Nech každý bozk stojí za to!
Lily sa prevalila v posteli a s pôžitkom vychutnávala prvé minúty voľného dňa. Bola nedeľa a vonku sa potichu prebúdzalo slnko, aby vytiahlo sedmospáčov z teplých postelí. Navyše bol na tento deň určený výlet do Rokvillu a všetci od tretieho ročníka sa naň nesmierne tešili. Napokon to ani ona nevydržala a vyskočila z postele, aby si užila krásny deň vonku s priateľmi. Pri svojom veselom vstávaní však akosi pozabudla na drevený stĺp podopierajúci nebesá jej postele a poriadne si buchla hlavu.
„Pre Merlinov krivý...“
„... prst na nohe?“doplnila za ňu Evelyn.
Lily vyskočila držiac sa za hlavu a nadávajúc ako starý námorník a keďže všetky svoje myšlienky sústrdila na to, kde sú ďalšie stĺpy, nevdojak sa zamotala do závesu visaceho z Evelininej postele a pristála na zemi.
„Si v poriadku?“
„Až na to, že som mŕtva a cítim sa akoby som rozbíjala hlavou stenu... áno, som v pohode...“odvetila Lily a zistila, že to znelo oveľa namrzenejšie, než plánovala. „Idem sa radšej umyť.“
„A dôjdeš do kúpeľne bez ujmy, alebo to tu mám vytapetovať vankúšmi...?“zažarovala Evelyn a keď sa Lily otočila, aby jej niečo odvrkla, nasmerovala si to rovno do zárubne.
„Sprostý deň,“vrčala Lily o hodinu neskôr, keď sa jej podarilo prevrhnúť džbán s tekvicovým džúsom. „Toto je nejsprostejší deň môjho života!“
„Nie je to až také zlé...“upokojovala ju Evelyn, ktorá mávnútím prútika vrátila stôl do pôvodného stavu.
„Nie?“nadvihla Lily obočie, ale zase ho rýchlo zmraštila, lebo ju bolela celá tvár od nárazu do zárubne. „Tak si to zopakujem: najprv som narazila do stĺpu postele, potom som sa zamotala do závesu a spadla, narazila som do zárubne, zasekla som sa v dvoch falošných schodoch, vpálila som do falošných dverí a prevhla som džbán a to som sa zobudila pred hodinou!“
Evelyn otvorila ústa, aby ju nejako upokojila, ale nepodarilo sa jej to, pretože práve prišiel James Potter a so smiechom sa vykotila na lavičku vedľa nej.
„Dnes je najlepší deň môjo života, Evansová,“zaškeril sa. „Slughy ma práve pozval na večeru, aby ma predstavil Mattovi O´Nillovi! Kapitánovi Londýnskych letiek!“
„Úchvatné...“zašepkala Lily namrzene. „Evelyn, podáš mi, prosím ťa tú misu s... Alebo radšej nie.“
„Držíš diétu, Evansová?“zapojil sa Sirius Black.
„Nestaraj sa, Black,“odvrkla Lily a siahla po suchom rožku s nádejou, že sa ním nezadrhne.
James ju chvíľu sledoval, ako pomaly prežúva suchý koniec. „Tak som si povedal, Evansová, že keď mám dnes viac šťastia než zvyčajne, že pôjdeš so mnou na rande.“
„Iste,“nesústredene prikýval Lily a naďalej sa mračila na rožok, akoby jej prinášal dnešnú smolu práve on.
„Tak ťa čakám o hodinu vo Vstupnej hale,“nevzrušene povedal James a uškrnu sa na Siriusa.
„O - čom to?“Lily zdvihla pohľad od rohlíka a pozrela postupne na všetkých troch, až sa zastavila na Jamesovi, zhíkla a buchla si dlaňou po čele. „Tak fajn, horšie to už byť nemôže.“
„Tak fajn,“zopakoval James a s úsmevom od ucha k uchu tvoril neskutočný kontrast s jej smutnou strhanou tvárou.
Lily ani nedojedla, odložila rožok na tanier a pomaly, pozerajúc pod nohy, odchádzala pomedzi dlhé stoly.
„Pozor!“zaznelo niekde sprava, no už sa nestačila vyhnúť padajúcej šálke kávy a tenisky jej zaliala hnedá tekutina.
Evelyn bola jedným skokom pri nej, napravila škody a odvádzala ju von.
