojne si ho nechaj.“

„S radosťou,“ usmiala som sa, ani netušiac aký úžasný obchod som práve s Lily uzavrela. V tej chvíli som vymýšľala plán, ako tých dvoch viac zblížiť a ako sa nezblázniť z toho, že mám Jamesa na dosah ruky, keď viem, že ma nikdy nebude milovať tak, ako ju.

„Ideme sa pozrieť s do Rokvillu,“ zvestovala mi Lily, keď sme už vychádzali z Veľkej siene úplne napraskané cestovinovým šalátom. „Pôjdeš s nami?“

Nadšene som súhlasila. Kým ostatní študenti schádzali dolu na raňajky, alebo sa zdanlivo bezcieľne potulovali chodbami, aby sa trochu rozhýbali, my sme vyrazili von a zamierili k dedinke pod hradom. V neďaleko stálo metlobalové ihrisko s tromi vysokými žrďami. Vzduchom sa preháňali chrabromilskí hráči, trénujúci na najbližší zápas. Lily, kráčajúca vedľa mňa s úsmevom od ucha k uchu, trkotala o Rokforte, profesoroch a predmetoch, ktoré sa tu učia a donekonečna rozoberala jednotlivé fakulty a charakterové vlastnosti ich študentov, až ma po pomaly prestávalo baviť. Napriek tomu som stále prikyvovala a pritakávala, usmievala som sa na slnko a zvedavo pozerala dopredu, kedy sa pred nami zjaví Rokville.

A dedinka sa ukázala, hoci bola ďalej, ako som očakávala, stála tam, zasadená medzi vysokými zelenými kopcami s domčekmi priam rozprávkovo prítulnými. Keď sme prešli všetky druhy obchodov, na ktoré si spomeniete a nakúpili toľko školských pomôcok, čarodejníckych sladkostí a hlúpostí zo Zonkovej predajne, že sme ich takmer neuniesli, usadili sme sa u Troch metiel. Čudovala som sa, ako je možné, že Lily za celý čas nezmĺkla takmer ani na chvíľu a pochopila som, čo tým James myslel, keď povedal, že ja som skôr mlčanlivý typ. Ona hovorila stále a o všetkom.

Práve som si dopriala poriadny dúšok ďatelinového piva, keď dnu s vervou vošiel celý chrabromilský metlobalový tým s kapitánom na čele. A zároveň s nimi traja ďalší chalani. Nemusela som dlho hádať, aby som ich zaradila. Drobnejší, bacuľatý chlapec so svetlými vlasmi a trochu neistým výzorom musel byť Peter. Jeho presný opak - vysoký tmavovlasý macher s výrazom, akoby mu patril svet - musel byť Sirius. Aby som bola spravodlivá, musím podotknúť, že nič krajšie som v živote nevidela a keby sa dali dokopy s Lily Evansovou, boli by taký dokonalý pár, že by sa s nimi nikto ani nerozprával. Ako posledný vošiel mierne ošumelý chlapec v obnosenej školskej uniforme. Remus Lupin sa usmial na všetky strany. Bol oveľa príjemnejšieho vzhľadu, ako som dúfala. Už na prvý pohľad pôsobil takým dojmom, že som mala chuť vstať a ísť sa s ním poradiť, čo mám robiť. Akoby v tichej zadumanosti a pri jeho schopnosti pozorovať a pritom skutočne aj vidieť, nadobudol všetky vlastnosti potrebné na pomoc druhým, hoci on jediný ju potreboval najviac.

„Ako vždy, Rosmerta,“ ohlásil Sirius na celú krčmu a pristúpil ku pultu, aby si počkal na štyri ďatelinové pivá, pričom zabával šarmantnú majiteľku nejakými poznámkami, ktoré sme k nášmu stolu nemali šancu počuť.

„A teraz prídu sem a budú sa vystatovať tým, akí sú všetci štyria úžasní, a budú čakať, do ktorého z nich si sa zamilovala,“ pošepkala Lily pobavene sa uškŕňajúc.

