Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

„Veľa šťastia,“ zapriala mi Hermiona, keď som vychádzala z klubovne.
„A čo to pre mňa znamená?“ uškrnula som sa, na čo len zmätene prebehla očami po Harrym a Ronovi a pokrútila hlavou. 
Kráčala som teda do žalárov s olovom v žalúdku a nohami ťažkými, akoby som šla na popravu. Hovorí sa, že pred smrťou sa človeku premietne pred očami celý život. Čakala som teda, pochopiteľne, kedy nastane ten moment pre mňa. Z chladnej tmy a blikotajúceho žeravého svetla fakieľ však neprichádzala nijaká záchrana v podobe spomienok. Musela som kráčať zahĺbená do pochmúrnych myšlienok na to, čo bude. Čo všetko sa zmení, ak sa Dumbledorov plán vyplní? Budem snáď stále tá istá Renée, študentka šiesteho ročníku Rokfortskej strednej školy čarodejníckej s bláznivými nápadmi a žiarivým úsmevom ako doteraz? 
A prečo nie?
Prečo by sa malo niečo zmeniť? Ako môže tá svadba ovplyvniť môj život? V Rokforte predsa nikto nebude vedieť, čo sa stalo. Nič sa nezmení. Vedela som to. Dúfala som v to. Musela som tomu veriť. A predsa som vedela, že klamem samu seba. 
Zmení sa všetko. Už sa nemôžem stretávať s Oliverom. Nemôžem mu ani len písať, a keď si pomyslím, že v poslednom liste som mu písala aká som smutná, že nemôže prísť do Rokvillu, bolo mi z toho priam do plaču. Prečo som mu radšej na tisíc spôsobov nenapísala ako ho milujem?
A navyše - ako to povedal Dumbledore? Budem musieť poslúchať Snapa na slovo! Spomenula som to Hermione a ona sa netajila svojimi obavami. Povedala, že to kvôli smrťožrútom, aby som neurobila pred nimi niečo, z čoho by bolo zrejmé, že toto nie je pre Harryho také zlé, ako keby som zomrela. Bála sa, že sa budem musieť stretnúť s Voldemortovými prívržencami.
Čo sa týka môjho brata samotného, nebola som si na istom, čo prežíva. Hoci vždy opakoval, že je to pre moje dobro a vziať si ho je to najlepšie, čo môžem urobiť, zdalo sa mi, že o tom presviedča v prvom rade seba. Nikdy Snapovi neveril a nemohli to zmeniť ani moje slová. Čoskoro po našom rozhovore začal pochybovať, či je to naozaj všetko pre moje dobro a čo sa stane, ak sa Dumbledore v Snapovi mýli? Zostanem vydatá za Smrťožrúta a ak sa mu zachce, podhodí ma Voldemortovi ako zbraň proti Harrymu.
Ako som nad tým uvažovala, prišla som k záveru, že ak by sa k niečomu podobnému schyľovalo, nebude to mať také ľahké. Budem sa brániť!
Vchádzala som do žalárov. Studený vzduch ma bodal v pľúcach a vysával zo mňa šťastie rovnako účinne ako dementori. Snapova prítomnosť na mňa takto pôsobila čím ďalej účinnejšie. Merlin! Asi sa vydám za dementora... náš svadobný bozk bude pre mňa smrteľný!
Nemusela som klepať na dvere. Bolo otvorené. 
Snape stál pri kozube a pozeral na chodbu. Očakával, kedy sa zjavím. 
„Poďte dnu a zatvorte za sebou dvere,“ zavelil.
Spravila som ako povedal. Kľučku som však nepustila. Oprela som sa o dvere, takže sme stáli v podstate oproti sebe. Za chrbtom som sa držala kovovej kľučky, akoby od toho stisku závisel môj život. Predsa len to bola jediná úniková cesta. Nech mi však Snape povie čokoľvek, bude to konečné a ja nebudem mať žiadnu možnosť cúvnuť. 
Stála som na križovatke, ktorá poznala len dva smery. Nemusela som robiť nič, aby som sa pohla jedným z nich. Dokonca aj zostať stáť by znamenalo jeden z nich si vybrať. Bol by to smer smrť.
„Tak?“ spýtala som sa potichu. 