„Myslela som, že ak pôjdem s Potterom von, nič horšie sa mi stať nemôže,“oznamovala Lily dramatickým šeptom. „Ale najradšej by som sa zavrela do izby a celý deň sa ani nepohla!“
„To je nesprávny prístup,“zamietla Evelyn. „Doprava, Lils, tamto sú falošné dvere – pôjdeš na to rande a určite bude všetko v poriadku?“
„Ale čo ak nie?“
„Tak sa ho aspoň zbavíš, nie? To si predsa vždy chcela!“usmiala sa Evelyn hľadajúc tú lepšiu stránku veci.
„Asi hej,“pritakal Lily.
Na svoje vlastné prekvapenie sa jej podarilo dať popri nežiadúcich nehodách do celkom uspokojivého stavu a ak bez väčších ťažkostí zišla do Vstupnej haly, kde už čakal James, v duchu si gratulovala a objavila sa aj nádej, že šťastie si k nej našlo cestičku.
„Tento deň ani nemôže byť lepší,“vytešoval sa James, keď spolu kráčali školským pozemkom mieriac do Rokvillu. „Poď prebehneme to cez trávik, poznám také pekné miestečko tesne pred dedinou, ale od cesty je to dosť ďaleko.“
„Em, tak fajn,“odvetila Lily trochu nesvoja z toho všetkého a pristihla sa pri tom ako si úporne želá, nech sa nič nepokazí.
Odpojili sa od húfu študentov idúcich vzorne po chodníčku a stratili sa za najbližšími stromami. Lily sa práve smiala na nejakom Jamesovom vtipe, keď si nevšimla pavučinu natiahnutú na konároch priamo pred sebou a chytila sa ako mucha.
-Trapaaas!- kričalo všetko v nej, keď si odťahovala lepkavé vlákna z líc a vlasov a cítila, že sa červená len čo k nej James priskočil a pomáhal jej zbaviť sa nežiadúcich povrazov.
„Už je to fajn?“spýtala sa, keď prestal a trochu odstúpil, aby si ju obzrel zdiaľky.
„Lepšie to byť nemôže,“zaškeril sa, chytil ju za ruku a pokračoval v ceste. „Len škoda, že som si takú sieť neutkal skôr, už by si bola moja."
Odhrnul nízko visiace konáre a odhalil výhľad na dedinku pod nimi. Rokville bol zaliaty slnkom, žiarivé lúče sa odrážali od výkladov Zonkovho obchodu, od vyleštených okien v Troch metlách, od mačky sediacej na streche Medových labiek. Vietor sa skryl do košatých stromov za ich chrbtami a hral jemne znejúcu melancholickú pesničku.
„Je tu pekne,“usmiala sa a zrazu pocítila na svojom direku Jamesovu ruku. Pritiahol ju k sebe a pobozkal.
Bol to neskučný magický okamih, keď sa svet zastavil a Lily sa vzniesla ako v rozprávke a zrazu vedela, že James to myslí naozaj vážne, vedela, že na toto miesto neprivedie len tak hocikoho a nebozkával ju preto, že by bol nedočkavý. Jednoducho ju ľúbil a toto bol pre neho lepší spôsob ako jej to povedať, než stovky medových slov.
Ešte chvíľu tam stáli a mlčky pozerali do doliny. Nepotrebovali rozprávať, pretože obaja vedeli, že ten výhľad im momentálne nič nehovorí, že aj tak nevidia decká hrnúce sa od obchodu k obchodu, zabávajúce sa a kupujúce prvé, čo im príde pod ruku. Obaja mali pred očami iný obraz a v srdci iný cit, než radosť z pekného dňa.
„Poďme do Troch metiel,“navrhol napokon James a chytiac ju za ruku vykročil dole brehom.
„Budú tam Black a Lupin, nie?“pokrčila Lily nos. Kráčala naschvál pomaly, aby sa do dedinky plnej študentov dostali čo najneskôr. Ešte pred chvíľkou bol celý jej a teraz sa už má o neho deliť?
„Nie, Sirius je poškole a Remus... Ten má tiež schôdzku s niekým ným, takže sa neboj, nikto nás nebude vyrušovať. Ani by som to nedovolil,“dodal, keď zbadal jej pochybovačný výraz.
„Pozor voda...“Lily mykla rukou, no už bolo neskoro. James pristál celou nohou až po členok v kaluži, ktorá sa držala v tôni pri skale. Postavil sa na jednu nohu a opierajúc sa o skalu preskackal ku kameňu na ktorý sa dalo pohodlne sadnúť. Vyzul si mokrú topánku a vylial z nej hnedastú tekutinu.
