Ešte vždy môžeš... zraniť
Stala som sa skutočnou pani Snapovou so všetkým, čo k tomu patrí a nech by povedal Draco Malfoy čokoľvek, nič by nezmenilo fakt, že som opäť lietala v oblakoch. Moji takzvaní spolužiaci a bývalí priatelia sa nestačili čudovať, prečo ma prepadla taká dobrá nálada, no ja som sa len usmievala ako slnko a na ich nudné reči som nič nedbala. Keď boli oni šťastní, vykopli ma na okraj. Prečo by som sa mala ja s nimi o svoje šťastie podeliť? Aj tak by to nepochopili. Nikdy nechápali, ako môžem Severusovi veriť. Ako by mohli pochopiť, že ho ľúbim?
Severus mal pravdu. Jarné prázdniny naozaj začali už o pár dní. Aké krátke tie dni boli! Prečo sa zrazu minúty zmenili na sekundy? Prečo práve teraz, keď sme sa nevedeli nasýtiť jeden druhého trval každý okamih tak naničhodne krátko?
Napriek tomu, že každá sekunda nám bola drahá, Severus ma donútil, aby som si spravila domáce úlohy. Úplná strata času!
„Je to zbytočné zabíjanie času! Všetko to už viem!“ ubezpečovala som ho a s nevôľou som hľadela do učebnice elixírov, ktorá mi bola vždy úplne zbytočná.
„Profesor Slughorne tvrdí, že za posledné dva týždne vám vybuchli štyri elixíry,“ usmernil ma s úškrnom. Veľmi dobre vedel, čo spôsobilo moje rozptýlenie!
„Za posledné dva týždne toho vybuchlo viac,“ poznamenala som a s knihou v ruke som podišla k nemu. Stál opretý o okno, no nehľadel von. Pozeral na mňa, ako sa trápim nad písmenkami, ktoré v jeho prítomnosti strácali zmysel. „Nemôžem ti už tykať?“
„Ani na to nemysli,“ odsekol s chladom, ktorý som kedysi tak neznášala. Dnes ho milujem.
Objala som ho jednou rukou a položila som si hlavou na jeho plece. „Takto sa mi bude učiť oveľa lepšie.“
Voľnou rukou som si pridržala učebnicu pred očami.
„Vďaka mojim dlhoročným pedagogickým skúsenostiam vám môžem povedať, že nebude,“ opravil ma, ale nesnažil sa ma odsunúť.
„Podľa princípu nezlučiteľnosti prvkov rovnakého subdi...“ čítala som lenivo naťahujúc každé slovo, aby som ukázala, ako ma to otravuje. Zaklapla som knihu a bezohľadne ju pustila z ruky. Pozrela som Severusovi do očí s úškrnom som pokračovala: „... prvkov subdifficiálneho základu nemožno zmiešať dve látky obsahujúce veneum vo viac ako polovici svojej hmotnosti.“
Severus prikývol. „A prečo ste sa týmto pravidlom neriadili na poslednej hodine elixírov?“
Zasmiala som sa a pobozkala som ho. Bol taký podarený, keď sa staral o moje vzdelanie. Nevedel si pripustiť, že som z elixírov ešte bystrejšia ako on.
Konečne ma tiež objal a opätoval mi bozky. Mala som pocit, že toto šťastie musí trvať naveky. Rukami mi prechádzal po chrbte, akoby sa chcel každú moju krivku naučiť naspäť. Perami zišiel z mojej tváre na šiju a ja som ho práve pobozkala vlasov, keď...
„Severus... !“ zašepkala som úplne v šoku. Zjavene nepochopil, čo sa mu snažím naznačiť, pretože si ma pritiahol bližšie a bozkával ma ešte vášnivejšie.
Pobúchala som ho po pleci. „Severus... Po-pozri! Pozri sa z okna!“
Akoby nerozumel mojim slovám, zahľadel sa mi najprv do očí, až po tom, čo si z nich prečítal totálny šok a strach, otočil sa k oknu a úplne znehybnel.
