Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

 „Slečna,“ zavrčal Snape a prebodol ma pohľadom. „Koľko mušiek má ísť do tohto elixíru?“

„Pol naberačky... podľa knihy,“ odvetila som.

„A koľko ste ich tam práve vsypali?“

„Pán profesor, viete predsa, že pol naberačky je málo!“ vyhŕklo zo mňa.

„Budete postupovať podľa návodu na strane stosedemdesiatdva a strhávam Chrabromilu päť bodov,“ povedal a preplachtil triedou ako veľký netopier.

„Musíš sa predvádzať?“ zavrčala Hermiona, ktorej sa nikdy nepáčil môj talent na elixíry. Nemôžem tvrdiť, že moje nápady boli vždy excelentné a každý elixír znamenal pre mňa detskú hračku, ale veľmi rada som s nimi experimentovala. Buď to vyšlo a bolo to dobre, alebo môj výtvor zdobil steny žalárov.  V niektorých prípadoch som sa teda ani veľmi nečudovala Snapovmu neustálemu upozorňovaniu, no tentoraz som si bola istá.

„Odkiaľ to berieš?“ spýtal sa môj brat. Neodpovedala som, nech si na to príde sám, hrdina. Kvôli tomu, že Voldemort namieril svoj prútik najskôr  na neho sa stal slávnym. Môj veľký nebojácny brat... ľúbim ho. Je úžasný a človek ho jednoducho musí milovať takého, aký je. Je mojou jedinou rodinou. „Nekrájaj to tak nadrobno, Harry. Nechaj kúsky väčšie a poprepichuj ich.“

Harry sa mi kútikom úst poďakoval a o chvíľu vyzeral jeho elixír celom nádejne, určite nádejnejšie ako Ronaldova beztvará zmes, ale potom akosi príliš stuhol a zmenil skupenstvo z tekutiny na tuhú látku v priebehu dvoch sekúnd.

„Možno si ich mal predsa len krájať...“ zašepkala som, no viac by som nadŕžala možnosti, že niečo urobil zle už predtým.

„Slečna Potterová, koľkokrát vám mám zopakovať aby ste postupovali podľa návodu v knihe, kým táto informácie prenikne do vášho mozgu?“ veľmi pomaly sa spýtal Snape, keď na konci hodiny kontroloval obsahy našich kotlíkov.

„Ale prečo by som mala po...“

„Neodvrávajte. Budete dnes po škole a môžete byť rada, že úbohý Chrabromil neprišiel o ďalšie body.“

Odchádzala som zo žalárov maximálne rozladená. Stále mi to robil, neodolal pokušeniu aby nestrhol body mne alebo Harrymu. Nebolo pochýb, že má voči nám osobné výhrady. S Harrym sa utešujeme myšlienkou, že len žiarli na našu slávu - Harry je tak ohľaduplný, že vždy hovorí o svojej sláve ako o našej spoločnej -.

„To bolo nespravodlivé,“ povzbudil ma Ron. „Si po škole preto, že si najlepšia.“

Spokojne som sa usmiala, zato Hermiona si sadla k chrabromilskému stolu prudšie než zvyčajne a mračila sa.

„Nemyslím si, že je správne hovoriť o nej ako o najlepšej,“ vysvetľovala, pričom sa snažila tváriť prakticky, akože vyjadruje objektívny názor. „Proste ju elixíry veľmi bavia. Nie vždy sa jej podarí vyrobiť dokonalý elixír. Povedala by som, že to častejšie pokazí ako vylepší.“

„Ty si najlepšia vo všetkom okrem lietania. Na elixíroch ste si skôr rovné,“ zahováral Ron rýchlo, pretože ak by sme sa do seba s Hermionou pustili museli by nás od seba odťahovať.

Hermione to stačilo a ja som stiahla chvost, pretože Harry neznášal naše hádky a v tomto období boli jeho nervy dostatočne vybičované aj bez môjho prínosu.

„Mimochodom, Renée,“ pokračoval Ron vo svojom úsilí nadviazať normálny rozhovor mimo dosahu vyučovania, pretože táto téma bola ako mínové pole. A možno sa len snažil ukázať Snapovi, ktorý práve prechádzal okolo, že jeho nevrlosť mi neskazila náladu. „Vážne chodíš s Woodom?“

„Ron!“ drgla doňho Hermiona, ale už bolo neskoro. Harry sa drhol kurčaťom. „Čo som ti hovorila?“

„Chceš mi zabiť brata?“ osopila som sa na neho, no Harry, našťastie, chytil dych.