„Ako je možné, že som na ňu zabudol?“zlostil sa sám na seba. „Drží sa tu po celý rok a ešte nikdy sa mi nestalo, že by som...“ Vytiahol prútik a namieril ho na špinavú a mokrú nohu, aby ju osušil prúdom horúceho vzduchu. V rozčúlení ale namiesto osušujúceho vánku vyčaril chladný modrý plameň a ten mu vypálil dieru na prste. „Sakra.“ Zavrčal a rýchlo si nohu uhasil.
„Môžem radšej ja?“ usmiala sa Lily, sadla si ku nemu a vytrhla mu prútik z ruky. Možno by sa mala obávať, keďže až doteraz sa jej nič nedarilo, no odkedy ju James pobozkal, cítila sa tak výnimočná, krásna a bola tak šťastná, že jej ani na um neprišlo, aby sa obávala, že zaklínadlo pokazí.
A skutočne. Len čo si neverbálne pomyslela zaklínadlo a mávla prútikom na Jamesovu nohu, uschla a bola čistá ako predtým (možno ešte viac).
Keď sa konečne dostali do Troch metiel, miestnosť praskala vo švíkoch. Štdenti sa rozhodli naplno využiť akciu na ďatelinové pivo (3+jedno zdarma) a odvšadiaľ sa ozýval hluk rozjarených tínedžerov.
„Čo teraz?“spýtal sa James, keď sa opäť ocitli na ulici a rozhliadol sa naokolo.
„U Madam Puddyfootovej býva menej ľudí,“navrhla Lily a pozrela na malú ružovú kaviarničku črtajúcu sa na úpätí, takmer na konci dedinky. „Ale ak je ti to tam nepríjemné...“
„Nie, v pohode,“uškrnul sa James a snažil sa nemyslieť na Kate, ktorej tam dal len pred dvoma týždňami kopačky. „Je to tam útulné.“
Mierne stúpajúcou cestou ku kaviarničke rozhovor akosi viazol, aspoň z Jamesovej strany.
„Vieš, keď som sa dnes ráno zobudila, myslela som, že to bude najhorší deň môjho života, fakt úplne najhorší,“usmievala sa Lily nad šálkou čaju.
„A zmenilo sa to?“uškrnul sa James trochu menej sebavedome, než zvyčajne, pretože práve netrafil lyžičkou s cukrom do šákly, ale celý jej obsah rozsypal po stole.
„Samozrejme, teraz sa cítim oveľa lepšie. V skutočnosti je to nádherný deň, však? Prečo si taký nervózny?“zaklipkala mihalnicami.
James sa práve ošpliechal kávou po tričku. Zamračil sa sám nad sebou a cítil, ako mu nálada klesá pod bod mrazu.
„Som v pohode,“zavrčal a vyčaril napätý úsmev. Toto je totálny trapas. Celé toto rande je fraška.
„Tak to je super, vieš, už dávno som sa necítila tak dobre! A kto by to bol povedal, že nakoniec budeme spolu sedieť u madame Puddyfootovej – že JA tu budem dobrovoľne –!“
„A ja nie,“uškrnul sa James so všetkou zábanou iróniu, ktorú v sebe pozbieral.
„Takže ty nie,“zopakovala Lily, no už bez úsmevu. „Skúsime to napraviť? Táto kaviareň asi naozaj nebola najlepšou voľbou, však?“
Vstala a prehodila si cez plecia bundu. „Poďme sa radšej prejsť. Vstaň, James, lebo to bude vyzerať, že ti utekám.“
Vzal si bundu do ruky a siahol do vrecka nohavíc. Na jeho zdesenie však bolo prázdne.
„Em, vydrž,“požiadal ju a začal prehľadávať všetky otvory na svojich nohaviciach i bunde. Odprisahal by, že si ráno vzal za hrsť galeónov zo svojho stola, tak kde sú? Ešte raz skontroloval všetky vrecká, no nechcel si to priznať.
„Nemáš peniaze?“spýtala sa šeptom Lily.
„Ale áno, mám, len neviem, kam som ich odložil,“ubezpečoval ju. „Počkaj ma vonku, kým ich nájdem, dobre?“
„Ja zaplatím, ak nemáš...“
„Mám peniaze, len počkaj vonku, dobre?!“povedal to trochu podráždenejšie, než zamýšľal, ale Lily to zjavne nevyviedlo z miery. Chytila ho za obe líca a s úsmevom sa približovala.
„Nerozčuľuj sa, miláčik, už idem,“pobozkala ho a vyšla von.
