Ešte vždy môžeš... skončiť
Zastala som pred gobelínom, na ktorom boli zobrazení tancujúci trolli. Na moment som sa na nich zahľadela. Ako rada by som tiež opäť tancovala, aby jediné, čo zaplní moju myseľ boli tanečné kroky! Utrela som si obe líca. Celkom zbytočne. Už boli suché.
Čo som to ja za človeka, keď nedokážem ani poriadne plakať nad vlastným nešťastím? Mala by som sa schúliť do kúta a revať, beznádejne vzlykať, alebo sa hodiť na podlahu a kričať v amoku, že svet na mňa stúpil obrovskou nohou a gniavi ma ako mravca. Nemala som však čas na podobné výlevy. Musela som sa dostať do bezpečia prv, ako sa Snape spamätá a rozhodne sa riadiť mojimi slovami, aby ma zastavil.
Otočila som sa k protiľahlej stene.
Hľadám miesto, kam by som sa mohla ukryť. Hľadám miesto, kde by som sa mohla skryť. Hľadám miesto...
„Kto je tam?“ spýtal sa známy hlas. Takmer som zabudla, že Neville sa tu skrýva. Potešilo ma to. Nebudem sama!
„Neville...“ oslovila som ho potichu a pristúpila som bližšie k stene. „To som ja. Neville, prosím. Pusť ma dnu.“
Tiché zaváhanie ma neprekvapilo, ale jeho slová áno. „Čo chceš?“
„Ja... potrebujem sa skryť.“
„Prečo?“
Premerlina! Musí sa ma na to pýtať? Naozaj mu to musím vysvetľovať? Prečo neotvorí tú prekliatu komnatu, neobjíme ma nepovie, že s ním som v bezpečí?!
Zhlboka som sa nadýchla, no už len pri predstave, že budem musieť vysloviť Snapovo meno ma striasalo. „Chcel ma zabiť.“
Opäť nastalo krátke ticho, predtým, než odvetil: „Snape?“
Nevládala som odpovedať, tak som len prikývla, neuvedomujúc si, že Neville ma nevidí. Ten krátky rázny pohyb hlavou mi však vohnal slzy do očí a až keď sa mi z hrdla vydral tichý vzlyk, Neville otvoril dvere a vpustil ma dnu.
Nenáhlivo som vošla a keď sa stena za mnou zatvorila, ocitla som sa zoči-voči môjmu priateľovi. Bol menej udržiavaný, než vtedy, čo som ho videla naposledy. Tu, do Núdzovej miestnosti sa utiahol len nedávno, ale zrejme to nebolo bohvieako úžasné.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa a jemne sa mračil. Neville sa na mňa predsa nikdy nemračil!
Pokrútila som hlavou, že o tom nechcem hovoriť a automaticky som zamierila k hojdacej sieti, ktorá visela zo stropu, no keď som si na ňu sadla, pristúpil ku mne a chytil ma za plecia s takou silou, akoby mnou chcel zatriasť. „Povedz, čo sa stalo?!“
„Nechaj ma teraz tak. Keď budem chcieť, poviem ti to sama,“ požiadala som ho, ale moja obava sa naplnila. Neville mnou neveľmi jemne zatriasol a so všetkou naliehavosťou zopakoval svoju otázku.
„Chcel ma zabiť!“ vyhŕkla som a konečne som si uvedomila, prečo o tom nechcem hovoriť. Tak veľmi to bolelo! Akoby mi niekto zaživa driapal vnútornosti. Nevillovo naliehanie ma však prinútilo pokračovať. „Prišiel... Temný pán. Bol TU, v hrade! A povedal...“
Kvôli návalu hlasného plaču som nevládala pokračovať a tak som len nezrozumiteľne bľabotala v nádeji, že Neville ma pochopí, že bude rozumieť. „Severus ma nikdy... a ja som mu verila! Ani sa nepokúsil vyhnúť tomu! Nemiluje ma...! Vôbec sa nesnažil... Bola som naozaj hlúpa, Neville! On ma chcel len zabiť! Len ma využil a...“
Pustil ma a dlhými rýchlymi krokmi premeral miestnosť. Pripomínal mi zúrivého leva zatvoreného v klietke, keď však prehovoril, hlas mal pokojný. „Tak predsa to bol
on. Vedel som, že som ho videl. Bol som si po jedlo a videl som ho... !“
Význam jeho slov mi akosi unikal, ale vedela som, že to nie je nič, čím by sa ma snažil upokojiť a návaly plaču vychádzajúce z môjho vnútra, akoby čakali len na tento moment, aby sa dostali všetky na povrch, mi nedovolili premýšľať.
