Lilly Heathcliff - Poviedky z môjho vrecka

 Uväznený a premárnený talent, myslel som si! A potom prišiel on...

Prof. Albus Dumbledore

Ozvalo sa tiché zaklopanie a skôr, než Minerva stihla niečo povedať, alebo urobiť, dnu ešte tichším krokom vstúpil Albus. Usmieval sa síce ako slniečko, Minerva sa jeho návšteve práve nepotešila. Rýchlo zabuchla pár kníh a odložila nabok papiere, s nákresmi jej budúcej transformácie na mačku.

„Vyrušujem?“ spýtal sa zdvorilo.

„Vôbec nie,“ zaklamala.

Albus sa prešiel k jej stolu, pousmial sa ešte väčšmi, keď chytil do ruky jednu z kníh a začal v nej listovať. „Transfigurácia ľudí? Koho sa chystáš premeniť, Minie?“

„Seba,“ odvetila úprimne. Nemala dôvod klamať. Albusovi nie.

„Chceš byť animágus? A na čo to bude?“

„Mačka. Budem mačka,“ priznala.

„To som nemyslel,“ odložil knihu. „Ale prečo? Nepoznám nikoho, kto by sa stal animágom len tak. Aby si dokázal, že na to má.“

„V tom prípade budem prvá,“ opäť sa pristihla pri klamstve.

Oklamať Albusa však nikdy nebolo jednoduché. Nedal sa len tak vyviesť z miery. „Nie si ten typ.“

„Typ čo by to zvládol?“

„Človek, ktorý urobí všetko pre to, aby sa predviedol,“ objasnil.

„Nechcem sa predvádzať,“ ubezpečila ho.

Sadol si do jej kresla a prsty spojil v známom geste. Jeho slová však vyzneli ako prosba: „Tak potom? Neklam mi, Minerva. Zo všetkých ľudí na svete, aspoň ty buď ku mne úprimná pokiaľ to len ide.“

Starostlivo upratala stôl. Knihy odložila na policu a nákresy zavrel do skrinky. Až potom odvetila. „Kvôli Marianne.“

„Chceš ju sledovať?“

„Nie! Len sa musím uistiť o istých veciach,“ vysvetľovala. Marianne by nešpehovala. Chce si posvietiť na Grega. Nepáčil sa jej a žiadne Mariannine ani Albusove slová to nedokázali zmeniť. Niečo sa jej na ňom vonkoncom nepozdávalo. „Premerlina, Albus, tváriš sa akoby som sa chystala rozpustiť školskú radu, hoci, to tiež nie je zlý nápad.“

„Tvárim sa adekvátne k tomu, čo sa chystáš urobiť,“ uisťoval ju. „Keby Marianne vedela, že sa budeš premieňať na mačku len aby si na ňu mohla nepozorovane dohliadať, neviem, či by sa potešila. Mysli trochu aj na ňu, Minerva. Je dospelá, má vlastný rozum.“

„To je ďalšia vec, ktorej sa obávam. Každá časť jej mozgu je totiž zameraná len a len na úspech. Nezaujíma sa o rodinu, o priateľa. Všetko jej je ukradnuté. Aj môjmu otcovi bolo a vieš ako to dopadlo. Napokon, aj ty sám vieš, kam takéto cesty vedú. Vždy. Nevyhnutne.“

„Marianne nemá súrodencov, ktorých by mohla stratiť.“

„Ale má rodičov. Priateľov. Má... Albus?“ zrazu sa Minerva zarazila. „Čo my vlastne vieme o jej priateľoch? S kým sa stretáva? Koho si vpustila do života?“

Sťažka si vzdychol, položil jej ruku na plece a chvíľu uvažoval, kým našiel vhodné slová. Takúto ustarostenú ju ešte nevidel. Ani netušil aký strach môže mať. „Musíme jej veriť, Minie. Ja jej verím. Poznám ju možno o trochu lepšie ako ty a viem, že sme ju vychovali správne. Aj keď robí chyby. To sa stáva. Vieme o tom svoje. Tú ctižiadosť mala po kom zdediť, no na rozdiel od nás si ju môže väčšmi dovoliť. Proste jej dôveruj a nebudeš sa musieť trápiť.“

Vyčítavo stiahnuté obočie na jej tvári mu prezradilo, že ju nepresvedčil, ale nevedel, čo viac má povedať a tak sa len usmial nad jej, trochu oneskorene sa prejavujúcou materinskou láskou a zamieril ku dverám. „Môžem ťa odprevadiť k večeri, alebo so mnou už vôbec nepočítaš?“

„Ale áno,“ pomaly sa chytila jeho ruky a spoločne opustili jej kabinet.

„Vlastne, myslel som si, že by sme mohli povečerať v mojej pracovni. Trochu súkromia nám občas prospeje,“ usmieval sa popod fúzy.

