Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

 Zvedavosť nie je hriech. Ale popri zvedavosti by sme nemali zabúdať na opatrnosť. Tak veru...

prof. Albus Dumbledore

„Nedáte si čokoládovú žabku?“ spýtal sa Albus, podávajúc jej malú škatuľku.

Pokrčila nos. „Nebláznite. Ide o vážne veci...“

Usmial sa a škatuľka spočinula na stole. „Pán Potter a pán Black iste vedia...“

Minerva si pohŕdavo odfrkla. „Sú to ešte deti!“

„Deti...“ Dumbledore zopakoval to slovo akosi sťažka. „Sú dospelí, vedia čo ich čaká a ja ich nepošlem do prvej bitky, ktorá sa strhne. Chcú pomáhať a budú nám veľmi užitoční.“

Nech však hovoril čokoľvek, Minerve sa ten nápad nepáčil. Prijať ich do Fénixovho rádu takmer okamžite po skončení školy považovala za šialenstvo. „Hrajú sa na hrdinov, ešte nevedia nič o živote a o smrti,“ argumentovala.

„S tým nemôžem súhlasiť, moja milá profesorka,“ usmial sa smutne Dumbledore. „Vyrastajú v inej dobe ako my. James je už teraz sirota a Sirius... biela vrana. Obaja vedia čo to znamená niekoho stratiť a možno práve preto sú vyspelejší a pripravenejší, než sme boli my v ich veku.“

Stisla pery do úzkej čiary. „Takže si nedáte povedať?“

„Nie, Minerva, tentokrát ma nepresvedčíte. No som rád, že ste prišla, chcel som vám navrhnúť, teraz, keď profesor Slughorne oznámil svoj odchod do dôchodku, bolo by mi cťou ponúknuť vám miesto zástupkyne riaditeľa.“

„Ja, Albus?“ prekvapene podvihla obočie a rukou si nervózne prihladila i tak dokonalý účes. „To je ale... veľká česť a zodpovednosť. Myslím, že by som ju prijala,“ usmiala sa a zrazu, akoby sa spamätala, jej tvár opäť sprísnela. „Ale nemyslite si, že to niečo mení na záležitosti, o ktorej sme sa zhovárali.“

„Isteže nie,“ uisťoval ju a spokojne sa usmieval.

„Samé vynikajúce,“ posunula Marianne po stole list s Rokfortskou pečaťou, aby si ju Barthemius konečne všimol.

Pán Crouch zdvihol hlavu od papierov. „Jeho výsledky ma nikdy neudivovali, Marianne, má hlavu po tebe a zdravý úsudok po mne,“ povedal, akoby o nič nešlo.

Barty stál vo dverách. Ruky za chrbtom, sklopené oči, akoby hľadali na zemi zbytky otcových rozsypaných citov.

Marianne starostlivo poskladala výsledky VČÚ a  vložila si ich do vrecka. „Nepáči sa mi, že to berieš ako samozrejmosť. Barty na sebe tvrdo pracuje, aby dostával takéto hodnotenia.“

Crouchov pohľad zaletel k dverám. Prísne si premeral synovu pehavú tvár, nesmelý pohľad, neslušiaci dospievajúcemu chlapcovi, hodil by sa na tvár dieťaťa. „Ak je to pravda, pokračuj v tom, čo robíš. Robíš to dobre,“ prihovoril sa synovi, akoby nasilu. Pohľadom si vypýtal povolenie od manželky, aby mohol pokračovať v práci, a keď Marianne uspokojene prikývla, pohrúžil sa do papierov a osamel.

