Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

 Nekonečne dlhé obdobie dažďov ešte ani zďaleka nebolo na konci. Nad Rokfortom akoby sa pretrhla vodná nádrž a teraz sa na okná lepili dotieravé kvapky. Študenti si už takmer zvykli na myšlienku, že keď raz denne prebehnú do skleníkov a späť, nemusia sa viac sprchovať a úbohí členovia metlobalových družstiev sa už ani neodvažovali pomyslieť si na tréning v suchu.

Aspoň to tak vyzeralo podľa rozhovoru, ktorého som sa stala svedkom, keď som čakala na priateľku Tinu vo dverách Veľkej siene.

„Nemohli by sme odložiť tréning na pozajtra?“ zmorene sa spýtala Liz, keď spolu s ostatnými konečne dobehli pod strechu a teraz zo seba žmýkali vodu ako obrovské špongie. Lietať v tom daždi, keď človek nielenže nič nevidí, ale navyše je mu nesmierne zima, všetko sa naňho lepí a cíti sa raz taký ťažký ako zvyčajne, určite nie je vôbec zábavné. „Možno sa dovtedy vyčasí.“

„Budem to brať ako pokus o vtip,“ schladil ju James, postrapatil si rukou vlasy, aby z nich vytriasol vodu a vyzliekol si premočený plášť. Ťažké povzdychy a frflanie jeho spoluhráčov ho však presvedčilo, že pre nich bol tento návrh živou nádejou na lepšie zajtrajšky. „Nevidím dôvod, aby sme sa ulievali z tréningov pár týždňov pred začiatkom sezóny. Keď ste sa hlásili do družstva, nikto z vás nespomínal, že sa bojí vody.“

„To preto, že sme sa hlásili na metlobal, nie na plávanie,“ podotkol Jack, jeden zo statných odrážačov, namrzene. „Nemôžeme trénovať niekde inde? Veľká sieň je predsa dosť veľká aby sme mohli trénovať v suchu.“

„A my budeme večerať vonku,“ podotkla som, práve keď prišla Tina. „Ty si ich naozaj nútil lietať v tom daždi, Potter?“

Všetci, okrem Jamesa, súhlasne prikyvovali. Vyzerali ako veľké deti, ktoré prišli požalovať mame ako ich otecko zanedbáva.

„Musíme trénovať, hráme prvý zápas sezóny,“ vysvetľoval James a v duchu sa hneval na svojich zbabelých zverencov.

„No to je síce pekné, ale ak ti všetci do jedného dostanú zápal pľúc, nebudú ti tie tréningy nič platné,“ dohovárala som mu, za stále súhlasného prikyvovania jeho družstva.

„Nikto nebude chorý, neboj sa,“ odbil ma.

„Ak sa budeš naďalej správať ako maniak, nikto sa neodváži byť chorý, to je pravda,“ uznala som pri pohľade na jeho žiariaci pohľad. Potom som sa prihovorila ostatným. „Bežte sa prezliecť do suchého a potom choďte do Nemocničného krídla. Poviem madam Pomfreyovej, aby pripravila ten úžasný horúci nápoj proti horúčke a vybavím, aby nechali večeru o pol hodiny dlhšie, nech sa poriadne najete. Vyzeráte vážne zničení!“

„Ďakujeme,“ uľahčene si vzdychla Liz, venovala Jamesovi nahnevaný pohľad a vykročila hore schodmi, aby sa prezliekla.

„A ty by si nás nechal hladovať,“ podotkla Amanda s miernym úškrnom, keď prechádzala okolo Jamesa a nasledovala ostatných.

„Ale ja by som hladoval s vami!“ odvetil James. „Môžeš to všetko zaistiť aj na zajtra, Evansová, budeme zase trénovať.“

„Neviem či je to dobrý nápad,“ pokrútila som nad ním nespokojne hlavou. „Mal by si pouvažovať nad Jackovým návrhom. A bež za ostatnými, to platilo aj pre teba.“

Zvrtla som sa a zamierila do Nemocničného krídla.

„Podkopávaš moju autoritu!“ zavolal za mnou James.

„Nikdy si žiadnu nemal,“ odvetila som a zmizla spolu s Tinou za rohom. Nafúkanec. On a autorita? Pche! Ako jedna z prefektov som pokladala priam za svoju povinnosť zariadiť Chrabromilskému metlobalovému družstvu všetku starostlivosť, keď už nie kvôli bodom, ktoré získajú za metlobalový pohár, tak určite kvôli Jamesovi. Pretože som vedela, že bez jeho prítomnosti si už nedokážem predstaviť ani jeden deň svojho života. „Tinka, choď povedať Pomfreyovej, čo je vo veci. Stretneme sa tam. Idem zatiaľ vybaviť tú večeru.“

Tina súhlasila a ďalej kráčala sama. Ja som sa rýchlo vracala do Veľkej siene dúfajúc, že tu ešte zastihnem profesorku McGonagallovú. Oveľa viac by mi síce vyhovovalo, keby som mohla ísť rovno do kuchyne, ale, ako bežný obyvateľ Rokfortu, netušila som, kde sa kuchyňa nachádza a tak som musela poprosiť niekoho z profesorov o pomoc. V náhlivosti som vbehla do chodby pred Veľkou sieňou a nazerajúc do roztvorených dvojkrídlových dverí som takmer  ani nespozorovala začínajúci sa spor.

„Kto to má po vás stále upratovať!“ vytrhol ma zo  zamyslenia chrapľavý hlas starého školníka.

„Povedal som, že ja za to nemôžem,“ pokojne odpovedal James stojac v kaluži vody, ktorá stále ešte kvapkala z jeho habitu. „Prehnalo sa tadiaľto celé metlobalové družstvo, naozaj by som to sám nezvládol takto zamočiť. Skúste sa nad tým trochu zamyslieť.“

„Hovorí pravdu, pán Filch,“ s povzdychom som sa ho zastala. Dnes zrejme budem mať ešte dlhý deň. James sa o seba jednoducho nedokáže postarať sám! Pozrela som na mláčky vody roztrúsené po celej vstupnej hale, pousmiala som sa a pokračovala. „Ja to dám do poriadku, nemusíte za to nikoho trestať. Tie decká sa len chceli skryť pred dažďom.“

Otočila som sa na Jamesa, čakajúc podporu. Keby som nevenovala všetku svoju pozornosť školníkovi a špinavej podlahe, všimla by som si už skôr dievča, ktoré stálo za Jamesovým chrbtom, nazeralo na scénu veľkými hnedými očami a prstami sa hralo s jeho rukou, všimla by som si, že James sa mierene nakláňa k nej a s úškrnom počúva, čo mu šepká.

Zaliala ma horúčava. Čo má toto znamenať? Potter má dievča? Ako to, že som si to doteraz nevšimla?

„Ja som to presne hovorila,“ podotklo dievča zrazu a vystúpilo trochu bokom, akoby si uvedomilo, že ju za Jamesom takmer nevidno. „Ďakujeme za pomoc.“

„To...“ začala som, ale uvedomila som si, že môj hlas znie akosi cudzo. Keby som si nebola istá, že som prehovorila ja, obzrela by som sa za svoj chrbát, aby som sa uistila, že neprišiel nikto ďalší. „Nestojí to za reč,“ dokončila som, usmiala sa od ucha k uchu, najprirodzenejšie ako som vládala a mávla som prútikom na mokrú podlahu. Pri mojich nohách sa zjavili dve veľké handry. „Môžete to upratať, ja idem zaistiť večeru. A choď sa konečne prezliecť, Potter.“

Vedela by som tie mláky odstrániť rovnakým šmahom prútika ako som vyčarovala handry, ale niečo v mojom mozgu sa škodoradostne tešilo predstave, že James bude tú dlážku utierať ručne. So svojou rozkošnou hnedookou priateľkou.

Mala som šťastie. Profesorka McGonagallová mi sľúbila, že predĺženú večeru vybaví a tak som sa pokojne mohla pobrať za Tinou. Madam Pomfreyová už miešala svoj elixír vo veľkom kotlíku a s mierne podráždeným tónom komentovala: „To sú mi nápady, lietať po vonku v takomto počasí! Tí mladí si koledujú o poriadny zápal pľúc. Bude zázrak, ak aspoň jeden z nich nedostane horúčku!“

„S týmto vašim malým zázrakom budú určite všetci fit,“ uisťovala ju Tina sediac ne jednej z nemocničných postelí, kýval nohami ako malé dievčatko na hojdačke a rukami sa opieral o posteľ.

