Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

 Lily sedela vo veľkom kresle. Bradu si podoprela rukami, ktoré spočívali na okennom parapete a pozerala von. Za trochu zaprášeným sklom sa mihotali snehové vločky. Predstavovala si, že v každej vločke je ukrytá duša. Prichádzajú naspäť na svet na krátky čas, aby strávili Vianoce s milovanými a potom odídu napäť do neba ako para. Možno, keby teraz otvorila oblok a natiahla dlane, mohla by opäť držať za ruku svojich rodičov.

„Evansová?“

Obzrela sa. Kto tu môže byť takto neskoro v noci? Klubovňa už bola predsa dávno prázdna, keď sa sem vrátila po neúspešnom pokuse zaspať. Samozrejme, bol to Potter.

„Práve teba som chcel stretnúť,“ vyceril zuby akoby tu bol čisto náhodou.

„Čo zase chceš?“ odvrátila od neho pohľad. Nemala na jeho hlúposti náladu.

„Všimol som si, že si sa zapísala na zoznam,“ povedal, vytiahol prútik a jednoduchým mávnutím si pritiahol kreslo k nej. Sadol si. „Zostávaš cez Vianoce tu?“

„Nemám kam inam ísť,“ odvetila sucho. Musel to vedieť. Určite vedel, že na začiatku školského roka prišla o rodičov. „Petunia teraz žije s priateľom. Určite sa čoskoro vezmú.“

„Ale tu nikto nezostáva,“ podotkol. „Teda, nikto z tvojich priateľov.“

„To nevadí. Teraz som doma tu.“ Sama nevedela prečo mu to hovorí. Zdalo sa jej zvláštne dôležité, aby rozumel, že sa už nemá kam vrátiť. „A navyše, je to moja posledná šanca stráviť tu Vianoce! Ktovie, kde budem budúci rok.“

James sa uškrnul. „Mal by som jeden typ, kde by si mohla byť.“

Zamračila sa. Nikdy s tým nedá pokoj? Teraz predsa rozprávajú o úplne iných veciach! Ale on musí stále dobiedzať s tým hlúpym radne. Niekedy mala chuť prijať pozvanie len preto, aby konečne sklapol.

„Ak si prišiel kvôli tomu...“

„Nie, nie,“ poponáhľal sa uviesť veci na pravú mieru. „Mám istý návrh, Evansová. Spočiatku sa ti to nebude páčiť, ale potom zistíš, že je to úžasná myšlienka. Z mojej hlavy, samozrejme.“

„Akýsi si veľmi vtipný na tak neskorú hodinu,“ nedocenila jeho snahu.

„Pamätáš na Vianoce keď sme boli prváci?“ vyzvedal.

„Nanešťastie áno,“ prevrátila oči.

„Daj mi šancu aby som ti ich oplatil,“ požiadal ju. „Poď na prázdniny k nám.“

Zvedavo naňho pozrela. Vyzeral ako vždy, nevedela čo čakala. Ten výbuch galantnosti musel byť čisto náhodný. „Blúzniš?“

„Naozaj, Evansová. Už som ťa vyčiarkol zo zoznamu tých, čo zostávajú a navyše, mama by bola nesmierne rada,“ argumentoval.

„Ty si jej povedal, že prídem?“ prudko sa narovnala.

James prikývol. Sebavedomý úškrn prezradil, čoho sa obávala. Pani Potterová to berie ako hotovú vec, ak teraz nepríde, určite ju sklame. „Ty nie si normály! Čo ak nechcem byť na Vianoce s cudzou rodinou? Čo ak chcem byť sama?!“

„Ale no tak, nerob scény,“ upokojoval ju. „Sľubujem, že sa k tebe budem správať milšie, než ty ku mne, keď som u vás uviazol.“

Lily sa pri spomienke na svoje vtedajšie vyčíňanie začervenala. „Dobre teda, ale mám jednu podmienku.“

„Do toho.“                            

„Môžeš mi sľúbiť, že sa ma nebudeš snažiť zbaliť?“ spýtala sa obozretne. Na to naozaj nemala náladu.

James však okamžite s úškrnom prikývol. „Sľúbiť ti to môžem. To hej. Takže pôjdeš?“

„Áno, ale žiadne pozývanie na rande!“ uistila sa ešte raz.

„Super!“ tešil sa James a od radosti by ju najradšej vybozkával. A napokon, prečo by sa mal uspokojovať len s myšlienkou na bozk, keď ju mal celú pre seba? Vzal jej hlavu do dlaní a pobozkal ju priamo na pery. „To bude bomba, Evansová! To budú tie najlepšie prázdniny!“

„Povedala som žiadne...“

„Nepozývam ťa na rande, len som ťa bozkával a to je rozdiel!“ vyhlásil, zasmial sa a zamieril do chlapčenských spální.

Na druhý deň odchádzal Rokfortský expres. Študenti sa prúdom valili na malé nástupište.

„Black nejde? Myslela som, že bude tiež u vás,“ obzerala sa Lily po celom nástupišti, keď ju James našiel a snažil sa ju presvedčiť, aby šli v jednom kupé.

„Sirius zostáva,“ odvetil. „Má nejakú novú známosť, s ktorou to vyzerá vážnejšie ako vážne a nechce ju tu nechať.“

„Myslela som, že odchádza,“ mračila sa Lily.

„Aj on si to myslel. Spoznal ju až včera,“ zahováral James a už ťahal jej kufre do prvého voľného kupé. „Zabudla si niečo, Evansová?“

Lily sa obzerala do všetkých strán. „Áno. Neviem kam som podela rozum.“

„Skôr kde si ho mala doteraz,“ uškŕňal sa.

„Prosím?“ spýtala sa nebezpečným tónom.

„Priznaj, že si so mnou mohla ísť na to rande už skôr.“

„Toto nie je rande,“ opravovala ho ako malé dieťa. „Toto sú prázdniny.“

James mykol plecom. „Hovor tomu ako chceš.“

Či už chcela, alebo nie, James jej nasťahoval veci do spoločného kupé. Našťastie nemusela pretrpieť celú cestu len v jeho spoločnosti. Remus, Peter a Kiara sa k nim pridali a celú cestu sa spoločne zabávali. Londýnska stanica sa objavila skôr, ako čakali, kupé sa zase rýchlo vyprázdnilo a Lily sa ocitla na stanici stojac vedľa Jamesa.

„Kde sú vaši?“ spýtala sa prečesávajúc pohľadom tváre okolo, či nenájde známu Jamesovu tvár v staršom vydaní.

„Neprídu, sme dosť veľkí aby sme trafili sami,“ zaškeril sa. „Navrhujem prípojné premiestňovanie.“ Bolo jasné, že slovo ‚prípojné‘ bolo v tomto prípade dôležitejšie, než ‚premiestňovanie‘.

Chytil ju za ruku a vzápätí pocítila zo všetkých strán nepríjemný tlak. Neznášala premiestňovanie, ale vedela oceniť jeho výhody.

Ocitli sa po členky v snehu. Po ich pravici sa tiahol dlhý vysoký múr husto obrastený brečtanom. V tomto ročnom období z neho však veľa nezostalo. Na druhej strane sa rozprestierala neveľká čistinka, ktorú ohraničoval les.

„Je to odtiaľto ďaleko? Máte tu zimu,“ zadrkotala Lily zubami. Pred seba nevideli, pretože cesta sa po pár metroch stáčala doprava popri múre.

