Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

Prebrala som sa v Nemocničnom krídle na zvláštny pocit. Uvedomila som si, že niekto ma doslova prefackal, aby som prišla k životu. 
„Prepáč, ale o chvíľu tu bude Harry a bolo by dobré, keby si bola hore,“ povedal Ron a sadol si vedľa mňa. „Čo sa stalo?“
Posadila som sa, ale akosi som sama poriadne nevedela, čo sa stalo. „Bola som v lese a napadli ma kentauri... Kde je Harry?“
Ron sa obzrel na dvere. „Ešte ho zdržal Dumbledore, ale o chvíľu tu musí byť. Hermiona šla zistiť ako sa má Katie.“
„Katie?“ spýtala som sa kontrolujúc obväzy na mojej ruke. Šíp mi už niekto vytiahol a ranu som takmer necítila, ale napriek tomu som mala ruku pokrytú hrubou vrstvou bielej látky. 
„Áno,“ odvetil. Ukázal o pár postelí ďalej. Závesy tu boli napoly zastreté, ale pod prikrývkou sa jasne črtali nohy. „Katie Bellová. Niekto ju preklial. Videli sme to, keď sme šli z Rokvillu.“
Pokrútila som hlavou, akože tomu nemôžem uveriť. V skutočnosti ma ale trápilo niečo iné. Čo sa stalo v lese, keď som odpadla? „Kde je Snape?“
„Neviem... Prečo ťa to zaujíma?“ pochybovačne sa spýtal. 
Zamračila som sa. Nepovedali im to? Čo sa stalo, že sa Snape nepochválil svojím hrdinským činom? Nechcela som povedať, že ma zachránil, alebo niečo podobné, pretože som nevedela čo z toho je pravda. „To on ma našiel v lese.“
Ron mykol plecom. „Netuším, kde je. Čo, chceš sa mu poďakovať?“
Našťastie som bola ušetrená odpovede, pretože som sama nevedela, čo od neho chcem. Asi som len potrebovala vedieť, čo sa stalo a prečo, premerlina, ma chcú zabiť už aj kentauri? Vyrušil nás Hermionin príchod. 
„Ako dobre, že si už hore!“ potešila sa a vzápätí sa zamračila na Rona. „Však si ju nezobudil?“
„Nie!“ vyhŕkli sme obaja naraz, načo sa Hermiona zatvárila ešte menej spokojne. 
„Ty si ju zobudil!“ zaútočila na Rona. „Nevieš, že pacienti musia mať pokoj a dobre sa vyspať, aby...“
„Hermiona, tichšie,“ tíšila som ju, aby náhodou madam Pomfreyovej nenapadlo vyhodiť ich za dvere. „Bol veľmi jemný.“
Ron prikyvoval. „Nechcel som, aby bol Harry zase celý rozhádzaný, že sa jej niečo stalo a on tu nebol. A navyše, už jej je dobre.“
„Presne!“ usmiala som sa naňho. Ronalda človek nemôže nemilovať. „Asi poviem Pomfreyovej, aby ma rovno poslala na internát... Ako je Katie?“
Hermiona sa stále mračila, no keď jej bystré hnedé oči zabehli ku Katinej posteli, zabudla na hnev. „Vraj je to veľmi zlé. Ak sa dozajtra jej stav nezmení, odvezú ju k Mungovi. Ale čo sa stalo tebe?“
Zopakovala som, čo sa stalo v lese, ale tentoraz trochu obšírnejšie a už som sa na Snapa nepýtala. Dúfala som, že sa budeme rozprávať o tom, čo sa stalo Katie, ale teraz, keď už som sa o to začala zaujímať, sa Hermiona začala vypytovať na to, čo sa stalo mne. Kto vymyslel zákon schválnosti? 
„Takže ťa len tak napadli? Hagrid hovoril, že sú čoraz agresívnejší, ale napadnúť študentku pretože vošla do lesa! Dumbledore bude zúriť!“
„Nebolo to zase tak nevinné,“ obhajovala som tie štvornohé tvory. „Myslím, že som ich urazila. Aspoň to tvrdil jeden z nich.“
„Ako?“ zaujímal sa Ron. 
