Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

(Ja viem, po roku tu pridať pokračovanie nie je práve štýlové, ale snáď mi to odpustíte :) Skončili sme v momente, keď sa Marianne vydala za pána Croucha a narodil sa jej Barty ako ich nevlastný syn...  Dúfam, že to ukončím ešte tento mesiac, pretože mi Marianne nedá spať. Ale dosť bolo kecov, poďme naspäť do fantázie...)

V ničote, čo je vlastne všade.

prof. McGonagallová

„Pozdravuje ťa naša dcéra,“ povedal Albus spokojne, keď si prisadol k Minerve za dlhý profesorský stôl.

Minerva sa k nemu prekvapene otočila. „Bol si navštíviť Marianne? Prečo si mi to nepovedal?“

„Neplánoval som to,“ priznal. „Bol som na ministerstve a stretol som tam Bartyho. Chceli poznať môj názor na vymenovanie nového ministra. Nebude ľahké nájsť náhradu. Navrhol som Leacha, aj keď budeme možno potrebovať niekoho tvrdšieho. On je vodcovský typ.“

„Momentálne ma absolútne nezaujíma kto dostane to miesto, Albus,“ povedala úprimne a pousmiala sa. „Ako sa má Marianne?“

„Nemôže byť šťastnejšia,“ odvetil a sám vyzeral akoby dostal nečakane dar, po ktorom dlho túžil. „Malý je v poriadku a Barty sa snaží venovať viac času im ako svojej práci. Zdá sa, že u nich je všetko tak, ako má byť.“

Minerva sa usmiala na svoju porciu. „Musím uznať, Albus, že som sa zrejme mýlila. Ona na to prišla aj sama. Už vie čo je dôležité. Šťastná rodina. Merlin, aká som len na ňu hrdá!“

„Ja viem,“ pohladil ju po pleci. „To sme my obaja. Čo robíš dnes v noci, Minerva? Obloha má byť obzvlášť jasná. Dúfal som, že mi budeš robiť spoločnosť pri pozorovaní hviezd.“

„Obávam sa, že mám priveľa práce,“ zamietla.

Albus vstal. „Musím ti niečo ukázať.“

„Deje sa niečo, Albus?“

„Poď, je to hneď tu, za dverami, musíš to vidieť!“ vyšiel hlavnou bránou a rozhliadol sa po okolí. Jar sa už pomaly striedala s letom. Slnko rozohrievalo zem ako obrovská pec.

„Vidíš to, Minerva?“ spýtal sa Albus dramatickým hlasom. „Bolo by trestuhodné nevyužiť takýto krásny deň na prechádzku okolo jazera!“

Minerva sa usmiala a pokrútila hlavou, akoby tomu nedokázala uveriť. „Keď už som tu... môžeš ma vziať na prechádzku.“

Prešli sa, ako navrhol Albus, okolo jazera. A potom ešte raz. A ešte raz. V príjemnom rozhovore sprevádzaní občasnými zvedavými pohľadmi študentov.

„Pozri na to,“ pobádal ju Albus, keď sa im odkryl výhľad na hrad. „Nie je to dokonalé miesto?“

„Je to celý náš život,“ podotkla. „Domov.“

Albus prikývol. „Náš domov, Minerva. Tak som si myslel, že už sme dosť starí na takéto pochabé správanie. Máme spolu dcéru. A máme vnuka. Čo by si povedala na svadbu? Napokon...“

„Albus,“ stisla mu prsty v teplej dlani. „Vieš čo pre mňa znamenáš. Nepotrebujeme na to dvoch svedkov. Máš pravdu. Sme na to už dosť starí. Nechajme to tak, ako to je.“

„Mali sme to urobiť už dávno,“ nadhodil trochu nahnevane. Opäť raz bol sklamaný sám zo seba a zo svojho správania sa k milovaným.

„Nikdy som to od teba neočakávala,“ pokrútila hlavou. „Páči sa mi to tak, ako to je. Každý z nás má svoj vlastný život. Máme svoju slobodu. A predsa nás nič nerozlúči.“

Držala syna v náručí a pozorne študovala jeho tváričku. Bude mať Carlov nos? Jeho oči? Alebo ploché nechty? Pohladila ho po ručičke. Najradšej by bola, keby bol celý po otcovi. Zatiaľ sa to nedalo rozoznať. Tmavé vlásky, aké mávajú všetky bábätká a takmer slepé oči jej nemohli nič prezradiť. Napriek tomu ho milovala celou svojou bytosťou. Tak, ako ešte nikoho. Pritúlila si ho k sebe.