„Ja ich milujem všetkých... istým spôsobom,“ odvetila som rovnako šeptom, no jej slová som nebrala vážne pokiaľ sa nevyplnili.

„Lily a Renée,“ zaškeril sa James a vsunul sa so stoličkou medzi nás.

Remus a Peter sa nás slušne pozdravili, pričom len Remus mal toľko slušnosti, že sa mi predstavil. Keď prišiel Sirius s pivami pre priateľov, položil ich s tichým buchnutím na stôl a žmurkol na mňa, akoby sme sa poznali odjakživa. Cítila som, že sa zase červenám. Nemám vo zvyk takto s niekým flirtovať!

„Tak, odkiaľ si?“ spýtal sa Sirius usmievajúci sa ako slniečko na hnoji. „James je trochu zaostalý, vraj sa ťa to vôbec ani nespýtal.“

Skôr, ako som stihla odpovedať, Lily to urobila za mňa. „Nechce o tom hovoriť, Sirius, prečo strkáš nos tak, kde netreba?“

„Vyfúkni paru, Evansová,“ upokojoval ju James. Neušlo mi, ako po nej neustále poškuľuje, ale keď pozrel na mňa a naše oči sa stretli, usmial sa oveľa srdečnejšie ako keď hovoril s ňou.

„Ako sa ti u nás páči?“ spýtal sa Remus zvedavo.

„Zo všetkého je úplne nadšená,“ opäť ma nepustila Lily k slovu. Začínala som si pripadať, akoby bola mojím mediálnym hovorcom. Len sa teda usmievala a prikyvovala. „Áno, je to tu super.“

„Hráš metlobal?“ zaujímal sa James.

„Nie, nikdy som nesedela na metle,“ priznala som. Konečne niečo o čom sme sa s Lily nerozprávali!

„Nie?“ šokovane vyhŕkol James. „Kde si bola doteraz, dievča?“

„Nie tu,“ odvetila som.

James sa nad mojou odpoveďou uškrnul a otočil pohár ďatelinového piva tak, aby sa mu lepšie držal. „A chceš si to skúsiť?“ spýtal sa ukazujúc na svoju vlastnú metlu.

„Ale to je tvoja metla, Potter,“ upozornila ho Lily, akoby o na to zabudol.

„Ja viem,“ ohradil sa.

„Ale na tvojej metle nesmie nikto lietať. Je... tvoja,“ opakovala žiarlivo.

„Nikto, okrem mňa,“ zasmiala som sa. Nechcela som ju provokovať, proste sa mi to len zdalo komické, ako presviedčala Jamesa, že sa pomýlil v tom, že mi požičia metlu.

Lily sa na mňa zamračila. „Ani ty nie.“

„Oh, upokojte sa dámy, myslím, že...“

„Ty buď ticho, Potter,“ zahriakla ho a opäť sa osopila na mňa. „Mne je to jedno. Pre mňa za mňa spolu choďte aj na rande, ale keď ti tú metlu zničí, Potter...“ (James, ktorého niečo takéto po dlhoročnej praxi nemohol vyviesť z miery, sa len uškŕňal.) „... potom sa nesťažuj na všetky strany!“

„Prečo by som mu ju mala zničiť?“ už som sa mračila aj ja. Jasné, viem, že som nemožná a zničím v podstate všetko, čo mi príde pod ruku, ale je iné, keď si to poviem sama a keď to vychrlí do éteru niekto, kto ma pozná presne tri hodiny.

„Lebo nevieš lietať,“ argumentovala.

„A kvôli tomu mu ju musím hneď roztrieskať na kusy?!“

James, sediaci medzi nami krútil hlavou sprava doľava ako havko na zadnom sedadle auta a nevychádzal z úžasu.

„To som nepovedala,“ zasyčala dotknuto.

„Ale povedala si, že si môžem James pokojne nechať, nie? Tak o čo ti ide v tejto žiarlivostnej scéne, prosím ťa?“ spýtala som sa nahnevane a musela som odvrátiť pohľad, aby nevidela, ako mi pošklbáva kútikmi. Prečo sa pri hádke vždy smejem? Niečo so mnou naozaj nie je v poriadku!