Vôbec to nebolo zdvorilé. Snape sa však nad tým nepozastavil. Stál tam ako socha a nebyť toho, že viditeľne rýchlo dýchal, bála by som sa, že ho niekto skutočne napadol ako Hermionu, keď v druhom ročníku skamenela. Čierne oči mal rozšírené, akoby pozeral na niečo skutočne desivé. Napríklad na svoj odraz v zrkadle. Tvár bledšiu než zvyčajne. Hľadel na mňa s akousi nevôľou a zadosťučinením zároveň.
„Temný pán sa vyjadril,“ povedal a konečne sa pohol. Chytil si ľavú ruku na mieste, kde býva Temné znamenie. Urobil to sťažka a pomaly. Uvažovala som či sa nehýbal tak dlhú dobu, až mu stuhlo svalstvo. Ako dlho tu už na mňa čakal?
„A čo presne povedal, pane?“ prebrala som sa.
„Po mnohých mojich argumentoch napokon Temný pán uznal, že bude vhodné ušetriť váš život. Domnieva sa, že mu môžete byť ešte užitočná,“ odpovedal. 
„Takže si vás mám vziať, pane?“ uistila som sa, či som pochopila.
Trochu sklonil hlavu.
„Áno.“ Zašepkal to akosi lačne. Po chrbte mi prebehli zimomriavky pripomínajúce stádo mravcov. Vytvárajú mravce stáda? „Temný pán súhlasí.“
„Gratulujem. To musí byť naozaj úspech, presvedčiť Voldemorta,“ pokúsila som sa o trochu irónie.
„Temný pán uznal, že zachrániť vám život nie je dobrý skutok. Skôr trest pre všetkých zainteresovaných,“ prižmúril oči a ja som pohŕdavo odfrkla. „Ak očakávate, že vás požiadam o ruku ako smiešny romantický hrdina, zrejme vás sklamem.“
Podvihla som obočie. „Naozaj ste ma šokovali, pane. Kde a kedy bude svadba?“
„Počas vianočných prázdnin,“ povedal, zvrtol sa a zamieril k stolu. „Riaditeľ sa domnieva, že teraz môžeme zvoľniť tempo, pretože vám nič vážne nehrozí.“
Sadol si, pritiahol pred seba nejaké pergameny a siahol po brku. „Sadnite si.“
„Prečo? Myslela som, že už pôjdem,“ zamračila som sa. Ponúka mi miesto na sedenie na konci rozhovoru! Haleluja, radujte sa, môj budúci je gentleman.
„Pôjdete, keď ja poviem,“ zavrčal. „Zabúdate kvôli čomu ste tu.“
„Veď...“
„Vaša práca na mojich hodinách je hlboko podpriemerná a vaša známka z poslednej domácej úlohy ma prinútila stráviť s vami nedobrovoľnú hodinu po vyučovaní,“ zavrčal. „Sadnite si, slečna Potterová, a nepredlžujte tento trápny rozhovor.“
Klesla som na stoličku. Ten chlap sa naozaj zbláznil.

„Stále mi nejde do hlavy, ako premerlina Snape presvečil Voldemorta, že toto je lepšie riešenie, než zabiť ťa,“ mudroval Ron spokojne rozvalený v kresle. „Možno mu ukázal tvoju fotku.“
„Si naozaj šarmantný, Ronald,“ zaškerila som sa. „Kde máš Lavender? Nebude žiarliť, keď nás uvidí spolu?“ 
Zatváril sa náramne spokojne takmer ako Snape, keď mi naparil toľko domácich úloh navyše, že som nemala čas na nič iné. Aj teraz som držala na kolenách extrémne hrubú knihu o duchoch, ktorú mi zohnala Hermiona ako doplnkové čítanie a snažila som sa z toho textu vysmoliť niečo rozumné, čo by som mohla použiť do štyridsiatich piatich centimetrov domácej úlohy. 
„Každú chvíľu je tu,“ odpovedal. Rozhliadol sa po klubovni, akoby mu to tu celé patrilo a zhlboka si uľahčene vydýchol. „Hermiona sa ešte odúva?“
„Myslí si, že si magor,“ odvetila som pravdivo. „A na ten Slugyho večierok sa nedostaneš. Nemysli si, že ťa vezmem ja.“ 
Pokrčil plecia. „Nechcem tam ísť. Najmä ak tam bude ona. A s kým chceš ísť ty? Myslel som si, že som tvoja jediná možnosť.“
Priložila som si prst na riadok v texte, kde som skončila a lišiacky som sa usmiala od ucha k uchu. „Zabúdaš, že ja som zasnúbená. Partnera mám istého!“
Ron vyprskol. „Snáď nechceš ísť so Snapom?!“
„Prečo nie? Máš niečo proti môjmu mackovi?“ zaklipkala som očami. 