„Oh, vy ste úžasná, madam,“ usmievala som sa už od dverí, hoci do smiechu mi veľmi nebolo. V skutočnosti by som sa najradšej zašila niekam do izby, aby som mohla vrieskať od zlosti a žiaľu. „Každú chvíľu tu budú.“

Sadla som si vedľa Tiny. Zdalo by sa, že len ticho sledujem prípravy elixíru a jedným uchom počúvam kamarátkine slová, ktoré pre mňa strácali zmysel skôr, ako som ich započula. No v duchu som si dookola prehrávala scénu zo vstupnej haly. Pohľad na prsty toho dievčaťa ako sa ovíjali okolo Jamesovej ruky sa mi vpil do mozgu.

Vtom sa dvere s hukotom otvorili.

„Po jednom,“ komentoval James niekde z chodby. „Evansová určite dohliadla na to, aby toho bolo dosť pre všetkých. Však, Evansová?“

„Hej,“ odvetila som rýchlo, zliezla z postele a skryla si tvár do pary nad kotlíkom, aby som aspoň na chvíľu mohla veriť, že James vojde sám. „Bude toho dosť pre každého.“

Vzala som zo stola malú naberačku a jeden z pripravených pohárov. Potom, akoby mimochodom, som mrkla na Jamesa. Práve zatváral dvere a jeho dievča už stálo uprostred miestnosti.

„Dajte si, ľudkovia,“ vyzýval som ich. „Zahreje zvnútra lepšie ako horúca medovina.“

Konečne si niekto vzal naplnený pohár z mojej ruky. Automaticky som plnila ďalšie, no neveľmi vnímala som, čo robím. James práve v kúte objal svoju priateľku a niečo sa jej potichu pýtal. Potom sa obaja zasmiali. Dočerta! Cítila som sa tak trápne, akoby sa smiali na mne! Hlúpa Lily Evansová, myslela si, že s Jamesom prežije celý život. Pozrite sa na ňu teraz, je sama... Zdalo sa mi, že mám tvár v ohni. Musela som si blahoželať, že som sa postavila nad stúpajúcu paru. Aspoň moje rozpaky neboli také nápadné.

„James má frajerku?“ spýtala sa Tina prekvapene, keď sa obzrela.

Nie to je jeho nová sova! Jasné, že je to jeho priateľka, sestru by takto nebozkával! „Tak sa zdá,“ súhlasne som pokynula hlavou a podala som pohár Liz.

„Chodia spolu len týždeň,“ informovala nás Liz, keď si upila riadny dúšok horúceho nápoja a slastne zamľaskala.

„Vážne?“ čudovala sa Tina. „Vôbec som si to nevšimla! Ty si to vedela, Lily?“

„Nie,“ povedala som a pohľadom som skontrolovala, kto si ešte neprišiel po pohár. „Vôbec som to netušila. Kto ešte nemá odvar?!“

James sa prestal smiať. „To bude môj,“ spamätal sa, pribehol ku mne a vzal si ho. Najradšej by som mu ho naservírovala na hlavu. „Ďakujem, vždy som vravel, že si úžasná, Evansová. Poď so mnou, niekto ťa chce spoznať.“

„Mňa?“ spýtala som sa hlúpo. Viac by som zo seba nedostala, ani keby ma rezali. Takže Jamesovo dievča ma chce spoznať? Kto by to bol povedal? Pousmiala som sa.

„Poď,“ chytil ma za ruku a ťahal za sebou cez celú miestnosť šumiacu rozhovormi.

Prinútila som sa stále usmievať. Zdalo sa mi, že nič viac urobiť nemôžem. Pristúpili sme až celkom k nej. James ma pustil a jednou rukou objal okolo drieku svoje dievča. „Tak, tu ju máš,“ uškrnul sa, akoby jej priniesol na narodeniny vytúženú malú mačičku. „Toto je Lily Evansová. Evansová, zoznám sa s Jane Langstainovou.“

Jane sa usmievala ako slniečko, akoby sa jej splnil celoživotný sen. Priam chmatla po mojej ruke. „Tak rada ťa konečne spoznávam. James mi o tebe rozprával a podľa toho ako si ťa váži viem, že musíš byť naozaj výnimočná ako všetci jeho priatelia. Lily, tak rada ťa spoznávam! Určite budeme priateľky, však? Tak veľmi som sa bála, že ma Jamesovi priatelia neprijmú, ale všetci ste ku mne takí milí. Úplne úžasní! Už som sa ti poďakovala za to, ako si nám dnes pomohla? Bola si neskutočná! Naozaj super! Vaša fakulta to s tebou vyhrala! Musíme sa niekedy stretnúť, čo povieš? Ó, ako rada by som sa s tebou porozprávala pri ďatelinovom pive u Troch metiel budúci víkend! Budeš mi chvíľu robiť spoločnosť, však áno, Lily?“

A toto všetko zo seba vysypala s takou úprimnou radosťou, žiariacimi očami a nádejou v hlase, že som len ohúrene civela do jej srdečných hnedých očí a prikyvovala. „Ja... no, dobre. Veľmi... rada,“ usmievala som sa.

„Vedela som to,“ obrátila sa Jane na Jamesa, ktorý sa na nich pobavene smial. „Je presne taká rozkošná ako si vždy hovoril, Jamie. Ale prečo si mi nikdy nepovedal aká je krásna. No povedz, nie je nádherná? Nikdy si nespomínal, že má také úžasne zelené oči! Priznaj, že miluješ jej oči, James!“

„Hej,“ smial sa James jej nadšeniu a ešte tuhšie ju k sebe pritískal. „Áno, Evansová je krásna, určite som ti to spomínal.“

„Môžem s istotou tvrdiť, že nie,“ odbila ho Jane a opäť ma chytila za ruku. „Nesmierne si ma potešila, Lily. Už teraz sa neviem dočkať víkendu! James mi síce tvrdil, že ma vezme k madam Puddifutovej. Ale musím sa ti priznať, už som ťa videla viackrát v knižnici a vždy si mi bola nesmierne sympatická. Akoby som od prvej chvíle tušila, že budeme priateľky, Lily! Nie je to úžasné?“

„Je,“ prikývala som prekvapene. Ja som si toto živé stvorenie s nekonečným prúdom reči nevšimla nikdy. „Z ktorej si vlastne fakulty?“

„Z Bifľomoru,“ odvetila, zachichotala sa a pokračovala. „Nie je pravda, že tam sú len samé nemehlá, never tomu, zlatko! Napríklad ja sa učím takmer výlučne na samé vynikajúce. Milujem knihy a James mi spomínal, že aj ty! Určite budeme najlepšie priateľky!“

Načo jej toto hovoril? „Áno, Potter ti neklamal,“ priznala som a začala som premýšľať, čo všetko jej ešte o mne povedal. A prečo ma vlastne Jane považuje za Jamesovu priateľku? Nikdy som si nepripadala ako jeho kamarátka o nič viac, než napríklad Tina.

„Oh, prečo sa stále voláte priezviskami?“ zhrozila sa Jane. „Veď sa poznáte tak dlho a máte sa tak radi. No tak, odteraz sa budete oslovovať pekne Lily a James. Veď to tak krásne znie, však Jamie? Však ju budeš volať Lily?“

James na jeden hlt dopil odvar a skúmavo si Lily premeral. „Neviem, Jane. Vždy bola pre mňa Evansová. Asi to nebudeme meniť.“

„Nebudeme,“ zapojila som sa súhlasne. Toto bolo také to naše. Toto mi nevezme! „Mne to takto vyhovuje.“

„Ale mne nie! Nechcem sa cítiť medzi priateľmi akoby som bola na oficiálnom zasadnutí školskej rady!“ namietala som.

