Jdi na obsah Jdi na menu
 


Darček pre Jamesa

28. 1. 2011

 Toho roku mali za sebou už tretí spln a podľa Siriusa sa nemali na čo tešiť najbližší mesiac. James si to však nemyslel. Už o pár dní mal mať narodeniny a už teraz vydieral Lily, ktorá sa ho, nedobrovoľne zastupujúc celú triedu spýtala, čo by chcel dostať. Nespôsobovalo jej to nijaké potešenie prísť k nemu uprostred obeda, keď ju mohol ktokoľvek vidieť a za neustáleho smiechu jeho kamarátov sa spýtať čo mu majú kúpiť. Samozrejme, že James si nenechal ujsť príležitosť dosať ju na rande.

„Čo si sa dozvedela?“  spýtala sa jej Jane, spolužiačka a blízka priateľka, keď sa vrátila na „svoju časť stola“  a pustila sa do jedla.

„Že chce mňa,“ odvetila.

„Ja som vravel, že to nie je dobrý nápad poslať Lily,“ zamračil sa Matthew.

„Upokoj sa, zlato,“ zabrzdila ho Lily jemným posunkom. „Vieš, že milujem iba teba.“ Pobozkali sa. „Ale aj tak nechápem prečo by sme mu mali niečo kupovať.“

Mattov výraz sa okamžite zmenil. „Ten chalan je génius, Lily! Neprehral ani jediný zápas. Videla si ho niekedy hrať? Je najlepší!“

„A nechceš náhodou chodiť s ním?“ nadvihla Lily obočie a mrkla na druhý koniec stola, kde sa James nerušene napchával jablkovým koláčom.

Matt sa zasmial. „Nie, to určite nie.“

Lily vedela, že nebyť Mattovho obrovského obdivu k Jamesovým výkonom v metlobale, - v skutočnosti bol preňho James niečo ako najvyšší majster v metlobalovom umení, ktorému treba vzdávať úctu - Matt by mu nedovolil ani len pozrieť na svoju priateľku. Chodili spolu len pár mesiacov, a Lily žila v domnienka, že jej vyvolený je dokonalý vo všetkom... okrem názoru na Jamesa Pottera.

„Jane, nejdeš sa ho spýtať ty? Možno sa niekam dostaneme?“ navrhol Matt, ktorý sa zjavne nevzdal svojho plánu obdarovať svojho hrdinu na jeho sedemnáste narodeniny a už vymýšľal záložný plán ako z neho dostať nejakú informáciu.

„Nie,“ zahundrala Jane. „Povedal by mi to isté, čo Lily. Choď sa ho spýtať ty, tebe sa to neodváži povedať.“

Matt chvíľu uvažoval. Potom vstal a zamieril k Jamesovi, ktorého to vôbec nevyviedlo z miery. No a čo, že ešte pred pár minútami opaľoval jeho priateľku? Jamesovi to nebránilo v tom, aby sa na Matta uškrnul a trochu sa posunul, aby si mohol k nim prisadnúť.

„Čau, James!“ začal Matt, oprel sa jednou rukou o stôl a trochu sa sklonil. „S deckami sme sa dohodli, že ti niečo chceme dať na narodeniny. Veď vďaka tebe nám Metlobalový pohár ešte ani raz neunikol! Len si povedz, čo by si chcel, lebo nemáme predstavu...“

James sa zasmial. „Evansová spomínala,“ naklonil sa ponad stôl, aby poza Mattovu ruku žmurkol na Lily a so smiechom pokračoval. „Neber si to osobne, ale ty máš stále niečo, čo ti nepatrí a mne to chýba. Vráť mi ju. Nič iné od teba nechcem.“

„Na to zabudni,“ nesúhlasil Matt a po Jamesovom „tak potom nič“ sa vrátil na miesto. Už ho to začínalo rozčuľovať. James ich nikdy neotravoval, nesnažil sa ich rozdeliť a zdalo sa, že dokonca ani nežiarli, ale ani raz si nenechal ujsť príležitosť, aby im -jednému, alebo druhému, nikdy nie, keď boli spolu - pripomenul, že Lily bude aj tak nakoniec s ním a ich vzťah nemá žiadnu perspektívu do budúcna. Robil to tak sebavedome a zároveň nenútene, až sa zdalo, že tomu naozaj verí. A táto viera sa pomaličky vkrádala aj do ich vzťahu.

Matt sa prvé týždne priam metal v pasci medzi svojou láskou k Lily a svojím obdivom k Jamesovi. Reálne uvažoval nad tým, že ju radšej opustí, aby mu vyhovel, no jeho zdravý rozum ho presvedčil, že by tým nič nezískal a navyše Lily tvrdila, že neprechováva k tomu velikánovi žiadne city. Napokon teda dospel k názoru, že zostane s Lily a Jamesa to časom omrzí. Ukázalo sa, že sa mýlil a tak si začal vytvárať vlastnú teóriu o tom, aký je hrdý na to, že jeho priateľke dvorí samotný James Potter a aké má šťastie, keď si Lily nevybrala jeho famózneho soka.

Poobede mali voľnú hodinu. Veštenie si nezapísal takmer nikto a keby aj, takýto krásny deň by bolo škoda stráviť v podkrovnej izbe s nízkym stropom a takmer nedýchateľným horúcim vzduchom. Lily s Mattom sa rozhodli spraviť si prechádzku okolo jazera. V tomto ročnom období sa obrovská sépia vždy snažila vyhriať na prvých ostrejších lúčoch kostrbatého slnka a pre študentov bolo zábavné vypadnúť na chvíľku z hradu a pozorovať jej dlhé lesklé chápadlá vynárajúce sa nad hladinu.

Lily sa zavesila na jeho rameno. Akosi podvedome chcela Jamesa trochu provokovať. Bol to pre ňu povznášajúci pocit, keď sa prechádzala so svojím miláčikom, zatiaľ čo James sa potĺkal sám. Dúfala, že si tak skôr uvedomí, aká je pre neho nedostupná a začne si hľadať iný objekt záujmu. Veď ona chcela len jediné: aby dal jej a Mattovi svätý pokoj a venoval sa vlastným záujmom.

No James to nemal v úmysle. Kým sa Sirius rozprával s jednou z tých krásnych dievčat, ktoré ho vždy obletovali, pohrával sa sám so zlatou strelou na brehu jazera, pričom nebezpečne balansoval nad vodou.

„Pozri naňho, Lily, nie je to úžasné? Ani nespadne, ani strela mu neuletí!“

Lily sa s nevôľou pozrela tým smerom. Jamesovi sa práve podarilo chytiť zlatú guľôčku v poslednej chvíli. „Musí sa stále predvádzať? Prečo si nejde zajazdiť na metle? Matt, no tak. Poďme sa prejsť.“

S istou dávkou sebazaprenia odtrhol zrak od toho úžasného výjavu ako z rozprávky o statočnom stíhačovi a pokračovali ďalej.

Lily liezol jeho obdiv na nervy. Prijala ich vzťah ako vyslobodenie. Tešila sa, že konečne niekto Jamesovi vysvetlí, že ona nie je trofej, ktorá sa dá vyhrať chytením zlatej strely ani hračka, ktorú dostane, keď ju chce. Videla v ňom svojho ochrancu a vysloboditeľa a ešte mnoho iného. Lenže Matt ju v tomto sklamal. Samozrejme vedela, že Jamesa obdivuje, netušila však, že ho uznáva až natoľko, že mu dovolí obletovať svoju priateľku. Usúdila, že je načase povedať mu to. Veď možno potrebuje počuj, že nemá o Jamesove osobné prejavy záujem, aby to pochopil.

Sťažka si vzdychla. „Ja nedokážem pochopiť, prečo Potterovi toleruješ, že ma pozýva na rande.“

Pozrel na ňu celkom pokorne. Akoby sa jej ospravedlňoval za svoju slabosť. „Trochu mi to dvíha sebavedomie,“ povedal a keď videl jej nechápavý pohľad, pokračoval. „Chápeš, balí ťa taký skvelý chalan a ty aj tak stále ľúbiš mňa. Stále si moje dievča.“

„Jasné, že som s tebou! Hádam nebudem chodiť s takým idiotom ako je Potter. Čo je na tom, že dokáže chytiť loptičku? Povedz mi, kto to nedokáže!“ hovorila rýchlo bez ohľadu na jeho nesúhlasné posunky. „Mne prekáža, že ma stále otravuje. A očakávala by som, že si to s Potterom vybavíš. Je pekné, že ti jeho záujem o mňa to lichotí, ale polovica našich známych si myslí, že s tebou nechodím, alebo ťa s Potterom podvádzam a nie je to vôbec príjemné.“

„Nikto si to nemyslí,“ zľahčoval jej reakciu. Naozaj o ničom takom doposiaľ nepočul.

„Všetci si to myslia!“ trvala na svojom. „Prosím ťa, urob s tým niečo.“

„Tak dobre,“ súhlasil trochu neochotne. „Keď si to moje zlatíčko želá.“

Pobozkali sa a v trochu uvoľnenejšej atmosfére pokračovali v prechádzke. Veď čo by už len mohlo prekážať dvom mladým bláznom v najkrajších chvíľach života?

„A Matt... Keď budeš mať narodeniny ty,“ pobozkala ho a s úsmevom pokračovala. „Nech ti ani nenapadane pozerať po nejakej inej!“

 

Matt sa rozhodol pár dní počkať. Predstava výmeny názorov s Jamesom ho nelákala a stálo ho ešte veľa energie, kým sa rozhodol, že to predsa len urobí. Využil hodinu, keď mala Lily Dejiny mágie. Chrabromilská klubovňa bola takmer prázdna a Matt považoval podmienky za ideálne na takýto rozhovor. Viac nebolo na čo čakať. Prisadol si k Jamesovi zahĺbenému do akejsi knihy s metlobalovou tematikou. James na neho letmo pozrel. Uškŕňal sa. Tušil dôvod Mattovho príchodu?

