Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

Od únavy mi hlava padala dozadu. Bolelo to. Bála som sa, že sa udusím, ale nevládala som ju nadvihnúť hore. Keby ma len dali dole z tých reťazí. Pokojne som mohla ležať na studenej podlahe a nesťažovala by som sa ani jednou jedinou myšlienkou, len nech ma dajú dolu!

Bola som veľmi unavená. Priveľmi, aby sa mi chcelo myslieť. Chcela som len jediné. Umrieť a byť v pokoji.

Vtom niekto tlmene vykríkol. Cítila som, ako mi silná ruka nadvihla hlavu a preklopila ju dopredu. Čelom som sa oprela o niečo mäkké.

Pootvorila som oči, aby som zistila, kto to je, ale videla som len čiernotu.

Teraz ma tie mocné ruky chytili okolo drieku. Reťaze zarinčali a s buchotom sa opreli o stenu. Ruky mi bezvládne padli pozdĺž môjho tela.

A potom ma ten niekto chytil do náručia, akoby som bola vyrobená z piesku a mohla sa pri prvom nesprávnom pohybe rozsypať na tisíce drobných zrniečok.

Konečne som mohla normálne dýchať. Keby som nazbierala trochu energie, určite by som sa rozplakala od šťastia, ale nechcelo sa mi plytvať dychom na také hlúposti.

Radšej som opäť otvorila oči.

Vyšli sme zo žalárov a chodby po ktorým sme teraz kráčali - dobre, zovšeobecňujem, on kráčal, ja som sa nechala niesť - osvetľovalo ostré svetlo. Muselo svitať.

Konečne som zistila, kto ma nesie. Bol to Snape. Pri pohľade na jeho známy profil som však nepocítila radosť. Keď ma Carrow mučil a ja som si predstavovala, ako Snape príde a zachráni ma, myslela som, že budem šťastná. Ale on neprišiel a mne teraz napadla len jediná myšlienka...

„Neskoro,“ zašepkala som zvláštne cudzím hlasom. Všetko som vnímala ako cez hmlu. Cez hustý závoj, ktorý neprepúšťal dosť svetla na to, aby som vnímala jasne.

Letmo na mňa pozrel. Možno sa chcel spýtať, čo malo to slovo znamenať, ale asi usúdil, že nie som v stave vysvetliť mu to a tak len mlčky pokračoval v ceste.

Kým sme vyšli až do veže, poriadne sa zadýchal. Cítila som, ako spomaľuje a sťažka našľapuje na schody. Navzdory tomu, nezastal, ani sa ma nepokúšal na chvíľu niekam odložiť, aby si oddýchol. Napokon ma s hlbokým výdychom uložil na posteľ a zviezol sa popri nej na zem.

Stihla som si uvedomiť, ako dobre sa mi leží a ako paráde sa v tejto polohe dýcha a vzápätí som zaspala.

Niekto ma jemne potiahol za ruku.

„Asi je čas zobudiť sa,“ povedal Snape, ale mne sa nechcelo otvoriť oči. Čo ak budem zase visieť za zápästia v žalároch a márne si želať, aby tu naozaj bol?

Viac sa ma nepokúšal budiť. Myslím, že čakal, kým sa sama preberiem, pretože keď som otvorila oči, sedel pri dverách na stoličke, ktorá tu nikdy predtým nebývala.

„Musíte niečo zjesť,“ povedal bez okolkov a ukázal na tanier čakajúci na mojom nočnom stolíku. Ležal tu aj môj prútik.

„Je ráno?“ spýtala som sa. Zdalo sa mi, že som spala len pár minút.

„Prespali ste celý deň a noc. Teraz je opäť ráno,“ odvetil a ja som si uvedomila, že ten známy chlad z jeho hlasu zmizol. Chýbal mi tam. Akoby som sa dívala na obraz lode bez pozadia mora.

Trochu som sa nadvihla na lakťoch a hlavu som si oprela o vankúš. Celé telo ma bolelo. Na zápästiach som mala zreteľné krvavé odtlačky od kovových kruhov. (Ešteže ma nezavesili za krk, vyzerala by som ako s obrovským „cucflekom“.)

Snape chcel, aby som sa najedla, ale mňa teraz trápili úplne iné veci, ako hlad.

„Prečo ste neprišli?“ spýtala som sa.

„Som tu,“ odvetil.