James klesol na stoličku a v duchu si nadával do idiotov. Ako ich mohol zabudnúť? Alebo ich stratil? To by si všimol. Doriti!
„Čau, James, prečo je Evansová vonku?“spýtal sa rýchlo Sirius.
„Sirius, vďakabohu!“potešil sa James. Šťasie sa na neho opäť usmialo a už sa ho nemienil vzdať. Sirius mu požičal pár siklov na zaplatenie a o chvíľu už bol pri Evansovej.
„Sorry, že som sa zdržal, ale stretol som Siriusa, chápeš,“uškrnul sa a opäť sa pobozkali. „Pôjdeme pomaly do hradu?“
Lily súhlasila a cestou opäť nabrala druhý dych. Prečo sa pri ňom cíti taká šťastná a vždy keď sa vzdiali – stačilo, že vyšla pred kaviareň – cíti sa ako zbitý pes? Nechcela sa viac od neho odtrhúť, ani na minútku.
Netušila, že James myslí na presný opak jej slov. Prečo je pri nej ako totálne nemehlo? Všetko sa kazí, nič mu nevychádza! A len čo ostane bez nej, je zase všetko OK? Toľko na ňu čakal a teraz sa nevie dočkať, kedy sa jej zbaví. Už aby boli v hrade!
Lily nekonečne dlho pobozkala Jamesa pri dievčenských internátoch.
„Ďakujem, bol to krásny deň,“povedala a každou bunkou čakala, niečo ako – Tak si to zopakujme, čo tak zajtra? – No nič v podobnom zmysle neprichádzalo.
„Em, v pohode. Tak ahoj,“ James sa uškrnul a prvý zmizol na schodoch. K svojej izbe priam vybehol a zatresol za sebou dvere.
Čo, dočerta, to malo znamenať? Jeho matka vždy vravievala, že treba načúvať znameniam z hora. Nebolo aj toto znamenie? Znamenie, že S ŇOU nikdy nebude šťastný? Prečo sa tak strápnil? Nikdy v živote tak nespackal rande. Ešte šťastie, že tam prišiel Sirius.
„Si paranoidný,“povedal sám sebe prísne.
Prešiel k oknu a vykukol na Zakázaný les tiahnuci sa donekonečna za vysoké hory. Spustil sa na brucho a vytiahol svoju Kométu 260, najrýchlejšiu metlu, aká kedy prekročila brány Rokfortu. Musel sa trochu odreagovať, hoci cítil, že to už oveľa lepšie a každým nádychom bol spokojnejší a šťastnejší, úplná radosť sa mu vráti, až keď vysadne na metlu.
Zamieril k štadiónu, kde sa popri obručiach mihotali matné postavičky. Niekto trénoval, no pokiaľ to nebudú Slizolinčania, určite im nebude prekážať, keď si zalieta okolo.
Keď podišiel bližšie spoznal bystrohlavského spolužiaka Marka Murphyho a už zďaleka mu zakýval. Vysadol na svoju Kométu a ako kráľ všetkých študentov sa ponad tribúny vzniesol na metlobalové ihrisko.
„Ahoj, Mark,“kývol spolužiakovi a potom pohľadom zaletel ku kapitánovi. „Spancer, môžem sa ti tu popremávať?“
Bystrohlavský kapitán Jack Spancer priletel kúsok bližšie vyvaľujúc oči na Jamesovu metlu.
„Ak mi dáš na nej zalietať,“vyhlásil a rozhodne vytrčil bradu.
James pohladil rúčku svojej novučičkej metly. Nerád ju niekomu dával do rúk, no zdalo sa, že nemá na výber a tých pár minút na cudzej metle snáď vydrží.
„Dobre teda, ale nie nadlho, lebo budem žiarliť,“zažartoval a zosadli na trávnik, kde si vymenili metly.
Jack vyštartoval k obručiam a cvične strelil pár gólov nadchýňajúc sa Jamesovou metlou. No len čo zosadol zase na zem, zatváril sa povýšenecky a metlu mu vrátil s chladným úsmevom. Jamesa to znenazdajky potešilo. Dokazovalo to, že je vlastníkom najlepšej metly na Rokforte a teda len tým podčiarkoval pozíciu najlepšieho stíhača.
„Popreháňam trochu tvojho stíhača?“navrhol s úmyslom ešte viac napáliť Jacka a kenečne si aj trochu zalietať.