„Len kúsok,“ uistil ju a rezko vykročil. Kufre sa poslušne vznášali vedľa neho ako dobre vycvičené psy, ktoré nasledujú svojho pána. Po chvíli sa otočil: „Mám ti pristaviť kočiar, alebo pôjdeš sama?“

„Kočiar,“ odfrkla si, ale konečne mávla prútikom a aj jej kufre nabrali potrebnú letovú výšku, aby pred sebou netlačili celú kopu snehu. „Žiješ v stredoveku? Mal si mi ponúknuť minimálne svoju metlu.“

Všimol si, že keď za ním vykročila, kopírovala jeho kroky v snehu. Vyšli za zákrutu a Lily s úžasom zastala. Dieru v múre po jej pravici vypĺňala obrovská ťažká tepaná brána. Za ňou sa vo vysokom dvojrade zoradili tuje aby vytvorili krásnu aleju privádzajúcu ľudí až k domu. Ani sa tá krásna stavba nedá nazvať jednoducho ‚domom‘. Bol to zámok!

„Nádhera,“ zažiarila nadšením. „Pozri na to, Potter! Keď budeš bývať v takomto dome, potom ma skús pozvať na rande!“

James zastal a obzrel sa. „Materialistka.“

„Hej,“ uškrnula sa. „Keď vidím toto tu, musím byť trochu materialistická! Predstav si aké to asi musí byť mať takýto domček. Kto tu býva? Chcem sa tam ísť pozrieť!“

„Jeden idiot,“ pokrčil James plecia, pristúpil k nej a vytiahol prútik. „Alohomora!“

Brána sa otvorila. Nevydala však ani najmenší zvuk a James sa odvážne pustil priamo za svetielkami z okien.

„Nechoď tam, Potter! Len som žartovala!“ zavolala za ním hlasným šeptom a vyplašene sa obzrela. „Vráť sa, čo ak nás chytia?“

Počula, ako sa James smeje.

„Čo ak majú psy?“ zakričala, pretože sa už vážne vzďaľoval.

„Nemáme psy, Evansová! Je to staromódny zvyk. Pretože niekto žije v zámočku, nemusí hneď mať štyri lovecké psy!“ zakričal cez plece. „Tak ideš, alebo budeš nocovať vonku?“

Najprv za ním vykročila pomaly a váhavo, akoby mu neverila, že strávi Vianoce na tomto rozprávkovom mieste. Potom, keď sa za ňou brána sama zavrela, sa rozbehla, pretože nechcela príliš zaostávať. O chvíľku uvidí jeho rodičov a musí sa tváriť, že takéto niečo od začiatku čakala.

„To je naozaj tvoj dom?“ ubezpečila sa ešte váhavo.

James si kriticky premeral budovu zapadanú snehom. „Toto je len moje letné sídlo. Ak chceš vidieť môj dom, musíš sa objednať na audienciu aspoň pol roka vopred, Evansová!“

Lily sa zachichotala. „Je to tu prekrásne. Aspoň si môžem byť istá, že nebudem nikomu zavadzať.“

Zasmiali sa, vyšli po dvoch schodoch, ktoré stáli pred vchodom zrejme len na to, aby zavadzali a James otvoril. „Vitaj v mojom zámočku.“                                               

Vošli do haly. Veľkej zlatej vykúrenej haly s dvojitým schodiskom a sochou zlatého jednorožca. Lily nevychádzala z údivu. Toto bol najväčší a najkrajší dom v akom kedy bola. Nedokázala sa zrieknuť podozrenia, že je to iba nejaký hlúpy Jamesov žart, no celou svojou dušou dúfala, že všetko čo tu vidí je naozaj.

„Čokoľvek budeš chcieť chytiť do ruky, požičať si alebo zjesť, nech sa páči. Je ti to k dispozícii. Keby si niečo potrebovala alebo nemohla nájsť, povedz to mne. Na všetko ostatné je tu Ciry, domáci škriatok. Ale nevolaj ju príliš často, je už stará,“ zhrnul James spokojne, zabuchol za sebou dvere a zhodil si z pliec cestovný plášť. Keď ho prehodil cez vešiak a opäť pozrel na Lily, musel sa zasmiať. „Čo je?“ rozhodil rukami.

„Tvoji rodičia prídu až večer?“ spýtala sa. Vôbec ich totiž vo svojom prehovore nespomenul.

„Oh, ták,“ smial sa a zamieril bočnými dverami do obývačky. „Naši šli k akýmsi známym do Írska či kam. Prídu až po Novom roku!“

„Prosím?!“ zavrčala Lily, dobehla ho a zastala mu cestu. „Chceš mi povedať, Potter, že si ma tu zatiahol len tak z dlhej chvíle? Chcel si mi len ukázať aký máš úžasný dom? Si naozaj neskutočný! Môžeme sa rovno vrátiť do školy!“

„Nemienim sa nikam vracať,“ odvetil, odsunul ju nabok a zamieril k veľkému Vianočnému stromčeku, ktorý stál pri okne. Zdobilo ho zopár veľkých bielomodrých ozdôb a umelý sneh, ktorý sem-tam opadával z vetvičiek a roztápal sa na vykurovanej podlahe.

„Vravel si, že tvoja mama sa na mňa teší! Oklamal si ma!“ rozčuľovala sa.

„Povedal som, že sa poteší, ak tu prídeš, netvrdil som, že tu bude s nami,“ obhajoval sa.

„Si hnusný podvodník,“ zavrčala. Mala milión chutí zvrtnúť sa na päte a nechať ho tu úplne samého. Čo si to vôbec dovoľuje, takto ju ťahať za nos ako totálneho blázna?

James sa uškrnul. „Keby len to, Evansová. Ešte k tomu som aj arogantný idiot.“

„Áno, to si,“ súhlasila. „Odchádzam. Zbohom!“

Zamierila späť do haly a pri každom kroku tak dupla nohou, že James nemohol mať o jej odchode ani najmenšie pochybnosti. Jej kroky zrazu utíchli. „Kde mám kufre?“

Potichu sa zasmial. „Ciry ich zrejme odpratala do izby. Nevedela, že sa zdržíš tak krátko. Musíš ísť hore, doľava a znovu doľava a potom sú to piate dvere napravo. Písal som mame, aby ťa tam ubytovali.“

„Robíš si srandu?“

„Potrebuješ k tomu nakresliť mapu?“ výsmešne podvihol obočie.

Lily si prekrížila ruky na hrudi. „Na to, aký je ten tvoj škriatok starý je až príliš rezký,“ okomentovala, vykročila hore schodmi a potichu si opakovala: „Doľava, doľava, doprava piate...“

„Ciry,“ zašepkal a vedľa neho sa po slabom puknutí zjavil vyschnutý starý domáci škriatok.

„Áno, pane?“

„Priprav večeru do malej jedálne a nech ťa potom už ani nepočujem, dobre?“ prikázal a pomaly vykročil za Lily. „A... uprac mi izbu.“

„Vaša izba je uprataná ako vždy, pán James,“ odvetil škriatok hrdo.

