Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

 Ak sa ti zdá, že ten cieľ za to stojí, tak sa zatiaľ rozlúčime.

prof. Albus Dumbledore

„Námestníčka ministra!“ Minerva sa zasmiala. „To je absurdné, len nedávno skončila školu!“

„Musíme si to priznať, Minerva, naša dcéra je múdrejšia a šikovnejšia ako sme si mysleli,“ usmieval sa Dumbledore. „Len keby trochu pribrzdila. V týchto časoch sa nevypláca byť príliš na očiach a šplhať privysoko.“

„Myslíš, že Voldemort-“

„Má kontakty všade. písala mi, že si vyslovene praje byť ministerkou. Krásne je, že na to má. Desivé, že je stále tak mladá. Musí sa mať na pozore. Napokon,“ pousmial sa. „Čo nespraví ona, urobíme pre jej ochranu my. Už som kontaktoval pár priateľov na ministerstve.“

„Dovolíš jej to tak ako každý jej vrtoch,“ vyprskla. „Mal by si mať rozum, Albus! Je primladá.“

„Tú ctižiadosť máme v krvi, Minerva, s tým nič nespravím. Ak teraz odvolajú ministra, ona ešte nenastúpi. Máš pravdu, je primladá, Wizengmont  ju nezvolí. Ale ak sa to natiahne pár rokov, ona sa presadí.“

Marianne zaklopala na ministrove dvere.

„Pozor!“ zrúkla na chlapíka, nemotorne sa kníšuceho chodbou, keď takmer vrazil do kopy papierov, ktoré levitovala vedľa seba. Už dávnejšie prišla na to, že sa jej neoplatí nosiť toľkú ťarchu v rukách a navyše, s prútikom v ruke vyzerala oveľa skúsenejšie, dôstojnejšie a inteligentnejšie, než s rukami natiahnutými až po kolená, len aby odniesla všetko naraz.

Po výzve vošla dnu. „Mám to pár minister, všetky za posledných tridsaťpäť rokov!“

„Odovzdajte ich rovno pánovi Crouchovi,“ požiadal ju a pokynul hlavou k pánovi, ktorý stál pri stole.

„Pá Crouch?“ zarazila sa.

Chlapík sa pousmial podávajúc jej ruku. „Len tento týždeň som vystriedal vo funkcii svojho otca. Som Bartemius Crouch.“

„Marianne Dumbledorová, teší ma.“

Tento nový pán Crouch bol možno o desať rokov starší než ona a už na prvý pohľad sympatickejší, než jeho otec. Ten sa väčšmi podobal jej zoschnutému starkému, no Batry mal v pohľade niečo živé a energické, čo sa jej veľmi pozdávalo.

„Snáď sa budeme vídať častejšie,“ podotkol.

„Ak si budete robiť svoju prácu dôkladne, potom určite áno,“ odvetila, na čo sa obaja páni zasmiali.

„Keď tak nad tým uvažujem,“ ujal sa slova minister. „Ja som už na pracovné večere pristarý, pán Crouch a aj tak tu už nebudem sedieť dlho. Čo keby ste pozvali radšej slečnu Dumbledorovú? Určite si budete mať čo povedať.“

„Výborný nápad. Čo na to poviete, slečna? Čisto pracovná večera. Určite spolu budeme ešte spolupracovať a nie je na škodu trochu sa spoznať,“ navrhol.

Marianne sa v hlave roztočili všetky kolieska. Potrebuje známosti. Potrebuje veľa známostí, aby sa presadila. Jej starý otec považoval Crouchovcov za veľmi dobrú známosť a také odporúčanie jej stačilo. „Dobre teda. Môžeme ísť zajtra?“

„Greg, som tu!“ ohlásila sa od dverí. Dávno sa tak netešila na návrat domov. Pomaly ju premáhala únava z neustálej kancelárskej činnosti a stále sa zväčšujúcich požiadaviek. Tu ju však čakala ešte jedna úloha. Nemalo význam ďalej Grega zväzovať. Carl mal pravdu. Poradí si aj bez neho a navyše, bolo to od nej sebecké.

„Vieš koľko je hodín, Marianne? Takmer som zalarmoval aurorov. Myslel som, že ťa uniesli!“ vyčítal jej.