„Stíhača,“uškrnul sa Jack a obzrel sa na skupinku štebotajúcich dievčat vznášajúcich sa pri okružiach na druhej strane ihriska, ktoré si James nevšímal kvôli svojej metle. „Dnes zaškoľujeme novú stíhačku, Potter, môžeš si ju obzrieť. Myslím, že máš konečne slušnú konkurenciu bez ohľadu na to, na akej metle lietaš. Peacová je naozaj dobrá.“
James zažmúril proti zapadajúcemu slnku a uškrnul sa.
„Takže stíhačka a konkurencia pre mňa?“zopakoval a prehodil nohu cez metlu. „Uvidíme, či je fakt taká dobrá, o čom pochybujem. Ale ak je... prinajhoršom ju Sirius nejako spacifikuje.“
„Neopováž sa pustiť na ňu Blacka,“zasmial sa Mark, ktorý si vypočul celý ich rozhovor.
„Ako si vravel, že sa volá?“mrkol James na Jacka.
„Michaela Peacová,“odvetil Mark.
„Vypusti Ohnivú strelu, Spancer,“prehodil James a už ho nebolo.
Dievčatá tvoriace utrkotanú skupinku boli štyri. Robusná vysoká odrážačka s rozhodnou, no milou tvárou, dve uchichotané, pojašené triafačky a stíhačka. Všetky sa začali červenať a chichotať, len čo k nim James zamieril. Prehadzovali si vlasy, hádzali po ňom očami a hrýzli si pery ukazujúc žiarivé biele zúbky.
James im vystúhal pukerlík a so smechom sa otočil k najmladšej a preňho najmenej známej dievčine. Mala medenohnedé vlasy, jemnú detskú tvár a veľké hnedé oči.
„Takže, ty si Michaela?“vytrčil k nej ruku. „James Potter.“
„Ja viem,“vyhŕkla a rýchlo mu stisla ruku. Potom sa všetky rozosmiali.
James netušil, či je to zlé, alebo dobré. Pokračoval teda v rozhovore akoby sa v pozadí nevyskytovali žiadne rušivé elementy.
„Zmeriame si sily už dnes, alebo počkáme do zápasu?“
„Chcel by si vidieť, či na teba mám?“spýtala sa s dievčenskou červeňou na lícach.
„Možno,“pripustil registrujúc aký má na ňu vplyv jeho prítomnosť. Metlou sa kĺzal vzduchom čoraz bližšie. Keď už sa jej takmer dotýkal a Michaela nevedela kam s očami, usmial sa a tichšie dodal. „A neurobila by si mi tú radosť?“
„Dobre,“hlesla a už bola taká červená a takmer ani nedýchala, až sa James začal báť, že mu tam odpadne. Vyštartoval teda vpred, zakričal Jackovi, ktorý bol ešte vždy na zemi, aby vypustil Ohnivú strelu a začal krúžiť ponad štadión.
V jednom momente zazrel trepotajúcu sa guľôčku ako vylietava z krabice a vzápätí zmizla. Hráči sa začali rozcvičovať a Michaela nabrala kurz pár metrov pod Jamesom.
James klesol nižšie a približíl sa tak, aby ju nezhodil z metly, keby sa pri nej zjavil z čista – jasna. Žmurkol na ňu a zaškeril sa.
„Z ktorého si ročníka?“spýtal sa jastriac očami po tribúnach.
„O dva nižšie než ty,“povedala bleskovo, čím ešte utvrdila Jamesovu domnienku, že patrí do skupiny dievčat, ktoré po ňom bažia a poznajú väčšinu detajlov jeho života. V jednom momente sa zabával myšlienkou, že z nej vytiahne čo všetko o ňom vie, ale potom radšej túto zábavu zavrhol. „Doteraz som ťa vôbec... nezaregistroval. Kadiaľ si chodila?“
Zasmiala sa a pohodila hlavou. „Držala som sa dievčenskej spoločnosti.“
„Ale ja nie som dievča, neprekáža ti to?“zažartoval.
„Nie, ty si v pohode,“zavrtela hlavou a James si s uspokojením všimol, že sleduje viac jeho, než strelu. Plánoval to využiť aj v najbližšom zápase.
„Aj ty si celkom zlatá,“zalichotil jej a vzápätí sa spustil jemným oblúkom dolu k slizolinskej tribúne. Skôr cítil, než videl, že Michaela sa pustila za ním a je mu v pätách, no Jamesa Pottera na najlepšej metle sveta proste nemohla poraziť.
Lily vbehla do izby a skočila na posteľ.
