Ešte vždy môžeš... rozhodnúť
„Renée, ty žiješ,“ opakoval Neville. Zdal sa mi dojatý.
Študenti sa hrnuli do Veľkej siene ako mravce náhliace sa späť do mraveniska, no ja som sa len strácala v jeho objatí.
„Myslel si si, že ti to pôjdem pripraviť na druhý svet? Ja ti nebudem nič uľahčovať,“ zasmiala som sa. „Čo si čakal, že len tak otrčím kopytá, pretože musím žiť so Snapom?“
„To nikdy,“ pokrútil hlavou, chytil ma za ruku a vošli sme do davu. Nechali sme sa unášať prúdom k chrabromilskému stolu, no pritom mi Neville ešte šepkal do ucha: „Po tom, čo Snape zabil Dumbledora sme si mysleli, že si...“
„Aj Harry? Harry si myslí, že som zomrela?“ vypliešťala som naňho oči.
Sadli sme si. Neville, sediaci vedľa mňa sa tváril neurčito. „Neviem.“
„Renée!“ Ginny sa od radosti zasmiala. Klesla na sedadlo oproti mne a uchvátene na mňa zízala. „Si to naozaj ty?“
„Obávam sa, že áno,“ potvrdila som. Dovolila som jej, aby sa dotkla mojej tváre a nadšene vyjadrila svoj názor, že vedela, že nemôžem byť mŕtva. Potom som zopakovala, čo ma trápilo: „A čo Harry? Ty si s ním určite bola. Myslí si, že som zomrela?“
Pokrčila plecia. „Všetci sme si to mysleli. Nechcel tomu uveriť. Vravel, že by to vedel, kebyže si mŕtva. Nerozumeli sme mu. To tie vaše dvojičkovské väzby. Pýtala som sa Freda, či by tiež vedel, keby zomrel George...“
„A?“
„Poznáš ho. Spýtal sa ma kto je George a či je aspoň spolovice tak sexi ako on,“ uškrnula sa.
„Takže Harry tomu neverí. Vďakabohu!“ vydýchla som si.
„Hermiona tvrdí, že skôr dúfa v Dumbledorovu predvídavosť. Vraj sa vyjadril, že Dumbledore na vás určite vrhol nejaké zaklínadlá, aby si nebola odkázaná len na Snapovu milosť,“ doplnila Ginny.
Podvedome som si prešla palcom po chrbte pravej ruky. Ale Dumbledore nič také nespravil. Jediné čo ma chránilo bol sľub. A zatiaľ sme ho obaja, viac-menej úspešne, plnili.
Šum hlasov, víriaci sa vo Veľkej sieni ako orchester, pomaly stíchol. Pozerali sme na učiteľský stôl. Tam, kde zvyčajne sedel Dumbledore, so zhovievavým úsmevom skrytým za dlhou striebristou bradou, sa sústredene mračil Snape. Pohľadom prechádzal po študentoch, no bol naklonený trochu napravo a počúval niečo, čo mu hovoril Amycus Carrow. Z druhej strany po jeho boku sedela rovnako hnusná žena. Už na prvý pohľad bolo jasné, že patrí k „profesorovi“ Carrowovi. Nízka, zavalitá a škaredá ako náduvka.
„Pozri na to,“ zašepkal Neville a ja som sa obzrela.
Sieň opäť zašumela rozhovormi, keď dvojkrídlovými dverami vchádzali dnu prváci. No, popravde, keby som nevidela triediaci ceremoniál už niekoľkokrát predtým, netušila by som o čo sa pokúšajú. Dnu vchádzali decká rôzneho veku. Neboli to všetko prváci. Odprisahala by som, že vysoký chalan na konci radu je minimálne šiestak a hneď vpredu kráčala vystrašene sa tváriaca budúca štvrtáčka. Nerozumela som tomu. Prečo sem prichádzajú tak staré decká?
„Čo tu robia?“ spýtala som sa Nevilla.
„Nevieš?“ odpovedal naliehavý šeptom. „Vyučovanie na Rokforte je tento rok povinné. Sú to študenti, ktorí dochádzali do zahraničných škôl, alebo sa učili doma. Musia sa učiť s nami. Musia vedieť to, čo my - že smrťožrúti sú elita a muklovia odpad.“
Noví študenti sa zoradili pred učiteľským stolom. Za nimi vošla profesorka McGonagallová, položila stolček s Triediacim klobúkom na zvyčajné miesto.