„Barty,“ oslovila manžela, ktorý sa hrbil nad kopou papierov. „Poď si ho na chvíľu podržať. Nie je rozkošný? Ešte si sa naňho poriadne ani nepozrel!“

„Je to krásne dieťa,“ pripustil. „Som rád, že ho môžem nazývať svojim synom, ale teraz nemám čas na zábavu.“

„Bartemius!“ zamračila sa dobromyseľne. „Nemôžeš odložiť tie tvoje zákony?“

Pristúpila k nemu zozadu a prečítala si kúsok z toho, čo práve napísal. „Je to dobré. Vyzerá to priam perfektne,“ pochválila ho, pobozkala jeho uhladené čierne vlasy a zasmiala sa. „Pôjdeme sa s Bartym prejsť. Nejdeš s nami? Toto ti nikam neujde.“

„Niekedy inokedy,“ prisľúbil, stiahol ju za ruku k sebe a nežne ju pobozkal. „Vieš, že by som bol radšej s tebou.“

„Iste. Ale ty sa napokon vždy premôžeš a dokončíš to. Najprv práca, potom zábava,“ prešla mu prstom po brade. „Ohoľ sa, dobre?“

Minerva poodchýlila dvere a potichu vošla do pracovne.

„Vieš to lepšie ako ja, Albus,“ vrčal Alastor Moody ako nahnevaný pes. „Vieš to sakramensky dobre. Ak nezačneme konať hneď, môžeme si všetci začať variť otravu, lebo takto sa žiť nedá.“

„Čo sa deje?“

„Alastor prišiel s veľmi zaujímavým návrhom,“ odvetil Albus. „Chce začať otvorený boj proti Voldemortovi.“

„Po celej krajine sa vytvárajú tajné združenia, ľudia, ktorí sa mu stavajú na odpor. Potrebujeme len vodcu. Potrebujeme človeka, ktorý by tomu dal systém. Niekoho ako je Dumbledore, ale tá jeho tvrdohlavá palica...“ vysvetlil Moody.

Albus nevyzeral byť potešený toľkou poctou. „Odmietol som miesto ministra mágie, prečo si myslíš, že by som mal prijať takúto ponuku?“

„Lebo si jediný kto to môže robiť,“ zavrčal Moody. „Kto iný? Teba všetci počúvajú. Si autorita, máš na to.“

„Alastor má pravdu,“ vyhŕkla Minerva. „Vravel si, že zasiahneš, keď to bude nevyhnutné. Myslím, že teraz je to viac ako len nevyhnutné. Ak nezačneme dnes, zajtra budeme nútení všetci skloniť hlavy pred tým človekom.“

Stále ho nepresvedčili. Naozaj sa mu do toho nechcelo púšťať.

„Poznám tých správnych ľudí, ktorí by sa určite pridali na našu stranu bez najmenšieho zaváhania. Ľudí, ktorým sa dá veriť. Pouvažuj o tom, Albus. Ale nech ti to netrvá dlho. Profesorka,“ vymenil si s Minervou krátky pohľad. „Počítame aj s vami.“

„Dotklo by sa ma, keby ste povedali niečo iné,“ odvetila a Alastor odišiel. „Albus? Čo ťa zase drží? Nad čím vôbec uvažuješ?“

Znepokojene sa mračil. „Nechcem vás znovu ohroziť. Vieš čo sa deje tým, ktorí sa mu postavia. Celé rodiny...“

„Hlúpa výhovorka,“ pokrútila hlavou. „Som proste len profesorka učiaca v tvojej škole. A Marianne je pani Crouchová. On sa aj tak pokúsil k tebe dostať. Nezáleží na tom, či proti nemu vystupuješ len cez titulky novín a články o rovnocennosti s muklami, alebo sa mu rovno postavíš do cesty. Tak či tak sa ťa pokúsi zbaviť. A keď už porovnávam, ten druhý spôsob by všetkým pomohol oveľa viac.“

„Nenúť ma...“

„Nenútim. Len ti vysvetľujem svoje dôvody prečo sa k nim pridávam ja.“

Malý Barty rástol ako z vody. Marianne sa nestačila radovať jeho prvým úspechom pri malých nesmelých krôčikoch a už behal po celom dome a záhrade ako šarkan. Rapotal básničky a predvádzal sa ako to už  deti mávajú vo zvyku. Z roztopašného dieťaťa však vyrástol zádumčivý chlapec. Vlasy mu zbledli a veľké oči na svet pozerali akosi vyplašene.