Neville napokon zastal. Stále sa mračil. „Neplač, prosím ťa. Nikto nezomrel, takže na to nemáš dôvod. Ten mizerák si tvoje slzy nezaslúži.“
Chcela som mu uveriť a prestať rumázgať, ale jeho slová, akoby otvorili ešte viac moje rany a ja som sa už nedokázala ovládať.
„Čo si od neho vlastne čakala?“ zadrapil sa do mňa. Moja bolesť ho dráždila. Púšťal sa do mňa rovnako ako predtým ja do Snapa a až teraz som chápala, ako som ho musela raniť každým slovom - pokiaľ ma naozaj aspoň trochu ľúbil. „Vedela si, že Snape zabil Dumbledora, tak ako si mu mohla veriť? Spamätaj sa, Renée! Som rád, že si od neho ušla, ale nechápem, prečo to muselo zájsť až tak ďaleko, aby sa ti otvorili oči!“
„Prestaň! Prosím, nechaj ma!“ zaprosila som hysterickým výkrikom. Nech do mňa nekope, keď som na dne. On nie!
Neville na mňa chvíľu znechutene hľadel, potom sa odvrátil a vypýtal si ešte jednu sieť, kam by sa mohol zložiť. Ľahol si, ale nespal. Nahnevane sa prehadzoval zo strany na stranu pri každom mojom prázdnom vzlyku.
Pomaly som sa v Núdzovej miestnosti zabývala. Prvý týždeň som strávila schúlená v sieti, kde som nariekala ako siréna, za čo mi Neville párkrát poriadne vynadal. Zdalo sa, že okolnosti, ktoré ma sem doviedli v ňom nevyvolávajú žiaden súcit. Alebo proste len nepochopil, že ja som sa do Snapa zaľúbila a on potom po mne bezohľadne vypálil Avadu.
Čím dlhšie som tu však zostávala, tým viac som si uvedomovala jednu vec. Ako Snape vysvetlí, že som odišla? Čo povie Carrowovcom a ako sa obháji pred Voldemortom?
Malo by mi to byť jedno, ale nebolo. Ruka ma neprestajne NEPÁLILA a mne narastala v hrdle hrča úzkosti vždy, keď som na to pomyslela. Rozhodla som sa zveriť so svojimi obavami Nevillovi, ktorý v podstate všetko vedel, aj keď ničomu nerozumel.
„Možno ho zabije,“ povedal kruto na môj dotaz, čo povie Snapovi Voldemort. „Bolo by načase.“
Jeho slová vyvolali nový záchvat nezmysleného plaču. Po všetkom, čo sme spolu prežili som nemohla prejsť toto vyhlásenie s chladnou hlavou. Uvedomila som si, že ho chcem opäť vidieť. Aspoň raz. Povedať mu, že spolu môžeme ujsť. Ešte je čas. Ešte mu môžem uveriť... Šli by sme niekam ďaleko, kde nás nikto nepozná a nikto nenájde, ale sama som vedela, že to nie je možné. Bála som sa vrátiť, pretože by mi mohol ublížiť ešte viac a bála som sa ostať, pretože by na to mohol doplatiť životom.