„Lily si neželá, aby si ju obťažoval,“ vysypal Matt priamo. „A ja s ňou súhlasím. Je to moje dievča, James, mal by si nám dať pokoj.“

„Vážne?“ ironicky sa spýtal James. Stále sa uškŕňal. „Takže Evansová je tvoje dievča.“

Zabuchol knihu a hodil ju vedľa seba na gauč. „Prekvapuješ ma, Matthew, naozaj je zvláštne, že si k tak závažnému poznaniu prišiel až po... štyroch mesiacoch. Len tak ďalej.“

Matt vstal a vypol sa vysoko nad sediacim Jamesom, ktorému to však nebránilo v tom, aby sa naďalej tváril maximálne spokojne. „Dáš jej pokoj. Inak si to s tebou vybavím.“

„Už sa na to teším,“ zaironizoval James ešte raz, keď jeho sok pomaly odchádzal pomedzi kreslá roztrúsené po klubovni, a bez okolkov siahol po knihe. „A ten darček k narodkám stále platí? Je to už zajtra, Matt!“

 

Naklonila sa ponad stôl. „Čože povedala?“ zašepkala celkom bez dychu. To snáď nie je pravda!

Bonnie prikývla. „Nebudem ti to opakovať, Lily, ja sa do toho nemienim miešať.“

Akoby sa už do toho nezamiešala. Keď jej to nechcela povedať, mala držať jazyk za zubami a nie všetko vyklábosiť a potom sa tváriť, že to vlastne ani nebola ona...

Lily vstala. Začala premýšľať nad Bonninou klebetou, nie nad pohnútkami, prečo jej to zvestovala s takým vzrušením. Vrelo v nej rozhorčenie. Zase sa rozšírila nejaká nechutná klebeta. Toto by predsa nikto normálny neurobil. Nemohlo sa to stať naozaj!

„Lily!“ dobehla ju Jane na chodbe. „Je to pravda? Naozaj je to pravda?“

„Ja...“

„Oh, pri Merlinovej brade, ako si s tým mohla súhlasiť?!“ rozhorčovala s Jane. Nedôverčivý pohľad Liliných očí ju však zarazil. „Alebo... ako to vlastne bolo?“

„Myslíš to s Mattom a Potterom?“ uisťovala sa Lily a zlosť v nej stúpala ešte viac. Takže to nie je len klebeta? Vravela Bonnie pravdu?

Jane prikyvovala a kým Lily hovorila, nervózne sa pohrávala s končekmi svojich dlhých vlasov.

„Bolo to tak, že pred tromi minútami mi Bonnie oznámila, že vie od Elois, že jej hovorila nejaká Klarie, že počula Hannah a Liu ako sa rozprávajú o tom, že Morgan počula Matta, ako sľúbil Potterovi, že budem jeho narodeninovým darčekom,“ povedala Lily nahnevane. Jej obočie vyskakovalo stále vyššie do vlasov, keď menovala všetky osoby cez ktoré táto informácia prešla až k nej.

„Ja ich zabijem...“ vyhŕkla napokon Jane, „... až po tebe, samozrejme.“

„Obávam sa, že po mne už nebude čo zabiť,“ mračila sa Lily, keď rýchlo vyrazili chodbou do chrabromilskej veže, kde sa určite dozvedia informácie z prvej ruky. „Zabijem každú bunku, ktorá sa nachádza na Potterovom tele!“

Ako predpokladali, v klubovni narazili priamo na zdroj problému. Bol tu Matt, čakajúci na svoju polovičku. Netváril sa však previnilo ani ospravedlňujúco, naopak zdalo sa, že jeho duševná pohoda je na maxime. Lily sa však nedala odradiť jeho nevinným výzorom, už bola presvedčená, že všetko, čo počula je pravda. Keď zamierili k nemu, spokojne sa usmieval.

„Matthew Farrels!“ zamračila sa Lily. „Neverím, že si to urobil a teraz si tu len tak pokojne sedíš!“

„Takže už si sa to dopočula. Takéto správy sa tu šíria rýchlo,“ uškrnul sa. „Nebodaj sa hneváš, zlatko?“

„A čo čakal, že budem skákať od radosti?!“ začínala kričať. „Ako ti niečo také vôbec zišlo na um? Koho bol ten chorý nápad?!“

Pokúsil sa ju chytiť za ruku, ale ona sa odtiahla a prekrížila si ruky na hrudi.

„S Jamesom sme sa proste dohodli,“ vysvetlil Matt. Konečne vstal z kresla. Možno preto, aby sa necítili pri stojacej Lily taký malý.

„Vy ste sa PROSTE DOHODLI!“ vrieskala. „Si idiot, Matt!“

Lily už bola od zlosti celá červená. Schmatla zo stolíka zabudnutú učebnicu elixírov pre tretí ročník a šmarila ju po ňom.

„Nebuď hysterická, Lily!“ ohradil sa, keď ho kniha zasiahla do ramena. „Urobil som to kvôli nám!“

Jane, ktorá až doposiaľ pozorovala hádku spolu s ostatným osadenstvom chrabromilskej veže sa ironicky zasmiala: „Jasné, vášmu vzťahu prospeje, keď ti ju Potter preberie.“

„Nemiešaj sa do toho,“ zahriakol ju. „Lily, nerozumieš tomu, je to dohoda. Zajtra pôjdeš akože s Potterom na rande a on sľúbil, že potom nám dá už navždy pokoj. Neviem čo ti na tom tak vadí. Ty si chcela aby som si to s ním vybavil, ja od teba žiadam, aby si s ním strávila pol dňa. Je to tak veľa?“

„Áno, je to veľa. Zjednali ste sa o mňa ako o nejaký tovar. Ja nie som nesvojprávna! Nie som tvoj majetok! A už vôbec nie POTTEROV!“ jej hlas sa dostával do neprirodzených výšok. „Nerozumiem tomu! Ako si s niečím takým mohol súhlasiť. Vravela som ti, že toho chalana neznášam! Prosila som ťa, aby si zariadil, nech mi dá POKOJ! Keby som s ním chcela niekam ísť urobím to už dávno! A ak si myslíš, že nás potom nechá, si poriadny hlupák!“

„Som hlupák,“ zopakoval Matt kriviac pery. „Chcel som len splniť tvoje želanie! Ale keď si toto myslíš, nemusíme spolu strácať čas.“

„Ani nebudeme! Zjavne je ti prednejší svätý Potter ako ja, tak choďte na rande spolu! Ty mu môžeš skladať poklony aký je úžasný a tebe bude predsa stačiť, že si ťa bude všímať! Veľmi pekná dvojica DEBILOV!“ zvrtla sa celá nazlostená odchádzala. Nemusela si ani raziť cestu davom, aby vyšla von. Študenti jej uhýbali a tvorili voľnú cestu pre jej zlosť.

Všetko v nej vrelo. Ani v najhoršej nočnej more jej nenapadlo, že je Matt až tak zamilovaný do Jamesa Pottera, žeby ju len tak podaroval ako narodeninový darček! Čo si vlastne myslel? Celý čas mu hovorila, ako Jamesa neznáša. Nemohol naozaj veriť tomu, že bez námietok príjme takú nechutnú ponuku. A ako si to vlastne predstavoval?

Zamierila so knižnice. Tu bola vždy chránená pred Potterom, pretože tu nikdy nechodieval a aj keby sa tu zjavil niekto nežiadúci, v tejto oáze pokoja a ticha sa s ňou nikto nebude hádať. Prešla okolo knihovníčky, ktorá na ňu pozerala ponad hranaté okuliare, ale neobťažovala sa s pozdravom. Zamotala sa medzi police. Konečne zostala v sama a v tichu. Nikto na ňu neupieral zvedavé oči. Tí niekoľkí študenti skrytí za zažltnutými stránkami kníh nevedeli, čo sa stalo, nepoznali ju a mnohých ani nezaujímali jej problémy. Knihy jej poskytli ochranu pred vonkajším svetom, ale to, čo sa odohrávalo v jej vnútri nedokázali odvrátiť. Len tak, ledabolo vzala do ruky nejakú knihu a zašila sa do kúta, dúfajúc, že ju nikto neobjaví. Roztvorila ju a sadla si tak, aby jej nebolo vidno do tváre.

Nehorázne! Čo si o sebe myslia? Nikto jej nebude riadiť život! Nikto ju neprinúti ísť s Potterom na rande! Ani Matt. Ako sa v ňom mohla tak zmýliť? Naozaj bola taká slepá, že nevidela jeho nezdravú úctu k Potterovi? Nie. Vedela o nej. Dúfala však, že ho toto poblúznenie prejde alebo bude rovnako zbožňovať ju. Oh, prečo neurobila všetkému koniec, kým bol čas?

Zavrela na chvíľu knihu, aby si ňou v zúfalstve mohla tresknúť po čele. Opäť ju otvorila a prázdny pohľad uprela na drobné písmenká.

Nech bol Matt akýkoľvek, toto od neho nečakala. Len tak ju „požičal“ na jeden deň a ešte by bol aj hrdý, že chodí s dievčaťom, ktoré randilo s Potterom.

Do očí sa jej natisli slzy. Rýchlo zažmurkala, aby ich zatlačila a zaostrila zrak na text v knihe. Nebude na to myslieť. Musí sa niečím zabaviť.

-... je to veľmi dôležité...- čítala rozmazané písmenká. Uvedomila si, že kniha je písaná rukou. Takých nebolo veľa ani v rokfortskej knižnici. -Bez čiernej mágie by nebolo bielej. A dejinný vývoj skutočne nasvedčuje tomu, že ako prvá vznikla čierna mágia.-

Historická encyklopédia? Lily skôr zo zvyku ako zo zvedavosti pozrela na obálku. Kniha bola viazaná v hrubej hnedej koži a striebristé písmenká, ktoré v minulosti tvorili názov sa už dávno zošúchali. Pozrela na prvú stranu. „Len ten, kto dokáže ovládať srdce aj rozum dušou, uvidí tajomstvá ukryté v tejto knihe,“ prečítala si na prvej stránke. Na čele sa jej zjavila jemná vráska. Prevrátila zopár stránok, no drobučké, ľahko čitateľné písmo nebolo na žiadnom mieste zvýraznené, neboli tu ilustrácie a ani náhodne prečítané vety ju najprv nezaujali. Potom však prišla k jednej stránke, ktorá vyzerala inak. Niektoré slová tu boli prečiarknuté a prepísané, akoby autor viackrát zmenil stanovisko. A možno prišiel na chyby a možné vylepšenia textu. Začala čítať, no vety jej nedávali zmysel. Chcela nájsť začiatok a tak prechádzala prstom stále vyššie, no text nemal žiadne členenie a nájsť v tej jednoliatej mase slov začiatok, bolo veľmi náročné. Lily sa však na to podujala. Robilo jej len radosť, že môže myslieť na niečo iné ako na tých hrozných chlapov. Konečne ho našla. Srdce jej poskočilo vzrušením. Prečo je z tej knihy taká nervózna? Uvedomila si, že text sa tu začína. Prišla úplne na prvú stranu, ale akosi jej to vôbec neprekážalo. Chcela sa do nej začítať a nebyť nikým a ničím rušená.