„Vedela som, že ma niekto sleduje. Keď som zistila, že sú to len kentauri, uľavilo sa mi, tak som sa na tom zasmiala,“ priznala som pravdu. 
„A za ťa postrelili?“ opäť zvýšila Hermiona hlas. 
„Keby sa mi niekto vysmial, tiež by som ho vyzvala na súboj. Nerieš to, prosím ťa.“
Vstala som z postele. Už ma všetci vidíte, ako ležím na nemocničnom lôžku a čakám, kým mi niekto láskavo povie, čo sa deje! Prehodila som si cez plecia plášť.
„Kam ideš?“ zastavila ma Hermiona. 
„Na záchod,“ vyhovorila som sa bez okolkov. Dvere nemocničných záchodov boli hneď vedľa vchodu do krídla a mne sa nechcelo ani za svet hádať sa s niekým o tom, či mám zostať v tejto hroznej miestnosti celú noc, merlinchráň, aby si ma tu chceli nechať dlhšie! Našuchla som si topánky a rezko som vykročila. Bola som už takmer vonku, keď si Hermiona uvedomila, čo mienim urobiť. 
Vyskočila a rozbehla sa ku mne, aby ma zadržala, no nebolo to potrebné. Dvere sa opäť rozleteli a oproti mne sa zjavil prekvapený Harry. 
Hermiona zastala, keď videla, že sme sa objali. 
Bola som neskutočne rada, že opäť cítim pod prstami známe havranie vlasy. Mrzelo ma, že sa zase kvôli mne musel stresovať. A že je úplne vykoľajený, o tom som nepochybovala. Videla som predsa ako sa tváril! 
„No tak,“ zasmiala som sa. „Netvár sa akoby šlo o život!“ 
Hľadiac mi do očí pokrútil hlavou. Bol zvláštne odmeraný a zároveň smutný. To ho vykoľajila jedna ranka na ruke? Veď on sám mal oveľa vážnejšie zranenia! V druhom ročníku prišiel o všetky kosti v hornej končatine! Ako ho môže vzrušiť niečo takéto?
„Chce s tebou hovoriť Dumbledore,“ povedal vážne. „Príde sem hneď ako zariadi všetko pre Katie.“
Hermiona si vzdychla.
„Riaditeľ má ťažký deň,“ ozval sa Ron, ktorý sa už stihol rozvaliť na mojej posteli. 
Medzitým sa Harry zaujímal ako sa cítim. Vrcholne sa mi nechcelo rozprávať mu všetko od začiatku, tak som len povedala, že sa mám dobre a ranu už ani necítim a chcela som si zaraz strhnúť obväzy, v čom mi ale zabránila Hermiona spolu s madam Pomfreyovou, ktorá ma prišla vrátiť do postele. Protestovala som úpenlivejšie, ako keby ma nútila podrobiť sa liečbe mučením. Až napokon zavelila, aby Harry, Ron a Hermiona odišli, pretože ma rozrušili.
„A ty tu zostaneš pekne celú noc, slečna!“ povedala mi prísne, keď som sa úplne odutá zahrabala pod prikrývku. „Ruku máš ako sito. Nikam ťa nepustím!“
Sadla si ku mne ako na stráž a zabavila mi prútik. Občas kontrolovala Katie a dala mi vypiť akúsi gebudzinu, aby sa mi ruka dobre hojila. Bola som úplne bezradná. 
Už som takmer zabudla, že má prísť riaditeľ, aby ma zase vyspovedal. Napriek tomu sa tam objavil. Bol už neskorý večer a ja som reálne uvažovala, že buď do dvadsiatich minút zaspím, alebo skúsim predstierať hrozné bolesti a kým pôjde tá ženská po elixír, ujdem aj bez prútika.