James zahvízdal. Sirius za nahlas smial. Lily očervenela ako paprika, vstala a zdalo sa, že každú chvíľu na mňa namieri prútik a vyzve ma na súboj.

„Ale to neznamená, že sa s ním hneď budeš takto... Že ti to nie je trápne! A JA nežiarlim!“ povedala až príliš pokojným, hlasom, nahnevane fľokla na smejúceho sa Jamesa a vytrielila von.

Záškodníci sa smiali ešte pekných pár minút, keď sa konečne upokojili, Remus si ma si záujmom premeral.

„Takže ty si môžeš Jamesa nechať?“

Určite som očervenela ako paprika. Uškrnula som sa od ucha k uchu a keby to bolo v mojich silách, zaliezla by som pod stôl, kým sa všetci nerozpŕchnu.

„To len tak...“ zahovárala som neúspešne sa snažiac tváriť, že to bolo len v rámci priateľského prekárania sa. Prsty mi nervózne behali do prázdnom pohári od piva a blčiaca tvár ma určite prezradila. „Asi pôjdem za ňou.“

„Zostaň,“ nesúhlasil James a keďže to povedal práve on, ani mi nenapadlo odporovať. Mala som však pocit, že, hoci sa to zdalo nemožné, začervenala som sa ešte viac. „Ona sama nevie čo chce. Nechaj ju.“

Nevedela som, čo mu na to povedať, tak som len prikývla a rozhliadla som sa okolo seba, či neuvidím niečo zaujímavé, čomu by som mohla venovať pozornosť. Moja silne spoločenská povaha sa opäť prejavila rozsiahlym mlčaním. Niežeby som nemala na mysli tisíc otázok, ale ani jedna sa mi, ako zvyčajne, nezdala vhodná. A tak som len nemo počúvala o čom sa tí štyria rozprávajú, uznanlivo som prikyvovala a občas som sa zasmiala na nejakej vtipnej poznámke.

Konečne, keď Záškodníci povedali všetko, čo mali na srdci a vypili druhý pohár ďatelinového piva, zasunuli sme stoličky a vyšli von na vzduch.

Prekvapilo ma, že James sa okamžite prikmotril ku mne. Zároveň ma to však neskutočne potešilo. James Potter, moja tajná láska... teda, moja fiktívna láska. Jediný chalan z knihy, ktorý mi učaroval na niekoľko rokov. Môj tajný sen. Môj... James. Keď som si predstavila ako dlho som o ňom snívala a ako často som túžila byť s ním aspoň jeden deň, zdala sa mi jeho blízkosť úplne nereálna.

„Choďte dopredu chalani, my vás dobehneme,“ otočil sa na svojich priateľov.

„Myslím, že tamto je Madysonová,“ vyhŕkol Sirius s úškrnom a všetci traja zrýchlili krok.

Je to len sen.  - Upokojovala som sa. - Môžeš robiť, čo sa ti zachce, aj tak sa ráno zobudíš a nebudeš si NIČ pamätať... nič, okrem toho pocitu šťastia... ako napokon vždy.

Pri tej myšlienke som si zhlboka vzdychla.

„Deje sa niečo? Akási si tichá,“ spýtal sa James starostlivo, prehodil si metlu cez plece a uprel na mňa svoj úžasný figliarsky pohľad cez hrubé sklá okuliarov.

„Len nemôžem uveriť, že to je iba sen,“ priznala som. „Veľmi dlhý a krásny...“ (v skutočnosti som sa začínala diviť ako dlho a podrobne sa môže človeku snívať) „... ale nakoniec znovu len sen.“

Zasmial sa. Neviem, čo ho tak pobavilo na mojom nešťastí. Asi sa len zabával na tom zjavnom nezmysle. „Ako to Evansová myslela, že si ma môžeš nechať?“

„Bola to hlúposť,“ zahovorila som, načo sa jemne zamračil. Preňho to však zrejme znamenalo veľa a tak som tichým hlasom pokračovala: „Vieš, ja som jej ráno povedala ako sme sa stretli a že... “

„Čo?“ vyhŕkol nedočkavo.