„Hmm...“

Strhla sa, akoby ju prichytili pri niečom nesprávnom a zdvihla hlavu. Z druhého konca stola na ňu hľadel pár orieškovohnedých očí. Kedy prišiel? Vôbec ho nepočula!

„Čau, Evansová,“ pozdravil akoby nič. „Vraj si sa rozišla s Mattom.“

Zložil si okuliare a s úškrnom leštil sklá.

Lily zatiaľ opatrne odložila roztvorenú knihu na stôl. Nechcela ju zavrieť, bála sa, že stratí stranu, neuvedomujúc si, že ešte nezačala čítať, a celkovo by bola veľmi sklamaná, keby sa tej knihe niečo stalo. Bola taká zaujímavá, taká podmanivá...

James si stále leštil okuliare. Vyzeral naozaj nevinne. Teraz, keď už z nej zlosť čiastočne vyprchala a bola zvedavá na obsah tej zvláštnej knihy, bolo trochu ťažšie hnevať sa naňho.

„Áno, Potter, dosiahol si svoje, môžeš byť so sebou spokojný,“ zavrčala. Túžila, aby odišiel.

James si spokojne nasadil okuliare na nos. „Ako vždy. Neodúvaj sa, Evansová, ten akože vzťah nemal budúcnosť. Čím skôr to skončilo, tým lepšie pre teba.“

„Nechci ma naštvať...“

„Prečo?“ zaškeril sa. „Urobíš mi takú scénu ako Mattovi? Podľa očitých svedkov si stratila hlas, inak by ťa neumlčali.“

„Veľmi vtipné,“ zašepkala nahnevane. Ešte si z nej bude robiť aj posmech? „Ale nebolo ti to nič platné. Nikam s tebou nepôjdem, hoci by si mal zajtra aj tisíciny.“

Jemne sa uškrnul a podvihol jedno obočie. „Ani som v to nedúfal.“

Nedôverčivo na neho pozrela. „Tak prečo si to potom urobil?“

„Pretože si s ním nebola šťastná,“ zatváril sa, ako svätec z obrazu.

„Bola by som, nebyť tvojho dobiedzania.“

„Nie, nebola,“ trval na svojom James. „Ešte to nedokážeš pochopiť, pretože si so mnou nikdy nešla na rande, ale raz pochopíš ten rozdiel.“

Keby Lily nebola taká nahnevaná na Matta, možno by sa dokázala hnevať na Jamesa viac, no po tom, čo jej Matt urobil, zdali sa jej Jamesove reči len hlúpym domŕzaním. Vždy vedela, že je to neskutočný darebák a návrhy podobné tomu, že má byť jeho narodeninovým darčekom neboli nijakou novinkou.

„V tejto chvíli by bolo viac než vhodné, keby si odišiel,“ podotkla.

Premeral si jej tvár skúmavým pohľadom. „Ty sa nehneváš? Čakal som, že ma prinajlepšom zabiješ.“

„Ja tiež,“ pripustila Lily vážne.

James sa naklonil ponad stôl bližšie k nej. „Vieš čo by som teraz... ?“

„Áno, viem,“ skočila mu do reči, skôr, než dokončil. „Ale opováž sa ma pobozkať, a naozaj ťa zabijem, Potter.“

Zasmial sa. „Takže predsa len myslíš na to isté, na čo ja.“

„Že ma pobozkáš?“

„Nie, že by ma zabilo, keby sa to stalo,“ naklonil sa ešte bližšie.

Lily sa tvárila, že nad tým veľmi vážne uvažuje. „Zabilo... ? Jeden bozk?“

„Obávam sa , že to je najrýchlejší spôsob ako sa ma zbaviť na trvalo,“ potvrdil James s nadšením. „A keďže ty by si sa ma veľmi rada zbavila...“

Vstala a zobrala do rúk knihu tak, aby ju mala stále otvorenú. „A možno sa nájde aj iný spôsob, ako sa ťa zbaviť veľmi rýchlo.“

James sa zadíval na obálku knihy. Zdala sa mu povedomá. „Odkiaľ ju máš?“

Uškrnula sa. „Potter, sme v knižnici. Odkiaľ som asi tak mohla zobrať knihu?“

„Ale z akého oddelenia?“ stíšil hlas. „Ty si sa dostala do zakázanej časti? Na čo potrebuješ tú knihu, Evansová?“

Pritisla si jej roztvorené stránky na prsia, akoby ju chcela chrániť vlastným telom. „To je moja vec.“

„Ukáž mi ju,“ požiadal ju James, ale ona sa zvrtla a ešte pevnejšie pritískajúc knihu k hrudi sa rýchlo pobrala preč.

Prečo ju tak veľmi chce? Je to jej kniha. Ona ju našla. Nemusí ju nikomu ukazovať a už vôbec nie Potterovi. Nech si zúri koľko chce. Táto kniha patrí jej a nepustí ju z ruky, pokiaľ neprečíta aj poslednú stranu.

Dobehol ju na chodbe, zamračil sa na knihu, ale nesnažil sa jej ju vziať. „Nikdy nepochopím, čo na tých knihách máš. Je to hlúpe, stále čítať o tom, ako žijú ostatní... potom nestíhaš ísť so mnou na rande.“

„Daj mi už pokoj,“ požiadala ho trochu podráždene. „Toto je úžasná kniha. Jasné, že to nikdy nepochopíš, pretože nie si schopný prečítať si ani článok v novinách. A jedna strana knihy obsahuje viac myšlienok ako tá tvoja dutá hlava stihla vyprodukovať za celý život.“

„To by som sa mohol aj uraziť,“ povedal s iróniou v hlase. „Ale z toho by som nič nemal. Tak mi povedz, o čom je tá kniha? Možno sa na mňa nalepí nejaká tá myšlienka.“

„Škoda námahy,“ odsekla a viac sa s ním nerozprávala.

V ten večer sa zašila do svojej izby, zatiahla závesy okolo postele a chvíľku len tak sedela a premýšľala. Prečo sa nehnevá na Pottera viac? Úplne jej rozbil vzťah, ktorý by bol inak úplne úžasný!

Prichytila sa, ako sa uškŕňa.

Asi by mala plakať, no nenašla na to potrebnú energiu. Vždy si myslela, a teda aj videla u svojich priateliek, že koniec vzťahu znamená úplnú beznádej na pár dní, no jej to vôbec nebolo ľúto. Cítila len hnev na Matta a nevysvetliteľný pokoj niekde vo svojom vnútri. Akoby sa v nej rozsvietila sviečka a pomaly ju zahrievala.

Uvedomila si, že na kolenách drží knihu. Zvierala ju otvorenú v dlaniach, akoby to bol jediný pevný bod v ničote. Povolila zovretie a očami zavadila o písmenká. Začala čítať... nevnímala písmenká, nerozumela slovám a nechápala významy viet, no čítala akoby to bolo všetko, na čom záleží. Bol to najpútavejší príbeh, aký kedy čítala!

 

James sa zastavil v klubovni. Remus tu spal v kresle v Petrovej tichej spoločnosti, Sirius sa niekde zatúlal.

„Ty žiješ?“ zasmial sa Peter, keď si James prisadol k nim.

„Prešlo mi to až príliš ľahko. Možno som nemusel vyvíjať až takú námahu, zrejme im to nefungovalo ideálne,“ odvetil James a džugol do Remusa. „Spíš?“

„Už nie...“

„Evansová ma nezabila,“ referoval James , kým sa Remus naťahoval a preberal z ríše snov, odkiaľ ho kamarát tak náhle vytiahol. „Bola úplne v pohode. Skoro ma pobozkala.“

Remus sa zamračil. „Tomu hovoríš úplne v pohode?“

Ozval sa Petrov chichot a dupot krokov. Vedľa nich si zastala Jane, ruky založené v bok, a ostrým pohľadom prebodla Jamesa. „Prečo si im to urobil?“

„Ale no taaak, Jane,“ prevrátil oči. „Keď mi Evansová nerobila scény, hádam nebudeš po mne vrieskať ty?“

„Ale áno, BUDEM po tebe vrieskať ak chcem!“ naježila sa, ale potom si sadla a nevšímajúc si pár pobavených pohľadov sa úplne pokojne spýtala. „Lily ťa nezabila?“

„Zjavne nie,“ z jej správania bol trochu vykoľajený. „Nebola mnou nadšená, ale ani sa ma nepokúsila zabiť a...“

„Skoro ho pobozkala,“ doplnil Peter pohotovo.

„Oh,“ odvrátila od nich hlavu, akoby sa dívala na niečo nechutné a vstala. „A Potter. Lily je moja kamarátka, ak jej ublížiš akýmkoľvek spôsobom... potom si ma nepraj. Máš nehorázne šťastie, že Matt to teraz schytal namiesto teba, ale my dobre vieme, kto bol mozgom celej veci a budeme si to pamätať.“

„Ženy,“ uškrnul sa Remus a zatvoril oči. „Už môžem spať?“

James užasnuto hľadel za Jane, pokiaľ sa nestratila vo dverách internátu, až potom venoval pozornosť Removi. „Ešte nie. Pamätáš, keď sme boli pred pár týždňami v knižnici... Keď sme prehadzovali knihy v policiach...“ počkal si, kým Remus s úškrnom prikývne, až potom pokračoval, „ako vyzeral ten zväzok zo zakázaného oddelenia?“

Otvoril oči. „Vy ste vyberali knihy zo zakázaného oddelenia?“

„Áno, nepamätáš... Nie, to bol Siriusov nápad,“ James sa zamračil. Remus si to nemohol pamätať, v tom čase bol na druhej strane knižnice a snažil sa do obalu z knihy Herbológia dneška napasovať publikáciu Draky Austrálie a Tichomoria. „Spi.“

 

„Lily, si v poriadku?“ spýtala sa Jane a trochu poodhrnula závesy, aby kamarátku skontrolovala. Čakala, že celú noc bude držať ruku okolo jej pliec a upokojovať ju, že to bude dobré, ale Lily si spokojne sedela na posteli a bola taká zahĺbená do knihy, že ju odbila letmým úsmevom a prikývnutím. „Nechceš sa porozprávať?“

„Nie, si naozaj zlatá. Vieš, že si moja najlepšia priateľka? Mám ťa veľmi rada, Jane. Ďakujem, že sa o mňa tak staráš, ani si to nezaslúžim...“

 „Hmm... Nie je za o čo. A čo čítaš?“ sadla si k nej na posteľ, no závesy nechala zastreté.