Všetky moje plány však boli Dumbledorovým príchodom zrušené. Prišiel pomaly a pokojne. Krok mal ľahký, ale akýsi pomalý, akoby si chcel premyslieť, či stúpa na správne miesto. Požiadal madam Pomfreyovú, aby nás nechala osamote. 
„Ak mi zaručíte, že ostane v posteli,“ súhlasila a stratila sa vo svojej izbe. 
Dumbledore si sadol na okraj mojej postele. Neusmieval sa a to ma zaujalo. 
Okato som zazívala a sadla som si o niečo pohodlnejšie. V prípade, že predsa len zaspím, ma aspoň nebude bolieť krk. 
„Tak, čo sa deje? Snape žaloval, že som sa vystavila hroznému útoku kentaurov a takmer som ohrozila svoj vzácny život?“ spýtala som sa s očami vyvrátenými ku stropu, aby som ukázala ako ma to otravuje. 
„Profesor Snape ma oboznámil s tvojou nerozvážnosťou, to áno,“ pripustil Dumbledore. „A vzhľadom na to, čo sa deje a čo sa mohlo stať nebyť jeho včasného zákroku, bolo by od teba veľmi milé, keby si mu prejavovala trochu viac úcty.“
„Možno máte pravdu,“ pripustila som vážne. Zamyslela som sa a pokrútila som hlavou. „Ale moment, pane, ja neviem čo sa deje! Možno by ste mi to mohli vysvetliť predtým, než mi zase prikážete čo smiem a nesmiem robiť.“
Konečne sa pousmial. Nepozeral však na mňa. Skúmal svoju očernenú ruku, akoby na nej videl niečo nové. Možno zaznamenal nejaké zlepšenie... „Áno. Musím ti to vysvetliť. Sľúb mi, Renée, že ma dnes ušetríš svojich, síce spravodlivých a odľahčujúcich, no občas trochu unavujúcich, sarkastických poznámok, ktoré by nás zdržiavali.“
Premýšľala som ako dlho mu trvalo, kým vymyslel takúto zložitú vetnú konštrukciu, no keďže sa tváril úplne prirodzene a vážne, zrejme nad tým ani priveľmi neuvažoval.
„Nežiadal by som ťa o to, ale ja dnes s tebou strávim viac času a bojím sa, že ak sa budeš sústreďovať na svoje odpovede, unikne ti podstata toho, čo ti poviem,“ vysvetlil, z čoho som bola vykoľajená ešte viac.
„Budem ticho ako voš, pokiaľ sa bude dať,“ prisľúbila som mu a on spokojne prikývol.
Bola to naozaj neobvyklá žiadosť, no snažila som sa ju rešpektovať. Riaditeľ vyzeral veľmi unavene, akoby odvtedy, čo som ho videla naposledy prežil sto rokov. 
Opäť sa usmieval. „Ďakujem. Môžeme teda prejsť k tomu, čo nás trápi...“
„Čo sa stalo v lese?“ spýtala som sa, pretože som mala pocit, že ma chcel k otázkam povzbudiť. Asi som sa mýlila, ale ak áno, Dumbledore to nedal nijako najavo.
Nemocničné krídlo už bolo úplne tiché a čakanie na zvuk jeho slov ma znervózňovalo.
„Keď si stratila vedomie, profesor Snape sa pokúsil, ako sa hovorí, priliať trochu oleja do ohňa, ktorý vzbĺkol medzi kentaurom Kavelom a zvyškom jeho družiny. Z ich rozhovoru pochopil, že Kavel konal na Voldemortov pokyn.“
„Sú s ním?“ neverila som vlastným ušiam. Kentauri sa pridali na JEHO stranu? Ako mohli? A to sa vystatujú akí sú múdri!