„Nechaj to radšej tak,“ odporučil jej James, no ona sa nedala odbiť. „Prosím, Lily. Kvôli mne, svojej novej priateľke! Aspoň to skúste!“

„No tak, my  to skúsime,“ súhlasila som napokon bez akéhokoľvek nadšenia, vzala Jamesovi z ruky prázdny pohár a ospravedlňujúco som mrkla smerom ku kotlíku. „Teraz vás už opustím. Musím pomôcť madam Pomfreyovej trochu to tu upratať a Potter... teda James by sa mal ísť najesť.“

„Je taká starostlivá,“ usmiala sa Jane. „Ani sa ti nečudujem, že ju miluješ, James. Aj ja ju milujem a to ju poznám len dve minúty! Je úžasná! Naozajstná priateľka!“

„Ďakujem,“ červenala som sa pod dojmom toľkej neoprávnenej chvály. „Stretneme sa teda cez víkend.“

Kývla som im na pozdrav a najrýchlejšie ako ma nohy vládali odniesť, som sa pobrala na druhý koniec miestnosti. Mala som dojem, že ak si okamžite niekde nesadnem, dostanem infarkt.

Či je v poriadku obľúbiť si osobu, ktorá vám ukradne lásku vášho života je viac ako jasné - nie je na tom nič v poriadku! Mne sa to však úplne jednoducho a prirodzene podarilo. Jane sa mi zapáčila od prvého momentu a hoci možno rozprávala viac a s väčším nadšením ako bežní ľudia, v jej slovách nikdy nebola ani štipka irónie, afektovanosti či výsmechu. Bola taká srdcom a dušou a milovala všetkých a všetko okolo seba, pretože svet bol podľa nej jedno obrovské neprebádané krásne miesto.

Ešte v ten večer som sa pristihla ako pozorujem svoj odraz v zrkadle. Sledovala som každú žilku a každý fliačik farby vo svojich očiach. Naozaj boli krásne. Ale nikdy mi nepripadali až tak výnimočné. Až kým mi to Jane nepovedala.

„Čo robíš?“ začudovala sa Tina, keď zdvihla pohľad od časopisu rozloženého na posteli.

„Vyrážka,“ rýchlo som zahovárala a tvárila som sa, že si vytláčam pupák. „Čo hovoríš na to Potterovo dievča?“

Tina podvihla obočie. „Vyzerá byť celkom milá, ale príliš sa na teba lepí. Povedz jej, že ty si moja najlepšia priateľka, lebo jej ublížim.“

„Neboj sa,“ zasmiala som sa, vzala som zo stolíka kefu na vlasy a začala sa pomaly rozčesávať.

„Nevadí ti, že James má inú?“ spýtala sa Tina len tak, mimochodom a ďalej listovala vo svojom časopise.

„Vraždila by som,“ priznala som.

Prekvapený priateľkin výraz mi prezradil, že to na mne nevidno. „Vážne? Prekáža ti to?“

Neusmiala som sa. „Myslela som si, že by som to s ním mohla skúsiť.“

„Mala si využiť šancu skôr,“ smutne sa pousmiala.

„Nemohla som vedieť, že už ďalšia šanca nepríde,“ osopila som sa na ňu. „Potter vždy prišiel znova. Vieš, že sa vždy vrátil k tej bláznivej myšlienke, aby sme boli spolu. Nikto ma neupozornil na to, že raz si to možno rozmyslí! Keby som tušila, že sa môže stať niečo takéto... Ale on bol môj. Všetci to predsa musia vidieť. James je môj!“

„Premerlina, ty si sa vážne zaľúbila,“ uškierala sa Tina s nemiestnou radosťou. „Ty musíš tu babu neznášať!“

„No,“ pokrútila som hlavou a zahryzla si do pery. „V podstate ju mám veľmi rada. Je hrozne milá a ja jej to prajem. Len keby si vybrala niekoho iného!“

Tina vstala, pristúpila ku mne, vzala mi kefu z ruky a začala ma vlastnoručne rozčesávať. „Takže sa nebudeme snažiť aby sa rozišli?“

„Neopováž sa,“ zakázala som jej striktne.

„A nebudeme na ňu ani nadávať,“ uisťovala sa Tina.

„Nebudeme.“

Moje očakávanie, že sa s Jane stretnem najbližšie až cez víkend, bolo nesprávne. Pricupkala ku mne, keď som bola v knižnici. Hľadala som práve niečo použiteľné do práce o inferioch a duchoch, keď sa zjavila vedľa mňa.

„Lily, aká náhoda, že sa znovu stretávame,“ povedala šeptom, žiarivo sa usmiala, premerala si knihy v jej rukách a vzrušene pokračovala. „Hľadáš niečo o duchoch? James mi spomínal, že máte tú prácu, tak som mu tiež chcela niečo zohnať, ale asi si ma predbehla, však? Nemôžem ti to mať za zlé, no bolo by úžasné, keby si mu tie knihy potom požičala. Ako ťa poznám, ty to budeš mať aj tak hotové ešte dnes večer a James, veď vieš aký je, bude zázrak, ak to dokončí včas!“

„No, neviem, či to dnes stihnem,“ priznala som, síce celý ten nápad s požičiavaním kníh sa mi zdal trochu trápny. „Ale keď to budem mať, určite sa Jamesa spýtam, či ich bude potrebovať.“

„To je také milé, Lily! Vieš...“ dôverne sa k nej naklonila a pokračovala ešte tichším šeptom, hoci to vôbec nebolo potrebné. „Dúfam, že ti to nie je veľmi nepríjemné. Veľmi dobre si pamätám na časy, keď ťa Jamie chcel dotiahnuť na rande a teraz chodí so mnou, hoci ty si taká krásna a inteligentná, že by sa ťa nikdy nemal vzdať. Povedz mi úprimne, miláčik, neprekáža ti to?“

Keď to takto zhrnula, vyznelo to ešte horšie! Najradšej by som ťa zabila, ty suka. „Nie, Jane, neblázni!“ prinútila som sa povedať s úsmevom. „Nikdy som predsa jeho pozvanie neprijala, aj to si iste pamätáš.“

„Obdivujem ťa,“ vyhŕkla zrazu nahlas, až som sa zľakla.

„Z akého dôvodu?“

„Ja by som mu neodolala, ale ty... Vedela si, že ak vám to nevyjde, vaše priateľstvo už nikdy nebude také krásne a úprimné ako je to teraz, však?“ so zbožnou úctou na mňa vytriešťala oči.

„Prestaň s tým, prosím ťa,“ požiadala som ju mierne nesvoja. „Nikdy som nechcela prijať jeho pozvanie, lebo som ho nikdy neľúbila. Nesmieš si myslieť niečo iné. Nezaslúžim si tvoj obdiv.“

„Si taká nesmierne skromná a milá,“ rozplývala sa znovu, až mi to pomaly začínalo liezť na nervy. Pre toto s ňou James chodí? Aby celý deň počúval: ‚Si taký odvážny a krásny!‘ Viem si živo predstaviť ako sa v tom vyžíva, ale to ho predsa nemôže baviť dlhšie ako dve hodiny denne! Ale nepočula som, že by mu niečo podobné povedala, skôr naopak. V mojej prítomnosti ho asi trikrát pokárala, hoci láskavo, ale žiadna pochvala to nebola.

Jane však medzitým pokračovala: „Potrebujem tvoju pomoc, ak ťa to nebude príliš unúvať.“

„Pokúsim sa ti pomôcť,“ povzbudila som ju, aby pokračovala. Snáď nebude chcieť aby som jej pomohla vybrať darček pre Pottera alebo podobnú blbosť!

„Jamie ma pozval na rande k madam Puddifutovej! Asi som ti to už spomínala, však?“ spýtala sa, no moje prikyvovanie nemusela ani vidieť aby hovorila ďalej: „Osobne som tam nikdy nebola, ale moja priateľka, Sally Bouserová, určite vieš, ktorá to je...“

„Nepoznám ju,“ priznala som.