Lily sa mykla a odtiahla sa do rohu postele. „Požičala som si ju z knižnice.“

„Ale čo to je?“ zasmiala sa Jane. Pobavil ju Lilin vlastnícky prístup ku knihe aj neurčitá odpoveď.

„Kniha, predsa,“ zasmiala sa. „Nechaj ma. Chcem si čítať.“

Jane si vzdychla. Možno to je pre Lily najlepší relax, keď sa dostane do sveta fantázie, kam nemôže vojsť nijaký Potter ani Matt. Poodhrnula závesy a vykĺzla von.

A Lily čítala. Čítala si dlhé hodiny. Sedela bez pohnutia, len občas v náhlivosti prevrátila stránku, aby náhodou o niečo neprišla. Čítala ešte dlho do noci a hoci už ostatné obyvateľky izby dávno spali, ona držala v jednej ruke rozsvietený prútik a... čítala. Necítila únavu, bola šťastná, keď si uvedomila, že ju vôbec neštípu oči a čím viac čítala, tým bola šťastnejšia, zaplavovala ju energia, oveľa mocnejšia ako tá, ktorú načerpávame spánkom a sviečka v jej vnútri horela stále mocnejšie...

Neuvedomovala si čas. Hoci za oknom už dávno vystrkovalo slnko svoje dlhé prsty do povetria, vtáčiky sa prebúdzali a hlásali nové ráno a domáci škriatkovia sa vrátili do kuchyne, aby ich náhodou nezazreli obyvatelia hradu, jej sa zdalo, že prešlo iba pár minút.

„Lily?“ závesy sa odhrnuli. „Lily, vnímaš ma?“

„Hej,“ odsekla a zamračila sa na Jane v pyžame a teplých papučkách.

„Zase si čítaš? Vstávaj, treba sa naraňajkovať a...“

Lily neodpovedala, opäť zatiahla závesy. Nehnevalo ju, že ju Jane vyrušuje. Prečo ju vytrhla z úvah? Bola predsa taká šťastná, keď si nerušene čítala... „Nechaj ma.“

Jane nadvihla obočie. „Máme najvyšší čas vyraziť, ak sa chceš stihnúť najesť pred vyučovaním, nezazeraj tak na mňa... Lily, ja viem, že je to teraz ťažké, že si naštvaná na Pottera a Matta a najradšej by si nevyliezla z postele taký mesiac, ale... Počúvaš ma?“

„Nie, čítam si. Choď kam len chceš, ja chcem dočítať túto knihu,“ odvetila.

„Včera si mi povedala, že som tvoja najlepšia priateľka a ako taká ti nemôžem dovoliť, aby si stvrdla tu, v izbe. Musíš ísť na vyučovanie a všetkým ukázať, že si silná a nejaký sprostý Matthew ťa nezlomí, chápeš? Daj mi tú knihu.“

Nech povedala čokoľvek, nič nemalo taký účinok ako jej posledná veta. Lily priam vyskočila na rovné nohy a oblapila knihu rukami akoby to bol najvzácnejší poklad na svete. „Ja MOJA! Nedám ti ju, je to moja kniha. Nemáš právo brať mi ju!“

„Nič ti neberiem, len chcem aby si ju odložila a...“

„Nie. Je moja! Nemôžem ju odložiť. Nikto mi ju nevezme...“ hovorila skôr sama sebe ako svojej priateľke.

„Dobre, Lily, nezblázni sa z nej. Zober tú sprostú knihu so sebou, ale už, preboha, poď,“ rezignovala napokon a na chvíľu sa stratila v kúpeľni.

Lily si uvedomila, že má pravdu. Musí ísť na vyučovanie. Chytila knihu medzi dva prsty a rozhliadla sa okolo. Nezvládne sa obliecť dvoma prstami. Zdvihla prútik. Nepoznal žiadne zaklínadlo, ktoré by ju oblieklo, no to teplo, radosť a bezstarostnosť v jej vnútri jej našepkávali, že to zvládne. Mávla prútikom a bez toho, aby čo i len vyslovila zaklínadlo, bola kompletne oblečená a pripravená na odchod.

„Už si hotová?“ nevychádzala Jane z úžasu. Keď sa vrátila, Lily už sedela na posteli, akoby ju čakala a hľadela do knihy.

„Hej.“

„Tak poďme,“ potešila sa, keď si Lily prehodila tašku cez plece a na sekundu privrela knihu, no vzápätí ju znovu roztvorila a hoci pri chôdzi nemohla čítať, aspoň ju držala v rukách a občas mrkla na písmenká. „Musí to byť naozaj zaujímavé.“

„Najlepšia kniha, čo som kedy čítala,“ zasmiala sa Lily.

Trochu zrýchlili, aby stihli raňajky. Veľká sieň už bola poloprázdna, väčšina študentov bola po raňajkách a teraz sa už vytrácali do učební alebo, tí šťastnejší, sa vracali do klubovní užiť si voľnú hodinu. Matthew Farrels však nepatril ani k jednej z týchto skupín. Vytrvalo sedel za chrabromilským stolom a hľadel pred seba so zaťatými zubami ako nahnevaná dravá šelma. Nikto by sa nečudoval, keby začal vrčať. A oproti nemu - v namyslenej, povýšeneckej zúrivosti - sedel James Potter.

„Zaobídeme sa aj bez raňajok,“ usúdila Jane a chcela vycúvať, ale Lily pokračovala, akoby si tých dvoch ani nevšimla. Sadla si len kúsok od nich a položila knihu na stôl. Zdalo sa, že raňajky ju vôbec nezaujímajú. Jedlo a nápoje odsunula dostatočne ďaleko, aby nepoškodili knihu a začítala sa.

Jane si k nej trochu nervózne prisadla a pozdravila chalanov. Matt okamžite vyskočil a sadol si k nim. V ten deň vyzeral akosi inak. Nebol taký sebavedomý, nežiaril ako lampión ukazujúci na svoje vlastné šťastie a navyše, nedalo sa prehliadnuť ako nevrlo sa správal k Jamesovi. Žeby sa nakoniec predsa len prebral zo svojej nezmyselnej lásky k jeho úžasným metlobalovým schopnostiam?

„Lily, chcem sa s tebou porozprávať,“ vyhlásil a naklonil s ak nej. „Nič viac, len ma vypočuj. Ja... bol som hrozný debil. Naozaj bolo hnusné, čo som spravil. Lily, prosím, odpusť mi. Už ma nezaujíma Potter a metlobal. Je mi ukradnuté koľko krát chytil ohnivú strelu a aj to, že má dnes narodeniny.“

Nevšímala si jeho slová, ale zaregistrovala, že ju niekto chytil za ruku. Prekvapene na neho pozrela. Usmiala sa. „Ahoj, Matt. Tak ako sa dnes máš?“

James sa zaškeril sledujúc toto divadielko.

„Nehneváš sa na mňa?“ s nádejou sa spýtal Matt a zovrel jej ruku v dlani o niečo silnejšie. „Ja som tomu tak veril...“

Lily sa usmiala trochu slabšie a šeptom sa otočila k Jane. „Mala by som sa na neho hnevať?“

„Je to priam tvoja svätá povinnosť,“ povedala Jane.

„Počul si, Matt. Nemôžem ti odpustiť,“ do jej zorného poľa padol James, stále sa uškŕňajúci na tých troch. „Čau, Potter.“

Kývol jej.

„Prečo nie?“ ťahal ju zatiaľ Matt za ruku ako malé dieťa, keď sa dožaduje pozornosti dospelých tým, že šklbe mamu za sukňu. „Daj mi ešte šancu, prosím. Vieš čo sa hovorí, že človek nevie čo má, kým o to nepríde... Len včera som pochopil čo tie slová naozaj znamenajú, Lily.“

„Nechaj ma. Chcem si čítať,“ odvetila a vytrhla si ruku z jeho zovretia.

James v tej chvíli vstal a postavil sa tesne za ňu. Vedel, že to je tá istá kniha, ktorú čítala včera, no mala z nej už poriadny kus prečítaný. Kedy to vlastne stihla a prečo sa jej tvár odvčera tak zmenila?

„Evansová, vedel som, že je to s tebou zlé, ale...“ natiahol sa za knihou, no Lily ju zakryla vlastným telom.

„Prestaň!“ zvreskla. „Nechajte ma na pokoji. VŠETCI!“

„Ale...“ Mattov slabý protest umlčal jej vystrčený prútik.

Nevyslovila žiadne zaklínadlo a predsa... Matt preletel cez lavičku a stratil sa pod bifľomorským stolom.

Lily úplne pokojne zložila prútik, vzala knihu zo stola a šľahla pohľadom po Jamesovi a Jane. Zelené oči mala nezvyčajne sýte a celá na nich pôsobila akosi matne a krehko, akoby sa dala rozbiť jediným slabým buchnutím a predsa... Jane nikdy nepocítila taký strach, ako keď sa Lily opäť pohla ľahkým rozhodným krokom a všetky svaly na tvári mala hnevlivo napäté. Pomaly vyšla z Veľkej siene, ale nikto sa ju nepokúsil zastaviť.

„Čo to bolo?“ zašepkala Jane, kým sa Matt snažil dostať spod stola. „James, čo to bolo?! Ako to urobila?“

Pokrútil hlavou. „Neviem. Ale myslím, že aj tomu chumajovi, čo leží pod stolom je jasné, že to musíme zistiť. Ona stále číta tú knihu?“

„Áno, tvrdí, že je to najlepšia kniha, akú kedy držala v rukách. Nie je s ňou rozumná reč, keď ide o tú knihu... Myslíš, že... ?“

„Ja neviem,“ mračil sa James. „Je to len kniha, čo už len s ňou mohla urobiť? Prečítala si tam takú silnú myšlienku, že jej z toho začalo šibať?“

Jane pochybovačne stiahla obrvy. „Asi by sme mali nájsť skutočnú podstatu problému. Najskôr sa asi zbláznila z vás dvoch...“

James sa zasmial.