„Mám toho priveľa,“ priznala, sadla si za stôl a po dlhom dni si rozpustila vlasy. Uľahčene si vydýchla, ale potom si spomenula čo mu chcela povedať. „Greg, nezvládam to. Nestíham všetko naraz. Nemôžem sa sústrediť na prácu, keď viem, že na mňa čakáš a ja ju musím robiť dôkladne. Asi by si mal odísť.“

Začudovane sa zasmial. „Ak odídem, potom už nebudeš mať pripravené teplé večere a vyupratovaný byt. Nebudeš mať domov. Nechci, aby som ťa opustil. Ja si počkám, kým dosiahneš čo chceš, potom sa to celé upokojí, však?“

„Obávam sa, že nie,“ priznala uvažujúc, či mu má povedať o Carlovi.

„Marianne, ja neodídem. Vyhoď si to z hlavy. Neopustím ťa teraz, keď ma potrebuješ možno najviac v živote a - mlč - nechcem nič počuť. Budem tu, dobre? Nemusíš sa kvôli mne naháňať, len mi daj vedieť, že sa zdržíš v práci a ja budem spokojný,“ usmial sa. „Dáš si večeru?“

Marianne prikývla, ale v hlave sa jej rodil plán. Keď ju nechce opustiť po dobrom, je to jeho problém. Ona mu povedala, že už nemá záujem. Vezme mu všetku svoju pozornosť. Aj to málo času, ktoré mu venovala. Nebude z nej mať nič. Nakoniec to vzdá.

„Marianne,“ Carl ju dobehol na chodbe. „Konečne ťa vidím. Kedy sa zase stretneme? Nebol som s tebou celú večnosť.“

„Mám priveľa práce, Carl, teraz nie,“ odbila ho.

„A čo tá večera s Crouchom?“ nesúhlasne sa zamračil.

„Pracovná večera. Tie naše majú od pracovných stretnutí poriadne ďaleko,“ pousmiala sa.

„Fajn,“ zašmátral vo vrecku a vytiahol striebristý kľúčik. „Vezmi si ho. Vieš kde bývam. Príď kedykoľvek.“

„Určite prídem. Už dnes.“

Zasmial sa, pobozkal ju na líce a rýchlo odišiel.

Svoj sľub splnila. Keď kráčala k jeho bytu ovládla ju zvláštna zvedavosť. Aké to bude bývať s Carlom? Bude rovnako úslužný a ústretový ako Greg, ktorému napísala sovu, že dnes nepríde a to bez akéhokoľvek vysvetlenia? Z nejakých nepochopiteľných príčin sa jej klepali kolená, keď strkala kľúčik do zámky a ústa sa jej rozťahovali do úsmevu. Pripadala si hlúpo.

„Carl?“ zavolala dnu, keď sa jej podarilo odomknúť.

„Už si tu?“ vykukol z obývačky. „Nie, nevyzúvaj sa! Ideme sa prejsť.“

„Teraz je už dávno noc!“ zarazila sa.

„Hej, hej...“ hodil rukou. Prišil k nej a netiahol sa ponad jej plece za svojím kabátom. „Ale aj tak. Mám chuť ísť sa prejsť a nie pre mňa nie je odpoveď.“

Automaticky o krok cúval, keď sa k nej priblížil až na doraz, no teraz sa usmievala. Chytila ho za košeľu a stiahla nižšie k sebe. „Nechce sa mi nikam chodiť. Chcem byť s tebou tu.“

Pobozkala ho. Jeho ruka skĺzla z kabáta na jej chrbát. Pritiahol si ju bližšie. Zdalo sa jej to, alebo na ten bozk naozaj čakal dlhšie, než by si myslela? Alebo to ona čakala tak dlho?

„Vezmi si ma,“ vyhŕkol zrazu medzi bozkami. „Vezmi si ma, Marianne. Sľubujem, že ťa budem milovať do konca života. Len buď moja.“

„Budem. Ale musíme chvíľu vydržať,“ zasmiala sa. „Potom budem.“

Nemala poňatia o tom, že raz bude takto zamilovaná. Nikdy by nečakala, že bude schopná milovať tak vášnivo. Nečakala by, že bude jestvovať chlap, ktorý by ju skrotil.

„Fajn, poď,“ narovnal sa zrazu, vzal ju na ruky a vyšiel z dverí. „Ideme sa prejsť.“

„Carl!“ zafňukala, no keďže bol od nej silnejší, nemalo význam brániť sa.