Nastalo ticho. Všetci čakali, čo klobúk zaspieva. Minulý rok všetkých vyzval k statočnosti v ťažkých časoch.
„Je to Chrabromilov klobúk, musí mať gule na to, aby zaspieval, že tí traja za vrchstolom sú skazení,“ zašepkala som.
„Aj na to, aby mlčal potrebuje odvahu,“ odvetil Neville.
Stále sa nič nedialo.
Profesorka McGonagallová pomaly rozvinula dlhý zvitok pergamenu.
„Keď prečítam vaše meno, sadnete si na stolček a klobúk si položíte na hlavu,“ oznámila zhovievavým tónom. Pohľad jej zaletel k Snapovi, napäto pozorujúcemu každý jej pohyb. Potom začala čítať.
„Je to rebel,“ uškrnula sa Ginny hrdo.
„Adcock Daniel,“ prečítala profesorka a z radu vystúpil jeden z prvákov.
„A všetky tie mená budú čistokrvné,“ zašepkal Neville znechutene, kým Daniel prešiel k stolčeku a trochu prekvapene, ale bez strachu si nasadil klobúk na hlavu. „Vieš, čo sme museli urobiť, kým sme sa sem dostali?“
Stačil mu môj spýtavý pohľad, aby pokračoval. „Museli sme...“
„Bifľomor!“ vykríkol klobúk a Nevillove ďalšie slová zanikli v potlesku od žltého stola.
„Araullová Mallisa.“
„Museli sme prejsť pohovorom. Vypĺňali sme dotazníky o našom čarodejníckom pôvode a keď sa im na niekom niečo nezdalo...“
„Chrabromil!“
Opäť nás vyrušil potlesk, ku ktorému sme sa zdvorilo pridali.
Potom Neville pokračoval: „Toho si zavolali na Ministerstvo na osobný pohovor. Mňa ani Ginny nevolali. Zrejme usúdili, že bude lepšie mať nás pod kontrolou v Rokforte, hoci vedia, že sa hlásime k druhej strane.“
Sťažka som preglgla, premýšľajúc, či sa mám odvážiť spýtať tú otázku. Počkala som radšej, kým doznel potlesk pre ďalšieho nového Bystrohlavčana. Potom som sa celkom potichu spýtala: „Čo je s tými, ktorí neuspeli?“
Pokrútil hlavou. „Megan Jonesová šla na ten pohovor. Poznala si ju? Obaja jej rodičia boli muklovia, ale ona sa strašne chcela vrátiť. Odkedy odišla na Ministerstvo, nikto ju nevidel. Hovorí sa, že ich odtiaľ odvádzajú rovno do Azkabanu.“
V šoku som zalapala po dychu. Do Azkabanu? Megan Jonesová, vždy milá a optimisticky naladená bifľomorčanka so žiariacimi modrými očami čistými ako nebo? Je zavretá v zúfalstve niekde uprostred oceánu, pretože jej rodičia sú muklovia? A kto ešte? Kto z našich spolužiakov sedí vedľa nej a trasie sa zimou?
Rozhliadla som sa okolo. Bolo tu tak veľa prázdnych miest. Priveľa. Kde je Dean Thomas? Je Susan Bonesová tiež v Azkabane?
Roztriasla som sa na celom tele, akoby teplota v miestnosti poklesla o desať stupňov a mňa sa chytala námraza. Neville mi položil ruku okolo pliec.
„Musíme byť silní, pretože sme jediní, kto im dokáže pomôcť,“ povedal. Zrejme o tom dosť uvažoval. A ja som nemala dôvod neveriť mu.
Rad nových žiakov sa postupne zmenšoval, až sa posledné dievča dostalo do Slizolinu a za búrlivého potlesku si sadlo neďaleko Draca Malfoya. Konečne som si ho všimla. Vzhľadom na to, že školu teraz ovládali jeho smrťožrútski kumpáni, by som čakala, že sa bude tváriť spokojnejšie. Zdalo sa však, že nemal práve najlepšie leto. Viditeľne schudol a aj tvár mal akúsi staršiu, akoby sa zamenila na nenávistnú masku.
„Stretli sme ho vo vlaku,“ povedala Ginny, keď videla, kam sa pozerám. „Vôbec si nás nevšímal. Akoby úplne zabudol byť protivný.“
„Možno sa len zle vyspal,“ pousmiala som sa.