Rozhodol Nevillov zdravý rozum, keď som sa v jeden večer rozhodla ísť sa so Snapom porozprávať, zastal mi cestu a po prvý raz, odkedy som prišla sem, som v jeho očiach uvidela súcit. „Renée, nechoď za ním. On si vybral. Veď-Vieš-Kto by najskôr asi zabil vás oboch, keby na teba nezaútočil. No nemal to robiť. Vybral si tým svoj vlastný mizerný život pred tvojím.“
Možno som to potrebovala počuť a možno som to vedela už od začiatku, ale nechcela som si to priznať, ale Neville mal v mojich očiach pravdu. A vtedy, keď som na jeho slová so zaťatými zubami prikývla, ma konečne objal a ja som vedela, že na ten okamih čakal rovnako dlho a úpenlivo ako ja. Len mi chcel dať priestor, kým sa vysporiadam sama so sebou.
Bolo pre mňa ľahšie prijať fakt, že je všetkému koniec, ako keď ma predtým presviedčal, že ma ľúbi. Smrtiace zaklínadlo bolo konkrétnejšie a dôraznejšie, než sladké slová a vyznania prichádzajúce odnikiaľ. Aká pomalá bola naša cesta k sebe a ako krátko som žila v presvedčení, že ma ľúbi!
Moja otupnosť ma postupne opúšťala, najmä keď ma Neville predstavil nášmu šéfkuchárovi. Vedela som, že odchádza po jedlo nejakými dvermi, ktoré sa zjavujú na jeho požiadanie, ale dlho mi nechcel povedať, kam vedú, až som ho jedného dňa presvedčila. Vzal ma so sebou dlhou chodbou, ktorá mierne klesala, až sme sa dostali na koniec. Neville trikrát zaklopal. Nič sa nedialo a tak posunul zdanlivo hrubú stenu a mňa omráčilo svetlo.
Ocitli sme sa na rímse nízkeho kozuba. Pred nami sa rozprestierala malá, neveľmi udržiavaná miestnosť. Podľa obdratého kresla a malého vratkého stolčeka som usúdila, že je to niečo ako obývačka.
Neville zoskočila dolu na moľami prežratý koberec a galantne mi podal ruku, no ja som už zoskakovala aj bez jeho pomoci.
„Kde to sme?“ spýtala som sa zvedavo, keď sa stena za nami zavrela a vysvitlo, že z druhej strany je veľký obraz nejakej chutnej blondínky.
„U Kančej hlavy,“ povedal a sadol si na gauč, akoby ho niekto pozval na zdvorilostnú návštevu a ponúkol mu miesto na sedenie, kým prinesie čaj.
„Tajný tunel z Rokfortu?“ prekvapene som prešla ku oknu, aby som sa uistila o jeho slovách. Predo mnou sa naozaj rozprestrel chabý výhľad na niekoľko známych Rokvilských domčekov. Až doteraz som si myslela, že poznám všetky tajné chodby, no zjavne som sa mýlila.
Dvere sa s jemným zaškrípaním otvorili a dnu vošiel vysoký chudý muž s divokou sivou bradou, ktorá mu lemovala tvár. „Nejak si tu skoro, chlapče,“ zavrčal na pozdrav a potom pozrel na mňa. Na okamih zastal a opäť sa oboril na Nevilla. „Ty si mi tu doviedol Snapovu ženu?“
S miernou neochotou som vystrela ruku a pristúpila k nemu. „Renée Potterová, sestra Harryho Pottera.“
„Veď hovorím. Snapova ženská,“ odfrkol si opovržlivo a nevšímajúc si moju ruku sa mi otočil chrbtom. „Mám ešte svoju hrdosť, panička, nebudem sa bratríčkovať so smrťožrútmi.“
„Ja nie som smrťožrútka!“ ohradila som sa dotknuto. „A keby ste mali aspoň toľkú slušnosť a povedali mi s kým mám tú česť, možno by som vami nemusela pohŕdať za povrchnosť a predsudky, ktorými trpíte.“
Zachytila som Nevillov zaskočený pohľad. Určite sa musel čudovať, kde v mojej hlave sa vyprodukovala takáto veta. Napokon sa tie moje pokusy venovať sa literatúre osvedčili!