„Poznáš niekoho, kto proti nemu niečo nemá?“ spýtal sa prakticky. „Vážne chceš ísť s ním?“
Pokrútila som hlavou. Jeho úžas a váhanie ma však pobavili. Jasné, že som Snapa nemohla pozvať na Vianočný večierok! Aj keby tam možno chcel ísť, a ja nepochybujem o to, že by chcel, nikdy by som sa tam s ním neukázala. Čo je toto za vzťah, keď sa hanbíme jeden za druhého? 
Termín našej svadby sa už blížil. Robila som si žarty z vianočného večierka, pretože to bude „akoby naša svadobná hostina“, ako som vysvetľovala Hermione. No ani Slugyho večierok nedokázal zmierniť pocit prázdnoty, ktorý sa ma zmocňoval ako tichý parazit usadený v mojom vnútri. Občas, keď som zostala sama s Hermionou, ktorá sa od hádky s Ronom len potichu, zadumane učila, pripadala som si tak stiesnene, osamotene, beznádejne, prázdno a bez života, ako nikdy v živote. Všetku moju energiu a optimizmus som vyčerpávala na to, aby si nikto nevšimol môj žiaľ. Prišila som na dieru v mojej životnej filozofii záplatu pretvárky. Úspešne sa mi to síce darilo, ale nebola som si istá, či to naozaj chcem. Ako je možné, že si nikto nevšímal tiché výkriky, ktoré sa duto odrážali v mojom prázdnom vnútri? Keby tu bol Oliver, všimol by si to. Moji priatelia a dokonca aj Harry, však mali vlastné starosti. A niekedy v tom čase som si uvedomila, akí sú ku mne nespravodliví. Koľko ráz som sa ich zastávala a hoci som veľmi povrchná a občas brutálne nevšímavá, nikdy by som nedopustila, aby niekto z nich trpel v tichu zahĺbený do myšlienok, keď je isté, že žiadna z nich nebude veselá. A oni ma v tom nechávali tváriac sa, že ma chápu. Želala som si, aby ma Hermiona zabavila nezáväzným rozhovorom, nie nudným rozprávaním o škole. Chcela som, aby ma Ronald rozosmial hlúpymi vtipmi a pomohol mi na chvíľu zabudnúť, ale on sa venoval Lavender. A Harry... Harry spriadal neužitočné teórie o Dracovi Malfoyovi, študoval učebnicu elixírov, ktorú zdedil po akomsi Polovičnom princovi, a zízal na Ginny lačne ako hladný pes, kedykoľvek sa objavila v tej istej miestnosti. Zdali sa mi nevďační. Nikdy doteraz som necítila sebaľútosť, asi preto som nerozpoznala včas, čo sa vo mne odohráva, no teraz sa tento pocit stal mojím najlepším priateľom.
Bolo to presne v ten deň, keď sa mal konať Slugyho večierok. Hermiona sa pohádala s Ronom a zašila sa na dievčenských záchodoch. Harry bežal za ňou, ale ja som nemala ani štipku energie na to, aby som jej šla klepkať na dvere a utešovať ju. Vlastne som cítila určitý pocit zadosťučinenia, že nie som jediná, kto nemôže byť s chlapcom, ktorému ľúbi. Skleslo som sa teda plazila do klubovne. Posledná hodina pred prázdninami im odzvonila a teraz som mala plno času do večere. Uvažovala som práve, ako to chce Dumbledore urobiť, keďže sme boli na Vianoce pozvaní do Brlohu a vlak odchádzal na druhý deň ráno, keď sa oproti mne zjavila postava zahalená v čiernom. 
Zastala som. Okolo mňa prešla skupinka Bystrohlavčanov v dobrej nálade a nerušene pokračovali v ceste. 
„Slečna Potterová,“ oslovil ma Snape a hľadel mi priamo do očí, ako som tam stála ani soľný stĺp. „Máte sa okamžite dostaviť do riaditeľne. Poďte za mnou.“
Videla som múry plynúce okolo, akoby som sa hýbala. Neuvedomovala som si ten pohyb, ale zrejme som naozaj kráčala. Srdce mi bilo o rebrá tak silno, až som čakala, keby začujem praskot a budú mi ich musieť zliepať dokopy. Žalúdok mi nepríjemne nadvihovalo, akoby som prudko klesala dolu. Takže toto je môj svadobný deň? 