Profesorka McGonagallová vzala klobúk a odniesla ho do vedľajšej miestnosti. Snape nečakal, kým sa vráti, vstal a všetci vedeli, že teraz by mal povedať pár slov na otvorenie nového školského roka. Dumbledore zvykol privítať prvákov a vždy spomenul ako rád vidí staré tváre. Nedokázala som si predstaviť, že niečo podobné vyjde zo Snapových úst.
„Tento školský rok dôjde v Rokforte k určitým zmenám,“ začal a všetci napäto počúvali. „Po odchode profesorky Bagshotovej, bude predmet Život a zvyky muklov vyučovať profesorka Carrowová. Tento predmet bude povinný pre všetkých. Rovnako aj Obrana proti čiernej mágii s profesorom Carrowom.“
V sieni to zašumelo. Povinné? Doposiaľ sa nevyučoval žiaden predmet povinne pre všetkých!
„Po večeri sa odoberiete do svojich spální pod vedením prefektov,“ dokončil Snape a sadol si.
Prefekti. Keď tu neboli Ron ani Hermiona, kto boli noví prefekti? Nemala som čas zisťovať to pred nami sa zjavilo jedlo.
Naložili sme si, ale nikto z nás poriadne nejedol. Prplali sme sa v tom, akoby to bolo otrávené.
„Život a zvyky muklov...“ zavrčal Neville zamračene. „Prečo nás chcú učiť muklovinu, keď ich považujú za menejcenných. Nedáva to zmysel.“
„Teraz už nič nedáva zmysel,“ súhlasila Ginny. „Kde si bola celé leto, Renée? Musíme dať Harrymu vedieť, že žiješ.“
„Bývala som so Snapom,“ priznala som. „Kde je teraz Harry?“
„To neviem,“ priznala. „Odišli aj s Hermionou a Ronom. Niekde sa skrývajú. Snáď budú v poriadku.“
„Nech si ma Ronald nepraje, keď ho chytím. Ako si môže myslieť, že som mŕtva? Veľmi ma sklamal,“ pokrútila som hlavou. „Ale nemôžem sa s Harrym skontaktovať, keď sa skrýva. Tiež to veľmi nedomyslel.“
Ginny sa uškrnula. „Má to vymyslené výborne. Keď ho nemôžeme nájsť my, nenájdu ho ani tá druhí.“
„Takže je to pravda?“ zapojila sa do rozhovoru Parvati Patilová. „Harry sa skrýva?“
„A čo iné môže robiť? Nevidela si Denného Proroka? Nežiadúci číslo jeden. Keby sa ukázal je mŕtvy,“ povedal Neville.
Parvati sa krivo usmiala a so záujmom pozrela na mňa. „Prečo nie si s ním?“
„Potrebujem pravidelnú stravu a teplú vodu, aby som bola stále krásna,“ odsekla som. Zrejme ju to však neuspokojilo, pretože sa naklonila bližšie k nám a zatiaľ čo všetci, čo boli nablízku počúvali sa spýtala: „Takže je to pravda? Naozaj si sa vydala za Snapa? Preto nie si s Harrym?“
Jej odsudzujúci tón ma zarazil. Prečo na mňa všetci pozerajú s takou nevôľou? Akoby som bola prenášačom veľmi nebezpečnej choroby.
„Áno, je Snapovou manželkou,“ odpovedal za mňa Neville. „Máte s tým problém?“
Parvati sa zamračila, narovnala sa na mieste a celkom nahlas povedala. „Samozrejme. Ty s tým snáď nemáš problém, Longbottom? Minulý rok tomu nikto neveril, ale Malfoy zjavne hovoril pravdu. Vymenila si Harryho za Snapa. Nechápem ako si sa doňho mohla tak zamilovať, je odporný. Zabil Dumbledora a je to Smrťožrút. Takže teraz si na ich strane a ja nebudem bývať v izbe s niekým, kto prešiel na druhú stranu.“
„Parvati...“ zavrčal na ňu Neville, ale ja som mu skočila do reči.
„Nemusíš sa báť. Ako Severusova manželka mám totiž isté výhody oproti ostatným študentom. Napríklad mám súkromnú izbu.“
Všetky oči sa otočili na mňa. Cítila som sa ako vo svetle reflektorov, ale nebolo na tom nič príjemné.
„Ty máš súkromnú izbu?“ spýtala sa Ginny.