Cestou z Rokvillu, v posledných lúčoch zapadajúceho slnka sa pomaly blížil vysoký muž. Muž s pokožkou bielou ako jarný sneh a dvomi štrbinkami namiesto očí, zahalený v dlhom čiernom plášti. Voldemort.
Mala som pocit, akoby mi niekto nasypal do žalúdka ľad. Teplo, ktoré mi pred chvíľou vohnala do tela vášeň, niekam zmizlo. Jeho ruky, ešte pred pár sekundami schopné zbúrať pre mňa celý svet, sa mi zdali zrazu bezmocné a slabé. Ak si Voldemort prišiel po mňa, Severus ho nezastaví.
„Zostaňte tu,“ povedal tichým, vyrovnaným hlasom a odtisol ma bokom.
„Čo tu chce?“ spýtala som sa šeptom.
Napoly už vykročil ku dverám, ale keď začul naliehavosť a zmätok v mojom hlase, otočil sa späť. „Nebojte sa.“
To sa mu hovorilo. Práve keď som získala niečo, kvôli čomu sa oplatí žiť, mám sa nechať zabiť?!
„Zostaňte so mnou,“ zaprosila som. Ak sa to má stať, nech ma drží za ruku. Nech to znie akokoľvek, neuvedomovala som si, koľko sebectva v tej prosbe bolo. Bála som sa však, že ma teraz opustí, už nikdy ho neuvidím.
„Vrátim sa,“ odvetil a nadobro sa stratil.
Voldemort zastal na okraji cesty a rozhliadal sa po okolí. Čo hľadal? Vie predsa, že ja budem dnu. Hľadela som naňho tak dlho a tak uprene, až som sa bála, že môj pohľad ucíti, pozrie hore a uvidí ma. Prečo som sa bála pohľadu tých neskutočne nenávistných očí?
V jednej chvíli som chcela ujsť, ale v nasledujúcej ma chrabromilská krv donútila spamätať sa. Nikdy som sa predsa nebála umierania. Živý z toho sveta aj tak nikto neodíde a mňa tam hore čakali rodičia spolu s krstným otcom.
Slnko naposledy zalapalo po dychu a ponorilo sa za hory. Mala som nepríjemný pocit, že pre mňa sa už nikdy nevynorí.
V polotme som videla Severusovu nejasnú siluetu osvetlenú matným svetlom lampáša, ktorý držala v ruke, ako sa priblížila k Voldemortovi. Vykročili spolu k jazeru - zrejme sa zhovárali, potom sa Severus vrátil do hradu a Voldemort pokračoval v zdanlivo nezmyselnej prechádzke.
Odlepila som sa od okna. Severus sa vracia. Pomaly som kráčala ku dverám a potom von, dolu schodmi... moje kroky sa zrýchlili a keď som vyšla na chodbu, už som bežala. Ruka ma pálila, pretože som ho neposlúchla, ale vôbec som na to nedbala. Chcela som si ukradnúť každú minútu navyše, ktorú som mohla stráviť s ním.
Keď ma zazrel na konci chodby, kráčal mi rýchlo oproti. Lampáš už nemal, zrejme ho nechal vo vstupnej hale.
„Čo chce?!“ vyhŕkla som, než sme sa dostali k sebe.
„Neviem,“ povedal, vzal ma za ruku a viedol späť do riaditeľne. „Ale bude lepšie, keď sa nebudeš príliš ukazovať.“
„Už si tykáme?“ vyhŕkla som mimovoľne. Potešilo ma to. Aspoň pár minút pred smrťou môžem môjmu manželovi legálne povedať „Ľúbim ŤA!“.
„Premerlina, Renée!“ zavrčal podráždene.
„Čo?“
„Trochu sa...“
„Kontroluj,“ doplnila som a zrazu ma pochytila akási ľahostajnosť. Neviem ako sa dostala do môjho tela, ale dobre si ju pamätám z čias, keď som chodievala po škole do Severusovho, teda vtedy ešte Snapovho kabinetu. Bol to ten pocit neohrozenosti, hoci sa nado mnou skláňal niekto, kto je považovaný za autoritu. Bola to moja túžba zistiť, pokiaľ až môžem zájsť bez toho, aby som mu nadobro zničila nervy.