„Ty chodíš.... s Woodom? Oliverom Woodom?“ vypliešťal na mňa svoje veľké zelené oči.

„Áno, keď už je to vonku...“ prikývla som a hoci, ako som už spomínala, som mu nechcela pridávať starosti, bola som rozhodnutá hoci sa s ním aj pobiť, aby som obhájila môj vzťah s Oliverom.

„Tak fajn, Oliver je správny chlap. Len dúfam, že bude dosť dobrý pre teba,“ zamračil sa. „A nechodil náhodou minulý rok s Katie Bellovou?“

„Nie, nechodil,“ zastala sa ma Hermiona. „Katie ho odmietla.“

„Dobre,“ pokyvovala Harry. „Ale mohla si mi to povedať.“

„Som s ním iba od majstrovstiev, nič vážne sa zatiaľ nedeje.“

Harry vyzeral spokojne.

Severus Snape sedel vo svojej pracovni, keď som zaklopala a on mi prišiel s rezignovaným výrazom mŕtveho krtka otvoriť. Veľmi rada som ho prirovnávala k zvieratkám, bol ako prízrak, keď som si ho zosmiešnila, prestal byť hrozivý.

„Sadnúť,“ zavelil a ja som nemienila neposlúchnuť. Ale nepovedal kam sadnúť. Žeby som otestovala jeho stoličku? Aj keď nepôsobila obzvlášť príjemne, veľmi rada by som prejavila trochu rebélie! „Sadnúť!“ zopakoval Snape a ja som sa našla poslušne sedieť za nízkym stolíkom v kúte kabinetu. „Stokrát mi opíšete návod na prípravu elixíru, ktorý sme dnes pripravovali, z vašej učebnice. Možno vás to odnaučí hrať sa na niečo, čo nie ste. A žiadne čary.“

Vydýchla som si. Vždy, keď som vyhodila niektorý elixír do vzduchu dal mi robiť niečo nechutné, napríklad triediť mločie oči, alebo umývať tie hnusné slizké nádoby. Vzala som do ruky brko a začala som písať.

Snape však stále zo mňa nespúšťal oči, ani keď pristúpil k svojmu stolu a pritiahol si pred seba pokrútené hárky pergamenov.

„Deje sa niečo, pane?“ spýtala som sa napokon. Ten pohľad ma pálil na celom tele akoby na mňa vrhal pŕhliace zaklínadlá. „Ak ste sa zasekli, zavolám madam Pomf...“

„Ak máte málo práce, ja vám ešte niečo nájdem - ak nie, tak píšte a netrepte tie vaše hlúposti, Potterová!“ zrúkol na mňa. Prečo je stále taký nervózny, keď som s ním poškole?

Radšej som sa venovala svojej práci a počula som, že aj on niečo rýchlo píše. Môj pohľad však stále odrádzala veľká nádoba, v ktorej plávalo niečo nápadne sa ponášajúce na mozog. Spomenula som si na Snapovu dnešnú narážku na môj mozog. “Koľkokrát vám mám zopakovať aby ste postupovali podľa návodu v knihe, kým táto informácie prenikne do vášho mozgu?“ Keby som ho nosila v zaváraninovej fľaši ako on, určite by mi to trvalo dlhšie. Uškrnula som sa.

„Stále nevidím že by ste písali,“ zarezonoval Snapov hlas a ja som zistila, že mi atrament na brku vyschol. Namáčala som ho teda a bez štipky sústredenia som začala písať.

Občas som však mávala pocit, že Snape nie je jediný, kto si odkladá mozog do zapäčatenej zaváraninovej fľaše. Akoby všetci zatvárali oči pred faktom, že aj ja som prežila tie isté hrôzy ako môj brat. On bol hrdina, ja chúďa.

Moju bezvýznamnosť v očiach čarodejníckej verejnosti najlepšie vyjadrila Hermiona, keď sme sa prvý raz stretli v Rokfortskom exprese.

„A ty si kto?“ otočila sa na mňa po tom, čo Harrymu vymenovala všetky publikácie v ktorých sa nachádza zmienka o jeho „činoch“. Z jej pohľadu som usúdila, že ma priradzuje skôr k Ronovi ako k Harrymu.

„Renée Potterová. Harryho sestra,“ usmiala som sa nasilu.