Riaditeľ ma však vyviedol z omylu. „Nie, nie všetci. Kavel je možno jediný, alebo aspoň jeden z mála. Keď zvyšok družiny podporovaný prezieravými vyjadreniami profesora Snapa pochopil o čo ide, vybavili si to s Kavelom vlastným spôsobom.“
„Takže...“
„Kentauri majú svoje zásady a ten kto ich poruší, nepatrí viac medzi nich.“
„Ako Firenze?“ uvedomila som si, aký bol dotlčený, keď prišiel z lesa, aby vyučoval. Zrejme aj Kavel pocítil tvrdosť ich kopýt. „A prečo mi povedal, aby som odpadla?“
Dumbledore na mňa prekvapene pozrel. „Kto ti to povedal?“
„Snape,“ vyhŕkla som nahnevane. Takže Dumbledore si myslel, že som odkväcla len tak, z dlhej chvíle? 
„Asi sa bál, že mu pokazíš plány,“ zamyslene si tipol a potichu sa zasmial. „Nemaj mu to za zlé. Aj ja som ťa predsa požiadal, aby si na chvíľu odložila svoju iróniu a pochybujem, že by si poslúchla, keby ťa o to požiadal profesor Snape.“
Jasné, ale ako hlúpa som sa na jeho jediné slovo vystrela na zem. Neznášam toho chlapa. Neznášam ho!
Bolo veľmi milé, ako ma riaditeľ vždy nechal, aby som si utriedila myšlienky. Možno aj vďaka tomu rástla moja zvedavosť. 
„Takže sme sa odtiaľ dostali a Kavel je spacifikovaný nadobro... Prečo ste teda tu?“
„Pretože nič z toho sa nemalo stať. Voldemort ťa chce zabiť a vôbec sa tým netají. Čo je však horšie, poveruje tým svojich sluhov. Vlani na ministerstve to mala byť Bellatrix, teraz Kavel a obávam sa, že slečna Bellová niesla taktiež odkaz pre teba,“ hovoril pomaly. 
Katie za závesom potichu spala, no Hermiona povedala, že je to s ňou vážne. Naozaj je to kvôli mne? To nie je možné! Čo ak sa jej neuľaví? Čo ak sa jej stav nezlepší a zostane poznačená na celý život? Kvôli mne?
Premkol ma hrozný pocit viny. Ja som sa o žitie a smrť príliš nestarala. Nikto predsa neodíde zo sveta živý a ak už raz budem mŕtva, bude mi to aj tak jedno. Ale ako som sa mohla nestarať o to, že Katie kvôli mojej hlúposti trpí?
Spomenula som si na Bellatrix, keď ma mučila Cruciom, boli to neskutočné bolesti. Cíti teraz niečo podobné aj Katie?
„Ak tak túži po mojej smrti, idem za ním. Netvárte sa tak prekvapene, prosím vás, viete, že sa mu to aj tak podarí - skôr či neskôr sa to aj tak stane a ja neviem, prečo by mali kvôli tomu trpieť ľudia ako Katie?“
Krv sa vo mne búrila. Najradšej by som vyskočila z postele a bežala rovno za Voldemortom, aby si to so mnou vybavil zoči-voči ako chlap s... so mnou! 
„Zostaň kde si!“ uzemnil ma riaditeľ a myslím, že na mňa použil nejaké zaklínadlo, pretože som sa chvíľku nemohla ani pohnúť. „Nemôžeš zomrieť, už som ti to vysvetľoval, Renée. A ani neumrieš.“
Počkal, kým sa upokojím a ovisnuto padnem na vankúš. 
„Ako?“ spýtala som sa neveriaco. „Chcete ma držať v nejakej klietke ako zviera?“
„To by som nikdy neurobil. Ak všetko dopadne tak, ako plánujem, budeš slobodnejšia, než sa teraz odvažujem dúfať,“ povedal, zhlboka si vzdychol a obzrel sa po miestnosti. „Je to také zložité, že skutočne ani neviem kde mám začať.“
Trpezlivo som čakala. 
Čo je na tom zložité? Nech na mňa teda vrhne nejaké ochranné zaklínadlá a budem fit.