Za normálnych okolností by som pokrútila hlavou a prevrátila oči nad jeho nechápavosťou, teraz som však len prižmúrila viečka a spýtala sa ešte raz: „Keď som porušila sľub. Neprišli ste. Prečo?“

Lakťami sa oprel o vlastné kolená a trochu sklonil hlavu, kým prehovoril: „Nikdy som netvrdil, že pribehnem na prvé šteklenie a bol som... Bol som príliš ďaleko a príliš zaneprázdnený.“

Zatvorila som oči. Tak on bol príliš zaneprázdnený. „Aj Carrow bol.“

Cez zatvorené oči som nevidela, ako zareagoval, ale keď som naňho opäť pozrela, uprene ma pozoroval.

„Nevedel som, čo sa deje.“

„Snažila som sa vás privolať.“

„Myslel som, že ste v bezpečí...“

„A mýlili ste sa.“

„Nevedel som, kde ste! Až keď som sa vrátil... neboli ste tu!“

„Naozaj?“ snažila som sa vložiť do toho toľko sarkazmu, koľko som pozbierala. Keď som trpela ja, môže aj on.

„Môžete si za to sama,“ zavrčal. „Upozornil som vás...“

„Odkedy ja dám na nejaké upozornenia?! Poznáte ma predsa...“

Pochybovačne ofrkol a pokrútil hlavou, takže dlhé čierne vlasy mu na okamih zakryli tvár.

„Ako ste porušili sľub?“ spýtal sa zrazu s podvihnutým obočím.

Zhlboka som sa nadýchla. „Malfoy. Pobozkala som Malfoya.“

Na moje prekvapenie sa uškrnul. „Na to, ako ste trpeli...“

„Prestaňte!“ zahriakla som ho. „Nebudete spochybňovať, čo som prežila!“

Zmĺkol a opäť zvesil hlavu. V tichu izby sa ozýval len náš dych. Môj tichý a prerývaný po vynaloženej námahe a Snapove takmer nečujné pravidelné nádychy.

Pozrel sa na mňa. Potom odvrátil tvár k oknu a opäť na mňa, akoby sa rozhodoval, kde je rozumnejšie upierať svoje vznešené oči.

„Nemohol som prísť skôr!“ zvolal zrazu, akoby sa kajal. „Chcel som, ale... Musel som to urobiť. Musel som ostať do konca!“

Jeho výbuch ma znepokojil. Posadol ho dáky diabol? Oči sa mu tak čudne rozblčali vzrušením, na tvári sa mu objavil nejasný rumenec rozhorčenia. Vôbec mu to nepristalo. Mrvil sa na stoličke, akoby mal každú chvíľu explodovať od návalov... čoho?

„Ja...“ začal a zdalo sa, že sa bojí vysloviť, čo má na jazyku, no napokon sa odhodlal. Takmer sa zabudol nadýchnuť, ale jeho slová boli jasné a zreteľné: „Naozaj som chcel prísť hneď a keby som tušil, čo sa deje...“

Pochybovačne som stiahla obočie. Koľká úprimnosť. „Ste divný.“

Prestal sa krútiť, no nepozrel na mňa.

„Prečo to robíte?“ spýtala som sa, mysliac na všetko, čo sa stalo odkedy ma zachránil vtedy v lese.

Ťažkopádne ku mne otočil tvár, ani čo by sa musel do toho siliť. Čiernymi očami sa mi zahľadel až na dno duše. Pozeral na mňa dlhšie, ako povoľujú bežné meradlá v spoločenskom styku a potom nahlas s zreteľne povedal: „Milujem vás.“

Asi som bola ešte stále omráčená, alebo aspoň poriadne vyvedená z miery predošlými udalosťami, no zostala som sedieť na posteli celkom nehybne. „Prečo mi to hovoríte?“ prečo teraz?!

Vypúlil oči, akoby chcel zrevať: „Pretože si sa na to pýtala, ženská pochabá!“ ale namiesto toho odvetil:

„Pretože jej som to nepovedal a nechcem urobiť opäť tú istú chybu,“ odvetil pomaly a so všetkou vážnosťou. Každé slovo vyslovil s takou námahou, až som sa čudovala, koľko do toho vkladá energie. „Mali ste pravdu. Ona to nevedela a nemohla teda...“

„Povedali ste, že ma milujete, ale... to nie je pravda. Milujete len tú časť mňa, ktorá sa podobá na mamu,“ snažila som sa ho priviesť k rozumu, ale on sa len pobavene uškrnul.