„Sestra? O tebe som nič... vlastne, v Moderných čarodejníckych dejinách sa o tebe zmienili, ale... myslela som, že si zomrela.“

A tak to bolo vždy. Najprv Harry, potom jeho sestra.

„Komu patria vaše ctené myšlienky?“ spýtal sa Snape uštipačne a zrazu bol nebezpečne blízko. Na mojom pergamene bolo napísaných chabých pár riadkov. „Hádam len nie pánu Woodovi?“

Prudko som naňho pozrela. „Starajte sa o svoje veci... pán profesor.“

Nevedno, či si už na moju „drzosť a aroganciu“, ako nazýval moje trefné a pravdivé poznámky, zvykol, alebo jednoducho nemal náladu stráviť tu so mnou celú noc, keby mi to dal prepisovať tisíckrát, no len mykol kútikom úst. „Dikobraz sa píše s mäkkým i.“

Zahanbene som prečiarka chybné slovo, no Snape nado mnou mávol prútikom a celý útrpne napísaný text sa mi stratil pred očami. „Budete písať bez chýb.“

„Podľa môjho názoru gramatika v tomto prípade nie je dôležitá, pane,“ vyjadrila som svoje myšlienky nahlas. V prvom momente sa mi zdalo, že Snape si unavene položí hlavu na stôl a s plačom ma požiada, aby som mu zmizla z dohľadu, pretože keď som po škole je to trest preňho, nie pre mňa. Mýlila som sa však. Snape sa nerozplakal. Naopak, začala som sa obávať, že moje slzné kanáliky budú musieť zvýšiť svoju produkciu, keď ma bude veľmi pomaly a kruto mučiť. A pravdepodobne si na to požičia Filchov osvedčený prostriedok - zavesenie za prsty.

Z hrôzy ma vytrhlo zaklopanie na dvere.

„Ďalej,“ povedal Snape celý bledý a dnu vošiel Dumbledore.

„Môžem vám na chvíľku ukradnúť profesora Snapa?“ usmial sa na mňa Dumbledore, akoby som tu ja rozkazovala.

„Samozrejme,“ prikývla som. „Pokojne si ho nechajte, pán riaditeľ. Je to darček,“ dodala som potichu, takže to počul len Snape.

Dvere sa zatvorili a ja som sa začala obávať jeho návratu. V žalároch nebolo žiadneho únikového východu. Snape to mal dobre premyslené. Môže tu mučiť svoje úbohé obete bez najmenšieho strachu, že ujdú a vydajú svedectvo o jeho nehumánnych činoch. Vedel prečo si vybral práve tento kabinet.

Pozrela som na moju prácu. Tak veľmi sa mi nechcelo.

„Žiadne čary, Potterová,“ napodobnila som ho posmešne, ale pre istotu som zvolila tichšie polohy hlasu, aby ma nepočul. Chvíľku som načúvala, potom som siahla po prútiku a trochu som si pomohla. Snáď mi na to nepríde.

Minúty tíško plynuli a po mojej ľavici sa kopili popísané papiere. Prestávalo ma to baviť. O čom sa asi s Dumbledorom tak dlho rozprávajú? Asi ťažko to bude Harryho chabý prospech. Vstala som. Remus Lupin, môj bývalý profesor OPČM, mi povedal, že mám v sebe niečo, čo Harry nemá, niečo, čo mal náš otec - hlúpu neopatrnosť a aroganciu.

S ušami nastavenými na najvyššiu citlivosť som sa prikradla k dverám. Nič som nepočula. Zvedavosť vo mne rástla ako ťažká bublina. Ak ju neprasknem, zadusí ma!

Pomocou prútika som potichučky otvorila dvere.

Dumbledorov hlas sa niesol chodbou ako šušťanie motýlích krídel. Šla som za tým zvukom, až som si našla skrýšu za jedným z brnení celom blízko zhovárajúcej sa dvojice.

„Zdá sa mi, že pričasto vyhľadávaš jej spoločnosť,“ hovoril Dumbledore prísne.

Snape zavrčal. „Nerozumiete tomu. Má jej oči. Má presne jej oči. Akoby som sa vrátil v čase vždy, keď na ňu pozriem.“

„Nie je rozumné takto sa trápiť. Vieš, že to nie je ona a nikdy nebude. Vidíš to v jej správaní.“

„Áno,“ Snape na chvíľu zmĺkol a keď pokračoval jeho hlas bol opäť chladný a neosobný ako ho René dobre poznala. „Je arogantná, egoistická, nezaujímajú ju pravidlá, akoby žila len kvôli tomu, aby mi odvrávala. Ale má jej talent.“

„Severus,“ zašepkal Dumbledore, akoby ho tento profesorov boj samého so sebou unavoval a znepokojoval zároveň.

