Ešte vždy môžeš... pochopiť
Len kúsok od môjho nosu preletel zelený záblesk. Bellatrix Lestangeová sa zasmiala.
Padla som na kolená a v ruke som zvierala svoj zlomený prútik. Nikoho z ostatných som nevidela. Kde je Harry? Kam zmizla Luna, ktorá ma len pred chvíľkou držala za ruku a bežala so mnou vpred? Nezasiahlo ju jedno zo smrtiacich zaklínadiel?
Otočila som sa tvárou k nej, aby som mohla odhadnúť svoje možnosti.
Srdce mi bilo až niekde v krku, keď sa Bellatrix s blýskajúcimi očami postavila nado mňa a namierila na mňa prútik.
„Myslela si, že mi utečieš, maličká?“ zasyčala.
Bolo mi jasné, že ohľadne mojej osoby mali veľmi jednoduché pokyny. Zabiť. Nech si však tá ženská nemyslí, že ju budem prosiť o milosť! No a čo, že ma v hneve zabije rýchlejšie? Zomriem predsa tak či tak a moja vzdorovitá povaha sa odmietla skloniť pred jej prútikom.
„Áno. Inak by som nebežala,“ odvetila som trasúcim sa hlasom. Nahnevalo ma to. Nechcela som, aby cítila môj strach.
Pomaly som vstávala.
„A ešte je aj drzá,“ zachrčala a ďalšie zaklínadlo rozbilo niečo krehké, čo sa nachádzalo tesne za mnou. Alebo presnejšie tesne za miestom, kde som pred chvíľkou stála. Tak predsa len nechcem umrieť. Inak by som neuhla.
„Nehraj sa s ňou! Zabi ju!“ zareval na ňu Smrťožrút bežiaci cez miestnosť ďalej.
Prútik, alebo skôr to, čo z neho zostalo, v mojej ruke bezvládne ovisol. Nemala som najmenšiu šancu niečo urobiť. Mala som len ten zlomený prútik...
Zahnala som sa a z celej sily som jej ho šmarila do tváre a rozbehla som sa preč. Pochybujem, že som jej spôsobila nejaké zranenie, no urazená pýcha jej možno poškodila mozog, pretože ďalšie zaklínadlo, ktoré na mňa vrhla, nebola Avada.
Vykríkla som v strašnej bolesti.
„Renée!“
Otvorila som oči.
„Už zase vrieskaš zo sna,“ zašepkal Harry.
Uvedomila som si, ako plytko dýcham. Akoby som naozaj bežala. Jasné, v sne som sa vrátila k strašným udalostiam z konca tohto školského roku. Znovu.
„To sa ti muselo zdať,“ povedala som hrajúc sa na hrdinku. „Spi.“
Ešte minulý rok som takto budila svojho brata ja a teraz?
Ale poďme pekne po poriadku. Keď sme sa vydali s deckami na záchrannú misiu na Ministerstvo mágie, nikto netušil čo nás tam čaká. Harry sa dozvedel veľmi závažné skutočnosti o istom proroctve, kvôli ktorému nás tam Voldemort vylákal. Oveľa viac ma však trápila smrť nášho krstného otca. Sirius... nemohla som tomu uveriť. Stále tomu neverím! A to mi ani nestihol povedať o tom prvom rande našich rodičov.
Tá spomienka mi vohnala slzy do očí.
Harry na mňa stále ustarostene pozeral. Nestihol mi však povedať nič. Dvere našej izby sa s rachotom roztvorili.
„Kto to má stále počúvať?!“ zhučal na mňa strýko Vernon. „Ty nie si normálna!“
Podvihla som obočie. „Veď to vieš už takmer šestnásť rokov.“
Známa žila na strýkovom spánku navrela a divo sa rozpulzovala. Mrzelo ma, že som znovu kričala zo spánku. Nechcela som, aby niekto vedel ako som sa v ten deň bála. Dúfala som, že nikto nezistí, čo som prežila.
„Petunia!“ oslovil strýko svoju manželku náhliacu sa po chodbe k nám. „Toto nebudem znášať! Ja sa potrebujem VYSPAŤ! Čo s ňou urobíme?“
Prevrátila som oči a zvalila som sa do perín.
„Neviem, Vernon,“ ustarostene sa priznala teta Petunia. „Možno by sme ju mali poslať späť do komory.“
Harry vyskočil z postele. „To neurobíte!“
„BUĎ TICHO!“ zahriakol ho strýko.