„A potom,“ naklonil sa Carl ponad stôl a posledné slová zašepkal: „Potom si ťa vezmem a budeme bývať niekde uprostred Londýna. Dosť blízko k Ministerstvu, aby sme to nemali ďaleko do práce a boli rýchlo doma.“

„Vážne?“ smiala sa Marianne. Už dlho sa takto nebavila. „Tak to pozor, mladý muž, ešte vždy som zadaná.“

„Ale čo,“ nesúhlasne zmraštil čelo. „Chcem jeho meno, adresu a fotku. Zajtra už budeš opäť voľná!“

Marianne doňho hodila zrnko kukurice, ktoré vylovila zo svojho taniera. Mohla si to dovoliť. Nebola to ich prvá spoločná večera a zďaleka sa nechystala na to, aby bola poslednou. „Nebuď hlúpy, nemôžeš ho zabiť!“

Carl pokrčil plecia. „No a čo, že je to tak trochu protizákonné. Ľudia zabíjajú aj pre menej cenné veci ako si ty. Myslím, že by si za to stála. Prvá ministerka mágie v histórii. Najbystrejšia žena na svete. Najkrajšia dáma akú poznám.“

Marianne sa namyslene uškrnula. Milovala, keď jej Carl takto škrabkal ego. Dnes si tých komplimentov užila viac než dosť a už teraz sa tešila na ďalšie, ktoré určite dostane zajtra.

„Môžem ti odporučiť len jedno. Modli sa, aby nám to s Gregom nevyšlo. Možno ti to vyjde,“ žmurkla naňho. „Ale nič nesľubujem.“

Carl sa uškrnul, pohodlne sa oprel o stoličku a akoby šlo o úplnú malichernosť, začal hovoriť: „Včera som sa rozprával so šéfom...“

„S ministrom?“ spýtala sa so záujmom.

„Áno. S ministrom. Chce aby si pracovala s nami. Od zajtra ťa začnem zaúčať.“

Najradšej by vykríkla nadšením. Uvedomovala si však niečo, čo jej v tom bránilo. Hoci celý svoj doterajší život zasvätila jedinému ideálu - stať sa ministerkou mágie, zrazu sa desila predstavy akú obeť bude musieť položiť na oltár svojej profesie. Ak ju Carl zaškolí a ona bude lepšia než on - a to určite bude - potom ho prakticky vyhodí z miesta. Bude sa s ňou naďalej stýkať? Bude preňho aj potom taká neodolateľná, krásna a žiadúca? Dosť o tom pochybovala. A ona nechcela prísť o ich spoločné večere, o prechádzky Londýnom a jeho bláznivé kúsky, ktoré si Gregory nikdy nedovolil robiť v jej prítomnosti. Carl nestiahol chvost, hoci poznal jej panovačnú povahu. A to ju na ňom nesmierne priťahovalo. Preto ho nechcela stratiť.

„Ale ak ma zaškolíš...“

„Ja viem, Marianne,“ úprimne sa usmieval. „Priznávam, že som to musel predýchať, ale zvládol som to. Predsa len si oveľa lepšia ako ja a kým mám istotu, že ťa môžem po práci odprevádzať domov a sem tam s tebou skočiť na večeru, doprajem ti to. Len dúfam, že mi rapídne neznížia plat, keď ma presunú nižšie. Zvykol som si mať plnú peňaženku.“

„Dohliadnem na to,“ vďačne sa zasmiala a konečne sa mohla radovať naplno.

Po večeri ju, ako napokon vždy, odprevádzal tichými ulicami. Opäť sa zabávali.

„Prečo vlastne neopustíš Grega? Veľmi si nerozumiete.“

„Ako vieš?“

„Spomínala si to,“ odvetil akoby mimochodom.

Na okamih sa musela zamyslieť. „V dnešnej dobe je málo ľudí, ktorým môžeš bezvýhradne dôverovať. Vážim si, že je jedným z nich. A navyše, stará sa mi o byt. Bez neho by bol môj súkromný život pustý ako Africká púšť.“

„Nemusel by byť,“ poznamenal Carl, chytil ju za ruku a zastal. „Marianne, netvár sa, akoby medzi nami nič nebolo.“

Brnkla mu po nose a len sa usmiala. To nemohla poprieť, ale nebude predsa Grega podvádzať.

„Poď na noc ku mne. Nemusí sa diať nič výnimočné, o to mi vážne nejde. Chcem len byť s tebou aspoň jeden raz dlhšie, než trvá pracovná večera,“ požiadal ju.

„Blázniš?“

„Hovorím vážne! Pošli mu správu, že musíš súrne odcestovať. Alebo že ideš za rodičmi, lebo potrebuješ radu od otca.“

„Nie. To neurobím. Príliš mi to vyhovuje tak, ako to je,“ neoblomne odmietla. „Možno inokedy.“

Postavila sa na špičky aby ho mohla pobozkať na líce a pobehla dole ulicou. Už bola len pár krokov od svojho bytu. Túto časť cesty prešla vždy radšej sama. Vošla do vchodu a pomaly stúpala hore schodmi. Zostala by aj dlhšie, ale nemohla poslať Gragovi správu. Doposiaľ niekomu neprezradila, že nevie vyčarovať Patronusa.