Snape zastal, aby mi pozrel do očí. Tušil, čo sa vo mne prebudilo? „Áno. Kontrolujte sa.“
Nehovorila som nič. Nechcela som mu sľúbiť, čo možno nesplním. Ak mám umrieť, tak so všetkým, čo k tomu patrí!
Vyšli sme hore schodmi skrytými za kamennou obludou a zastali sme v riaditeľni.
„Príde sem,“ oznámil mi konverzačným tónom a začal spratávať moje knihy zo stola. Len fakt, že to robil ručne nasvedčoval tomu, aký je nervózny. „Choďte do spálne a ani neceknite, pokiaľ...“
Chytila som ho za zápästia oboch rúk, v ktorých teraz zvieral peknú kôpku kníh a pergamenov. Jeho oči na mňa hľadeli spoza závesov dlhých čiernych vlasov. Bledú tvár mu zvlnili nové vrásky, no tváril sa rovnako bezvýrazne ako vždy.
„Nebojte sa,“ povedala som dôrazne, až mňa samotnú prekvapilo, ako pokojne môj hlas znel. „Nebudem mať narážky na jeho výzor. Hoci by si mohol nechať spraviť nos...“
„Prestaňte s tým,“ povedal takmer prosebne a mne sa opäť raz zdalo, že si zloží hlavu do dlaní a rozplače sa. Do takého zúfalého stavu som ho dokázala priviesť len ja. „On sa s vami nebude hrať.“
„To neznamená, že sa nebudem hrať ja s ním.“
Severus mi vrazil knihy do rúk a jedinou rukou ma chytil za bradu. „Nerobte to.“
Vtom sa dvere potichu otvorili a Severus mechanicky uvoľnil ruku. Vystrel sa s pozrel na Voldemorta, ktorého som tušila za svojím chrbtom. Telo mi ovládla nezmyslená triaška, no nedostala sa na povrch, driemala v mojom vnútri a rozochvievala ma.
„Ale, ale, ale...“ zatiahol Voldemort povzneseným ľadovým tónom, akoby sa nám vysmieval a na podlahe zazneli jeho mačacie kroky. „Dúfal som, že už si sa jej nasýtil, Severus. Je to už rok a ja stále trpezlivo čakám...“
„Som vám za to nesmierne vďačný, pane,“ povedal Severus s jemným úklonom. „A dovoľujem si vám pripomenúť, že z jej prežitia môžete mať osoh najmä vy.“
Stála som mu chrbtom, ale každé jedno slovo, vychádzajúce z jeho úst ma nútilo v napätí zadržiavať dych.
„Áno, Severus, pokiaľ sa nám podarí správne ju využiť,“ potichu sa zasmial. „Skutočne veľmi prezieravé.“
„Ďakujem, môj pane,“ odvetil Severus, no už sa neuklonil.
Voldemort prešiel poza môj chrbát a postavil sa k nám, akoby sa chcel lepšie pozrieť s kým má tú česť.
Srdce mi od strachu takmer prestalo biť. Bála som sa, že ak udrie silnejšie, Voldemort to začuje a dostane chuť navždy ho umlčať. Plamienky mojej vzdorovitosti takmer vyhasli.
„Renée Potterová,“ zašepkal moje meno.
Rozklepali sa mi kolená. Musel si to všimnúť! Neotočila som sa k nemu. Stála som s knihami v rukách, hľadiac na Severusa ako vytesaná z mramoru. Akoby som dúfala, že keď budem vidieť jeho tvár, ktorá nevyjadrovala ani najmenšiu emóciu, podarí sa mi tiež tak ovládať.
„Vlastne by som mal povedať. Renée Snapová,“ zasmial sa.
Prudko som k nemu otočila tvár.