„Nepoznáš Sally? Taká vysoká krásna hnedovláska od nás, z Bifľomoru, určite ju poznáš, Lily! Naozaj nie? Tak to vás musím niekedy zoznámiť! Ale chcela som niečo iné - iste, Sally mi spomínala, že sa tam veľmi veľa párov zasnúbilo!“ zachichotala sa a líca jej zaliala horúca červeň. „Tak som si hovorila, viem, že sme s Jamiem spolu iba pár týždňov, ale človek nikdy nevie, my si tak rozumieme a Jamie nesmierne naliehal, aby sme tam spolu šli, Lily, až sa obávam, že sa tiež podujme na takýto krok! Nebolo by to úžasné?“

„To určite,“ odvetila som celá meravá. Niekoľko týždňov? Myslela som, že sú spolu sotva týždeň! A James určite nie je taký tuctový, aby ju požiadal o ruku v tej nesmierne presladenej kaviarničke! Navyše si celkom živo pamätám ako si z toho robili so Siriusom srandu, keď tam raz nazreli. James tú kaviareň neznášal a jednoducho mi nešlo do hlavy prečo by ju tam pozýval a navyše naznačoval, nech od toho očakáva niečo viac! Ona ho snáď vôbec nepozná?

„Takže, Lily, potrebujem aby si mi pomohla vybrať šaty! Chcem byť nádherná, keď sa Jamie odhodlá spýtať sa to, aby si ma navždy zapamätal,“ dostala sa konečne k veci. „Ty si jeho priateľka už roky, musíš vedieť, čo sa mu na dievčatách páči!“

„Áno, jasné,“ usmievala som sa. Viem čo sa mu na dievčatách páči, keď vyzerajú ako ja, ty hlúpa hus! Nenadávať! Prečo jej nadávam? Je predsa taká zlatá! Dofrasa! Ani sa nečudujem, že sa Jamesovi páči. Krásna, milá, rozkošná, zhovorčivá a určite nadšená z každého jeho slova! Dočerta! „Už teraz sa na to teším, Jane, ale už musím ísť.“

„Zdržujem ťa, však? Prepáč mi to, som nemožná! Vidíme sa teda v sobotu, Lily!“ zakývala za mnou a videla som, ako priam odtancovala pomedzi knihy preč. Prečo si ma, premerlina, musela tak obľúbiť? Keby sme sa navzájom neznášali, bolo by to také jednoduché! Párkrát by som na Pottera zaklipkala očami, povedala by som, že ho ľúbim a určite by sám uznal, že je načase, aby sme spolu začali chodiť a bol by tu HAPPY END! Ale... musel začať chodiť s milovanou Jane. A ona sa so mnou stretala znova a znova a znova...

Kým prišiel víkend, moja rozpoltenosť sa začínala zväčšovať. Zdalo sa, že napokon budem musieť sladkú Jane predsa len neznášať. Znenávidela som spôsob, akým si omotala Pottera okolo prsta. Už sa za mnou neotáčal, keď som prešla popri jeho kresle, neuškŕňal sa, keď ma ráno pozdravil, nesnažil sa ma presvedčiť, že mi stojí za to, aby som s ním šla na rande. Najskôr som si myslela, že ma bude úplne ignorovať, no potom som zistila, že sa mýlim. James Potter robil presne to, o čo ho jeho rozkošná priateľka požiadala. Volal ma ‚Lily‘ a bral ma do partie, akoby som bola po boku Remusa, Siriusa a Petra celý život jeho najlepšou priateľkou.

Na druhej strane bola Jane nesmierne milou a oddanou priateľkou. Vždy si na mňa našla čas, vždy dokázala dobre poradiť a, ak to bolo potrebné, neváhala Jamesovi povedať, aby nás láskavo nechal osamote. Mala ho prečítaného a zotročeného takým spôsobom, že som ho občas musela ľutovať.

Práve som sa s Tinou vracala do dievčenských intrákov, keď ma v klubovni nečakane zdržali moji noví „najlepší priatelia“.

„Hej, Evansová,“ zastavil ma tichý hlas a kým som sa obzrela, niekto ma chytila za ruku a stiahol na seba. Uvedomila som si, že sedím na kolenách Siriusovi.

„Čo robíš?“ zasyčala som.                                   

„James ťa naozaj prestal baliť?“

Remus a Peter na mňa pozerali rovnako zvedavo.

„Hej. Šibe mu,“ odvetila som uvedomujúc si, že šepkáme.

„Totálne,“ pritakal Peter, nechápavo si prezerajúc Jamesov profil. „To odkedy chodí s tou... Ako sa to volá?“

„Jane,“ odvetil Remus s ťažkým povzdychom. „Preklínam deň, kedy som ich zoznámil.“

„To by si mal,“ súhlasil Sirius. „Však je neznesiteľná, Evansová?“

„Nemali by sme ju ohovárať, chalani, ona vás má rada,“ zamračila som sa a na moje prekvapenie všetci traja vybuchli do smiechu. Nechápala som, čo im je také smiešne, naozaj sa o nich vždy vyjadrovala priam v superlatívoch! „Pokojne sa smejte, ja nemám nič iné na robote, len sa na vás pozerať!“

„Vieš, keby si s ňou strávila celého pol dňa ako my,“ začal Remus a ostatní znalecky prikyvovali. „Vedela by si, že ona je nadšená zo všetkého a zo všetkých.“

„A je to veľmi nákazlivé,“ dodal Sirius.

„Jamesa má úplne omotaného okolo prsta,“ povedal Peter nespokojne. „Chová si ho ako psíka, hoci on je jeleň,“ vtom obdržal od Remusa bolestivý šťuchanec a zmĺkol.

„Čo?“ nechápala som poslednej vete ani zamak.

„To nič,“ zahováral Sirius. „Musíš nám pomôcť rozbiť ten nezdravý vzťah.“

„Na to zabudnite!“ razantne som odmietla.

„Naozaj to nie je dobré, Lily,“ presviedčal ma Remus.

„Ak to takto pôjde ďalej, Evansová, zabijeme ju. A to by si predsa nechcela,“ dodal Sirius s úškrnom.

Prekrížila som si ruky na hrudi. „Budem sa tváriť, že som takéto niečo od vás nikdy nepočula! Ja som jej priateľka a James je s ňou nesmierne šťastný! Nikdy ste ich spolu nevideli či čo? No a čo, že sa trochu zmenil? Možno mu nezaškodí, keď sa bude trochu viac učiť.“

„Začal chodiť do knižnice,“ mračil sa Remus.

„Nikdy som ho tam samého nevidela. Chodí tam len s ňou,“ obhajovala som ho a potom som ešte trpko dodala: „A vždy zásadne vtedy, keď tam som aj ja.“

„Píše si domáce úlohy!“ pokračoval Peter.

„Píše mu ich ona,“ zasmiala som sa.

„A navyše sa ťa vôbec nesnaží zbaliť!“ doplnil Sirius. Na to som nemala čo povedať. Toto bol fakt. No keď som sa nad tým zamyslela, nikdy v živote mi James nebol bližší. Nehádali sme sa, James musel pod Janiným nátlakom päťkrát do dňa povedať, že ma miluje a zbožňuje moje oči, vlasy, nos, ruky, či inú časť môjho tela, čo z jeho úst vyznelo nanajvýš lichotivo. Trávila som s nimi dvoma často celé hodiny. Niekedy som mala dojem, že James chodí s nami oboma, akoby som sa na ich vzťahu nechtiac priživovala. Uvedomila som si, že tento model mi nesmierne vyhovuje.

„Nedá sa to s ním vydržať,“ zhrnul Peter. „Najprv sme si mysleli, že je v pohode, keď sa trochu zmení a napokon, tá jeho Jane vyzerala byť naozaj rozkošná...“

„Ale potom...“ Remus sa zatváril ako nad čerstvým hrobom svojho obľúbeného domáceho zvieratka.

„No fajn,“ vzdychla som na demonštráciu mojej rezignácie. „A čo presne odo mňa čakáte?“

„Budeš chodiť so Siriusom,“ vyhŕkol Peter.

„Prosím?“

„Neplaš sa hneď,“ zachytil ma Sirius, keď videl, že chcem vyskočiť z kresla. „Navrhla mi to samotná Jane minulý týždeň, keď sa s tebou zoznámila.“

Peter sa zasmial a opäť ju začal napodobňovať: „Lily má také úžasne krásne oči, Sirius, určite si si to už všimol! Je taká nádherná, až mi to vyráža dych! Oh, Sirius, boli by ste spolu taký nádherný pár! Však si už všimol jej ohromujúco červené vlasy? Takmer som z nej odpadla! Ja taká krásna, milá a inteligentná, až sa mi nechce veriť, že je to len človek! Musíš ju pozvať na rande, Sirius, budete spolu krásni!“

„A Potter to počul?“ spýtala som sa automaticky.