„Pravdupovediac, doteraz som si myslel, že Voldemort ťa bude chcieť zabiť osobne, rovnako ako Harryho a domnieval som sa, že je to v poriadku, pretože ťa chráni to isté kúzlo ako tvojho brata. Ale vo všetkom som sa mýlil.“
Vedela som, že sa mýlil, sám pred chvíľou povedal, že na mňa Voldemort posiela svoje psy, nebude si so mnou špiniť ruky sám! 
„Čiže?“
„Vďaka tomu fascinujúcemu článku v časopise Sršeň,“ pousmial sa. „Som sa dozvedel nové skutočnosti.“
„Oh, nie! To nemôžete brať vážne...“
„Upokoj sa, prosím,“ opäť ma musel upozorniť. „Nemyslím tú vymyslenú teóriu, že si bola sľúbená Voldemortovi. To bol poľutovaniahodný nezmysel. Zabúdaš však, že Xeno Lovegood ho postavil na základe výpovede jednej neznámej ženy. Našťastie som sa držal len jej slov a prišiel som na zaujímavú skutočnosť, ktorú som si doposiaľ neuvedomil.“
Krútila som hlavou ako šialená. „Nemôžete postaviť svoje závery na niečom, čo uverejnil Sršeň! Ide o môj život, profesor. Berte to trochu vážne!“
„Oh, ja to beriem vážne, Renée. Beriem to vážnejšie ako ty sama,“ povedal unavene sa oprel lakťami o svoje kolená a pokračoval: „Zdá sa, že tá žena bola jasnovidka. Nie veštica ako profesorka Trelawneyová, to nie. Ona nevyslovila proroctvo, ako to, ktoré sa týka Harryho a Voldemorta. Len videla niečo viac ako ostatní. A to čo videla mi pomohlo pochopiť čo sa deje. Renée, keď tvoja mama zomrela, ochraňovala tým Harryho. Samozrejme, že myslela aj na teba a v podstate zomrela za vás oboch, ale Voldemort chcel zabiť len tvojho brata. Myslím, že teba by napokon ušetril a preto kúzlo ochrany na teba nepôsobí .“
Trvalo dlho, kým som si to prehnala hlavou a pochopila o čo ide. „No a čo? Veď ma aj tak nechce zabiť on. A to kúzlo by nepôsobilo na smrťožrútov. Neochránilo by ma pred tým, čo na mňa dnes číhalo.“
„Veľmi správne,“ súhlasil Dumbledore. „Ale je to ďalší dôvod pre to, čo sa, dúfam, stane. Ak pochopíš čo ti dnes poviem, nebudeš sa môjmu plánu vzpierať.“
Mračila som sa naňho. Nemôže to vyklopiť rovno? Začínala som sa zamotávať do jeho vysvetlení ako mucha do pavučiny. Jediné čo som nevedela bolo, kto bude pavúk, ktorý ma príde zožrať.
„Vysvetlite mi to konečne,“ požiadala som ho.
Párkrát si obrátil očernenú ruku v dlani, kým odpovedal: „Tá žena ďalej hovorila, o tvojej smrti. Tvrdila, že zomrieš, pretože si prišla o matkinu lásku - čo myslela, samozrejme, metaforicky - ale len v prípade, že niekto iný túto lásku nenahradí.“
Priveľa informácií! „Moment,“ požiadala som ho a odvrátila som tvár, aby nevidel ako sa úpenlivo sústreďujem. Niekto ma musí milovať namiesto mamičky? Má sa za mňa opäť niekto obetovať? „Tak to je dosť blbé.“
„Prečo sa domnievaš, že je to... blbé?“ spýtal sa a ja som sa prekvapene zasmiala. To slovo k nemu vôbec nepasovalo. Začínal sa mi páčiť. 
„Pretože teraz sa niekto... napríklad Harry musí obetovať, aby som mohla žiť,“ vysvetlila som mu k akému záveru prišiel môj mozog. 
„Harry? To je dosť zlý príklad,“ usúdil.
Takže môj mozog sa tu dnes prepína a skutočne podáva nadľudské výkony, aby mi ich riaditeľ jedinou poznámkou znehodnotil?