„Super, tak bež,“ spokojne sa usmial a vykročil o niečo rezkejšie. „Evansová? Asi som sa sekol. Mala si ísť doprava!“

Lily zastala pred koncom chodby. „Prestaň s tým.“

„Nemôžeš sa na mňa hnevať! Vieš, že som klamár a podvodník,“ oznámil jej s úškrnom. „Ja nemôžem za to, že máš problémy s pamäťou.“

„Si ako malé decko.“

„Nevinný a rozkošný?“ zasmial sa, strčil si ruky do vreciek nohavíc a s neustálym úsmevom pokračoval. „Prestaň trucovať, Evansová. Nikdy som ti nesľúbil, že tu bude okrem nás aj niekto ďalší a keď si už tu, mohla by si to so mnou pretrpieť. Alebo si taká krutá, že by si ma nechala samého celé Vianoce? Bude ti tu úžasne. Sľubujem, že sa ti tu bude páčiť. Veď domom si bola nadšená od prvého momentu a to ostatné sa spraví. Zostaň tu.“

Lily si ho premerala od hlavy po päty. Ak tu zostane, bude to Potterovo víťazstvo. Vošla sama, dobrovoľne na jeho teritórium a je mu odkázaná na milosť. Veď ani nevie kde sú jej vlastné veci! Nedokáže trafiť do svojej izby! Ale na druhej strane by tak nesmierne rada zostala. Tento „dom“, alebo skôr rozprávkový palác bol priam stvorený kvôli Vianociam. A to videla len jeho nepatrnú časť! „Ako ďaleko je moja izba od tvojej?“

„Je to len kúsok. Keby si niečo potrebovala...“

„Chcem inú. Najlepšie na druhom konci domu,“ oznámila mu striktne. „A ty mi tam nebudeš loziť, pokiaľ ťa sama nezavolám.“

„Rozkaz, generál!“ škeril sa, predbehol ju a takmer tanečným krokom ju viedol chodbou hlbšie do útrob starého domu. „Budeš mať izbu tu, na druhom konci. Ale keď sa budeš v noci báť, nečakaj, že ťa bude niekto počuť ako kričíš o pomoc. Si tu úplne odrezaná od zvyšku civilizácie!“

„Čiže od teba, však?“ uškrnula sa, otvorila dvere pri ktorých zastal a nazrela dnu. „Táto izba mi úplne vyhovuje.“

„Fajn,“ oprel sa ramenom o zárubňu.

Lily prešla popri vysokej vyrezávanej posteli, starej skrini, ktorá siahala až po strop a stolíku so zrkadlom a zastavila pri okne. Ťažké závesy boli odhrnuté nabok a zachytené zlatými obručami, takže výhľad si mohla užiť v plnej nádhere. Dole sa rozprestierala záhrada hodná obdivu. Keby ju neskrývala pred jej zrakom snehová posýpka, určite by bol rovno pod jej oknom záhon ruží. Čerešňa napravo sa striasala pod nápormi vetra a chodníček okolo fontánky už dávno nikto neodhádzal. A tamten hájik zrejme skrýva niečo, čo bude potrebné preskúmať!

„Poviem Ciry, aby ti tu priniesla veci a...“

„Urobím to sama,“ vyhlásila, hodila svoj mokrý cestovný plášť na posteľ a vrátila sa ku dverám. „Chcem sa tu trochu zorientovať.“

James privolil a previedol ju cez celý dom na druhú stranu. „Tuná mala byť tvoja izba a tamto je moja,“ ukázal na úplne posledné dvere. „Chceš sa tam ísť pozrieť?“

„Nie,“ odsekla, zašla si po veci a opäť vyšla na chodbu. „Netúžim vidieť ani milimeter z tvojej izby. Nemusíš sa ani snažiť dostať ma tam. Nepodarí sa ti to. Kedy, kde a čo budeme večerať?“

„V malej jedálni, kedy len budeš chcieť a čo, to vážne netuším,“ pokrčil plecia, kývol jej na rozlúčku a odišiel do svojej izby.

„Neviem kde je jedáleň!“ zavolala za ním.

„Tak ma príď vyzdvihnúť. Zavediem ťa tam!“ zavolal spoza dverí a viac ho nebolo.

Lily sa vrátila do svojej izby.

Mohla ísť späť do Rokfortu, ale čo by tým získala? Aj tak sú všetci niekde s rodinami. Byť sama v Rokforte je takmer rovnaké ako byť s Jamesom tu. A navyše sa jej tu nesmierne páčilo. Vysoké staré okná, priestranné izby a tajomné truhlice - úplne nové, neprebádané územie! Vybalila si veci a rozhodla sa, že sa trochu poobzerá po dome. Ukázalo sa, že tento honosný dom sa rozdeľuje na dve krídla - teraz by sme ich mohli nazvať Lilino a Jamesovo, pretože každý z nich sa nachádzal v inej časti domu - spojené budovou, cez ktorú vchádzali dnu. Potúlala sa chodbami, obdivujúc zavesené obrazy a vystavené sochy, ktoré tu stáli, akoby mimochodom, pretože všade inde zavadzali. Niežeby do priestoru nezapadali, ale boli rozložené tak nerovnomerne, až mal človek dojem, že sa tu ocitli náhodou. Nakukla do niekoľkých dverí, za ktorými sa skrývali salóniky, hosťovské izby a natrafila aj na dve pracovne. Niektoré z dverí však boli zamknuté alebo natoľko nezaujímavé, že sa ani nesnažila nazrieť dnu. Keď zišla veľkým schodiskom do haly, natrafila na Jamesa. Možnosť pozrieť si aj túto časť domu teda okamžite hodila za hlavu. Nechcela pri tom žiadnu spoločnosť a už vôbec nie jeho.

„Výborne, že ideš, môžeme sa navečerať!“ potešil sa. „Práve včas, Evansová, už začínam byť vážne hladný.“

„Tak fajn,“ súhlasila, keď už bola tu. „Ten domáci škriatok...“

„Ciry?“

„Áno. Vravel si, že už je stará,“ podotkla, kým prechádzali cez obývačku k druhým otvoreným dverám, za ktorými sa črtal okrúhly stôl zaodetý dlhým bielym obrusom. Lily mala dojem, že nie je dosť vhodne oblečená na tak luxusnú večeru. „Dalo by sa nejako zariadiť, aby mala tiež prázdniny?“

Vošli do malej jedálne. Bola to polooblúkovitá miestnosť, pričom polkruhovú stenu tvorilo jedno veľké okno. Na stenách a stole horeli sviečky a za oknom ticho padal sneh na fontánu, ktorá však v tomto ročnom období spala.

„Mal si mi povedať, že budeme večerať takto,“ pokarhala Jamesa, keď si všetko pozrela.

„Ako takto? Je to normálna večera. Neviem čo ti nevyhovuje,“ odvetil, sadol si na jednu zo stoličiek a vrátil sa k tomu, čo hovorila o Ciry. „Čo si myslela tými prázdninami pre škriatka?“

„Vieš, celý tento dom je úžasný a cítim sa tu naozaj skvele - až na to, že si tu ty, Potter - Ale, neviem, niečo tomu chýba,“ priznala a načiahla sa za pohárom vody, aby si James nevšimol ako sa začervenala. Povedať, že takýto nádherný dom nie je kompletný, to chce istú dávku odvahy.

„A čo konkrétne?“ obzrel sa okolo seba, akoby to ‚niečo‘ mohol zbadať.

„Koláče,“ odvetila a James sa zasmial.

„Poviem Ciry, aby nejaké prichystala,“ navrhol pobavene.