„Hej,“ prikývol Remus.

„Nič na to nepovedal?“ uisťovala som sa.

Chalani si vymenili pobavené pohľady. „Povedal,“ odvetil Sirius. „Vraj je to skvelá myšlienka.“

„Dobre,“ stisla som nahnevane pery.  „Fajn, aký by to malo mať význam, že spolu chodíme?“

„Bude žiarliť,“ uškŕňal sa. „Tvoja úloha je, myslím, jasná.“

Podvihla som obočie. Naozaj je jasná? Netuším čo odo mňa teraz očakávajú! Mám sa tváriť, že milujem Siriusa natoľko, až ma nikto a nič iné nezaujíma? „Radšej mi to objasnite.“

„Pozvala ťa do Rokvilu, nie?“ ujal sa slova Remus. „Vravela, že spolu idete nakupovať. Choď a zmieňuj sa o Siriusovi v superlatívoch.“

„A to už prečo? Mám ti robiť neplatenú reklamu?“

„Ona to bude Jamesovi tlmočiť,“ poučil ma Peter. „A on začne žiarliť.“

„To je šialené! Nedáva to zmysel. Prečo by mal žiarliť, keď má Jane? Pri nej mu nič nechýba- nebude mať najmenší dôvod!“ Vôbec, ale vôbec sa mi ich plán nepáčil. „Neurobím to, je to strašne kruté. Ako môžete byť takí nespravodliví? Je to váš priateľ a ak je s ňou šťastný, mali by ste ho podporovať a nie spriadať úklady ako nejaké nepodarené ženské! Nepozeraj sa tak, Sirius, ja mu nebudem kaziť šťastie len preto, že nemám rada jeho priateľku. Ak Jane naozaj tam miluje, ja mu brániť nebudem.“

„Radšej sa budeš trápiť, ako by si zasiahla, kým je čas?“ zamračil sa Remus.

„Budem akceptovať, že si vybral inú,“ povedala som, venovala som posledný pálivý pohľad každému z nich a zamierila som ku dverám.

„Ženské, nevedia čo chcú,“ zahundral Sirius napajedene.

Nech som samu seba presviedčala ako som chcela, nemohla som sa donútiť začať systematicky rozkladať ich vzťah. Je pravda, že James sa správal divne, ale nevidela som to ani trochu tak čierno ako jeho najlepší priatelia. Povedala by som len, že je teraz milší a to, že nezaklína ľudí na chodbách len svedčilo o jeho dospievaní. Nevidela som skutočný dôvod na poplach, ktorý chalani vyvolávali.

„Ty to nevidíš, pretože s ním nie si tak často,“ dohováral mi Sirius, keď sme spolu sedeli vo Veľkej sieni pri večeri.

„Som s ním častejšie než kedykoľvek doteraz,“ odbila som ho a vložila som mu do úst celý kus koláča. Kým všetkým ostatným to mohlo pripadať ako počin priateľstva, ja som bola rada, že je na chvíľku ticho. „A tento nový James sa mi celkom páči.“

„To preto, že naňho počúvaš chvály od jeho frajerky,“ zahundral s plnými ústami, takže som mu skoro ani nerozumela.

„Neruším?“ prisadol si v tej chvíli James oproti nám. „S Jane sme práve hovorili akí by ste boli spolu...“

„Ďakujeme,“ vyhŕkla som. Nedokázala som počúvať tie jej premrštené výrazy z Jamesových úst. Nezdržala by som sa a jednu mu určite tresla. A navyše, náš vzťah so Siriusom určite vykvitol v jej hlave a nerozumela som, prečo to James po nej opakuje.

Sirius vedľa mňa sa uškrnul. Veľmi dobre musel vedieť čo som tou rýchlou reakciou sledovala. „Pomôž mi Lily presvedčiť, nech ide so mnou do tej miestnosti, ktorú sme našli minulý týždeň. Určite sa jej tam bude páčiť, však?“

„To áno,“ súhlasil James. „Chcem tam zobrať Jane. Už som jej povedal, že mám pre ňu prekvapenie. Musíte ísť s nami. Ak toto neuvidíš, Lily, budeš do konca života ľutovať!“

„Čo ste našli?“ začínala ma premáhať zvedavosť.

„Teraz ti to nezavesíme na nos. Musíš to vidieť,“ presviedčal ma Sirius naďalej. „Takže?“

„Dobre,“ súhlasila som, no okamžite som sa pokúsila zmariť Siriusove plány. „Ale pôjdeme tam inokedy. Nech majú James a Jane trochu súkromia. Súhlasíš, James?“

Bez zaváhania prikývol, ale Sirius sa nedal. „To nebude ono. Sami sa tam budete nudiť, James, musíme ísť všetci, určite nájdeme niečo zaujímavé.“

„No, ja neviem...“

Sirius zamával rukou vo vzduchu. „Hej, Jane!“

Okamžite pribehla k nášmu stolu a sadla si vedľa Jamesa. „Volal si ma, Sirius? Deje sa niečo?“

„Vraj chcete ísť s Jamesom pozrieť istú miestnosť,“ zaškeril sa.

„Áno,“ nadšene prikyvovala. „Vravel si im to nej, Jamie? Nechce mi povedať čo to je! Zachráň ma, Lily, a prezraď mi čo vieš, lebo sa vážne začínam báť kam ma zavlečie!“

„Neviem o nič viac ako ty,“ priznala som.

„Nebola si tam? Musíš ísť s nami! Oh, Jamie, však ju vezmeme so sebou? Však áno? Vravel si, že je to úžasné a ona to určite bude chcieť vidieť! Je to tvoja najlepšia priateľka, nemôžeš ju zanedbávať kvôli mne! Ideme tam dnes večer, Lily, pôjdeš?“

Ak jestvoval výraz maximálnej spokojnosti, Sirius bol jeho stelesnením. On by mohol drankať aj celý deň a James by neustúpil ani o piaď, ale jediná Janina veta všetko zmenila. Ešte šťastie, že bola taká veľkorysá a neváhala sa so svojou novou kamarátkou podeliť o svoje úžasné zážitky.

„Dobre teda,“ súhlasil James trochu napäto. Čo by už len neurobil pre svoju vzácne krásnu priateľku? „Po večeri pôjdeš s nami, Lily. Ale aj so Siriusom.“

„Ja mám trest u McGongallky,“ vyvliekol sa z toho. „A keď už o tom hovoríte, mám najvyšší čas ísť. Užite si to tam.“

Vstal, mrkol na mňa a rezko odkráčal.

Úsmev, ktorý som venovala Jane, bol trochu previnilý. „Nemusíte ma brať, Sirius ma tam niekedy zavedie.“

„Nikdy by som si neodpustila, keby si to nevidela spolu s nami!“ vyhlásila Jane, presvedčená o tom, že Sirius je do istej miery sebec a nikdy by ma tam len tak nevzal. „Bude to super, keď tam budeme všetci traja spolu.

„To bude,“ zahundral James, pobozkal ju na líce a tiež vstal. „Musím si ešte odskočiť. Vy sa najedzte. Stretneme sa pred knižnicou.“

„Nie aby si nás nechal čakať!“ zavolala za ním a pustila sa do jeho nezjedenej porcie. „James je vážne rozkošný, keď veľmi chce,“ povedala smerom ku mne, zasmiala sa a potom tichšie dodala: „Ale ty to vieš, však?“

„Oh, iste, že je. Ale len odkedy si ho trochu prevychovala. Predtým bol hrozný,“ zasmiala som sa. „Nerozumiem ako sa ti to podarilo, ale gratulujem. Takéhoto som ho ešte nezažila. Zniesol by ti aj modré z neba. Máš vážne šťastie.“

„Ja viem,“ ohodnotila trochu namyslene, ale hneď sa vrátila s svojmu milému úsmevu. „A keď sa zasnúbime... Ani si to neviem predstaviť! Veď on ma samú asi nepustí ani na záchod.“

Musela som sa zasmiať už len kvôli tomu ako reálne sa to dalo predstaviť. „Ste vlastne niečo ako ideálny pár.“

„Možno,“ zasmiala sa spokojne aj Jane.