„BARTY!“ Marianne rýchlo roztvorila oblok a vyklonila sa.

Jej syn zastal uprostred behu a preľaknuto sa obzrel.

„Kam bežíš?“

„Nikam,“ pokrčil plecia, pohľad mu túžobne zaletel na koniec záhrady, ktorý zakrývali vysoké staré stromy. Bol to jeho obľúbený kút.

„Nezdrž sa tam dlho. Za chvíľu tu prídu hostia!“

„Áno, mami,“ súhlasil rýchlo. Pribehol až k vysokému živému plotu a vrtko ako veverička sa vyštveral na mohutný buk. Usadil sa na jednom z mocných konárov a začal si popiskovať.

„Zase si tu, chlapče?“ oslovil ho starý pán Christianoson. So smiechom vytiahol z úst hrubú cigaru a žmurkol na svojho mladého priateľa. „Mama ťa bude opäť hľadať celé hodiny, kým si uvedomí kde sa skrývaš. Mal by som jej poslať sovu, že ťa mám pod kontrolou.“

„Netreba,“ odvetil. „Vie kde som.“

„Čo ťa vyhnalo z domu?“ vyzvedal sused.

„Musím dočítať otcovu knihu,“ siahol vedľa seba a ukázal mu v koži viazaný zväzok. „Dnes prídu hostia a on sa ma určite bude pýtať...“

„Ukáž,“ natiahol k nemu ruku a Barty mu ju hodil. Sused si ju pozorne prezrel, zamračil sa a hodil knihu na stôl pred seba. „Hlúposti. Tomu ty nemôžeš rozumieť. Toto dať čítať decku!“

„Ale áno, rozumiem,“ ohradil sa chlapec.

Christianson sa zamračil. „Kedy ideš do školy?“

„Od septembra,“ oči mu na okamih zažiarili. „Dúfam, že otca nesklamem. Vravel, že ak ma dajú do Bifľomoru...“

„Neboj sa, chlapče, ak rozumieš tomuto tu,“ nevraživo fľokol na knihu. „Určite sa dostaneš do lepšej fakulty. A čo si o tej knihe myslíš?“

„Neviem. Čistá krv je asi dôležitá. Ale otec hovorí, že sú to hlúposti. Vraj pred zákonom sme si všetci rovní.“

„A čo tvoja mama?“

Chlapec pokrčil plecia. „Mama povedala, že som na to ešte primladý. Vraj bude so mnou o tom hovoriť až keď budem rozumnejší. S otcom sa trochu pochytili,“ priznal sa a previnilo sa začervenal.

„Niektorí ľudia budú vždy lepší ako tí druhí, to si zapamätaj, chlapče. Tvoja mama by so mnou určite súhlasila,“ zahodil zvyšok cigary a poklepkal si prstom po brade. „Ako sa má babička?“

„Prosím?“ zamračil sa chlapec, pretože niečo takéto sa ho sused nikdy nepýtal. „Stará mama Crouchová už zomrela.“

„Pýtam sa na tvoju druhú starkú.“

Chlapec pokrčil plecia. Pohľad upretý do diaľky prezrádzal, že by sa radšej rozprával o niečo inom, zaujímavejšom. „Neviem. Dlho som ju už nevidel. Nehovoríme o nej. O nikom zo starých rodičov sa u nás nehovorí.“

Sused prikývol, vstal a zamračil sa do slnka. „A vieš prečo? Prečo sa s nimi tvoji rodičia nerozprávajú?“

Bez uvažovania, s absolútnou odovzdanosťou, Barty pokrútil hlavou.

„Niekedy ti to vysvetlím. Ale dnes už radšej choď, chlapče. Hostia už určite prišli a pamätaj si, niektorí ľudia budú vždy lepší.“