„Už mi to viac nenahovoríte. Nedovolím vám to. Áno, zaujali ste ma podobnosťou, ale ak by som mal milovať len to málo vo vás, čo mi ju pripomína...“

„Myslela som, že som ako otec. Preto ste ma predsa nenávideli, nie? Lebo nemám jej ušľachtilosť!“ chytala ma panika.

„Kto vám povedal taký nezmysel?“

„Vy,“ vyhŕkla som.

„Naozaj?“ podvihol obočie a vstal zo stoličky.

Snažila som sa spomenúť si presne na moment, keď to vyslovil, ale keď som teraz nad tým uvažovala, on to nepovedal. V skutočnosti mi na konci štvrtého ročníka tvrdil pravý opak! Ako som mohla zabudnúť?

„Máte zvláštnu schopnosť nanútiť ľudom svoje myšlienky, čo je prekvapivé najmä pre nás, ktorí vieme, že ste na ne chudobná,“ opäť sa uškrnul. Pristúpil k posteli. „Mnohokrát ste ma presviedčali, že vás v skutočnosti nemilujem, a ja blázon som vám zakaždým uveril. Zaujali ste ma podobnosťou a potom ste mi ukázali, čo všetko Lily nemala. Ukázali ste mi, aká bola nedokonalá a ja som sa pýtal sám seba ako som ju mohol ľúbiť, keď jej zelené oči nikdy nepozerali tak, ako vaše.“

Nech som sa na to pozrela z akejkoľvek strany, stále mi to pripadalo ako nezmyselný žart, alebo práve vymyslený Snapov spôsob ako ma vydesiť na smrť.

On ma miluje viac ako mamičku a predsa ma toľkokrát nechal ísť, keď sme boli tak blízko. A nakoniec, nebolo to niečo podobné ako keď povedal, že ma chce?

„Odkedy neplatí, že vám pripomínam otca vždy, keď prehovorím?“ chytala ma zvedavosť. Ako dlho už ku mne prechováva podobné city? Ak ich prechováva... ?

„Nikdy to neplatilo,“ zavrčal. Tá otázka ho podráždila. „Naozaj ste si mysleli, že to vás drží pri živote? Moje spomienky?!

Počkal, kým prikývnem, až potom pokračoval: „Opäť nesprávny záver. Máte skutočne jedinečné vlohy na nesprávnu dedukciu, raz vás to preslávi.“

Potešilo ma, že do jeho hlasu sa znovu privtrel ten chladný podtón.

Zostal stáť a bez mihnutia oka na mňa pozeral. Zrejme čakal, že mu aj ja poviem, aké city k nemu prechovávam, ale keďže práve prevrátil naruby celú moju tabuľku istôt, nemohla som mu odpovedať. Zviezla som sa pod prikrývku. „Nechajte ma samú. Idem si ešte pospať. Možno sa ráno zobudím a zistím, že mám štrnásť a vy ma stále nenávidíte.“

„Dúfate v to?“

„Áno.“

Nie.

„Ale ja vás neprestanem milovať.“

„Prečo mi to znovu hovoríte?“ zavrčala som už naozaj podráždene.

„Pretože je to pravda,“ odvetil a odišiel.

Jeho romantický výlev sme nekomentovali, rovnako ako sme sa nikdy nebavili o krádeži meča a iných záležitostiach nepríjemného charakteru. To ale nezanemená, že som o jeho slovách nepremýšľala (no áno, premýšľaním vznikajú závery, ale neľakajte sa!). Prinútil ma zamyslieť sa samu nad sebou. Keď ma on miluje a robí všetko pre to, aby ma ochránil - MŇA, nie moju mamičku, ako ho potom vnímam ja? Všetko sa tak radikálne zmenilo, až som za tými udalosťami nestíhala. Jeho nevôľu k mojej osobe som brala s takou samozrejmosťou, že som sa ani nezamýšľala nad tým, či by som k nemu mohla niekedy cítiť niečo iné. Automaticky som mu ju vždy opätovala! Mám mu snáď teraz opätovať lásku?