„Idem už na hodinu,“ vzala si veci a pomaly odchádzala. „A mimochodom - všetko najlepšie.“

 

Lily sa skláňala nad prakticky čistým pergamenom. Čo to len hovorila profesorka o Osľom uchu? V pamäti si vedela presne vybaviť ten moment, keď James štuchol končekom prútika do nemo stojacej sivasto zelenej rastlinky pripomínajúcej puding a ona sa celá roztriasla...

Pousmiala sa. Pootočila hlavu k nemu sedel jeden rad napravo od nej a s unudeným pohľadom niečo čmáral do písomky. Vyzeral, akoby sa nevedel dočkať konca tejto trápnej hodiny, na ktorej sa profesorka rozhodla preveriť si ich vedomosti. Zrazu zdvihol hlavu a pozrel priamo na ňu. Uškrnul sa.

Pomaly sa obrátila späť k písomke, no niečo ju buchlo po pleci. Pozrela tým smerom a podľa pokrčeného papierika na zemi jej bolo jasné, že Potter teraz nedá pokoj. Neprekážalo jej to. Z tej previerky aj tak veľa nevedela...

James bol naklonený trochu dopredu a hľadel na ňu. „Evansová, chceš ísť so mnou na rande?“

Zasmiala sa a opäť sa venovala previerke. Čakala nejakú rozumnejšiu otázku.

Oslie ucho, áno... James do tej odpornej veci štuchol a potom sa rozliala na kolomaž a vliezla mu do rukáva ako živá! Ale čo hovorila profesorka o jej prirodzenom prostredí? Bolo to niečo s vodou?

Znovu jej niečo kleplo po chrbte.

„Hej, Evansová! Tak chceš?“ syčal James. „Evansová... No tak, Evansová, poď so mnou na rande. Bude víkend v Ro...“

„Potter! Ešte slovo a beriem vám previerku,“ upozornila profesorka sediaca za stolom.

James zmĺkol, no písomke sa nevenoval. Hľadel na Lily tak uprene, až jej to bolo nepríjemné. Sledoval každý jej pohyb ako pes a Sirius, ktorého nemala možnosť vidieť, keďže sedel kúsok za ňou, ich mlčky sledoval.

Lily s úsmevom posunula prázdny pergamen na kraj stola. Nemalo význam trápiť sa tým. No a čo, že jednu previerku nezvládne, veď tam má samé V-čka a navyše... pod lavicou má oveľa zaujímavejšiu literatúru akou je Herbológia. Na kolenách mala rozprestretú knihu. Keď si ju prevrátila a začala čítať, James sa obzrel a niečo naznačil Siriusovi. Zachytila to len kútikom oka a nestihla tú informáciu ešte ani spracovať, keď sa niečia ruka natiahla a vytrhla jej knihu z ruky.

„POTTER!“ zvreskla a už siahala po prútiku. Čo si to dovoľuje? Siahol na JEJ knihu! Vzal jej ju z rúk!

„Expelliarmus!“ vykríkol Sirius a jej prútik vyletel vysoko do vzduchu.

„Prestaňte! Okamžite si sadnite!“ kričala profesorka, no nikto jej nevenoval pozornosť. „Strhnem vám po desať bodov, ak sa...“

Lily sa však nahnevane otočila k Siriusovi. Bola odzbrojená a on na ňu mieril prútikom pod hrozbou, že ho použije, ak si nesadne na miesto. Stačilo však, aby sa zahnala rukou a... Sirius zmeravel. Trieda zhíkla. Ako sa jej to podarilo? Bez prútika?

„Evansová, upokoj sa...“ snažil sa jej dohovoriť James, no Siriusovo znehybnenie ho omráčilo. „Neurob žiadnu...“

„A s tebou nechcem nič mať. Nikdy sa ťa nedotknem a nikdy nás nebude nič spájať,“ zahučala na Jamesa. Vystrela ruky dopredu a kniha jej poslušne skočila do dlaní. Objala ju ako malé dieťa, ešte raz zazrela na Jamesa a pomedzi vydesených a úplne sparalyzovaných  spolužiakov vybehla von.

„Čo to bolo?“ pišťala profesorka a utekala sa pozrieť na znehybneného Siriusa, či mu môžu nejako pomôcť.

James klesol na svoju stoličku a chytil do ruky Lilinu previerku. Na pergamene bolo napísané len meno.

Lily zatiaľ rýchlo kráčala chodbami hradu. Upokojovalo ju, keď roztvorila knihu a len tak hladila jej stránky. Opäť ju zaplavoval pocit radosti. Je tu. Nič sa nestalo. Má ju. Svoju knihu. Svoj vlastný malý svet...

Zasmiala sa.

Malý? Je to svet obrovských možností! Jej vlastný veľký svet!

 

Siriusa odniesli do Nemocničného krídla, kde čakal na svoje vyslobodenie v podobe profesora Dumbledora. Riaditeľ školy práve v týchto dňoch, bohužiaľ musel súrne odcestovať vo veci ministerstva mágie. Vraj to bolo tak naliehavé, že už včera bolo neskoro odísť a jeho návrat bol zatiaľ v nedohľadne. Profesorka McGonagallová mu však poslala sovu s odkazom a spolu s profesorom Slughorneom si vypočula od Jane, Jamesa a Matta, čo sa vlastne stalo.

„Dobre, na začiatok... nepribližujte sa k nej. V žiadnom prípade ju nedráždite a ak by ste videli, že na niekoho zaútočila...“ profesorka McGonagallová ich vyprevádzala zo svojej pracovne a tvárila sa nanajvýš znepokojene. „Nepleťte sa do toho. Čím menej študentov príde k úrazu, tým lepšie.“

Vrátili sa do klubovne. James vyhlásil, že na vyučovanie dnes už úplne zabudol a chcel odísť do svojej izby zložiť si veci, aby mohol ísť navštíviť Siriusa, keď mu niečo napadlo.

„Jane vybehni hore do izby a pozri, či je Evansová tam. Ak je, otvor okno a vráť a späť. Chcem niečo skúsiť,“ požiadal ju a Jane po krátkom zaváhaní vybehla hore. Vrátila sa v momente, bledá ako stena a s krivým úsmevom.

„Áno, je tam... číta si,“ povedala a sadla si na stoličku v klubovni. „Ideš za ňou?“

James prikývol a vybehol do svojej izby, odkiaľ si zobral metlu a preletel k Lilinmu oknu. Vkĺzol dnu bez toho, aby si ho všimla. Sedela na zemi pri dverách a nerušene prevracala stránky knihy. Odložil si metlu k oknu a pomaly sa priblížil k nej. Sadol si na päty a chvíľku ju pozoroval, kým zdvihla hlavu.

„James,“ usmiala sa, akoby hľadela na niečo úchvatné, čo jej vyrazilo dych.

„Ahoj,“ odvetil. „Môžem ťa vyrušiť?“

Zasmiala sa jemne ako vánok a zastrčila si pramienok vlasov za ucho. Bola neskutočne krásna.

„Potreboval by som tvoju pomoc,“ pokračoval potichu.

Pridržala si knihu jednou rukou a naklonila sa k nemu. Voľnú ruku mu položila na koleno. Stále sa krásne usmievala. „Hovor. Urobím čokoľvek.“

„Neviem si spomenúť... Ako sa volal ten elixír,“ James sa tváril, že úporne premýšľa. „Ty si ho iste pamätáš. Hovorí sa mu aj tekuté šťastie.“

„A záleží na tom?“ priblížila sa ešte viac.

„Veľmi,“ odvetil. „Ide o Siriusa. Vieš čo sa mu stalo? Ak to vieš, povedz mi ten názov, potrebujem to. Je to veľmi dôležité. Však si ho pamätáš? Povedz mi to! Je to nejaký Felix... ?“

„Neviem,“ zasyčala zrazu a odtiahla sa k stene. „Prečo sa ma pýtaš hlúposti? Vôbec na tom nezáleží! Netuším čo sa stalo Siriusovi a ani ten názov neviem.“

„Prepáč, asi máš pravdu,“ rýchlo ju upokojoval James. Už vedel, čo potreboval a teda, že Lily si prinajmenšom neuvedomuje, čo robí. Nepamätá si základné veci, ktoré sa stali ani učivo, ktoré ešte včera ovládala, hneď po profesorovi, najlepšie. „Záleží na niečom úplne inom...“

„Áno,“ znovu sa usmiala a vychladla tak rýchlo ako vzbĺkla. „Záleží len na tebe a na mne.“

Natiahla k nemu ruku a pohladila ho po tvári. „NA ničom inom, James. Si ten najúžasnejší muž, akého som stretla. Milujem ťa.“

Priblížila sa ešte kúsok a pobozkala ho.

Kniha v jej rukách sa rozochvela, keď jej suché staré telo pohlcovalo Jamesa v bielej žiare. Písmenká sa rozostupovali, menili a vytvárali nové slová. Dej pohltil novú postavu. James Potter sa stal súčasťou knihy a ona sa už nevedela dočkať, kedy v nej natrafí na jeho meno.

 

Sneh pomaly padal na jeho plecia. Poobzeral sa okolo. Kde je? Všade bola tma. Po jeho pravici sa črtal les. Ako sa tu dostal? Ešte pred chvíľkou sa predsa bozkával s Lily v jej izbe a všetko bolo úžasné, boli to jeho najlepšie narodeniny a zrazu je tu a... v diaľke zablikotalo svetielko. Podvedome sa pohol tým smerom, aby zistil, čo to je. Nohy mal po kolená zaborené v snehu, ale nemal inú možnosť ako kráčať. Bolo to veľmi namáhavé a v študentskej uniforme aj bolestivo studené. Netrvalo dlho a roztriasol sa na celom tele. Svetelný bod v diaľke nadobudol podobu okna. Blížil sa k nejakému domu. Dúfal, že tu nájde niekoho, kto mu poskytne aspoň trochu tepla. Pristúpil až celkom k dverám a udrel do nich tak mocne, ako mu to dovoľovali skrehnuté prsty. Zvnútra sa ozvali vzrušené hlasy. Keď utíchli, dvere sa poodchýlili a v páse svetla, ktoré preniklo von sa zjavil kúsok dievčenskej tváre.