Dojedli sme v dohadoch  tom, čo nám chce James ukázať. Bola to veľmi príjemná večera, v Janinej spoločnosti bolo všetko akési úsmevné a pekné. Potom sme zamierili pred knižnicu tak, ako nám povedal James. Ani ma veľmi neprekvapilo, že tam už čakal, veď sme sa pri večeri poriadne zarozprávali, ale ten pohľad, ktorým si ma premeral a vzápätí uhol očami, akoby videl niečo naozaj nepríjemné, ma zarazil.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa priateľským tónom, na aký sme si za posledné dni zvykli.

James podvihol obočie. Bol to presne ten nechápavý výraz, ktorým povedal „neviem o čom hovoríš“, ale mala som pocit, že tušil, prečo sa ho to pýtam. Objal Jane okolo pliec a uškrnul sa. „Nič, Lily. Zrejme tu čakám už tak dlho, že som zabudol ako vyzeráte.“

Tvárila som sa, že som ten vtip pochopila, že mi to ako vysvetlenie stačí. Nestačilo to. Kým sme prechádzali cez knižnicu dozadu, do oddelení, kam už takmer nikto nezablúdi, ani raz na mňa nepozrel. Pripisovala som to jeho zaujatosťou okolím a Jane.

„Tuná,“ povedal, obzrel sa okolo a zmĺkol.

Prechádzali tadiaľto dvaja študenti zahĺbení do tichého rozhovoru.

Keď sme zastali a James, hoci bol otočený ku mne, pozeral všade inde, len nie pred seba, už mi to začínalo byť vážne hlúpe. Asi som s nimi nemala nikam chodiť. Nehodilo sa to. Vážne som sa nemala dať presvedčiť.

„Vlez si pod stôl, Jane,“ povedal a trochu odsunul stoličku.

„Čože?“ vyvalila naňho oči, neisto si prekrížila ruky na hrudi a pozrela na mňa.

„Tam je vchod,“ vysvetlil. „Neboj sa, hneď tam prídeme za tebou. Nemôžeme sa ale stratiť všetci naraz.“

Videla som, že Jane vôbec neláka predstava, že má vojsť do nejakej diery pod stolom a čakať. „Ja pôjdem,“ prihlásila som sa dobrovoľne. Nechcela som dokázať aká som odvážna, ani vysmiať sa Jane, že Jamesovi nedôveruje. Jednoducho ma premohla túžba dostať sa preč z Jamesovej spoločnosti. Sadla som si na zem a keď som si bola istá, že ma nikto nevidí, vliezla som pod stôl. Nebolo tam veľ miesta na to, aby som sa rozhliadala, no stena, ktorá ohraničovala môj životný priestor pôsobila dosť pevne. O sekundu neskôr sa však s tichým vŕzganím odsunula. Zatajila som dych. Z veľkej prázdnej diery na mňa zízala len nepreniknuteľná tma. Naozaj tam mám viezť?

Váhala som len dovtedy, kým mi niekto bolestivo nekopol do ruky. „Ešte si tu?“ zavrčal James. „Zalez tam konečne.“

„Už som skoro tam,“ odsekla som a kým mu Jane dohovárala, aby sa so mnou rozprával milšie, vytiahla som prútik, strčila som dnu hlavu a keď som preliezala, zašepkala som „Lumos!“ a môj prútik sa rozsvietil.

Čakala som čokoľvek. Mala som v hlave stovky možností, čo všetko nám mohol chcieť ukázať, ale toto ma ohúrilo.

Svetlo z môjho prútika sa neodrazilo od žiadneho lesklého povrchu, nezalialo celú miestnosť, ako by som očakávala. Pohlcoval ho prach vznášajúci sa vo vzduchu a stovky kníh v policiach tiahnucich sa doďaleka, kľukatiacich sa ako labyrint. Chcela som nadšene zapišťať a okamžite sa pustiť pomedzi knihy ďalej, aby som zistila aké veľké to tu je, ale keď som sa zhlboka nadýchla, do hrdla mi vošiel prach a ja som sa namiesto výskania rozkašľala.

Videla som, že dnu vliezla ďalšia osoba. Nemala som však čas zisťovať kto to je. Zdalo sami, že sa už nikdy v živote normálne nenadýchnem. Môj mozog kričal v panike, že sa tu zadusím a čím viac som kašľala, tým viac prachu sa mi dostávalo do pľúc.

„Si v pohode?“

Zistila som, že tou osobou, ktorá už je vo vnútri, je James.

Pokrútila som hlavou a zašmátrala po jeho pleci. Dúfala som, že ak sa mi podarí upokojiť, rýchlejšie sa mi podarí chytiť dych. Nešikovne mi však vypadol prútik. Pomedzi slzy tisnúce sa do mojich očí som zazrela záblesk. Vzápätí niečo tresklo a James ma odsotil nabok.

Oprela som sa o stenu.          

James ma ešte vždy držal za lakeť a to dosť silno. Podarilo sa mi trochu ovládnuť. Možno to bolo šokom z toho, čo sa stalo, alebo do mňa strčil tak silno, že mi to na chvíľu zastavilo dych?

„Zatarasilo to východ!“ nahnevane sa na mňa osopil, keď si posvietil na vchod. Opatrne podišiel bližšie ku kope kníh a haraburdia, ktorá sa zosypala pred otvor. „Jane? Počuješ ma?“

„Si v poriadku, Jamie?“ počuli sme jej odpoveď.

„Zasypalo to východ! Musíme to odpratať...“

„Nielen zasypalo,“ odvetila. „Z tejto strany to vyzerá dosť zle.“

„Choď po Siriusa,“ požiadal ju. „Nájdi ho a priveď sem. Budeme potrebovať pomoc z vašej strany.“

„Dobre,“ odvetila. „A postaraj sa o Lily. Ale...“

„Neboj sa, je v pohode,“ povedal rýchlo. „Len choď.“

„Dobre. Čakajte tu!“ Potom všetko stíchlo. Keď James obchádzal spadnuté police sa snažil sa zistiť kde to má začiatok a kde koniec, vyrušoval ho len môj občasný kašeľ.

Myslela som na to, že čoskoro budeme vonku. Na Siriusa, ktorý iste pomôže Jamesovi niečo vymyslieť. Možno donesie niektorú z tých výbušnín, ktoré neustále dávajú do záchodov. A vtedy mi to došlo. „Sirius je po škole!“

„Čože?“ obzrel sa na mňa môj spoločník.

„Šiel za McGonagallovou. Je po škole. Takú hodinu sme tu zaručene uväznení,“ zopakovala som.

„Nevrč na mňa, ja som to nenaplánoval,“ zamračil sa.

„Neobviňujem ťa. A nemusíš sa hneď urážať.“ Zohla som sa po svoj odkotúľaný prútik. Kým príde pomoc, mohla by som sa tu trochu poobzerať.

„Neurazil som sa!“ povedal dotknuto, kopol do spadnutej knihy a bezradne si čupol na zem. „Kam akože ideš?“

Neodpovedala som. Svetlo prútika už dopadalo na chrbty kníh, ktoré nikto neotvoril možno aj celé stáročia. Bola som očarená. Najradšej by som siahla po každej jednej a predsa som si nedokázala vybrať jedinú, ktorá by ma upútala natoľko, aby som siahla práve po nej. Len som po nich blúdila očami a kráčala ďalej, zvedavá, čo bude za zákrutou.

„Kam si myslíš, že ideš, Evansová?“ opakoval James trochu nahnevane. Vstal a vykročil za mnou. „Hej! Evansová!“

„Už nie som ‚Lily‘ ?“ spýtala som sa, natiahla som ruku za jednou z kníh a opäť som ju stiahla. Nie, ani táto nebola tá pravá.

„Na takéto doťahovanie teraz nemáme čas,“ neodpovedal na otázku.