„No, že,“ zavrtela som hlavou. A teraz by ma mohol pobozkať. Veď je to sen a možno má poslednú šancu. Alebo by som to mala urobiť ja? Je to predsa ľahké. Len zastanem, on určite zastaví tiež, aby zaistil, čo sa deje. Pristúpim k nemu a... bude! Žiadne slová. Žiadne že. Bozkom to pochopí. Určite na to príde, ako ho milujem!

Lenže pomyslieť si to bolo oveľa ľahšie ako urobiť. Nervozita mi nedovoľovala zastaviť rýchle kroky a James, kráčajúci vedľa mňa sa tiež nesnažil zadržať ma.

„Povedala som jej, že sa mi páčiš,“ povedala som napokon celkom potichu a najradšej by som sa niekam skryla. Páčiš sa mi. To skutočne vyjadrilo reálnu hĺbku mojej posadnutosti jeho osobou! Každý jeden náš spoločný okamih som si predsa vychutnávala ako najvzácnejšie okamihy môjho života. Stačilo by mi predsa navždy kráčať s Jamesom po boku hore k hradu a rozprávať sa. Nemohla som mu normálne povedať, že ho ľúbim?

James sa zasmial. Bol to typický frajerský smiech. Akoby tie slová očakával s úplnou samozrejmosťou.

„A Evansová teraz žiarli?!“ vypadlo z neho nakoniec.

„Asi hej,“ odvetila som. S pocitom, akoby ma ovalil rúčkou metly po hlave a následne mi ňou buchol do žalúdka. Nebolo to dvakrát príjemné.

„To je super. Teda, je fajn, že sa ti páčim, aj ty si veľmi milá...“ zhodnotil, pričom hovoril rýchlo, akoby to už chcel mať za sebou. „Ale Evansová žiarli. To je... super.“

Nedokázala som sa prinútiť ani k úsmevu, ani k prikývnutiu. Nič horšie mi v tejto chvíli nemohol povedať. Tak hlúpo som sa nádejala, že ma bude ľúbiť...

Čakala som, že sa opäť niečo spýta, ale on mlčal s rovnakou intenzitou, ako ja. Mlčky sme vyšli až k Veľkej sieni. Oci sme prechádzali okolo metlobalového štadiónu, ani jeden z nás nespomenul jeho ponuku, že ma naučí lietať.

„Idem k nim,“ poznamenal James veľavravne pozrel na zvyšok záškodníkov a jednotné číslo, ktoré v jeho vete zaznelo ma uistilo, že so mnou skončil.

Keď odchádzal pomedzi dlhé fakultné stoly, mala som dojem, že mi niečo ukradol a stratil a teraz vehementne zapiera, že by to urobil. Ale ja som vedela, že je vinný. Vzal mi kus života, ktorý som venovala snívaniu o jeho dotykoch a ktorý som teraz navždy stratila.

Sadla som si na druhý koniec stola k nejakým menším deckám. Bol obed, ale mne ani nenapadlo najesť sa. Jediný dôvod, prečo som tu zostávala bol ten, že keby som sa zatúlala v hrade, určite by som sa stratila. A James by ma nehľadal. Na jedlo som ani nepomyslela. Mala som dojem, že mi zmizli všetky vnútornosti.

Prečo som mu to musela vešať na nos? Prečo som neurobila radšej to, čo som plánovala? Určite by nebolo až také ťažké pobozkať ho. Aspoň raz! Splniť si sen, hoci by ma z neho veľmi rýchlo prebral... Zostali by mi aspoň pekné spomienky a dobrý pocit. Takto cítil len prázdnotu.

Neustále som mala dojem, že na mňa pozerá niekto z nich a tak, keďže som nechcela byť ako pod mikroskopom, som vstala a rozhodla som sa nájsť klubovňu na vlastnú päsť. Ako som predpokladala, čoskoro som sa stratila. Ešte niekoľko minút som sa túlala hradom, len tak, dúfajúc, že možno zazriem nejaký známy predmet, ale keďže sa mi to nedarilo, sadla som si na širokú okennú parapetu a hľadela von oknom. Chvíľu som len tak uvažovala o nespravodlivosti, ktorú som si spôsobila bujnou predstavou Jamesa ako môjho Jamesa.