„Kto ste?“ spýtala sa a jediné vykúkajúce sivomodré oko si ho premeralo. „A čo chcete?“

„Dobrý večer,“ váhavo začal James. „Ja... akosi som sa stratil...“

„Kto ste?“ zopakovala neoblomne. „A odkiaľ prichádzate?“

„James Potter,“ predstavil sa, hoci pochyboval, že jej to meno bude na niečo dobré. A potom začal hovoriť bez rozmyslu. Akoby mu niekto šepkal do ucha slová a on ich len opakoval nerozmýšľajúc nad tým, čo hovorí. „Som nový profesor na vašej škole a trochu som sa zatúlal. Je mi hrozná zima, takže by som vám bol vďačný, keby...“

Dvere sa otvorili a on zabudol dopovedať, keď ju uvidel v celej kráse. Dievča malo dlhé zlatisto hnedé kučeravé vlasy  a jemné sivomodré oči zasadené v jemnej tvári. „Poďte dnu, lebo celkom zmrznete.“

Konečne vošiel do chalúpky. Celý skrehlý a premoknutý sa postavil tesne za dvere. Dievča zatvorilo a James, okrem toho, že sa nestačil čudovať jej pôvabu, sa rozhliadol okolo. Domček bol zvnútra oveľa väčší, než sa zdal pri pohľade zvonku. Izba, v ktorej sa ocitol, pohltila kuchyňu s veľkým priestranným stolom, dlhou kuchynskou linkou a veľkou skriňou na potraviny, ale aj obývačku s krbom, pohodlným sedením a priam umeleckými dielami povešanými na stenách. Na druhom konci izba ústila do dreveného schodiska vedúceho na ďalšie poschodie, ktoré by sa tu však podľa prvého pohľadu nemalo šancu zmestiť.

„Trochu sme si to tu upravili,“ vysvetlilo dievča bezstarostne a s úsmevom pristúpilo ku schodom. „Poďte dolu. Je to nový profesor!“

James si spomenul, že predtým, než sa dvere otvorili, počul viacero hlasov. „Smiem vedieť kde to vlastne som?“

„Sadnite si. Ja som Sophie,“ predstavila sa. „Zašli ste poriadne ďaleko od školy. My so súrodencami v takomto počasí ani nechodievame na vyučovanie. Iste to po dnešku pochopíte. Dáte si šálku čaju?“

„Veľmi rád,“ odvetil James opäť akoby to ani nebol on. „Milujem čaj, Sophie. Viete, ja mám dnes narodeniny a nechcel som ich stráviť sám zavretý v škole, tak som sa vybral na prechádzku. Dúfam, že vás nebudem príliš obťažovať...“

 

Lily sa nenechala vyrušovať, no teraz, keď už literárna postava James Potter našiel svoje miesto v chalúpke plnej tepla a dobrých ľudí, mala iný plán.

Zišla dolu do klubovne. Matt a Jane tu sedeli v tichom rozhovore, ktorý utíchol hneď, ako vošla.

Usmievala sa a zamierila priamo k Mattovi. Chcela aj jeho. Cítila sa silnejšia, krajšia a šťastnejšia odkedy sa James ocitol v príbehu. Kniha ju ovplyvňovala čím ďalej viac, stávala sa jej súčasťou, energiou a životom. Nedalo sa celkom iste povedať, či sa kniha vpisovala do Lily, alebo Lily sa menila na postavu z knihy.

„Oh, Matty!“ sladko sa mu prihovorila a sadla si na operadlo jeho kresla. „Tak veľmi ma mrzí, že som sa hnevala... Jane... Jane, zlatko, môžeš nás nechať osamote?“

Jane vstala a keďže Matt. Úplne omráčený Liliným správaním a výzorom ju k tomu len povzbudzoval, zamierila do izby.

„Matthew, mal si pravdu. Je hlúpe hnevať sa na teba, keď si to napokon myslel dobre. Odpustíš mi to?“

„Pokiaľ to myslíš naozaj...“

„Samozrejme. Milujem ťa,“ povedala upokojujúco a pobozkala ho.

Matthew sa stratil vo víre bielej žiary a kniha v jej rukách sa zachvela.

Vstala a vykročila k portrétovému vchodu. Vo svojej šialenej túžbe do ďalších bozkoch si vôbec nevšimla, že Jane stojí na schodoch a sotva dýchajúc pozoruje jej počínanie.

 

Sophie pred neho postavila šálku čaju. Bola neuveriteľne pôvabná.

„Bývam so svojimi piatimi súrodencami,“ vysvetľovala. „Josie, Kelly, Samanthou, Jackom a Matthewom. Mama pracuje v meste a zastaví sa len raz do roka a otec je väčšinou preč. Všetci ešte chodíme do školy, takže sa čoskoro opäť stretneme.“

„Veľmi sa na to teším,“ James sa napil z čaju. „Nezavoláte svojich súrodencov? Rád sa s nimi stretnem.“

„Nie,“ odsekla ráznejšie, než očakával. „Teraz majú prácu hore.“

Zasmiala sa. „Rozprávajte mi niečo o sebe, James.“

„Nie je na mne nič zaujímavé, som slobodný, slušný a sám,“ odvetil to, čo mu našepkával hlas.

„Vyzeráte ako slušný človek. Prezraďte mi... čo najhoršie ste kedy urobili?“ spýtala sa s iskierkami v očiach. Bola ako malé dievčatko čakajúce na strašidelný príbeh od ocka. „Len hovorte...“

„V podstate...“

Vtom sa rozletelo okno a James nedopovedal. Do izby zavial ľadový vietor. Oheň v kozube sa naklonil a niektoré sviečky na stole zhasli. Zdalo sa, že Sophie reaguje inštinktívne, keď mávla rukou a okno sa zatreslo.

James sa obzrel na okno a potom si premeraj jej mäkkú ruku zdvihnutú vo výške pliec.

- Veru sa neteším na odchod z tohto príjemného domu, - šepkal mu do ucha tichý hlas a on otvoril ústa, aby tie slová zopakoval.

„Veru sa...“ začal, no zrazu sa zasekol. Prečo by to mal opakovať? Mal predsa naliehavejšie otázky ako tieto zdvorilostné hlúposti! „Ako si to urobila?“

Sophie spustila ruku a podozrievavo stiahla obočie. „Prosím?“

„Ako si to urobila? Evansová takým gestom skoro prizabila Matta a...“ James vstal. Hlas, ktorý mu našepkával ďalšie slová, tentoraz to bola chvála na Sophine úžasné schopnosti a pokyny, aby ju chytil za ruku, James úplne ignoroval. „Potrebujem sa dostať do Rokfortu.“

Chcel sa dostať ku dverám, ale tie sa zrazu otvorili. V páse svetla sa zjavil vysoký chalan. Pod pazuchou niesol mladú jedličku a keď uvidel tých dvoch, usmial sa od ucha k uchu.

„Máme vianočného hosťa? Predstav nás, Sophie!“

„Matt!“ vyhŕkol James a celkom zmätene mu ustúpil z cesty, aby sa aj so stromčekom dostal dnu. „Čo sa stalo? Ty... Lily ťa tiež pobozkala?“

„Poznáme sa?“ prekvapene si ho premeral. „A kto je Lily?“

„Lily, tvoje dievča, Matthew! Lily Evansová!“ rýchlo hovoril James s pocitom, že toto je naozaj hlúpy žart.

„Mlč!“ zahriakla ho Sophie a hodila rukou spokojne sa usmievajúc. „Matt, postav ten strom k oknu, nech ho je pekne vidno aj zvonku.“

Matt okamžite oprel stromček o stenu a so slovami, že ide po podstavec vybehol von. James opäť osamel so Sophie. Plytko dýchal a teraz už potajomky zvieral prútik v spotenej dlani. Čo sa to tu deje?

„Dobre, Sophie, kto si?“ jeho otázka mala nečakaný účinok. Sophie zavrčala ako rozzúrený pes a zvreskla.

„Povedala som MLČ!“ opäť sa zahnala rukou.

„Nie, nebudem s...“

„NIE!“ bola ako divá šelma pripravujúca sa na útok. „James Potter... prečo na teba nepôsobia moje kúzla?! Kto si?! Prišiel si ma zničiť?!“

James sa oprel o stenu. Pustil prútik a lenivo si prehrabol vlasy. „A myslíš, že by som bol to dokázal?“

„Ty...“ privrela oči, akoby odhadovala jeho schopnosti. „Nechal si sa vtiahnuť do príbehu naschvál? Myslíš si, že ma zničíš zvnútra?“

„Možno,“ pripustil a v hlave si ukladal každé jedno jej slovo. Vtiahnuť do príbehu? „Čo si myslíš ty?“

Zasmiala sa. „Nikdy sa ti to nepodarí. Tvoja milovaná Lily nepustí tú knihu z ruky, kým nedočíta poslednú stranu. Bola to veľmi ľahká obeť, taká zničená mužmi, taká zvedavá na cudzie príbehy so šťastným koncom.“

Sophie zrazu zmĺkla, akoby povedala niečo čo nemala a vtom si James niečo uvedomil. Je v knihe. Je v Lilinej knihe a všetko, čo sa stane, si Lily prečíta. Keby len vedel, ako je tá kniha písaná! Keby vedel, či tam budú jeho myšlienky, alebo len slová!

 

Dumbledore sa vrátil hneď, ako mu to situácia umožnila. Jeho študenti boli v ohrození a nič na svete nemohlo byť dôležitejšie ako život v Rokforte. Vrútil sa do hradu, nie pokojne a vyrovnane, ale ako voda očisťujúca múry od zla.

„Kde je?“ spýtal sa profesorky McGonagallovej, ktorá sa mu rýchlo pobrala oproti.

„Slečna Jane Hudsonová, jej spolužiačka, ju videla pred desiatimi minútami v Chrabromilskej veži,“ hovorila rýchlo a teraz už kráčala povedľa Dumbledora. „Odišla odtiaľ smerom učebni čarovania. Je to ešte horšie ako som čakala. Tá kniha, ktorú má stále pri sebe... Vtiahla do nej Matthewa Farrelsa a zrajme aj Jamesa Pottera. Obávam sa, že ide o veľmi silnú čiernu mágiu. A pán Black je ešte stále celý stuhnutý v Nemocničnom krídle.“

„Ten počká,“ povedal riaditeľ stručne a zamieril na vyššie poschodia. „Myslím, že tí dvaja v knihe potrebujú moju pomoc viac!“

Nehľadal ju dlho. Vlastne na ňu natrafil skôr náhodou. Sedela vo výklenku okna a kým bolo jarné slnko najvyššie na oblohe, ona sa pričupená pri hrubom skle vnárala do príbehu odohrávajúceho sa v malej chatrčke uprostred tuhej zimy.