Chlap sa otočil naspäť ku mne a napoly pobavene mi pozrel do očí, akoby čakal, že v nich uvidí niečo viac. „Som Aberforth Dumbledore.“
„Dumbledore?“ zopakovala som nedôverčivo. „Pretože som Snapova žena, nemusíte si zo mňa robiť srandu, pane.“
„On to myslí vážne, Renée,“ so smiechom zasiahol Neville, vstal a pristúpil ku mne. „Je to brat profesora Dumbledora.“
Aberforth -také nemožné meno, budem ho volať jednoducho Ab - sa neveselo uškrnul. „Nečakali ste, že niekto taký vznešený ako Albus môže mať brata ako som ja?“
„Úprimne - kto by to čakal? Ale nemáte mi čo vyčítať, čakali ste azda, že niekto taký škaredý ako Snape bude ženu ako som ja?“ odvetila som veselo.
Tentokrát sa Ab zasmial úprimnejšie, otočil sa k akejsi rozheganej skrinke a vytiahol košík s jedom, ako ho zvyčajne nosil Neville do Núdzovej miestnosti. „Nate, jedlo a nabudúce nech vás tu nevidím, kým sa nezotmie!“
Neville poďakoval a vzal košík.
„A vy, panička,“ oslovil ma ešte Ab, keď sme odchádzali. „Stavím sa, že druhý raz by ste tú chybu už neurobili.“
Zastala som pred portrétom. Veľmi dobre som vedel, čo tým myslí. Domnieva sa, keby som vedela, čo ma čaká, nevzala by som si Snapa. Pousmiala som sa a pokrčila obe plecia. Nikdy som nad tým nepremýšľala. „Zachránilo mi to život.“
A tak sme si napokon s Abom padli do oka. Postupne som začala chodiť po jedlo častejšie, než Neville a vždy sme spolu pár minút nadávali na čudné názory profesora Dumbledora, smrťožrútov a celý systém.
Medzitým sa v núdzovej miestnosti konali stále schôdzky DA. Decká ma prijali medzi seba prekvapivo ochotne, keď Neville vysvetlil, že Snape ma chcel zabiť, nemám kam ísť a poskytla som mu cenné informácie, čo nebola pravda, no v tejto pohnutej dobe mi to klamstvo neprekážalo. Čoskoro som sa pridala k ich nočným potulkám po hrade a vďaka ich chabej, no presnej informovanosti som si bola istá, že Snape stále žije. Školou sa rozchýrilo, že si ma odviedol Voldemort, dokonca som sa dostala aj do Potterovej hliadky, tajného protivoldemortovského rádia, kde ma menovali medzi nezvestnými ako Renée Potterovú. Nezvyčajným spôsobom ma to potešilo. Znamenalo to, že napriek všetkému, čo sa za posledný rok stalo, v srdciach mojich priateľov som zostala taká, ako si ma pamätali. Osídlenie našej tajnej skrýše sa začalo zhusťovať, keď naši spolužiaci z Chrabromilu, Bystrohlavu a Bifľomoru prevzali iniciatívu otvoreného boja so Snapom a Carrowovcami. Postupne tu pribúdali nové tváre, v miestnosti viselo čoraz viac sietí a Aber deň čo deň úpenlivejšie hundral na to, koľko nás má živiť. Už teraz mal na krku malú škôlku!
Apríl sa pomaly preniesol do mája a ja som cez začmudené okno Abovej obývačky hľadela na kvitnúce stromy. Teraz, keď som mala spojenie so svetom protivoldemortovskej komunity, myslievala som oveľa častejšie na Harryho. Kde je a čo robí? Tieto otázky si zrazu kládli všetci okolo mňa a ja som uvidela tú hlbokú priepasť medzi tými, ktorí v Harryho naozaj dúfajú ako Neville a takými, čo sa síce o jeho činy zaujímajú, ale neberú ho vážne, ako Snape.
Bola som práve po jedlo u Aba. Našla som ho sedieť na gauči a šťukať na malom rádiu, z ktorého počúval Potterovu hliadku. Na chlapa, ktorý odmietal prijať fakt, že boj ešte neskončil, ju počúval až priveľmi často.