„Má nočné mory!“ zastával sa ma Harry s takou gurážou, akú som uňho ešte nevidela. „Vy ju nemôžete trestať za to, čo prežila!“
Tiež som vstala, no nemala som energiu na to, hádať sa s nimi. „Idem dolu. Aj tak už dnes nezaspím.“
„Renée, nechoď,“ zavrčal Harry, ale ja som si vzala prikrývku a zamierila som ku dverám.
Nechcela som, aby sa ma môj braček vypytoval o čom sa mi sníva. Hovorila som o tom Hermione a vedel o tom Neville, ktorý ma v podstate zachránil a to mi zatiaľ stačilo.
Teta Petunia ma však zastavila. „Zostaneš tu. Nechcem, aby si sa potulovala po dome.“
„Ja nechcem, aby ste mi rozkazovali, čo sa mi má snívať,“ odvrkla som a v snahe prejsť okolo zblednutej tety som narazil na bordovú tvár strýka Vernona.
„Ako to s nami hovoríš?“ zahučal na mňa z tej blízkosti. Na tvári som pocítila niečo mokré.
„Opľul si ma,“ oznámila som strýkovi okato si utierajúc líca do pyžama.
Vedľa mojej hlavy vyrástla strýkova ruka s vystrčeným ukazovákom. Prst trasúci sa od hnevu ukazoval na moju posteľ. „Okamžite sa vráť do izby. A NECH ŤA VIAC NEPOČUJEM VRIESKAŤ!“
Poslušne som sa vrátila do postele. Strýko Vernon treskol dverami tak silno, až takmer vyleteli z pántov a dupajúc nohami ako závodný slon odpochodoval do spálne. Teta Petunia cupotala za ním.
Na ramene som pocítila Harryho ruku. „Povedz mi, čo sa ti sníva.“
Pokrútila som hlavou. „Hlúposti.“
„Chcem to vedieť,“ vyhlásil.
Prehodila som si cez hlavu prikrývku, aby som nevidela jeho oči, no kým som cítila, ako sa tvrdý matrac prehýba na stranu pod jeho váhou, videla som jeho oči pred sebou. „O Bellatrix. Ako ma naháňala po ministerstve.“
„Ublížila ti?“ spýtal sa a v hlase mu zaznel súcit.
Mala som mu povedať, že ma mučila kliatbou Cruciatus, kým ju Neville neodlákal? Tak nejako to bolo. Pamätám si len neznesiteľnú bolesť. Potom prišiel Neville a pustil sa do súboja s tou ženskou. Podľa jeho slov som v nasledovných minútach schytala silné omračovacie zaklínadlo a kým ma stihla Bellatrix doraziť, niekto na ňu zavolal, že majú Harryho. Prečo sa nikto nevrátil, aby to so mnou ukončil nadobro, to neviem. Buď na mňa v tom vzrušení zabudli, alebo si mysleli, že už ma dorážať netreba.
„Trochu,“ povedala som do tmy pod prikrývkou.
Harry mi ju stiahol z hlavy a chytila ma za obe plecia. Chvíľu to vyzeralo, že mnou začne v zúrivosti lomcovať, no potom ma pustil, vstal a hodil sa na svoju posteľ. „Chceli ťa zabiť.“
„A koho nie?“
Pozrel na mňa s hnevom. „Na nikoho iného nevrhali smrtiace kliatby! Nie som sprostý, Renée. Prečo zo mňa stále robíš hlupáka? Videl som, čo sa dialo. Ver mi trochu a povedz čo vieš.“
„Ale ja nič neviem,“ trvala som na svojom a bola to pravda. Netušila som prečo ja jediná zo všetkých deciek som musela čeliť zeleným lúčom svetla. Čo motivovalo Voldemorta k tomu, aby im povolil zabiť ma? „Možno sa len príliš rozihrali...“
„Prestaň sa správať akoby to bola len detská hra! Ide ti o život!“ Harry nekričal len kvôli tomu, že nechcel opäť privolať našich milovaných príbuzných.
„Všetkým ide o život,“ prevrátila som oči, položila som si hlavu na podušku a prehĺtala som slzy. „Sirius je toho dôkazom a je zázrak, že zatiaľ jediným.“
Udrela som na správnu strunu. Harry viac nič nehovoril. Vstal, zhasol svetlo a ľahol si do postele.
„Dobrú noc,“ zahundral.
Prehodila som sa na druhý bok a nemo pozrela do stropu. Nechcela som zaspať. Vedela som, že by sa mi to snívalo opäť. Pokúšala som sa myslieť na niečo radostnejšie. Napríklad na Dumbledorov list, ktorý prišiel predvčerom. Príde nás vyzdvihnúť z Privátnej cesty, aby sme šli do Brlohu. Už zajtra odtiaľto odídeme a ja sa možno konečne normálne vyspím...