„Moja chyba,“ pokračoval s výsmechom v každej slabike. „Povedz mi, dostal Severus, čo chcel?“
Čo chcel? Akože čo chcel? Nerozumela som mu ani pol slova! „Vyjadrujete sa konkrétnejšie, ja nedokážem čítať myšlienky.“
Je to rovnaký zadubenec, ako bol kedysi môj manžel...
Voldemort pľasol jazykom, akoby ma chcel upokojiť. „Myšlienky sa nedajú čítať, Severus ťa to nenaučil?“
„Venovali sme sa iným veciam,“ odsekla som a opäť som sa pozrela na Severusa, ktorý nenápadne odstúpil pár krokov. Túžila som, aby sa vrátil späť ku mne. Takto som si pripadala oveľa zraniteľnejšia.
„Takže sa ti to podarilo,“ povedal smerom k Severusovi, akoby to bol zvláštny nový objav, ktorý ho z neznámych príčin potešil. Opäť sa potichu zasmial. „Teraz môžeš dokončiť, čo si začal, Severus.“
Obaja sme pozreli na naňho. Ja s nemou otázkou a šokom, Voldemort s neskrývanou spokojnosťou a očakávaním. Čo má dokončiť? Akože dokončiť? Čo to má, premerlina, znamenať?
Severus dosiahol, čo chcel a teraz to môže dokončiť. Áno. Chcel mňa- mal ma. Môže spraviť, čo plánovali už od začiatku. Môže ma zabiť.
S prekvapením som zistila, že necítim nič. Necítila som bolesť, ani smútok, dokonca ani hnev. Necítila som, že sa mi chvejú ruky, akoby som ani neexistovala, akoby sa mi to celé len snívalo a ja som chcela vykríknuť, aby som sa z tejto nočnej mory prebudila, ale nedokázala som to. Bola som prázdna ako balón.
Severus jemne nadvihol obočie. „Ja, môj pane?“
„Je predsa tvoja. Nemôžem ťa pripraviť o potešenie zabiť ju, keď si na to tak dlho čakal!“
Hľadela som naňho. Nie, to neurobí. To by nespravil! Severus nie!
Knihy, ktoré som držala v rukách náhle oťaželi. Najradšej by som ich do niekoho hodila s takou silou, aby mu každá jedna spôsobila nesmiernu bolesť. Nevedela som si však vybrať, do ktorého z nich.
Preniesol pohľad z Voldemorta na mňa a celkom chladne a odmerane odpovedal: „Som vám nesmierne vďačný, ale myslíte, že je ten správny čas...“
Knihy sa mi zosypali z rúk a zabuchotali na podlahe. Nie som si istá, či mi vypadli z ohúrenia, alebo som ich pustila, no v momente, ako som pocítila, že mám voľné ruky, siahla som po prútiku vo svojom zadnom vrecku. Prázdny balón v mojom vnútri sa nafúkol na prasknutie, ale ešte stále držal.
„Také prekvapenie,“ posmešne komentoval môj výstup Voldemort. „Severus ti to zabudol spomenúť? Požiadal ma, aby som na pár mesiacov ušetril aspoň teba, keď už som zabil jeho niekdajšiu lásku, Lily Potterovú. Bol totiž pobláznený do tvojej humusáckej matky a ty si sa stala výborným prostriedkom jeho pomsty.“
Každé jeho slovo sa mi zarývalo hlbšie pod kožu ako tisíce drobných ihličiek. Prosebne som hľadela so Severusových očí, ale tie okrem chladu a pohŕdania nenaznačovali nič. Tak veľmi som v nich chcela zazrieť nehu a lásku, ktorú mi vyznával, túžila som, aby mi naznačil, že Voldemort klame, alebo aspoň, že ho mrzí, čo musí urobiť. Namiesto toho z každej jednej jeho črty sálala nekonečná prázdnota, akoby odvtedy, čo mi povedal, aby som sa nebála, prešli tisíce rokov a predo mnou stál iný človek. Takto som ho nepoznala, dokonca ani vtedy nie, keď som sa nazdávala, že ma nenávidí. Ani vtedy som ho nevidela takého povýšeneckého a studeného.