O pár dní sa vrátili študenti. Do tej chvíle som sa veľmi úspešne vyhýbala všetkým miestam, kde by som mohla stretnúť Draca Malfoya. Aj Veľkej sieni. Pod zámienkou silného psychického šoku, nad ktorou Snape vyjadri svoj nesúhlas podvihnutým obočím a zvyčajnou iróniou, som si nechávala jedlo donášať do riaditeľne. No keď sa začalo vyučovanie, nemohla som si dovoliť nechodiť na hodiny len preto, že budem s ním v rovnakej miestnosti. Pýtate sa, prečo som sa s ním nechcela stretnúť? Nevedela som, čo mám očakávať. Pobozkal ma s takou bezchybnou samozrejmosťou, akoby sa na to pripravoval celý život. Nečakala som, že to naozaj urobí. Bola som mučená, nerozmýšľala som triezvo!

Zastali sme pred učebňou ŽAZM. Ako zvyčajne sme tu čakali na profesorku Carrowovú. Decká sa zhŕkli do klbka a zhovárali sa o Vianociach. Ak je niečo, čo spája ľudí dovedna, určite to je spoločné utrpenie. Ja som trpela inak. Preto som stála bokom a hľadela na Nevilla, ktorý so stiahnutým obočím niečo vysvetľoval Lavender Brownovej. Všetci sa tvárili tak vážne, že som radšej ani nechcela vedieť, čo preberajú.

„Ty žiješ?“ zaznelo mi pri uchu znechutene.

Obzrela som sa. Bol to Malfoy. Prekvapilo ma, že sa mi prihovára pred celou triedou, no jeho slová ma podráždili. Toto je už druhý raz tento rok, čo si o mne niekto myslí, že som nadobro vystrela hnáty. „Zlá burina nevyhynie.“

Obrátila som sa späť a zachytila som Nevillov pohľad. Určite ho zaujalo, že sa zhováram s Malfoyom a ešte som nesiahla po prútiku.

„To, čo si povedala v ten večer...“ zasyčal mi za chrbtom potichu. „Vravela si pravdu, humusáčka?“

Čo som povedala? Sakra, vôbec mi nenapadlo, že Malfoy nepochopil o čo šlo! On nevie nič o sľuboch. Čo som mu to tam natrepala? Že ho ľúbim a nech ma pobozká aspoň raz? Naozaj som to povedala?

Do tváre mi udrela červeň, aj keď som sa tomu snažila zabrániť. Zabudla som, že Malfoy to celé vidí inak ako ja! Príliš som sa sústredila na ten jeho bozk. Neuvedomila som si, prečo ma pobozkal.

„Chcel by si, aby to bola pravda, Malfoy?“ odvetila som protiotázkou.

„Skôr som uvažoval nad tým, že Temného pána by tvoja nevera zaujímala viac, ako tušíš.“

Hajzel! Prudko som siahla po prútiku, zastrčenom v zadnom vrecku, ale rukou som sa poriadne silno buchla o múr. Zaskučala som a rýchlo som skontrolovala, či mi nenaskočili nejaké nové modriny a odreniny. Povytiahla som si rukáv, no okrem známeho krvou podliateho náramku som tam nemala nič. Ranu som skryla späť do rukáva a namiesto prútika som na Malfoya namierila ostrý pohľad.

„Tomu hovoríš nevera?“ zavrčala som. „Nič hrozné som nespravila.“

Uškrnul sa. „Spomenula si si na Wooda, ale Snapovo meno si nezakričala ani raz. A to, myslím, jasný dôkaz, že Snapa nemiluješ.“

„Ty radšej nemysli, Malfoy,“ precedila som cez od zlosti zaťaté zuby. Ako môže byť taký neskutočný podrazák? Odporný červ! Pokúsila som sa zvrtnúť rozhovor do menej nebezpečných vôd:  „Ale musím uznať, že na to aké chabé máš skúsenosti, bozkávaš obstojne. Kto ťa to naučil? Tetuška?“

„Neopováž sa o tom... !“ vyhrážku nedokončil. Prerušil ho príchod profesorky Carrowovej

Draco však vo mne prebudil zvedavosť a keď už som ho mala narezaného, prečo nepokračovať v pitve? Zamierila som k nemu.

Vybaľujúc si svoje veci si najprv ani nevšimol, že som sa zložila vedľa neho, ale keď zazrel, ako si spokojne pokladám svoju učebnicu vedľa jeho, úplne stratil farbu.