„Mami, potichu sa spýtal Barty, keď vyšli na chodbu a ťažké dvere otcovej pracovne sa napevno zavreli. „Mohol by som teraz ísť von?“

„Za Simonom? Nebudeš chvíľu robiť spoločnosť mame? Nevidela som ťa od Vianoc!“ usmiala sa, zastala pred veľkým zrkadlom v predsieni sa začala si pokojne zapletať dlhé ohnivé vlasy. Ešte vždy bola krásna, ako pred rokmi. Vlasy jej ako ohnivý vodopád pokrývali celý chrbát a keď ich mala voľne rozpustené, splývali až na stehná. Drobnú tvár poznačilo pár vrások, ale prísne inteligentný pohľad, ktorým sa obrnila vždy v spoločnosti, sa pri synovi strácal a opäť nadobúdala dievčenský šarm.

„Budem doma dva mesiace!“ prosebne na ňu upieral oči. „Ak chceš, večer si môžeme posedieť v záhrade.“

„Dobre teda, keď tak veľmi chceš,“ prikývla trochu sklamane. „Len nezostávaj pridlho, Simon si od teba tiež potrebuje občas oddýchnuť.“

Barty sa nesmelo zasmial. „Myslím, že je rád, keď som s ním. Nesmieš ho brať ako starého pána, je to kamarát.“

Zasmiala sa. Veľmi dobre vedela aký vrúcny vzťah má so susedom. Takmer by jej až bolo ľúto, že to nemôže povedať aj o svojom manželovi, no v skutočnosti jej stačilo, že Barty má aspoň jeden skutočný vzor v niekom tak skvelom a rozumnom ako bol Simon.

„Keď sme pri starých pánoch,“ otočila sa chrbtom k zrkadlu. „Ako sa má starý otec Dumbledore?“

Pokrčil plecia. „Starne. Už je úplne šedivý, ale decká ho stále majú rady. Je to dobrý riaditeľ,“ dokončil, akoby hovoril o niekom úplne cudzom. „Mami, prečo sa s nimi vlastne nestretávame?“

Zaváhala. „Je to zložité. Samozrejme, že som s rodičmi stále v kontakte,“ zahovárala, no ruky jej nepokojne behali po nábytku za chrbtom, v márnej snahe nájsť si najprirodzenejšie miesto.

„Tak mi o tom povedz.“

Ako mala svojmu malému synčekovi vysvetliť, že nechcela, aby sa jej miešali do života, že chcela niečo dosiahnuť sama a teraz má len jeho, svojho malého Bartyho, svoj zmysel života a jej rodičia majú iné priority ako rozplývať sa nad svojím vnukom? 

„Si akýsi zvedavý,“ zasmiala sa. „Teraz už bež, možno večer.“

Barty sa viac nepýtal. Usmial sa na mamu a bez ďalších slov sa pobral o dvere ďalej, do domu, v ktorom ho už netrpezlivo očakával Simon Christianson, bývalý profesor OPČM na Rokforte. Barty mal starého pána rád. Rozprával mu zaujímavé príhody a vedel veľa o čiernej mágii. Vždy mu ukazoval triky a zaklínadlá, po ktorých nezabudol zdôrazniť, že sa nesmú používať a nikto sa nesmie dozvedieť, že mu ich predvádzal. Navyše mal starý pán svojské názory na situáciu, v ktorej sa ocitol čarodejnícky svet. Svojské a lákavé najmä tým, že sa toľko odlišovali od otcových suchých výrokov: „To nie je správe. Zlo sa musí potrestať. Nikto, kto sa raz previnil proti zákonu si nezaslúži jeho ochranu.“ Pán Chrisitianson sa na ľudí díval inak, v jeho podaní sa stávali krásnymi bytosťami s desivo zložitými charaktermi. Barty priam hltal jeho spletité úvahy o ľuďoch, ktorí zrádzali svoje rodiny a pridávali sa na stranu zla. Rozoberal ich pohnútky, vyžíval sa v opisovaní pocitov moci, ktorú takíto ľudia získavali a vždy, keď spomenul svoj kladný postoj k čarodejníckej nadradenosti, nezabudol mu pripomenúť, že sa s tým vôbec nemusí stotožňovať.