Potom, pozerajúc na svoje ruky, ktorými som si objímala kolená ma ovládla chuť uniknúť. Vedela som, že je čas prebrať sa.  Odhodlane som sa nadýchla. Ešte raz som pozrela z okna, tuho som zažmúrila oči a uštipla som sa do ruky. Cítila som tú nepríjemnú bolesť. Pocit prázdnoty ma však neopustil. Otvorila som oči. Namiesto dreveného stropu mojej izby som však stále sedela na okennej parapete.

Nerozumela som tomu. Možno... oprela som sa hlavou o okno. Možno by som mala zaspať a zobudím sa doma. Nechala som svoje viečka padnúť a celou svojou bytosťou som sa sústredila na to, že je čas zobudiť sa. Vždy to fungovalo.

Keď som však o niekoľko minút otvorila oči, stále som bola na tom istom mieste. Začínalo ma to hnevať. Ako sa dá zobudiť zo sna? Úpenlivo som premýšľala. Keď odniekiaľ padám, vtedy sa zobudím. Chvíľu som sa pohrávala s myšlienkou, že otvorím okno na skočím, ale uvedomovala som si, že na niečo podobné nemám guráž ani vo sne... Alebo predsa?

Zobudím sa, len čo pod sebou ucítim prázdnotu!

Natiahla som ruku za kľučkou a s trhnutím som odsunula staré, vŕzgajúce pánty. Postavila som sa na parapetu. Bola som vysoko. Veľmi vysoko. Predstava, ako sa rýchlo rútim k zemi mi vôbec nebola príjemná!

„Premerlina, čo robíš?!“

Skôr, ako som sa stihla otočiť, niekto ma stiahol z parapety a ja som sa ocitla na kamennej podlahe. Moja prvá myšlienka patrila mojej nohe. Poriadne som si ju narazila.

„Čo to robíš, Renée?“

Pozrela som napravo (či naľavo?). Remus na mňa prekvapene upieral veľké zlatistohnedé oči.

„Ja len...“

„Prosím ťa, viac to nerob,“ požiadal ma. „Prečo niečo nepovieš, ak máš problémy? Tu sa vždy nájdu ľudia, ktorí ti ochotne pomôžu. Povedz, čo sa deje?“

Pomaly sme vstali a ja som automaticky zamierila k parapete, aby som si sadla. Remus ustrašene vyštartoval vpred a chystal sa zabuchnúť okno, no ja som ho zadržala.

„Nechaj, ja sa nesnažím zabiť,“ uistila som ho. „Chcem len cítiť vzduch.“

Pozorne si ma premeral a zrejme usúdil, že hovorím pravdu, lebo okno nezavrel. Sadol si však tesne vedľa mňa a neprestal sa vypytovať. „Povedz mi, ak ťa niečo trápi.“

„James,“ vyhŕkla som.

Pousmial sa. „Asi viem, ako to myslíš.“

„Netušíš, ako to myslím,“ prevrátila som očí k nebesám a prisunula som sa trošku bližšie k oknu tak, aby to vyzeralo, že len mením polohu.

„Tak mi to objasni,“ požiadal ma.

„Ľúbim ho.“

Potichu sa zasmial. „Prepáč, ale na to, že ho poznáš asi...“

„Šesť rokov,“ doplnila som a Remusov prekvapený pohľad ma uistil v tom, že takýto údaj nečakal. „A tri alebo štyri roky po ňom beznádejne túžim.“

Očividne mu dlho trvalo, kým spracoval túto informáciu, pretože nič nehovoril, len si ma premeriaval akoby uzrel Lochneskú príšeru. Nemala som potrebu prerušiť to ticho. Bola som naň zvyknutá.

„Nevedel som, že sa poznáte,“ vysúkal zo seba napokon.