„Dnes si prejdeme kapitolu dvadsaťtri,“ znudene komentovala profesorka Carrowová a kým sme si pripravovali veci, úplne zbytočne komentovala: „Vytiahnite si pergameny a robte si poznámky...“

Položila som si čistý pergamen na lavicu a predstierajúc, že veľmi zaujato počúvam jej výklad o mukloch a ich pomýlenej predstave o nadradenosti, som na stred napísala: Prečo si ma pobozkal? A posunula som pergamen k Dracovi.

Jeho sivé oči zablúdili na písmenká, ale neodpovedal. Zvažovala som možnosť, že môj škrabopis neprelúštil, ale neverila som tomu. Pritiahla som si pergamen naspäť a pod predchádzajúce slová dopísala: Páčim sa ti? Chceš ísť so mnou na rande?

Ani to ním nepohlo. S tichým povzdychom som znovu namočila brko. Ja to z neho vymlátim! Do horného rohu pribudlo atramentové srdce a dnu veľkými písmenami: Draco M. a Renée (seba som dala bez iniciálky). Následne sa moja ruka roztancovala po pergamene píšuc vymyslené vyznania lásky, až kým sa Malfoy nepomrvil na stoličke ako červík pred zašliapnutím.

„Okamžite prestaň,“ zavrčal kútikom úst, kým sa profesorka snažila nadiktovať nám presné počty čarodejníkov zavraždených pri inkvizícii. „Nepáčiš sa mi, jasné?“

Skontrolovala som, či je tá ohavná ženská stále zaujatá knihou, v ktorej sa vyznala asi tak ako ja a potichučky som sa spýtala: „Tak prečo si to urobil?“

Zabodol do mňa skúmavý pohľad. „Chcel som to skúsiť,“ zašepkal napokon a znechutene sa odvrátil.

Skúsiť? „Chcel si skúsiť mňa?“

Videla som, že viac z neho nevypáčim a tak som otočila pergamen na čistú stranu a opäť som sa tvárila, že si robím poznámky.

Po, ako zvyčajne, nezmyselnej hodine plnej klamstiev o mukloch, sme sa oddelili od Slizolinčanov. Mali sme čarovanie. Učebňa profesora Flitwicka bola otvorená a keď som si sadla na zvyčajné miesto úplne vzadu, prekvapilo ma, že Neville zamieril ku mne. Odkedy sa na mňa nahneval, sedával pri Hannah Abottovej v druhej lavici a zdalo sa, že to medzi nimi poriadne iskrí.

„Môžem?“ spýtal sa a zdvorilo čakal, či mu naozaj dám povolenie zložiť si veci vedľa mňa. Ani chvíľku som so súhlasom nezaváhala. Neville mi chýbal najväčšmi zo všetkých, ktorí ma opustili kvôli Snapovi. „Mala by si vedieť čo sa stalo.“

Zvedavo som naňho pozrela. „Prekvap ma.“

„Vzali Lunu,“ povedal vážne a ani sa neobťažoval stíšiť hlas. „Priamo z vlaku.“

„Čože?“ zamračila som sa. Kto ju vzal? Prečo ju vzali? Čo sa stalo, premerlina?! „Do.. do Azkabanu?“

„Pochybujem,“ odvetil. „Je čistokrvná, chcú len vystrašiť jej otca za to, čo popísal v Sršni.“

Unavene som si vzdychla. Čo všetko sa ešte stane, kým sa Harry rozhýbe a konečne Voldemorta zamorduje?

Neville odložil svoj prútik na lavicu a naklonil sa ku mne, tentoraz už stíšil hlas. „Čo sa ti stalo?“

„Nič,“ odvetila som, netušiac čo odo mňa chce.

„Videl som, čo si ukazovala Malfoyovi. Kto ti to urobil?“ spýtal sa naliehavo.

Stále som nevedela čo tým myslí. „Ja som Malfoyovi nič neukazovala!“

Neville na sekundu privrel oči a potom nahnevane vyštekol: „Ruku!“

Konečne som pochopila. Keď som si pozerala ruku, či som ju nezodrala ešte viac, muselo to vyzerať, že ju Malfoyovi ukazujem! Pokrútila som hlavou. „Neukazovala som mu ju.“

Neville sa oprel lakťom o lavicu a pozrel na mňa s miernym vyčerpaním. „Pýtam sa čo sa ti s ňou stalo.“

„Oškrela som sa,“ povedala som, akoby nič.

„Po celom zápästí? Ani ty nie si taká nešikovná!“

„Ďakujem za kompliment,“ zaironizovala som v domnelí, že to je koniec rozhovoru o mojom zápästí.