„Nie, nie!“ pokrútila hlavou. „Ja chcem piecť koláče! Chýba mi tu nejaká činnosť. Vždy na Vianoce pomáham mame v kuchyni, alebo s otcom zdobíme dom a s Petuniou chodíme nakupovať do muklovských obchodov, alebo, keď som bola malá, tak sme so Severusom vyrábali také malé ozdôbky z papiera a... Ty vieš ako to u nás vyzerá na Vianoce, bol si predsa tam.“

Zdalo sa, že James nad tým uvažuje. Potom sa uškrnul: „Ak sa nudíš, viem o jednej činnosti, ktorá by ťa zabavila.“

„Na to zabudni,“ zahriakla ho. „Povedz Ciry, aby si urobila voľno alebo čo, ja sa v týchto veciach nevyznám, a nechaj ma, aby som nám urobila Vianoce ako doma.“

James si zložil okuliare, prehrabol si rukou vlasy a prikývol. „Keď tak veľmi chceš. Ale uvedom si, že sú to naše prvé spoločné Vianoce, Evansová. Mohli by sme ich stráviť oveľa príjemnejšie ako pečením koláčov.“

„Veľmi vtipné,“ zaironizovala. „Ty môžeš robiť ‚nič‘ ako si si cez Vianoce zvykol.“

„Dobre, ty si to chcela,“ súhlasil napokon nie práve nadšený jej návrhom.

„Ďakujem,“ usmiala sa a konečne sa mohli naplno pustiť do jedla.

Keď neskôr v ten večer ležala v izbe pri knihe a snažila sa nevnímať zvuky vetra šantiaceho v podkroví, musela si priznať, že by bola oveľa spokojnejšia, keby mal James izbu aspoň o trochu bližšie. Nebola vydesená, ani sa nechystala tej noci niečoho báť, cítila sa len zvláštne osamotená a stratená.

Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Uškrnula sa. Vzhľadom na skutočnosť, že tu boli až dvaja, mala isté neodôvodnené podozrenie, že za dverami stojí James. „Je niekto doma?“

„Všetci šli na pivo!“ odvetila spokojne sa usmievajúc.

„Otvor mi, Evansová!“ požiadal ju.

„Otvor si sám,“ odporučila mu. „Máš dve ruky a celkom zdravé.“

„Mám, ale obe sú zaneprázdnené,“ odpovedal krotko. „Tak otvoríš alebo nie?“

„Nie,“ odsekla, posadila sa na posteli a očakávala, že vojde sám, ale za dverami zavládlo podozrivé ticho. Dokonca sa jej zdalo, že počula zvuk krokov. Žeby naozaj odišiel? Vstala a rýchlo priskočila ku dverám. Nechcela tu zostať len tak. Trochu rozptýlenia by sa jej zišlo! Vo chvíli, keď natiahla ruku za kľučkou sa však dvere s buchnutím rozleteli. A keďže im stála v ceste, zmietli ju z nôh ako handrovú bábiku.

„Šťastie, že sa otvárajú dnu,“ okomentoval James a s úškrnom vošiel. „Čo robíš na zemi, Evansová? Poď radšej na posteľ.“

Lily, nevediac, či si má skôr ratovať ruku alebo hlavu, niečo nesústredene zasyčala.

„Si v pohode?“ spýtal sa.

„Zabijem ťa,“ stonala. „Skoro si mi zlomil ruku.“

„No, pozri sa na to trochu realisticky. Nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že to skôr ja zabijem teba,“ skonštatoval, čupol si k nej a pokračoval starostlivým tónom. „Prečo si nedávaš pozor, Evansová? Chceš sa úplne dokaličiť?“

„JA si nedávam pozor? Ty si ma práve ovalil dverami!“

„Nemohol som vedieť, že stojíš hneď za nimi,“ vysvetľoval rozumne. „Mala si sa ozvať, kým bol čas. Teraz to na mňa nemôžeš zvaliť.“

„Trhni si,“ zasyčala a konečne sa podujala vstať.

„Priniesol som nám víno,“ podotkol úplne zbytočne, pretože držal strieborný podnos tak vysoko, že si ho jednoducho nemohla nevšimnúť. „Preto som nemohol otvoriť.“

Sadla si na posteľ a sledovala, ako James nalieva víno z veľkej baňovitej fľaše. „A kde si prišiel na nápad, že si s tebou dám víno? Opäť geniálna myšlienka z tvojej hlavy?“

„Hej,“ uškŕňal sa, vzal poháre a jeden jej podal.

Vzala ho do ľavej ruky, keďže pravá ju stále neznesiteľne bolela. „Nečakala som od teba takéto lacné triky.“

„Ako že ťa ovalím dverami?“

„Že sa ma pokúsiš opiť priamo v izbe,“ opravila jeho omyl. „Ešte prines gramofón a pusť nejakú prehnane romantickú hudbu. To predsa platí na dievčatá, nie? Trocha romantiky, veľká dávka sebavedomia a pocit opustenosti niekde ‚ďaleko od civilizácie‘...“

„A ešte si zabudla na tlmené svetlo a dôverný rozhovor o láske a milencoch,“ doplnil, sadol si na taburetku pri stolíku a žmurkol na ňu. „Môžeš začať, Evansová. Pokojne si vylej srdce. Kto bol tvoj prvý? Nie, počkaj, najprv chcem počuť o tvojom prvom bozku.“

„Samé lacné triky,“ krútila hlavou, no šibalsky sa pri tom usmievala.

„Nie, Evansová,“ vzdychol si James skúmajúc tekutinu vo svojom pohári. „Mám ťa tu celý týždeň. Nezbalím ťa hneď v prvý večer, to by nebola žiadna zábava.“

„Takže ty sa na mne zabávaš?“

„Občas,“ priznal, uškrnul sa ponad okraj pohára a začal ďalej domŕzať: „Ten tvoj prvý bozk ma naozaj zaujíma. Viem si živo predstaviť nejakého bucľatého blondiačika so strateným výrazom a malú, možno dvanásťročnú Evansovú...“

„Prestaň,“ začervenala sa. „Vôbec nič ti hovoriť nemusím, mohol by si si to pamätať aj sám, až taký pripitý si nebol.“

„Óóh,“ zavyl James so smiechom. „Ale náš prvý bozk bol až v piatom ročníku, to nemôžeš myslieť vážne! To nie je žiadna zábava.“

„Zábavné to vážne nebolo,“ schladila ho. „Mala som chuť odtrhnúť ti hlavu.“

„Vždy som bol na roztrhanie,“ skonštatoval a kým sa smial, Lily sa snažila rozhýbať si ruku. Akosi sa jej to však prestávalo páčiť. Zdalo sa jej to, alebo jej naozaj trochu opuchla? James nerušne pokračoval: „To môj prvý bozk...“

„Potter, nepochybujem, že tvoj prvý bozk sa odohral tak dávno, že by mi o ňom mohol rozprávať Richard Chrabromil, ale asi budem potrebovať niečo na opuchliny,“ prerušila ho, držiac ruku v čo najprirodzenejšej polohe. „Moja ruka trošku rastie.“

Odložil svoj pohár na stolík, vzal jemne jej navretú ruku do dlane a pozrel si ju z každej strany. „Keby tu bola mama, alebo aspoň madam Pomfreyová,“ pousmial sa a položil jej ruku na kolená. „Nemám nič na opuchliny, Evansová.“

„Stačí nejaká mastička a kus obväzu,“ upresnila, keď videla, že nie je schopný vymyslieť niečo sám. „Nemáte doma lekárničku?“

„Em... nie,“ zatváril sa nevinne. „Mama mala akúsi knihu o liečiteľstve s kopou veľmi užitočných elixírov a podobných hlúpostí. A keď sa stalo niečo vážnejšie, napríklad, keď som otcovi odčaroval uši, šli sme k Mungovi.“

„Bohužiaľ, moje uši sú stále na správnom mieste,“ zaironizovala.