„A rovnako ako jej mama, chodí s tým nafúkaným metlobalistom...“

Prišlo mi zle. To nemyslí vážne? On tu pozerá po nejakej študentke? Po špičkách som sa odkrádala naspäť, no zdalo sa mi, že ich vrava utíchla a posledných pár metrov som radšej prebehla. Skočila som na stoličku aby som sa, plytko dýchajúc, pokúsila predstierať, že som sedela na mieste.

„Môžete ísť. Dokončíte to zajtra,“ povedal Snape keď vplachtil do kabinetu. Pohľad mu padol na moju rozhorúčenú tvár. „Čo ste robili?“

Premeral si ma pohľadom masového vraha.

Mozog mi pracoval na plné obrátky. Dlho som sa mu neodvažovala pozrieť do očí a keď som sa konečne odvážila, rozosmiala som sa. Najprv som sa smiala nasilu, ale postupne ma záchvat úprimného smiechu zaplavil ako horúca vlna a mne bolo jedno, či budem zomierať pomalou, mučivou smrťou, alebo to bude rýchla avada.

Ukázala som na veľkú nádobu. „Pán profesor, zabudli ste si mozog.“

Dvere sa zavreli a ja som priam bežala k Veľkej sieni. Nikdy, prisahám na Merlinove gate, že som nikdy vo svojom krátkom, mladom živote nevidela taký výraz na Snapovej tvári ako keď som mu oznámila, že si zabudol mozog. A nikdy viac ten výraz nechcem vidieť. Kombinácia kamennej obludy spred Dumbledorovej pracovne, rozzúreného hipogrifa a chladne nebezpečného... Snapa.

Prinútila som sa zatlačiť túto spomienku niekam do zadnej časti hlavy. Chcela som sa venovať tomu, čo som si vypočula.

Takže Snape je zaťažený na nejakú študentku. Má mamin talent. Žeby Hermiona? Je predsa najlepšia v ročníku! Ale jej rodičia sú muklovia. Snáď sa len Snape nezamiloval do jej muklovskej matky! A Hermiona aj chodí s metlobalistom. Jej vzťah s Viktorom Krumom už nie je žiadne tajomstvo.

Skôr, než som stihla doviesť svoje teórie dokonca, vyrušil ma Dumbledore stojaci naprostred schodiska. „Vidím, že kabinet profesora Snapa opúšťate s veľkou radosťou,“ zasmial sa mojím dlhým krkom. „Môžem vás odprevadiť do klubovne? Musím profesora upozorniť na primeranú dĺžku trestov. Je už naozaj neskoro.“

Dumbledorova ponuka ma tak vyviedla z miery, že som celého Snapa hodila za hlavu. Napokon, zistenie, že Snape je starý úchylák bolo skôr zaujímavosťou, než prekvapením.

Pomaly stúpajúc po schodoch si riaditeľ založil ruky za chrbát a v tme sa usmieval. „Nikdy som sa ťa na to nepýtal, ale zrejme je to ťažké byť Harryho sestra. Ako to vidíš ty?“

„Áno, je to ťažké, najmä keď si za celé leto nedá vyprať ponožky, pane,“ neúspešne som sa pokúsila o žart, no Dumbledore sa zdvorilo zasmial.

„Som rád, že to berieš s nadhľadom. Prekvapila si ma, najmä tento rok. Myslel som si, že budeš očakávať viac uznania po tom, ako ste pomohli Siriusovi.“

„To by si musel najprv môj krstný otec uvedomiť, že som tam bola tiež,“ odvetila som trochu s rezervou. O čo mu ide? Ak ma prišiel upozorniť na to, že Harry je hrdina už od prvého ročníka a bude ma pobádať aby som ho dohnala, asi ho prekľajem.

„A čo Harryho účasť v Trojčarodejníckom turnaji?“ spýtal sa.

Zastali sme na začiatku chodby. „Snáď vám ani vo sne nenapadlo, že som tam dala jeho meno? Alebo mám podľa vás žiarliť? Na čo? Na to, že jeho chce niekto zabiť a mňa nie? To je pekná sprostosť.“

Stále sa usmieval a trochu pokyvkával starou hlavou.