„On bol taký úžasný!“zachichotala sa do vankúšov a prevrátila sa na chrbát. „Ale nepozval ma nabudúce...“
Rozhliadla sa okolo. Izba bola prázda. Dočerta! Kde je Evelyn, keď ju najviac potrebuje? Vbehla do kúpeľky, no tá rovnako zívala prázdnotou. Zaujal ju len jej vlastný odraz v zrkadle. Upravila si trochu vlasy a zvrtla sa naspäť do izby. Napoly otvorené dvere ju úderom do tváre však vrátili späť.
„Auu,“ zastonala držiac sa za nos a zviezla sa na zem. Akosi sa jej nedarilo zaostriť a v nose jej bolestne pulzovala krv. „Dočerta! Keď nie som s Potterom, nič sa mi nedarí.“
Konečne sa jej podarilo vsatať a síce mala pocit, že bude potrebovať prinajmenšom plastickú operáciu, po nehode jej zostal len škrebanec.
Po krátkom uvažovaní usúdila, že nájde Evelyn v knižnici. Do Rokvillu chodili vždy spolu, takže teraz určite zostala v hrade. Lily sa začala opatrne presúvať chodbami, držiac sa pri stenách hradu, aby nevrážala do študentov naprostred chodby. Podarilo sa jej preskočiť väčšinu falošných schodov (dvaja Chrabromilčania jej veľmi ochotne pomohli medzi tretím a štvrtým poschodím a trochu dlhšie musela čakať na pomoc v tajnej chodbe vedúcej na prízemie) a celkom spokojná sama so sebou sa dostala do knižnice.
Bohužiaľ, až teraz si uvedomila ako labilne na ňu knihy vykúkajú z políc. Rukami si objala plecia a rovnako obozretne ako po chodbách sa pohybovala medzi stĺpmi kníh.
-Musím byť viac s Jamesom,- uvažovala zahnúc do iného radu. –Pri ňom sa mi nič nestalo. To na začiatku sa nepočíta... Jedna pavučina nezlomí predsa moju teóriu. A moje šťastie. Keď som s ním nič zlé sa mi nestane! Žiadne nehody a trapasy. Žiadne!-
Zahla za ďalší roh, no nestihla zatiahnuť brzdu a preletela rovno cez pyramídu kníh, ktorú pred sebou levitovala knihovníčka.
James zostal sedieť na tribúne a sledoval tréning. Presnejšie, sledoval trénujúcu stíhačku.
Teraz, keď bol on Michaely dostatočne ďaleko, lietala oveľa lepšie. Odvážne sa vrhala k zemi, keď sa jej zazdalo, že zbadala strelu, robila perfektné otáčky a širálovito stúpala k oblohe.
James si vlastne ani neuvedomil, že ho zvádza svojím lietaním – a robila to veľmi dôsledne a najmä úspešne.
Pochopila, že okolo Jamesa sa točí priveľa dievčat na to, aby ho mohla zaujať svojou nemožnou konverzáciou a síce milým, no priemerným výzorom. Rozhodla sa staviť na svoju výhodu oproti ostatným dievčatám. Bola to jediná stíhačka na škole!
James si povytiahol rukáv na tričku a nastavil hodinky k zapadajúcemu slnku. Zabralo to. Jediný odlesk od zlatého kovu hodiniek a Michaela zamierila plnou rýchlosťou k nemu.
„Nezraz ma!“zasmial sa, keď tesne zbrzdila a obtrela sa o neho metlou.
„Však máš našu Ohnivú strelu?“spýtala sa a James si všimol, že ružové fliačiky na jej lícach sú oveľa jemnejšie, než predtým.
„Priznávam sa, že nie,“rozhodil rukami, akoby ju vyrýval, nech ho prehľadá, ak má záujem a opäť sa zasmial. „Kedy končíte?“
„To by si sa musel spýtať Jacka, prečo?“
„Chcel by som ťa odprevadiť do hradu,“povedal priamo a sebavedome, no nie drzo, či vtieravo. Vyčaril na jej tvári úsmev.
„Pokúsim sa to urýchliť,“prisľúbila a zvrtla sa, aby predviedla náherný vzdušný manéver. Vystúplia troch vyššie a spustila sa veľkým oblúčikom k zemi.
O pár minút už mala Ohnivú strelu a James zrazu pochopil, že ju mohla mať už dávno, keby sa mu nechcela predviesť v plnej nádhere.
„Tak teda, na dnes stačilo!“ zakričal Jack a Bystrohlavčania sa spúšťali k zelenej pokrývke. Len Michaela zamierila k tribúne.
„Podarený kúsok,“odcenil James a vstal.