Ležala som v posteli pokým sa na chodbe neozvalo buchnutie dverí. Strýko odišiel do práce a teta sa zberala pripraviť raňajky. Nemalo pre mňa význam vylehovať v posteli dlhšie a tak som sa pomaly pobrala dole za ňou. Strýko už bol preč. Teta stála pri sporáku a poctivo miešala nejakú kašu, ktorá voňala celkom príjemne oproti tým gebudzinám, ktorými sa napchávame kvôli Dudleyho diéte.
„Ránko,“ pozdravila som, akoby sa v noci nič nedialo a automaticky som začala spratávať zo stola špinavý riad po strýkovi. „Dobre to vonia.“
Teta so mnou nekomunikovala. Jediný dôkaz toho, že ma vníma, bolo, keď sa uhla od umývadla, kde som pokladala špinavý riad.
„Strýko dnes šiel skoro,“ nadhodila som v snahe byť milá. „Deje sa niečo?“
Opäť žiadna odpoveď.
„Nachystaj na stôl,“ zavelila, hoci keby sa jej ráčilo pozrieť sa na mňa, vedela by, že je to zbytočné. Stôl som prestierala s rovnakou samozrejmosťou ako som odpratala riad. Nech som bola akokoľvek vzdorovitá, tete Petunii som odporovala málokedy. Mala som ju dokonca radšej ako Harry a, síce si to možno len nahováram, zdalo sa mi, že aj ona má vo väčšej obľube moju osobu, ako jeho.
Vypla plameň a zakryla kašu pokrievkou, aby zostala teplá. Ja som práve pokladala na stôl poslednú misku, keď prešla ku dverám, nazrela do chodby, či nikto nejde a potichu zavrela.
„Prečo tak kričíš?“ spýtala sa akoby strieľala náboje z guľometu.
Uškrnula som sa. „Mám ťažké sny.“
Prižmúrila oči. „O čom?“
Prekvapene som na ňu pozrela. Nikto z našich príbuzných sa o nám nikdy nezaujímal natoľko, aby nám kládol podobné otázky.
„O škaredých veciach,“ odvetila som vyhýbavo.
Teta si pohŕdavo odfrkla. Prešla ku chladničke, vytiahla maslo a začala ho rozbaľovať. „Ja ťa varujem, Renée, ešte jedna takáto noc a odchádzaš z tohto domu, kým sa neupokojíš. Tvoj strýko je už na pokraji s nervami. Potrebuje zdravý spánok, nie aby sa každú noc budil na tvoje škriekanie!“
Prikývla som. Brala som to ako výstrahu, ktorú mi teta povedala z dobrej vôle. Vždy som chcela veriť, že je v nej kúsok, ktorý nás má rád, bola to mamina sestra!
V ten deň som všetko brala akosi povznesene. Veľmi som sa tešila na večer, kedy odtiaľto vypadneme a myšlienka na Dumbledorov nočný príchod ma udržiava mimo hádok s Durslayovci celý dlhý úžasný pokojný deň! Dokonca ani večer, keď sa vrátil strýko a zrúkol na mňa, aby som nezavadzala pri dverách, ktorými do mňa vrazil, nedošlo k príliš hlasnej hádke.
„Keby si ich otváral trochu jemnejšie...“ zašomrala som si, načo strýko zahučal, že toto je jeho dom a jeho dvere a bude ich otvárať akokoľvek chce. Čím viac sa ručička hodín približovala k jedenástej, moje nadšenie rástlo. Stále som nemala príliš v láske toho starého okuliarnatého pána, ktorý sa priveľmi spoliehal na môj úsudok a hovoril divné veci, ibaže v tomto prípade znamenal jeho príchod moje vykúpenie.
Konečne odbilo jedenásť a práve v tej chvíli sa ozval domový zvonec. Práve som sa snažila nájsť v chladničke na jedenie niečo, čo by naozaj stálo za to a tak som sa k dverám dostala posledná. Moje prvotné nadšenie a nervozita sa však nestretli s Dumbledorovým záujmom a pochopením. Ten chlap sa na nanominoval do obývačky a čakal nás rozvláčny rozhovor o Harryho dedičstve po Siriusovi. Samozrejme, dom Blackovcov sa vždy dedil po meči a ja, úbohá praslička, som nemala nárok ani na Siriusove ponožky. Keď sme sa konečne dostali k nášmu odchodu, stojac pri dverách som sa obzrela na tetu Petuniu. Sedela strnulo na gauči, líca jej zalievala červeň a hľadela rovno pred seba. Dumbledore len pred chvíľou spomenul ochranné kúzlo, ktoré fungovalo len vďaka nej. Náhle ma pohltil pocit vďaky. Zachránila nám život. A ja mám svoj život priveľmi rada na to, aby som jej niečo také vyčítala. Dvere domu na Privátnej ceste číslo štyri sa za nami zavreli. Nikto z nás netušil, že ja som počula ten zvuk naposledy.