„A vlastne to ani nie je tak úplne pravda,“ dodala som už celkom pokojne. „Po dnešku ma Snape určite zabije.“

„Profesor Snape, Renée,“ opravil ma riaditeľ. „Škoda, že som premeškal možnosť pozhovárať sa s tebou skôr. Máš temperament svojho otca. A nevzdávaš sa rovnako ako on. Ale teraz už dobrú noc.“

Zamrmlala som niečo v podobnom zmysle a chcela som ísť spať, keď na mňa ešte zavolal.

„Prosím?“ otočila som sa trochu podráždene. Tento ujo sa mi vôbec nepáčil. Cítila som sa pri ňom ako pod lekárskym dohľadom.

„Istá výhra,“ zopakoval ten nezmyslel s ktorým ma zadržal. „Pred hodinou sme menili heslá.“

Bola som rada, že mi to povedal. U Tučnej pani to mám aj tak pomrvené už dosť.

Na druhý deň bolo všetko akési zahmlené. Nemyslím tým len hustú belobu spúšťajúcu sa na hrad z vysokých kopcov, ale celá moja myseľ preplnená novými informáciami sa vzmáhala len na chabé výkony. Priznávam, nepatrím k ľuďom, ktorí by sa nejak obzvlášť zapodievali učením a rozjímaním, ak mi niečo napadne je to skôr momentálny výplod mojej fantázie ako prirodzený dôsledok vyplývajúci z hlavy nabitej informáciami. Nie som sprostá, skôr naopak, ľudia ma považujú za vcelku inteligentnú osobu, len to rozmýšľanie nad problémami z rôznych stránok mi nie je príliš blízke.

K mojej mierne problémovej situácii prispel svojou troškou aj Ron. Pri raňajkách mi nervózne podal hrianku. „To, čo si hovorila včera o Woodovi, že s ním nie je vážne, si myslela naozaj?“

„Áno, sme spolu v kontakte len vďaka sovej pošte,“ vysvetlila som, potom som stíšila hlas, aby ma Harry nepočul. „A stretávame sa, keď je výlet do Rokvilu.“

„Ale, nie je to také veľmi vážne,“ Ron očervenel. „Môžete kedykoľvek... z toho vycúvať.“

Trvalo mi hodnú chvíľku kým som cez tú hmlu obklopujúcu môj mozog pochopila kam Ron smeruje. Zasmiala som sa. Harry, ktorý práve niečo študoval v Dennom Prorokovi nám nevenoval pozornosť. „Pozri, Ronald. Podľa mňa si veľmi sympatický a milý chalan s veľkým srdcom, ale ty sám vieš, že to nemyslíš vážne. Ja nie som dievča pre teba a s Oliverom to možno predsa len nie je také nevinné.“

Očervenel až po uši a hltavo sa pustil do praženice. Zrejme mu chýba spoločnosť, keď sa teraz Hermiona často zdržiava s Viktorom a Harry sa zaoberá prípravou na poslednú úlohu. Ale prečo by som s ním mala hneď chodiť? Vôbec to nie je môj typ. Oliver je môj typ.

Keď som však v mysli načala tému Hermiony a Kruma, pripomenula sa mi nedokončená teória z minulej noci. Snape bol kedysi zaľúbený do pani Grangerovej. Chúďa žena, čím si to od toho netopiera vyslúžila? Asi sa stretli v nejakej muklovskej štvrti, keď bol Snape ešte študent. Nevedela som nič o Snapovej minulosti, a možno mi ten prebytok voľného miesta len pomáhal pri vytváraní tej šialenej teórie, ale čím viac som nad tým uvažovala, tým reálnejšie mi to do seba zapadalo. Možno toto je dôvod prečo svoju krásnu hlavu priveľmi nezaťažujem úvahami.

Napokon som dospela až do bodu, keď som si to nemohla nechať pre seba. Veď Sirius odhalil, že Snape bol a zrejme stále zostáva Smrťožrútom. Aké hrôzy by jej mohol urobiť?

Poklepkala som Hermione po pleci a šeptom som ju vyzvala aby ma nasledovala. Zamierili sme do knižnice. Tušila som, že tam nás chalani nebudú nasledovať a navyše, Hermionu by to množstvo kníh mohlo upokojiť.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa Hermiona, keď sme sa zamotali medzi police. Vytrvalo som hľadala tmavý kút, kam by sme sa mohli zašiť. Konečne som ho našla a vyskočila som na stôl, kde som sa mohla pohodlne usadiť s nohami prekríženými do tureckého sedu. Hermiona sa oprela o okenný rám.