„Čo dávajú?“ spýtala som sa zvedavo si k nemu prisadnúc.
Naznačil mi, aby som mlčala a trochu pokrútil anténou. Z rádia sa ozval známy hlas.
„Áno...“ hovoril práve vzrušený hlas Lee Jordana. Zdalo sa, že od nadšenia priam kričí do mikrofónu. „Práve som dostal potvrdenie informácie, že Harry Potter prenikol do Gringottbanky! Toto exkluzívne vysielanie stojí za to, milí poslucháči, dôveryhodný zdroj, ktorý si neželá byť menovaný, mi ďalej potvrdzuje informáciu, že hoci bol pri tomto čine prichytený, podarilo sa mu ujsť... premerlina! Odletel odtiaľ na drakovi!“
Hľadela som na rádio ako paralyzovaná. Každý nádych ma priam citeľne bolel, zvláštnym, nepríjemným tlakom, akoby mi niekto sadol na hruď a ja som mala čo robiť, aby som sa neudusila. Po toľkých mesiacoch čakania v nevedomosti som počula niečo o svojom bračekovi. Môj malý Harry, ktorého som vždy ochraňovala, sa vlámal do banky! A odletel na drakovi! Bolo to pre mňa také neuveriteľné, ako keby mi Voldemort povedal, že sa rozhodol pre šokové terapie u sv. Munga.
„Pokojne, Potterová. Zjavne je v poriadku,“ zachmúrene ma povzbudil Ab. Mechanicky som vytiahla košík s jedlom zo skrinky a vliezla som do tunela. Celou cestou späť som bežala čo mi sily stačili. Vpadla som do Núdzovej miestnosti. Všetky hlavy, ktoré tam vtedy boli, sa otočili na mňa.
„Harry,“ zvestovala som celá rozhorúčená vzrušením a behom, vrazila som košík Lavender do rúk a zvalila som sa do siete, aby som sekundu na to nervózne vyskočila. Nervy mi nedovoľovali nečinnosť. „Vlámali sa do Gringottbanky!“
„Čože?“ vypleštil na mňa Ernie oči. „Načo by šiel do banky?“
„Ja neviem,“ krútila som hlavou a zrazu som chcela vedieť viac. „Neviem, ale odleteli na drakovi a... Naozaj neviem, čo to znamená, Padma!“
Prechádzala som sa miestnosťou hore-dole, kým som unavene neklesla do svojej siete. Neville, za veľkej podpory Hannah, sa pokúšal chytiť Potterovu hliadku, ale zdalo sa, že už dovysielali. Nedostatok informácií a radosť z toho, že som o ňom po tak dlhom čase opäť počula, mi nedovoľovali ísť spať. Bolo chvíľu pred svitaním a ostatné decká postupne pozaspávali, ale ja s Nevillom sme sa prehadzovali zboka na bok. Vedela som, že je rovnako rozrušený, ako ja. A v tom to prišlo. Po niekoľkých hodinách čakania sa ozval tichý dievčenský hlas.
„Neville? Poď so mnou,“ zašepkal nesmelo, ale prakticky, tak, že nikto nepochyboval o čo ide. Bol to hlas dievčaťa z obrazu. Už pár ráz bola takto po Nevilla, keď s ním Ab musel niečo súrne vyriešiť.
„Je tu?“ spýtal sa Neville, keď otvoril dvere.
„Áno. Prišiel,“ odvetila.
Vyrútila som sa za Nevillom, no v tuneli ma zadržal.
„Počkaj. Seamus. Zavolaj ostatných. Zavolaj všetkých,“ siahol rukou do vrecka a hodil Seamusovi zlatý galeón. „A ty poď.“
Konečne sme vyrazili. Poháňala som Nevilla vpred v neskutočnom vzrušení. Harry je tu. Je tu! Je tu Harry!
Konečne sme sa dostali až na koniec. Obraz sa preklopil a ja som zoskočila dnu.
Bol tu. Naozaj stál v Abovej obývačke a v špinavých šatách, odretý a dootĺkaný, akoby tu patril odjakživa.