Hráči po nich pokukovali a niektorí sa mračili. Zjavne sa im nepáčilo, ako chrabromilský stíhač obletuje ich novú nádej na víťazstvo. No jemu to bolo jedno. Akosi nevedel vysvetliť, prečo si doteraz Michaelu nikdy nevšimol a hlavne čím ho teraz tak očarila?
Zišli z tribúny a pomaly sa za ostatnými pobrali z ihriska.
„Vždy vás Jack tak sekíruje? Trénovať počas Rokvillského víkendu...“vyzvedal James.
„Nie, ale ten zápas s Bifľomorom bude vážne dôležitý,“vzrušene odvetila. Po dlhšej dobe sa opäť začervenala, asi nad vlasnou zanietenosťou pre metlobal. Jamesovi sa to zdalo rozkošné.
Pohľad mu zaletel k Hagridovej chalupe.
„Ozaj, dofasa,“zamračil sa, keď si náhle spomenul, no vzápätí sa usmial a zastal. „Poznáš sa s Hagridom?“
„Nie.“
„Potrebujem ísť za ním. Zháňal ma už včera. Úplne som zabudol, vieš, Slughorn ma chce predstaviť Mattovi O´Nillovi! Kapitánovi Londýnskych letiek! Popri tom človek zabudne na veľa vecí,“pochválil sa.
Michaela mu zagratulovala k úspechu, no nebola práve nadšená predstavou, že má ísť k Hagridovi. Po krátkom presviečaní však súhlasila a spoločne zamierili k jeho chalupe.
„Hagrid?“zabúchal James na dvere a pomykal kľučku. Nepohla sa však. Pristúpil k oknu a nazrel dnu. „Nie je tam. Hagrid?!“
„Poďme preč, mne sa to tu nepáči,“zadrankala Michaela so stiahnutým obočím.
„Tu som, čo sa robí?“ozval sa hlas spoza chalupy. „Á, James, už som myslel, že si sa na mňa vykašľal. Poj na chvíľu ku mne, dáme si čaj.“
„Dnes nemôžem Hagrid, mám spoločnosť,“usmial sa James a chytil Michaelu okolo drieku.
„Á, jasne,“zahundral a trochu sa zamračil. Schytil motyku opretú o dom a pomaly vykročil k záhonu pri lese.
„Tak prečo si ma vlastne volal, Hagrid?“
„Chcel som sa s tebou o čomsik poradiť. No vidím, že máš vlastné starosti,“odvetil.
„Ale ja nemám žiadne starosti!“nechápal James a rýchlo sa pobral za Hagridom, aby sa s ním mohol porozprávať.
Michaela sa s povzdychom oprela o svoju metlu a začal si premeriavať dom a okolie.
„Počúvaš ma, Hagrid? Ja nemám starosti. Michaela ja fajn baba,“vyškieral sa James.
„To je možné. Ale čo Lily?“
„Čo? Evansová? Ako si na ňu prišiel?“spýtal sa James trochu namrzene pri spomienke na nevydarené rande.
„Došiel som na ňu tak, že si pred chvíľou zlámala nohu. Zosypala sa zo schodov, dobre, že ju nezabilo. Niesol som ju do Nemocničného krídla a celú cestu hovorila o tebe. Čo mi k tomu povieš, há?“
„Došľaka s ňou!“zanadával James a uľavil si kopancom do veľkej hrudy hliny. „Dobre, Hagrid, aby si vedel,“obzrel sa na Michaelu, ktorá ešte stále čakala pri dome. „S Evansovou sme boli dnes v rande a bol to totálny trapas.“
„No á?“
„Nemôžem chodiť predsa s babou, ktorá... Na mňa vysiela také... negatívne vlny, že?“
„Ti šibe, James?“
James prekvapene pozrel Hagridovi do očí. Malé čierne chrobáčiky sa pobavene smiali.
„Si ju predsa nenecháš ujsť kvóli sprostostiam. Bež za ňou, kým ťa chce. Furt si na ňu čakal a teraz ju necháš kvóli hentej?“Hagrid s nadvihnutým obočím pozrel na Michaelu.
James si tiež premeral objekt svojho záujmu. Nebola škaredá, nič jej nechýbalo a nechcel ju využiť. Predovšetkým kvôli najbližšiemu zápasu. Teraz, keď vedel, ako dokáže lietať, bál sa, že stratí svoj vplyv.
„Rob jak myslíš, James, ty si dobrý chlapec, srdce máš na správom mieste, ja ti to furt hutorim,“dodal ešte Hagrid a začal prehrabávať motykou ťažké hrudy zeme.