Nikdy som sa nechcela vydávať v bielom v miestnosti vyzdobenej ružovými srdiečkami, ale vziať si niekoho v školskej uniforme, taká moja predstava nebola.
Snapov plášť sa predo mnou elegantne vlnil. Spomenula som si, ako som si z toho vždy robila žarty. A zdalo sa mi to veľmi dávno. Kráčal tak rázne a priamo, akoby sa nič nedialo. Ja som sa za ním šmatlala a potkýnala. Začali sme stúpať po schodoch a ja som si uvedomila, že mám aj ruky. Ale sú akési priveľké k môjmu telu a ako neohrabane mi visia po bokoch, keď tak kráčam za Snapom... A prehĺtam príliš nahlas. Určite to musí počuť aj on. Prečo sú zrazu všetky zvuky také výrazné? Aj môj dych sa mi zdal dychčaním vydeseného zvieraťa... Oh, ako rada som prirovnávala ľudí k zvieratám a napokon som jediným zvieraťom ja. Budem Snapovými psíkom. Možno si na mňa kúpi aj špeciálnu píšťalku, alebo ma vycvičí, nech poslúcham na skrátené povely ako ľahni, sadni, aport...
Cesta do riaditeľne bola toho dňa akási prikrátka. Boli sme tam veľmi rýchlo.
Dumbledore sedel za stolom a zrejme čakal len na náš príchod. Pousmial sa, keď som vošla a z úst mi namiesto pozdravu vyletel nedefinovateľný povzdych.
„Ďakujem, Severus,“ povedal Snapovi, ale pozeral n mňa. „Je čas, Renée.“
Zaťala som zuby. 
„Sadni si na chvíľu,“ ponúkol mi stoličku a ja som ju s radosťou prijala, pretože ma chytal závrat. „Si veľmi bledá. Nie je ti dobre?“
Je mi úžasne! To tá otázka bola myslená ironicky? Je mi hrozne! „Je mi fajn. Som len trochu nervózna.“
Pozoroval ma ako zaujímavého morského živočícha u ktorého sa vyskytol doposiaľ neobjavený druh párenia. 
„Dúfal som, že keď ti nechám čas na premýšľanie, zmieriš sa s tým, čo musíme urobiť,“ povedal priamo, no stále na mňa pozeral rovnako. „Nechcel som, aby si sa stala Severusovou manželkou zo dňa na deň. Potrebovala si to prijať ako niečo nevyhnutné a dobré pre tvoje prežitie.“
„Ďakujem,“ zamumlala som, akoby som mala v ústach niečo veľké, čo mi bránilo artikulovať. 
„Si teda pripravená na tento vážny krok?“ uisťoval sa. 
Skrehnutými prstami som si zložila tašku na zem k nohám, vstala som a trhane som prikývla. „Áno, pane.“
Snape sa postavil vedľa mňa - chápte, že stál odo mňa na dve stopy. Kútikom oka som zahliadla jeho prísny profil s orlím nosom. 
„Máš premyslený manželský sľub, Renée?“ spýtal sa Dumbledore a ja som nevychádzala z údivu. 
„Čo či mám?“
Usmial sa. „Severus ti zrejme zabudol spomenúť, že si vymeníte manželské sľuby. No... takže začneme Severusom, aby si videla, ako sa máš pýtať.“
Nechápala som o čom to hovorí. Nikdy v živote som nebola ani na muklovskej na svadbe, netušila som, ako to prebieha u čarodejníkov! 
„D - dobre,“ zakoktala som.
Dumbledore prešiel k nám s vytiahnutým prútikom. 
Pozrela som na Snapa. Nie do jeho tváre, na jeho nejasnú postavu, rozmazávajúcu sa v belobe za oknom, ktorá splývala s belobou pred mojimi očami.
Podával mi otvorenú dlaň pravej ruky. 
Letmo som mrkla na riaditeľa. Tváril sa prísne, no zároveň spokojne. 
Zdvihla som roztrasenú prvú ruku a natiahla som sa za jeho prstami. Vôbec sa mu nezachveli a moja malá ruka sa stratila v jeho mohutnej dlani ako vtáčik v klietke. Bol na dotyk studený. 
Pri našich prepletaných prstoch sa zjavil konček Dumbledorovho prútika.