„Renée!“ zvolal v úplnom ohúrení.
Rozosmiala som sa. Môj braček bol tu a nič viac ma na svete nemuselo zaujímať. Zovrel ma v náručí, akoby mi chcel vytlačiť vnútornosti a smial sa spolu so mnou. „Bál som sa o teba! Vraveli, že si mŕtva a potom... nezvestná a potom...“
„Aspoň si vedel, že existujem! Nevedel si dať o sebe vedieť!“ zasmiala som sa, hoci na celej situácii nič smiešne nebolo. Opäť sme sa objali a to mi k životu stačilo.
Keď som sa pozdravila aj s Ronom a Hermionou, vošli sme späť do tunela. Vzhľadom na moju totálnu fascináciu mojím bratom som sa do rozhovoru veľmi nezapájala, ale keď sa ma Hermiona spýtala, prečo nie som so Snapom, odpovedala som pravdivo.
Decká boli z Harryho prítomnosti nadšené. Ani mi nedovolili poriadne sa s ním porozprávať, keď sa do Núdzovej miestnosti dostavili ďalšie osoby. Luna s Deanom a potom Fred, George, Lee a Ginny.
Harry však o našej pripravovanej revolúcii nechcel ani počuť. Tvrdohlavo sa chcel dostať do Bystrohlavskej klubovne a tak sa Luna podujala vziať ho tam.
Vzali Neviditeľný plášť a vyšli von. Skočila som do dverí za nimi. Musela by to byť vážne sila, čo by ma teraz odtrhla od môjho bračeka. Potichu sme sa zakrádali chodbami. Spod plášťu nám však hodný kus vytŕčali nohy. Prechádzali sme práve siedmym poschodím, keď sa mi zdalo, že počujem známy hlas.
„Stojte.“ Zabrzdila som ich. A pritiahla za najbližšie brnenie. Chodbou sa skutočne niesol Snapov chladný šepot, no boli sme priďaleko na to, aby sme počuli, čo hovorí. Odkedy som odišla, nepočula som jeho hlas a keď sa mi teraz zarýval pod kožu, cítila som len chlad a poníženie za to, čo mi urobil. „Choďte bezo mňa.“
„Teraz na to nie je čas...“
„Hovorím choďte!“ skočila som Harrymu do reči a vyvliekla som sa spod plášťa. Teraz, keď pod ním s Lunou osameli, nevytŕčal ani lem habitu. „Nečakajte ma.“
Napravila som si habit a vykročila som chodbou s pripraveným prútikom. Vedela som, odkiaľ jeho hlas vychádza a podvedome som si už prichystala do zásoby všetky zaklínadlá, ktoré by mi mohli pomôcť prežiť našu manželskú hádku.
Podľa tichých krokov som vedela, že Harry ma poslúchol a kým som prišla na koniec chodby, ich ťapot zanikol.
„Alacto je už dnu,“ počula som hovoriť Amycusa. Pritisla som sa bližšie k múru a pokračovala som v ceste.
„Tak tam choď za ňou. Potter vám nesmie ujsť,“ zasyčal Snape a ja som mala čo robiť, aby som skočila za sochu, keď Amycus rýchlo prešiel okolo mňa. Našťastie si ma nevšimol. Vybehla som spoza nej hneď, ako ho pohltila tma a zahla som za roh smerom, odkiaľ som počula ich hlasy.
Ak sa začala vojna, toto môže byť moja posledná príležitosť porozprávať sa s ním. Pokiaľ ho nezastihnem teraz. Už nikdy mu možno nebudem môcť povedať ako ním pohŕdam a čo pre mňa znamenali tie dve slová: Avada Kedavra. A pokiaľ mi sám nepovie, že ma nemiloval, kto mi to potom objasní?
V tme sa vynorila jeho tmavá silueta, keď kráčal pred mnou. Zrejme ma nepočul.
Pokračovala som v ceste rýchlejšie a keď už som bola kúsok od neho, zaťala som päste a celkom nahlas som povedala: „Stále trváte na svojom, pane?“