„Stalo sa toho veľa. Priveľa za posledných dvadsaťštyri hodín,“ usmiala som sa. „Ale nič ma tak neznepokojilo ako to, čo ti idem povedať.“

Hermiona ma povzbudila kývnutím hlavy.

„Zistila som, že Snape sa poznal s tvojou mamou - netvár sa tak prekvapene, je to jediné vysvetlenie - poznal ju a bol do nej zamilovaný. Možno ešte stále je, pretože si na ňu spomína vždy, keď ťa vidí. Počula som ho ako povedal, že máš jej oči, ale správaním sa väčšmi ponášaš na otca a nepáči sa mu, že chodíš s metlobalistom. Mám vážne obavy, že žiarli.“ Vysypala som zo seba jedným dychom.

„Ale ja mám oči po otcovi,“ zamračila sa Hermiona. „Odkiaľ to máš?“

„Včera, keď som bola u Snapa, počula som ako sa o tom rozprával s Dumbledorom,“ vysvetlila som. Nepáčilo sa mi, že Hermiona jedinou krátkou vetou zbúrala celú moju teóriu. Veď bola úplne dokonalá!

„A čo ešte hovoril?“

„Ešte niečo o povahe, že to dievča, že je arogantné! Úplne som zabudla. To bude nejaká Slizolinčanka. Prepáč, nechcela som ťa vydesiť. Ty neporušuješ pravidlá. Teda nie tak často aby to mohol Snape zahrnúť do charakteristiky,“ snažila som sa netváriť namrzene. Smola, začínalo ma to baviť.

Hermiona si prekrížila ruky na hrudi. „Poznám jedno dievča, ktoré sa podobá na matku, ale povahu má arogantnú, drzú a rado porušuje pravidlá. Len tak z dlhej chvíle. Má talent, aj keď podľa mňa to je skôr záujem... má talent na elixíry. A Snape na ňu stále upozorňuje. Nenapadlo ti, že to môžeš byť ty, Renée?“

Zasmiala som sa. Toto dievča je ešte sprostejšie ako ja. A vraj najlepšia v ročníku! Moji rodičia sa predsa ľúbili a nemám dôkazy o tom, že mám v sebe niečo po otcovi... Len to čo spomínal Remus, ale...

„Poď, máme Čarovanie,“ vzala ma okolo pliec a odvádzala z knižnice. Nemá so mnou žiaden súcit, nevďačnica jedna. Ja som jej to povedala pripravená kriesiť ju zo zeme a ona ma odvlečie na hlúpe čarovanie! Nemám poňatia ako som sa našla v príslušnej učebni nesústredene mávať paličkou. Bolo mi zle. Zo Snapa a jeho nechutného správania sa, z možnosti, že naozaj ľúbil moju mamičku. Ten odporný supovitý, netopierovitý tvor plný nespravodlivosti a zloby, ktorý mi saje krv odkedy som ho prvý raz uvidela?! Hoci pri možnosti, že to bola pani Gragnerová mi srdce bilo vzrušením a neodolala som myšlienkam na to, ako túto skutočnosť využijem, teraz sa mi to celé zdalo hlúpe. Moja mamička.. čo mohla mať s tým... neviem si už ani pomyslieť jeho hnusné meno.

„Idem do nemocničného krídla,“ povedala som Harrymu a skôr ako mi v tom stihol zabrániť som vyšla na chodbu. On ma ospravedlní u profesora Flitwicka, o to sa nemusím báť. Ja som chcela len spať.

Prebrala som sa na Hermionin hlas. Bolo ráno.

„Harry sa na teba stále pýta. Už teraz je dolu v klubovni a chce vedieť ako ti je,“ šepkala.

„Som v pohode,“ odvetila som, hoci som sa tak vôbec necítila. Mala som sto chutí vybehnúť z izby a ísť prekliať Snapa, aby sa zmenil minimálne na sud mločích očí.

„Renée, nechcem byť trápna, ale dnes by si mala Harryho nejak upokojiť. Poobede je tretia úloha. Nezabudla si, však nie?“ Hermiona podvihla obočie, keď som zastala s rukou na polceste k habitu.

„Nezabudla. Iste, že ho podporím.“ Úplne som zabudla.