Trochu ma to prekvapilo. „Práveže teraz máme čas. Máme na to priam večnosť.“

Prstami som poklepkávala po chrbtoch kníh a v hlave sa mi rojili stovky myšlienok, kým James poctivo mlčal. Prečo sa ku mne správa tak zvláštne? Prečo sa mňa tak zazerá? Čo sa mu stále nepáči? On am tu zatiahol. On jeho priateľka. O nič som sa neprosila. Hlavne nie pred pár dňami, keď nás tak nadšene zoznamoval. Zdalo sa mi, že odvtedy ubehli roky. A to len kvôli nemu, kvôli Jamesovmu náhle chladnému a hnevlivému postoju. A pritom je stále tak podmanivo sexi a príťažlivo blízko, až sa mi podlamujú kolená!

„Mám toľko otázok, že ani neviem ktorou začať,“ priznala som.

„Začni prvou,“ vyzval ma. „Alebo buď radšej ticho.“

„Nebudem ticho. Je zázrak, že ťa mám na chvíľku pre seba. Je takmer nemožné stretnúť ťa bez Jane!“

„Už je to zrazu chvíľka? Nebola to predtým celá večnosť?“

Znudene som odvrátila tvár. Detinský ako vždy. „Fajn. Vysvetli mi aký malo zmysel, že si ma predstavil svojej priateľke? Vôbec som o to nestála!“

„Chcela ťa poznať,“ pokrčil plecia. „Tak som si povedal, že nám čo stratiť a...“

„A prečo by my mala chcieť poznať?“ zasmiala som sa na tej absurdite. „Nikdy sme si nepovedali ani slovo. Nevidím dôvod, aby...“

„Ja neviem. Odkiaľ to mám vedieť? Proste sa ma len spýtala ako to bolo medzi nami a povedal som jej, že sme len kamaráti, tak ťa chcela spoznať.“

Moje pochybnosti o jeho zdravom rozume sa každou minútou prehlbovali. „Prečo si povedal takú hlúposť, Potter? Nikdy som s tebou nebola kamarátka!“

„Lebo stále zabŕdala, že to medzi nami neskončilo. Proste stále do mňa dobiedzala...“ mračil sa na mňa. Vážne ho to muselo otravovať. To však neznamená, že si zaslúži nejaký súcit. Kvôli nemu sme tu teraz uviazli!

„Tak si jej to povedal, aby si ju uistil, že spolu nič nemáme?“

„Presne. A ona to hneď vzala tak, akoby sme boli najlepší priatelia. Nechcel som jej to vysvetľovať odznova.“

„Nemal si odvahu, priznaj sa.“

„Nemal som na to nervy,“ uškrnul sa. „Keby som vedel čo z toho bude, radšej by som ju nechal v tej jej chutnej žiarlivosti. Keď sa o mňa bála, vážila si ma oveľa viac. Odkedy sme ju uistili, že medzi nami nič nie je, začína byť panovačná.“

„Uhm,“ podvihla som obočie. „To už si musíte vyriešiť medzi sebou. Napokon, keď ju v cez víkend požiadaš o ruku a budete...“

„O čo ju mám požiadať?“ zasmial sa.

„O ruku predsa,“ povedala som a zrazu do mňa vstúpila zlosť. „Neopováž sa byť taký vôl, že by si pokazil tú chvíľu nejakou hlúposťou. Musíš sa to spýtať romanticky. Žiadne ‚Vyhrala si, vezmem si ťa!‘. Neopováž sa, Potter! Vlastnoručne by som ťa zabila!“

„Nechcem ju o nič žiadať!“ uisťoval ma rýchlo. „Ako si prišla na takú hlúposť?“

„Jane vravela,“ trochu som zružovela, keď som zistila do akého omylu ma doviedla kamarátka. „Vraj cez víkend - u madam Puddifootovej. Mala som jej pomôcť vybrať šaty.“

Pobavene sa rozosmial.

V snahe ujsť pred jeho sliedivými očami som zrýchlila krok. Pomaly sme sa strácali v labyrinte kníh, ktorý sa akosi zamotával. Dúfala som, že James si bude pamätať cestu späť.

„To je hlúposť. Do tej kaviarne ma dotiahla ona a nech ti povedala čokoľvek, nemal som v úmysle ju o nič žiadať, jasné Evansová?“ vysvetľoval.

Nechcel ju požiadať  ruku! Takmer som sa neovládla. Nie je to také vážne ako som sa obávala! Hoci Jane by si to zaslúžila, netvrdím, že nie... Tvárila som sa, že ma to absolútne nezaujíma.

„Takže ona si myslela, že si ju chcem vziať?“

„Ešte stále si to myslí,“ opravila som ho.

„Hovoríte si takéto veci? Nevedel som, že ste také kamarátky,“ pripustil, akoby ho to trochu desilo. „O čom sa vy dve vlastne rozprávate?“

„Máme podobné názory,“ odvetila som. „A páčia sa nám rovnaké veci.“

„Napríklad ja?“

„Áno,“ povedala som tým najsladším ironickým hlasom. „Máme veľmi veľa spoločného. Dokonca aj rovnaké plány do budúcnosti.“

„U oboch som ja?“ vyzvedal.

„Si,“ prikývla som. „U oboch ako Janin manžel.“

„Neklam, Evansová. Viem prečo si sa s ňou spriatelila,“ vyhlásil.

„Ja? To ona sa na mňa zavesila. Príčiny si mi práve objasnil,“ zastala som a zdvihla prútik o niečo vyššie, aby som videla na všetky strany. Boli sme na križovatke. „Ale povedz mi svoju prepracovanú mienku. Určite ti to nedalo spávať, nemám to srdce, aby som ti hneď povedala, že zbytočne.“

„Nechoď tade,“ zastavil ma. „Radšej sa vráťme, lebo sa stratíme.“

„Nezahováraj.“

„Nie, neboj sa, nemám najmenší problém povedať ti, čo si myslím, ale poďme späť,“ požiadal ma opäť.

Mal pravdu, mali by sme sa vrátiť, kým si ešte pamätáme odkiaľ sme prišli. Ale nechať ho len tak vyhrať? Schyľovalo sa ku kompromisu. „Zostanem tu, kým mi nepovieš čo máš na srdci. Potom sa vrátime. Alebo aspoň ja. Tvoje pozostatky tu možno raz niekto objaví a pripraví ti dôstojný pohreb.“

Uškrnul sa. Potom sa otočil a vyrazil späť pomedzi police tadiaľ, odkiaľ sme prišli. „Vymýšľaš hlúposti, poď konečne.“

Počkal, kým ho, celá roztrpčená a otrávená jeho výhrou, dobehnem. Až vtedy začal vysvetľovať svoje praveké názory na motiváciu, ktorá ma doviedla až sem. „Jane ti vzala tvoje sny. Chcela si ma, však? Pôjdeš so mnou na rande, ale teraz nemôžeš. Teraz so mnou chodí Jane. Si však natoľko - ako hovorí Jane - úžasne vzácny človek, že nám v kom nebrániš. Rozhodla si sa s ňou spriateliť. Chceš byť pritom, keď bude prežívať tvoje sny. Chceš ich prežívať spolu s ňou.“

„Úžasná psychologická analýza. Žiaľ, celá zle,“ schladila som ho.

„Nie, Evansová. Je celá dobre. Tak dobre, až ťa to desí, však?“

Nasilu som sa zasmiala. „Takže ty nepochybuješ, že ťa chcem?“

„Ani trochu.“

„A aj tak si stále s Jane?“ spýtala som sa. Pri každom slove som si opakovala, že toto nie je skutočný rozhovor. Nikto z nás to neberie záväzne. Proste sa len hráme. Nemusela som však chodiť hlboko do svojej duše, aby som našla hlboké presvedčenie, že všetko vyslovené je s konečnou platnosťou úplne úprimné.

„Čakám kedy si to priznáš. Keby si sa stále netvárila akoby ťa vôbec netrápilo, že sa kamarátiš s mojou frajerkou, celé by to bolo oveľa jednoduchšie. Ale ty teraz nebudeš nič chcieť riešiť, lebo by si jej ublížila. S tebou je to na nevydržanie, Evansová.“

„Moment, moment!“ stopla som jeho prúd reči. Puzzle do seba pomaly zapadalo. „Ty s ňou chodíš len preto, že s tebou aj tak nepôjdem hneď na rande?“

„Áno. Celkom pekne si to zhrnula,“ priznal.