On však ešte neskončil. „Spravil ti to Snape?“

„Nie!“ zastala som sa ho horlivo, neuvedomujúc si, že Neville to stále chápe ako iróniu. „On ma predsa ľúbi!“

„Ja ho...“ Neville zaškrípal zubami a bol by na mieste vyskočil a na niekom názorne predviedol, čo plánuje Snapovi urobiť, ale zadržala som ho.

„On to naozaj nebol!“ zasyčala som. „Snape mi neubližuje. Bol to Carrow, ak to potrebuješ vedieť. Potrestal ma rovnako ako kohokoľvek iného.“

Neville sa mračil, no už to v ňom tak nevrelo. „Zase si niečo vyviedla?“

„Bola som drzá,“ usmiala som sa šibalsky.

Zdalo sa, že Nevillovi to stačí. Vstal a prehodil si tašku na plece.

„Kam ideš? Myslela som, že sa už ku mne priznávaš...“

„No,“ zastal a v tej chvíli mi pripomínal Nevilla, ako som ho vždy poznala. Na moment sa stal tým nerozhodným, nemotorných chlapcom, ktorý by bol najradšej všade inde na svete len nie tam, kde musí odpovedať na otázky. „Je taký všeobecný názor, že si skrz-naskrz Snapova donášačka a nechcem, aby si decká mysleli, že ti niečo hovorím...“

„Tak potom neviem, prečo si sa obťažoval vôbec sa so mnou rozprávať!“ oborila som sa naňho.

Pokrčil plece, akože nie je v jeho moci zmeniť to a odkráčal ku Hannah.

Nikdy som nebola viac sama ako za posledný rok. Nie, preboha! Za rok a pol! Neverili by ste, ako dokáže samota poznačiť váš život. Viac, ako pobyt v zlej spoločnosti! Mala som dojem, že sa zo mňa stala hnusná harpya a čím viac sa mi ľudia vyhýbali, tým viac som bola ochotná uveriť, že som naozaj tá zlá.

Začala som sa viac venovať jedinej duši pod slnkom, ktorá tvrdila, že som hodná lásky. Paradoxom a možno nevyhnutnosťou bolo, že o ňom si tiež mysleli to isté. Keď tak teraz na to pozerám, mali sme so Severusm veľmi podobný osud. Aj on bol dobrý, ale všetci ho odsudzovali pre to, s kým sa stýka. Tiež poriadne nepatril ani na jednu stranu hrádze, ale stál na jej vrchole a snažil sa nespadnúť. Ak sa v Rokforte našla čo i len jedna rovnako opustená duša, mala smolu. My sme mali totiž to šťastie, že sme našli jeden druhého.

Ukázalo sa, že Severus ma naozaj ľúbi a hoci som sa mu stále snažila naznačiť, že ja k nemu nič podobné necítim, nezanevrel na mňa. A tak som sa ho naučila rešpektovať. Celé hodiny som sa s ním rozprávala a on, síce až po mojej naliehavej prosbe, ticho počúval, kým poviem, čo mám na srdci. Inokedy som zase ja počúvala ako sa ponosuje na DA, ktorá teraz už verejne vystupovala a na brutálne nápady súrodencov Carrowovcov, ktoré Temný pán s vervou podporuje.

V jeden marcový večer, keď sme so Severusom (verte či nie, presunula som sa do fázy, keď naňho myslím ako na Severusa) ležali na posteli a čítali Večerného proroka, niečo som si uvedomila. Podopretá na lakte som práve komentovala dlhý článok, o „pozitívnych a inšpiratívnych zmenách“, ktoré sa uskutočnili v Rokforte. Severus s ironickým úškrnom prešiel moje vyhlásenie, že jediné v čom mali pravdu, bolo ako vyzdvihli jeho osobu a ležiac na boku sa mi hral s vlasmi.

Trhnutím ruky som odhodila noviny na zem, ale nechystala som sa vstať. Cez vysoké vitrážované oká prúdili na širokú posteľ lúče teplého jarného slnka a mne bolo príliš pohodlne na to, aby som vymýšľala nejakú novú činnosť.

„Kedy sa konečne začnú jarné prázdniny?“ spýtala som sa. Naozaj by sa hodili!

„Za pár dní,“ odvetil. „Možno by sme mohli niekam ísť.“

Pozrela som naňho a hlavu som si zložila na prepletené ruky na vankúšoch. „Napríklad navštíviť Harryho.“

„Chceš?“ spýtavo podvihol obočie.