„Zariaď si teda aj súkromný stôl, Snapová,“ pustil sa do mňa Seamus s výrazom absolútneho opovrhovania na bledej tvári. „Zradila si celý Chrabromil. Choď k Slizolinčanom, alebo si sadni k svojmu manželovi.“
„Prestaňte!“ zahriakol ich Neville. V hneve buchol rukou po stole takou silou, až najbližšie príbory a poháre nadskočili a zaštrngotali. „Nerozumiete tomu. Prečo ju odsudzujete, keď o tom nič neviete?“
„Sama povedala, že...“
„A čo ti mala povedať, Parvati?“ oboril sa na ňu. „Len sa snaží ustáť to tu! No a čo že je so Snapom? Láska je slepá a u Renée ťa to nemôže prekvapiť, nikdy nepodliehala zvyčajným pravidlám.“
„Ďakujem,“ zašepkala som a nastalo trápne ticho.
Mnohí sa vrátili k svojim porciám alebo sa pohrúžili do tichých rozhovorov. Nemusela som byť výnimočne bystrá, aby som pochopila, že sa rozprávajú mne. Na konci roka si mysleli, že som mŕtva a keď videli, že žijem, veľmi rýchlo si spomenuli na Malfoyove reči z minulého roku. A skladačka do seba perfektne zapadala.
Jedlo zo stolov zmizlo. Študenti začali vstávať a vychádzali zo siene von k mramorovému schodisku.
Seamus vstal a postavil sa na čelo davu: „Prváci za mnou! Chrabromil!“
Tak toto je nový prefekt?
„Ideš?“ spýtala sa Ginny.
Pokrútila som hlavou. „Už nespávam v Chrabromilskej veži.“
„Stretneme sa zajtra,“ povedal Neville a tiež vstal. „A snaž sa byť k nim milá. Oni nevedia, čo sa stalo.“
„Tak nech sa nestarajú,“ odvrkla som.
Veľká sieň sa postupne vyprázdnila. Odišla aj väčšina profesorov. Snape sedel na mieste a okolo neho sa zhrčili vedúci fakúlt. Tvárili sa rezervovane, ale počúvali ho a občas prikývli. Zrejme dostávali ďalšie pokyny.
Vstala som a otočila som sa k nim. Snape zmĺkol a pozrel na mňa.
„Vezmem Triediaci klobúk hore,“ oznámila som mu.
„Choď,“ odpovedal chladne.
Vzala som teda trojnohý stolček pod pazuchu a klobúk som si nasadila na hlavu. Ešte vždy mi bol priveľký, no neskĺzol mi až na nos ako keď som si ho nasadila pred rokmi. Zostal pekne na vrchu mojej hlavy.
„Chrabromil, toto bolo veľmi ľahké,“ povedal tenký hlások do môjho ucha. „Ale čo sa s tebou za ten čas porobilo?“
Nič, čo by sa malo? Som rovnaká ako vždy. Alebo ma chceš poslať do Slizolinu ako moji úžasní spolužiaci?
„Nie, to určite nie. Nemáš na to predpoklady,“ odvetil klobúk a trochu si vzdychol. „Stále si to ty, ale dospela si.“
Zanechala som rebéliu niekomu inému. Prečo si nespieval? Čakali sme, že nás vyzveš do boja ako nejaký vojnový štváč. Mohol si nás tak vyburcovať, že by sme v momente zosadili Snapa z riaditeľského kresla...
Prechádzali sme úplne prázdnymi chodbami hore k najvyššej veži.
„Toto je privysoká hra, Renée,“ odporoval mi klobúk. „Nemôžem ohroziť študentov Rokfortu a keby prišlo k nejakej hromadnej vzbure, nepomohlo by vám to. Kladiem tichý odpor. Možno by bolo rozumnejšie rozožrať ich zvnútra, než napadnúť zvonku.“
Akýsi si veľmi múdry na to, že si len klobúk.
„Celé stáročia ležím v riaditeľni, mal som dosť času premýšľať o tom a videl som aj praktické ukážky.“
Super. Rokfort zachráni statočný klobúk svojím tichým manifestom.
„Nemyslím si, že na to mám,“ povedal skromne. „Ale môžem vám dobre poradiť.“
Budem si to pamätať.
„Nie, nebudeš,“ odvetil skôr, než som si ho stihla zložiť.
Boli sme v pracovni. Odložila som ho na stolček a zamierila som do spálne.
Snape prišiel až neskoro v noci. Práve sa mi snívala nejaká nezmyselná zlátanina, keď som sa
zobudila na to, že niečo ťažké dopadlo na posteľ. Automaticky som chmatla po prútiku a zasvietila ho.