„Robíš si z nej srandu? Ak ju nemáš rád tak jej to povedz, ale toto nerob! Ona s tebou vážne počíta a čím dlhšie to budeš naťahovať...! Načo si to vôbec začínal, keď si to nikdy nemyslel vážne?!“

„Myslel som to veľmi vážne, Evansová!“ vyštekol. „Kým si sa do toho nezačala miešať, myslel som to najvážnejšie ako sa dalo. Chcel som pri nej na teba zabudnúť, ale namiesto toho sme spolu začali tráviť viac času ako vtedy, keď som sa ťa snažil zbaliť! Dokonale si si ma uzurpovala len pre seba. Vieš, že v tvojej prítomnosti nedokážem myslieť na iné dievča, hoci aj na Jane. A ona ešte k tomu pridávala tými svojimi komentármi aká si krásna.“

„Nesnaž sa to zvaliť na mňa. Povedala som, že mi o nič také nikdy nešlo a je to pravda! Ani by mi nenapadlo miešať sa medzi vás! To Jane...“ Aj veci, ktoré sú nám naservírované priamo pod nosom občas prehliadneme. Zrejme tak dokonale splývajú s mozaikou naokolo, že ich proste nerozlíšime. a pritom by stačilo tak málo - zastať, zablúdiť na ne pohľadom a na okamih sa zamyslieť. „Potter, nemyslíš, že by to mohla urobiť zámerne?“

„Čo? Chodiť so mnou?“

„Nie. Spriateliť sa so mnou.“

Jamesov pohľad bol jednoznačný. On si to nemyslel. Mňa však už nič netrápilo viac. Mohla by to Jane urobiť? Namieste bola otázka:  Kvôli čomu? Možno kvôli nám. Alebo... ?

„James! Počuješ ma?“

„Sirius!“ rozbehol sa k zasypanému otvoru. „Sme tu, Sirius! Ako to vyzerá z tvojej strany?“

„V pohode, mám delobuchy!“

Výlet do Rokvillu bol plánovaný na nedeľu. Neprekvapilo ma však, keď Jane dobehla už v sobotu. Jediné, čo ma zarazilo boli jej slzy v očiach.

„Lily! Lilinka, ty si jediná osoba, ktorá mi môže pomôcť!“ schmatla ma za ruku a ťahala bokom od ostaných, až sme sa ocitli vo vekom okennom výklenku. Po skle v prúdoch stekali veľké kvapky ako svedkovia rozpoltenosti, ktorá sa zmocňovala mojej duše.

„Čo sa deje?“ sadla som si na parapetnú dosku, tašku som si zložil a vedľa a snažila som sa venovať Jane viac pozornosti ako rodiacej sa búrke za oknami.

„Keď ste boli s Jamesom v starej knižnici stalo sa niečo strašné!“ skleslo si sadla vedľa mňa.

Hrdlo mi zovrel pocit viny. Snáď jej James po našom obsiahlom rozhovore nič nepovedal! „Je mi to hrozne hlúpe. Nesmierne sa za to hanbím, ale... Vieš, keď som bola so Siriusom...“

Myšlienky sa mi krútili v mozgu ako tornádo. Jane - Sirius - James - SIRIUS?

„Čo spravil?“ Snáď to nevyznelo priveľmi dychtivo!

„Vieš aký je,“ zasmiala sa veselo, hoci po líci jej stiekla slza. „Povedal mi, že... a bol taký milý, že... vieš aký je  Sirius! Nikdy sa ku mne takto nesprával v Jamesovej prítomnosti, ale keď sme boli sami a zrazu... Merlin, Lily, ja ho asi mám radšej ako Jamesa! Vždy mi na Jamesovi niečo chýbalo, ale kým som sa nerozprávala so Siriusom, nevedela som, čo to je. Lily, čo mám robiť? Čo mám robiť? Jamesa to zabije! On ma tak ľúbi a navyše zajtra, u madam Puddifo...“

Moja ruka vystrelila k jej zápästiu, keď si chcela zakryť tvár rukou a poddať sa svoju žiaľu. Teraz som na jej neopodstatnené výlevy nemala čas. Šlo mi o Jamesa. „Chceš povedať, že sa chystáš s Jamesom rozísť?“ vytriešťala som oči.

Od prekvapenia z môjho pevného stisku zabudla plakať. „No - áno. To by bolo najlepšie.“

„Naozaj? Padli ste si so Siriusom do oka? Len tak?“

„Prosím, Lily, neodsudzuj ma! Poznáš Siriusa!“

„Ale to mi je fuk,“ zasmiala som sa. „Urobila si to so mnou a Jamesom úmyselne?“

„Čo som urobila?“

Rýchlo som ju objala. „Nič. Zabudni na to. James to určite prežije. Nechaj to na mňa. Poviem mu to.“

Vybehla som ako strela, ale Jane mi bola hneď za chrbtom. „Lily, viem, že si jeho najlepšia priateľka, ale asi by som mu to mala povedať predsa len ja!“

„Nie! Ja to vybavím. Nechaj ma. Uvidíš, že to bude dobré. Nemusí to počuť od teba!“ zavolala som jej ponad plece a rozum mi pomaly prestával pracovať. Jediná vec ma ťahala stále dopredu ako zemská gravitácia priťahujúca k sebe všetky predmety. Zbadala som ho v dave študentov na schodoch. Bavil sa s jedným dievčaťom z metlobalového družstva. Až ku mne doliehal jeho hlas, keď vysvetľoval: „Viem, že prší, Liz, ale ten zápas musíme vyhrať! Tá búrka nie je ani trochu taká silná ako sa na prvý pohľad zdá. Úplne v pohode sa udržíte na metle. Zápas sa neodkladá kvôli takým maličkostiam ako je počasie!“

„Potter!“ zavolala som naňho, aby si ma konečne všimol.

„Lily, čakaj!“ volala za mnou Jane.

Pribehla som až k nemu. James sa nechápavo pozeral tu na mňa, tu na svoju budúcu ex-priteľku. „Deje sa niečo?“

Jane ma konečne dobehla, zavesila sa mi na plece a pošepla mi do ucha. „Povedz mu to jemne. Ako dobrá kamarátka. Ty to musíš vedieť!“

Zhlboka som sa nadýchla, nech sa poriadne upokojím. „Fajn. James. Asi by si si mal k tomu sadnúť, ale keďže stojíme na schodoch... To je jedno. Potter...“

Tomu úsmevu, ktorý sa mi rozlial po tvári som jednoducho nedokázala zabrániť. Bolo to nad akékoľvek ľudské sily.

Spýtavo podvihol obočie.

Zrazu som sa pristihla ako nadšene poskakujem na mieste, ukazujem na James vztýčeným ukazovákom a pomedzi šťastný smiech neustále opakujem: „Ona sa chce s tebou rozísť! Chce sa rozísť, James! Podvádza ťa so Siriusom! Ona sa chce rozísť!“

„Lily!“ do Janiných očí vystúpili nové slzy, no skôr ako som ich stihla registrovať, ocitla som sa v Jamesovom náručí a viac som nevnímala nič, len jeho horúce pery.

O týždeň neskôr

„Konečne budeme trénovať v suchu! Hurá!“ zaburácal Hank na celú miestnosť. Jeho metlobaloví spoluhráči tiež neskrývali svoju radosť.

„Ako ste to tu našli?“ spýtal sa Sirius, ktorého sme takisto zavolali, aby si s nami pozrel zázrak, ktorý James objavil na treťom poschodí, keď sme utekali pred školníkom.

„Nemusí ťa to zaujímať,“ nežne ho napomenula Jane, ktorá vytušila, že za tým bude nejaká striktne súkromná príhoda.

„James mi to chce povedať,“ ohradil sa Sirius.

„Nie, nechce,“ zamračila som sa pohladila svojho priateľa, ktorý si práve čupiačky naprával úchytky na metle, po vlasoch.

Videla som ako zachytil Siriusov pohľad a žmurkol. Potom vstal, vysadol na metlu a vzniesol sa k nesmierne vysokému stropu.