Všetky tieto vyjadrenia však boli presne mierené a bolo to práve v ten deň, keď sa Barty vrátil na letné prázdniny s dvanástimi VČÚ ako šestnásťročný chlapec presvedčený, že pozná svet a odhodlaný veriť svojmu učiteľovi.

„Ako sa ti darilo na skúškach, chlapče?“ spýtal sa Simon, len čo vstúpil do dverí a Bartyho tvár sa rozžiarila.

„Dvanásť VČÚ!“ smial sa a Simon pobavene prikývol, vytiahol zo zásuvky fajku a pripálil si, takže v miestnosti sa rozľahol tabakový pach. „A čo dievčatá? Už máš nejakú?“

Barty hodil rukou, akoby tá otázka nestála za to, no očervenel až po končeky vlasov. „Koho to zaujíma. Mám niečo lepšie,“ snažil sa zahovoriť, siahol do tašky, ktorú nosil prehodenú cez plece a vytiahol tenkú knihu v ošúchanom čiernom obale.

„Čo to je?“ mračil sa Simon, vzal ju do rúk a zamračene si ju premeriaval. „Tri zaklínadlá pre šialenú myseľ?“

Vybafol dym zachechtal sa a hodil mu knihu späť. „To nie sú žiadne hračky, chlapče. Pozor na to.“

„Myslel som...“ knihu strčil na dno tašky a previnilo stíšil hlas. „Možno by vás to mohlo zaujímať. Prvé zaklínadlo spôsobuje pomalú a trvalú premenu človeka na psa. Obeť si to uvedomuje, ne protizaklínadlo nejestvuje. Musí sa s tým stavom zmieriť do dvoch hodín. Potom je z neho natrvalo iný živočíšny druh.“

„To je nepríjemné,“ podotkol Simon, ale v hlase nemal ani náznak ľútosti. „Prečo si si myslel, že by sa mi to malo páčiť?“

„Lebo mňa to zaujalo,“ vysúkal zo seba a potriasol hlavou. „Zabudnite na to. Vlastne som sa aj tak chcel spýtať niečo iné.“

„Počúvam, chlapče,“ povzbudil ho a rukou mu pokynul, aby si sadol.

„Viete, veľa som o tom premýšľal,“ začal rýchlo, akoby sa bál, že opäť zabudne, čo sa chcel opýtať. Sadol si za špinavý stôl. Chcel sa oň oprie rukami, no nevidel miesto, kde by nebol rozsypaný tabak alebo rozliata nejaká tekutina a tak sa rukami zaprel o boky stoličky a naklonil sa k Simonovi. „O tom, čo ste hovorili na Vianoce...“

„Bol to len taký návrh,“ vybafol, no keby bol Barty lepším pozorovateľom, všimol by si, ako ostražito na neho pozrel a možno by mu neunikol ani potešený úsmev, ktorý Simonovi na chvíľu prebehol tvárou. „Myslím, že by si bol veľmi užitočný. Máš hlavu, si šikovný a s tvojou vytrvalosťou a zápalom... Presne takých ľudí si Temný pán cení.“

„Páči sa mi tá myšlienka. Ja... chcel by som sa pridať. Chcem vám pomôcť.“

Simon sa uškľabil: „Tvojmu otcovi sa to nebude páčiť.“

„To je jedno,“ vypadlo z Bartyho a potom tichšie dodal. „Alebo skôr je to o to lepšie.“

Starý pán prikyvoval, ležérne vypúšťal dym z fajky a blýskavými očami pozoroval strop. Keď prehovoril, v jeho hlase bolo počuť náznak smiechu: „A pri troche šťastia si v našej malej spoločnosti nájdeš aj nejakú dobrú partiu. Nesmieš opovrhovať ženami, Barty, nemáš potuchy, ako ti zmenia život.“

Barty sa zasmial, ale nerozumel ani slovu z toho, čo počul. Nemohol vedieť, že toto všetko robí starý pán mysliac na studený pohľad jeho starej mamy.