Posunul si okuliare na nose a zamyslene zacmukal. „Pozriem sa dole. Škoda, že Ciry je už preč, určite by niečo našla.“

„Ďakujem za prehnanú ochotu,“ zakričala za ním, keď vychádzal z dverí. Keby vedela ako rýchlo James prebehol chodbami, aby prehľadal malú miestnosť vedľa maminej pracovne, plnú odvarov a elixírov, nikdy by sa na neho za jeho „lenivosť“ nehnevala.

„Priznávam, že mám na tom istý podiel viny,“ komentoval, keď sa dovalil späť do jej izby s plnou škatuľou odvarov a obväzov, ktoré našiel. „Ale musíš uznať, že stáť za dverami, ktoré ide niekto vykopnúť je hlúposť.“

„Ešte mi vynadaj, že som sa mala uhnúť, alebo brániť ochrannými zaklínadlami a nič ťa nezachráni pred dlhou a bolestivou smrťou,“ vyhrážala sa, kým si sadol k nej a skúmal obsah fľaštičiek. „A hlúposť je vykopávať dvere za ktorými stojí dievča odmietajúce ísť s tebou na rande.“

„Tomu sa zase hovorí pomsta,“ opravil ju, pobavene sa zasmial a zatrepal vo vzduchu jednou z fľaštičiek. „Máš zmätok v pojmoch, Evansová. Musím ti toho ešte veľa vysvetliť. Asi som našiel, čo potrebuješ.“

Vytiahol zátku a ovoňal bieložltú polotuhú zmes. Kriticky zmraštil obočie, potom sa uškrnul, vzal obväz a požiadal ju, aby mu podala ruku.

„Určite je to ono?“ váhala.

„Určite,“ povedal a stále čakajúc na jej ruku sa usmieval ako slniečko. „Uvedom si, že toto je prvý raz kedy ťa žiadam o ruku.“

„Aj posledný,“ uistila ho a konečne mu ju podala.

Keď bola ruka pevne zakrytá niekoľkovrstvovým krytom z obväzov James usúdil, že pacient potrebuje ticho a pokoj, vzal pod pazuchu škatuľu s medikamentmi, do rúk tácku s vínom a s neúspešným pokusom o pusu na dobrú noc sa vytratil.

Lily si vydýchla. Dnešný veľmi netradičný deň má za sebou. Ešte musí vydržať... koľko to vlastne trvajú Vianočné prázdniny? Snáď len nie celý týždeň?! Použiteľnou rukou odhrnula posteľnú prikrývku a zvalila sa na vankúš. Má mu odolávať celý týždeň? To je naozajstné mučenie!

„Evansová? Stojíš za dvermi?“

„Nie,“ odvetila. „Čo zase chceš?“

James otvoril dvere celkom pokojne, bez buchotu a bez použitia dolných končatín. „Vieš, práve som si predstavoval ako sa prezliekaš a...“

„Ty si predstavuješ ako sa prezliekam?“ nenechala ho dohovoriť. „Si vôbec normálny? Zakazujem ti, aby si si niečo také predstavoval!“

„Práve že som normálny,“ obhajoval sa. „A mám právo predstavovať si to. Aj ty si teraz predstavuješ ako sa prezliekam ja.“

„To nie je pravda!“

James sa uškrnul. Chvíľku počkal a potom pomaly prikývol „Ale TERAZ už si to predstavuješ.“

Lily očervenela ako reďkovka. Prečo jej lezie o hlavy? „Ak si chcel len to, môžeš zase zaliezť do svojho brlohu.“

„Ja som ti prišiel pomôcť,“ vyhlásil, akoby to bolo od začiatku jasné. „Pochybujem, že sa dokážeš sama prezliecť s tou doráňanou rukou.“

„Tak o tom viac nepochybuj. Dobrú noc,“ vyprevadila ho von z dverí, zabuchla za ním a dúfala, že najbližších osem hodín nebude počuť ani náznak toho, že James Potter býva v tomto dome.

Želanie sa jej splnilo. Po úplne pokojnej noci v mäkučkých voňavých perinách sa zobudila spokojná ako bábätko. Ponaťahovala sa do všetkých strán, skontrolovala si ruku, ktorá nevyzerala, že by sa chystala odpuchnúť ešte tento rok a po tom, čo navštívila kúpeľňu, sa prezliekla. Aspoň si to tak naplánovala, no posledný bod jej nevyšiel celkom tak, ako by očakávala. Úspešne si síce vyzliekla nočnú košeľu a navliekla nohavice, no zvyšok akosi odmietal poslúchať jej nemotorné prsty ľavej ruky. Prečo sa nikdy nesnažila používať ju viac? Určite by si juj dokázala vytrénovať na takéto situácie! Po niekoľkominútovom tichom boji jej bolo jasné, že toto bez pomocnej ruky nezvládne. Prečo len trvala an tom, aby Ciry odišla?

Najradšej by sa prepadla od hanby pod zem, keď, pritískajúc si tričko jednou rukou na hruď, otvorila dvere do chodby a vykukla von.

Nečakala, že tu James bude stáť prichystaný pomôcť dáme v núdzi ako rytier v plnej zbroji, ale stál tu.

„Čo tu robíš?“ zamračila sa. Pohľad jej na okamih zaletel k matraci na zemi v kúte chodby a prekvapene podvihla obočie.

„Aj tebe dobré ránko,“ zaprial, okato jej nepozerajúc do očí. „V pohode, Evansová, vravel som ti, že sa máš cítiť ako doma. Ale ak sa mieniš prechádzať po chodbách napoly nahá, nečakaj, že ja sa budem správať slušne.“

„Potrebujem pomoc, idiot,“ odsekla a v tom výbuchu zlosti sa aj zabudla hanbiť.

James sa zaškeril. Napriek všetkému, čo u neho kedy videla, musela uznať, že takýto nadšene nedočkavý výraz na jeho tvári ešte nevidela. „Podprsenka, však?“

„Hej,“ precedila pomedzi zuby a rýchlo sa vrátila do izby.

„Výborne,“ tešil sa, keď ju nasledoval. „Čo mám robiť? Priznám sa, že ‚hore‘ som podprsenku ešte nedával. Pohybujem sa v kruhoch odborníkov na ich dávanie ‚dole‘...“

„Sklapni a nedívaj sa,“ požiadala ho a otočila sa mi chrbtom. „Nedívaš sa?“

„Nie,“ zaklamal bezočivo.

„Potter, otoč sa,“ zabodla doňho ponad plece zelené oči. „Tak bude to ešte dnes?“

„Prečo nestačí, že si otočená ty?“ James sa s tragickým povzdychom konečne zvrtol snažiac sa podľa jej neutíchajúcich poznámok o nepraktickosti a nepohodlnosti zistiť čo sa práve deje.