Na rukáv mi dopadlo niečo mokré a studené. Uvedomila som si, že od nervov plačem.
„Áno, Severus mal naozaj všetko perfektne vymyslené. Našiel spôsob ako dosiahnuť čo chce a pritom zabezpečil, že Potter zostal proti mne sám. Musím priznať, že tento jeho plán ma obzvlášť fascinuje pre tú brutálnosť s akou sa teraz skončí,“ pokračoval Voldemort maznajúc s každým slovom. „ Všetky romantické dušičky, ktoré ešte veria v lásku budú veľmi sklamané, keď sa vďaka vám dozvedia, že láska je len mýtus.“
„Nie,“ pokrútila som hlavou skôr aby som sa zbavila tých myšlienok, než by som chcela vyjadriť svoj nesúhlas.
„No tak, Severus, zdá sa, že tomu odmieta uveriť. Vysvetli jej to radšej ty,“ pobádal ho Voldemort.
Severus plynulým gestom vytiahol svoj prútik a namieril ho na mňa. Ďalším krátkym mávnutím ma odzbrojil. Pravá ruka ma začala páliť a mne bolo jasné, že je koniec. Tak je to pravda. Ale prečo ma až do poslednej chvíle presviedčal, že ma ľúbi? Prečo sa tváril, že ma chce ochrániť? Na čo to bolo dobré? Chcel ma len trápiť ešte viac?
Pomsta je sladká. Ale len pre jednu stranu.
Ako mi to mohol urobiť? Už ma nebolela len ruka. Páľava sa mi šírila od zápästia až ku srdcu a bolesť v hrudi ma prinútila myslieť na to, ako bláznivo som sa doňho zamilovala... a ako hlboko som teraz padla.
„Severus,“ zašepkala som jeho meno vkladajúc doň všetku bolesť, ktorú mi spôsobil, hoci som už vedela, že ho tým nemôžem zraniť. Nech urobím čokoľvek, nemôžem v ňom prebudiť cit, ktorý nikdy nejestvoval, aspoň preňho nie. Dúfala som, že ho moja tvár bude mátať v snoch ešte veľmi, veľmi dlho. „Severus, prosím... Povedz, že to nie je pravda!“
Ironicky sa uškrnul. „Nestačilo vám, že som klamal až doteraz?“
Zo všetkého, čo v ten večer zaznelo boli jeho slová najhoršie. Klamal až doteraz. Klamal až doteraz!
Z hrdla sa mi vydral vzlyk, ktorý som sa pokúsila zadržať rukou. Presne tou rukou, na ktorej mi navrel červený pás nesplneného sľubu. Slzy mi už v nekontrolovateľných prúdoch stekali po lícach.
Tak takto umrie Renée Potterová. Zradená mužom, ktorému som uverila, mokrá od sĺz, a bez prútika v ruke. A padnem na zem medzi knihy! Tá posledná myšlienka ma prinútila zadržať nový príval vzlykov. Padnem na zem, ale to je predsa ďaleká budúcnosť a ja som ju nikdy neplánovala! Ešte stojím. Ešte som tu. Toto je prítomnosť. A ja žijem.
Spustila som ruku z tváre a zahľadela som sa z okna za jeho chrbtom. Budem žiť do poslednej chvíle, prečo by som mala nečinne stáť a čakať, kým ma zabije?
Snape na mňa stále mieril, ale nehovoril nič. Zdalo sa, že Voldemort je už netrpezlivý.
„No tak, Severus! Vieš, čo si mi sľúbil na začiatku. Urob to,“ pobádal ho a jeho červené oči sa škodoradostne škľabili.
Tma vonku bola krásna, hustá a nekonečná. Predstavovala som si, aký chladný je ešte marcový vzduch a ako dobre by mi teraz padlo nadýchnuť sa ho. Stačilo len otvoriť okno...