„Oh, nie. James ma nepozná. Len ja poznám jeho a asi som si ho trochu zidealizovala,“ uviedla som veci na správnu mieru. A navonok som s tými slovami aj súhlasila, ale v duchu som kričala od bolesti. Mal ma ľúbiť! Vždy som si predstavovala, že ma bude ľúbiť!

Remus prikývol. „Musíš mu odpustiť, ak ti dal nejakú nádej, že by to mohlo vyjsť. Je to proste ten typ chalana. Dokáže dievčatá okúzliť.“

„Ešteže mi to hovoríš, nevšimla by som si!“ zaironizovala som. Opäť som sa o kúsok posunula k oknu. „Vedela som, že miluje Lily, ale aj tak...“

„Potom si sa oklamala vedome,“ zhrnul kruto jedinou vetou. „James ju naozaj miluje. A keď hovoríš, že si to vedela a aj tak si ho chcela od nej odpútať, môžeš si za to sama. Stavila si svoje city na žreb, ktorý platil včera a vedela si to. Nechcel ti ublížiť. Možno iba zabudol, že nie si odtiaľto a nevieš, že uňho má šancu len Lily.“

„Jasné. Dokonalá Lily,“ zahundrala som.

„Dokonalá?“ usmial sa. V očiach mu zasvietili iskričky. „Ona vôbec nie je dokonalá.“

Pohľadom som ho požiadala, nech pokračuje.

„Je dosť zbrklá, tvrdohlavá a priveľa rozpráva,“ usmial sa ešte viac. „Popravde, neviem kto okrem Jamesa by to s ňou vydržal. On má aspoň ten zvláštny dar, že ju vie umlčať.“

Napriek všetkému som sa prichytila, ako sa usmievam. „Ďakujem, Remus. Teba si nebudem musieť nikdy idealizovať. Si geniálny.“

„Ja viem,“ odvetil, nie tak sebavedome ako by to urobil James, ale to, že sa netváril skromne ma potešilo. Mal by si byť toho vedomý. Pretože naozaj bol skvelý.

„A teraz ma, prosím, nechaj ísť,“ požiadala som ho.

Úsmev z jeho tváre sa vytratil. Tušiac môj zámer pozrel na okno. Opäť som bola nebezpečne blízko. „Zbláznila si sa...?“

„Nie, Rem, ty to stále nechápeš. Ja nie som odtiaľto. Nie som z vášho sveta. A teraz chcem ísť domov.“

Výraz jeho tváre sa nezmenil. „Skokom z okna?“

„Je to asi jediná cesta.“

„To ti nedovolím!“

Postavila som sa a namierila som naňho prútik. Ako to bolo? Ako boli tie zaklínadlá? Keďže som si nedokázala na žiadne spomenúť, použila som aspoň vyhrážky: „Zostaň kde si, lebo ťa omráčim! Naozaj túžim ísť domov. Sľubujem, že budem žiť, len nie tu... Zbohom.“

Prevrátila som sa dozadu a vo chvíli, keď sa podo mnou rozprestrela zem, celým telom mi myklo.

Otvorila som oči.

Ešte bola tma. Posadila som sa na posteli. Za oknom jasne svietil malý kosáčik mesiačika.

Nevyšlo to.

Vzdychla som si. Prečo sa mi len musel snívať taký živý sen? A ešte si ho aj celý pamätám, akoby som to naozaj prežila.

James, môj veľký sen o láske...

Neubránila som sa tichým, bolestným slzám.

Iste, že som vedela, že ľúbil Lily, ale predsa... šla som do knihy a tam predsa končia príbehy o láske šťastne! Prečo ma nikto nevystríhal, že ten môj bude iný?

Digitálne hodiny na rádiu hlásili pár minút po druhej ráno. Zvalila som sa do perín.

Nech si niekto nemyslí, že to vzdám po prvom raze! Neexistuje. On bude navždy moja veľká fiktívna láska. Naveky si ho uložím niekde v hlave a budem ho bozkávať, kedy sa mi zachce.

„Fajn, James Potter. Dáme si reparát,“ zašepkala som do tmy, prevalila som sa na bok a tuho som zažmúrila oči. „A tentoraz ma konečne pobozkaj!“