Svetlo dopadlo na kopu učebníc pohodených na posteli. Tesne na hranici svetelného kruhu stál Snape. Stále na mňa pozeral nenávistne, akoby som mu zjedla večeru.
„Vaše knihy,“ povedal stroho.
Prehodila som ich na nočný stolík, kde sa kopili v nesúmernej pyramíde. Zostala som sedieť pod prikrývkou.
„Viem, že teraz ma nenávidíte, ale to neznamená, že nebudete spať. Posteľ je dosť veľká pre nás oboch. Jednoducho sa tvárte, že tu nie som. Tamto je vaša polovica,“ ukázala som vedľa seba, ale Snape sa nehýbal.
„To je absurdné.“
„Sľubujem, že vás nebudem obťažovať,“ uistila som ho. „Ľahnite si. Nemôžete spávať v kresle.“
Zrejme sa hanbil prezliecť predo mnou do pyžama, tak som zhasla prútik a ľahla som si ako predtým, chrbtom k nemu. Oči som však držala otvorené. Srdce mi opäť začalo divoko búšiť. Čo sa to s ním v poslednej dobe deje? Za posledný rok som prežila toľko pocitov a prekonala toľko nálad, že sa mi zdalo nemožné cítiť niečo len kvôli takej maličkosti, že Snape bude spať na tej istej posteli ako ja. Napriek tomu som cítila strach.
Tak dlho sa nič nedialo, až som si myslela, že Snape veľmi potichu odišiel. Potom sa však posteľ prehla a ja som vedela, že si ľahol. Nenápadne som sa obzrela cez plece. Jeho silueta sa črtala na úplnom konci postele. Akoby sa bál, že sa v spánku dostaneme nebezpečne blízko. Bol tak blízko okraju, že keby som doňho štuchla, určite by sa zosypal na zem. Mala som chuť skúsiť to. Nečujne som sa posadila a posunula som sa k nemu. Nemohla som odolať. Ľahol si len teraz, no dýchal tak potichu, až by som uverila, že zaspal. Nemohol to predsa stihnúť tak rýchlo!
Uškrnula som sa a dvoma prstami som mu buchla do ramena.
Obzrel sa na mňa. „Čo robíte?“
Dofrasa! Mal spadnúť! Z čoho je vyrobený? Odporný chlap, nikdy neurobí, čo od neho chcem!
„Skúšam, či spíte,“ povedala som nevinne.
V slabom svetle z okna som jasne videla jeho ostrý profil.
„A čo ste zistili?“ spýtal sa ironicky.
„Že nie,“ zašepkala som a opäť som si ľahla. „Prečo ma nenávidíte?“
„Sama si za to môžete,“ odvetil drsne.
„Nechcem, aby to tak bolo. Delím sa s vami o posteľ. Je fakt desivé, že ma neznášate. Čo ak vám prasknú nervy a zobudím sa mŕtva?“
„To sa už nezobudíte,“ opravil ma.
„Detaily,“ odfrkla som. „Viete, čo tým myslím.“
Pozrel na mňa. Jeho oči boli černejšie ako tma okolo nás, no nejaký plamienok ich rozjasnil natoľko, že som videla, ako sa na mňa díva.
„Ja vám verím,“ povedala som a v tej tme som to myslela úprimne. „Verím, že ste dobrý, len nerozumiem tomu, čo robíte.“
„To ani nemôžete pochopiť...“
„Áno, áno... Som na to príliš hlúpa. To už tu bolo,“ dokončila som zaňho. „Vy sa možno bojíte ukázať svoju pravú tvár, ale ja nie. Ja budem bojovať za to, čo je správne. Bez ohľadu na to proti komu sa budem musieť postaviť.“
„Nazývate ma zbabelcom?“
„Nie som si istá. Hovorím predsa, že vám nerozumiem. Ste jediný chlap v ktorom sa vôbec nevyznám. Ešte včera ste ma nenávideli a dnes sa so mnou rozprávate akoby nič. Zabijete Dumbledora, ale poslúchate jeho príkazy na slovo. Môžete jediným skutkom zničiť alebo zachrániť Harryho, ale nerobíte nič. Prečo?“
Prevalil sa na druhý bok, takže bol ku mne opäť otočený chrbtom. „Pretože ešte nie je vhodný čas.“
Hľadela som do stropu a premýšľala o jeho slovách. „Čas na čo?“
Neodpovedal.
Konečne sme si to vyjasnili. Každý sa postavil na svoju stranu hrádze a niekoľko najbližších mesiacov budeme po sebe hádzať bomby.