Dumbledore zastal kúsok od nej. „Je to zaujímavé čítanie, slečna Evansová?“

Lily nepozrela na riaditeľa, zahľadel sa von z okna. „Pán profesor... Tak nesmierne rada vás vidím.“

„O čom je tá kniha? Akú postavu v nej hrá pán Potter?“ spýtal sa. Za chrbtom zvieral v ruke prútik.

Zasmiala sa. „Takže ste o tom počuli, pane?“ Otočila sa k nemu s veľkými detskými očami zaliatymi slzami. „Rozširujú o mne také hrozné klebety, pane. Ale ja som nič nespravila. Ja...“ Rozplakala sa. „Sú to hrozné klamstvá! Nikto mi nerozumie!“

Riaditeľ pomaly pristúpil k nej. „Tak mi o tom porozprávaj.“

Pokrútila hlavou skrytou v dlaniach. Kolená si pritískala na hruď a skrývala nimi knihu pred jeho zrakom. „Nikto mi nerozumie!“

Sadol si na parapetu k nej. Viac sa nepýtal. Čakal, čo sa bude diať.

Zrazu sa jej ruka dotkla jeho ramena. „Vy ste taký silný a múdra, pán profesor. Vy by ste to možno pochopili.“

„Snažím sa to pochopiť,“ povedal, keď si Lily kľakla a kniha sa rozprestrela medzi nimi.

„Vždy som vás obdivovala,“ zašepkala a rukou mu prešla po krku. „Povedzte, pane, je to zlé, keď sa študenta zamiluje do profesora?“

V svetlomodrých očiach mu zablysol hnev, keď si uvedomil, že Lily je už tak blízko, že trblietavé slzy z jej líc padajú na jeho hruď. Nehovoril hlasnejšie ako inokedy, no hlas mal mocný a nahnevaný, keď prehovoril: „Ja viem kto si, Sophie Leaversová.“

Zvreskla, vyskočila na rovné nohy a v momente sa zmenila an zúrivú dračicu. Chcela Dumbledora premeniť na nehybnú sochu, rovnako ako Siriusa, ale on rýchlo švihol prútikom a jej ruky znehybneli. Kniha zadunela na podlahe.

„Vráť sa odkiaľ si prišla!“ zavelil a modrá žiara vychádzajúca z jeho prútika ju obkolesovala ako žiarivý tenký had. „Vráť sa do knihy. Tam je tvoje miesto. A prepusť všetkých, ktorí sú tam neprávom!“

Lily sa celá roztriasla zatínajúc zuby od zlosti a potom... sa rozosmiala. Šialený smiech sa ozýval chodbami hradu ako výkriky v morénach a strácal sa v modrej hmle, na ktorú sa rozpustili Dumbledorove čarovné povrazy. „Takto ma nemôžeš poraziť! Nikto ma takto nemôže poraziť!“

Skôr, než stihol Dumbledore niečo urobiť, schmatla knihu, no moment sa vzniesla do vzduchu a zmizla.

„Už som sa bála, že budem musieť zasiahnuť,“ ozval sa hlas profesorky McGonagallovej aby sa Dumbledore obzrel, videl by ju, ako kráča chodbou k nemu. „Takmer ste pobozkali študentku, Dumbledore!“

„Nie, Minerva,“ pousmial sa. „Toto nie je Lily Evansová.“

Profesorka nadvihla obočie. „Vážne? A kto to teda je?“

„Sophie Leaversová. Najobávanejšia čarodejnica stredoveku,“ počkal, kým Minerva prikývne a pokračoval. „Ak si správne pamätám, jej sestra ju chcela uchrániť pred smrťou alebo väzbou a mučením a preto ju zavrela do knihy, no Sophie sa nevyrovná len so svetom fantázie. Potrebuje viac priestoru. Potrebuje niekoho ovládať.“

„Ale načo jej sú Potter s Farrelsom?“

„Musí svoje miesto v knihe niekým nahradiť. Našťastie ešte nenašla nikoho, kto by bol rovnako skazený ako ona a teda nemôže vyjsť von taká aká je. Odporná čierna mágia!“

„A čo sa s tým dá robiť?“

Dumbledore sa zamyslel. „Obávam sa, že my nemôžeme robiť nič. Minerva. Jediný, kto má moc niečo zmeniť, sú tí chlapci zatvorení vo vnútri.“

 

James jej stál zoči - voči. Videl, že mnohé veci, ktoré toto nádherné dievča predviedlo boli rovnako čudné, ako to, čo robila Lily, ale ako mu to pomohlo? Čo môže urobiť?

Matt sa vrátil do izby s veľkým dreveným stojanom na stromček a bez známky počudovania sa nad Jamesovým správaním sa pustil do práce. Štedrý večer sa zrejme blížil.

„Tak, čo urobíš teraz, James,“ spýtala sa Sophie sladko. Tvár mala pokojnú a mäkkú ako mačiatko, ale on už teraz vedel, že pod povrchom sa skrýva jej druhé ja. To skutočné, ktoré sa ho pokúsi zbaviť vlastnej vôle hneď, ako jej na to dá čo i len najmenšiu príležitosť.

„Zrejme už nemôžem robiť nič,“ povedal a rozprestrel pri tom ruky na obe strany, ukazujúc, že je úplne bezmocný. „Nemám žiadne prostriedky. Vlastne jediné, čo mi zostáva sú slová. Môžem len rozprávať, hoci si mi prikazovala, aby som mlčal.“

„Možno na teba neúčinkujú moje zaklínadlá... To bude chyba tvojej drahej Lily, keďže vyhlásila, že s tebou nechcem nič mať, ale to neznamená, že som voči tebe bezmocná,“ zasmiala sa. „Matt, pomôž mi! Ten muž ma obťažuje!“

Matthew, skláňajúci sa k zemi sa nenamáhal s tým, aby zistil, aká je situácia. V okamžiku, keď začul sestrin hlas, sa na Jamesa zahnal tým, čo držal v ruke a teda vzduchom preletel ťažký podstavec a zvalil predmety naukladané na rímse kozubu. James sa mu stihol vyhnúť, padol na zem a zamieril na Matta prútikom.

„Nehýb sa!“ vykríkol a Matt znehybnel. „Čo urobíš teraz? Vravela si, že máš päť súrodencov? Sem s nimi, no kým ich privoláš... Lily, ja viem, že toto budeš čítať a hoci nemám veľa času niečo ti musím povedať...“

 

Lily sa ocitla vo svojej izbe. Bolo tu prázdno. Okno, pri ktorom ešte vždy stála Jamesova metla, niekto zatvoril. Zabarikádovala dvere a pre istotu ešte skontrolovala okno. Všetko bolo pripravené, teraz ju už nikto nebude vyrušovať, pokiaľ by sa na to nejaký hlupák odvážil. Sadla si na posteľ a pustila sa do čítania. Musí ju už dočítať, potom bude silná, odvážna, plná radosti a energie a nijaký muž jej nebude ubližovať, nikto sa neodváži darovať ju ako narodeninový darček.

„... Sophie by najradšej vykríkla od zlosti, ale bránil jej v tom zdravý rozum. Zostala s Jamesom Potterom sama. Nikto jej viac neposlúži ako zbraň, ani ako štít. Teraz už ľutovala všetky tie vraždy, ktoré za ten čas napáchala. Akí užitoční jej mohli byť živí ľudia a ako málo cenné boli tie mátajúce duše navždy uväznené v jej dome! Neboli vhodné na nič. Ich hriechy a drobné prečiny nikdy nevyvážia jej skutky a prosiace hlasy nedokázali bojovať.  

-Čo urobíš teraz? Vravela si, že máš päť súrodencov? Sem s nimi, no kým ich privoláš...- vysmieval sa jej James. Mala päť súrodencov, no jediný, ktorý z nich zostal v hmotnom stave stál zmeravený na druhom konci izby. James sa zrejme cítil víťazom, pretože v tom momente začal hovoriť úplne z cesty. Alebo to bolo súčasťou jeho plánu? - Lily, ja viem, že toto budeš čítať a hoci nemám veľa času niečo ti povedať... -

„Nič jej nebudeš hovoriť!“ zrúkla Sophie ako žiarlivá milenka a mávnutím ruky vymrštila Mattovo ťažké telo do vzduchu.

On však stále zvieral  v ruke prútik. -Protego!-  zvolal a telo sa odrazilo od neviditeľnej prekážky. - Chcem ti povedať, že to bol naozaj hlúpy nápad. Nechcem ťa ako narodeninový darček! - kričal, prikrčený za magickým štítom. - Dokázal som ti tým, že Matt si ťa neváži. Nemiluje ťa tak, ako ja. Dobre si to prečítaj, Lily!-

Sophie sa zrazu rozrehotala. - Len pokračuj, Jamesík, takéto sladké rečičky budú určite tvoju milovanú zaujímať. Nech len číta. Nech číta ďalej! -

- Lily, videl som do budúcnosti! - hovoril James ďalej. - Videl som, že sa za mňa nakoniec vydáš a budeme... Budeme mať päť detí! Áno, päť! A potom, vieš ako budeš vyzerať, Evansová? Po piatich deťoch? - zasmial sa. - Budeš rada, že som sa ti sľúbil na celý život, lebo inak by som ťa určite opustil! -“

Lily na pár sekúnd prestala čítať. Pomaly si uvedomovala, čo to James Potter povedal. Že ju opustí. V budúcnosti ju opustí. Nebude ju milovať, nebude ju chcieť... v krku jej narástla hrča. Je to naozaj?

„Sophie sa prestala smiať. Teraz na Jamesa lietali azda všetky predmety nachádzajúce sa v miestnosti a on, prikrčený za gaučom, ktorý uskakoval raz tu, raz tam, podľa toho, ako mávla rukou, mieril na vázy, stoličky, panvice a rôzne iné predmety a ničil ich.

- Lily, pozri, - pokračoval popri tom všetkom vo svojom monológu. - Teraz ťa síce stále ľúbim, ale keď si predstavím tú tvoju budúcu vráskavú tvár a všetko to... Popravde, je mi z toho dosť nevoľno a preto som sa rozhodol... -“

Lily sediaca na posteli plytko dýchala. Nebola si istá, či to chce čítať ďalej.