„Sľubujete, že pôjdete vždy za mnou?“ spýtal sa jasným šeptom. Hlas sa mu nezatriasol a nevyjadroval nijaké emócie.
Zhlboka som sa nadýchla. Len to povedz, dievča! Len povedz: Áno. Povedz: Sľubujem. Len tento prvý raz a potom to už pôjde... 
Chcela som to urobiť, ale ústa mi sklapli naprázdno. Chytala sa ma panika. Ja to nechcem urobiť! Čo to robím? Čo to len robím? Harry mal pravdu. Snape to nerobí kvôli mne. Je to smrťožrút, predá ma Voldemortovi pri prvej príležitosti! 
Mykla som rukou, aby som ju uvoľnila zo zovretia. Jeho pevné prsty ju však držali príliš tuho a keď zacítil môj pokus o únik, stlačil ich ešte mocnejšie. 
Pozrela som mu do očí s úmyslom skríknuť: Nie! Ale ten pohľad ma odzbrojil. Jeho čierne oči neboli prísne, chladné, odmietavé a strnulé ako zvyčajne. Hľadel na mňa priam prosebne. Prvý raz som nazrela pod tú jeho masku z kovu pretaveného do tváre. A zbadala som...
„Pokojne,“ zašepkal a trochu sa uškrnul. 
Opätovala som mu stisk tak silo, ako som vládala. On nemá právo vidieť môj strach. „Ja... sľubujem.“
Z končeka Dumbledorovho prútika vyšiel pás žltého svetla a objal naše ruky až po lakeť. V zlatej žiare jeho bledá tvár nadobudla vzhľad voskovej figuríny. 
Čakala som, že teraz, keď už som za vodou, Snape zovretie povolí. Opak bol však pravdou. Prsty mi zvieral s rovnakou intenzitou, keď pokračoval: „Sľubujete, že budete vždy poslúchať moje pokyny?“
Mala som pravdu. Keď som pristala na prvý sľub, ostatné šli zo mňa ľahšie. 
„Sľubujem.“
„A sľubujete, že mi budete verná?“ spýtal sa napokon.
Stiahla som obočie. Toto tu ako zapadalo... ? Nijako!
„Sľubujem,“ odvetila som, hoci tento sa mi zdal nelogický.
Svetelný had okrútený okolo našich rúk za rozplynul.
„Renée, teraz ty,“ povedal Dumbledore. Takmer som zabudla, že je ešte vždy tam. Stál s vytiahnutým prútikom a čakal na moje slová.
Mala som predniesť sľuby, ktoré som si nerozmyslela... paráda. Budem improvizovať!
„Sľubujete, že ma budete chrániť?“ 
Zazdalo sa mi to, alebo sa Snapove prsty naozaj zachveli, keď som vyriekla prvé slová?
„Sľubujem,“ odvetil bez okolkov.
Ruky nám objal ďalší svetelný had.
„Naozaj,“ uškrnula som sa a po krátkom odkašľaní som pokračovala. „Sľubujete, že si zachováte patričný odstup?“
Zaváhal. Nejednoznačnosť mojej otázky ho zrejme zmiatla. „Sľubujem.“
„A sľubujete, že budem mať vždy všetku voľnosť, ktorá sa bude dať zaistiť?“ spýtala som sa naposledy, takmer s dychtivosťou. 
„Sľubujem,“ zavrčal a aj druhý žiarivý had sa rozpadol na tisíce drobných zŕn lesklého prachu. 
Dumbledore sklopil prútik. „Severus Snape a Renée Potterová - Snapová, týmto vás vyhlasujem za muža a ženu.“
Nastalo ticho, ale my sme tam stále stáli so spojenými rukami a pohľadmi upretými na seba. A je to. Koniec. Záver obradu. Máme tu šťastných novomanželov. 
„Môžete pobozkať nevestu,“ povedala som s jemnou iróniou. Prečo na mňa stále tak civel?
Pustil moju ruku a chladne sa uškrnul. „Zaobídeme sa aj bez toho.“
„Tak niekedy inokedy,“ pokrčila som plecia a obzrela som sa na riaditeľa. „A prsteň?“
Pousmial sa. „Zviazal som vás čarami, nepotrebujete prstene.“
„Fajn. Môžem teda ísť?“ 
„Áno, slečna,“ prikývol Dumbledore schovávajúc svoj prútik.