A práve vo chvíli, keď som sa rozhodovala, či sa mám pokúsiť uskutočniť môj zámer, Snape zašepkal: „Avada Kedavra!“
Automaticky som sa prikrčila a chytila si hlavu rukami. Pás zeleného svetla preletel tesne ponad mňa a rozbil vitrínu s drobnými prístrojmi, ktoré tu zanechal Dumbledore. Stratila som rovnováhu a padla na zem.
Srdce sa mi divo rozbúšilo. Urobil to. Zabil ma! Som mŕtva. Teda nie som, ale mala by som byť! Premerlina, ON MA ZABIL!
Zo zeme som si premerala jeho hnevom znetvorenú tvár. Netrafil! Čo si asi myslí, ten odporný bastard? Je naštvaný sám na seba, že ma nezabil prvou ranou? Nech to bolo akokoľvek, videla som, že zbledol ešte viac a pery sa mu hnevom rozochveli. No prútik už na mňa nenamieril.
„Ale toto je mrzuté,“ prehovoril Voldemort, akoby sa nudil. „Možno sme sa uponáhľali, Severus. Myslím, že napokon ešte nenastal ten správny okamih pre jej smrť. Tvrdil si, že Potter ju pôjde zachrániť, ak jej pôjde o život... ? Ako dobre, že si netrafil.“
„Pane...“ zašepkal Snape, akoby tomu nedokázal uveriť.
„Ak sa pýtaš na dôvod mojej návštevy, rád ti ho objasním. Dostali sa ku mne informácie, že uprednostňuješ túto svoju humusácku ženu pred svojím pánom. Áno, Severus, vedel som, že ma nesklameš, vždy si bol jeden z mojich najvernejších,“ Voldemort sa pobavene uškrnul. „Ešte sa s ňou chvíľu pohraj. A dávaj mi na ňu pozor. Je priveľmi cenná, na to, aby sme o ňu prišli. Teraz, keď vie, čo plánujeme, budeš ju zrejme musieť pripútať k tým krásnym reťaziam, ktoré visia dolu.“
Snape stál nado mnou prekonávajúc svoj hnev. Mohla som už byť mŕtva. Už mal mať pokoj. Zavŕšenie jeho veľkolepého plánu teraz musí oddialiť.
Voldemort sa na mňa prenikavo zahľadel, ako sedím na zemi s očami roztvorenými od hrôzy.
Vôbec som nerozumela tomu, čo sa stalo. Akoby môj mozog zastal. Akoby vôbec nefungoval!
„Nemusíš ma vyprevádzať, Severus, som tu ako doma,“ povedal a stratil sa vo dverách.
Odišiel, no ani jeden z nás sa nedokázal pohnúť z miesta. Ja som zostala paralyzovaná strachom a nevedomosťou, zmätkom a bolesťou. On zrejme prehĺtal svoj hnev.
Potom, po nekonečnej chvíli čakania, Snape odhodil svoj prútik na zem, akoby bol žeravý a z hradla sa mu vydral neopísateľne bolestný zvuk, akoby mu niekto zatĺkal klince do dlaní. Otočil sa a v návale... citov, ktoré som nedokázala identifikovať, začal vrážať čelom do steny.
Napriek hrôze a bizarnosti celej situácie sa istá časť mňa chcela smiať. On si búchal hlavu o stenu! Neverila som vlastným očiam.
Pokojne som čakala, kým s tým skončí. Ľudia sú čudáci a mávajú všelijaké úchylky, ale táto bola jedna z najzvláštnejších. Zaujala ma natoľko, až som zabudla premýšľať nad tým, čo sa stalo a len som tam fascinovane sedela.
„Prečo som to urobil?!“ zachripel zrazu Snape do steny a ovisnuto sa o ňu oprel čelom, chladiac si rany, ktoré si musel búchaním spôsobiť. „Bože, čo som to urobil?“
Netušila som, ako sa mám k nemu správať. Prestala som rozoznávať, kedy hrá divadlo a kedy je úprimný. Je skutočný ten Snape, ktorý bez zaváhania vyslovil smrtiace zaklínadlo, alebo tento Severus, ktorý si búcha hlavu o stenu? Obaja boli takí presvedčiví!