Minerva sedela na múriku už tretí večer a trpezlivo vyčkávala. Mačacími očami už preskúmala každý kút ulice. Marianne sa však domov nevracala a ona začínala byť nervózna toto je už tretia noc!

Na konci ulice sa objavila skupinka mužov. Šli mlčky, ale niektorí z nich držali v rukách prútiky a občas sa obzerali, akoby nechceli, aby ich niekto nepovolaný videl. Minerva vstala. Pomaly im šla naproti po záhradnom múriku. Prikrčila sa v tieni divo rastúceho kríka, ktorý prerástol cez plot a čakala, či muži pôjdu tam, kde očakáva. Nesklamala sa. Zrejme to boli Gregovi známi, pretože vošli priamo do vchodu, v ktorom bývala Marianne. Minerva pobehla, vhupla do dverí a potichu ich nasledovala až do bytu.

Skryla sa za skriňu. Ani nemukla. Keby jej niekto povedal, že bude toto raz robiť aby uchránila svoju dcéru, neverila by mu. Teraz sa jej to zdalo viac, než len správne.

„Temný pán je zatiaľ spokojný,“ hovoril jeden z chlapov a ostatní sa súhlasne smiali. „Bodaj by nie. S takými informáciami ako nám dávaš ty, Gregory, bude čochvíľa Dumbledore aj celé ministerstvo v koncoch.

„Musíte konať rýchlejšie,“ vrčal Greg. „Marianne niečo tuší, odmieta sa so mnou rozprávať. Takmer už nechodí ani domov. Nech je to čím skôr za nami, aby som všetko urovnal.“

Jeden z chlapov sa začal drsne smiať. „Nepovedali sme ti, že Temný pán má s tvojou holubičkou ešte nejaké plány?“

„Aké?“ Greg vyzeral netrpezlivo, ale jeho spoločník sa s odpoveďou neponáhľal. „Čo s ňou chce? Sľúbil si mi, že ju ušetríte, ak vám dám informácie, tak hovor!“

„Náš pán sa rozhodol, že ona je Dumbledorova najväčšia slabina,“ povedal a nechutne sa zaškeril. „Aký je dnes deň? Štvrtok?“

„Piatok,“ opravil ho Gregory zamračene.

„Ou, tak to ma mrzí,“ povedal chlapík, ale vôbec to tak neznelo.

Greg znervóznel ešte viac. „Čo ťa mrzí? Hovor k veci, ty idiot!“

„S takýmto prístupom...“                                     

Prútik, ktorý Greg vytiahol sa mu zastavil tesne pri nose. Nestihol ani zaregistrovať jeho pohyb, takže Gregov náhly útok ho šokoval.

„Okamžite hovor čo vieš, ty hajzel,“ vyzval ho.

Chlapík sa zatváril kyslo, ale videl, že nemá na výber. „Pôjdu si po ňu. Dnes.“

Greg stiahol ruku s prútikom, obzrel sa na nástenné hodiny.

„To nie!“ zreval. Rozbehol preč z bytu. Minerva mu bola v pätách. Kým bežali dole schodmi, niektorý z nich Grega omráčil, no Minervu si nevšímali. Vybehla na ulicu a ako strela sa rozbehla ulicami.

„Nenechávaj ma prosiť, Marianne!“ smial sa Carl, keď sa vzpierala, hoci ju ťahal za ruku k výťahu už hornú chvíľu.

„Dnes som dohodnutá s Crouchom!“ Bolo na nej vidno ako ju to mrzí. „Musíme niečo súrne predebatovať!“

„Tak fajn. Aspoň mi dovoľ odprevadiť ťa,“ ponúkol sa a keď prikývla, opäť sa rozosmial.

Zvedavo si ho prezrela. „Zvyčajne presne viem o čo komu ide, ale tebe nedokážem vidieť do hlavy. Čo ti je také smiešne?“

„To ti nemôžem povedať. Prestal by som byť tajomný a ty by si ma prestala milovať,“ povedal, podržal jej dvere výťahu a vyviezli sa hore, na muklovskú ulicu. Celý čas naňho urazene pozerala, sťa by jej nejako osobne ublížil.

„Vidím, že mi chceš niečo povedať, tak do toho,“ povzbudil ju.