„Pani,“ opravila som ho. „Pani Snapová a... Pekné Vianoce, pane.“
Vyšla som von a rozbehla som sa dolu schodmi. Dúfala som, že to stihnem. Musela som stihnúť dobehnúť na záchody. Nemohla som sa povracať na chodbe!

„Čo robíš? O chvíľku musíme ísť!“ zamračila sa na mňa Hermiona, keď som vyšla z kúpeľne celá bledozelená. Vedela som ako hrozne vyzerám, veď som sa videla v zrkadle. 
„Je mi akosi čudne,“ odvetila som, hoci ona už bola takmer dokonale vystrojená na Slugyho večierok. „Nikam nejdem.“
„Stalo sa niečo?“
„Nie... asi som niečo zjedla,“ zaprela som pravdu a natiahla som sa na posteľ zaboriac tvár do vankúšov. Dúfala som, že už čoskoro vypadne a nechá ma, aby som sa klaňala záchodovej mise súkromne. 
Stále som to nespracovala. Renée Snapová. Renée Snapová, manželka Severusa Slizkého Snapa. 
Hermiona sa oprela o stĺpik postele a veľavravne na mňa pozrela. „Už to máš za sebou, však?“
Prevrátila som očami. Ako to môže vedieť, dofrasa? Nemôže predsa vedieť všetko! „Áno. Ak to potrebuješ vedieť, tak áno. Môžeš ísť. A nezabudni to povedať každému, koho stretneš! Alebo, aby si nepovedala, že ti krivdím, nehovor to nikomu. Veď teba to vlastne ani nezaujíma, prečo by to malo zaujímať niekoho iného, však?“
Vzkypel vo mne zvláštny hnev. Videla som, ako sa to Hermiony dotklo, keď sklopila oči a previnilo sa pohladila po pleciach. Nemrzelo ma to. Bolo to predsa tak. Vôbec si ma za posledné dni nevšímala a nebyť hlúpeho večierka, asi by ani nezaregistrovala, že som dve hodiny zatvorená v kúpeľni. A teraz mi ešte povie, že ona predsa vie, čo sa deje!
„Prosím ťa, nehnevaj sa...“ požiadala ma potichu. 
Pretočila som sa na chrbát. „Nehnevám sa. Si mi ukradnutá. Rovnako ako ja tebe.“
„To nie je pravda,“ ohradila sa a na líca jej vystúpila červeň. „Ja som len myslela, že nerada ukazuješ svoju slabšiu stránku! Naozaj by som rada vedela ako sa cítiš, ale ty sa hráš na hrdinku, akože sa nič nedeje. Vieš, že ťa vypočujem vždy, keď...“
„Ale ja nepotrebujem hlúpe rady,“ odbila som ju. Prudko som sa posadila, až Hermiona s rešpektom cúvala o krok vzad. „Poznáš ma šesť rokov, netvrď mi, že o tom nevieš. Nikdy som sa nechodila k tebe vyplakať. Čo chceš počuť? Ako sa cítim?“
Vyhrnula som si rukáv pravej ruky. Na predlaktí sa nejasne črtali dva ružové pásy. Zrejme tam zostanú ešte pár dní ako pozostatok Dumbledorovho zaklínadla. 
„Akoby som bola zavretá v klietke,“ zavrčala som. „Som zviazaná až do smrti s niekým, koho neznášam. Zdvíha sa mi žalúdok už len z predstavy toho, čo všetko sa môže stať. Cítim sa neskutočne prázdna a po tom, ako som opustila Olivera sa bojím, že už nikdy nebudem prežívať to čo s ním!“
Od hnevu a zúfalstva mi vytryskli slzy. 
„A čo mi na to teraz povieš?“ pokračovala som s chladnou iróniou. „Že to bude dobré? Tým sa viem utešiť aj sama. Ďakujem pekne.“
„Fajn,“ zašepkala dotknuto. „Tak sa teda utešuj sama. Ak máš na to dôvod.“
No prosím. Toto je tá jej pomoc a podpora? 
Schmatla zo stola sponky do vlasov, ktoré sa chystala ešte použiť a nahnevane odišla. 
Hodila som sa o posteľ. Môj dopad bol mäkký, takmer som ho necítila. Nahnevalo ma to. Chcela som, aby som si ublížila. Nie príliš, len tak, aby som cítila, že ešte mám svoju telesnú schránku, že som to stále ja. A možno som dúfala, že fyzická bolesť prehluší tie skľučujúce pocity.
Renée Snapová. Snapová. Snapová. Renée Snapová...