Nech je ako chce, ja ho utešovať nebudem. Chcel ma zabiť a to sa nezmení ničím, čo povie.
Vstala som a medzi vecami porozsýpanými po zemi som našla svoj prútik. Kým som si ho zastrkávala do zadného vrecka, Snape sa spustil popri stene na zem a plecia sa mu chveli.
Rozum mi našepkával, aby som sa ho spýtala, čo to všetko malo znamenať, ale moje vyplašené srdce kričalo bolesťou. Takmer ma zabil! Aký ďalší dôkaz o jeho nenávisti potrebujem? Prešla som okolo neho a zamierila do spálne.
„Renée,“ počula som za svojim chrbtom slabý ston, no neobzrela som sa. Spod postele som vytiahla svoj kufor, ktorý tu priniesli spolu s ostatnými mojimi vecami a jediným mávnutím prútika som doň nakopila svoje veci. Robila som to automaticky, bez zbytočných emócií a mučivých myšlienok na to, čo všetko sa v tejto izbe odohralo...
Zaklapla som kufor. Ešte si vezmem knihy, ktoré som nechala v riaditeľni a môžem ísť. Kam? Bolo mi to jedno. Hlavne, že budem preč. Preč od Snapa.
Vyšla som z izby ťahajúc kufor za sebou. Snape bol stále tam, kde som ho nechala. Keď začul moje kroky, zdvihol hlavu. Po dlhom krivom nose mu stekali slzy. Akýmsi zvláštnym spôsobom ma to potešilo. „Kam... ?“ začal, ale hlas sa mu zlomil.
Nemusel to dopovedať, pochopila som. Bezohľadne som ho obišla a začala som zbierať moje knihy. „Do bezpečia.“
„Nemôžeš odísť!“ povedal potichu.
„Nemôžem?“ zopakovala som chladne. Ako som čupela medzi knihami, natrafila som na jeho odhodený prútik. Vzala som ho do ruky a posunula k jeho nohám. „Tak mi v tom zabráňte.“
Vyplašene mi pozrel do očí, ale po prútiku nesiahol.
„No tak. Myslela som, že vám to nerobí problém,“ zabŕdala som ďalej a čím viac sĺz stieklo po jeho tvári, tým väčšie uspokojenie mi prinášal pohľad na jeho utrpenie. Aj toto je jedna z tých zvláštnych úchyliek. „Len dve slová a ja neodídem... už nikdy. Nie je to vôbec ťažké. Už ste to raz urobili, tak prečo by mal byť problém zopakovať to? Nenávidíte ma predsa a ON to pochopí... Pochopí, že ste sa nechali uniesť svojou pomstou!“
„NIE!“ zakričal ako malé dieťa a schúlil sa do klbka.
„Ale preňho by ste to urobili,“ zadrapila som doňho naposledy svoj ostrý jazyk, hodila som svoje knihy do kufra a vstala som. „A netykajte mi, pane. Už nikdy viac.“
Pohla som sa ku dverám. Kufor hrkotal za mnou.
„Prosím,“ zašepkal zrazu a ja som zastala s rukou na kľučke. Neobzrela som sa, ale počúvala som jeho slová s pootočenou hlavou. „Odpusť mi. Milujem ťa, Renée! Neodchádzaj, prosím!“
Trhnutím som dvere otvorila a vyšla na schody. „Máte zvláštne spôsoby ako vyznávať lásku. Vždy ste mali. No, moju mamu ste sa aspoň nepokúšali zabiť. A vravela som, že mi nemáte tykať, pán profesor,“ zopakovala som a odvážila som sa pozrieť naňho. Nič úbohejšie som v živote nevidela. „Zbohom.“
Natiahla som ruku a s jemným ťuknutím zabuchla dvere.