„Môžeš,“ vyzvala ho napokon tichým hlasom. „Len ma zapni. Nič viac nepotrebujem. Len mi ju zapni.“

James s vervou priskočil k nej. „Takže tie dva háčiky len dám dohromady, hej? Červenáš sa až na krku, Evansová.“

„Musíš to aj komentovať?“ zasyčala, pritískajúc si ruky na hruď. „Švihni si trochu. Trvá to pridlho.“

„Pššt. Ja si to vychutnávam, Evansová, nebuď na mňa zlá, lebo ti ju nezapnem,“ vyhrážal sa.

Lily zmĺkla. Usúdila, že bude lepšie, keď sa nebudú rozprávať o tom, čo sa práve deje a najideálnejšie by bolo, keby o tom nerozprávali nikdy. Práve sa chcela spýtať, či už skočil a nechá ju láskavo ísť, keď pocítila na pleci jeho pery. Obzrela sa, no videla len jeho čierne rozlietané vlasy. Bozkával ju na chrbát.

„Tričko si oblečiem aj sama,“ povedala, sama prekvapená, ako ticho jej hlas znie.

James sa potichu zasmial. „Nekaz to. Dnes je Štedrý deň,“ povedal, odhrnul jej vlasy, pobozkal ju na líce a skĺzol jej rukami dolu po ramenách až k obnaženému drieku. Zdalo sa mu ako zázrak, že mu ešte neušla. „Mám pre teba špeciálny darček, tak dúfam, že ho neodmietneš. Je totiž veľmi drahý.“

„Podľa toho, či sa mi bude páčiť,“ odvetila, otočila sa k nemu a trochu sa pousmiala.

„Určite bude,“ sľuboval, pozerajúc jej priamo do očí. „Mrzí ma to s tou ruku. Keby som vedel, že tam stojíš...“

Natiahla za ním ruku a zaborila mu ju do vlasov. Keby sa práve celou svojou bytosťou nesústreďovala na to, že toto chcela vždy urobiť, možno by ju Jamesov prekvapený pohľad pobavil, ale milý šok okamžite vystriedal jeho zvyčajný šarm.

„Ďakujem za pomoc,“ povedala šeptom, pritiahla sa bližšie a pobozkala ho.

„Aj nabudúce,“ uškrnul sa a pobozkal ju znovu. Možno by v tom pokračovali ešte nejakých pár minút, keby ich nevyrušilo klopkanie na okno.

„Zmizni, sprostý vták,“ zavrčala Lily smerom k oknu, ale sova, vytrvalo ťukajúca na tabuľku skla sa nenechala odradiť.

James ju s hlbokým povzdychom pustil, prešiel k oknu a vpustil sovu dnu. Na nohe mala pripevnený malý zvitok pergamenu. „Od Siriusa,“ uškrnul sa James, rýchlo prečítal tých pár slov, pokrútil hlavou, strčil si lístok do vrecka a vyhodil sovu späť do zimy za oknom. „Choď so soviarne. Odpíšem neskôr.“

Lily si obliekla tričko. Cez otvorené okno tu zavial nepríjemný chlad a odvial červeň z jej líc. James v duchu preklínal Siriusa, že tak zle načasoval odoslanie svojej sovy. Keby ich len nebol vyrušil! „Idem teda skontrolovať oheň. Aby si mi nezmrzla.“

„Dobre,“ prikývla, keď prechádzal okolo nej. „Potom ma nájdeš v kuchyni.“

Zavrela za ním dvere, oprela sa o ne a zostala nehybne stáť, počúvajúc jeho tiché vzďaľujúce sa kroky. Čo to malo znamenať?!

 Ak sa tiež pýtate, čo robila Lily v kuchyni s nefunkčnou pravou rukou, určite vás poteší, keď vám to teraz trochu priblížim. Snažila sa, tak ako sľúbila Jamesovi, upiecť pár pravých vianočných koláčov. Podarilo sa jej síce nájsť všetky prísady a dokonca aj nasypať do misy správne množstvo múky, ale skúšali ste niekedy rozbíjať vajíčka jednou rukou? Niežeby sa nedali rozbiť, to je to najmenej...

„Mal som také tušenie, že budeš znovu potrebovať pomoc,“ ohlásil sa James od dverí, keď videl ako sa snaží vyloviť z múky škrupinky.

„Nepotrebujem pomoc,“ ohradila sa. „Ak sa nudíš, môžeš odhádzať sneh spred domu.“

James  si sadol na kuchynskú linku, drzo si vyložil jednu nohu a sledoval ako naďalej bojuje s múkou. „Prečo nepoužiješ čary?“

„A aké zaklínadlo by si mi poradil? Accio škrupinky?“ zamračila sa. „Čo ti písal Black?“

Pri spomienke na to ráno sa James uškrnul. „Len sa pýtal či som ťa už zbalil.“

„Pche,“ odfrkla si Lily opovržlivo, vytiahla poslednú škrupinu a začala cesto miešať.

„Daj mi to, pomôžem ti,“ ponúkol sa znovu, keď začala zvádzať boj aj s utekajúcou miskou.

Lily však trvala na svojom. „Zvládnem to,“ odvetila, na čo James zoskočil z linky, vzal jej misku spred nosa a postavil ju trochu bokom. „Neber mi to! Čo robíš?“

„Idem piecť,“ uškŕňal sa.

„Potter koľko koláčov si za svojho života upiekol?“

„Žiadny, ale niekde treba začať, nie? Počkaj, vyhodím ťa na linku,“ spamätal sa.

„Nikam ma nemusíš...“ protestovala, ale on ju už chytil do náručia. Keď videla, že všetky jej protesty sú márne, rezignovane súhlasila. „Tak fajn. Dobre, posaď ma tam.“

James sa so smiechom vrátil k miske a za Lilinho neutíchajúceho komandovania („Je to príliš riedke! Nie, nedávaj to tam ešte! Dal si toho priveľa, si úplne nemožný, Potter!“) pripravoval cesto.

„Nikdy nikomu na Rokforte nehovor, že som piekol koláč,“ požiadal ju, keď konečne schválila kvalitu jeho cesta a usúdila, že ho môže vyliať na plech.

„To by som musela priznať, že som bola na Vianoce u teba,“ odvetila, zastavila ho kúsok od plechu a so smiechom ho napomenula: „Nie! Počkaj! Ešte múku.“

„Múku som tam dával,“ uisťoval ju.

„Ale na plech!“ upresnila a James poslušne odcupkal po vrecko múky. No skôr, než mu ho Lily stihla vziať, vysypal na plech minimálne polovicu jeho obsahu. „Super. Čo s tým chceš teraz robiť?“

„Ja neviem,“ uškrnul sa, posunul si okuliare na nose a šibalsky na ňu mrkol. Potom vzal za hrsť múky a hodil ju priamo na ňu. „Čo by sa s ňou dalo robiť?“

„Toto si nemal,“ skonštatovala chladne. „Posral si si to, Potter. Nesmej sa, nebavím sa s tebou! Nesmej sa!!“

Vedela o čo mu ide. Múková vojna. Fajn. Má ju mať! Múková munícia ho zasiahla priamo do tváre. James vyfúkol, čo mal v ústach, utrel si okuliare a trochu si otriasol vlasy. „Dnes si akási drzá, Evansová,“ povedal so žiariacimi plamienkami v očiach. „Ráno si sa opovážila pobozkať ma, teraz sa chceš hrať s múkou...“

„Snáď som sa nedotkla tvojho ega?“ uškŕňala sa.