Leto u Weasleyovcov bolo krásne, no krátke. Návrat na Rokfort ma však neskutočne tešil a nepokazila mi ho ani skutočnosť, že Snape viac nevyučoval Elixíry, ale dostal miesto profesora OPČM. Bolo mi totiž úplne ukradnuté. Aj keby učil Veštenie, bolo mi jasné, že to na našom „vzťahu“ nič nezmení. Aj keď, pravdupovediac som si nevedela predstaviť, ako sa budem nechávať po škole z OPČM...
Ako darček k šestnástym narodeninám som si kúpila nový prútik, keďže môj starý, dubový prútik zostal ležať niekde na podlahe oddelenia záhad a možno práve v týchto dňoch sa pracovníci tohto oddelenia zapodievajú „záhadou“ ktorý blázon ten krásny prútik zničil. Môj nový, z ebenového dreva, sa mi však páčil viac. Bol taký nádherne tmavý a lesklý, až som mala chuť vystaviť ho do vitríny a nikomu nedovoliť, aby sa ho dotkol. Bolo tu však niečo, čo ma prinútilo mať prútik vždy poruke.
Nie, nebol to Snape.
Bol to Dumbledore.
Profesorka McGonagallová sa jedného septembrového večera, len pár dní po začiatku školského roku osobne zjavila v našej spálni. Práve som si prehrabávala veci, ktoré som ešte nevybalila z kufru, pretože niekde tam v tom bodreli musela zostať visieť moja učebnica Herbológie. Na posteli veľa mňa sa postupne kopili špinavé zabudnuté veci, ktoré som vytiahla v domnienke, že to bude herbológia, no samotnú učebnicu nie a nie nájsť.
„Čo má znamenať ten neporiadok, slečna Potterová?“ zaznel jej prísny hlas po strohom zaklopaní.
„Za ten môže moja ľavá ruka,“ odvetila som, keďže moja úbohá ľavačka s a nedobrovoľne podujala vnárať sa do hlbín môjho kufra.
Profesorka si so zmrašteným obočím prezrela tú kopu ničoho a zrazu natiahla ruku za niečím, čo ju zaujalo. „Dovolíte?“
„Samozrejme, pani profesorka,“ povedala som premýšľajúc, či to nie je nejaká nedokončená domáca úloha z transfigurácie. Keď sa som však pozrel na jej ruku, videla som, že siahla po starom vydaní Sršňa, ktoré mi darovala Luna minulý rok. „Oh, to nestojí za prečítanie. Je to vážne brak.“
Jej drobné bystré oči sa však ponáhľali po niektorej zo stránok, až ho napokon zavrela. „Ako dlho máte ten časopis?“
„Asi rok,“ pokrčila som plecia a zdvorilo som vstala.
Premerala si ma. „A čítali ste článok o vás?“
„Trochu áno.“
„Prečo ste to neukázali profesorovi Dumbledorovi?“ spýtala sa akosi sklamane. Akoby som pred ňou dlho tajila, že ju mám rada. Niežeby som jej to niekedy bola povedala...
„Sú to hlúposti, pani profesorka,“ pokrútila som hlavou. „Naši ma nechceli dať Voldemortovi.“
Jej obočie vyletelo do vlasov. „Nebuďte smiešna. Samozrejme, že nechceli.“
Chcela som sa spýtať na čo teda naráža, ale pokračovala skôr ako som stihla svoj zámer uskutočniť.
„Poďte so mnou do riaditeľne,“ požiadala ma a vyšla z dverí.
Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Kvôli jednému hlúpemu časopisu?
Celou cestou som sa snažila rozpamätať o čom presne ten článok bol, no po prvé som ho nečítala a po druhé, aj keby som s ak tomu nejakým spôsobom dokopala, pochybujem, že by sa tieto informácie udržali v mojej hlave celý jeden rok.
V riaditeľni som ešte nikdy nebola a točité schody, ktoré tam vedú, sa mi veľmi páčili. Neužívala som si ich však dlho. Profesorka zaklopala na ťažké dvere a vošli sme dnu, do kruhovej miestnosti.