„Ničíš mi život,“ vyhŕkla. Snažila sa, aby to znelo vyčítavo, ale vôbec sa jej to nedarilo. Bolo jasné, že si ho len doberá. „Zanedbávam kvôli tebe prácu. Normálne sa začínam flákať! Nikdy som to nerobila.“

„To preto, že si nikdy nemala niekoho ako ja,“ uškrnul sa. Vzápätí sa mu však úsmev z tváre stratil.  Kým prišili na koniec ulice, niekto im zahatal cestu. Boli tu štyria muži v dlhým čiernych plášťoch. Tváre im nebolo vidno pod veľkými kapucňami, ktoré ich dokonale zahaľovali.

„Máte naponáhlo, slečna Dumbledorová?“ spýtal sa jeden z nich chrapľavým drsným hlasom.

„Áno,“ odvetila celá meravá. Čo sa deje? Čo od nej chcú? „Takže by som rada prešla.“

Carl ju chytil okolo pliec a pomaly ťahala dozadu. „Nájdeme si inú cestu,“ povedal tónom, z ktorého bolo jasné, že nechce problémy.

„To nebude také jednoduché,“ povedal iný z mužov a zachechtal sa.

Carl sa obzrel a pevnejšie ju pritiahol k sebe. Za ich chrbtami sa objavili ďalší dvaja chlapi. Obaja mali pripravené prútiky.

„Čo chcete?“ spýtala sa Marianne. Nešlo jej to do hlavy. O čo sa snažia. Čo sa, premerlina, deje? Ešte predsa nestihla urobiť nič, odkedy je na ministerstve. Zatiaľ v rukách nedrží moc. Nemá im čo ponúknuť.

„Máme pre vás veľmi lákavú ponuku, slečna. Náš pán sa dopočul o vašej túžbe stať sa ministerkou mágie,“ pokračoval chlapík s drsným hlasom. „A rozhodol sa, že by vás chcel podporiť.“

Marianne si vymenila zachmúrený pohľad s Carlom. „Kto je váš pán?“

„Je to veľmi mocný človek, slečna. S jeho podporou sa dostanete do ministerského kresla skôr, než sa odvažujete dúfať,“ sľúbil.

„A čo chce za to?“

„Absolútne nič, čo by vám mohlo chýbať. Len vašu bezvýhradnú vernosť jeho osobe.“

„Odmietni,“ zašepkal Carl takmer nečujne. „Povedz, že nemáš záujem.“

„Ešte vždy neviem o kom sa tu rozprávame. Ako mám veriť niekomu, koho som nikdy ani nevidela?“

„Mýlite sa, už ste mali tú česť. Náš pán si na vaše stretnutie neustále spomína,“ opravil ju. „Ale ak chcete, je ochotný prijať vás osobne vo svojom sídle. Poďte s nami, slečna. Určite to neoľutujete.“

„Ona nechce ísť,“ zavrčal Carl, no Marianne ho umlčala netrpezlivým pokynutím rukou.

„Veľmi rada si vypočujem, čo mi môže váš pán ponúknuť, ale dnes nemám čas. Mám ešte povinnosti,“ povedala. „Kedy a kam sa mám zastaviť?“

„Máte len jednu príležitosť. Dnes. Náš pán by chcel s vami povečerať,“ chlapík začínal byť netrpezlivý, ale Marianne stále váhala.

„Nechoď s nimi,“ prosil Carl. „Nerob to. Proste odídeme a nič sa nestane. Odíď so mnou.“

„Ospravedlníš ma u pána Croucha?“ spýtala sa ho. „Povedz mu, že sa s ním stretnem zajtra.“

Stlačila mu ruku, aby ho uistila, že to bude dobré a vykročila k mužom, ktorí sa prestali tváriť tak hrozivo.

Chlap, s ktorým sa rozprávala ju drsne schmatol za rameno. „Dobré rozhodnutie, slečna, váš otec bude spokojný. Crabe! Zbav sa toho zajačika.“

Marianne siahla po prútiku, ale chlapík jej zovrel zápästie a musela ho pustiť.

„Avada Kedavra!“ zreval jeden z chlapov za Carlovým chrbtom.

„Nie!“ vykríkla, snažiac sa dostať z pasce, do ktorej ju chytili. Nedokázala však urobiť nič.