„... , že ťa nechcem. Nechcem ťa ako darček, ani ako nič iné! -“ dokončil a celkom vyčerpaný padol na zem. Teraz, keď si vyčistil hlavu od svojej dávnej lásky, bol pripravený milovať Sophie.“

Lily zvreskla. Zabuchla knihu a hodila ju na druhý koniec izby. Nebude čítať také hlúposti! Nenechá sa predsa ponižovať hlúpou literárnou postavou!

Vtom však akoby vykríkla samotná kniha. Rozochvela sa na podlahe a zvuk, ktorý naplnil miestnosť spôsoboval mrazenie v tele.

Lily si zakryla uši dlaňami. Vybehla by z izby, ale kniha ležala kúsok od dverí  a ona sa bála prejsť tak tesne povedľa nej. Ten zvuk bol však stále hlasnejší.

„Dosť!“ zastonala a keď tóny presiahli prah bolesti, s pocitom, že jej niekto zaživa vyťahuje mozog z hlavy, zavrela slziace oči.

Trvalo to niekoľko minút, kým sa odvážila opäť ich otvoriť.

„Evansová? Si v poriadku?“ počula tichý hlas nad sebou.

„Nie,“ odvetila svojim rukám. Neodvažovala sa pozrieť hore. Nerozumela tomu, čo sa stalo. Odkedy knihy kvílila a ešte k tomu tak hlasno, až to bolí v celom tele?

„Evansová?“ odtiahol jej ruky z tváre. „Poď. Musíš ísť do Nemocničného krídla. Poď...“

Pomohol jej na nohy a pomaly kráčali k dverám.

Začala si nejasne uvedomovať, že na zemi niekto nehybne leží. Srdce je zovrelo strachom. Čo sa stalo? Je niekto zranený?

„Čo sa... ?“ chcela sa spýtať, no ruky, čo ju držali okolo drieku ju trocha silnejšie posunuli na chodbu.

„Ja neviem, Lily. Netuším,“ James ju pustil a oprel sa jednou rukou o stenu.

Chodba bola plná študentiek. Všetci, ktorí počuli ten zvuk chceli vedieť, čo sa deje. James zaostril pohľad. „Janette,“ oslovil jedinú dievčinu, ktorú spoznal. „Odveď ju na ošetrovňu... ja myslím, že si tu teraz... zdriemnem...“

Roztriasol sa na celom tele a vzápätí odkväcol.

 

„Natiahol sa ako žaba,“ komentoval Remus. „Pred plnou chodbou dievčat.“

„Trapas,“ sucho poznamenal Sirius a vyložil si nohy na Jamesovu nemocničnú posteľ.

Remus sa rozosmial. Nohy a hlava. To boli jediné dve časti tela, ktorými už Sirius dokázal hýbať. Sedel na stoličke s rukami v polohe, ako keď vrhal zaklínadlo a nohy si ležérne vyložil k spiacemu kamarátovi. Kliatba, ktorú na neho Lily nevedomky uvrhla bola naozaj silná a hoci kniha už nikoho neovládala, opúšťala ho len veľmi pomaly. 

„Je mi to tak ľúto,“ povedala Lily stojaca pri jeho nohách. „Naozaj neviem ako som to mohla urobiť. Síce mi viete poriadne liezť na nervy, nikdy by som...“

„Nebola si to ty, Lils,“ upokojoval ju Remus. „Nemôžeš za to.“

„Ako môžeš také niečo povedať?“ zamračil sa Sirius. „Samozrejme, že za to môže! Hlúpe knižky. Kto už len v dnešnej dobe číta knižky?“

„Dumbledore povedal, že ona za to nemôže. Každý, kto tú knihu otvorí je očarovaný, takže aj keby chcela, tú knihu len tak neodloží,“ opakoval Peter slová riaditeľa, ktorý sa tu zastavil pred pol hodinkou a odpovedal na ich zvedavé otázky.

„Ušetri ma toho, Peťo,“ zaskuvíňal Sirius s úškrnom. „Tie hlúposti o vnútornej motivácii sme už počuli. Aj keď by ma naozaj zaujímalo, čo také tam bolo napísané, že to Evansová nezniesla a tú knihu zatvorila...“

Všetci traja pozreli na ňu.

„Nepamätám si to,“ zopakovala, to, čo už raz tvrdila.

„Zrejme ju James pozval na rande,“ tipol si Sirius.

„Možno,“ pripustila a zastavila Siriusove ďalšie slová mávnutím ruky, pri ktorom sa strhol. Tento pohyb jej akosi zostal zakódovaný v mozgu odkedy takýmto spôsobom čarovala a  Sirius to považoval za veľmi zlomyseľné, keď ho používala smerom k nemu. „James.“

James sa naozaj prebral. Rozlepil oči a pokúšal sa zaostriť na nich. Zrazu prehovoril čudne zachrípnutým hlasom: „Podajte mi niekto okuliare. Zdá sa mi, že vidím Evansovú.“

Remus mu zo smiechom nasadil okuliare na nos. „Vitaj medzi živými. Báli sme sa, že sa ti tu nebude chcieť vrátiť.“

„Povedal by som vám o tej kočke, čo som zbalil, ale je tu Evansová,“ uškrnul sa James. „Čo som zmeškal? Nemohli ste ma niekto zobudiť?“

Sirius si zložil nohy z postele. „Všetko je v pohode.“

„Čo robíš?“ zamračil sa na jeho čudnú pózu.

„Sirius nám ešte tak trochu odmŕza,“ smial sa Remus. „Myslím, že mozog príde na rad posledný.“

James sa s  námahou posadil. „Matthew je...“

„V poriadku. Asi ako ty, ale prebral sa už včera,“ odvetila Lily. „Ty si sa úplne vyčerpal, keď si ma... vynášal z izby.“

Zavládlo ticho. James sa otočil na Remusa. „No čo je?“ vyhŕkol podráždene. „Zalezte do svojich postelí a nechajte nám trochu súkromia, predsa!“

Remus, Sirius a Peter so smiechom vstali. Neskutočné Jamesovo zmýšľanie však len potvrdzovalo jeho duševné zdravie a tak sa pokojne presunuli o posteľ ďalej, ktorá bola pridelená Siriusovi a napäto počúvali.

James znovu venoval pozornosť Lily. „Zatvorila si ju.“

„Nemalo to žiadnu úroveň, odkedy si sa dostal do tej knihy,“ odvetila. „Neviem, či budem ešte niekedy čítať knihu bez toho, aby som nekontrolovala, či sa mi nesnažíš dostať do deja. Všetko si pokazil. Do tej chalúpky sa chodilo umierať.“

Usmial sa. „Nabudúce sa budem musieť väčšmi adaptovať s prostredím.“

Lily sa zhlboka nadýchla a zrazu sa jej po líci skotúľala slza. „Prepáč.“

Pokrútil hlavou. „Nemám čo.“

„Mal jej dať ultimátum, že jej odpustí ak pôjdu na rande,“ komentoval Sirius nahlas, akoby pozeral nanajvýš zaujímavý metlobalový zápas.

„Nie, to by bolo nevhodné,“ šeptom odpovedal Remus

Lily sa pousmiala.

„To by neurobil, však, James,“ vychrlila na neho rýchlo, akoby sa sama bála, že si to rozmyslí a nikdy sa ho to nespýta. „Ty si predsa videl budúcnosť? Však? Budem mať päť detí?“

Rozosmial sa. „Tak toto ťa trápi?“

Prikývla. Po lícach sa jej rozliala červeň.

„Nie, nevidel.“

„Super. Nechcela by som mať päť detí,“ skonštatovala s nesmelým úsmevom.

„Myslím, že tri by boli v norme,“ doplnil James.

„Áno. Po troch deťoch budem ešte stále vyzerať trochu aj ako človek,“ pripustila Lily a sadla si k nemu na posteľ. „Ak budem stará a škaredá, vráskavá, tučná a ... to všetko... Ty by si ma opustil?“

„Hm...“ zamyslel sa. „Obávam sa, že nie. Neviem si totiž predstaviť, čo by som robil, keby si na mňa nehľadela tými zelenými očiskami, akoby som sa pomiatol - presne takto. Ale neviem, či ťa ešte budem chcieť, keď si mi ukázala túto svoju horšiu stránku.“

„Budem si to pamätať,“ prisľúbila a vstala tak náhle, ako si sadla. „Teraz musím do knižnice, ale ešte sa určite zastavím. Ahojte.“

„Do knižnice nie!“ zastonal Matthew ležiaci kúsok ďalej. Nikto si ho však nevšímal.

Vyšla dverami nemocničného krídla usmievajúc sa od ucha k uchu.

„Tak a mám to,“ spokojne podotkol James. „Môj narodeninový darček sa nakoniec podaril. Neviem, či ste o tom počuli, ale pobozkala ma. Na moje narodeniny som dostal bozk od Lily Evansovej. Tomu sa hovorí darček.“

Sirius sa zamračil. „Áno. Ale ty si asi ešte nepočul, že sa pokúsila pobozkať aj starého Dumbledora.“

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

xD xD xD

(Luna_the_queen, 14. 6. 2016 21:34)

Ten koniec......nemoooožemz toho asi umrem od smiechu!!!! xD xD

starý Dumby

(Layla Lina L., 17. 4. 2012 19:30)

tak toto je naozaj ale vážne že na úrovni, ale úplne! mala som aj ja pocit, že sa ani nepohnem kým to nedočítam!! :D A tá posledná veta.. nemá chybu,, Inak, keby si zmenila mená postáv, kludne by si to mohla poslať do nejakej poviedkovej súťaže a mala by si reálnu šancu na výhru!

Neskutočné

(Hagginka, 11. 2. 2012 22:32)

Naozaj neskutočné, lepšie slovo na to hádam ani nemám :)
Idem čítať ďalej, nejako mi už dnes dochádza slovná zásoba! :D
A zbožňujem tú poslednú vetu :) :D

:D

(Nienna, 23. 12. 2011 22:41)

Tak tá posledná veta ma úplne dostala :D Inak, zaujímavá zápletka, to sa mi páči na tvojich dielkach o Lily a Jamesovi, že vždy vymyslíš niečo nové a zaujímavé, nikdy to nie je otrepané, aj keď ide stále o rovnaký pár :)

Re: :D

(Lilly, 28. 12. 2011 14:34)

Ďakujem, za všetky komentáre :) dobre sa to číta :D :*