„Nie, ale mal by som ťa potrestať.“

Ironicky podvihla obočie. „A čo chceš spraviť?“

„Hmm...“ podišiel k nej, objal ju okolo drieku a pozeral do stropu, akoby si potreboval premyslieť plán. Potom ju podvihol ľahko ako bábiku a zamieril ku dverám. „Poznám istý druh trestu, ktorý by sa výborne hodil.“

„Naozaj?“ zachichotala sa, chytila sa jeho pliec, aby sa náhodou nerozhodol pustiť ju na zem a nechala sa niesť ku schodom. Tou menej použiteľnou rukou mu medzitým oprašovala múku z vlasov. „Ale takto ten koláč nikdy nedopečieme!“

„Komu na tom záleží?“ spýtal sa a pri schodoch zrazu zatočil ku vchodovým dverám. „Teraz máme dôležitejšie veci!“

„Kam ideme?“ zľakla sa, keď otvoril dvere a ovial ich studený nápor vetra zmiešaný s bielymi snehovými vločkami.

„Potrestať ťa!“ zasmial sa, vybehol do snehu a priam ju hodil ho obrovskej snehovej kopy točiacej sa popri chodníku medzi tujami.

Lily vykríkla. Toto naozaj nečakala! Nebola na to ani vhodne oblečená! Veď bude celá premrznutá! Chcela vyskočiť na nohy, ale James ju pridržal v snehu.

„Ešte nie, Evansová, toto bol len začiatok,“ oznámil jej, ale Lily sa nemienila nechať zasypať snehom. Vzala do ruky toľko snehu, koľko vládala a hodila mu ho priamo pod tričko. To, čo sa dialo v nasledujúcich minútach sa nedá nazvať inak ako snehovou vojnou. Keď sa napokon James celý meravý od zimy, zasnežený a zničený vystrel do snehu, ľutoval, že nevymyslel iný druh trestu. Lily sa so smiechom schúlila na jeho hruď. Obaja sa chveli od zimy. „Si úplne studený,“ oznámila mu. Sneh zachytený v jej rozpustených vlasoch padal na jeho tvár. Posunula sa nižšie a položila si hlavu na jeho hruď. „Ale srdce ti bije.“

„Musí, kým si tu ty,“ odvetil napoly žartom.

„Poďme dnu,“ požiadala ho. Nemala ani len obuté topánky!

Pohladil ju po vlasoch. „Nechce sa mi.“

„To preto, že zamŕzaš,“ poučila ho. „Rýchlo vstaňme, lebo nás tu takto nájdu až na jar.“

„Tak skoro?“ zastonal. „Máš pravdu, musím vstať a vrhnúť tu nejaké ochranné zaklínadlá, aby nás nechali pár rokov na pokoji.“

Zasmiala sa, sadla si do snehu a potiahla ho za tričko. „Poďme.“

Napokon sa postavili a rozbehli sa do otvorených dverí. Vo vnútri bolo príjemne teplo, ale nedostávalo sa pod premočené šaty dostatočne rýchlo.

„Musíme sa prezliecť do suchého,“ radila Lily drkotajúc zubami. „Bež sa prezliecť.“

„Zvládneš to sama?“ uisťoval sa James, rovnako fialový ako ona.

„Jasné,“ prikývla a zamierila do svojej časti domu. Neverila by, že sa dá prežiť také prudké podchladenie, aké cítila všade na svojom tele, ale zjavne to šlo, pretože fungovala takmer úplne prirodzene. Podarilo sa jej dostať do suchých vecí, rozčesať si nanovo vlasy a na pár minút za zaryť pod perinu. Neskôr si uvedomila, že James sa stále neukázal a rozhodla sa navštíviť ho v jeho izbe, aby sa uistila, že už pomaly odmŕza.

Precupkala dlhými chodbami k dverám na druhej strane domu, ktoré jej predstavil ako vchod do svojej komnaty, naposledy si prehrabla vlasy rukou a zaklopala.

„Veľmi vtipné, Evansová,“ ozvalo sa zvnútra.

„Čo?“ spýtala sa mysliac si, že musela zle počuť.

„Otvorím dvere a ty povieš, že hľadáš toaletu alebo niečo podobné, však?“ spýtal sa tónom, z ktorého bolo jasné, aký je sám na seba hrdý.

„Nie,“ odvetila pobúrene. A koniec koncov, prečo by tu mala stáť a rozprávať sa s ním cez kus dreva ako nesvojprávna? Jednoducho stlačila kľučku a vošla dnu. To naozaj robiť nemala. James stál vedľa kôpky šiat pohodených na jeho veľkej manželskej posteli, a keďže šaty boli na posteli, on bol bez šiat. „Premerlina, Potter, obleč sa!“

Okamžite sa otočila červená ako paprika.

„Mala si zaklopať,“ oznámil jej flegmaticky. „Práve som vyliezol zo sprchy. To ťa najlepšie rozohreje. Skúšala si to?“

„Nie a nebudem to skúšať s tebou, môžeš si tú ponuku odpustiť,“ dodala okamžite. „Už si oblečený?“

„Napoly.“

Trochu sa pootočila. Jamesa ešte nemala tak celkom v zornom poli, ale bola zvedavá na jeho izbu. Bola to väčšia miestnosť ako čakala. Zdalo sa, že pôvodne dve izby vytvorili komplex, ktorý obýval chrabromilský metlobalový kapitán so všetkým, čo mu patrilo. Posteľ bola nepochybne najväčším kusom nábytku v izbe, ale veľký šatník jej mohol pokojne konkurovať. Neďaleko okna stála presklená vitrína. ako prvá jej padla do oka metla, ktorú nikdy nevidela v Jamesových rukách. Bola úplne novučičká, vyleštená a zdalo sa, že na nej ešte nikto nesedel. Na dne stála replika školského metlobalového poháru a otvorená debnička s loptami. Hotová metlobalová svätyňa. „Mohol si si tu postaviť rovno ihrisko,“ poznamenala a presunula sa na druhú stranu okna, aby si prezrela celkom zaujímavú stenu. Bol na nej nakreslený chrabromilský lev a musela sa zasmiať, keď si všimla, že jednou labou pripučil zeleného slizolinského hada. Nad ním visela chrabromilská vlajka a zvyšok steny bol polepený fotografiami.

„To je skôr práca mojej mamy, ako moja,“ povedal James, kým si prezerala fotky - takmer na všetkých boli jeho priatelia.

„Jeej, to som ja! Aj tu... a tu a tu...“ smiala sa, keď našla svoju tvár na niekoľkých fotografiách. „A táto je moja,“ dodala. Bola to fotka, ktorú jej James ukradol. Ona a Severus, ktorého niekto odstrihol. Jediná nepohyblivá fotografia medzi desiatkami iných - malá Lily.

„Bola tvoja,“ upresnil James, vytiahol si zo skrine zimnú bundu a rukavice a s ťažkým srdcom jej oznámil, že ide odpratať sneh, aby sa odtiaľto o pár dní dostali. Vykročil ku dverám, no keď videl sklamaný výraz na jej tvári, vrátil sa späť. „Alebo niečo potrebuješ?“

„Nie, ja len...“ vylúdila krivý úsmev. Odkedy včera James opustil jej izbu, mala pocit, že to ona sa snaží zbaliť jeho a to nikdy neplánovala. Nemôže jej predsa takto utekať, keď prišla za ním až sem, len aby sa uistila, že je v poriadku!