„Pán profesor, priviedla som slečnu Potterovú, ako ste si želali,“ povedala a podišla k jeho stolu. Položila naň Sršňa a tichším hlasom dodala: „A toto som našla v jej izbe. Myslím, že by vás to mohlo zaujímať.“
„Ďakujem, Minerva,“ usmial sa Dumbledore, prečítal si titulku a odložil časopis trochu bokom. „Mám rád ľahšie čítanie.“
Profesorka McGonagallová stisla pery. „Ak je to všetko...“
„Môžete ísť,“ prepustil ju a následne sme osameli.
Jeho modré oči si ma premerali. Nestretli sme sa osamote od toho večera v štvrtom ročníku, keď ma odprevádzal do Chrabromilskej klubovne a vypytoval sa na Harryho. Nevedela som, čo odo mňa chce, no ak to súviselo so Sršňom, pokladala som za svoju povinnosť varovať ho.
„Neodporúčam vám čítať to, pane,“ povedala som. „Je to úplný nonsens. Viete, čo je to nonsens? To je...“
Pobavene sa usmial. „Mám to šťastie, že sa mi dostalo potrebného vzdelania, slečna Potterová. Ste veľmi pozorná, ale ďakujem, viem, čo je nonsens.“
Zmĺkla som. No a čo? Nebola som si istá, či sa Dumbledorovi dostalo toto slovo do uší, ak vyrastal v čisto čarodejníckej komunite.
Ponúkol mi stoličku.
„Asi neviete, prečo som si vás dal zavolať,“ spýtal sa.
„Kvôli Harrymu?“ tipla som si. Aj naposledy sa pýtal na Harryho a zdalo sa mi to logické.
Dumbledore však prekvapivo odvetil: „Nie. Kvôli tebe.“
Podvihla som obočie. „Mám sa radovať, alebo báť?“
Stále si ma prehliadal ako nejakú turistickú zaujímavosť. Možno by som mala zvážiť svoju prostorekosť, aby sme sa vôbec niekam dostali.
„Predpokladám správne, že Harry ti povedal, čo sa dialo na Ministerstve po tom, ako si bola omráčená?“ spýtal sa napokon.
„A sme pri Harrym,“ uškrnula som sa. „Nie. Nerozprávali sme o tom.“
„Skutočne?“ úprimne sa začudoval Dumbledore. „Tak to zase zostáva na mne. Neboj sa, nebudeme sa rozprávať o Siriusovi... Harry sa v ten deň stretol s Voldemortom.“
Prikývla som, akože o tom viem.
„Bellatrix Lestrangeová ho vylákala do auly a...“
„Ja viem, pane,“ skočila som mu do reči. Nechcela som byť drzá, ale počúvať ten istý príbeh sa mi nechcelo. Mohla som sa venovať aj zaujímavejším činnostiam.
Riaditeľ po mne blyskol očami. Bolo mi jasné, že som prestrelila. Vzdychol si, pousmial sa a akoby som ho slušne požiadala, aby niektoré časti vynechal, rozprávanie ešte viac zhustil.
„Keď sa Harry dostal priamo k Voldemortovi, zaznelo niečo, čo síce nebolo pravdivé, ale to sme, samozrejme, ešte nevedeli... Bellatrix povedala, že hoci proroctvo sa rozbilo, aspoň sa jej podarilo zabiť ťa,“ dokončil Dumbledore.
Waw. To som sa tu naozaj trepala kvôli tomuto?? Mala som sto chutí vstať a tresknúť dverami. Tá Herbológia sa mi nenájde sama! Ovládla som sa. Musím to tu vydržať!
„A? Pane?“ pobádala som ho.
„Keď Harry počul, že si mŕtva, úplne prestal dbať o svoj život,“ povedal Dumbledore asi som sa tvárila veľmi nechápavo, pretože hneď s povzdychom pokračoval. „Voldemort si uvedomil, že jedna z ciest k porazeniu Harryho je pripraviť ho o jeho blízkych.“
Pomaly som opäť prikývla.
„Takže sa ma snažili zabiť,“ zhrnula som a neubránila som sa úškrnu. „Neurazte sa, pán profesor, ale na to som prišla dokonca aj ja. Na to, aký ste inteligentný, ste nedospeli k príliš ohurujúcim záverom.“
„Niekedy nie je tvoja prehnaná úprimnosť zdvorilá, Renée,“ upozornil ma milo. „Nejde však o to, že ťa chceli zabiť. Ide o to, že sa o to budú pokúšať aj naďalej. A my im to nemôžeme za žiadnych okolností dovoliť.“
„Aby Harry nepodliehal sebadeštruktívnym sklonom?“ doplnila som, aby videl, že som to pochopila. Videla som súvislosti!
Riaditeľ spokojne prikývol.