„Dobre, tak to mám niekoho popýtať, či by nebol taký milý a obetoval sa za mňa?“
Dumbledore vyzeral, že o tom skutočne uvažuje. „To by asi nikto len tak neurobil. Preto je to kúzlo také výnimočné, vieš? Správne si pochopila, že niekto musí prejaviť lásku k tebe. Ale sú aj iné skutky lásky.“
Aké iné skutky lásky? Čo iné ešte treba urobiť? „Má Harry verejne vyhlásiť, že sa zrieka lásky k mamičke a oddnes miluje len mňa? To by iste fungovalo!“
„Prosil som ťa, by si nepoužívala v našom dnešnom rozhovore iróniu,“ prosebne na mňa pozrel. Zrejeme som ho privádzala do zúfalstva. „Toto by naozaj nefungovalo. Mal som skôr na mysli sobáš. Nemyslíš, že je to naozajstný dôkaz lásky?“
Takmer mi padla sánka. Vždy síce hovorievam, že mi všetko treba povedať priamo, inak to nepochopím, ale zase takto na rovinu to na mňa vybafnúť nemusel... „JA si Harryho NEMÔŽEM vziať,“ snažila som sa hovoriť pomaly a zrozumiteľne, aby mi rozumel.
„Zabudni na chvíľu na Harryho. Prirodzene, že si ho nemôžeš vziať,“ povedal trochu pobavene. „Sú aj iní muži, ktorí ľúbili tvoju mamu.“
Srdce mi vynechalo jeden úder. NIE! ON NIE! Dumbledore sa zbláznil. Dumbledore je blázon. Je to BLÁZON! Chcela som vykríknuť. Namieriť naňho prútik a vykopnúť ho z izby aj s jeho choromyseľnou starou hlavou. 
„Toto vôbec nie je vtipné, pane. Ja sa odmietam vydať za niekoho len aby som nadobudla ochranu, ktorú nepotrebujem...“
„Nechaj ma dohovoriť...“
„Mysleli ste Remusa?“ vyhŕkla som v poslednej nádeji, že mi dá za pravdu. Remusa som mala rada. Bol to dobrák a za splnu by som si užila aj trochu zábavy a vzrušenia.
„On ju neľúbil.“
„Nechajte ma,“ požiadala som ho, hoci mi chcel ešte niečo povedať. „Buďte ticho a choďte...“
„Renée, to ešte nie je všetko,“ prísne do mňa zabodol pohľad.
Zvreskla som. „Nie! NECHAJTE MA! Ja nechcem! Ja... choďte PREČ!“
Zo susednej miestnosti vybehla zdravotníčka s bieloružovou fľaštičkou veštiacou elixír na upokojenie.
„Musíte ihneď odísť, pán riaditeľ,“ osopila sa na Dumbledora a chvatne pripravovala dávku elixíru do pohára na mojom nočnom stolíku. „Nezáleží mi na tom, čo dôležité máte, toto je v prvom rade moja pacientka!“
Dumbledore vstal. „Nechaj si to všetko prejsť hlavou. Ešte nevieš všetko, Renée, musíme sa ešte stretnúť. A musíme konať rýchlo.“
Dýchala som plytko ako vystrašené zviera, ktoré zahnali do kúta.
Neverila som tomu, čo mi povedal. To nemohol myslieť vážne. Nemohol odo mňa žiadať, aby som si vzala toho, ktorý miloval moju mamičku. 
Pretože jediný takýto muž bol Snape.
Hodila som do seba elixír pod prísnym dohľadom madam Pomfreyovej a zakryla som sa perinou dúfajúc, že ma ochráni pred všetkým, čo sa dnes na mňa zosypalo. 
Myslela som na Katie, na Snapa, Harryho a Olivera a jediná konkrétna myšlienka, ktorá dokázala naplno odznieť v mojej hlave hovorila: Dumbledore je blázon!
Plakala som do vankúša, kým som nezaspala.