Rozosmiala som sa. Občas ma vedel rozveseliť takou prkotinou!

Odhrnul mi vlasy z krku a sklonil sa nado mňa, akoby mi chcel pobozkať šiju, ale neurobil to. Zdalo sa, že ma ovoniava.

Rozosmiala som sa ešte viac. „Šteklíte ma!“

Áno, viem, je to trápne, ale nedovolil mi tykať mu, ani keď sme boli sami dvaja. Tvrdil, že by som si na to veľmi rýchlo zvykla a jedného pekného dňa by sme mali poriadny malér, pretože ja pri rozprávaní nerozmýšľam.

Odklonil sa, akoby mi ublížil, no ja som sa naďalej smiala. „Môžete v tom pokračovať.“

Severus sa uškrnul a pohladil ma po ramene. Zatvorila som oči a vychutnávala si ten okamih, ako niekto, kto po dlhom pití vody naďabí na pohár vína. Po nekonečne dlhej dobe ma pobozkal na krk a rukou pomaly skĺzol líniou môjho chrbta až dolu k drieku. Otvorenú dlaň mi nechal položenú na chrbte a prisunul sa bližšie.

Pootočila som tvár k nemu a keď som otvorila oči, napadlo mi to. Bol tak blízko, bližšie ako kedykoľvek predtým a predsa som nič necítila. Pravá ruka bezpečne uložená pod mojou hlavou, pokojne odpočívala. Ale mala ma predsa páliť! Severus porušil sľub. Nedrží si odstup, tak prečo sa nič nedeje? Bolo len jediné vysvetlenie. Sľuby musel niekto zrušiť!

Posadila som sa tak prudko, až Severus vyskočil spolu so mnou.

„Už nie sme manželia!“ vyhŕkla som.

Snape prekvapene podvihol obočie: „O čom to hovoríte?“

Šľahla som po ňom pohľadom a zošmykla som sa z postele. Myslel si, že na to neprídem? Jasné, stále len hlúpučká Renée, ktorá prišla k nesprávnym záverom. Ako som si to mohla doteraz nevšimnúť? A ako dlho už sľuby neexistujú? „Ruka ma vôbec nepáli, hoci nedodržiavate sľub! Mysleli ste, že som až taká hlúpa... ?“

„Nie,“ Severus sa zasmial.

Opakujem.

Severus sa zasmial. Bolo to prvý raz v živote, čo som ho videla smiať sa. Naozaj sa smiať so všetkým, čo k tomu patrí. Pery sa mu roztiahli do úsmevu a odhalili dva rovnomerné rady zubov, oči sa mu rozžiarili a okolo nich sa mu rozvetvili nové vrásky, ktoré som doteraz neznamenala.

„Neviem, čo je vám smiešne,“ povedala som chladne a on konečne stíchol.

„Sľuby fungujú stále rovnako,“ odvetil.

„Nerobte zo mňa sprostú,“ požiadala som ho stroho, aby videl, že sa nenechám len tak učičíkať. „Nedodržiavate odstup a napriek tomu...“

„A aký odstup to má byť?“ spýtal sa, zliezol z postele a pomaly vykročil ku mne. „Meter?“ Zastal odo mňa na dĺžku ruky, pousmial sa a pristúpil celkom blízko. „Alebo dva centimetre? Ako ďaleko je dosť ďaleko? ... Ako blízko je príliš blízko?“

„Ja...“

„Je to na vás,“ povedal s pohľadom zabodnutým do mojich očí. „Vy určujete pokiaľ môžem zájsť.“

Chytil mi tvár do dlaní. V jednom okamihu na mňa hľadel očami rozšírenými milým prekvapením a v nasledujúcej sekunde ma bozkával všade, kam sa perami dostal.

Zacúvali sme späť k posteli. Severus si sadol, myslím, že ho opustila rovnováha z toho, čo sa deje, a pomaly mi začal rozopínať školskú uniformu.

Pred očami sa mu zjavila moja retiazka s medailónom, ktorý som si nikdy neskladala, ale hoci vedel, čo sa skrýva v jeho chladnom vnútri, nezastavilo ho to. Naopak, provokatívne priložil svoje pery tesne pod chladivý kov a potichučky sa zasmial.

„Iba moja,“ zašepkal.

Ako blízko je mimoriadne blízko?