Kým som zišla dolu na raňajky podarilo sa mi ovládnuť moju prudkú povahu. A toto som ochotná urobiť len kvôli svojmu bratovi. Nikto iný na svete za to nestojí, aby som sa ovládala. Po krušných raňajkách - aby toho nebolo málo, Rita Skeeterová si zgustla an Harrym a jeho bolestiach v jazve - mali účastníci turnaja stráviť dopoludnie s príbuznými. Moje vyhliadky na dlhý a zábavný deň v bratovej spoločnosti sa rozplynuli. Prišli Weasleyovci. Síce to bolo od nich nesmierne milé, no ja som chcela mať môjho veľkého hrdinu len pre seba. Napokon prišiel podvečer a ja som ho naposledy tuho objala, kým som sa pobrala na tribúnu spolu s Hermionou a Weasleyovcami. Harry zašiel do labyrintu a ja som sa konečne mohla prestať ovládať. Hermiona zrejme čakala kedy vybuchnem, rovnako dôkladne ako som ja čakala kedy sa mi naskytne vhodná príležitosť, a objala ma okolo pliec skôr ako som stihla niečo urobiť.

„Upokoj sa, Renée, sú to len dohady, dobre. Len dohady. Nič z toho nemusí byť pravda. Upokoj sa. Všetko preveríme hneď ako to bude možné a až potom budeme konať, ak to bude potrebné,“ dohovárala mi, kým rozvášnený dav hučal.

A tak sme čakali. Čakali sme sediac na tribúnach, obžierajúc si prsty od nervozity, ale súťažiaci v bludisku stále nenarazili na Trojčarodejnícky pohár a čas sa vliekol. Fleur a Krum boli nájdení v labyrinte. A chvíľu na to... ťažké múry živého plotu sa začali spúšťať. Veľmi pomaly odhaľovali všetko, čo sa za nimi skrývalo a pracovníci ministerstva chytali zázračné tvory a odvádzali ich bokom, k Zakázanému lesu.

„Kde sú?“ počula som plejádu hlasov zo všetkých strán. Ak labyrint zmizol, potom sa niekto musel dotknúť pohára. Lenže Harry ani Cedric sa neukázali. „Kam zmizli? Čo sa stalo? Kto vyhral?“

Dav sa pomaly upokojoval. Dumbledore sa radil s profesormi a Divooký obhliadal miesto, kde stál pohár. Na tribúnach zavládla tichá napätá hrôza.

Zrazu sa Snape naklonil k Dumbledorovi, niečo mu rýchlo pošepkal a odpojil sa od učiteľského zboru. Nič viac mi nebolo treba. Zbehla som dolu z tribúny a nasledovala som ho smerom k hradu.

Zrejme začul moje kroky alebo zrýchlený dych, pretože kúsok za tribúnami sa náhle otočil. Keď ma spoznal, akoby sa mu uľavilo. „Choďte čakať brata.“

„Kde je?“ zavrčala som na neho.

Uškrnul sa. „Nemám potuchy.“

Bez prílišného rozmýšľania som vytiahla prútik. „Viem, že ste Smrťožrút a budete sa musieť veľmi snažiť aby som vás teraz ne...“

„Expelliarmus!“ lenivo mávol prútikom a moja palička mu veľkým, elegantným oblúkom pristála pri nohách. „Aby ste ma, čo?“

Ironicky podvihol obočie na chudej bledej  tvári. „Uisťujem vás, že neviem kde je Potter, tak ma nezdržiavajte. A teraz sa vráťte na tribúnu.“

Chcel odísť ale ja som sa v šialenej túžbe ublížiť mu rozbehla za ním. Predstavovala som si ako za zadrapím do tej nenávidenej tváre, ako mu spôsobím bolesť na každom kúsku tela.

Opäť na mňa mieril prútikom. Nahnevane som mu hľadela do čiernych očí, splývajúcich s nocou. Bola som od neho vzdialená len na dĺžku ruky. Môj prútik ležal medzi nami.

„Čo ste mali s mojou mamou?“ vyhŕkla som. „Ľúbili ste ju?“

Necítila som sa pokorená, nezdalo sa mi to nezmyselné, ani trápne. Neuvažovala som nad tým, čo sa stane potom. Chcela som späť svojho brata, túžila som vedieť pravdu. Možno som si namýšľala, že odhalím Snapovu zlobu a budeme mať od neho pokoj raz a navždy. Sama neviem čo to do mňa vošlo, no možnosť, že sa dozviem niečo o mojej mamičke, že konečne zistím kto vlastne som ma hnala k nemožnému.