„Tak zatiaľ,“rozlúčil sa s ním James. Prehodil nohu cez metlu. Vzniesol sa do vzduchu a prilepiac sa na nablískanú rúčku zamieril do hradu.
„Toto je najhorší deň môjho života,“rozčuľovala sa Lily v nemocničnom krídle. „Najprv prijmem Potterovo pozvanie na rande. Za – zaľúbim sa do neho a potom zistím, že ma využil. Úplne sa na mňa vybodol!“
„Upokoj sa, určite ešte nevie, čo sa ti stalo,“odporovala Evelyn.
„Ako to môže nevedieť? Všetci to vedia! Všetci to VIDELI a...“
„Buď ticho lebo ma Pomfeyová vyhodí!“zahriakla ju Evelyn ráznejšie.
„... aj ty si to videla. Vytasila som sa ako vrece mločích očí. Bol to trapas.“
„Bolo to otrasné. Myslela som, že si na mieste mŕtva,“zašepkala Evelyn a rýchlo zažmurkala, aby sa jej neleskli oči slzami, tak hrozne sa zľakla! „Máš šťastie, že je to len noha a rebrá.“
„A otras mozgu,“dodala Lily. „Kým pôjdeš spať, dones mi tu knihu, nech na neho nemyslím.“
„Jasne,“pousmiala sa Evelyn. „Idem povedať deckám, že žiješ, lebo ťa už asi aj oplakali.“
Evelyn potichu vyšla z dverí a v nemocničnej izbe zostalo nepríjemne ticho, len z vedľajšej izby sa ozývalo tichučké cinkanie fľaštičiek s liekmi.
Lily by sa rada prevrátila nabok, aby zmenila polohu, no vedela, že by to ešte oľutovala. Siahla si na hlavu, aby si upravila vlasy štekliace na čele, no prstami narazila na tvrdé obväzy. Hotová katastrofa. Asi by ani nechcela, aby ju James takto videl. Museí vyzerať ako strašidlo. Pootĺkaná a poobväzovaná zo všetkých strán...
„Okamžite zlezte z tej metly, Potter!“zarezonoval hlas profesorky McGonagallovej, až sa Lily mykla. „Čo si myslíte, že robíte?“
„Idem za Evansovou, pani profesorka!“odvetil James a dvere sa vzápätí rozleteli. James vletel na metle priamo dnu a konečne zoskočil na zem.
„Bežím za ním už od vstupnej haly, Minerva,“zadychčane oznamoval Slughorn opierajúc sa tučnou rukou o dvere.
„Čo je to tu za hluk?“vybehla madam Pomfreyová zo svojej izby. „Metla?!“
„Kométa 260,“upresnil James a zasunul ju pod najbližšiu posteľ. „Vezmem si ju, keď pôjdem preč, nebojte sa.“
Otočil sa k Lily a uškrnul sa. „A teraz ma ospravedlňte. Prišiel som sa súkromne porozprávať s Evansovou.“
„Neslýchané,“zalapala madam Pomfreyová po dychu.
„Ale no tak, nechajme ich. Mladá láska...“rozplýval sa Slughorn ťahajúc preč profesorku McGonagallovú.
„Potter, čakám vás vo svojej pracovni presne o dvadsať minút,“povedala ešte McGonagallová a zavrela za sebou dvere.
„Nerobte tu hluk,“zavelila zdravotníčka, prútikom odstánila špinu z podlahy a krútiac hlavou odišla.
James sa opäť zaškeril, zvalil sa na stoličku vedľa Lily, kde ešte pred chvíľou sedela Evelyn, a žmurkol na ňu. „Počul som, že si nacvičovala akúsi zostavu vo Vstupnej hale.“
„Veľmi smiešne,“namrzene odvetila Lily. Dýchala tak prudko, až ju boleli všetky tri zlomené rebrá a aj niečo viac...
„Pozri, Evansová, ráno nám to veľmi nevyšlo, ale...“
„Čo nám nevyšlo? To bola najkrajšia časť tohto sprostého dňa!“
„Vážne?“nadvihol James obočie a usmial sa od ucha k uchu. „Takže, ty nepokladáš to rande za totálny trapas, ktorý sa radšej nemal stať?“
Lily pokrútila hlavou.
„Dobre, ale aj tak sa tvárme, že sa to nestalo. Lebo okrem toho rána bol toto najlepší deň môjho života.“
Lily sa zasmiala, keď sa nad ňu sklonil a pobozkal ju na líce. „To musím mať najväčšiu smolu na svete, aby som s tebou začala chodiť, Potter?“