„Deje sa niečo?“ spýtal sa znovu, uškrnul sa a postrapatil si vlasy. „Len mi nehovor, že ti budem tých dvadsať minút tak strašne chýbať, že to nevydržíš. Čakal som na teba tri toky, Evansová, snáď prežiješ, kým odhádžem sneh!“

Zasmiala sa. „Hej, dopečiem ten koláč. A začnem robiť večeru, dobre?“

„Jasné,“ prikývol, žmurkol na ňu a vybehol z izby.

Lily sa ešte raz rozhliadla po izbe a pomaly odišla.

O pár hodín neskôr, keď James ohádzal sneh až ku vstupnej bráne, Lily dopiekla koláč, urobila niečo na večeru a s pomocou prútika vyzdobila obývačku, si mohli konečne sadnúť k večeri.

„Prestriem v malej jedálni?“ rozhodoval sa James, kým robila posledné úpravy na stromčeku.

„Ak budeš taký zlatý,“ usmiala sa ponad plece a kriticky sa vrátila k stromčeku. „Nie je príliš prezdobený?“

„Chceš počuť pravdu, alebo milosrdnú lož?“

Zamračila sa. „Je to otrasné, však?“

James si zložil okuliare, cúvol k dverám a naklonil hlavu trochu nabok. „Keď sa na to pozriem z tejto strany... nie, aj tak je to gýčové.“

„Vypadni prestierať stôl,“ zahnala sa naňho urazene rukou. „Vôbec to nie je také zlé. Náhodou je to v pohode. Dokonca veľmi pekné.“

„Každý má právo na svoj názor,“ komentoval z jedálne. „Aj keď takto očividne klamať samú seba...“

Mávnutím prútika zatresla dvere. Ten stromček je náhodou krásny. Skontrolovala, či je všetko tak, ako má byť a odbehla sa hore prezliecť. Keď však vošla do izby, čakalo tu na ňu prekvapenie. Na posteli ležali úplne novučičké večerné šaty machovozelenej farby. Takže toto je Jamesov príliš drahý darček? Pohladila hebučký materiál a usmiala sa ako slniečko. Fajn, ak príde aj on v obleku, nebude pri ňom predsa v teplákoch!

 Obliekla sa do tej nádhery, odviazala si ruku, ktorá síce ešte nenadobudla správnu veľkosť, ale už ju ani zďaleka  tak nebolela, a keď neskôr zišla dole, nestačila sa čudovať ako šikovne James nachystal stôl.

Chvíľu tam len tak postávala, pretože si nechcela pokrčiť šaty, ale James stále neprichádzal. Prešla sa k oknu a k stromčeku, napäť k oknu, ku schodom, k oknu a keď ju to už prestalo baviť, vybrala sa hore, aby zistila kde toľko trčí. Ešte však nebola ani na vrchu schodiska, keď sa otvorili vchodové dvere a so závanom vetra vošiel dnu James. Naozaj mal na sebe oblek. Pod pazuchou niesol akúsi veľkú drevenú truhlicu. Keď ju uvidel na schodoch, pousmial sa. „Si tu skoro, Evansová.“

„Oh, nie, to ty meškáš,“ ohradila sa. „Čo si to dovliekol?“

„Prekvapenie,“ zasmial sa. „Tancuješ?“

„Nie,“ automaticky pokrútila hlavou.

James si zhodil z pliec premočený plášť, položil truhlicu na zem a otvoril ju. „Ale so mnou tancovať budeš.“

„Nebudem, Potter. Ja neviem tancovať,“ odvetila, nahlas a ponad zábradlie, aby dovidela na predmet, ktorý vyťahoval. „Gramofón?“

„Na tvoje želanie,“ uškrnul sa, nohou zabuchol veko truhlice a preniesol gramofón na stolík v obývačke. Vložil doň platňu, zapol ho a domom sa okamžite rozľahla známa melódia. James vykukol spoza dverí. „Tak ideš?“

„Neverím, že vieš tancovať valčík!“ smiala sa.

„Nikdy som netvrdil, že to viem,“ odvetil, postavil sa pod schody a s komicky vážnym výrazom natiahol k nej ruku.  „Ale možno na to prídeme.“

Stále sa smejúc zišla opäť dolu a podala mu ruku.

„Dúfam, že mi nepostúpaš po nohách,“ poznamenal, zvrtol ju k sebe a chytil okolo drieku.

„To by som sa mala skôr obávať ja.“

„Keby si tancovala s Remusom, tak určite,“ povedal a začali tancovať.

„S Remusom?“ uisťovala sa, či dobre počula.

„Dal mi malú lekciu tanca,“ upresnil. „Prepáč, mám studené ruky.“

Lily neodpovedala. Príliš sa sústreďovala na svoje nohy v snahe držať s ním krok. Prečo sa nikdy neučila tancovať? Mala na to predsa stovku voľných večerov. Vzápätí jej však James pristúpil špičku topánok a hoci sa vehementne ospravedlnil, nepresvedčil ju o tom, že to bola jeho chyba. Cítila sa ako úplný babrák. Je totálne nemožná! Pozrela mu do tváre, aby zistila, či si náhodou nemyslí to isté, no James sa s úškrnom pozeral na jej nohy. Áno, určite si myslel presne to isté!

„Niečo nie je v poriadku?“ pokúsila sa s úsmevom tváriť, že vie čo robí.

„Skús sa uvoľniť,“ povedal a konečne odlepil pohľad od jej chodidiel. „Neboj sa.“

„Som úplne uvoľnená,“ bránila sa, stále s tým nepresvedčivým úsmevom, od ktorého si sľubovala viac, ako jej mohol poskytnúť. Vždy čakala, že pri tanci jej bude vadiť úplne celý, ale teraz jej najviac prekážali jeho nohy. Doslova ju znervózňovali.

Zrazu sa jeho zovretie uvoľnilo a jej napadla bláznivá myšlienka, že to s ňou vzdal. Určite sa zasmeje a povie, aby sa šli radšej navečerať.

„Skúsime to takto,“ navrhol, preplietol si s ňou končeky prstov a o krok cúvol. Bolo to veľmi milé gesto. Mala dojem, že to urobil preto, aby si zvykla na jeho prítomnosť. Zasmiala sa sama nad sebou, aj nad jeho galantnosťou, ktorú vôbec nečakala. Potom ju zvrtol v prudkej otočke a opäť pritiahol k sebe, do bezpečia svojej náruče. „Lepšie?“ spýtal sa a keď videl ako sa potichu smeje, ani nepotreboval počuť jej úprimné „áno“, aby si ju pritúlil ešte bližšie.

„Ďakujem, James,“ zašepkala mu do ucha. „Toto sú naozaj najkrajšie Vianoce, aké si mi mohol pripraviť.“

„A to si ešte nedostala ten najlepší darček,“ odpovedal šibalsky.

„Ale áno, dostala. A nemusíš sa báť, prijala som ho,“ trochu sa odtiahla, aby mu mohla pozrieť do očí. „To si mi chcel predsa dať, nie? Jamesa Pottera.“

„Neprekáža ti, že je už rozbalený? V obchode mi ho odmietli vianočne zabaliť,“ podotkol.

„Je presne taký, akého som vždy chcela,“ uisťovala ho, prstom skúmajúc jeho tvár. „Mal si pravdu. Je to najdrahší dar aký som v živote dostala.“

„A najkrajší,“ doplnil.

„Áno a tiež najviac sebavedomý,“ zasmiala sa, pritúlila sa naspäť k nemu a nechala ho, aby ju bozkával do vlasov.