Snapova tvár sa zmenila. Už to nebola neľudsky odmeraná maska. Bola to tvár plná bolesti.

„Netuším ako ste prišli na taký nezmysel,“ povedal ledva pohybujúc perami.

„Ľúbila vás?“ pokračovala som. Mala som pocit, že hoci sa ho nemôžem dotknúť, môj plán spôsobiť mu ukrutnú bolesť, vychádza. „Odpovedzte mi!“

Nič nehovoril. Len pery sa mu tíško chveli v mrazivom tichu.

„Preto nás nenávidíte? Mňa a Harryho? Lebo nebola s vami? Tak mi to už POVEDZTE!“ začínala som vrieskať. Nikdy som sa nesprávala tak hystericky ako v tejto chvíli. Neubližovala som len jemu.

„Nie. Nie je pravda, že vás nenávidím,“ potichu odvetil Snape. Nešepkal, len slová vychádzali z jeho úst potichučky, akoby sa ich bál povedať nahlas. „Nemôžem ťa nenávidieť. Si ako ona.“

„Ale povahu mám otcovu. Tak ste to povedali! Nie som ako ona!“ rástlo vo mne niečo nové. Bol to strach, alebo súcit? Alebo niečo úplne iné?

Spustil ruku s prútikom. „Rozdiel sa nedá vidieť. Ale počujem ho v každom slove.“

„Tak čo ste s ňou mali?“

Snape sa uškrnul. „Vďaka vášmu arogantnému otcovi nič. Myslel si, že je to jeho výsada: prísť a všetko zničiť. Vziať si to, na čo ukáže prstom... A mne nezostalo nič.“

Nebol to súcit. Bol to strach. Strach, že sa dozviem niečo, čo som nechcela počuť.

„Mamička otca ľúbila. Asi vedela čo robí, keď vás opustila. Milovala otca, nie vás. Videli ste to. Museli ste to vidieť!“

Snape opäť zdvihol prútik.

„Zoberte si teraz vy, čo chcete,“ prstami som naznačila úvodzovky, aby pochopil iróniu, ktorá sa mi zdala vo vete nevýrazná. „Uvidíte, že to tak nefunguje. Ona si vybrala.“

Popri hlave mi preletelo zaklínadlo. Prestával sa ovládať. Povedala som niečo, čo ho tak veľmi zabolelo, alebo ho len dráždim do nepríčetnosti?

A teraz to príde. Teraz mi povie, že môj otec mamičku využil, alebo niečo podobné. Nechcela som počuť, že ona milovala tohto muža. Nemohla to byť pravda, veď na fotkách sú takí šťastní!

No mýlila som sa. Snape sa zadíval do mojich očí.

„A čo ak chcem teba?“ zavrčal. Bol bližšie ako doteraz.

„Nechcete.“ Môj hlas znel oveľa odvážnejšie ako som očakávala. Bože, veď ak si teraz uvedomí, čo povedal, v amoku ma tu dozabíja. „A práve to robíte zle. Nepozerajte na mňa ako na ňu. Zabudnite. Ešte stále môžete začať odznova. S inou ženou... Ja nie som moja mama. Nechajte ma žiť tak, ako chcem ja. Len ma nechajte ísť. Nechajte ma žiť môj život.“

Napokon som sa neovládla a v strachu som zapišťala ako myš chytená do vlastnej pasce.

Jeho mocná ruka ma schmatla za tričko a pritiahol si ma k sebe. „Ničomu nerozumieš. Hlupaňa.“

Prudko ma pustil a ja som pristála na studenej tráve.

Z tribúny sa ozvali prenikavé výkriky.

Snape pozrel na mňa zúrivo a chladne zároveň. Prešiel popri mojom prútiku stále ležiacom na zemi a vrátil sa na ihrisko.

Zostala som ležať na tráve. Celá som sa triasla. Netušila som, čo teraz urobím. Chcelo sa mi plakať. Ľutovala som, že tu teraz nie je Harry alebo Oliver. Túžila som len vedieť ako to bolo.  Snape mi nemusel hneď vyznávať lásku. Roztrasene som nahmatala svoj prútik a vstala som. Nesmiem nad tým príliš uvažovať. Budem musieť počkať, čo bude ďalej.